Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. október 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/102/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115219120
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115219120.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.
Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľa: F. Y., nar. XX. H. XXXX, bytom
W., F. XX, zastúpený splnomocnencom: JUDr. W. U., W., M. X. X, proti výživou oprávnenej: T. Y., nar. X.
G. XXXX, bytom W., N. XXXX/X, zastúpená advokátom: JUDr. Juraj Gavalec, Trnava, Teodora Tekela
23, o zníženie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu

Trnava z 19. januára 2016 č.k. 16C/352/2015-32, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie I. zamietol návrh a II. výživou oprávnenej
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ust. 62 ods. 1 až
ods. 5 a § 78 ods. 1 a ods. 3 ZoR (zákon č. 36/2005 Z.z. Zákon o rodine v znení neskorších zmien a

doplnení) a vecne majúc z vykonaného dokazovania za preukázané a nesporné, že od poslednej úpravy
rozsahu vyživovacej povinnosti navrhovateľa k výživou oprávnenej (od roku 2011, kedy bola naposledy
upravovaná vyživovacia povinnosť navrhovateľa k jeho dcére) nedošlo k výraznej zmene v pomeroch
na strane navrhovateľa, jeho príjem sa neznížil, nepribudli mu žiadne ďalšie vyživovacie povinnosti,
ako dôvody pre zníženie výživného uvádzal len skutkové okolnosti zhodné s tými, ktoré už boli v
minulosti posudzované Okresným súdom Trnava v jeho rozhodnutí o zvýšení výživného vyhláseného

v konaní vedenom pod spisovou značkou 19C/125/2011 a pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na
zníženie výživného zohľadniac aj skutočnosť, že od poslednej úpravy rozsahu vyživovacej povinnosti
navrhovateľa voči výživou oprávnenej došlo k podstatnej zmene v pomeroch na jej strane, nakoľko
začala študovať na vysokej škole (formou denného štúdia, pričom táto jej príprava na budúce povolenie
naďalej pretrváva), v dôsledku čoho došlo aj k nárastu jej nákladov potrebných na uspokojovanie jej
osobných potrieb a tak tu bol dôvod skôr na zvýšenie výživného, ako na zníženie výživného. V tejto

súvislosti súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že právo na vzdelanie a prípravu na budúce povolanie
je objektívnym právom výživou oprávnenej a skutočnosť, že zvolila formu štúdia v zahraničí, nie je z
hľadiska určenia výživného rozhodujúca, nakoľko sama sa nedomáha zvýšenia výživného v súvislosti s
jej štúdiom na vysokej škole, a už vôbec nie v súvislosti so štúdiom v zahraničí - v ktorom prípade by bol
dôvod skúmať dôvodnosť takéhoto jej prípadného zvýšenia nákladov na potrebu ich pokrývania osobou
výživou povinnou, teda navrhovateľom. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že z dokazovania mal

preukázané, že výživou oprávnená má zabezpečený príjem, ktorý pokrýva jej zvýšené náklady, ktoré by
mohli byť považované za nadštandardné, rovnako ako štúdium v zahraničí, ktoré je nepochybne spojené
so zvýšenými nákladmi. Keďže výživou povinná sa pripravuje na budúce povolanie formou denného
štúdia, v zásade nie je povinná zabezpečovať si príjem na pokrytie nákladov súvisiacich s takýmto
štúdiom,nakoľkotakétonákladymajúbyťkrytézvýživnéhozostranyjejrodičov.Skutočnosť,žesizvolila
štúdium v zahraničí nemôže byť za daných okolností na jej ťarchu, nakoľko sa zamestnala a zvýšené

náklady v tomto smere si hradí sama. Nemožno potom konštatovať, že je schopná samostatne sa živiť,
nakoľko sa nejedná o trvalý pracovný pomer, pracuje len na polovičný úväzok s úmyslom pokrývať svojezvýšené náklady, na ktorých sa potom osoby výživou povinné, teda jej rodičia, nepodieľajú. Výživné zo
strany jej rodičov je potom určené na jej ďalšie náklady, ako stravovanie, ošatenie, kultúra a podobne,
ktoré sú rovnako odôvodnené. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil len vecne s poukazom

na to, že v tomto konaní úspešná výživou oprávnená si náhradu trov konania neuplatnila a preto jej
náhradu trov konania súd ani nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, viniac súd prvej inštancie, že

nedostatočne zistil skutkový stav a následne urobil nesprávne právne závery. V tejto súvislosti vytkol
súdu prvej inštancie, že vo veci rozhodol len na základe skutkových tvrdení výživou oprávnenej o jej
osobnýchamajetkovýchpomeroch,ojejpríjmochavýdavkochspojenýchsuspokojovanímjejosobných
potrieb, nakoľko v súdnom spise sa nenachádza doklad jej o štúdiu, ako ani ďalšie listinné dôkazy
týkajúce sa jej príjmov a výdavkov. Okrem toho, napriek poklesu príjmov na jeho strane (poukazujúc
na to, že jeho daňové priznania za roky 2010 až 2014 sa nachádzali v spise 8T/72/2015) súd prvej

inštancie došiel k záveru, že na jeho strane nedošlo k zásadnej zmene v pomeroch odôvodňujúcej
zníženievýživného.Vodvolanínavrholvyzvaťvýživouoprávnenúnapredloženiekópienájomnejzmluvy
a požiadať o vysvetlenie, z akého dôvodu užíva dvojizbový byt len pre seba, z akého dôvodu nemôže
bývať na internáte, kde by mala nižšie výdavky na bývanie, navrhol dopytom na školu ktorú výživou
oprávnená navštevuje zistiť aké študijné výsledky dosahuje, čo bolo dôvodom predĺženia jej štúdia, či sa

niekedy uchádzala o pridelenie internátu, aby predložila pracovnú zmluvu a potvrdenie zamestnávateľa
o jej príjme za roky 2014 až 2015.

3. Výživou oprávnená odvolací návrh nepodala a k odvolaniu sa navrhovateľa sa nevyjadrila.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa Civilného mimosporového
poriadkuzák.č.161/2015Z.z.(ďalejlenC.m.p.)účinnéhood01.07.2016. Podľa§395,ods.1a2C.m.p.,

ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného O.s.p., akt. § 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201
O.s.p., akt. § 360 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal
(§ 201 a § 202 O.s.p. účinného v čase podania odvolania s použitím § 396 C.m.p.), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p. aj § 62 ods. 1 C.m.p.), prejednal vec
v rozsahu odvolania, nakoľko išlo o konanie, ktoré je možné začať len na návrh (§ 155 C.m.p. a § 379
C.s.p.) avšak nie len dôvodmi podaného odvolania (§ 66 C.m.p.), pretože konanie vo veci výživného
plnoletých osôb je konaním podľa C.m.p., s prihliadnutím ex offo na prípadné vady konania súdu prvej
inštancie (§ 67 C.m.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a

dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je treba priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie nie je vecne správne, nakoľko nesprávnym procesným postupom súdu došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku čoho bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej
inštanciezrušiť(§389ods.1písm.b)C.s.p.)anakoľkoneboloúčelnéahospodárnedoplniťdokazovanie
odvolacím súdom, vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p..

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie je návrh navrhovateľa na zníženie výživného (naposledy
určeného rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 16. januára 2012 č.k. 19C/125/2011-56 v sume 120,-
eur mesačne) voči výživou oprávnenej T. Y., nar. X. G. XXXX na sumu 50,- eur mesačne z dôvodu
navrhovateľom tvrdenej a preukazovanej podstatnej zmeny či už v jeho osobných a majetkových

pomeroch, alebo v osobných a majetkových pomeroch výživou oprávnenej.

7. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým návrh navrhovateľa na zníženie výživného prejednal a následne jeho návrh ako nedôvodnýzamietol a to najmä z pohľadu navrhovateľom namietaného odňatia mu možnosti konať pred súdom,
ktoré malo mať za následok aj nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. (procesného predpisu účinného v čase konania súdu prvej inštancie)
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazovvykoná.Súdmôževýnimočnevykonaťajinédôkazy,akonavrhujúúčastníci,akjeichvykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

9. Podľa § 122 ods.1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

10. V práve citovaných ustanoveniach bola vyjadrená jednak zásada prejednacia (§ 120 ods. 1 O.s.p.),
v zmysle ktorej mal účastník povinnosť tvrdenia ako aj povinnosť dôkaznú, ale aj zásada priamosti
(tu pozri aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), ktorá určovala, že dokazovanie zásadne vykonáva súd, ktorý

rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní, na ktoré je potrebné predvolať účastníkov konania a všetkých,
ktorých prítomnosť je na tomto pojednávaní potrebná. Postup pri dokazovaní určoval súd, pričom zákon
nepredpisoval žiadne pravidlá pre poradie v akom sa majú dôkazy vykonať. Toto určoval predseda
senátuvzávislostinapovaheveciscieľom,abyhneďnazačiatkudokazovaniabolisústredenevykonané
také dôkazy, ktoré najlepšie osvetľovali skutkový stav. Nakoľko v sporovom konaní (ktorého znaky malo

aj konanie o výživné na plnoleté dieťa, nakoľko išlo o konanie, ktoré bolo možné začať len na návrh) bolo
dokazovanie sústredené len na skutočnosti medzi účastníkmi sporné, malo predchádzať samotnému
dokazovaniu zistenie toho, čo nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Pokiaľ ide o dôkaz listinou,
tento sa mal vykonať tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť mal
prečítať alebo oznámiť jej obsah; to neplatilo, ak súd vo veci nenariaďoval pojednávanie alebo ak listina

bola všetkým účastníkom doručená alebo ak listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená (§
129 ods.1 O.s.p.). Jedným z dôkazných prostriedkov bol aj výsluch účastníka konania na dôkaz. Ak súd
nariadil ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci boli povinní ustanoviť sa na výsluch; mali vypovedať
pravdu a nič nezamlčovať. O tom museli byť poučení (§ 131 ods. 1 O.s.p.). Nakoniec účastníci mali
právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.).

11. Podľa § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

12. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že navrhovateľ na preukázanie svojich

tvrdení predložil súdu daňové priznanie za rok 2014 a navrhol vykonať dokazovanie príslušnými
listinami preukazujúcimi výšku príjmu a životných nákladov výživou oprávnenej s požiadavkou, aby
tieto predložila práve výživou oprávnená, keďže on samotný takýmito listinami nedisponoval. Okrem
toho navrhol pripojiť spis Okresného súdu Trnava sp. zn. 26Co/171/2010. Výživou oprávnená na
preukázanie svojich tvrdení predložila súdu potvrdenie o návšteve školy vystavené v nemeckom

jazyku (bez úradného prekladu do jazyka slovenského - tu pozri čl. 28 spisu) ako aj potvrdenie od
zamestnávateľa jej matky o jej príjme za posledných 12 mesiacov, vystavené spoločnosťou A. Y. spol
s.r.o.. Súd prvej inštancie takto získané listinné dôkazy predložené účastníkmi konania týmto vzájomne
nedoručoval a na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 19. januára 2016, na ktorom len
vypočul účastníkov konania k návrhu navrhovateľa a bez toho, že by vykonal akékoľvek dokazovanie

vo veci rozhodol rozsudkom. Zo zápisnice o priebehu pojednávania totiž nevyplýva, že by účastníci
konania boli vypočutí na dôkaz, postupom podľa § 131 O.s.p. (po ich poučení o povinnosti vypovedať
pravdu), prípadne, že by súd vykonal dokazovanie či už listinami predloženými účastníkmi konania pred
nariadeným pojednávaním, prípadne listinami, ktoré boli predložené účastníkmi konania na pojednávaní
súdu („dokladom o platbe za byt“ navrhovateľa, prípadne dokladmi predloženými výživou oprávnenej

a to „dokladom o poplatku za mesto“, dokladom o jej príjme, o platení poistky a nákladov za energie
ako aj nájomného“) ako to vyplýva zo samotnej zápisnice o priebehu pojednávania. Z tejto je totiž
zrejmé, že účastníci konania súdu predložili práve citované doklady a súd im ich následne po nahliadnutí
vrátil bez toho, že by týmito listinami vykonal dokazovanie spôsobom citovaným vyššie. V súdnom
spise sa v čase rozhodovania odvolacieho súdu žiaden z takýchto dokladov predložených účastníkmi

konania na pojednávaní súdu nenachádzal a to ani len vo fotokópii, čo spôsobilo aj následnú vecnú
nepreskúmateľnosť rozsudku. Takýto nesprávny postup, kedy súd prvej inštancie vo veci rozhodol
bez toho, že by vykonal dokazovanie a umožnil účastníkom konania sa k dokazovaniu vyjadriť, bolo
potrebné považovať za vadu konania, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu mala za následok odňatiemožnosti účastníka konania konať pred súdom, ktorá je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i článkom
46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení

neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,tohtoinakuverejnenéhovpríloheoznámeniaFederálnehoministerstvazahraničnýchvecíČSFR
č. 209/1992 Zb.).

13. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že v súdnom spise sa nenachádza doklad o štúdiu výživou

oprávnenej (teda, že záver súdu o tejto skutkovej okolnosti dôležitej pre rozhodnutie vo veci je
nepreukázaný) odvolací súd dodáva nasledovné:

14. Podľa ust.§ 18 O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo
konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im
rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

15. Práve citované ustanovenie predstavuje jednu z hlavných právnych garancií súdnej ochrany
subjektívnych práv a záujmov. Je v ňom premietnutý ústavný princíp právnej rovnosti subjektov práva
do občianskoprocesných vzťahov (čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Podstata
rovnosti právnych subjektov (fyzických a právnických osôb) pred zákonom a súdom spočíva v tom, že

pokiaľ majú postavenie účastníkov občianskeho procesu, treba im dať rovnaké možnosti na uplatnenie
ich hmotnoprávnych a procesných práv. V praxi zahŕňa na jednej strane právo robiť v materčine návrhy
a iné písomné podania, ústne prednesy a pod. a na druhej strane aj povinnosť súdu komunikovať s
účastníkom v tej či onej forme v jeho materčine. Uplatnenie práva konať v materčine vyvolá spravidla
potrebu zapojiť do konania tlmočníka alebo prekladateľa, ak sú predkladané listinné dôkazy v reči, ktorej

účastníci konania nerozumejú. Postarať sa o to je vecou súdu. Rovnako sa postupuje pri uplatnení práva
konať v jazyku, ktorému účastník konania rozumie a chce v ňom konať.

16. Ak teda súd prvej inštancie takýmto spôsobom nepostupoval a listinu vystavenú v cudzom jazyku
(potvrdenie o návšteve školy), ktorému navrhovateľ nerozumel, akceptoval ako dôkaz o dôležitej

skutkovej okolnosti potrebnej pre rozhodnutie vo veci (bez jej úradného prekladu do jazyka slovenského
a jeho následného oboznámenia účastníkov konania s jeho obsahom), svojím postupom odňal
navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

17. Pokiaľ ide o samotné odôvodnenie odvolaním napádaného rozsudku odvolací súd dodáva, že

požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzovalo (na úrovni zákona)
ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz ho vymedzuje ust. § 220 ods. 2 C.s.p.), podľa ktorého v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj vzájomná rozpornosť

právnych záverov súdu a existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho
skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez
špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené (v prejednávanej veci súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozsudku len bez ďalšieho konštatuje že vykonal dokazovanie výsluchom

účastníkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi bez toho, že by tieto akýmkoľvek spôsobom
bližšie špecifikoval). Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými
námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania je na jednej strane a povinnosti
súdu na strane druhému účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia

pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i
mimoriadnychopravnýchprostriedkov)avýskyttakejtovadyzakladalsámosebenielendôvododvolaniapodľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (t.č. §389 ods.1 písm. b) C.s.p.),
ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným druhým z takýchto ustanovení.

18.Podľanázoruodvolaciehosúdupotom vyššiepriblíženouvadoubolopostihnutéi rozhodnutiepojaté
donapádanéhorozsudkuvprejednávanejveci,otázkusprávnostiktoréhourobilpredmetomodvolacieho
konania navrhovateľ.

19. Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd

prvej inštancie pochybil, keď odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia,
konštatovania alebo závery, bez špecifikácie jednotlivých dôkazov z ktorých mali byť tieto vyvodené.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené, potom odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci šlo
tak o príklad procesnej vady konania, keby súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol bez náležitého
vykonania dokazovania vo veci a následnej nepreskúmateľnosti rozsudku pre nedostatok dôvodov, resp.

extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho nepodloženými skutkovými zisteniami, v
minulosti zakladajúcej samostatný zrušovací dôvod (podľa § 221 ods. 1 písm. c) O.s.p. v znení platnom
a účinnom do 31. augusta 2015 vrátane) a dnes podraditeľnej pod postupy súdu odnímajúce účastníkom
konania reálnu možnosť konať pred súdom (podľa už vyššie citovaného ustanovenia § 389 ods.1 písm.
b) C.s.p.).

21. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov konania
na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného
dokazovania na rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie
veci i v tomto stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením

zodpovedajúcim úprave v ust. § 220 ods. 2 C.s.p.) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. a) a b) C.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie (súd prvej inštancie totiž nevykonal žiadne dokazovanie a tak nebolo čo dopĺňať, ale
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie v celej jeho šírke a hĺbke potrebnej na zistenie skutočného
stavu veci, čo nie je súladné s princípom hospodárnosti konania pred odvolacím súdom).

22. Nakoľko po nadobudnutí účinnosti Civilného mimosporového poriadku - teda od 1. júla 2016 je
konanie vo veciach výživného plnoletých osôb konaním mimosporovým, kde platí zásada materiálnej
pravdy (§ 35, § 36 a § 154 až § 157 C.m.p.), bude úlohou súdu prvej inštancie z úradnej povinnosti
vykonať náležité dokazovanie za účelom úplného zistenia osobných a majetkových pomerov účastníkov

konania, ustálenia možností a schopností výživou povinného rodiča - v tomto prípade navrhovateľa
na platenie výživného voči výživou oprávnenej (zohľadniac aj jeho ďalšie vyživovacie povinnosti
voči maloletým deťom), ako aj nevyhnutných nákladov oprávnenej potrebných na uspokojovanie jej
odôvodnených potrieb, to všetko za účelom porovnania okolností dôležitých pre určenie výživného jak
v čase skoršieho rozhodnutia, tak aj v čase nového rozhodnutia. Predpokladom zmeny právoplatného

rozhodnutia o výživnom (ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí) je totiž
iba závažnejšia zmena pomerov, ktorou sa zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine rozumie
výrazná zmena tých okolností (na jednej či druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného), ktoré boli
podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom. Keďže výživou povinná sa pravdepodobne
naďalej pripravuje na budúce povolanie formou denného štúdia, odvolací súd sa stotožňuje so záverom

súdu prvej inštancie, že v zásade nie je povinná zabezpečovať si príjem na pokrytie nákladov súvisiacich
s takýmto štúdiom, nakoľko takéto náklady majú byť kryté z výživného zo strany jej rodičov. Obdobne za
správny je potrebné považovať aj záver súdu prvej inštancie, že skutočnosť, že si dieťa zvolí štúdium
v zahraničí, nemôže byť za daných okolností (ak sa zamestná a zvýšené výdavky v tomto smere si
hradí samo) na jeho ťarchu. Výživné zo strany jeho rodičov je potom určené na jeho ďalšie náklady, ako

stravovanie, ošatenie, kultúra a podobne, ktoré sú rovnako odôvodnené.

23. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 C.s.p. viazaný, v prípade potreby a aj v závislosti na prípadnej ďalšej procesnej
aktivite účastníkov konania vykonať aj ďalšie dokazovanie, ktoré účastníci konania nenavrhli , ak to bude

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 36 C.m.p.), podľa § 191 C.s.p., náležite zhodnotiť výsledky
celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o veci a o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C.s.p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné
odpovede na všetky významné otázky.24. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná

veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).