Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. jún 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/271/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112224850
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112224850.7

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika, v
zastúpení Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13,
v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 27.09.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 175
Eur titulom majetkovej škody a sumy 221,28 Eur titulom nemajetkovej ujmy, náhrady trov konania, v

súvislostisozodpovednosťouštátupodľazákonač.514/2003Z.z.vzneníneskoršíchzmienapredpisov.
Predmetnej žalobe bola pridelená sp. značka 19C/271/2012.

Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 27.09.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 175
Eur titulom majetkovej škody a sumy 553,20 Eur titulom nemajetkovej ujmy, náhrady trov konania, v
súvislostisozodpovednosťouštátupodľazákonač.514/2003Z.z.vzneníneskoršíchzmienapredpisov.

Predmetnej žalobe bola pridelená sp. značka 19C/272/2012.

Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 27.09.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 175
Eur titulom majetkovej škody a sumy 221,28 Eur titulom nemajetkovej ujmy, náhrady trov konania, v
súvislostisozodpovednosťouštátupodľazákonač.514/2003Z.z.vzneníneskoršíchzmienapredpisov.
Predmetnej žalobe bola pridelená sp. značka 19C/279/2012.

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 08.10.2012 č. k. 19C/271/2012-7 súd konania vedené pod spisovými
značkami19C/271/2012,19C/272/2012a19C/279/2012spojilnaspoločnékonanievedenénatunajšom
súde tak, že tieto konania sa budú ďalej viesť pod sp. zn. 19C/272/2012.

V žalobe (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 19C/271/2012) žalobca uviedol, že žalobca ako

oprávnený subjekt (veriteľ zo Zmluvy o úvere č. 9040673) navrhol podľa Exekučného poriadku vykonať
exekúciu vo vzťahu k pohľadávke, ktorá vznikla neplnením záväzku z predmetnej zmluvy o úvere
dlžníkom Š. V., nar. X.XX.XXXX s tým, že po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
v exekučnej veci č. Ex 4487/2011. Žalobca podal dňa 10.8.2009 návrh na zmenu exekútora, o ktorej
súd nerozhodol v zákonnej lehote do 30 dní od doručenia návrhu napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá

by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.
Exekučný súd tak nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bezzbytočných prieťahov, pričom nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, na základe
čoho si žalobca z dôvodu takéhoto postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy tak, že žalobcovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 175 Eur predstavujúca

náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so svojou činnosťou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením predmetného návrhu a rozhodnutím
o ňom a tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 221,28 Eur, ktorej výpočet žalobca
uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu
na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu, teda 663,88 EUR za rok delené 12 mesiacov v roku sa

rovná 55,32 EUR za mesiac z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

V žalobe (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 19C/272/2012) žalobca uviedol, že žalobca ako

oprávnený subjekt (veriteľ zo Zmluvy o úvere č. 3120096 ) navrhol podľa Exekučného poriadku vykonať
exekúciu vo vzťahu k pohľadávke, ktorá vznikla neplnením záväzku z predmetnej zmluvy o úvere
dlžníkom K. F., nar. XX.X.XXXX s tým, že po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
v exekučnej veci č. Ex 16202/2011. Žalobca podal dňa 9.6.2010 návrh na zmenu exekútora, o ktorej
súd nerozhodol v zákonnej lehote do 30 dní od doručenia návrhu napriek tomu, že vec nevykazovala

prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.
Exekučný súd tak nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov, pričom nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, na základe
čoho si žalobca z dôvodu takéhoto postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy tak, že žalobcovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 175 Eur predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so svojou činnosťou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením predmetného návrhu a rozhodnutím
o ňom a tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 553,20 Eur, ktorej výpočet žalobca
uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu

na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu, teda 663,88 EUR za rok delené 12 mesiacov v roku sa
rovná 55,32 EUR za mesiac z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

V žalobe (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 19C/279/2012) žalobca uviedol, že žalobca ako
oprávnený subjekt (veriteľ zo Zmluvy o úvere č. 9040673) navrhol podľa Exekučného poriadku vykonať
exekúciu vo vzťahu k pohľadávke, ktorá vznikla neplnením záväzku z predmetnej zmluvy o úvere
dlžníkomM.K.,nar.XX.X.XXXXstým,žepoprijatínávrhunavykonanieexekúciesúdnyexekútorpridelil

v exekučnej veci č. Ex 4945/2011. Žalobca podal dňa 10.8.2009 návrh na zmenu exekútora, o ktorej
súd nerozhodol v zákonnej lehote do 30 dní od doručenia návrhu napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu.
Exekučný súd tak nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez

zbytočných prieťahov, pričom nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, na základe
čoho si žalobca z dôvodu takéhoto postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy tak, že žalobcovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 175 Eur predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so svojou činnosťou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením predmetného návrhu a rozhodnutím

o ňom a tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 221,28 Eur, ktorej výpočet žalobca
uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu
na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu, teda 663,88 EUR za rok delené 12 mesiacov v roku sa
rovná 55,32 EUR za mesiac z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1

Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, a to jednak v súvislosti so zmätočnosťou podania, keď v jednotlivých
žalobách sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, odlišne sú uvedené
dátumy narodenia, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na

súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktorá majú význam pre posúdenie
veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Poukázal na to,
že žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Zdôraznil,
že tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní

sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám žalobca
uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol
sťažnosti žalobcu na poručenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu. Okrem toho kto
iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody,
má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu

mala byť spôsobená škoda. Ďalej poukázal na to, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody.
Ďalej poukázal na to, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti a pokiaľ žalovanému
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 boli doručené,
žaloba nebola podaná po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr a teda žalovaný má za to, že ide o

predčasne uplatnený nárok na súde. Zdôraznil tiež, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť a tým
zmarilakúkoľvekmožnosťpredbežnenárokyprerokovať.PoukázalnajudikatúruÚstavnéhosúduSRsp.
zn. I.ÚS 16/2002 z čoho vyvodil záver, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom návrhu, pri

ktorom lehota na náhradu škody uplynula pred dňom 23.4.2009. K tvrdenému nesprávnemu postupu
- nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote poukázal na to,
že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného spolu s uvedením
súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného, pričom v praxi je zaužívaný postup, podľa ktorého
súd žiadosť o zmenu exekútora predloží na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, tiež na vyčíslenie trov

exekúcie, pričom môže nastať situácia neposkytnutia potrebnej súčinnosti z jeho strany. Odhliadnuc od
uvedeného, ak exekučný súd nekonal, žalobcovi nič nebránilo podať sťažnosť predsedovi súdu proti
porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa zákona č. 757/2004 Z.z. Ak
žalobca tento prostriedok nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415
OZ.OkremtohopoukázalnajudikatúruÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS16/12,podľaktorejnedodržanie

zákonom stanovenej lehoty ústavný súd automaticky nepovažuje za porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, pretože prihliada aj na všetky okolnosti danej veci. K vyčíslenej škode
poukázal na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú
podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a že požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové. K nemajetkovej

ujme zdôraznil, že náhradu nemajetkovej ujmy nepodložil žalobca akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami,
či rozumnou úvahou, pričom žalobca tiež opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením.
Záverompoukázalnato,žežalobcanepreukázalpodmienkyvznikuzodpovednostištátuzaškodu,súlad
postupu žalobcu s dobrými mravmi ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.

Z pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 17Er/4384/2006 ( EX 4487/11, pôvodne
EX 627/2006 ) súd zistil, že v predmetnej exekučnej veci návrh na vykonanie exekúcie podal
oprávnený identický so žalobcom voči povinnému: Š. V., nar. X.XX.XXXX, pre vymoženie 58.385 Sk
s príslušenstvom. Dňa 15.10.2009 bol doručený návrh na zmenu exekútora, o ktorom súd rozhodol

uznesením zo dňa 24.2.2010.

Z pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 26Er/28/2005 ( EX 16202/11, pôvodne EX
7/2005) súd zistil, že v predmetnej exekučnej veci návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený
identický so žalobcom voči povinnej: K. F., nar. XX.X.XXXX, pre vymoženie 15.730 Sk s príslušenstvom.

Dňa 20.9.2010 bol doručený návrh na zmenu exekútora, o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa
20.7.2011.Z pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 17Er/98/2007 ( EX 4945/11, pôvodne EX
3231/2006 ) súd zistil, že v predmetnej exekučnej veci návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený
identický so žalobcom voči povinnej: M. K., nar. XX.X.XXXX, pre vymoženie 19.020 Sk s príslušenstvom.

Dňa 15.10.2009 bol doručený návrh na zmenu exekútora, o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa
12.2.2010.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. § 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,

c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa ust. § 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa ust. § 3 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o

väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bodu 1. citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená

nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa ust. § 9 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012, ( 1 ) Štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
(2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.
Podľa ust. § 9 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom od 01.01.2013, ( 1 ) Štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.
(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovalebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ust. § 44 ods. 8 EP v znení účinnom do 31.5.2011, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa ust. § 44 ods. 9 EP v znení účinnom do 31.5.2011, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa

odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej čiastky titulom majetkovej škody a

titulom nemajetkovej ujmy v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučných súdov
v predmetných exekučných veciach. Je nepochybné, že v danom prípade ide o uplatnenie nároku
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších zmien a predpisov, v súvislosti so zodpovednosťou
štátu za škodu spôsobenú orgánmi pri výkone verejnej moci. Takto uplatnená náhrada škody má svoj
základ v článku 46 ods. 3 Ústavy SR, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o zákonnom práve na náhradu škody vykonáva.
Predmetné právo na náhradu škody nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha
zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nesprávneho úradného postupu sú:
1) existencia nesprávneho úradného postupu,
2) existencia škody,
3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Napriek tomu, že pojem nesprávneho úradného postupu nie je v zákone výslovne definovaný, vychádza
právna teória a súdna prax z toho, že ide o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi normami štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup spravidla nemožno v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiuktoréhopostupštátnehoorgánusmeruje.Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťtak
pri rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj činnosti, pri ktorej nerozhoduje. Vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom predpokladá také prípady vzniku škôd, ktoré

bolivyvolanéinoučinnosťouštátnychorgánov,nežrozhodovacou(Rc116/1999),najmävadyvspôsobe
vedenia konania.
Právna úprava ustanovenia § 9 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 uvádza, že za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní a lebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Obdobným spôsobom táto právna úprava platí aj v súčasnosti (s
účinnosťou od 01.01.2013).
V predmetnom prípade možno ustáliť, že nesprávny úradný postup mal spočívať v porušení povinnosti
exekučného súdu rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote, a to pokiaľ ide o rozhodnutie o podanom

návrhu na zmenu súdneho exekútora, na rozhodnutie o ktorom je stanovená lehota 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Vzhľadom na skutočnosť, že s rozhodnutím o zmene
exekútora je spojené tiež rozhodnutie o tom, koho súd poverí vykonaním exekútora a tiež rozhodnutie o
trovách exekúcie pôvodného exekútora ( § 44 ods. 9 EP účinného do 31.5.2011 ), dodržanie stanovenejlehoty môže závisieť tiež od súčinnosti iných osôb, pretože oprávnený má povinnosť navrhnúť nového
exekútora, ktorého súd poverí vykonaním exekúcie a pôvodný exekútor má povinnosť vyčísliť trovy
exekúcie.Okremtoho,vzhľadomnamnožstvoexekučnýchkonaní,ktoréžalobcainiciujepredokresnými

súdmi, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto
činnosti, tak ako to konštatuje Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach, závery ktorých rozhodnutí sú
plne aplikovateľné na predmetný prípad a z ktorých súd cituje napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS/248/2013
zo dňa 25.4.2013: „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka
pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce

exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že
zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je
dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy
by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne
opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis
Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a

Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC,
J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:
C.H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3.]. Ústavný súd však konštatuje, že danú
judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez
zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden

navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a teda k dlhšej dobe rozhodovania,
aj sám. Už uvedená doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí,
avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný
odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura
a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9.). V prípadoch

obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí.
Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala
konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných vecí, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to
smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
29. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej

zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale
jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania
sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým
množstvompodanísťažovateľkyipsofactozvyšujefaktickúzložitosťveci/vecízdôvodov,ktorévyplývajú
zo správania sťažovateľky.

30. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. ...
31.Vzhľadomnauvedené,prihliadajúcnavšetkyokolnostiposudzovanýchprípadov,ústavnýsúddospel
k záveru, že okresný súd postupom v označených konaniach sťažovateľky neporušil jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie

veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred
okresným súdom totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný
súd je preto povinný zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke, ako
aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní. ...
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti. “
V neposlednom rade súd poukazuje na to, že pokiaľ nesprávny úradný postup súdu má spočívať v
zbytočných prieťahoch v konaní, prípadne v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, v jeho nečinnosti, pre takéto prípady súd, ktorý rozhoduje o zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., sám v takomto konaní nemôže posudzovať, či na strane orgánu

verejnej moci došlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Aktuálna právna úprava pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu odkazuje na výsledky vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
ma za následky prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.Z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva: „Návrh
vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu
ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo

nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa tých troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I.ÚS 41/02). Súdne konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale

len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu

v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktorú môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie
vecí bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa

dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona
výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencií prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“

Napriek tomu, že ide o novelu zákona, ktorou bol zmenený zákon č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od
01.01.2013, súd má za to, že napriek absencii tejto výslovnej právnej úpravy v predmetnom zákone,
je potrebné sa riadiť týmito závermi a touto aktuálnou právnou úpravou a to z dôvodu, že už pred
predmetnou novelou platili čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, tiež čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež príslušná právna
úprava upravujúca postup príslušných orgánov pri podávaní sťažností na prieťahy, príslušná právna

úprava upravujúca disciplinárne konania v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní a podobne. Preto
možno vyvodiť, že súd, ktorý posudzuje odôvodnenosť nároku uplatneného titulom náhrady škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. zákonné predpoklady pre úspešné posúdenie nároku, sám neposudzuje, či
v danom prípade namietané rozhodnutie je nezákonné alebo, či na strane orgánu pri výkone verejnej
moci išlo o nesprávny úradný postup, pretože na to nie je oprávnený. V prejednávanom prípade

žiadnym z oprávnených orgánov neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, respektíve nesprávny
úradný postup exekučného súdu, preto žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívne stanovených
zákonných predpokladov úspešnosti tohto nároku, na základe čoho z pohľadu hospodárnosti konania
bolo nadbytočným zaoberať sa splnením ďalších zákonných predpokladov tohto nároku.
Na základe vyššie uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že neúspešný žalobca
nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému, ktorý v konaní bol úspešný a uplatnil si náhradu
trov konania, keďže mu žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli, ich náhradu súd nepriznal ( v
tomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. (205 ods. 2 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona
(§ 251 O.s.p.).