Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. september 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/265/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712211794
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3712211794.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807
598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská
Bystrica č. k. 3C/137/2012-64 zo dňa

17. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 721 Eur, žalovanému náhradu
trov konania nepriznal a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvého stupňa
rozhodol o veci opätovne, po tom, čo bol rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 3C/137/2012-20 zo dňa

06.09.2013 na základe odvolania žalobcu odvolacím súdom zrušený uznesením č. k. 8Co/49/2014-49
zo dňa 30.04.2014 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vec
prejednal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu a
žalovaného, ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané, svoju neúčasť
na pojednávaní pritom ospravedlnili. Na základe skutkového stavu preukázaného z vykonaného
dokazovania súd prvého stupňa aplikoval na vec § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,
2, 4, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.) a dospel k záveru, že žaloba
žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nie je dôvodná a túto zamietol. Zo spisu
Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 4Er/202/2011 súd prvého stupňa zistil, že dňa 22.02.2011
spísal žalobca v procesnom postavení oprávneného u súdneho exekútora JUDr. P. C., do zápisnice
návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému O. za účelom vymoženia pohľadávky 764,53 Eur s
príslušenstvom, na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 11222/10 zo dňa 24.11.2010 (sp.
zn. EX 3575/11). Súdny exekútor dňa 16.03.2011 doručil Okresnému súdu Považská Bystrica žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (sp. zn. 4Er/202/2011). Dňa 08.04.2011 vydal exekučný
súd uznesenie č. k. 4Er/202/2011-10, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom.
Uznesenie nebolo napadnuté odvolaním a nadobudlo právoplatnosť dňa 07.05.2011. Uznesením č. k.
4Er/202/2011-12 zo dňa 17.05.2011 bolo exekučné konanie zastavené. Súd prvého stupňa konštatoval,

že zo záveru znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave, Znalecký ústav Bratislava č.
l/2014 predloženého žalobcom (sp. zn. Spr 680/2014) vyplýva, že znalec určil výšku majetkovej škody,
ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi
a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov Slovenskej republiky v exekučných konaniach
vzniknutej spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov,

nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému, pričom na žalobu
NZP a NP predstavuje škoda na jednu žalobu
30,76 Eur a na žalobu ZE sumu 31,68 Eur. Nesprávneho úradného postupu sa mal exekučný súd
dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nerozhodol
v zákonnej lehote. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zisťoval súd prvého stupňa existenciu podmienok,
ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody 1/ nesprávny úradný postup pri

rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou
s tým, že tieto musia byť splnené súčasne. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že na predmetné
exekučné konanie sa vzťahuje § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov. Ako

dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov konaní žalobca navrhol pripojenie exekučného
spisu v exekučnej veci žalobcu proti povinnému O. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla
neplnením záväzku povinnému vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 320000279. Exekučný súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 08.04.2011, t.j. 23 dní po jej
doručení. Bolo tým vyvrátené tvrdenie žalobcu, že exekučný súd bol 391 dní nečinný. Podľa názoru súdu

prvého stupňa lehota 15 dní uvedená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje len na situáciu,
ak súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu.
Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty

na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Za skutočnú
škodu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. sa považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z. predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne nerozmnoženie majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Žalobca
vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ide o náklady, ktoré mal

žalobca vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému v sume 40 Eur, a administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania

na exekučnom súde v sume 15 Eur. Žalobca nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú
škodu alebo ušlý zisk, nekonkretizoval pracovné výkony, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku
škody, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali vzniknúť v období tvrdeného
omeškania súdu ako nesprávneho úradného postupu súdu, aké urgencie (či už elektronické, listové
alebo telefonické) boli zo strany žalobcu exekučnému súdu zaslané. Žalobca neuniesol bremeno

tvrdenia. Súd mal z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125
Eur, prípadne vo výške 175 Eur (po pripočítaní 50 Eur za komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom)
uplatnil žalobca aj v iných žalobách o náhradu škody proti žalovanému v skutkovo obdobných veciach
podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady. Informačný systém musel žalobca
využívať nielen počas obdobia od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia exekučného

súdu, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli
predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne vymáhané. Tieto náklady musel
mať žalobca aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti
o udelenie poverenia rozhodol v zákonnej lehote. V exekučnom spise sa pred rozhodnutímo žiadosti o udelenie poverenia nenachádza žiadna žiadosť o informáciu o stave konania zo
strany oprávneného, alebo urgencia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal vznik škody,
dokazovanie, resp. vyhodnotenia tvrdení o výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, považoval súd

prvého stupňa za nehospodárne. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby
nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody. Súd prvého stupňa taktiež
poukázal na to, že existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou
škodou nemožno konštatovať, pretože mal za to, že žiadna škoda nevznikla. K uplatnenej náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. bol súd prvého

stupňa toho názoru, že oneskorené rozhodnutie nezasahuje do práv žalobcu v miere odôvodňujúcej
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. V nadväznosti na dôvody žalobcu pre priznanie nemajetkovej
ujmy súd prvého stupňa uviedol, že žalobca nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia ovplyvnilo jeho ďalšie podnikateľské postupy. Žalobca nepreukázal, že sa pokúšal

oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu riešiť sťažnosťou predsedovi exekučného súdu, ktorý
mohol zjednať nápravu a predísť tak prípadnej ujme, pričom uvedená procesná aktivita žalobcu
predstavuje jeden z možných účinných právnych prostriedkov ochrany práv podmieňovaný Ústavným
súdom Slovenskej republiky pri rozhodovaní o zbytočných prieťahoch a priznávaní náhrady
nemajetkovej ujmy. K požiadavke žalobcu na konštatovanie porušenie jeho práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov súd prvého stupňa uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v
súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky s právomocou rozhodovanie o
porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa
nemal preukázané splnenie všetkých podmienok nevyhnutných pre konštatovanie zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nerozhodoval o základe veci medzitýmnym

rozsudkom. Ak nie je daná zodpovednosť, súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej
ujmy. Súd prvého stupňa záverom poukázal na skutočnosť, že
v priebehu konania nepristúpil k vykonaniu dôkazu navrhnutého žalobcom, k znaleckému dokazovaniu
na zodpovedanie otázky týkajúcej sa interpretácie aplikácie Smernice Rady 93/2013 EHS z 05. 04. 2013
v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, nakoľko aplikácia a

interpretácia smerníc je s poukazom na zásadu iura novit curia vecou súdov, pričom ju súdy uskutočňujú
v súlade s interpretáciou uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods.1 O.s.p. Z dôvodu, že žalovanému žiadne trovy konania
nevznikli a v predchádzajúcom odvolacom konaní si úspešný žalobca náhradu trov konania neuplatnil,
súd žalovanému náhradu trov v konaní pred súdom prvého stupňa a žalobcovi v odvolacom konaní

náhradu trov nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),

rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho

právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho

zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť preporušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobca podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na

súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a

sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené

v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval

žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi

nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie

vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie

považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,

keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku žalobu zamietol,
žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
nepriznal a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi predchádzajúceho odvolacieho konania taktiež podľa
citovaného ustanovenia nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami §
157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa

nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov
tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým,
čiprípadneotázkuzaujatostisudcuposúdileštepredvydanímnapadnutéhorozhodnutianadriadenýsúd
(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Róbertovi Jankovskému. Krajský súd v Trenčíne ako

nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/31/2013-23 zo dňa 19.02.2013 rozhodol, že sudca JUDr. Róbert
Jankovský nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť
uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu
nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu

vyplýva, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica sp. zn. 4Er/202/2011 nebol
JUDr. Róbert Jankovský zákonným sudcom. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1
O.s.p. žiadne skutočnosti zakladajúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné
odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu
byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním

(nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama
o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z
nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd
vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tietopojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré
je súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby)

spolu s prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich
skutočností na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie
listiny, v súdom určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv.
sudcovskú lehotu, ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy
pojednávania vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vrátane tých,

ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej
apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa vyjadrí v lehote
určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá

všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd
prvého stupňa dňa 23.07.2014 doručil žalobu žalovanému. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého
stupňa dňa 07.08.2014, ktoré bolo následne dňa 28.08.2014 doručené žalobcovi prostredníctvom
právneho zástupcu. Poučenie účastníka konania vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal
súd prvého stupňa spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené na deň 17.09.2014, ktoré prevzal

právny zástupca žalobcu a žalovaný dňa 23.07.2014.

Dňa 12.09.2014 bol súdu prvého stupňa doručený návrh právneho zástupcu žalobcu na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s oznámením,
že žalobca trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní

a návrhom na doplnenie dokazovania oboznámením znaleckého posudku na preukázanie skutočnosti,
že postup exekučného súdu bol v rozpore so zákonom a za týmto účelom nechal žalobca spracovať
znalecký posudok znalcom v odbore 330000 - právne vzťahy k cudzine, odvetvie 330300 - európske
právo, ktorý odpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z
05.04.1993. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal na

svoje písomné vyjadrenie vo veci. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom
procesnom postupe splnil a mal dňa 17.09.2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky
na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V neprospech
žalobcu je potrebné posúdiť jeho návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu zo dňa 12.09.2014. K námietke žalobcu, že mu doposiaľ nebolo

doručenérozhodnutieKrajskéhosúduvTrenčíneonevylúčenísudcu/sudcovOkresnéhosúduPovažská
Bystrica, odvolací súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná a nepravdivá. Z obsahu súdneho spisu
nepochybne vyplýva, že konanie v tejto veci bolo uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k.
7C/113/2012-19 zo dňa 23.01.2013 spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 7C/113/2012. V
spojenomkonanírozhodolonámietkezaujatostivznesenejžalobcomKrajskýsúdvTrenčíneuznesením

č. k. 19NcC/31/2013-23 zo dňa 19.02.2013 tak, že sudca JUDr. Róbert Jankovský nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu a
žalovanému doručené dňa 04.04.2013. Uznesením č. k. 7C/113/2012-43 zo dňa 17.06.2013 vylúčil vec
sp. zn. 3C/137/2012 na samostatné konanie. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu
týkajúcu sa nestrannosti súdu a sudcu a aj s poukazom na vyššie uvedené opätovne zdôrazňuje, že o

vznesenejnámietkezaujatostiztýchtoistýchžalobcomtvrdenýchdôvodovprávoplatnerozhodolKrajský
súd v Trenčíne ako súd nadriadený a jeho rozhodnutím bol súd prvého stupňa viazaný. Žalobca ani
v odvolacom konaní nepredložil žiaden dôkaz o nestrannosti súdu a sudcu, z ktorého by odvolaciemu
súdu vznikla povinnosť na dôkaz prihliadať a z neho vychádzať.Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť

vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadreniežalovanéhospoluspripojenýmiprílohamikvyjadreniumalprávnyzástupcavosvojejfaktickej
dispozícii od 28.08.2014 už pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 17.09.2014. V tomto smere

tvrdenie žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom

podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by
bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 17.9.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o
nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 04.04.2013. Toto vykonateľné
uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný

v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek
tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. Okrem tvrdenia podania ústavnej sťažnosti, žalobca v konaní
nepredložiltútoústavnúsťažnosťspolusdokladomojejdoručeníÚstavnémusúduSlovenskejrepubliky,
neoznámil a nedoručil súdu prvého stupňa rozhodnutie, ktorým by došlo k odkladu vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Odvolací súd

z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, rozhodol
uznesením č. k. IV. ÚS 761/2013-10zo dňa 12.12.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2
zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase nariadeného

pojednávania vo veci dňa 17.09.2014 na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod
na zrušenie pojednávania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť
v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré
spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný
so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania

alebo jeho právny zástupca včas nepožiadali z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento
dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť, sa musí týkať predovšetkým
jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím
rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnitosti. Dôležitosť dôvodu
treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti.

Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod zrušenia
alebo odročenia pojednávania a neúčasti právneho zástupcu žalobcu na tomto pojednávaní. Za
daného procesného stavu súd prvého stupňa nariadením pojednávania na prejednanie veci samej na
deň 17.09.2014 umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť
rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať

zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací
súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil
postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci
v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101
ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu

na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov
konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu
námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotilodvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený
podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 O.s.p.
V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom
meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je
procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané
tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť

závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané.
Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné bremeno slúži dôkaz,
dôkazný prostriedok, realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré
musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej
sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného
bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej

zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik
škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí
preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu
zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc z ust. § 3
ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1., ods. 2, § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje nastupuje

dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za
škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná
povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Považská
Bystricavkonanísp.zn.4Er/202/2011.Nesprávnyúradnýpostupžalobcacharakterizovalakonevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na

preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval
ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným O. pre
vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere č. 320000279 (EX 3575/2011).

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,

disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal,
že prieťahy, o ktorých malo byť rozhodnuté v inom konaní, sú neodôvodnené, boli podstatnou a
rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala
nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1,2 Exekučného zákona, exekučné konanie začalo v

deň podania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie, pričom v čase jeho začatia § 44 ods. 2 Exek. zák.
nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani zastavenie exekučného
konania. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup.Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že vykonanie dokazovania znaleckým
posudkom č. 1/2014 vypracovaným znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou v Bratislave,

nebolo v danom prípade potrebné, pretože v konaní pred súdom bolo preukázané, že nie je daná
zodpovednosť štátu podľa citovaných zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Za splnenia
všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil
o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa 17.09.2014 vyhlásil dokazovanie za

skončené, odvolací súd v súlade s § 213 ods. 5 O.s.p. nezistil dôvody na doplnenie dokazovania, pre
ktoré nebol daný právny základ žalobcom uplatnených nárokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie

dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné

podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. ako aj o tom, že súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania v meritórnom
rozhodnutí. V tejto právnej veci žalobca návrh na prerušenie konania vôbec nepodal. Z tohto pohľadu sa
obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej
veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení
s § 142 ods.1 O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho
konania. Žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.