Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/75/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225724
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225724.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 110,64 eur, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 22C/287/2012-110 zo dňa 25. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 eur a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 23Er/2727/2003,
ktorý spočíval v tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol exekučný súd v
zákonnej lehote napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala

rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Poukázal na § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.
Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období
žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie

textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s urgovaním na
exekučnom súde sumu 15 eur, spolu 175 eur na aktívnu systémovú správu pohľadávky. Táto suma
by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd dodržal pri rozhodovaní zákonnú lehotu. Návrh na zmenu
súdneho exekútora podal žalobca pre stratu dôvery k pôvodnému exekútorovi vzhľadom na jeho
neefektívne a neúčinné postupy. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že
samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov
a v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného súdu je podľa žalobcu dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že nastanú účinky predpokladané § 44 ods. 8 Exekučného poriadkua správnym postupom súdu dôjde k zmene exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému
vymoženiu pohľadávky žalobcu. Jej výšku stanovil žalobca podľa doterajších rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky v priemernej výške 663,88 eur/rok, čo je 55,32 eur/mesiac a uplatnenú výšku

vypočítal podľa počtu 63 dní omeškania. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobca písomne požiadal o predbežné prerokovanie
náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 19.1.2015, navrhol žalobu

zamietnuť z dôvodov, ktoré rozdelil na procesné a hmotnoprávne námietky a ku ktorých podal podrobné
stanovisko.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 22C/287/2012-24 zo dňa 22.7.2013 žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.
16Co/14/2014-64 zo dňa 10.12.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na

ďalšie konanie.
Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že dňa 16.7.2003 doručil žalobca ako oprávnený
súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Dňa 22.7.2003 doručil súdny exekútor JUDr.
Ľubomír Pekár exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe
ktorej dňa 30.7.2003 vydal Okresný súd Trenčín ako exekučný súd poverenie č. 5309*001034 na

vykonanie exekúcie proti povinnému T. O. na vymoženie sumy 15 470 Sk s príslušenstvom. Exekučným
titulom bol platobný rozkaz Okresného súdu Trenčín č.k. 16Cb 436/2002-9 zo dňa 16.12.2002. Dňa
22.11.2010 podal oprávnený (žalobca) návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorom rozhodol exekučný
súd uznesením č.k. 23Er/2727/2003-9 zo dňa 20.1.2011 tak, že návrhu na zmenu súdneho exekútora
vyhovel. V exekučnom spise sa od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia o ňom

nenachádza žiadna urgencia zo strany žalobcu za účelom rozhodnutia o podanom návrhu ani sťažnosť
žalobcu na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu.

Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 9 ods.
1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 1.9.2005, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005 a dospel k záveru,
že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov a podmienok na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa mal preukázané, že dňa 22.11.2010 bol exekučnému súdu
doručený návrh žalobcu (oprávneného) na zmenu súdneho exekútora, o ktorom rozhodol 59 dní po jeho
doručení.

exekučný súd uznesením zo dňa 20.1.2011. žalobca tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o tomto
procesnom návrhu v lehote 30 dní stanovenej v § 44 ods. 7, resp. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa zdôraznil, že zákonodarca stanovil exekučnému súdu lehotu 30

dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora až zákonom č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou
od 1.9.2005 v § 44 ods. 7. Z prechodných ustanovení k tomuto zákonu, v § 238 ods. 1, 2, vyplýva, že
exekučné konania začaté pred 1.9.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, s výnimkou
ustanovení vymenovaných v odseku 2, ktoré sa použijú aj na exekučné konania začaté pred 1.9.2005.
Keďže § 238 ods. 2 Exekučného poriadku neurčuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 sa má použiť aj na

exekučné konania začaté pred 1.9.2005, sa exekučné konanie sp.zn. 23Er/3299/2003 dokončí podľa
právnej úpravy účinnej do 31.8.2005, ktorá nestanovovala exekučnému súdu povinnosť rozhodnúť o
návrhunazmenusúdnehoexekútoravlehote30dníoddoručeniatohtonávrhu.Zanesprávnypovažoval
súd prvého stupňa záver žalobcu, že exekučný súd nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom určenej lehote. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať nesprávny úradný

postup v podobe porušenia povinnosti orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote.

Podľa názoru súdu prvého stupňa oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora
bolo nepochybne spôsobené do značnej miery aj tým, že žalobca v návrhu na zmenu súdneho

exekútora neuviedol spisovú značku exekučného spisu, hoci tento údaj mu bol známy, keď v žalobe
uviedol číslo poverenia, pričom poverenie obsahuje spisovú značku súdneho konania, ktorá je hlavným
identifikačným údajom preto, aby jeho podania mohol priradiť k správnemu súdnemu spisu. Tvrdenie
žalobcu, že počas špecifikovaného obdobia nevykonával exekučný súd vo veci také úkony, ktoré malismerovať k odstráneniu právnej neistoty, nie je pravdivé. Exekučný súd takéto úkony vykonával, a to
len v dôsledku nesplnenia si procesnej povinnosti žalobcu označiť podanie správnou spisovou značkou
súdneho konania. K tvrdeniu žalobcu, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora sa

exekučnýsúddopustilzbytočnýchprieťahov,čímporušiljehoprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, poukázal súd prvého stupňa na to, že existenciu zbytočných prieťahov môže určiť len
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických
a právnických osôb. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04, II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS
66/02, I. ÚS 63/00). Z mysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky ani rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora po 59 dňoch od jeho doručenia neznamená automaticky zbytočné prieťahy
v súdnom konaní porušujúce či už Ústavu SR alebo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. S poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvého stupňa uviedol, že žalobca
nekonkretizoval, či uplatnená škoda vo forme nákladov predstavuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk,

žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Z vlastnej rozhodovacej činnosti mal súd prvého stupňa vedomosť,
že žalobcom uvádzané náklady uplatnil žalobca aj v iných žalobách o náhradu škody proti žalovanému
v skutkovo obdobných veciach a tieto náklady určil ako paušálne náklady z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné
bremeno. Súd prvého stupňa zdôraznil, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu

exekútora k žiadnej škode na strane oprávneného nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa
zákona na základe udeleného poverenia oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania
za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného. V danej veci nemožno, podľa názoru súdu prvého
stupňa, konštatovať ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdeniu
škodou. Ak nie je daná zodpovednosť súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy.

Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému
žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že tieto žalobcovi nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu

listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom

súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre

porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutiaúčinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či

šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu
prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s

tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno

ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané

ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa

nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v

zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1

O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez

nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého stupňa
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania

z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého
stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil
túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že sa súd prvého

stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v
prípade existencie podmienok pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie
konania), by zamietavé rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania bolo dôvodom nielen zrušenia tohto

rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o veci samej, nakoľko o veci samej rozhodol súd prvého stupňa v čase,
keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo právoplatné.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa

podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa

nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení

s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená
na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Trenčín Mgr. Martine Trnavskej. Krajský súd v
Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/273/2012-9 zo dňa 18.10.2012 rozhodol, že táto

sudkyňaniejezprejednávaniaarozhodovaniavecivylúčená.Pokynompredsedníčkyokresnéhosúduč.
21/13-II., Spr/214/2013 bola vec náhodným výberom elektronickou podateľňou pridelená na prejednanie
a rozhodnutia sudkyni JUDr. Martine Dubovcovej, ktorá ako zákonná sudkyňa vec prejednala a rozhodla.
Otázkou vylúčenia zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci sa odvolací súd zaoberal
v predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn. 16Co/14/2014 ako odvolacím dôvodom. Odvolací súd

preskúmaním dôvodnosti žalobcom opätovne uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu
dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle §
14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer
k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn. 23Er/2727/2003 vedenej naOkresnom súde Trenčín nebola JUDr. Martina Dubovcová zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v
konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie
tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje,

že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť úvahy žalobcu založené
na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné
rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu

ako nedôvodnú. Naviac za situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením č.k. I. ÚS 280/2014-9 zo dňa 4.6.2014, je námietka zaujatosti vznesená žalobcom
z tých istých dôvodov účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť
bola v konaní posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň

25.2.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého

stupňa dňa 21.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril v
lehote 20 dní. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril dňa 23.1.2015. Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo
právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 28.1.2015. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd
prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému dňa 14.1.2015 spolu
s predvolaním na pojednávanie dňa 25.2.2015. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal

o odročenie pojednávania, odkázal na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu
sa z neúčasti neospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrhy
na prerušenie konania zo dňa 19.2.2015 (doručené súdu prvého stupňa dá 20.2.2015). Odvolací súd
konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 25.2.2015
splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v

neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré súd prvého stupňa vykonal a oboznámil na pojednávaní dňa 25.2.2015. V tomto smere nie
je tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa §
115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností

podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania
a právneho zástupcu žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu
žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa
25.2.2015 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcuprevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17NcC/273/2012-9 zo dňa 18.10.2012 o nevylúčení
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 16Co/14/2014-64 zo dňa 10.12.2014 prevzal právny zástupca žalobcu dňa 14.1.2015.

Tieto vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd
prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa
§ 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo.
Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením tak, že sťažnosť odmietol

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s §
25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase
pojednávania dňa 25.2.2015 na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod na
zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec
prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade

splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na
pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods.
2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa
musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by

byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa
prejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,
ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na
všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého
stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené
všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v

neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol
poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia

a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a

dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008

Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do
31.12.2012.Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ

nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 23Er/2727/2003. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom

časeabezzbytočnýchprieťahov.Napreukázanienesprávnehoúradnéhopostupuspočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného
medzi oprávneným - žalobcom a povinným T. O. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla
neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 2200085. V danom prípade bolo

povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o zmene súdneho exekútora exekučným
súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa
právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred
Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní

rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v
exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov,

pretože vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné
konanie začalo dňa 16.7.2003. Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku ako prechodného
a záverečného ustanovenia zákona č. 341/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (čl. II.) účinného od 1.9.2005, sa konania začaté pred 1. septembrom 2005
dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa §
238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3 , § 37 ods. 4 a 5 , § 46 ods. 3 , §

47 ods. 3 , § 58 ods. 5 , § 134 ods. 2 , § 136 ods. 3 a 4 , § 145 ods. 1 sapoužijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005. Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku
ako prechodného ustanovenia zákona č. 585/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, účinného od 1.12.2006, sa konania
začaté pred 1. decembrom 2006 dokončia podľa doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo
osobitnýpredpisneustanovujúinak.Podľa§240ods.2Exekučnéhoporiadkuustanovenie§44ods.7sa
použije aj na konania začaté pred 1. decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné
poverenie na vykonanie exekúcie. V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd

udelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu
a na náhradu hotových výdavkov, súd určí túto výšku na žiadosť exekútora. Právny režim exekučného
konania vedeného pod sp.zn. 23Er/2727/2003 sa riadi Exekučným poriadkom v znení účinnom do
31.8.2005, ktorý v ustanovení § 44 ods. 6 nestanovil lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v priebehu začatého exekučného konania.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať

dôkazy a na pojednávaní dňa 25.2.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.

Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej
situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,
ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému
petitu. V predchádzajúcom odvolacom konaní v tejto veci sp.zn. 16Co/14/2014 bol síce žalobca

úspešný, ale ako neúspešnému účastníkovi konania mu právo na náhrada trov predchádzajúceho
odvolacieho konania nepatrí.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.