Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. september 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/363/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814206711
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814206711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek

senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Evy Šofrankovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: 1. D. J., nar. X.X.XXXX, bytom
J. XXX, XXX XX R. nad Q., 2. D. J., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, XXX XX R. nad Q., 3. Q. J., nar.
XX.X.XXXX, A. XXX/XXA, XXX XX R. nad Q., o zaplatenie sumy 9 819,93 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 9C/88/2014-61 zo dňa 16.04.2015 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 48 ods. 1 a 2, § 52 ods. 1, 2,
a 3, § 53 ods. 1 a 4 , § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 458 ods. 1 a § 879j Občianskeho

zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca a žalovaní v
1. a 2. rade ako dlžníci uzavreli dňa 17.8.2007 zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. 0650516404 a
stavebnom úvere č. 0650516703. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie medziúveru vo výške 250 000,-
Sk, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých
zmluvných podmienok mal zmeniť na stavebný úver pod číslom 0650516703 vo výške cca 179 000,-Sk.
Žalovaní svoj záväzok riadne a včas neplnili a s jeho plnením sa dostali do omeškania. Keďže nastali
podmienky predpokladané v zmluve tým, že dlžník podstatne porušil zmluvu, žalobca dňa 7.4.2011

od zmluvy odstúpil a zároveň žiadal o okamžité vrátenie celého zostatku úveru. Účinnosť odstúpenia
od zmluvy nastala dňa 1.12.2011. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi
konania ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto mal za potrebné
predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých
je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia. Mal za to, že na predmetnú spotrebiteľskú
vec v časti o vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) dopadá právna úprava občianskeho
práva. Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti

aj napriek odstúpeniu od zmluvy považoval za upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave
v § 48 v spojení s § 54 ods. 1, 5 a § 457 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že spotrebiteľovi v
dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového plnenia vrátane
úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným spôsobom do jednejistiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Aplikovaním ust. § 457 Občianskeho zákonníka by vznikla
povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli a teda
žalobcovi by vznikol nárok iba na vydanie bezdôvodného obohatenia z predmetného záväzkového

vzťahu so žalovanými. Žalobcovi by teda v tomto prípade vznikol nárok iba na vydanie bezdôvodného
obohatenia z predmetného záväzkového vzťahu so žalovanými. Zo strany žalovaných v 2. a 3. rade
však bola vznesená námietka premlčania. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca písomným
oznámením zo dňa 7.4.2011 odstúpil od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, pričom
účinnosť odstúpenia nastala dňa 1.12.2011. Zo strany žalobcu bola žaloba podaná na tunajšom súde

dňa 24.7.2014. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení žalobcovi začala plynúť subjektívna
premlčacia doba dňa 1.12.2011 a uplynula dňa 1.12.2013. Žalobca teda podal žalobu po uplynutí
subjektívnej premlčacej doby a preto ním uplatnený nárok súd prvej inštancie nemohol priznať a žalobu
v celom rozsahu zamietol.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 137 a § 151 ods.

1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne
právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
namiesto toho, aby aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka. V súlade s § 1 ods. 2 Obchodného

zákonníka, Obchodný zákonník je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Zároveň došlo
k nesprávnej aplikácii § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie umožňuje vylúčiť
aplikáciu takých zmluvných dojednaní, ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa. Nie je možné uvedené
ustanovenie vykladať tak, že umožňuje vylúčiť použitie zákonných ustanovení. V uvedenom prípade by
išlo o vylúčenie ustanovení zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, konkrétne

zániku zmluvy odstúpením podľa § 506 v spojení s § 344 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca
mal za to, že použitie Obchodného zákonníka na právnu úpravu zmluvy o úvere vyplýva priamo z
kogentného ustanovenia § 261 Obchodného zákonníka. Vylúčenie uvedeného kogentného ustanovenia
je zároveň v rozpore s princípom právnej istoty. Podľa názoru žalobcu požadovať od žalovaných
naďalej úrok za uver zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. To, že právna

úprava zmluvy o úvere sa má spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka potvrdil aj NS SR
v rozhodnutí zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012. Prijatím novely Občianskeho zákonníka
č. 102/2014 Z.z. zákonodarca považoval za potrebné prijať výslovnú úpravu prednostnej aplikácie
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, čo je dôkazom toho, že doterajšia právna
úprava neposkytovala základ pre prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka. Nakoľko v uvedenej

novele absentujú intertemporálne ustanovenia, ktoré by riešili časovú úpravu uvedenej novely, nie
je možné predmetnú právnu úpravu použiť spätne. Rovnako ma žalobca za to, že premlčanie sa
spravuje § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, premlčacia doba je podľa uvedených ustanovení
štvorročná. Záväzkový vzťah v čase podania návrhu nebol premlčaný. Účinnosť odstúpenia nastala
dňa 01.12.2011, návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný 24.07.2011. Z uvedených dôvodov

navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy
odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p“) vzhľadom na včas podané odvolanie

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. C.s.p, bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas
vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej
stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne.

6. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie
správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.).

7. Odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie sporu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

na zistený skutkový stav aplikuje príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa
rozumieomylsúdupriaplikáciipráva.Oomylvaplikáciiprávaidevtedy,aksúdpoužilinýprávnypredpis,
než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.8. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom
pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby, ide
o spotrebiteľskú zmluvu a sporný vzťah treba posúdiť vo svetle cieľov Smernice Rady 93/13/EHS o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).

9. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a že
žalovaní nepoužili predmet plnenia na podnikanie, rovnako, že žalobca je podnikateľom a predmet
konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Zmluva o úvere bola uzavretá dňa 19.1.2007. Ustanovenie

§ 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú
zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Aplikácia ustanovení na ochranu
spotrebiteľa je preto dôvodná.

10. Odvolateľ v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka
upravujúce zmluvu o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

11. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

12. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie

§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý
cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.

13. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na
všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali

byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na
zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku.

14. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval podľa názoru odvolacieho súdu v súlade so
zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

15. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu

nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

16. V prípade dualistickej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné a
plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať občianskoprávnu úpravu a nie úpravu
obchodnoprávnu.

17. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.

18. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od uzatvorenej

zmluvy s tým, že tento inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený v Obchodnom zákonníku a Občianskom
zákonníku odlišne. Obchodný zákonník v ust. § 349 ods. 1 zánik zmluvy viaže na okamih, keď prejav
vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Zánik zmluvy teda nastáva v
dobe účinnosti úkonu, ktorým oprávnená osoba odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný zákonníkodlišuje od Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje, ak nie je právnym predpisom upravené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Právna úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku je

pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti
je právne významné ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré už vyššie odvolací súd poukázal.

19. Posudzovaním zmluvnej podmienky je pritom aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, to
znamená, či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a v tomto smere ust. § 54

ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľa v tom zmysle, že si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené
v spotrebiteľskej zmluve. Toto zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych
predpisov na spotrebiteľský právny vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom
princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom.

20. Ustanovenie čl. VII zmluvy vychádzajúce z úpravy odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom
zákonníku, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy, je
upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1 a § 457
Občianskeho zákonníka.

21. Zmluvná klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa
vrátane úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte
nenastalo.

22. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 48 v spojení s § 457) je následkom odstúpenia od

zmluvy len vznik povinnosti účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť to, čo podľa nej dostali. V danom
prípade teda povinnosť žalovaných vrátiť poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi.

23. Ak zo strany žalobcu došlo k odstúpeniu od zmluvy (aj keď išlo o zmluvu o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere), pre žalovaných ako spotrebiteľov je priaznivejšia právna úprava odstúpenia od

zmluvy upravená v Občianskom zákonníku, nie v Obchodnom zákonníku.

24. Správnosť záveru o potrebe aplikácie občiansko-právnej úpravy odstúpenia od zmluvy vyplýva tiež
z ustanovenia § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V poznámke 9
k tomuto ustanoveniu je uvedený odkaz priamo na ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka.

25. Obdobná situácia existuje aj pri právnej úprave premlčania. Obchodný zákonník pri právach
vzniknutých odstúpením od zmluvy určuje v ustanovení § 397 4 - ročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel
od tejto úpravy je pri nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vzniknutého odstúpením
od zmluvy stanovená v Občianskom zákonníku 2 - ročná subjektívna premlčacia doba ( § 107 ods. 1 )

a 3 - ročná objektívna premlčacia doba ( § 107 ods. 2). Táto výhodnejšie právna úpravy premlčania v
Občianskom zákonníku je dôvodom, prečo sa jej žalovaní vzdať nemôžu.

26. Pokiaľ ide o možnosť použitia občiansko-právnej úpravy na premlčanie k tejto zásadné
stanovisko vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky. Rozsudkom zo dňa 28.5.2015 vydaným vo veci

8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora skonštatoval,
že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie
práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka
je zrejmé, že ak by Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať zreteľ na ustanovenie § 5b

zákona č. 250/2007 Z.z. pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež
zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka aj
keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právne predpisy, ktorých súčasťou sú obe tieto

ustanovenia, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred účinnosťou týchto právnych predpisov. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade
zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa posudzoval plynutiepremlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v
rozsudku, ktorý generálny prokurátor navrhuje zrušiť.

27. Odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.02.2013
v konaní sp. zn. 6Co/81/2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve
uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom (a to aj v prípade,
že k uzatvoreniu zmluvy došlo pred 01.01.2008) je potrebné použiť pri otázke premlčania (ale aj pri
iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku.

Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19.06.2013 na základe
ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že po preskúmaní
rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods.

2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v
zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či
nedostatočne odôvodnený.

28. Súd prvej inštancie preto správne posúdil námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú

žalovanými v 2. a 3. rade a po zistení, že nárok žalobcu je premlčaný, žalobu zamietol.

29. Vo vzťahu k odvolacej námietka žalobcu týkajúcej sa retroaktívnej aplikácie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, odvolací súd uvádza že ta nie je dôvodná, keďže súd
prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu

uzatvorenia zmluvy.

30. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a ods.
2 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, 2 C.s.p v spojení s ust. §
262 ods. 1 C.s.p a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nevznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, naopak žalovaní v 1., 2. a 3. rade boli plné úspešní v
odvolacom konaní a preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % voči žalobcovi.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).