Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/61/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223725
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223725.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C/167/2012-54, zo dňa 8.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 125 eur titulom majetkovej škody
a 330 eur titulom nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Bratislava V.

3. Podľa žaloby žalobca ako veriteľ zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníčky M. S.. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný súd o udelenie poverenia, exekučný
súd poverením zo dňa 26.10.2011 poveril na vymoženie uloženej povinnosti a trov exekúcie súdneho
exekútora JUDr. F. G.. Majetková škoda vznikla žalobcovi ako náhrada účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a

rozhodnutím o nej (70 eur vynaložených v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40 eur na udržiavanie a správu
informačného systému a 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, celkovo
125 eur). Nemajetkovú ujmu žalobca odôvodnil skutočnosťou, že samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie v zákonom stanovenej

dobevspojenísporušenímprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhočl.48ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom bolireálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinného, zmarenie účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným a insolventnosť povinného. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil analogicky

vychádzajúc z Nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 eur (660 eur/12 mesiacov = 55 eur za 1 mesiac),
na sumu 330 eur za 6 mesiacov nečinnosti.
4. Súd prvej inštancie prejednal vec v neprítomnosti účastníkov podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prihliadnuc na
obsah spisu a písomné stanoviská účastníkov. Žalovaným vznesenú námietku premlčania nepovažoval

za opodstatnenú.

5. Konštatoval, že žalobca sa nepochybne domáha nároku na náhradu škody poukazujúc na nesprávny
úradný postup súdu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, vzniknutá pred účinnosťou novelizovaného
znenia zákona č. 514/2003 Z.z.; žalobca nárok na náhradu škody u žalovaného ako aj na súde uplatnil
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v čase jeho účinnosti do 31.12.2012. Vzhľadom na to, že § 9 zákona

č. 514/2003 Z.z. je hmotnoprávne ustanovenie, pričom k dátumu 1.1.2013, t.j. k účinnosti novely nie
je žiadne prechodné ustanovenie, mal za to, že je na daný prípad nutné aplikovať znenie zákona do
31.12.2012, teda ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp. uplatnenia nároku súdnou cestou.
Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je osobitným druhom
zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, vzniká za splnenia všetkých zákonných podmienok

vznikutejtozodpovednosti,ktorémusiabyťsplnenékumulatívne.Prinesplneníčoilenjednejpodmienky
zodpovednosť za škodu nevznikne, pri splnení všetkých podmienok súčasne sa zodpovednosti za škodu
nemožno zbaviť.

6. Z pripojeného exekučného spisu mal za nepochybné, že (exekučný) súd o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty od
podania žiadosti; nestotožnil sa však s tvrdením žalobcu, že súd porušil svoje zákonné povinnosti
nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po 15-dňovej lehote, nakoľko
nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný /čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy

SR/. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol
zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný
prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi

faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v
neposlednom rade aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý
nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu. Žalobcovi vytkol, že ako poškodený nepostupoval v
zmysle zásady vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje právo/, keď mal možnosť už v exekučnom
konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorý po prešetrení

sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo k zbytočnému prieťahu v danom
exekučnom konaní. Keďže sa tak nestalo a k posúdeniu, či v danom prípade existovali faktory, pre ktoré
súd v exekučnom konaní nerozhodol v zákonnej lehote, nemožno nesplnenie zákonnej lehoty vyhlásiť
za zbytočný prieťah spôsobilý porušenie ústavného práva žalobcu, v dôsledku ktorého mala žalobcovi
vzniknúť škoda.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal ani splnenie druhej podmienky
vyžadovanej zákonom pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
a to vznik samotnej škody ako majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady žalobcu nemôžu byť
považované za faktickú škodu, nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú

činnosť žalobcu v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Vychádzal z toho, že
podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných
prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu
svojou výškou výške vynaložených nákladov. Neprijal tvrdenie žalobcu týkajúce sa výšky majetkovej
ujmy a samotné tvrdenie bez relevantného dôkazného preukázania nepovažoval za postačujúce.

Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom v časti žaloby ohľadom majetkovej škody,
súd prvej inštancie nárok ako nedôvodný zamietol a dodal, že nakoľko nebol preukázaný vznik
škody, nemohla byť rovnako preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. V neposlednom rade považoval za nutné poukázaťna to, že v danom prípade sa jedná o exekučnú vec, v ktorej o udelenie poverenia bolo žiadané
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského
vzťahu. Vzhľadom na problematiku rozhodovania v spotrebiteľských vzťahoch a na rozsiahlu právnu

úpravu, týkajúcu sa právnej ochrany spotrebiteľa, bol súd v rámci exekučného konania povinný skúmať
predmetné rozhodcovské rozhodnutie, vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C40/08 (Astrucom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira), podľa ktorého
Smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ

má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu
posúdiť primeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa súd uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. S poukazom

na uvedené uzavrel, že (exekučný) súd posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť po právnej stránke
a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia ako exekučného titulu, nakoľko v zmysle
ustanovení Smernice rady 93/13/EHS každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať,
aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujem vyššej kvality života.

8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným
exekútorom nie sú zasielané súdu. Nakoľko ide o súdne rozhodnutie vychádzajúce z objektívneho
zistenia a posúdenia veci, súd neudeľuje poverenia automaticky na žiadosť exekútora. Vzhľadom na to,
že pre také rozhodnutie nemal súd k dispozícii všetky potrebné podklady, prihliadajúc aj na závažnosť

a obtiažnosť spotrebiteľskej veci pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa, nie je vždy možné
dodržať zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu pre udelenie poverenia a preto aj prípadné nedodržanie
lehoty súdom nie je také závažné, ako závažné by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa, ktorému zákon
prisudzuje mimoriadnu pozornosť.

9. Ohľadom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie neprijal právnu argumentáciu
žalobcu, podľa ktorej samotné konštatovanie porušenia práva rozhodnutím o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným
zadosťučinením. Žalobca nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval ako skutočnosť, že exekučný

súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného
rozhodcovského rozsudku po zákonom stanovenej lehote ohrozila jeho subjektívne práva, nepreukázal,
že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne
naďalej vykonáva. Argumentácia žalobcu sa javila súdu ako teoretické zdôvodňovanie možných
následkov nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, bez potrebnej konkretizácie a

zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy. Z rozhodovacej činnosti súdu je známe množstvo úverov,
ktoré žalobca ako nebankový subjekt poskytuje aj dohodnuté zmluvné podmienky, často majúce
vlastnosti neprijateľných zmluvných podmienok. Finančné profitovanie z týchto úverov v porovnaní s
občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad
na ďalšiu podnikateľskú existenciu žalobcu.

10. Súd prvej inštancie vyhodnotil za dostačujúce konštatovanie, že v exekučnom konaní nebolo vydané
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodcovského
rozsudku v zákonom stanovenej lehote, aj vzhľadom na uvádzané skutočnosti ako je dĺžka porušenia,
vykonávanie úkonov súdu počas doby zabezpečovania podkladov pre rozhodnutie a predovšetkým s

poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Má za to, že samotné konštatovanie takéhoto porušenia je
dostatočným zadosťučinením v súvislosti s nárokovateľnou ujmou spôsobenou nesprávnym úradným
postupom. Žalobca ani ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu,
tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu ani
tvrdenými prieťahmi. Žalobca v danom konaní nepreukázal, že bez vydania poverenia exekučným

súdom a bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

11. Nakoľko žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie s poukazom na § 3 ods. 1, ods.2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2, ods. 3,
ods. 4, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žalobu
v celom rozsahu zamietol.

12. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; nakoľko si však úspešný žalovaný trovy
konania nevyčíslil, ich náhradu mu nepriznal.

13. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

14. Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., keď žalobca riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu
preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.

15. Ďalej uviedol, že už v žalobe upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa žalobcu je tomu

tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávnetotožnýchveciachavrozporesjudikatúrouÚstavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v

konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

16. Žalobca namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvej inštancie účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení

konania, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom.

17. K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa žalobcu v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k tvrdeniam
žalovaného, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal možnosť

vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť vyjadriť sa
k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

18. V ďalšom žalobca tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za

stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd prvej inštancie žalobcovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvej
inštancie v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a
vo veci rozhodol, porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.

Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.

19. Uviedol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvej inštancie
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvej inštancie bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

20. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody
mal žalobca za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď súd prvej inštancie sa zaoberal len škodou, ktorá
mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v
príčinnej súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode,ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej

inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda žalobcovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvej inštancie rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
žalobca a žalovaný, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva žalobcu
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie odôvodnenia

rozsudkov formulárovým spôsobom.

21. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže
byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon

exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým,
kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného
postupu. Žalobca chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len

na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

22. V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol žalobca skutočnosť, že
súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Samotný súd
prvej inštancie predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.

Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy.

23. Za irelevantné žalobca označil úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami

rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,
keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

24. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.9.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

25. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

26. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

27. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

28. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na
odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.)
platného do 30.6.2016 (v čase konania v prvej inštancii) súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. mohol uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bezprítomnosti strany, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu
o jeho odročenie. Dôležitý dôvod mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu
k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti

vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu civilného procesu za rovnakých okolností
účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná),
nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať
opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti
nedovoľujúca strane sporu uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu,

ktorým bola odôvodňovaná žiadosť neprítomnej strany o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.),
posudzoval súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

29.Vpredmetnejvecižalobcasvojužiadosťozrušenietermínupojednávanianariadenéhona8.12.2014,
odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu. Pojednávanie žiadal zrušiť a
konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej

sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednaním veci.

30. Súd prvej inštancie konštatovaním v zápisnici o pojednávaní, že nebude prihliadať na uvedenú

požiadavku žalobcu o.i. z dôvodu, že prejednávajúcu sudkyňu Krajský súd v Bratislave z prejednávania
predmetnej veci nevylúčil, správne vyhodnotil žiadosť žalobcu na zrušenie či odročenie pojednávania
ako nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú žalobca opätovne (a z totožných
dôvodov ako v žalobe) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským
súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď uznesením č.k.

2NcC/96/2012-16, zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že s výnimkou JUDr. Ivice Blecharžovej a JUDr. Jany
Tamášiovej, sudcovia Okresného súdu Bratislava V (o.i. zákonná sudkyňa JUDr. Mária Filová) nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v
predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď žalobca v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti
zákonného sudcu, než v žalobe. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci

rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe
na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti žalobcu. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý
už v čase podania žiadosti o zrušenie nariadeného pojednávania a prerušenie konania viacerými
uzneseniami v obdobných veciach (napr. č.k. II. ÚS 556/2013-10 zo dňa 30.10.2013, č.k. III. ÚS

295/2013-12, zo dňa 2.7.2013, č.k. III. ÚS 424/2013-11 zo dňa 10.9.2013) takéto ústavné sťažnosti
žalobcu pre nedostatok právomoci odmietol. V prejednávanej veci teda neexistovali dôvody zakladajúce
zákonnú povinnosť súdu prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a počkať na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, taktiež neprebiehalo žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka
v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. majúca význam pre rozhodnutie súdu v danej veci a preto súd

prvej inštancie postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti
účastníkov konania. Odvolací súd uvádza, že tento postup vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu
na prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného žalobcom aj v iných konaniach), bol v
súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj
s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania

stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov.

31. Neobstojí ani námietka žalobcu ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
žalobca napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám

zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a

plynulosti súdneho konania). Žalobca navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil
ani nepredložil ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vykonal
na pojednávaní dokazovanie navrhnuté žalobcom, pričom účastníkom konania umožnil zúčastniť sa
uvedeného pojednávania, na základe čoho mali účastníci konania možnosť s dôkazmi sa oboznámiť,vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady
kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd prvej
inštancie nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol žalobca v odvolaní, keď exekučný

spis označil ako dôkaz v žalobe samotný žalobca; dokazovanie tak bolo vykonávané len na preukázanie
tvrdení žalobcu a nie nad rámec žalobcovho návrhu.

32. Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
„formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že žalobca podal

množstvo žalôb, týkajúcich sa totožných účastníkov s takmer totožným skutkovým základom. Samotný
žalobca všetky žaloby a procesné návrhy v týchto konaniach odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým
spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek exekučných konaní, mien súdnych
exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno
súdu prvej inštancie vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie napadnutého rozsudku s inými

rozsudkami, najmä ak súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal skutočne iba predmetnou
vecou. Naproti tomu žalobca v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, ktoré nekorešpondujú s
priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého rozsudku. V odvolaní je tak viacero
rozporov, keď napr. žalobca na jednej strane namietol, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením
žalovaného a na druhej strane že nakoľko sa žalovaný nevyjadril, mal súd prvej inštancie rozhodnúť

rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. bol však upravený ako možnosť a nie
povinnosť súdu). Rovnako žalobca na jednej strane namietol prejednanie veci na pojednávaní v jeho
neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej
veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

33. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd nedodržal Exekučným poriadkom
stanovenú pätnásťdňovú lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
Nakoľko v porovnaní so súčasnou právnou úpravou zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v
rozhodnom čase umožňoval súdu posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v povinnosti
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým

by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvej
inštancie vzhľadom na nedodržanie zákonom stanovenej pätnásťdňovej lehoty na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie správne dospel k záveru, že bolo potrebné posudzovať tento prieťah z toho
hľadiska, či išlo bol tak významným, že by ho bolo možné kvalifikovať ako zbytočný. Keďže v predmetnej
exekučnej veci išlo o rozhodovanie v spotrebiteľských veciach, vyžadujúcich väčšiu ingerenciu štátu

do práv účastníkov, bolo namieste, aby exekučný súd zohľadnil rozsiahlu úpravu týkajúcu sa ochrany
spotrebiteľa a preto vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnom stanovenej lehoty,
nie je možno považovať za zbytočný prieťah v konaní.

34. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania

neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí.

35. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné

dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú konkrétne
náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, pretože ako súd prvej inštancie
správne uviedol, dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti
medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje žalobcu, ktorý nemôže vznika výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia; navyše v situácii, keď žalobca tento znalecký
posudok súdu prvej inštancie ani nepredložil a neoznačil ho za dôkaz, ktorý v konaní navrhuje vykonať.
Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie

zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,
za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca si
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie

rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení
bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti
predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade
preukázania tvrdení žalobcu. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá
včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by

ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však
platiapreštandardnésituácie,kedyúčastníkobracajúcisanasúdsosvojouvecounemádôvodzaujímať
sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba
v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie
(§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej

podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné,
ako vybavovanie vecí iných žalobcu. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k
spravodlivosti pre všetkých a žalobca nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho
veci na úkor všetkých ostatných. Žalobca preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich
žiadostí v 15 dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci.

36. V prejednávanej veci teda súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými
sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so

záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomsúduvexekučnomkonanívzmyslezákonač.514/2003Z.z.
v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody,
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a

nesprávnym úradným postupom).

37. Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,
pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).