Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. september 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/447/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244455
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244455.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: C. R., D. Q. B.. Č.. XX,
D., zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s. r. o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava,
o zaplatenie 1.813,99 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z
14.apríla2014č.k.10C/181/2011-541,protiuzneseniutohtosúduz3.júna2014č.k.10C/181/2011-557
a proti uzneseniu tohto súdu z 3. júna 2014 č. k. 10C/181/2011-559, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 3. júna 2014 č. k. 10C/181/2011-557 sa p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 3. júna 2014 č. k. 10C/181/2011-559 sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 1.813,99 eur z titulu náhrady škody, spôsobenej nesprávnym úradným

postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s
CP“). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol aj návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala členom PDSI dňa 15. 07. 2004.

Družstvo žalobkyni vydalo písomnú informáciu o stave členského podielu, ktorý ku dňu 7. 1. 2011 na
základe uzavretej Dohody o úprave niektorých práv a povinností bol v sume 1.813,99 eur. Členstvo v
družstve žalobkyni zaniklo dňa 20. 01. 2011. Družstvo žalobkyni vystavilo zmenku na vyplatenie sumy
1.813,99 eur. Družstvo žalobkyni zároveň potvrdilo, že jej, ako bývalému členovi, vzniklo voči Družstvu
právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu v sume 1.813,99 eur ku dňu splatnosti 20. 7. 2011. Družstvo
jej však tieto finančné prostriedky nevyplatilo. Žalobkyni bolo pri vstupovaní do družstva povedané,
že nad činnosťou družstva vykonáva dohľad R., a vzhľadom na to sa rozhodla investovať finančné

prostriedky do družstva. Výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky
do družstva sa stala členom PDSI a zaplatila družstvu členský vklad, ktoré pri vystúpení z družstva
vydalo žalobkyni potvrdenie o práve žalobkyne na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ako aj zmenky.
Žalobkyňa si prihlásila pohľadávku v konkurze, ktorý bol na družstvo vyhlásený uznesením Okresnéhosúdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011. Prihlásenú pohľadávku žalobkyne správca konkurznej podstaty
poprel a žalobkyňa podala incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie doposiaľ ukončené.
Žalobkyňa sa nezúčastnila žiadnej členskej schôdze družstva počas obdobia, keď bola jeho členom.

Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že investíciami vloženými do
družstva, ktoré tvorili vklady členov družstva, mal právo disponovať výhradne Capital invest, o. c. p.
na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. 6. 2008, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných
strán uzavretej medzi obchodníkom s CP a družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany obchodníka
s CP výpoveďou z 30. 3. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s

CP sa družstvo domáhalo svojich nárokov, vyplývajúcich zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi
žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo.
Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP
na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka
s CP priamo disponovali s peniazmi družstva, na základe udeleného súhlasu družstva. Na základe
schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh z 21. 3. 2002, právoplatným dňa 28. 3. 2002,

bolo družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt
investície bol informačným dokumentom, z ktorého investori získavali informácie pre ich investičné
rozhodnutie. Do 1. 6. 2010 R., ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh - v súlade so zákonom
číslo566/2001Z.z.postupovalisprávnevovzťahukdružstvu,ktoréboloR.povinnépredkladaťpolročné
správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej

finančnej situácii družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom družstva, ako
aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a R. dňa 24. 8. 2007. Po týchto rokovaniach
Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo R. písomnú odpoveď, v ktorej zdôraznilo, že zo strany družstiev
nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených úradom pre finančný trh. Vyjadrilo
sa aj k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, pričom podľa jeho názoru

narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj na druhej strane
náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi.
Družstvu aj dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné
investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI holding,
a. s. V odpovedi družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené

najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že zmenou by mohlo prísť
k ich ohrozeniu, respektíve narušeniu dôveryhodnosti družstiev, aby nebolo naďalej zo strany ich členom
možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Družstvo až listom, doručeným
R. dňa 15. 4. 2010, požiadalo R. o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, potom čo mu
tento vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. R. následne vykonala v období od 20. 4. 2010 do 6. 5.

2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. R. zároveň vyzvala družstvo, aby predložilo
žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní
finančných prostriedkov, keďže R. zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna.
Družstvo predložilo R. žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28. 4. 2010. Podaním
žiadosti bolo začaté konanie OPK - 5664/1/2010, ktoré bolo prerušené na čas, po ktorý družstvo bolo

povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty
na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho R. rozhodnutím zo dňa 26. 8.
2010 konanie vo veci zastavila. R. súčasne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie podľa
ustanovenia § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. za porušenie ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona o cenných papieroch a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona

o cenných papieroch. Rozhodnutím z 30. 5. 2011, právoplatným dňa 18. 7. 2011, R. družstvu zakázala
predaj majetkových hodnôt. R. na základe získaných poznatkov činnosti družstva, ako aj obchodníka s
cennými papiermi, dňa 27. 7. 2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení
zo spáchania trestného činu. Dňa 10. 8. 2010 bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného
poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a/ Trestného zákona

spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že
žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke s poukazom na čl. 2 ods.
2 Ústavy SR, § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., § 127 ods. 2, § 128 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách. Podľa súdu prvého stupňa žalobkyňa
v konaní nepreukázala, že by R. vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala. V konaní bolo

preukázané, že R. až od účinnosti novely zákona č. 566/2001 Z. z., t. j. od 1. 6. 2010, bola oprávnená
dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - družstvo - dodržiava schválený
prospekt investície. R. nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 Z. z., ako aj so zák. č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalobkyňa teda nepreukázala jednu z troch podmienok
vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup žalovanej. Napokon súd prvého

stupňa zaujal stanovisko, že žalobu treba zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu
môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodená dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
voči dlžníkovi, ktorý je jej povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila aj v konkurznom konaní
vedenom voči družstvu, ktorého bola členom. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka
sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodenej, ako predpokladu vzniku škody spôsobenej

štátom, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok
žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka žalobkyne
bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, žalobkyňa si však uplatnila pohľadávku incidenčnou
žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné
ustáliť výšku škody. Rovnako žalobkyňa, ako bývalá členka družstva, si nárok na náhradu škody môže
uplatniť v zmysle ust. § 243 ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva družstva alebo členom

kontrolnej komisie. R. by sa mohla dopustiť prípadného nesprávneho úradného postupu zanedbaním
dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému subjektu, ktorým je družstvo. Žalobkyňa však poukazovala na
to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany R. nad činnosťou
obchodníka s cennými papiermi. Samotná žalobkyňa poukazovala na to, že družstvo poskytovalo
finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobkyne, obchodníkovi s cennými papiermi na základe

zmluvy o riadení portfólia. Medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový
vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak družstvo
zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať
sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak
by sa družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo by možné

teoreticky dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným
postupom R., spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V priamej
príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným
subjektom - obchodníkom s cennými papiermi - mohla vzniknúť škoda, ale na strane družstva, a nie na
stranežalobkyne.PretojeprípadnýnesprávnyúradnýpostupR.vyplývajúcizdohľadunadobchodníkom

s cennými papiermi právne irelevantný. Žalobkyni totiž nevznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti
s prípadným nesprávnym úradným postupom R., spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom
s cennými papiermi. Žalovaná v konaní preukázala, že R. dohľad nad dohliadaným subjektom -
družstvom - nezanedbala. Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad
nad plnením povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. § 125 až

128 zákona o cenných papieroch. Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil družstvu prospekt
investícií, pričom posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali
príslušné orgány družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci R. schvaľovať zmluvu o
zriadení portfólia. R. teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, pretože v takom
prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd prvého stupňa napokon poukázal na to, že štát

nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých
má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami
a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako členka družstva neinvestovala predmetné
peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská
schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť

záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle Obchodného zákonníka a
stanov družstva. Žalobkyňa počas trvania členstva v družstve nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila
sa zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie súd prvého stupňa

zamietol s odôvodnením, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EU
2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo
ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na ktorú sa žalobca odvolával
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EU regulovať

až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením ES č.
1060/2009, 1095/2010. Súd prvého stupňa mal za to, že rozhodnutie súdneho dvora Európskej únie o
položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a z tohto dôvodu saneobrátil na súdny dvor Európskej únie. Napokon prvostupňový súd nie je súdom, proti rozhodnutiu
ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z tohto dôvodu mu povinnosť
obrátiť sa na súdny dvor Európskej únie nevyplýva. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol

podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne
trovy nevznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

časti zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby ho v tejto časti zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil,
že žalovaná nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp
právnej istoty; základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nemu bude zachovávať
právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými
právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Poukázala

na to, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej
ako orgánu dohľadu. Nemohla predpokladať, že dohľad, napr. nad prospektom investície, je podľa
žalovanej len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o
dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup žalovanej
bol svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a

ochranu investície spoľahol. Argument žalovanej, že vykonávala dohľad nad činnosťou družstva, ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale
nevykonávala dohľad nad celkovou činnosťou družstva, je irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto
zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Nie je podľa žalobkyne správny záver súdu prvého stupňa
o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou vzniknutou žalobkyni a porušením zákonných

povinností žalovanou spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený
zákon č. 566/2001 Z. z. Ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá“.
Súd prvého stupňa svojím výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor
občanov, ktorý ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich

investovania v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko
rovná sa medzi investovaním do nebankových subjektov a investovaním prostredníctvom subjektov
dohliadaných žalovanou. Povinnosťou R. podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona, ktorý platí v tomto znení už od 1. 5.

2007, družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria
k povinne dohliadaným subjektom zo strany R.. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch
mala žalovaná zisťovať - čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi neurobila -
všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolenia na činnosť vydaných R.
družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva bol prospekt investícií vydaný ešte vtedajším úradom

pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany R.. Povinný zákonný dohľad zo strany
R. bol dokonca koncipovaný tak široko, že R. má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách,
ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť, vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka a vrátane rizík, ktoré mohli viesť
k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov. V skutkovo a právne totožnom konaní,

vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo preukázané, že R. už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila,
že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené
zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI holding a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil
obchodníka. Inými slovami, družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované
v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V konaní

sp. zn. 7C/206/2011 sa ďalej zistilo, že R. sa po tomto zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s
takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany R. rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI holding a. s., CI reality s. r. o. a
Global production, s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100% dcérskymi spoločnosťami
CI holding a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo

konateľom X.. Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. To znamená, že R. aj naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI
holding a. s. a obchodníkom. Následne v roku 2008 R. vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník porušil zákon o cenných papieroch vo viacerýchpodstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia R., okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo
výške 10.000,- euro, rovnako ani po zisteniach vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné

opatrenia,akonapr.predbežnýalebocelkovýzákazčinnostiobchodníkovialebodružstvu,resp.zrušenie
povolenia na činnosť obchodníkovi alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva
družstva alebo obchodníka. Týmto podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť družstva
aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do
družstva. R. následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že družstvo, ako

aj obchodník, dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď R. dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi
odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala činnosť až v roku 2011. Tolerovala tak porušovanie
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V ďalšom žalobkyňa poukazovala na to,
že R. rozhodnutím z 30. 5. 2011 zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov vytýkaných R. v prospekte investícií je nepochybné, že
Prospekt bolneaktuálnyvzákladných,azpohľaduinvestorov,rozhodujúcichskutočnostiach.R.účelovo

ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010. Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že údaje
zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, a to spätne k
31. 12. 2006, kedy došlo v sídle R. dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov (údaje o subjektoch, ktoré
ovládajú družstvo boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009, údaje o subjektoch, s ktorými

je družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov, nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva
boli neaktuálne už k 31. 12. 2006). Z uvedeného potom vyplynulo, že družstvo svojim konaním
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení

s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31. 12. 2006, avšak R. voči družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť.
Ohľadom predčasnosti žaloby žalobkyňa uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe
nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu
škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať,

či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v
konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať
až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žalobkyňa poukázala na to, že jej pohľadávka
bola správcom popretá a vedie proti správcovi incidenčné žaloby, t. j. v danom konkurze ani viac ako

2 roky od jeho vyhlásenia nemajú ani len zistené pohľadávky, pričom správca sa navyše opakovane
vyjadril, že nepredpokladá uspokojenie veriteľov v konkurze družstva 100% v rozsahu, resp., že šance
na uspokojenie pohľadávok sú minimálne. Žalobkyňa napokon v odvolaní namietla, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy, vyžiadané prvostupňovým súdom,
resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1

O. s. p. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6MCdo/11/2010 z 31. januára 2012.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany R.W. D. I. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V tomto ohľade
odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nie je sporné, že R. bola
povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti

novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná
zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohlaR. dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať prospekt
investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009, na základe novelizovaného ust. §

127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.
z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za
pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia,
zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt a teda ani

Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr.
správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla R. kontrolovať. R. nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne
domnieva žalobca. R. mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné
povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to,
že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo

propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.
z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola,
nemožno to pričítať na ťarchu R. D. I. v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje.
To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu R. nad činnosťou Družstva

nemala vedomosť.

Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za
škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je
nesprávny úradný postup štátu zastúpeného R. D. I..

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala
žalobkyňa, žalobkyňa tento rozsudok interpretovala nesprávne a zavádzajúco. Predovšetkým tento
rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie
konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v

odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011, týkajúce sa náhrady škody
spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok
dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti
štátu, sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R

48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti
uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí
prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka
môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej
správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť

ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia
druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Inými slovami, z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR
nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného
konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený

neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť
už skôr, než pri rozvrhu, a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení
konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo
k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú
správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.

Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v
rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je
správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba bola podaná predčasne.

K odvolacej námietke žalobkyne, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý podľa

žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací
súd uvádza, z obsahu zápisníc z pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že účastníci boli
súdom riadne oboznámení s obsahom založených listinných dôkazov. Sami účastníci na pojednávaní
konanom dňa 14. 04. 2014 zhodne vyhlásili, že obsah všetkých listinných dôkazov, ktoré sú založené vspise, sú im známe, pričom súd čítaním oboznámil účastníkov konania o rozsahu založených listinných
dôkazov v spise. Táto odvolacia námietka žalobkyne teda neobstojí.

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá
žaloba o náhradu škody, vecne správny, a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods.
1 O. s. p.

Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym

dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.
s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Napadnutým uznesením z 03. 06. 2014 č. k. 10C/181/2011-557 súd prvého stupňa uložil žalobkyni

povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov do
10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za odvolanie nie je povinná

zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.
Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta
zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak

by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 23. 05. 2014. Odvolacie
konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Preto je žalobkyňa
povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,-
eur. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa
ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že
toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Napadnutým uznesením z 3. 6. 2014 č. k. 10C/181/2011-559 súd prvého stupňa uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní 21,66 eur (1,50 eur za
podanie doručené súdu dňa 25. 1. 2013 - 7 strán, 3,36 eur za podanie doručené súdu dňa 30. 1. 2013 -
56 strán, 16,80 eur za podanie doručené súdu dňa 17. 4. 2013 - 280 strán) v zmysle pol. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil. Uviedla, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní nie je povinná zaplatiť,
vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2010 z ktorého vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov (či už

osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na
všetky položky uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Zároveň poukázala na to, že podania boli
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto nebolo potrebné ich doplňovať v potrebnom
počte rovnopisov.Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb., vykonanou zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1. 7. 2007. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie §

4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, že toto
konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je poplatkom

za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa
poplatok vyberal za konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2
zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických
podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do
30. 9. 2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu, prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn.

5MCdo/20/2010, je žalobkyňa oslobodená od všetkých poplatkov, uvedených v Sadzobníku súdnych
poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012.

V posudzovanej veci bol poplatok vyrubený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli
súdu prvého stupňa doručené v dňoch 25. 1. 2013, 30. 1. 2013 a 17. 4. 2013. Za vyhotovenie

rovnopisov podaní žalobkyni teda oslobodenie od poplatku nemožno priznať.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným

elektronickým podpisom, a preto jej nevzniká poplatková povinnosť (zrejme odvolateľka mala na
mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov). Nebolo sporné, že podania
žalobkyne, doručené súdu, boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však
poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu
podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa

osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa
§ 42 ods. 3 O. s. p. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným
elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené
však nezbavuje povinnosti žalobkyňu zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje

náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.