Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713209683
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6713209683.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore
žalobkyne X. O., nar. XX.X.XXXX, bytom v E., č. XXX, zastúpenej Mgr. Evou Kováčechovou, advokátkou
so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského č. 21, proti žalovanému Národné lesnícke centrum, IČO:
42001315, so sídlom vo Zvolene, Tomáša Garrique Masaryka č. 22, zastúpenému právnym zástupcom
Ulianko & partners, s.r.o., IČO: 36856517, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 41, v mene
ktorého pred súdom koná JUDr. Z. S., advokát a konateľ, o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k.

15Cpr/2/2013-514 zo dňa 30.01.2015, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým (čiastočným) rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru

zo dňa 12.01.2012, ktorú dal žalovaný žalobkyni je neplatná.

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého:

1.2.1 Medzi žalobkyňou a žalovaným existoval pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa
08.10.1981, ktorého obsahom bolo po zmenách vykonaných dodatkami zo dňa 01.02.2006 a zo dňa

07.02.2006 aj vykonávanie vnútornej kontrolnej činnosti v určenom rozsahu na pozícii samostatný
referent vnútornej kontroly.

1.2.2 Dňa 12.01.2012 došlo rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovaného k organizačnej zmene,
na základe ktorej s účinnosťou od 01.02.2012 došlo z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce k zlúčeniu
piatich organizačných jednotiek a to sekretariát, oddelenie personalistiky a ekonomiky práce, referát
právny, referát zvláštnych úloh a referát vnútornej kontroly do jednej organizačnej jednotky s tým,

že obsahové náplne činností týchto organizačných jednotiek bude zabezpečovať novovytvorená
organizačná jednotka na úseku generálneho riaditeľa ako útvar generálneho riaditeľa; v útvare
generálneho riaditeľa následným personálnym prehodnotením efektívnosti zabezpečovania činností so
snahou o úsporu režijných nákladov došlo k zníženiu stavu zamestnancov o dvoch zamestnancov,čím sa dvaja zamestnanci stali s účinnosťou od 01.02.2012 nadbytoční v zmysle § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce v dôsledku zrušeniu ich pracovných miest s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce;
žalovaný rozhodol, že jedným z dvoch nadbytočných zamestnancov bude aj žalobkyňa.

1.2.3 Žalovaný vyhotovil výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru z organizačných dôvodov podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 12.01.2012, ktorú dňa 30.01.2012 doručil žalobkyni;
vo výpovedi žalovaný uviedol, že „na základe písomného rozhodnutia o organizačnej zmene 1/2012,
G/2012/188/9 zo dňa 12.1.2012 došlo z dôvodu prehodnotenia aktuálneho stavu v pracovnom

procese zamestnávateľa na úseku generálneho riaditeľa zameraného na personálne prehodnotenie
efektívnosti zabezpečovania činností so snahou o úsporu režijných nákladov (prevažne personálneho
charakteru) s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce k zrušeniu dvoch pracovných miest zamestnancov
v novovytvorenej organizačnej jednotke útvar generálneho riaditeľa; v dôsledku zrušenia pracovných
miest a zabezpečenia efektívnosti práce s účinnosťou od 01.02.2012 dvaja zamestnanci pracujúci
vo vyššie uvedenej organizačnej jednotke sa stávajú nadbytočnými; zamestnávateľ v zmysle zásady,

že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ, rozhodol o tom, že ste sa stali
nadbytočným zamestnancom; vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Vám z dôvodu vzniku
Vašej nadbytočnosti dávam podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce výpoveď z
pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou; výpovedná lehota je trojmesačná a uplynutie
posledný deň tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom Vám bola doručená

táto výpoveď; uplynutím výpovednej doby skončí Váš pracovný pomer“; žalovaný uviedol, že nemá
možnosť ďalej žalobkyňu zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce ani v mieste bydliska a to ani po predchádzajúcej príprave a nemá inú vhodnú
prácu, ktorú by jej mohol ponúknuť.

1.2.4 Dňa 26.04.2012 bola žalobkyňa uznaná za dočasne práceneschopnú a jej práceneschopnosť
trvala do 30.03.2013.

1.2.5 Dňa 27.04.2012 doručila žalobkyňa doručila žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom
zamestnávaní. Počas trvania pracovného pomeru absolvovala žalobkyňa viaceré školenia a vzdelávacie

aktivity za účelom zvyšovania kvalifikácie a odbornej spôsobilosti v odbore kontroly. Výkon vnútornej
kontroly vykonávala u žalovaného len žalobkyňa.

1.2.6 Žalobkyňa bola od 10.03.2008 členkou závodného výboru odborovej organizácie u žalovaného;
stanoviskom zo dňa 20.01.2012 závodný výbor po prerokovaní žiadosti o skončenie pracovného pomeru

výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dňa 19.01.2012 vyjadril nesúhlasné stanovisko
s výpoveďou žalobkyne s odôvodnením, že v prípade žalobkyne ide o „dlhoročnú vyškolenú kontrolórku,
ktorá bola len sama na referáte bez akýchkoľvek príplatkov s nízkou platovou triedou a ktorá šetrila na
nákupe materiálu (nákup len toho najnevyhnutnejšieho k svojej činnosti), ktorá svoju prácu vykonávala
zodpovedne až pedantne a svoje výsledky si dokázala obhájiť“; podľa závodného výboru „po výpovedi

žalobkyne si bude musieť žalovaný vyškoliť ďalšieho zamestnanca čím vzniknú opakované náklady“.

1.2.7 V dôsledku výpovede žalobkyne došlo k zmenám pracovných zmlúv u zamestnancov žalovaného
N. E., u ktorej bola s účinnosťou od 01.05.2012 k pracovnej pozícii referent personálnej práce
doplnená pracovná pozícia kontrolór a doplnený druh práce vnútorná kontrolná činnosť v určenom

rozsahu ako aj samostatné vykonávanie kontrolnej činnosti v určenom rozsahu u zamestnávateľa
na základe schváleného plánu alebo podľa pokynov generálneho riaditeľa podľa pravidiel kontrolnej
činnosti a súvisiacich predpisov a M.. T. D., u ktorej bola s účinnosťou od 01.05.2012 k pracovnej
pozícii vedúci personalista doplnená pracovná pozícia kontrolór a doplnený druh práce samostatná
vnútornákontrolnáčinnosťvrátanerealizácievýsledkovkontrolyalebovybavovaniaavnáplniprácebolo

doplnené samostatné vykonávanie kontroly činností v určenom rozsahu u zamestnávateľa na základe
schváleného plánu alebo podľa pokynov generálneho riaditeľa podľa pravidiel kontrolnej činnosti a
súvisiacich predpisov. Vzhľadom na zmeny pracovných zmlúv absolvovali tieto zamestnankyne platený
špecializovaný kurz „základy kontroly“.

1.2.8 Podľa výpovedí svedkov bola žalobkyňa u žalovaného jediná kontrolórka, bola skromná,
pracovitá, výborná, pri plnení pracovných bola dôsledná, z hľadiska výkonu pracovných povinností
sa nedopustila žiadnych pochybení a svojou kontrolnou činnosťou ušetrila žalovanému množstvo
finančných prostriedkov (svedkovia M. D., G. J., G. G. a D. O.); v prípade žalobkyne išlo o kontrolórku sbohatou praxou, po jej odchode bolo potrebné zaškoliť ďalších zamestnancov, na čo vynaložil žalovaný
nemalé finančné prostriedky; žalobkyňa bola pri výkone práce prísna a zásadová a nevytvárala si na
pracovisku žiadne bližšie vzťahy (svedkyňa D. Y.).

1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je žaloba žalobkyne pokiaľ ide o určenie
neplatnosti spornej výpovede dôvodná.

1.3.1 V prvom rade dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa doručila žalobu na súd včas

v rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce; žalovaný doručil spornú
výpoveď žalobkyni dňa 30.01.2012; od 01.02.2012 začala žalobkyni plynúť trojmesačná výpovedná
doba; v priebehu plynutia výpovednej doby bola žalobkyňa dňa 26.04.2012 uznaná za dočasne
práceneschopnú a jej práceneschopnosť trvala do 30.03.2013; pracovný pomer žalobkyne tak skončil
uplynutím ochrannej doby dňa 30.03.2013, od ktorého začala žalobkyni plynúť dvojmesačná lehota
na uplatnenie nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ktorá uplynula dňa 31.05.2013

a keďže žalobkyňa podala žalobu v prejednávanom spore dňa 29.5.2013 urobila tak v zákonnej
dvojmesačnej prekluzívnej lehote; súd prvej inštancie uviedol, že zákon (§ 64 ods. 2 Zákonníka práce)
osobitne upravuje plynutie výpovednej doby v prípade výpovede danej pred začiatkom ochrannej doby
tak, že ak pri tejto výpovedi by výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa
skončí uplynutím posledného dňa ochrannej doby, čím dochádza k ochrane zamestnancov, ktorým bola

daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby predĺžením výpovednej doby o ochrannú dobu.

1.3.2 Súd prvej inštancie dospel ďalej k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre platnú
výpoveď, za ktoré súd v prejednávanom spore považoval (1) existenciu rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačných zmenách, (2) nadbytočnosť zamestnanca a (3) príčinnú súvislosť medzi organizačnými

zmenami a nadbytočnosťou zamestnanca; konštatoval, že existencia písomného rozhodnutia
žalovaného o organizačných zmenách nebola medzi stranami sporná; nesúhlasil však s názorom
žalovaného o nadbytočnosti žalobkyne, pretože v čase rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou
bola táto jediná u žalovaného, ktorá vykonávala v zmysle rozsahu a náplne pracovných činností
vnútornú kontrolnú činnosť; uviedol, že o nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ

nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, pričom
dôvodytejtonemožnostimusiaspočívaťvtom,žezamestnávateľnaďalejnepotrebujeprácevykonávané
zamestnancom a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu; v čase rozhodnutia o organizačných
zmenách pracovala u žalovaného ako referent vnútornej kontroly výlučne žalobkyňa; pokiaľ teda došlo k
zlúčeniu referátu vnútornej kontroly s inými úsekmi generálneho riaditeľa, je podľa súdu prvej inštancie

zarážajúce, že práve jediný kontrolór u žalovaného bol prepustený z dôvodu nadbytočnosti, pretože
nie je zrejmé, o akú nadbytočnosť sa v prípade žalobkyne malo jednať, keďže funkciu kontrolórky
vykonávalajedineonaainýkontrolóružalovanéhonebol;súdpretovyhodnotilpodmienkunadbytočnosti
zamestnanca v prípade žalobkyne za nesplnenú, keď dal v tejto súvislosti do pozornosti, že potom,
čo žalovaný rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou, obsadil jej pracovnú pozíciu kontrolórky dvomi

ďalšími zamestnancami a preto nesúhlasil s tvrdením žalovaného o zefektívnení a úspore finančných
prostriedkov; poukázal aj na to, že žalobkyňa si riadne plnila pracovné úlohy a nedopustila sa žiadneho
pochybenia; uzavrel, že v prípade žalobkyne nebola splnená podmienka nadbytočnosti, pretože táto
bola jediná kontrolórka u žalovaného a preto nie je možné hovoriť o nadbytočnosti, pokiaľ žalovaný
zachovával kontrolný úsek aj naďalej a vykonával kontrolnú činnosť.

1.3.3 Súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa bola v čase rozviazania pracovného
pomeru spornou výpoveďou členkou závodného výboru a preto bolo potrebné jej výpoveď vopred
prerokovať so zástupcami zamestnancov, ktorí odmietli dať súhlas s výpoveďou žalobkyne a preto je
sporná výpoveď z tohto dôvodu neplatná.

1.3.4 Súčasne dospel súd prvej inštancie k záveru, že od žalovaného možno spravodlivo požadovať,
aby žalobkyňu naďalej zamestnával, pretože žalobkyňa bola jediná kontrolórka u žalovaného ako
organizácie, kde bolo potrebné vykonávať vnútornú kontrolnú činnosť vzhľadom na postavenie
žalovaného, ktorý je príspevkovou organizáciou štátu, je napojený na rozpočet štátu a z tohto dôvodu je

potrebné dodržiavať dôslednú kontrolu nakladania so štátnymi finančnými prostriedkami; vyjadril názor,
že je nepochopiteľné, že práve takáto organizácia rozviaže pracovný pomer s jedinou kontrolórkou a s
jedinou osobou, ktorá mala oprávnenie vykonávať vnútornú kontrolnú činnosť.1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b), § 62 ods. 3 a
7, § 64 ods. 2, § 77, § 240 ods. 8 a 9 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2012; formou
čiastočného rozsudku rozhodol s poukazom na ustanovenie § 152 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, pretože to považoval za účelné a hospodárne vzhľadom na
závislosť prípadného výroku o náhrade mzdy od výroku o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou, pričom rozhodnutie o uplatnenej náhrade mzdy by si vyžiadalo ďalšie dokazovanie.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.

2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 19.04.2015 (č.l. 254 spisu) v znení jeho doplnenia písomným podaním zo
dňa 30.03.2015 (č.l. 524-533 spisu). Nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie a domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. domáhal sa jeho zmeny v

zmysle zamietnutia žaloby žalobkyne. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na
nedostatočne zistenom skutkovom stave a nesprávnom právnom posúdení veci; súčasne sa domnieval,
že súd prvej inštancie mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom.

2.1.1 Žalovaný v podanom odvolaní v prvom rade nesúhlasil s právnym posúdením včasnosti doručenia

žaloby na súd a tvrdil, že žalobkyňa podala žalobu po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty
podľa § 77 Zákonníka práce. Sporná výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 30.01.2012 a výpovedná
doba začala plynúť dňa 01.02.2012; pracovný pomer žalobkyne mal skončiť uplynutím trojmesačnej
výpovednej doby dňa 30.04.2012; žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 29.05.2013, preto mal súd
prvej inštancie z úradnej povinnosti prihliadnuť na uplynutie prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty a žalobu

zamietnuť. Vyjadril názor, že práceneschopnosť žalobkyne počas plynutia výpovednej doby nemala
vplyv na plynutie a skončenie lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti výpovede na súd (v tomto
smere žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/31/1997).

2.1.2 Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade žalobkyne neboli naplnené

zákonné dôvody podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Nebolo sporné, že pred podaním výpovede
žalobkyni došlo u neho k organizačným zmenám; žalobkyňa bola dôvodne označená ako nadbytočná
a nadbytočnosť žalobkyne bola v príčinnej súvislosti s organizačnými zmenami. Argumentoval, že
skončenie pracovného pomeru nie je podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov, pretože
pre zamestnávateľa nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale ich celková skladba z hľadiska profesií

a kvalifikácie; ak bola organizačná zmena prijatá za účelom zvýšenia efektivity práce je naplnený
hmotnoprávny predpoklad platnej výpovede aj v prípade, že organizačnou zmenou sledovaný efekt
nebol neskôr dosiahnutý alebo sa organizačná zmena neskôr ukázala ako neúčinná. Poukázal na to, že
v právnom štáte možno povinnosti ukladať jedine zákonom; zákon ho žiadnym spôsobom neobmedzuje,
s ktorým konkrétnym zamestnancom skončí pracovný pomer; preto ak postupoval s dôverou v platné

právo a v súlade so zákonom rozhodol o organizačnej zmene a o tom, ktorých pracovníkov považuje za
účelom zefektívnenia práce za nadbytočných, jeho konanie nemôže byť v právnom štáte sankcionované
neplatnosťouprávnehoúkonu.Organizáciakontrolyunehospadádokompetenciegenerálnehoriaditeľa
a výkon kontroly prebiehal v súlade s príslušnými právnymi predpismi; v čase doručenia výpovede
žalobkyni kontrolu preukázateľne vykonávali viacerí zamestnanci v súlade s individuálnou potrebou pre

daný kontrolovaný prípad. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ sám a
súd nemôže toto rozhodnutie skúmať; súd skúma len či sú naplnené ostatné podmienky vymedzujúce
tento výpovedný dôvod (R 90/1967). Na základe uvedeného trval na tom, že v prípade žalobkyne bol
naplnený výpovedný dôvod pre nadbytočnosť. Zdôraznil, že výpovedný dôvod bol v spornej výpovedi
dostatočne skutkovo vymedzený a konkretizovaný.

2.1.3 Žalovaný vyjadril názor, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce. Nesúhlasné stanovisko odborovej organizácie
so spornou výpoveďou žalobkyni považoval za nedôvodné; uvedené ustanovenie je prostriedkom
ochrany zástupcov zamestnancov pred opatreniami zamestnávateľa, ktoré by mohli byť z jeho strany

motivované postavením a činnosťou zástupcov zamestnancov; organizačná zmena bola prijatá v
súlade s racionalizačnými opatreniami a jeho rozhodnutie nebolo motivované postavením a činnosťou
žalobkyne ako zástupcu v odborovej organizácii, ktorá v konaní netvrdila opak a tento nebol ani
preukázaný. Dostatočne preukázal, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalejzamestnával; v prípade opačného postupu by došlo k jednostrannému zvýhodňovaniu zamestnancov,
s ktorými by bolo neprimerane komplikované skončiť pracovný pomer, čo by v konečnom dôsledku
bolo v rozpore s článkom 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (žalovaný poukázal na uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 150/2003 zo dňa 27.08.2003); súd prvej inštancie
neuplatnil ústavne súladný výklad ustanovení § 77, § 63 ods. 1 písm. b) a § 240 ods. 9 Zákonníka
práce, keďže sa odklonil od ich zrejmého obsahu a interpretoval ich jednostranne len v prospech jedného
účastníka v rozpore s ústavou. Zdôraznil, že nikdy nebolo v jeho záujme konať voči žalobkyni svojvoľne
a poškodzovať ju, či konať v rozpore s dobrými mravmi alebo porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania;

podotkol, že pracovné miesto žalobkyne zrušil spolu s pracovnými pozíciami iných zamestnancov v
súlade so zákonom.

2.1.4 Nakoniec žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté
dôkazy; ich vykonaním by sa preukázal systém prideľovania kontrolných úloh na útvare generálneho
riaditeľa a teda skutočnosť, že vnútornú kontrolu v čase pred organizačnou zmenou nevykonávala len

žalobkyňa; dokazovanie predloženými smernicami generálneho riaditeľa by preukázalo, že na kontrole
v jej rôznych stupňoch sa podieľali desiatky až stovky zamestnancov.

2.1.5 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil a žalobu žalobkyne zamietol.

2.2 Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 16.12.2015 (č.l. 546-549 spisu) k odvolaniu žalovaného
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť.

2.2.1 Žalobkyňa vyjadrila názor, že žalobu podala na súd včas v zákonnej lehote; žalovaný opomenul
ustanovenie § 64 ods. 2 Zákonníka práce a preto nie je pravdivé jeho tvrdenie, že jej pracovný
pomer mal skončiť dňa 30.04.2012, pretože v súlade s uvedeným ustanovením jej pracovný pomer
skončil (mal skončiť) dňa 30.03.2013, nakoľko v tento deň skončila ochranná doba z dôvodu jej

dočasnej práceneschopnosti, ktorá nastala po doručení výpovede. Zdôraznila, že poukaz na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/31/1997 neobstojí, pretože vychádzal z iného
právneho predpisu (zákon č. 65/1965 Zb.).
2.2.2 Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že v skutočnosti neplánoval zníženie stavu zamestnancov,
ale zmenu ich kvalifikačnej štruktúry označila žalobkyňa za nové tvrdenie v rozpore s doterajšou

argumentáciou žalovaného v konaní, z ktorej vyplývalo, že organizačná zmena smerovala k zníženiu
počtu zamestnancov z dôvodu šetrenia mzdových prostriedkov. Podľa súdnej praxe je pod pojmom
nadbytočnosť potrebné rozumieť stav, kedy zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve, pretože už nepotrebuje práce vykonávané
zamestnancom a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu (žalobkyňa v tomto smere poukázala na

rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/46/2000 a sp. zn. 2Cdo/145/2000);
ak súd zistí, že dôvodom rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách nebolo zníženie
existujúceho stavu zamestnancom za účelom zabezpečenia efektívnosti práce, ale zamestnávateľ
sledoval úplne iný zámer, je výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca neplatná a rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačnej zmene sa posudzuje, akoby nebolo prijaté, pretože nejde o rozhodnutie

podľa skutkovej podstaty § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; súd síce nemôže preskúmavať samotné
rozhodnutie o organizačnej zmene, ale dôsledne skúma a posudzuje všetky skutkové okolnosti ,
ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali a pri skúmaní týchto
okolností prihliada aj na súlad s dobrými mravmi (žalobkyňa v tomto smere poukázala na rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2008 a sp. zn. 5Cdo/42/2010); naplnenie

podstaty pojmu nadbytočnosť zo strany zamestnávateľa spochybňuje aj skutočnosť, že ako jediná mala
kvalifikačnépredpokladynavykonávanieplošnejfinančnejkontrolyanazabezpečovaniekontrolycelého
hospodárenia s majetkom žalovaného; tvrdenie žalovaného, že v čase doručenia výpovede vykonávali
kontrolu viacerí zamestnanci považovala za zavádzajúce, pretože podľa výsledkov dokazovania, ak iný
zamestnanec vykonával kontrolu, išlo o iný typ kontroly (predbežná kontrola) v porovnaní s kontrolou,

ktorú vykonávala žalobkyňa; v konaní sa naopak preukázalo, že vnútornú kontrolu (išlo predovšetkým o
následnú kontrolu) vykonávala len žalobkyňa, ktorá ako jediná mala potrebné kvalifikačné predpoklady
a skúsenosti; bola jedinou zamestnankyňou vykonávajúcou kontrolu všeobecného charakteru a po jej
odchode museli byť zamestnankyne, ktoré ju mali nahradiť, doškolované; navyše aj po prepustenípotreboval žalovaný výkon pracovných činností, ktoré boli predmetom pracovnej zmluvy žalobkyne;
zamestnanec je však nadbytočný vtedy, ak zamestnávateľ nemá s ohľadom na prijaté organizačné
zmeny možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve a že nemá

pre zamestnanca žiadnu prácu, ide teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať;
zmyslom tejto hmotnoprávnej podmienky spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho
skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok (žalobkyňa v tomto smere
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/72/2010); ako však vyplýva
z písomných vyjadrení žalovaného cieľom rozhodnutia o organizačnej zmene nebolo zrušiť v rámci

organizácie výkon vnútornej kontroly ako takej; ak aj u zamestnávateľa v dôsledku organizačných
zmien odpadne časť pracovnej náplne zamestnanca, ktorý by prestal byť vo svojom pracovnom úväzku
vyťažený, má zamestnávateľ navrhnúť zamestnancovi zmenu dojednaných pracovných podmienok;
podľa tvrdení žalovaného nemal možnosť žalobkyňu zamestnávať ani na kratší pracovný čas ani inou
vhodnou prácou, na druhej strane však neprestal vykonávať činnosti spadajúce do pracovnej náplne
žalobkyne, ale tieto činnosti vykonávali viacerí zamestnanci žalovaného; žalovaný jej však inú vhodnú

prácuneponúkol;pretovyjadrilanázor,žezostranyžalovanéhonebolisplnenépodmienkyvýpovedného
dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 2 a § 240 ods. 9 Zákonníka
práce.

2.2.3 Žalobkyňa vyjadrila názor, že žalovaný vo svojich vyjadreniach uprednostňuje formalistický a

reštriktívny výklad zákonných ustanovení Zákonníka práce v jej neprospech; faktom však je, že (1)
plneniepracovnýchúloh,ktorévykonávalaprezamestnávateľadovýpovedeakojedinázamestnankyňa,
potreboval žalovaný aj po výpovedi, na čo následne vyškolil niekoľko ďalších zamestnancov, (2)
neponúkol jej iné pracovné miesto ani zamestnanie na kratší pracovný čas s tvrdením, že také
miesto nemá, hoci jej neskôr v priebehu konania ponúkol iné pracovné miesto, (3) žalovaný jej dal

výpoveď, hoci bola členkou odborového orgánu a zástupcovia zamestnancov odmietli dať súhlas s
výpoveďou. Nesúhlasila s námietkou žalovaného, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
návrhy na vykonanie dokazovania vypočutím svedkov zamietol a listinné dôkazy mal žalovaný
možnosť predložiť. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci aplikáciou
nesprávneho ustanovenia právneho predpisu a s tým súvisiaceho nedostatočne zisteného skutkového

stavu poukázala, že aby odvolací súd mohol zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie musia byť splnené
obidva predpoklady, t.j. nesprávne právne posúdenie aj nedostatočne zistený skutkový stav; v danom
prípade však súd prvého stupňa použil správnu právnu normu na zistený skutkový stav a správne ju aj
interpretoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou.

2.2.4 Na základe uvedeného žalobkyňa vyjadrila názor, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne aj právne správny, aplikované ustanovenia právneho predpisu boli použité správne a súd
dostatočne zistil skutkový stav, preto nie je naplnený žiadny z odvolacích dôvodov. Navrhla potvrdenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a priznanie náhrady trov konania.

2.3 Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalovaného dňa
21.09.2016 na vedomie (č.l. 551 spisu).

2.4 Dňa 14.10.2016 doručil žalovaný odvolaciemu súdu písomné vyjadrenie zo dňa 13.10.2016 (č.l.
573-574 spisu), v ktorom prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril názor, že hlavným účelom

ochrannej doby podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce je len, aby so zamestnancom nebol skončený
pracovný pomer počas jej plynutia; uvedené ustanovenie však nemožno aplikovať aj na posudzovanie
prípadu platnosti (neplatnosti) skončenia pracovného pomeru; z teleologického výkladu ustanovenia
§ 77 Zákonníka práce vyplýva, že dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby začína plynúť
odo dňa nasledujúceho po dni, keď sa mal pracovný pomer skončiť, t.j. zákonodarca spája začatie

plynutia prekluzívnej lehoty nie na moment skutočného skončenia pracovného pomeru, ale rozhodujúci
jemoment,kedysapracovnýpomer(pôvodne)skončiťmal;vprejednávanomsporetaknastávasituácia,
kedy sa pracovný pomer žalobkyne v skutočnosti skončil dňa 30.03.2013 (vzhľadom na neplánované
plynutie ochrannej doby), avšak v zmysle Zákonníka práca a podanej výpovede sa mal riadne skončiť
uplynutím výpovednej doby dňa 30.04.2012, preto prekluzívna lehota na podanie žaloby o neplatnosť

výpovede uplynula dňa 30.07.2012; v tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že dočasná
práceneschopnosť bráni zamestnancovi len vo vykonávaní akejkoľvek práce pre zamestnávateľa,
avšak v drvivej väčšine prípadov nebráni zamestnancovi vykonávať iné činnosti; zamestnanec sa tak
môže domáhať svojich práv na súde podaním žaloby bez ohľadu na jeho dočasnú práceneschopnosť,prípadne môže na podanie žaloby splnomocniť zástupcu; žiadny právny predpis nepočíta s prerušením,
resp. odkladom začiatku plynutia hmotnoprávnych zákonných lehôt len z toho dôvodu, že je niekto
práceneschopný (v tomto smere poukázal žalovaný aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

17CoPr/1/2016 zo dňa 22.03.2016, ktorý uvedený názor potvrdzuje aj odkazom na existujúcu judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky); preto žalovaný zotrval na svojom názore, že žalobkyňa podala
žalobu po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce.

2.4.1 V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že (1) organizačnú zmenu vykonal zákonným

spôsobom,(2)viacnepotrebovalvykonávaťpráce,ktorévykonávalažalobkyňavpôvodnomrozsahu,(3)
sledovaným cieľom organizačnej zmeny a následného prepúšťania bolo dosiahnuť zvýšenie efektivity
práce a úsporu finančných prostriedkov, (4) žalobkyňa nebola jediným prepusteným zamestnancom
vzhľadom na predmetné organizačné zmeny a (5) nemal možnosť v predmetnom čase zamestnať
prepúšťaných zamestnancov na inom pracovnom mieste; zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané,
že by organizačnou zmenou sledoval iný zámer ako zvýšenie efektivity práce a úsporu finančných

prostriedkov; hlavný argument žalobkyne prevzatý súdom prvej inštancie, že žalobkyňa bola jedinou
dostatočne kvalifikovanou osobou na výkon kontrolnej činnosti a ktorá ju aj skutočne vykonávala
nemôže obstáť ako dôvod neplatnosti výpovede, pretože žiadny zákon nebráni zamestnávateľovi
rozhodnúť v rámci organizačnej zmeny, že za účelom zvýšenia efektivity práce a úspory financií, bude
vykonávanie práce (kontroly) zabezpečovať v inom rozsahu a inými subjektmi a to dokonca aj inak než

prostredníctvom osôb zamestnávaných v pracovnoprávnom vzťahu s výnimkou prípadov, ak by išlo o
plnenie bežných úloh zamestnávateľa vyplývajúcich z predmetu jeho činnosti (žalovaný poukázal na
rozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.21Cdo/733/2003zodňa20.11.2003);vtomtosmere
žalovaný poukázal, že predmetom jeho činnosti v zmysle zriaďovacej listiny nikdy nebol výkon vnútornej
kontroly.

2.4.2 Žalovaný zdôraznil, že splnenie tzv. ponukovej povinnosti ako podmienky platnosti výpovede
nemožno vykladať absolútne ako to robí žalobkyňa a súd prvej inštancie, že „zamestnávateľ nemá
pre zamestnanca žiadnu prácu“, ale treba ju vykladať s použitím teleologického výkladu tak, že
„zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadne iné voľné pracovné miesto“; organizačnou zmenou

nedošlo u neho k úplnému zrušeniu vykonávania konkrétnej pracovnej činnosti, ale došlo k zrušeniu
konkrétneho pracovného miesta a vytvorenie iného pracovného miesta pre žalobkyňu by bolo v rozpore
s predmetnou organizačnou zmenou; nie je rozumné očakávať a požadovať od zamestnávateľa za
účelom úspory financií a snahy o zefektívnenie práce bude paralelne so zrušením pracovných miest
vytvárať miesta nové na inom úseku, resp. s inou obdobnou pracovnou náplňou, aby nedošlo k

rozviazaniu pracovných pomerov s nadbytočnými zamestnancami; nakoľko platnosť právnych úkonov
sa bezvýhradne posudzuje podľa stavu v čase ich vykonania, tak aj v čase spornej výpovede nemal
možnosť zamestnať žalobkyňu na inej pracovnej pozícii.

2.5 Vyjadrenie žalovaného doručoval odvolací súd právnej zástupkyni žalobkyne na vedomie (č.l. 580

spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri

rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1

C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o včasnosti podanej žaloby, o neplatnosti
spornej výpovede z dôvodu odmietnutia súhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou ako aj o tom,
že od žalovaného možno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, v tomto smere
si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na

tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na
odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel vo vzťahu k záveru o neplatnosti výpovede z vyššie uvedených dôvodov k správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§

379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v
odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku
z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.5 Žalovaný v podanom odvolaní v prvom rade namietal, že žalobkyňa v prejednávanom spore

nedoručila žalobu na súd v zákonnej prekluzívnej dvojmesačnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce.
Medzi stranami nebolo sporné, že spornú výpoveď doručil žalovaný žalobkyni dňa 30.01.2012; dňa
26.04.2012 bola žalobkyňa uznaná za dočasne práceneschopnú a jej práceneschopnosť trvala do
30.03.2013; dňa 29.05.2013 doručila žalobkyňa žalobu súdu prvej inštancie. Odvolací súd súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie, že zákonná dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby v

prejednávanom spore podľa § 77 Zákonníka práce začala žalobkyni plynúť až po skončení ochrannej
doby podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce a jej posledný deň pripadol na deň 31.05.2013. V zmysle §
77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou mohla žalobkyňa uplatniť
na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť; podľa § 64
ods. 2 Zákonníka práce, ak je zamestnancovi daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by

výpovedná doba mala uplynúť v ochrannej dobe, pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa
ochrannej doby okrem prípadov, keď zamestnanec oznámi, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá;
žalobkyňa dňa 27.04.2012 doručila žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Sporná
výpoveď bola tak žalobkyni daná dňa 30.01.2012, teda pred začiatkom ochrannej doby dňa 26.04.2012,
v rámci plynutia ktorej by žalobkyni uplynula trojmesačná výpovedná doba, pracovný pomer žalobkyne

skončil dňa 30.03.2013 uplynutím ochrannej doby a začala plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na
podanie žaloby v prejednávanom spore na súd; keďže žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 29.05.2013
uplatnila neplatnosť výpovede na súde včas.

4.5.1 Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že práceneschopnosť žalobkyne nemala

vplyv na začiatok plynutia zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nárokov z
neplatného skončenia pracovného pomeru na súde. Žalovaný vychádzal z názoru, že ani prípadná
práceneschopnosť zamestnanca nemá vplyv na začiatok a plynutie tejto lehoty. Odvolaciemu súdu
známa súdna prax však zaujala opačný názor, podľa ktorého dvojmesačná prekluzívna lehota na
uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru na súde podľa § 77 Zákonníka práce

začne zamestnancovi plynúť až po skončení prípadnej ochrannej doby v dôsledku práceneschopnosti
dotknutého zamestnanca dokonca bez rozdielu, či táto začala plynúť pred doručením výpovede alebo
po doručení výpovede v zmysle § 64 ods. 2 Zákonníka práce (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo/1/2010 zo dňa 12.12.2011, v ktorom najvyšší súd posudzoval
situáciu, kedy výpoveď bola na rozdiel od prejednávaného sporu zamestnancovi v rozpore so zákonom

daná po začatí plynutia ochrannej doby a v podstate vyslovil záver, že aj v tomto prípade začne
dvojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru
plynúť po skončení ochrannej doby obdobne ako v prípade podľa ustanovenia § 64 ods. 2 Zákonníka
práce).4.5.2 Názor, podľa ktorého začiatok plynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie
nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru neovplyvňuje ani prípadná ochranná doba z

dôvodu práceneschopnosti žalobkyne počas plynutia výpovednej doby, prevzal žalovaný z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/31/1997 zo dňa 19.05.1997 (uverejneného v
ZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepublikypodč.R119/1999),ktorého
právna veta znie: „Počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru podľa § 64 Zákonníka práce nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť

zamestnanca“; v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd vykladal ustanovenie § 64 zákona č. 65/1965
Zb. (Zákonník práce účinný do 31.03.2002), podľa ktorého „neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže tak
zamestnávateľ ako aj zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď
sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“; predmetné rozhodnutie však nemožno aplikovať
v prejednávanom spore, pretože stratilo opodstatnenie z dôvodu zmeny právneho stavu nakoľko

ustanovenie § 77 Zákonníka práce neprevzalo text pôvodného ustanovenia § 64 Zákonníka práce
(zákon č. 65/1965 Zb.) v časti, podľa ktorej dvojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie nárokov z
neplatného rozviazania pracovného pomeru mala začať plynúť odo dňa, keď sa pracovný pomer mal
skončiť „týmto rozviazaním“; práve s poukazom na túto časť znenia ustanovenia § 64 Zákonníka práce
(zákon č. 65/1965 Zb.) najvyšší súd v odôvodnení citovaného rozhodnutia zdôraznil, že „pre plynutie

predmetnej prekluzívnej lehoty je podstatný rozväzovací prejav“; ustanovenie § 77 Zákonníka práce už v
rozporesnázoromžalovanéhoneviažezačiatokplynutiadvojmesačnejprekluzívnejlehotynauplatnenie
nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru na rozväzovací prejav, ale pri určovaní počiatku
plynutia tejto lehoty je potrebné brať do úvahy aj ostatné ustanovenia ovplyvňujúce okamih skončenia
pracovného pomeru podľa namietaného spôsobu skončenia pracovného pomeru, ktorého platnosť je

medzi zamestnancom a zamestnávateľom sporná, medzi ktoré nepochybne patrí aj ustanovenie § 64
ods. 2 Zákonníka práce o vplyve ochrannej doby na plynutie výpovednej doby. Nemožno preto súhlasiť
s názorom žalovaného, že uvedený prístup bez výslovnej právnej úpravy znamená prerušenie, resp.
odklad začatia plynutia zákonnej prekluzívnej lehoty, pretože ide len o určenie začiatku jej plynutia.

4.5.3 Podľa odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené slovné spojenie „odo dňa, keď sa
mal pracovný pomer skončiť“ v ustanovení § 77 Zákonníka práce nemožno vzťahovať na deň,
kedy sa mal pracovný pomer skončiť podľa konkrétneho spôsobu jeho skončenia (bez zohľadnenia
prípadnej ochrannej doby), ale je potrebné ho vzťahovať práve na tvrdenú neplatnosť konkrétneho
spôsobu skončenia pracovného pomeru z pohľadu zamestnanca, resp. zamestnávateľa, v prospech

ktorého je táto lehota na uplatnenie príslušných nárokov ustanovená a podľa názoru ktorého len
mal pracovný pomer skončiť, pretože konkrétny spôsob jeho skončenia je podľa tohto zamestnanca,
resp. zamestnávateľa (ako adresáta tohto ustanovenia) neplatný. Konkrétny okamih začatia plynutia
prekluzívnej lehoty na uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru je potom
daný skutočným okamihom skončenia pracovného pomeru, ktorý môže byť ovplyvnený aj inými

ustanoveniami Zákonníka práce (vrátane ustanovení o ochrannej dobe). Pokiaľ teda žalovaný namietal,
že týmto spôsobom by mohol byť počiatok plynutia predmetnej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty v
niektorých prípadoch značne oddialený (napr. v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti zamestnanca)
možno poukázať na to, že ide v tomto prípade o prejav ochrannej funkcie pracovného práva.

4.5.4 Podľa odvolacieho súdu neobstojí poukaz žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo/80/2009 zo dňa 27.04.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 339/2010 zo dňa 09.09.2010, pretože zo skutkových okolností uvedených
rozhodnutí vyplýva, že na rozdiel od prejednávaného sporu išlo o prípad posudzovania včasnosti
uplatnenia nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorým bola výpoveď z dôvodu

obzvlášť závažného porušenia pracovnej disciplíny, kedy neprichádza do úvahy plynutie ochrannej doby
(§ 64 ods. 3 Zákonníka práce); preto práceneschopnosť zamestnanca v uvedenom prípade nemala
podľa rozhodnutia súdov žiadny vplyv na plynutie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie
nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru (na rozdiel od prejednávaného sporu nešlo o tzv.
nezavinené skončenie pracovného pomeru, preto závery súdov o absencii vplyvu práceneschopnosti

zamestnanca na plynutie prekluzívnej lehoty nie sú v prejednávanom spore použiteľné).

4.5.5 Obdobne neobstojí poukaz žalovaného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 219/2007 zo dňa 10.10.2007, v ktorom išlo o aplikáciu začiatku plynutia dvojmesačnejprekluzívnej lehoty na uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 64
Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.) v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo/31/1997 zo dňa 19.05.1997, ktorého závery však vzhľadom na vyššie uvedené (bod 4.5.2

odôvodnenia) nemožno aplikovať v prejednávanom spore.

4.5.6 Nakoniec neobstojí ani poukaz žalovaného na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
17CoPr/1/2016 zo dňa 22.03.2016, ktorého závery o vplyve práceneschopnosti zamestnanca na
začiatok plynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nárokov z neplatného skončenia

pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce sú v súlade s argumentáciou žalovaného (s ktorou
však odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nesúhlasí); krajský súd v uvedenom rozhodnutí uviedol,
že „v danej veci existuje už aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorej sa
neodklonil“, konkrétne rozhodnutia však neoznačil a odvolaciemu súdu nie sú ani známe. Zo všetkých
uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od žalovaného k záveru, že žaloba v prejednávanej
veci bola podaná včas v rámci dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nárokov z neplatného

skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce.

4.6 Preskúmaním veci sa odvolací súd stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti spornej
výpovede z dôvodu absencie súhlasu zástupcov zamestnancov podľa § 240 ods. 8 a 9 Zákonníka
práce. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa bola v čase výpovede členkou závodného výboru

a zástupcovia zamestnancov odmietli dať predchádzajúci súhlas s výpoveďou žalobkyne. Absencia
súhlasu zástupcov zamestnancov z výpoveďou žalobkyne spôsobuje jej neplatnosť (§ 240 ods. 9
Zákonníka práce); spornú výpoveď by bolo možné považovať za platnú len v prípade preukázania
danosti všetkých formálnych a materiálnych podmienok výpovede z hľadiska uplatneného výpovedného
dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za súčasného preukázania, že od žalovaného ako

zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával.

4.6.1 Odvolací súd v prvom rade udáva, že na ostatnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 19.09.2016 bolo na publikovanie do Zbierky stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky prijaté uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/273/2013 zo dňa 21.12.2015, v ktorom najvyšší súd uskutočnil výklad
aplikácie ustanovenia § 240 ods. 9 Zákonníka práce, v zmysle ktorého súd v konaní o neplatnosť
výpovede danej zástupcovi zamestnancov neskúma z vlastnej iniciatívy, či od zamestnávateľa možno
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával; preto ak chce zamestnávateľ v
prípadnom spore podľa § 77 Zákonníka práce o neplatnosť výpovede zvrátiť jej neplatnosť ako

následok nesúhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou danou zamestnancovi (ktorý je členom
odborového orgánu) a teda dosiahnuť platnosť ním urobeného neplatného právneho úkonu, musí
tvrdiť a preukazovať konkrétne hmotnoprávne skutočnosti, pre ktoré od neho nemožno spravodlivo
požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával; bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno ohľadne
preukázania, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával v

prejednávanom spore zaťažovalo žalovaného.

4.6.2 V tomto smere odvolací súd preskúmaním spisu súdu prvej inštancie zistil, že tvrdenie o tom, že od
nehonemožnospravodlivopožadovaťďalšiezamestnávaniežalobkyne,žalovanýprvýkrátpredniesolaž
do zápisnice o pojednávaní v rámci záverečnej reči pred vyhlásením napadnutého rozsudku. V podanom

odvolaní žiadne konkrétne hmotnoprávne skutočnosti pre tento záver neuviedol, keď odvolací súd
zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o podanom odvolaní je dôvodmi odvolania viazaný. V podanom odvolaní
žalovaný v tomto smere len poukázal na skutočnosť, že jeho rozhodnutie o skončení pracovného
pomeru so žalobkyňou spornou výpoveďou nebolo motivované jej členstvom v závodnom výbore a
predmetné ustanovenie § 240 ods. 8 Zákonníka práce slúži na ochranu zástupcov zamestnancov

pred opatreniami zamestnávateľa motivovanými ich postavením alebo činnosťou; nakoľko zo spisu
a osobitne z vykonaného dokazovania nevyplývajú žiadne skutkové podklady pre záver o dôvode
podanej výpovede z dôvodu členstva žalobkyne v závodnom výbore (takýto dôvod výpovede netvrdila
ani samotná žalobkyňa) nebolo možné zo strany odvolacieho súdu sa k tejto argumentácii žalovaného
vyjadriť, pretože k tomu absentovali akékoľvek skutkové či právne podklady.

4.6.3 Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného prezentovaným v podanom odvolaní, podľa
ktorého ustanovenie § 240 ods. 8 a 9 Zákonníka práce neprimerane zasahuje do jeho postavenia ako
zamestnávateľa a prakticky znemožňuje skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou až v takomrozsahu, že sa dostáva do rozporu s Ústavou Slovenskej republiky (žalovaný konkrétne poukázal
na článok 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky), pretože ide o ďalší konkrétny rozmer (prejav)
ochrannej funkcie pracovného práva (osobitne vo vzťahu k zástupcom zamestnancov) stanovenej

zákonom (formálna ústavnoprávna požiadavka na stanovenie povinnosti) a zákon na vyváženie tejto
ochrany za účelom spravodlivého usporiadania vzťahov dáva žalovanému ako zamestnávateľovi
dostatočný priestor na preukázanie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával. Aj keď zákon v ustanovení § 240 ods. 9 Zákonníka práce neuvádza žiadne konkrétne
dôvody, pre ktoré by nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával, a teda ide o právnu normu s tzv. neurčitou hypotézou, nepochybne pôjde na
jednej strane predovšetkým o dôvody a skutočnosti, ktoré majú vzťah ku konkrétnemu posudzovanému
spôsobu skončenia pracovného pomeru (okamžité skončenie pracovného pomeru, resp. výpoveď), jeho
dôvodom a okolnostiam, za ktorých bol prijatý (podstatné zvýšenie efektivity práce, výrazná úspora
finančných prostriedkov, absencia akejkoľvek práce pre zamestnanca a podobne), ale na druhej strane
aj o dôvody na strane dotknutého zamestnanca (napr. subjektívna alebo objektívna neschopnosť

vykonávať dohodnutú prácu, porušovanie pracovnej disciplíny a podobne). Žiadne takéto konkrétne
skutočnosti žalovaný v konaní netvrdil ani nepreukazoval.

4.6.4 Len podľa obsahu záverečnej reči pred vyhlásením napadnutého rozsudku možno dospieť k
záveru, že za dôvod, pre ktorý nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej

zamestnával, žalovaný považoval úsporu finančných prostriedkov. V tomto smere však z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že bezprostredne po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou spornou
výpoveďou došlo k zmene pracovných zmlúv troch iných zamestnancov žalovaného v zmysle rozšírenia
ich pôsobnosti aj na druh práce vykonávaný predtým žalobkyňou v súvislosti s čím došlo aj k zvýšeniu
ich osobného ohodnotenia a vynaloženiu ďalších výdavkov na školenia za účelom získania kvalifikácie

na výkon vnútornej kontroly. Okrem toho okrem porovnania priamych výdavkov za účelom preukázania
úspory finančných prostriedkov by bolo potrebné predložiť aj porovnanie úspory finančných prostriedkov
v dôsledku vnútornej kontroly vykonávanej žalobkyňou s príslušnou kvalifikáciou s úsporou finančných
prostriedkov v dôsledku vnútornej kontroly vykonávanej následne viacerými zamestnancami žalovaného
bez príslušnej kvalifikácie. Napriek tvrdeniu žalovaného o výraznej úspore finančných prostriedkov však

konkrétna suma, na základe ktorej by bolo možné posúdiť spravodlivosť, resp. nespravodlivosť ďalšieho
zamestnávania žalobkyne vo vzťahu k žalovanému, z vykonaného dokazovania nevyplýva.

4.6.5 Za dôvod, pre ktorý nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnával, nemožno považovať ani jeho tvrdenie, že kontrolu u neho vykonávajú aj iní zamestnanci,

pretože podľa výsledkov vykonaného dokazovania vnútornú kontrolu vykonávala u žalovaného jedine
žalobkyňa. Pokiaľ v medziobdobí došlo k zmene právnej úpravy na úseku kontroly, túto nemožno
zohľadniť, pretože dôvody, pre ktoré prípadne nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby
žalobkyňu naďalej zamestnával, skúma súd perspektívne, t.j. z hľadiska perspektívy okamihu, keď
sporná výpoveď bola daná, a nie retrospektíve, t.j. z hľadiska ďalšieho vývoja udalostí, prípadne zmeny

právnej úpravy a podobne.

4.6.6 K námietke žalovaného v podanom odvolaní, podľa ktorej nesúhlasné stanovisko zástupcov
zamestnancov so spornou výpoveďou nie je dôvodné, odvolací súd len udáva, že zákon súdu
neumožňuje žiadnym spôsobom skúmať dôvodnosť alebo nedôvodnosť nesúhlasu zástupcov

zamestnancov so spornou výpoveďou a na záver o neplatnosti spornej výpovede podľa § 240 ods. 9
Zákonníka práce postačuje fakt, že tento súhlas nebol udelený, čo v konaní nebolo sporné.

4.6.7 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné spornú výpoveď považovať za neplatnú podľa §
240 ods. 9 Zákonníka práce z dôvodu absencie súhlasu zástupcov zamestnancov a v súlade so

zásadou hospodárnosti konania nebolo už potrebné v prejednávanom spore skúmať splnenie ostatných
formálnych a materiálnych predpokladov platnosti spornej výpovede, pretože tieto už nemohli zmeniť
záver o jej neplatnosti. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné ani vykonať navrhnuté dokazovanie
listinným dôkazmi a v tejto súvislosti nedošlo ani k žalovaným vytýkanému procesnému pochybeniu v
rámci dokazovania v postupe súdu prvej inštancie.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej

inštancie nevysporiadal. Navyše za účelom zamedzenia prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu
by nepochybne muselo ísť o vyjadrenia strán, ktoré majú vzťah k uplatneným odvolacím dôvodom.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(§365ods.1písm.f/C.s.p.)anakoniectým,že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h/ C.s.p.). Vzhľadom na vyššie uvedené (body 4.5 až 4.6.7 odôvodnenia) je však napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vecne správny a vytýkané vady odvolací súd v rozhodnutí alebo v procesnom

postupe súdu neidentifikoval.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie
konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobkyňa

bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná, priznal jej odvolací súd proti žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).