Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/31/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214220074
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214220074.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: N. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
u matky, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda,
dieťa rodičov: matka - N. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U. XXX/X, právne zastúpená advokátkou:
JUDr. Evou Skačániovou, so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda a otec - W. T., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom H., X. O. XXX/X, prechodne bytom Q.. L. T. XX/X, D. Y., právne zastúpený

advokátom: JUDr. Jánom Foltánom, so sídlom SNP č. 708, Galanta, o zvýšenie výživného na maloleté
dieťa, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 03. decembra 2015, č.k.
7P/83/2014-86, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zvýšil výživné na maloletú N., stanovené rozsudkom

Okresného súdu Dunajská Streda č. 12P/69/2009-15, zo sumy 65 eur na sumu 200 eur od 01.09.2014
a súčasne mu uložil povinnosť splácať zročné výživné za obdobie od 01.09.2014 do 30.11.2015 v
celkovej sume 2.025 eur v mesačných splátkach po 60 eur spolu s bežným výživným až do vyrovnania
pod stratou výhody splátok. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení § 62 ods. 1,
ods. 2, § 63 ods. 1 a § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že od
posledného určenia výživného nastala podstatná zmena pomerov na strane maloletej N., keď uplynulo

päť rokov, pričom plynutie času treba považovať za podstatnú zmenu a právne významnú skutočnosť,
zároveň od tej doby výrazným spôsobom vzrástli odôvodnené potreby maloletej, ktorá navštevuje v
súčasnosti 6. ročník ZŠ, stravuje sa v školskej jedálni, navštevuje umeleckú školu odbor spev a klavír,
športuje a venuje sa atletike, pričom matka jej mesačné náklady vyčíslila na 236 eur, ktorú sumu aj
preukázala listinnými dôkazmi. Súd prvého stupňa zistil, že zo spisu č.k. 12P/69/2009 vyplýva, že rodičia
maloletej uzavreli dohodu, na základe ktorej bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky

a otec sa zaviazal platiť na ňu výživné počnúc 01.01.2010 v sume 65 eur mesačne, ktorý rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 30.03.2010 a od tej doby k zmene výživného nedošlo. Súd mal zistené,
že matka od 01.09.2010 do 31.09.2014 pracovala vo T.R. O. D. U. U. za mzdu 520 eur netto, okrem
toho súbežne mala uzavretú dohodu o pracovnej činnosti so Y. O. T.G. v D. Y., kde dosahovala 36
eur netto mesačne. Podľa potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Dunajskej Strede bola
vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 01.10.2014 do 20.04.2015 a od 21.04.2015 pracuje

ako obchodná zástupkyňa poisťovne, je odmeňovaná formou provízií, pričom zatiaľ podľa jej vlastného
vyjadrenia dosiahla za každý mesiac provízie 1.000 eur brutto, ktorý príjem bude zdaňovať až na konci
zdaňovacieho obdobia, pričom samostatne si musí uhrádzať všetky odvodové povinnosti. Okrem toho
má matka príjem zo zamestnania z K.N. D. U. vo výške 197,12 eur. U otca maloletej súd mal zistené,
že podľa živnostenského registra ukončil podnikanie k 28.09.2010, od tej doby je nezamestnaný a nie
je evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, pričom podľa uznesenia ČVS: ORP-747/1-

VYS-DS-2014 otec pred vyšetrovateľom dňa 22.09.2015 uviedol, že pracuje v oblasti stavebníctva ako
výpomoc a jeho zárobok predstavuje cca od 500 do 1.500 eur. Ďalej súd vychádzal zo skutočností, žeotec fakticky vlastní motorové vozidlo zn. BMW 520d, čiernej farby, evidenčné číslo: DS-058 EN, patriace
držiteľovi E. X., družke otca, ktoré vozidlo bolo Zmluvou o postúpení práv a povinností Tatra-Leasing,
s.r.o., prevedené z matky maloletej na E. X. dňa 03.10.2014, pričom matka tvrdila a otec nepopieral,

že toto vozidlo bolo zakúpené pre účely otca a on aj spláca spotrebný úver na kúpu tohto motorového
vozidla. Súd mal za to, že otcov príjem je zrejme dostatočne vysoký, ak je schopný platiť lízing na
nadštandardné motorové vozidlo, pričom v trestnom konaní sa priznal, že má mesačne od 500 do 1.500
eur. Ak je otec schopný platiť lízing na luxusné motorové vozidlo, musí si zabezpečiť prostriedky aj na
výživu svojej jedinej dcéry. Pri určení výšky výživného súd aplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o

rodine, nakoľko otec nejavil záujem preukázať svoj príjem, súd teda vychádzal z jeho predpokladaného
príjmu vo výške 20-násobku sumy životného minima, čo predstavuje 3.961,80 eur. Riadiac sa týmito
úvahami súd dospel k záveru, že výživné vo výške 200 eur na maloletú N. je primerané, zohľadňuje aj
jej športové a hudobné aktivity, ako aj zvýšené náklady na zhoršený zrak, pričom nakoľko v septembri
2014 nastúpila maloletá do piateho ročníka (vyšší stupeň) ZŠ preto bolo potrebné zvýšiť výživné od
01.09.2014. Zročné výživné od 01.09.2014 do 30.11.2015 po odpočítaní doteraz plateného výživného

65 eur predstavuje 2.025 eur, ktorú sumu súd povolil otcovi splácať po 60 eur mesačne tak, aby dlžné
výživné bolo splatené do troch rokov. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie §
146 ods. 1 písm. a) O.s.p.. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý ho navrhol zrušiť a

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne rozhodnúť tak, že bude ponechaná doterajšia
výška výživného v sume 65 eur mesačne. Dôvodil, že súd nesprávne vychádzal z jeho predpokladaného
príjmu, keďže z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že otec ukončil svoje podnikanie ku dňu
28.09.2010, pričom otec maloletej poukázal na skutočnosť, že od tej doby je nezamestnaný. Hoci v
čase konania pojednávania, ktorého sa zúčastnil, síce nebol evidovaný na Úrade práce, sociálnych

vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie, napriek tejto skutočnosti bol a stále je nezamestnaný a
od 03.03.2015 je aj v evidencii tohto úradu vedený ako uchádzač o zamestnanie, pričom nemá žiadny
príjem. Pokiaľ ide o skutočnosť uvedenú v uznesení ORPZ v Dunajskej Strede zo dňa 22.09.2015, podľa
ktorej sa jeho mesačný príjem pohybuje v rozmedzí od 500 eur do 1.500 eur, uviedol, že to nie je pravda.
Vtedy síce pracoval ako výpomoc v oblasti stavebníctva, avšak táto práca bola iba sezónna, pracoval

tam len dva mesiace a to práve v čase jeho výsluchu, pričom jeho zárobok v októbri 2014 bol 650 eur a
v novembri 2014 bol 700 eur. V súčasnosti je však nezamestnaný a nemá žiadny príjem. Namietal ďalej,
že súd vychádzal z tvrdenia matky, že otec fakticky vlastní osobné motorové vozidlo zn. BMW 520d. Je
pravdou, že uvedené vozidlo bolo kúpené pre neho a on aj splácal úver, avšak po rozvode s matkou
maloletej bolo vozidlo prevedené na jeho družku E. X. a nie je pravdou, že by splácal tento úver aj

naďalej. Ako uviedol na pojednávaní, ocitol sa vo finančných problémoch a úver na auto nevedel splácať,
preto matka jeho družky vyplatila 10.000 eur a po prepise vozidla na jeho družku ona spláca tento úver z
vlastného príjmu a vlastného účtu. Otec tiež v odvolaní poukázal na skutočnosť, že okrem mesačného
výživného prispieva na náklady maloletej podľa svojich možností aj ďalšími finančnými prostriedkami
ktoré dal matke, aby dcére nakúpila potrebné veci (napr. v júni 2014 jej dal 2.000 eur, v septembri 2014

kúpil dcére oblečenie za 400 eur a matke dal 200 eur aby jej nakúpila školské potreby).

K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť, keď odvolanie otca považovala za nedôvodné. Poukázala na to, že ako vyplýva z
dôvodovnapadnutéhorozsudku,otecprišielnapojednávanienasúdiba10.02.2015,následneužžiadne

zásielky od súdu nepreberal a aj pokus o jeho predvedenie políciou nebol úspešný. To, že je evidovaný
ako uchádzač o zamestnanie ničím neosvedčil a pri výsluchu na polícii dňa 26.11.2014 uviedol, že
dosahuje mesačný zárobok od 500 do 1.500 eur. Matka poprela, že by jej otec bol dal v júni 2014
sumu 2.000 eur, rovnako jej nedal na začiatku školského roka 2014/2015 žiadne peniaze na maloletú,
napokon tieto svoje tvrdenia otec ani ničím neosvedčil. Celé súdne konanie o zvýšenie výživného otec

ignoroval, zdržiaval sa na rôznych adresách hoci vedel, že takéto konanie na súde prebieha, pretože
bol na pojednávaní dňa 10.02.2015. Uviedla, že je pravdou, že otec nikde nepracuje, robí tak účelovo
a pracuje načierno, lebo inak si matka nevie predstaviť, z čoho by sa sám živil. Je tiež prekvapujúce,
že otec mal k dispozícii, ako uvádza, v júni 2014 sumu 2000 eur, ktorú mal matke dať na maloletú, keď
na druhej strane tvrdí, že je nemajetný a pracoval sezónne iba dva mesiace v októbri a novembri 2014,

kedy spolu zarobil 1.350 eur. Matka sa preto v celom rozsahu stotožnila s rozsudkom súdu prvého
stupňa a žiadala ho potvrdiť.Rovnakokolíznyopatrovníknavrholrozhodnutieprvostupňovéhosúduakosprávnevzáujmemaloletého
dieťaťa v celom rozsahu potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na
rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny z dôvodu odňatia ním účastníkovi konania
možnosti konať pred súdom.
Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov) každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 115 ods. 1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej

pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali.

Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (písm. f/) a rovnako rozhodne, ak súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav (písm. h/).
Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa záverov ustálenej judikatúry súdov
rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi

platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu
práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania, tak i samotným vydaním rozhodnutia. Jedným z takýchto
práv účastníka vyplývajúcim dokonca zo základného zákona štátu je i právo na prejednanie každej veci
účastníka v jeho prítomnosti spolu s poskytnutím mu možnosti vyjadriť sa aj k navrhovaným dôkazom,
možnosti navrhovať dôkazy a napokon i možnosti vyjadrovať sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Nemôže byť pritom žiadnej pochybnosti o tom, že za postup odnímajúci účastníkovi reálnu možnosť
konať pred súdom treba považovať najmä nepredvolanie účastníka na pojednávanie, na ktorom má byť
vykonávané dokazovanie, a na ktorom tak možno očakávať i vydanie rozhodnutia o veci a takémuto
pochybeniu je na roveň postavené aj prípadné uskutočnenie pojednávania a rozhodnutie na ňom o veci
navzdory tomu, že u niektorého účastníka konania ( v tomto prípade otca maloletej) nie je zrejmé či o

pojednávaní získal vedomosť. Nakoľko však vada konania vymedzená v citovanom § 221 ods. 1 písm.
f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces, teda práva zaručovaného nielen vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale i
právom medzinárodným (najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd -
oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), postupom odnímajúcim účastníkom

reálnu možnosť konať pred súdom môžu byť aj nedostatky tzv. finálneho produktu rozhodovacej činnosti
súdu,tedavadysamotnéhorozhodnutiaatonajmäjehoodôvodnenia(keďipodľajudikatúryEurópskeho
súdu pre ľudské práva - napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Komisie
- napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91; Ústavného súdu
Slovenskej republiky - nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03 aj Najvyššieho súdu SR - rozsudok z 27.

apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia). Ak potom požiadavky
na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje
ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a táto
úpravadopadáakonatzv.sporovékonania,takinatzv.konanianesporové(akojetomuvprejednávanej
veci). V rozpore s týmito požiadavkami je nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale

napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom právaúčastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného
práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma i
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že dôsledkom tejto vady je rozhodnutie odvolacieho súdu
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p., teda zrušením rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa pochybil a dopustil sa oboch opísaných vád.
Z obsahu spisu vyplýva, že matka sa podaným návrhom, doručeným súdu dňa 22.10.2014, domáhala

zvýšenia výživného zo sumy 65,- eur 250,- eur od 01.10.2014. Keďže neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania, súd v zmysle § 122 ods. 1 O.s.p. vykonával
dokazovanie na pojednávaní. Otec až do podania odvolania nebol v konaní zastúpený.
Súd predvolal účastníkov na viaceré pojednávania, a otca striedavo volal z dvoch známych adries
(adresy trvalého pobytu a prechodného pobytu), tento prevzal predvolanie raz a to na pojednávanie
dňa 10.02.2015, na ktoré sa dostavili všetci účastníci konania, pričom zo zápisnice vyplýva, že nebol

oboznámený žiadny listinný dôkaz, prítomný otec a matka sa iba stručne k veci vyjadrili a pojednávanie
bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania (s uložením povinnosti iba matke navrhnúť
vykonanie dôkazov na preukázanie životnej úrovne otca). Matka odvtedy viackrát písomne doplnila
návrhy na dokazovanie a predložila listinné dôkazy, tieto neboli otcovi doručované. Účastníci boli súdom
opakovane predvolávaní na ďalšie pojednávania, na ktoré sa viac otca nepodarilo riadne predvolať, keď

zásielky sa vracali buď s poznámkou adresát neznámy, alebo neprevzaté v odbernej lehote. Uznesením
zo dňa 12.11.2015 súd nariadil jeho predvedenie na pojednávanie konané dňa 03.12.2015. O obsahu
zápisnice z pojednávania zo dňa 03.12.2015 vyplýva, že po vyvolaní veci súd skonštatoval, že otec
nebol políciou predvedený, pričom OO PZ neoznámilo dôvody nepredvedenia ( v tom čase nebola
ešte súdu doručená správa polície z výsledku pokusu o predvedenie) Napriek uvedenej skutočnosti,

hoci otec maloletej nebol na pojednávanie predvedený a nebol ani inak oboznámený s týmto termínom
pojednávania, súd vykonal dokazovanie na pojednávaní výsluchom ostatných účastníkov konania a vo
veci aj rozhodol. Keďže v čase pojednávania zásielka od polície, poverenej predvedením otca, nebola
ešte súdu ani doručená (bola doručená až dňa 08.12.2015), súd nemohol v čase pojednávania vedieť,
z akých dôvodov polícia otca nepredviedla. Z oznámenia polície vyplýva, že vykonaným šetrením na

adrese prechodného pobytu bolo od obyvateľov obytného bloku zistené, že otec maloletej sa tu zdržiava
iba sporadicky v nepravidelných intervaloch a preto sa ho predviesť nepodarilo.
Takýmto postupom súdu bola otcovi maloletej odňatá možnosť realizácie procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva, keď nemal možnosť byť prítomný na pojednávaní, byť oboznámený
s predloženými listinnými dôkazmi a vyjadreniami ostatných účastníkov a nemohol sa ani sám k nim

vyjadrovať. Za opísanej situácie prejednanie a aj rozhodnutie veci bez riadneho predvolania všetkých
účastníkov konania bolo takou vadou, ktorá mala za následok, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
potrebné zrušiť.
Súčasne však napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa trpí takými vadami, ktoré ho robia
nepreskúmateľným (pre nedostatok dôvodov), keď bolo potrebné prisvedčiť najmä tej námietke otca z

jeho odvolania, podľa ktorej sa súd prvého stupňa nedostatok konkrétnych skutkových zistení či ťažkosti
spojené s ich obstaraním pokúsil nahradiť úvahami, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
To sa vzťahuje na záver súdu prvého stupňa o schopnostiach a možnostiach otca, ktorý skonštruoval
bez vykonania riadneho dokazovania, keď ohľadom príjmu otca, napriek tomu, že súd nemal overené,
že tento má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, a napriek tomu, že otec je od

03.03.2015 vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, vychádzal z predpokladaného priemerného
mesačného príjmu vo výške dvadsaťnásobku sumy životného minima ( okrem iného sa opieral o
zápisnicu z výsluchu otca, ktorej dátum je nejasný, nie je zrejmé, či je z r. 2014 alebo 2015 a či
údaje tam uvedené sa vzťahujú k r. 2014 alebo 2015). Pritom obstarávanie dôkazov, potrebných pre
posúdenie možností a schopností povinného rodiča v obdobných konaniach musí vykonávať súd z

úradnej povinnosti, keďže ide o nenávrhové konanie, ktoré vychádza zo zásady zisťovania materiálnej
pravdy. V tomto prípade súd mal dopytovať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálnu
poisťovňu, daňový úrad, nahliadať do živnostenského registra, vyžiadať doklady od polície, ktorá otca
vyslúchala a pod. Aplikácia ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine prichádza do úvahy až potom, čo sa súdu
napriek vyčerpaniu týchto možností a súčinnosti ostatných účastníkov konania ( aj samotného otca),

nepodarí príjem povinného zistiť. Súd tiež nevykonal prakticky žiadne dokazovanie pokiaľ ide o ďalšie
skutočnosti ovplyvňujúce možnosti a schopnosti povinného. Takto zostalo nepreukázané napr. aké sú
otcove nevyhnutné mesačné výdavky a podmienky, v akých žije, nepreukázaná je tiež miera, akou sa
podieľa na starostlivosti o maloletú (či a ako často sa s maloletou stretáva), a tiež či a ako prispieva nadrámec výživného, čo všetko sú otázky, ku ktorým bude potrebné účastníkov vypočuť a dať im priestor
na preukázanie ich tvrdení.
Ďalej je potrebné prvostupňovému súdu vytknúť, že nie je zrejmé, ako dospel k určenej sume

výživného, pre absenciu dostatočne presvedčivých dôvodov na podporu súdom zvoleného spôsobu
rozhodnutia. Tento nedostatok bol spôsobený tiež nevenovaním súdom prvého stupňa dostatočnej
pozornosti porovnaniu pomerov v čase ostatného rozhodovania súdu o výživnom, keď samotná
konštatácia uplynutia času od poslednej úpravy nepostačuje na odôvodnenie konkrétnej sumy zvýšenia
výživného. Je treba venovať náležitú pozornosť porovnaniu konkrétnych možností a schopností rodičov

v r. 2009/2010 a v súčasnosti a to isté pokiaľ ide o odôvodnené potreby maloletej. Pokiaľ by tak okresný
súdbolpostupoval,bolbysivšimolajpodstatnúzmenupomerovnastranematky,(ktorávčaseminulého
rozhodovania bola nezamestnaná a v súčasnosti dosahuje príjem presahujúci 1.000 eur) a túto by musel
premietnuťajdosvojhorozhodovaniatým,žebyposúdil,akoumierousanavýživemaloletejmápodieľať
ona a akou otec. Tieto skutočnosti ( resp. absencia vysporiadania sa s nimi) významným spôsobom
znižujú presvedčivosť napadnutého rozhodnutia a suma 200,- eur, na ktorú bolo výživné zvýšené, tak

nemá svoje opodstatnenie a to o to viac, že matka celkové náklady na výživu maloletej vyčíslila na sumu
236,-eur, ktorú síce okresný súd bez výhrad akceptoval, avšak nijakým spôsobom nezakomponoval
takto zistené potreby dieťaťa do úvahy o primeranosti výšky výživného zo strany otca v sume 200,-eur
( s ohľadom na podstatný nárast príjmov matky znamenajúci v zásade zvýšenie aj jej podielu na výžive
maloletej), čomu ale súd nevenoval dostatočnú pozornosť. Nedostatky v skutkových zisteniach tak viedli

okresný súd potom aj k vadnému, resp. neúplnému právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa.
Bez povšimnutie nemožno napokon nechať ani nedostatok zdôvodnenia spätnej úpravy výživného
od 01.09.2014 v konaní začatom až 22.10.2014 (samotná skutočnosť, že maloletá nastúpila do 5.
ročníka ZŠ od 01.09.2014 ako dôvod nepostačuje), keď podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na
výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania, resp. výživné pre maloleté dieťa možno

priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné
osobitného zreteľa. Z uvedeného ustanovenia vyplýva výnimočnosť priznania výživného spätne pred
začatím konania a preto je súd povinný skúmať a vyhodnotiť, či sú tu také dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré by bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok na určenie výživného, resp.
zvýšenie výživného včas, t.j. ihneď potom ako si povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť,

resp. ako nastala zmena pomerov odôvodňujúca zvýšenie výživného. V tomto smere je tiež potrebné,
pokiaľ súd zistí, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, svoje rozhodnutie náležite zdôvodniť.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov
uvedených v ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa vec opätovne prejedná, v potrebnom rozsahu doplní dokazovanie
a to vzhľadom na povahu konania bez ohľadu na aktivitu účastníkov, výsledky celého konania podľa §
132 O. s. p. náležite zhodnotí a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i v súlade s ust. §
157 ods. 2 O.s.p. dostatočne presvedčivo odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne
tak o náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.