Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/491/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614204940
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6614204940.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa BL Telecom collection,
s.r.o., IČO: 47150513, so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, zastúpeného právnym zástupcom
SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., IČO: 36862711, so sídlom v Bratislave, Šoltésovej č. 14, v mene ktorého
pred súdom koná JUDr. Alexander Kasatkin, LL.M., advokát a prokurista, proti odporcovi R. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v N., Y. č. 3, za účasti Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO: 42362962,
so sídlom v Bratislave, Šafárikovo námestie č. 7, ako vedľajšieho účastníka na strane odporkyne,
zastúpeného JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom so sídlom v Bratislave, Zámocká č. 36, o
zaplatenie 1.617,03 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 5C/157/2014-66 zo dňa 31.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu m e n í tak, že návrh navrhovateľa na vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho
účastníctva subjektu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO: 42362962, so sídlom v Bratislave,
Šafárikovo námestie č. 7, ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd na základe návrhu navrhovateľa na vyslovenie neprípustnosti
vstupu vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania, vstup vedľajšieho účastníka do konania
pripustil v podstate s odôvodnením, že tento je združením, ktorého predmetom činnosti je ochrana
práv spotrebiteľov, ktorého vstup do konania zákon predpokladá. Výslovný súhlas odporcu so vstupom
vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane zákon nevyžaduje. Okresný súd rozhodol s poukazom
na ustanovenia § 93 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie, ktorým navrhol jeho
zmenu v zmysle nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu. Vyjadril
názor, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil. Na vstup vedľajšieho účastníka do konania je
nevyhnutný výslovný súhlas účastníka, ktorého záujmy chce v konaní podporovať, keď takýto súhlas
odporca neudelil. Poukázal na to, že paušálny vstup vedľajšieho účastníka do konania nepredstavuje
žiadny prínos a spôsobuje len vynakladanie neúčelných trov právneho zastúpenia.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Vedľajší účastník na strane odporcu vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol uznesenie okresného
súdu potvrdiť.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v napadnutom
výroku podľa § 220 O.s.p. zmenil; je však potrebné uviesť, že ide len o zmenu formulácie výroku
uznesenia okresného súdu a z hľadiska obsahu ide o potvrdenie názoru okresného súdu, že účinky
vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu nastali a jeho vstup do konania je prípustný
(formuláciu výroku bolo potrebné zmeniť z dôvodu, že znenie výroku o „pripustení vstupu vedľajšieho

účastníka do konania“ evokuje, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania nastávajú až
právoplatným rozhodnutím súdu ako je to napríklad v prípade rozhodnutia podľa § 92 ods. 1 O.s.p. o
pripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania; účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania však
nastávajú už samotným doručením oznámenia o vstupe súdu a preto podľa názoru odvolacieho súdu
obsahu rozhodnutia lepšie zodpovedá znenie výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na vyslovenie
neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vedľajšieho účastníka na strane odporcu; ustanovenie § 93 ods.
3 druhá veta O.s.p. totiž nehovorí o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, ale práve o
rozhodnutí o prípustnosti vedľajšieho účastníctva ako takého, t.j. o prípustnosti vedľajšieho účastníctva,
ktoré už vzniklo doručením oznámenia vedľajšieho účastníka o vstupe do konania, z čoho vyplýva,
že musí byť rozdiel vo výrokoch, keď súd rozhoduje podľa § 92 ods. 1 O.s.p. (v tomto prípade súd
rozhoduje o vstupe) a keď súd rozhoduje podľa § 93 ods. 3 druhá veta O.s.p. (v tomto prípade súd
rozhoduje o prípustnosti už uskutočneného vstupu); zo znenia ustanovenia § 93 ods. 3 druhá veta O.s.p.
sa dajú vyvodiť len dve do úvahy prichádzajúce znenia výroku rozhodnutia v prípade, že súd návrhu
na vyslovenie neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania nechce vyhovieť, t.j. buď tento
procesný návrh zamietne alebo vysloví, že vedľajšie účastníctvo konkrétneho vedľajšieho účastníka
popri niektorom z účastníkov konania je prípustné (zo znenia zákona sa nedá vyvodiť, že súd v tomto
prípade pripúšťa samotný vstup vedľajšieho účastníka do konania, pretože tento už nastal); len pre
úplnosť odvolací súd dodáva, že s možnosťou zamietnutia návrhu podľa § 93 ods. 3 druhá veta O.s.p.
na vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho účastníctva počítala aj staršia literatúra - pozri Vladimír Handl,
Josef Rubeš a kol.: Občanský soudní řád; Komentář; Panorama Praha; 1985, str. 422, bod 9).

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014), do konania vstúpi buď z vlastného podnetu
alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 prvá a druhá veta O.s.p., v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti
ako účastník. Koná však iba sám za seba.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi domáha
zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom z titulu poskytnutých elektronických komunikačných služieb
a dlžných zmluvných pokút dojednaných v zmluvách o pripojení; navrhovateľ navrhol rozhodnúť vo
veci platobným rozkazom. Okresný súd platobný rozkaz nevydal. V priebehu konania doručil vedľajší
účastník okresnému súdu písomné podanie, ktorým oznámil svoj vstup do konania na strane odporcu;
oznámenie o vstupe okresný súd doručil navrhovateľovi a odporcovi. Navrhovateľ podal návrh na
vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ktorý v
podstate odôvodnil nedostatkom súhlasu zo strany odporcu so vstupom vedľajšieho účastníka do
konania a nemožnosťou vzniku vedľajšieho účastníctva v tzv. skrátenom (rozkaznom) konaní. Následne
napadnutým uznesením okresný súd vstup vedľajšieho účastníka do konania pripustil.

V prejednávanej veci je zrejmé, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy,
pretože predmetné zmluvy o pripojení uzavrel odporca ako spotrebiteľ. Vedľajší účastník je právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov. Zo spisu je zrejmé, že vedľajší účastník
vstúpil do konania pred 31.12.2014.

Navrhovateľ svoj návrh na vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v prejednávanej veci
odôvodnil v podstate tým, že na svoj vstup do konania potrebuje vedľajší účastník výslovný súhlas
účastníka, ktorého záujmy chce v konaní podporovať ako osobitný predpoklad jeho účasti v konaní (tento
názor zopakoval aj v podanom odvolaní) a súčasne, že vedľajšie účastníctvo nemôže vzniknúť v tzv.
skrátenom (rozkaznom) konaní.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že je mu známa aktuálna rozhodovacia činnosti niektorých
senátov najvyššieho súdu (v konkrétnostiach ide najmä o uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/210/2012 zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 4Cdo/209/2013 zo dňa 28.01.2014, sp. zn.

6Cdo/420/2012 zo dňa 22.01.2014, sp. zn. 6Cdo/357/2012 zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 7Cdo/135/2013
zo dňa 21.10.2013 a sp. zn. 6MCdo/3/2014 zo dňa 21.08.2014), z ktorej vyplýva záver o nemožnosti
vzniku účinkov vedľajšieho účastníctva v tzv. skrátenom konaní, ktorej argumentačným základom je
predpoklad, že „pomoc v spore vedľajšieho účastníka vo vzťahu k ním podporovanému účastníkovi sa
môže prejaviť až v sporovom konaní vo vlastnom zmysle slova, t.j. až po včasnom podaní odôvodneného
odporu proti platobnému rozkazu zo strany odporcu, pretože až po takomto procesne účinne uplatnenom
úkone odporcu sa môže naplniť zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, t.j. pomoc a podpora hlavnému
účastníkovi s cieľom prispieť k ochrane jeho práv s tým, že pred podaním odporu nemá konanie
atribúty sporového konania“ (pri formulovaní tohto názoru uvedené rozhodnutia vychádzajú z komentára
Vladimír Handl, Josef Rubeš a kol.: Občanský soudní řád; Komentář; Panorama Praha; 1985, str. 418
a 421, a to najmä zo záveru, že „pred podaním odporu proti platobnému rozkazu sa pomoc vedľajšieho
účastníka hlavnému účastníkovi nemôže prejaviť“).

V prvom rade je potrebné uviesť, že právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť
precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný
pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor
najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje
možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým,
že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu
zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti
sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho
súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v
obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto
nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS/564/2012 zo dňa 29.05.2013) so zdôraznením, že odvolaciemu súdu nie je známa
jednotnosť všetkých senátov najvyššieho súdu v posudzovanej otázke možnosti vstupu vedľajšieho
účastníka do konania vo fáze tzv. skráteného konania, keď navyše žiadne z vyššie uvedených rozhodnutí
najvyššieho súdu nebolo doposiaľ zverejnené ani v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Odvolací súd nesúhlasí s ťažiskovým argumentom citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa
ktorého pred včasným podaním odôvodneného odporu sa pomoc vedľajšieho účastníka nemôže v
konaní prejaviť, pretože v tejto fáze nemá konanie atribúty tzv. sporového konania. Bez ambície hlbšej
analýzy delenia občianskeho súdneho konania na sporové a nesporové podľa názoru odvolacieho
súdu možno uviesť, že konanie je sporové nie v dôsledku nesúhlasného postoja odporcu k návrhu
navrhovateľa (vyjadreného napríklad v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu), ale
v dôsledku procesných princípov, ktoré platia v uvedenom type konania (na rozdiel od procesných
princípov ktoré sa uplatnia v konaní nesporovom, t.j. v konkrétnostiach napríklad dispozičný a prejednací
princíp v sporovom konaní oproti princípu oficiality a vyhľadávaciemu princípu v konaní nesporovom,
keď rozdielov je nepochybne viac); z tohto hľadiska o aký typ konania ide je teda nepochybne ustálené
už v okamihu jeho začatia a prípadný nesúhlas odporcu s návrhom nemožno stotožňovať s podmienkou,
na základe ktorej možno konanie označiť za sporové. Z hľadiska posudzovanej veci je teda zrejmé, že aj
v prípade uplatnenia nároku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy ide o sporové konanie od okamihu
jeho začatia bez ohľadu na to, či v prípade splnenia zákonných podmienok súd prípadne pristúpi k
rozhodnutiu o návrhu formou platobného rozkazu alebo nie. Navyše vzhľadom na vývoj právnej úpravy
občianskeho súdneho konania v poslednom období nemožno v prípade spotrebiteľskej veci hovoriť už
o klasickom sporovom konaní, pretože v tomto konaní nie je súd v celom rozsahu viazaný návrhom
(§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je povinný z vlastnej iniciatívy skúmať, či spotrebiteľská zmluva, od ktorej
odvodzuje navrhovateľ svoj uplatnený nárok, neobsahuje neprijateľné podmienky (§ 172 ods. 9 O.s.p.)
a je dokonca z úradnej povinnosti povinný v konaní aj bez návrhu prihliadnuť na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov). Z tohto hľadiska sa pomoc
vedľajšieho účastníka hlavnému účastníkovi nepochybne môže prejaviť v ktorejkoľvek fáze konania po
jeho začatí a to práve v možnosti poukázať na tieto skutočnosti, ktoré môžu mať podstatný vplyv na

výsledok konania v konkrétnej spotrebiteľskej veci (a to aj v prípade ak je spotrebiteľ v konaní nečinný);
v tomto smere je najvyšším súdom citovaný komentár k Občianskemu súdnemu poriadku z roku
1985 vzhľadom na vývoj právnej úpravy hmotného aj procesného práva v oblasti ochrany spotrebiteľa
potrebné podľa názoru odvolacieho súdu považovať za neaktuálny. Je preto potrebné uzavrieť, že
pokiaľ zákon žiadnym spôsobom výslovne neobmedzuje fázu konania, v rámci ktorej vznikajú účinky
vedľajšieho účastníctva, t.j. ak zo zákona vyplýva, že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu
vzniknúť v ktoromkoľvek štádiu občianskeho súdneho konania od jeho začatia (§ 82 ods. 1 O.s.p.) do
jeho právoplatného skončenia (§ 159 ods. 1 O.s.p.; § 167 ods. 2 O.s.p.)., výklad zákona (konkrétne §
93 ods. 2 O.s.p.) pod vplyvom uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý takéto účinky vylučuje v
určitej fáze konania (t.j. v skrátenom konaní), nemožno označiť inak ako za zužujúci, ktorý obmedzuje
postavenie vedľajšieho účastníka a jeho možnosť poskytovať pomoc v konaní ním podporovanému
účastníkovi (spotrebiteľovi) len na konkrétnu fázu súdneho konania. Tento zužujúci výklad, je však podľa
názoru odvolacieho súdu v naznačenom smere v priamom rozpore s účelom postavenia vedľajšieho
účastníka ako právnickej osoby založenej na ochranu práv spotrebiteľa, ktorý vstupuje do konania
podľa § 93 ods. 2 O.s.p. účinného od 15.10.2008; podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu
cieľom (účelom) navrhovanej úpravy bolo rozšíriť ochranu práv aj na práva spotrebiteľov, na ochrane
ktorých existuje dôležitý verejný záujem a teda umožniť právnickým osobám založeným na tento účel
chrániť práva spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní v procesnom postavení vedľajších účastníkov.
Argument, že možnosť tejto ochrany práv odporcov (spotrebiteľov) činnosťou vedľajšieho účastníka
sa môže v spore prejaviť len po prípadnom podaní odporu proti platobnému rozkazu považuje preto
odvolací súd za neudržateľný.

Pre účely posudzovanej veci je preto potrebné uviesť, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania
podľa § 93 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) nastávajú už okamihom doručenia oznámenia
o jeho vstupe súdu (bez ohľadu na konkrétnu fázu právoplatne neskončeného konania); výslovný súhlas
podporovaného účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane nie je potrebný;
prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd z vlastnej iniciatívy neskúma; dôvodom
nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania je len výslovný nesúhlas podporovaného
účastníka, ktorý tento oznámi súdu po doručení oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania;
následný súhlas podporovaného účastníka sa vyžaduje len vo vzťahu ku konkrétnym procesným
úkonom vedľajšieho účastníka, ktoré v konaní vykoná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05.02.2013); odvolací súd zdôrazňuje, že vyššie uvedené
závery sa v plnej miere uplatnia len vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ktorým je právnická osoba
založená za účelom ochrany práv spotrebiteľa. Preto pokiaľ v prejednávanej veci vedľajší účastník
doručil oznámenie o svojom vstupe do konania na strane odporcu a tento po doručení oznámenia o tomto
vstupe výslovne nevyjadril svoj nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na svojej strane,
návrh navrhovateľa na vyslovenie neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania nemôže byť
dôvodný.

Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že od účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku
vykonanej zákonom č. 353/2014 Z. z. účinným od 01.01.2015 sa v ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p. za
prvú vetu vložila nová druhá veta, ktorá znie: "Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného
podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu,
súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní,
inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada."; predmetný zákon v tejto súvislosti nezakotvil žiadne
prechodné ustanovenia, v zmysle ustálených procesných zásad sa preto v plnom rozsahu aplikuje aj
na všetky neskončené súdne konania; súčasne v zmysle zásady zákazu priamej retroaktivity platí, že
všetky účinky procesných úkonov a legitímne očakávania, ktoré nastali podľa právneho stavu účinného
do 31.12.2014, zostávajú v týchto konaniach v plnej miere zachované a nie je možné spätne vyžadovať
splnenie podmienok zavedených novou právnou úpravou, ktoré právna úprava účinná do 31.12.2014
nevyžadovala.

Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) upravovalo spôsob, akým vedľajší
účastník vstúpi do konania, resp. akým získa procesné postavenie vedľajšieho účastníka. Účinky
vstupu vedľajšieho účastníka do konania sú v zmysle citovaného ustanovenia spojené s okamihom
doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu; oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania
predstavuje procesný úkon, ktorého účinky súd posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase
uskutočnenia takéhoto úkonu; žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do

31.12.2014 nevyžadovalo výslovný súhlas podporovaného účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka
do konania na jeho strane tak, ako na to poukazoval navrhovateľ v osobitnom podaní doručenom po
uplynutí odvolacej lehoty na podanie odvolania proti napadnutému uzneseniu, keď zjavne nesprávnym
spôsobom vykladá uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa
05.02.2013; Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 umožňuje konajúcemu súdu
rozhodovať o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh (§ 93 ods. 3 posledná veta v znení
účinnom do 31.12.2014), čo znamená, že prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd
z vlastnej iniciatívy neskúma; dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania je len
výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámi súdu po doručení oznámenia o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania; následný súhlas podporovaného účastníka sa vyžaduje len vo vzťahu
ku konkrétnym procesným úkonom vedľajšieho účastníka, ktoré v konaní vykoná (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05.02.2013). Z ustanovenia § 93
ods. 4 O.s.p. vyplýva samostatné procesné postavenie vedľajšieho účastníka v konaní porovnateľné s
postavením účastníka konania vo vzťahu k procesným právam a procesným povinnostiam.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu s
odkazom na § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľa na vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho
účastníctva vedľajšieho účastníka na strane odporcu zamietol.

Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že toto rozhodnutie sa nezaoberá legitimáciou vedľajšieho
účastníka podať odpor proti platobnému rozkazu.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.