Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. júl 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/32/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013894775
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013894775.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov
senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobcu: D. D., Y. H..
V. XXXX/XX, XXX XX X., zastúpenej: advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom
Radlinského 2, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: Slovenská Z. V. P. Y. H., H. H. M. U. X, Y., o
zaplatenie istiny v sume 208,00 euro s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Bratislava I zo dňa 30.9.2013, č.k. 10 C/178/2011-512, uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 6. 12. 2013, č.k. 10 C/178/2011-530 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 12. 2013,
č.k. 10 C/178/2011-532 , jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.9.2013, č.k. 10 C/178/2011-512 sa p o t v r d z u j e .
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 12. 2013, č.k. 10 C/178/2011-530 sa p o t v r
d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 12. 2013, č.k. 10 C/178/2011-532 sa p o t v r
d z u j e .
Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal
zaplatenia sumy XXX euro s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len
"obchodník s CP"). Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie
konania sp. zn. 10 C/178/2011 do právoplatného skončenia konania sp. zn. 19 C/56/2011 vedeného
pred Okresným súdom Bratislava I a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa stal členom PDSI (ďalej iba
"Družstvo"), do ktorého vložil peňažné prostriedky . Žalobca písomnou žiadosťou zo dňa 11.2.2011
požiadal Družstvo o zrušenie členstva . Predstavenstvo Družstva žalobcovi vydalo dňa 31.3.2011
potvrdenie o zániku člena Družstva a v zmysle Stanov Družstva mu vznikol nárok na vyplatenie
vyrovnacieho podielu vo výške XXX euro do 6 mesiacov odo dňa zániku členstva, tento mu však
vyplatený nebol. Žalobcovi bolo pri vstupovaní do družstva povedané, že nad činnosťou družstva

vykonáva dohľad NBS - vzhľadom na to sa rozhodol investovať finančné prostriedky do družstva.
Žalobca si prihlásil pohľadávku v konkurze, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu
Bratislava 1 zo dňa 11. 4. 2011 č. k. 3K 95/2010, táto bola správcom konkurznej podstaty popretá a
žalobca podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie doposiaľ ukončené. Súd prvého stupňa
mal vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že investíciami vloženými do družstva, ktoré tvorili
vklady členov družstva, mal právo disponovať výhradne W. M. A..W..E.. na základe zmluvy o riadení

portfólia z 2. 6. 2008, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzavretej medzi obchodníkom
s CP a družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30. 3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo domáhalo
svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na
zaplatenie dlžných súm. Súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo. Družstvo finančné prostriedky,

ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola
špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi
družstva na základe udeleného súhlasu družstva.

Na základe schváleného prospektu investície úradom pre finančný trh zo dňa 21. 3. 2002, právoplatným

dňa 28. 3. 2002, bolo družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10
rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z ktorého investori získavali informácie pre ich
investičné rozhodnutie. Do 1. 6. 2010 NBS ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh - v súlade
so zákonom číslo 566/2001 Z.z. postupovali správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo NBS povinné
predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o
prípadnej zhoršenej finančnej situácii družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so

štatutárom družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a NBS dňa 24. 8.
2007. Po týchto rokovaniach Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo NBS písomnú odpoveď, v ktorej
zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených
úradom pre finančný trh. Vyjadrilo sa aj k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú
stratégiu, pričom podľa jeho názoru narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť

značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami
sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu aj dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické
zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti
v rámci finančnej skupiny W. L., N..H.. V odpovedi družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy
členovdružstievbolizabezpečenénajmädobrouinvestičnoustratégioudružstiev,pričombolavyslovená

obava, že zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu respektíve narušeniu dôveryhodnosti družstiev,
aby nebolo naďalej zo strany ich členom možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť
svoje záväzky. Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15. 4. 2010 požiadalo NBS o preskúmanie
postupu obchodníka s cennými papiermi, potom čo mu tento vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. NBS
následne vykonala v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na

mieste a zároveň vyzvala družstvo, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície
tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov. Družstvo predložilo NBS
žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28. 4. 2010. Podaním žiadosti bolo začaté
konanie OPK - XXXX/X/XXXX, ktoré bolo prerušené na čas, po ktorý družstvo bolo povinné odstrániť
nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na

odstránenie vád žiadostí nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010
konanie vo veci zastavila. NBS súčasne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie
podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. za porušenie ust. § 129 ods. 3 v
spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papierov a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zákona o cenných papieroch. Rozhodnutím z 30. 5. 2011, právoplatným dňa 18. 7. 2011, NBS

družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. NBS na základe získaných poznatkov činnosti družstva
ako aj obchodníka s cennými papiermi dňa 27. 7. 2010 orgánom činným v trestnom konaní podala
oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Dňa 10. 8. 2010 bolo začaté trestné stíhanie podľa
§ 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm.
a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák.

Súd prvého stupňa z uvedeného skutkového stavu vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby poukazujúc na
to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala.
V konaní mal za preukázané, že NBS až od účinnosti novely zákona č. 566/2001 Z.z., t. j. od 1.
6. 2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo-

dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by konala
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ako aj v rozpore so zák. č. 566/1992 Zb., zák. č. 566/2001 Z.z., ako
aj so zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom.

Súd prvého stupňa posúdil žalobu ako nedôvodnú i preto, že nárok na náhradu škody voči štátu môže
byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči
dlžníkovi, ktorý je jej povinný plniť. Žalobca si svoj nárok uplatnil aj v konkurznom konaní vedenom voči
Družstvu, ktorého bol členom. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenienevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja
až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok žalobcu
na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka žalobcu bola síce

správcom konkurznej podstaty popretá, žalobca si však uplatnil pohľadávku incidenčnou žalobou, o
ktorej nebolo doposiaľ rozhodnuté. Keďže konkurz nie je ukončený, nie je možné v danej veci ustáliť
výšku škody. Rovnako žalobca ako bývalý člen družstva si nárok na náhradu škody môže uplatniť v
zmysle ust. § 243 ods. 4 Obch. zák. voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej
komisie.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že NBS by sa mohla dopustiť
prípadného nesprávneho úradného postupu zanedbaním dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému
subjektu,ktorýmjeDružstvo.Žalobca všakpoukazovalnato,žemuvzniklaškodaajvpríčinnejsúvislosti
so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi. Družstvo
poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od neho obchodníkovi s cennými papiermi

na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol
záväzkový vzťah, na základe, ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy.
Ak Družstvo zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou
domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v
prípade, ak by sa Družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo

by možné teoreticky dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V
priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom - obchodníkom s cennými papiermi - mohla vzniknúť škoda, ale na strane Družstva, a nie na
strane žalobcu. Na základe uvedeného i prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu

nad obchodníkom s cennými papiermi mal súd prvého stupňa v danom prípade za právne irelevantný.
Žalobcovi totiž nevznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným
postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. Žalovaná
v konaní preukázala, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala, družstvo
bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinnosti vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o cenných papieroch.
Preto pôvodne Úrad pre finančný trh schválil Družstvu prospekt investícií, pričom posudzoval len jeho
úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali príslušné orgány družstva. Žalovaná
tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o zriadení portfólia čo znamená , že
NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo

k prekročeniu jej kompetencií.

Súd prvého stupňa napokon poukázal na to, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti
Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné
vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami a ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Žalobca ako člen Družstva neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť,
ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom družstva,
prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť
družstva a jeho orgánov v zmysle Obchodného zákonníka a stanov družstva. Žalobca počas trvania
členstva v družstve nevyužil svoje právo člena a nezúčastnil sa zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S

poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu vo veci samej zamietol.
Vnapadnutomrozsudku súdprvéhostupňa ďalejzamietol návrhžalobcu naprerušeniekonanianačas
do skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 19C 56/2011. Rozhodnutie
v tejto časti právne odôvodnil §109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ( upravujúcim tzv. fakultatívne prerušenie
konania ) a tým, že po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu vedeného na Okresnom súde

BratislavaIpodsp.zn.19C/56/2011dospelkzáveru,že voznačenom súdnomsporesaneriešiotázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Súd prvého stupňa poukázal na to, že ani
v prípade vyslovenia súdom v tomto konaní, že bol zistený nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z
dohľadu nad Obchodníkom s CP , ide v tomto prípade o právne irelevantnú skutočnosť, pretože v konaní
sp.zn. 10C 178/2011 na strane žalobcu sa skúma vzťah medzi ním ako členom družstva a Družstvom

( PDSI ). Pre vznik prípadnej škody žalobcovi nemá vplyv na preukázanie bezprostrednej a priamej
príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v údajnom zanedbaní
dohľadu nad Obchodníkom s CP, nakoľko žalobca nebol v rozhodnom období v žiadnom záväzkovom
vzťahu s Obchodníkom s CP (v záväzkovom vzťahu s Obchodníkom s CP bolo iba družstvo PDSI ).Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) , rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).
Žalobca vo vzťahu k výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C/56/2011 namietol, že dôvod na

prerušenie konania je objektívnej povahy a dobu prerušenia vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C /178/2011
nemožno považovať za dobu spôsobujúcu zbytočné prieťahy. Konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava I pod sp.zn. 19C 56/2011 je v úzkej vecné časovej spojitosti so spormi vedenými v súdnom
oddelení 10C a môže reálne ovplyvniť ich výsledok. Bolo by nehospodárne, aby na súde prebiehali
dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny
úradný postup NBS voči rovnakým dohliadaným subjektom. Argumentácia NBS právne neobstojí,

nakoľko škoda, ktorá vznikla v majetkovej sfére žalobcu nesprávnym úradným postupom NBS v
súvislosti s obchodníkom s CP, vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti NBS vyplývajúcej jej
z právnych predpisov ( najmä zo zákona o cenných papieroch a zákona o dohľade). Podľa názoru
odvolateľa dokazovanie nesprávneho úradného postupu v súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi
je podstatné aj z dôvodu, že žalobca nemôže byť považovaný za profesionálneho klienta, ktorý má

odborné znalosti, skúsenosti a poznatky na uskutočňovanie vlastných rozhodnutí o investíciách a na
riadne posudzovanie rizík, ktoré sú s tým spojené a z daného dôvodu postupoval pri zabezpečení
investičnej služby v spolupráci s odborne spôsobilými a zodpovednými osobami v zmysle zákona o CP,
t. j. s obchodníkom CP. Súčasne sa spoliehal na riadny a odborný výkon povinností NBS vyplývajúci
jej zo zákona o cenných papieroch (§ 135 ods. 1, 2 citovaného zákona ). Pokračovanie konaní v

súdnom oddelení 10C bez toho, aby príslušný súd počkal na rozhodnutie súdu vo veci sp. zn. 19C
56/2011, by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko ide o zodpovedanie otázok,
ktoré majú kľúčový význam pre právne posúdenie veci. Do úvahy je potrebné brať i skutočnosť, že
výsledok konania, v ktorom sa rieši otázka majúca podstatný význam a vplyv pre rozhodnutie súdu,
môže podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej, a môže spôsobiť aj existenciu dôvodov na

obnovu konania podľa § 228 ods.1 O.s.p..
Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobca
poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade
s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo

vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor,
pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je
jeho obsah podľa výkladu žalovaného , pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad

Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovaného ,
že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade

orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca
považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo
patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom

stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o

skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania tvrdilopak - preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt
investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou

bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi . Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v

konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka M..
V. G., W.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta, a to spoločnosti W. L., N.. H.., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými
papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska

sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo
po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou W. L. N.. H.., W. Z., H..Z..A.. N. C. E. H..Z..A.., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami W. L., N.. H.. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, M.. O. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.

Odvolateľ poukázal ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé
portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s W. L. N.. H.. a obchodníkom
a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní

tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške XX.XXX eur, Národná banka Slovenska nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s

cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a

Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch,
z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011
Národnou bankou Slovenska.
Odvolateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. A.-XXXXX-
X/XXXX, právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu

neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa27.augusta2007kstretnutiuspoverenýmičlenmipredstavenstvaDružstvazaúčelomprerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti . Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo

prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru
2006 z čoho vyplýva , že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od

31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011
( zákazom činnosti ). Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu
a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa

v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až
na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňujevysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť
vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovaného a prvostupňového súdu povinný
mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce

vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce
konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti
za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného
konania . Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či

trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.
Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta
2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými
pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu
investícií, či poisťovni W. T. a iným odporcom , a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť
svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým

súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi
konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo
veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120

ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( §
132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci

skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku
prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu
škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska ( ďalej „ NBS „)

pri výkone dohľadu nad Podielovým družstvom Slovenské investície ( ďalej „ Družstvo „), v ktorom
podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
podstatný význam, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku ; z uvedeného
dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto časti , odvolací súd využíva možnosť danú
mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia .

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.

§ 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených

právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a

ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície.

Tiež povinnosť aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s §
127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície

štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č.
566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtatedaaniDružstvu,žiadnepovinnostivoblastirozloženiarizík,narozdielod
iných dohliadaných subjektov ( napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými

ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy
kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001
Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou
je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č.

566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si
toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že
o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti

skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti , a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne

z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.
Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je

zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až
do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. A.-XXXX-X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011,
č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou

bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva

voči žalobcovi .
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu , a to aj odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. A. -
XXXX/X/XXXX, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 euro, kedy

po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. A.-XXXX-X/XXXX uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. A.-XXXX-X/
XXXX odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb. V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody

titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe Národnej banky
Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo
odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie je
možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový
stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom

chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval

žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady
škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením
tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku
poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,
podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti

pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď
poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy
rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť
zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd

ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti

štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci

v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane
nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v

tom , že žaloba bola podaná predčasne.
Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou týkajúcou sa procesného pochybenia
súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným
spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa na deň 30.9.2013totiž vyplýva, že konajúci súd po otvorení tohto pojednávania riadne oboznámil účastníkov s dovtedy
vykonaným dokazovaním a obsahom spisu ( § 119 ods.2 O.s.p.).
Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.
Ako prvoradé v súvislosti s odvolacím prieskumom výroku napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého
stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do skončenia konania vedeného na Okresnom
súde Bratislava I pod sp.zn. 19 C/56/2011 považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v ustanovení §

109 ods.2 O.s.p. sú uvedené prípady, v ktorých súd môže pri zohľadnení konkrétnych okolností prípadu
prerušiť konanie.
Odvolací súd po vyhodnotení okolností prejednávaného prípadu dospel k záveru, že v danom prípade je
rozhodnutie súdu prvého stupňa i v tejto časti vecne a právne správne. Je toho názoru, že s poukazom
na skutočnosti veľmi podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa
v tejto časti ( s ktorého závermi sa odvolací súd stotožňuje ), nepredstavuje výsledok konania

vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011 otázku majúcu podstatný význam
pri rozhodovaní o žalobe žalobcu uplatnenej v tomto konaní . Neprerušenie a plynulé pokračovanie
súdu prvého stupňa v danom konaní nie je v rozpore ani so zásadou hospodárnosti konania.
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.9.2013, č.k. 10
C/178/2011-512 podľa § 219 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s §
224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.
OkresnýsúdBratislavaIuznesenímzodňa6.12.2013,č.k.10C/178/2011-530uložilžalobcovipovinnosť
v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 euro v zmysle pol. 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust. §
18ca zák. č. 71/1992 Zb. mal za to, že nie je povinný poplatok za odvolanie zaplatiť.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa

ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.
Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobca povinný zaplatiť poplatok za odvolanie.
Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,

rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Uvedené znamená, že žalobca by nebol povinný zaplatiť
poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. S poukazom na
to, že v prejednávanom prípade sa začalo odvolacie konanie za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení
zák. č. 286/2012 Z.z., je žalobca povinný zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov vo výške XX euro. Pre úpnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov ( zákonom č. 286/2012 Z.z.
bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. ako

vecne a právne správne potvrdil.

OkresnýsúdBratislavaIuznesenímzodňa6.12.2013,č.k.10C/178/2011-532uložilžalobcovipovinnosť
zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške XX,XX euro v zmysle pol.
20a Sadzobníka súdnych poplatkov, do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní
nie je povinný zaplatiť vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 z ktorého vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov(či už osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa
na všetky položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň poukázal na to, že
podania boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto nebolo potrebné ich doplňovať v

potrebnom počte rovnopisov.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka

vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1.7.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený §
18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky

podľapredpisovúčinnýchdo30.9.2012,ikeďsastanúsplatnýmipo30.septembri 2012.Ztohovyplýva,
že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je
poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak
bysapoplatokvyberalza konaniesúdu,takbysajehosadzbatýkalakonanianajednomstupni (§6ods.
2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických

podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do
30.9.2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5 M
Cdo 20/2010 je žalobca oslobodený od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov,
avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012.
V prejednávanej veci bol poplatok vyrubený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré

boli súdu prvého stupňa doručené v roku 2013, teda po termíne 30. 9. 2012. Preto je žalobca povinný
zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o tom, že netreba dopĺňať podanie, ktoré
bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom , a preto mu nevzniká poplatková povinnosť . V
posudzovanom prípade nie je sporné, že podania žalobcu doručené súdu boli podpísané zaručeným

elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym
poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými
zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych
poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené
elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný

počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p.
(poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti žalobcu zaplatiť súdny
poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (ide
o dva rozdielne, samostatné nároky).
Na základe uvedeného odvolací súd hore označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.

1 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.