Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. november 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/84/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815010005
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815010005.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Romana Hargaša v trestnej veci proti obžalovanému B. L. pre obzvlášť
závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a iné, na verejnom zasadnutí dňa
7. novembra 2016 prejednal odvolanie obžalovaného B. L. a prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. augusta 2016, sp.zn.3T/3/2015, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaného B. L. a prokurátora z a m i e t a j ú , pretože
nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. augusta 2016, č.k.3T/3/2015-556 bol obžalovaný B.
L. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr.
zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm.

a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák. na skutkovom základe, že

-dňa13.júla2014vD.podK.,popredchádzajúcompožitíalkoholu,potom,čovdoobedňajšíchhodinách
poskytol K. Z. finančnú čiastku 100,-Eur na nákup potravín, ktorá sa však s nákupom nevracala, približne
o 12:00 hod. neoprávnene vnikol do rodinného domu č.XX/XX na ulici Y.., kde po zistení, že z nákupu
nezostali zvyšné peniaze, fyzicky napadol jedného zo spolumajiteľov domu O. I., ktorý v tom čase ležal

pod vplyvom alkoholu na posteli a nemohol sa aktívne brániť, tak, že tohto opakovane udieral päsťou
pravej ruky do oblasti tváre a hlavy, počas tohto útoku opakovane sa O. I. pýtal, kde sú zvyšné peniaze
z nákupu, ďalej nerešpektoval ani výzvy prítomnej K. Z. na to, aby prestal biť O. I. a na opustenie
domu, pričom od ďalšieho útoku na O. I. upustil až po zistení, že má krvavú ruku a následne opustil
dom, pričom v dôsledku takto vedeného útoku utrpel O. I. mnohopočetné zranenia tváre, pomliaždenie
mozgu, krvácanie do mozgu a zlomeninu skeletu lebky, ktoré by si, ako vyplynulo zo záverov znaleckého

posudku znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia- súdne lekárstvo, v prípade nie hrúbky kostí lebky
poškodeného v rozmedzí od 0,2 do 0,5 cm, ale v jej obvyklej hrúbke, o čom obžalovaný nevedel,
vyžiadalo minimálne zranenie povahy ťažkej ujmy na zdraví - otras mozgu s krvácaním pod mäkké
mozgové blany, nie smrť, tak ako to bolo dňa 14.7.2014, kedy poškodený po hospitalizácii v nemocnici
zraneniam podľahol.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný B. L. odsúdený podľa § 189 ods. 3 Tr. zák.
s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia
slobody vo výmere 160 (stošesťdesiat) mesiacov nepodmienečne, ktorého na výkon trestu okresný súd
podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň
okresný súd obžalovanému podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. uložil ochranné protialkoholické liečenie
ústavnou formou a podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad v trvaní 2 rokov. Ďalej okresný súd podľa

§ 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť uhradiť K. Y. a.s. náhradu škody vo výške 7.014,36
Eur a poškodenej C. G. náhradu škody vo výške 607,-Eur.Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ihneď po jeho vyhlásení ho
napadol obžalovaný odvolaním pre nesprávnosť výroku o vine, o treste a v zákonnej lehote prokurátor

OkresnejprokuratúryPrievidza(ďalejlen„prokurátor“)prenesprávnosťvýrokuozaradeníobžalovaného
na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný B. L. v písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol len to, že podáva odvolanie voči
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.8.2016. V písomných dôvodoch odvolania, ktoré podal

prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že so závermi okresného súdu sa nestotožňuje a všetky výroky
tohto rozsudku považuje za nesprávne. Poukázal na to, že k obzvlášť závažnému zločinu vydierania,
ktorý sa mu kladie za vinu nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že tento trestný čin
spáchal. V súvislosti s týmto poukázal na skutočnosť, že už v prípravnom konaní a následne na hlavnom
pojednávaní namietal, že on nemal dôvod vydierať poškodeného I. v úmysle žiadať od neho jeho
peniaze, ktoré dal na nákup svedkyni Z., pretože o tom, kde sú peniaze mu povedala svedkyňa K. Z. po

tom, ako vošiel do domu poškodeného ešte predtým ako obžalovaný fyzicky napadol poškodeného I., a
to formou odpovede na jeho otázku: „Kde sú zvyšné peniaze z nákupu?“, čo potvrdzuje jeho výpoveď,
ako aj výpoveď svedkyne Z. na hlavnom pojednávaní. Svedkyňa Z. na jeho otázku „Kde sú zvyšné
peniaze z nákupu?“ odpovedala, že v taške pri dverách. Táto podľa neho pre právnu kvalifikáciu skutku
veľmipodstatnáskutočnosťjezaznamenanáajnastr.4rozsudkuvčastivýpovedesvedkyneK.Z.,kdeje

uvedené:„Dodomupoškodenéhoprišielobžalovaný,pýtalsa,kdesúpeniaze,onapovedala,žepeniaze
nemá, aj poškodený povedal obžalovanému, že peniaze nemá. Zvyšné peniaze boli v taške, taška bola
pri dverách, podľa nej, ona sa nebola v taške pozrieť, či sú tam, ak však tak vypovedala v prípravnom
konaní pripustila, že to tak mohlo byť.“ K tomu uviedol, že toto potvrdzuje jeho obrannú verziu, že
poškodeného nevydieral a nemal úmysel ho vydierať. Obžalovaný sa o tom, že peniaze nie sú v taške

dozvedel až po návrate do jeho domu po odchode z domu poškodeného I. po skutku, keď sa presvedčil,
čo je v taške. Podľa jeho názoru je nelogické, aby sa vydieral a za týmto účelom bil poškodeného I.
v úmysle žiadať ho o vrátenie jeho peňazí, keď jasne z jeho výpovede a z výpovede jedinej priamej
svedkyne skutku Z. vyplýva, že pred jeho fyzickým útokom na poškodeného I. od svedkyne Z. mal
vedomosť, že zvyšné peniaze (výdavok z nákupu) sú v taške s nákupom pri dverách, tak ako mu to

táto svedkyňa povedala pri jeho vstupe do domu poškodeného I.. Obžalovaný ďalej uviedol, že on
poškodeného I. nezbil v úmysle vynútiť si násilím od neho vrátenie peňazí, ale preto, že mu svedkyňa
Z. povedala, že ju I. násilím vtiahol do jeho domu a on si spomenul na všetko zlé, čo jej dovtedy spravil.
Skutočnosť, že mu svedkyňa Z. povedala, že ju I. vtiahol do jeho domu bolo preukázané aj jej výpoveďou
pred súdom na hlavnom pojednávaní a je to uvedené na strane 4 rozsudku, 8 riadok z dolnej časti

strany. Pred a v čase jeho útoku na poškodeného I. mal vedomosť, že zvyšné peniaze (výdavok z
nákupu) sú v taške s nákupom. Obžalovaný má za to, že na základe vyššie uvedeného v konaní nebola
preukázaná subjektívna stránka skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189
ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., minimálne existujú závažné pochybnosti o jej preukázaní a tým aj o
spáchaní predmetného obzvlášť závažného zločinu jeho osobou. Ďalej poukázal na to, že z výpovede

znalca MUDr. A. na hlavnom pojednávaní, z jeho znaleckého posudku č.23/2014, zo správy z ošetrenia
obžalovaného MUDr. A. 3 dni po skutku zo dňa 16.7.2014, zo správy z ošetrenia obžalovaného niekoľko
hodín po skutku (cca. 4 hodiny po skutku) vyplynulo, že niekoľko hodín po skutku, a ani 3 dni po spáchaní
skutku, kedy ho ošetril znalec MUDr. A. v jeho ambulancii, obžalovaný nemal žiadne opuchy a hematómy
na rukách, nemal problémy s hybnosťou rúk, jeho ruky mali iba škrabance, o ktorých sa znalec MUDr. A.

vyjadril, že ide o veľmi ľahké zranenia, ktoré rozsahom nezodpovedajú rozsahu zranení poškodeného
spôsobujúcich mu ťažkú ujmu na zdraví, následkom ktorých poškodený podľahol. Znalec MUDr. A. v
závere svojej výpovede na hlavnom pojednávaní pripustil iba max. 30 % pravdepodobnosť, že rozsah
zistených zranení jeho rúk po skutku zodpovedá intenzite a rozsahu zranení poškodeného I. zistených
znalcami z pitvy poškodeného. Ďalej poukázal na to, že ak okresný súd zobral vo veci určenia jeho

viny ako vierohodnú výpoveď svedkyne K., ktorá uviedla, že mal po skutku krvavé a opuchnuté ruky,
ku prítomnosti krvi uviedol, že nebolo preukázané, že bola jeho a k opuchom na rukách uviedol, že toto
bolo jasne vyvrátené záznamom o zhodnotení jeho zdravotného stavu vyhotoveného z jeho ošetrenia
niekoľko hodín po skutku. Obžalovaný namietol, že svedkyňa K. nie je lekár, pričom okresný súd mal
pri hodnotení dôkazov vychádzať z objektívnych lekárskych nálezov a vyjadrení nachádzajúcich sa v

súdnom spise, a nie zo subjektívnych pocitov svedkyne K.. Z výpovede znalca MUDr. A. vyplýva, že
ak by mal holou rukou spôsobiť poškodenému I. tak vážne zranenia, ako sú uvedené v znaleckom
posudku z pitvy poškodeného, tak by musel mať zistené na rukách závažnejšie zranenia, napr. opuchy,
a toto na jeho rukách predmetnými lekárskymi vyšetreniami nebolo zistené. Znalec MUDr. A. uviedol, žeopuchy na rukách vznikajú až niekoľko hodín po úderoch a nie bezprostredne po úderoch, čiže výpoveď
svedkyne K. považuje v tejto súvislosti za nedôveryhodnú a vyvrátenú odbornými lekárskymi záznamami
a vyjadreniami. Ohľadne znalca patológa, je obžalovaný toho názoru, že patológ sa nevie a nemá čo

vierohodne vyjadrovať ku skutočnosti, či rozsah zranení jeho rúk zistený po skutku zodpovedal rozsahu
zranení poškodeného, následkom ktorých bola poškodenému spôsobená ťažká ujma na zdraví. Podľa
názoru obžalovaného súdny patológ sa môže vierohodne vyjadriť k príčinám smrti a nie k zraneniam rúk
obžalovaného, či sú tieto primerané spôsobeným zraneniam poškodeného. Obžalovaný ďalej uviedol,
že v konaní nebolo preukázané, že by mal pri fyzickom útoku na poškodeného použiť akýkoľvek nástroj

(zbraň). Jediná priama svedkyňa skutku Z. uviedla, že obžalovaný poškodeného bil holou rukou. Na
miestečinupolícianenašlažiadnuzbraň,ktoroubymoholbyťpoškodenýI.bitý,ataktiežnebolovkonaní
bez pochybností preukázané, že následkom jeho útoku na poškodeného I. mu mal obžalovaný spôsobiť
ťažkú ujmu na zdraví v rozsahu zranení zistených súdnou pitvou. Obhajoba poukázala na skutočnosť, že
po odchode obžalovaného z domu svedkyňa Z. zostala v dome s poškodeným do príchodu záchrannej
služby, ktorá mala s poškodeným v minulosti závažné problémy aj násilného charakteru (poškodený I.

svedkyňu K. Z. v minulosti fyzicky bíjaval), v minulosti sa vzájomne medzi sebou poškodený I. a Z. pri
hádkachjedendruhémuvyhrážalizabitím,aktorámumohlaspôsobiťpojehoodchodezávažnézranenia
spôsobujúce poškodenému ťažkú ujmu na zdraví zistené súdnou pitvou poškodeného. Konflikty a
vyhrážky medzi svedkyňou Z. a poškodeným I. boli potvrdené výpoveďami svedkyne Z. a svedkov W. I.
a Z.. Obžalovaný k otázke viny vo vzťahu k spáchaniu prečinu porušovania domovej slobody namietol,

že v konaní i u tohto trestného činu nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že tento trestný
čin spáchal. Poukázal na to (vyplývajúc z jeho výpovede a z výpovedí svedkyne I. a svedka Z.), že
on sa pred vstupom na spoločný dvor svedkyne I. pýtal, či môže vojsť na spoločný dvor a ona mu to
dovolila. Obhajca obžalovaného uviedol, že zo súdnej praxe je nedovolený vstup na dvor rodinného
domu, ktorý je ohradený plotom považovaný za porušovanie domovej slobody. Obhajca obžalovaného

zastáva názor, že súhlas spolumajiteľky tohto spoločného dvora jasne preukazuje, že obžalovaný nemal
úmysel, či už priamy alebo nepriamy spáchať trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 194
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. V súvislosti s týmto trestným činom ešte obhajca dodal, že ako ho
svedkyňa K. Z. vyzvala, aby opustil dom poškodeného I., túto výzvu poslúchol a z domu poškodeného
odišiel. Zároveň obhajca obžalovaného dodal, že do domu poškodeného I. sa nedostal násilím a ani

násilím v predmetnom dome nezotrvával. Obhajca obžalovaného má za to, že vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané, že obžalovaný spáchal obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods.
3 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods.
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. d/ Tr. zák. Okresný súd pri
hodnotení dôkazov podľa názoru obhajoby nepostupoval v súlade s kritériami vyplývajúcimi zo základnej

zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 12 Tr. por., s prihliadnutím k ďalším základným zásadám
trestného konania, najmä k zásade prezumpcie neviny v zmysle § 2 ods. 4 Tr. por. Podľa obhajcu
obžalovaného takýto nesprávny postup okresného súdu pri hodnotení dôkazov viedol k nesprávnemu
záveru o jeho vine, pričom zo zásady prezumpcie neviny vyplýva najmä to, že obvinenému musí byť vina
dokázaná a v prípade pochybností o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie súd musí rozhodnúť v

prospech obvineného na základe zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného).
Obžalovaný B. L. z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.
b/, písm. d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol vo veci a
oslobodil ho spod obžaloby v celom rozsahu. Pre prípad, že by odvolací súd dospel k záveru, že vina
obžalovaného bola preukázaná, obžalovaný poukázal na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. g/ Tr.

zák., že trestné činy spáchal v dôsledku núdze, ktorú si sám nespôsobil, pričom okresný súd by mal
pri uložení trestu na túto poľahčujúcu okolnosť prihliadnuť. K tejto poľahčujúcej okolnosti uviedol, že
jeho jediným príjmom v čase spáchania skutku bol príjem dôchodku zo Sociálnej poisťovne vo výške
280,90 Eur, ktorý mu bol vyplácaný 10. dňa v mesiaci, čo potvrdzujú listinné dôkazy nachádzajúce sa v
súdnom spise. Skutok bol spáchaný 13. júla 2014, čiže 3 dni po tom, ako obžalovaný dostal dôchodok.

Svedkyni Z. obžalovaný dal z dôchodku posledných 100,-Eur, aby išla urobiť nákup potravín. Ak súd
dospel napriek uvedeným pochybnostiam k záveru, že sa poškodenému I. vydieral v úmysle, aby mu
vrátil jeho peniaze, mal okresný súd zohľadniť skutočnosť, že obžalovaný tak konal vo finančnej núdzi,
ktorú mu spôsobila K. Z. tým, že mu tieto peniaze minula bez jeho pričinenia, čím ho vystavila finančnej
núdzi, nakoľko nemal z čoho žiť do ďalšieho dôchodku, čo bolo skoro celý mesiac. Ďalej obžalovaný

alternatívne navrhol, ak odvolací súd dospeje k záveru, že obžalovaný spáchal trestné činy, ktoré sú mu
kladenézavinuvnapadnutomrozsudku,jepotrebnéprihliadnuťnajehopomeryakoajnaokolnostitohto
prípadu a s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. mu uložiť primeraný trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby.Prokurátor v písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok okresného súdu
považuje v časti výroku o vine a treste za zákonný a dôvodný. Poukázal na to, že po vykonaní
doplneného dokazovania je potrebné uviesť, že okolnosti prípadu, predovšetkým majetkový motív v

konaní obžalovaného, spoločenská nebezpečnosť konania obžalovaného a spôsobený nenapraviteľný
následok poukazujú i na to, že obžalovaný bol na výkon trestu neodôvodnene zaradený do ústavu s
minimálnym stupňom stráženia. Poukázal v tejto súvislosti ďalej na konštatovanie okresného súdu, že
konanie obžalovaného pre spoločnosť je mimoriadne nebezpečné, pretože obrátil svoj hnev na osobu
poškodeného bezdôvodne a predovšetkým v konečnom dôsledku nasledoval u poškodeného ťažký

následok, ktorému nakoniec i podľahol. Prokurátor má za to, že zaradenie obžalovaného B. L. na výkon
trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia považuje za neprimerane mierne. Prokurátor z vyššie
uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody, a aby podľa
§ 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tak, že obžalovaný bude na výkon trestu odňatia slobody zaradený
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

K odvolaniu obžalovaného B. L. sa prokurátor, poškodené K.N. C. G. do konania verejného zasadnutia
krajského súdu písomne nevyjadrili. Rovnako tak k odvolaniu prokurátora sa obžalovaný B. L. sám a
ani prostredníctvom svojho obhajcu a taktiež poškodené K..s. a C. G. sa písomne nevyjadrili.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhol vzhľadom k tomu, že
považuje napadnutý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o vine a treste za zákonný a
dôvodný, odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť. Zároveň navrhol, aby
odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o zaradení
obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody, a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tak,

že obžalovaného zaradí na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
maximálnym stupňom stráženia.

Poškodená C. G. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa pripojila k návrhu prokurátora.

ObžalovanýB.L.ajehoobhajcanaverejnomzasadnutídoplnilipísomnédôvodyodvolaniaoskutočnosť,
ževodvolaníabsentujetočojenastrane4,odsek2, 6.riadoknapadnutéhorozsudku,žesvedkyňa
Z. uviedla obžalovanému, že „peniaze sú v taške, taška bola pri dverách“. Navrhli, aby odvolací súd
rozhodol v súlade s písomnými dôvodmi odvolania.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na podklade podaných odvolaní, ktoré mu spolu so spisom
boli predložené dňa 21. septembra 2016, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora a
obžalovaného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316
ods. 3 Tr. por., vykonal vo veci verejné zasadnutie dňa 7. novembra 2016, preskúmal postupom podľa
§ 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým prokurátor

a obžalovaný podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc
pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a mohli by pritom odôvodňovať podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Pokiaľ ide o preskúmanie správnosti postupu okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu odvolaním
napadnutých výrokov rozsudku, z odvolania obžalovaného a prokurátora vyplýva, že odvolania
neobsahujú žiadne námietky voči postupu okresného súdu, pričom odvolací súd nezistil v postupe
okresného súdu chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal kontradiktórnym
spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto
správne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel
ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Okresný súd na základe uznesenia Krajského
súdu v Trenčíne sp.zn.3To 84/2015 zo dňa 12.11.2015, ktorým bol predchádzajúci napadnutý rozsudok

zrušený v celom rozsahu a vec bola okresnému súdu vrátená, aby vo veci znovu konal a rozhodol, v
súlade v uvedeným uznesením krajského súdu doplnil dokazovanie a svoje skutkové zistenia správne
oprel čiastočne o výpoveď obžalovaného B. L., o výpovede svedkov C. G., A.. C. D., K. Z., W.
I., G. K., A. Z., o výsluchy znalcov A.. L. K., PhD., MUDr. S. D. ako znalca povereného za znaleckúorganizáciu L..sk, MUDr. X. A., ako aj o listinné dôkazy, a to znaleckých posudkov vypracovaných v
predmetnej trestnej veci a oboznámením sa s relevantnými listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisu,
na ktoré v napadnutom rozsudku podrobne poukázal. Tieto v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por.

podrobne a vecne správne odôvodnil v napadnutom rozsudku a pritom presvedčivo vysvetlil, o ktoré
skutočnosti oprel svoje závery o uznaní obžalovaného B. L. za vinného z obzvlášť závažného zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák.
Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení celého dokazovania, a to spôsobom, ako

prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy a závery okresného súdu založené na zásadách
logického konania a uvažovania sú vecne správne a odvolací súd sa s nimi stotožňuje. Odvolacie
námietky obžalovaného uvedené v jeho odvolaní neboli preto spôsobilé odôvodniť zmenu vo vzťahu ku
skutkovým zisteniam, preto ich nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich.

Okresný súd na podklade vo veci vykonaných dôkazov, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení

napadnutého rozsudku, správne zistil, že obžalovaný B. L. svojim konaním iného násilím nútil, aby niečo
konal a spôsobil mu ťažkú ujmu na zdraví a neoprávnene vnikol do obydlia iného, neoprávnene tam
zotrval a čin spáchal závažnejším spôsobom konania- násilím.

Nad rámec úvah okresného súdu krajský súd dodáva, že sám obžalovaný B. L. priznal, že útočil

viacerými údermi na poškodeného. Svedkyňa K. Z. ako priamy svedok skutku na svojej výpovedi
(na hlavnom pojednávaní okresného súdu dňa 24.2.2016) ako aj pri konfrontácii s obžalovaným
(konfrontácia bola vykonaná na návrh obhajoby) uviedla, že potom ako obžalovaný vstúpil do domu
poškodeného O. I. sa obžalovaný opýtal svedkyni K. Z., kde je nákup a kde sú peniaze, na čo mu ona
povedala, že nákup je za chladničkou a peniaze nemá. Následne sa obžalovaný spýtal poškodeného,

kde sú peniaze a on mu povedal, že peniaze nemá. S. K. Z. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní
dňa 24.2.2016 poukázala na to, že obžalovaný mal vedomosť o tom, že poškodený O. I. jej vždy
brával peniaze (aj podporu v nezamestnanosti, ktorú dostávala). Svedkyňa K. Z. zotrvala na tom, že k
napadnutiu poškodeného došlo zo strany obžalovaného potom, čo mu poškodený povedal, že ani on
peniaze nemá a to bolo posledné čo poškodený povedal. Keď obžalovaný začal poškodeného udierať pri

jeho bití mu obžalovaný stále hovoril „vráť mi peniaze“. Svedkyňa K. Z. viackrát vyzývala obžalovaného
B. L. počas bitky, aby odišiel z domu poškodeného, no on poškodeného O. I. bil až do momentu,
keď začala poškodenému tiecť krv. Nemožno súhlasiť s obhajobnou námietkou, že obžalovaný B. L.
mal biť poškodeného, pretože poškodený O. I. svedkyňu K. Z. vtiahol nasilu do domu poškodeného,
keďže počas bitia poškodeného obžalovaný poškodenému O. I. opakovane hovoril „vráť mi peniaze“,

čo potvrdzuje vo svojej výpovedi vykonanej na hlavnom pojednávaní okresného súdu dňa 24.2.2016
svedkyňa K. Z..

Ďalej krajský súd uvádza, že svedkyňa W. I. vo svojej výpovedi potvrdila, že videla ako obžalovaný
B. L. v inkriminovanom čase vstúpil do domu poškodeného a zároveň potvrdila, že obžalovaný hľadal

svedkyňu K. Z. z dôvodu, že jej dal peniaze alebo požičal peniaze. Po chvíli ako vstúpil obžalovaný do
domu poškodeného svedkyňa W. I. počula z domu poškodeného krik a následne vyšiel obžalovaný a
vulgárnym spôsobom povedal, že už viac na svete nevstane. Svedok A. Z. vo svojej výpovedi potvrdil,
že obžalovaného videl pred domom na chodníku a z domu poškodeného počul krik, hádku a rozpoznal
hlas K. Z.. Obžalovaného videl s krvavou rukou, obžalovaný tak stál vo dverách, pričom obžalovaný mu

povedal, že: „urobil som to, čo som mal a teraz zavolajte policajtov“. Na svedkyni K. Z. nevidel nič krvavé.
I výpoveď svedka A. Z. vylučuje obhajobnú námietku obžalovaného, že potom ako obžalovaný vyšiel z
domu poškodeného A. I., svedkyňa K. Z. zostala v dome a spôsobila predmetné zranenia poškodenému
A. I.. Svedkyňa G. K. vo svojej výpovedi potvrdila, že v inkriminovaný deň okolo 12.30 hod. ju obžalovaný
žiadal,abymudalalavórsvodou,malkrvavérukyachcelsiichumyť,chceliobväznaruku,žečijunemá

zlomenú. Videla jeho pravú ruku, ktorú mal opuchnutú a krvavú. Obžalovaný jej hovoril, že svedkyni K.
Z. dal peniaze na nákup a ona sa nevrátila, ani peniaze mu nevrátila. Krajský súd rovnako ako okresný
súd dospel jednoznačne k záveru, že úmyslom obžalovaného bolo vynútiť si zákonom nedovolením
konaním od poškodeného O. I. naspäť jeho zvyšné peniaze.

Okresný súd vzhľadom na závery znalca MUDr. L. K., PhD. správne upravil skutkovú vetu rozsudku, keď
ustálil, že v dôsledku vedeného útoku obžalovaného, poškodený O. I. utrpel mnohopočetné zranenia
tváre, pomliaždenie mozgu, krvácanie do mozgu a zlomeninu skeletu lebky, nakoľko tieto by si podľa
záverov znaleckého posudku znalcov z odboru- zdravotníctvo a farmácia- súdne lekárstvo, v prípadehrúbky kostí lebky poškodeného nie v rozmedzí od 0,2 do 0,5 cm, ale v jej obvyklej hrúbke, o čom
obžalovaný však nevedel, vyžiadalo minimálne zranenia povahy ťažkej ujmy na zdraví- otras mozgu s
krvácaním pod mäkké mozgové blany, avšak nie smrť.

Obrana obžalovaného, že následok, ktorý vznikol poškodenému nezavinil on, ale iná osoba (do úvahy
pripadajúca jedine svedkyňa K. Z.) je spoľahlivo vyvrátená vykonaním dokazovaním, a na tomto závere
nemení nič ani výpoveď znalca MUDr. X. A., keďže okresný súd správne vzal do úvahy čas, ktorý
uplynul od skutku do vyšetrenia obžalovaného u znalca, kedy zranenia mohli odznieť, ale i fakt, o ktorom

vypovedala svedkyňa G. K., že obžalovaný sa jej po skutku sťažoval na bolesť ruky, chcel od nej obväz,
lebo nevedel, či si ruku nezlomil, ale i to, že obžalovaný mal bolesti, keď k nemu bola políciou privolaná
rýchla zdravotná pomoc (viď.č.l.443 spisu). Navyše i znalec MUDr. L. K., PhD. pri jeho výsluchu
na hlavnom pojednávaní okresného súdu po vzhliadnutí rúk obžalovaného B. L. uviedol, že následok u
poškodeného O. I. mohol vzniknúť pôsobením - údermi rukami obžalovaného.

Krajský súd ďalej uvádza, že podľa záverov znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
psychiatria znaleckej organizácie L., Inštitútu foréznych medicínskych expertíz (A.. S. D. a MUDr. A. Q.)
obžalovaný B. L. v čase skutku a aj súčasnosti trpí dlhoročnou plne rozvinutou závislosťou od alkoholu
v konečnom štádiu so zdravotným a sociálnymi komplikáciami a organickou poruchou osobnosti. Znalci
konštatovali, že v čase spáchania trestného činu mohol rozpoznať protiprávnosť svojho konania, jeho

schopnosť ovládať svoje konanie bola znížená v malej, forézne nevýznamnej miery. Toto zníženie
bolo spôsobené účinkom požitého alkoholu v čase skutku. Okolnosť, že obžalovaný po prepustení z
ochranného psychiatrického liečenia prestal užívať odporučené lieky, nemalo podľa záverov znalcov
vplyv na jeho konanie, pretože išlo o slabé lieky. Jeho stav, ktorý bol konštatovaný v predchádzajúcej
trestnej veci vedenej voči jeho osobe bol preliečený, ako taký bol z ochranného protialkoholického

liečenia v ústavnej forme prepustený dňa 17. júna 2014 a mal zmenené liečenie na ambulantnú formu.
Predmetného skutku sa obžalovaný dopustil v krátkej dobe (26 dní) po prepustení z liečenia dňa 13.
júla 2014. Znalci ďalej u obžalovaného zistili, že obžalovaný B. L. chápe zmysel trestného konania a
jednoznačne konštatovali, že paranoidná a depresívna porucha u obžalovaného v čase skutku nebola
prítomná. F. konal ako plne trestnoprávne zodpovedný subjekt, príčetná osoba, osoba, ktorá mohla

rozpoznať protiprávnosť svojho konania, ktorej schopnosť ovládať svoje konanie bola znížená v malej
forézne nevýznamnej miere. Obžalovaný napriek svojim predchádzajúcim poznatkom a skúsenostiam
o vplyve alkoholu na jeho osobu dňa 13. júla 2014 požíval alkohol, pričom svojvoľne ani nezapočal s
uloženýmochrannýmliečenímvambulantnejforme.SamotnénepožívanieliekovobžalovanýmB.Fillom
nemalopodľazáverovznalcovžiadenvýznam,nakoľkopredpísanéliekyobžalovanémuboliveľmislabé.

K. zo správne zisteného skutkového stavu okresný súd nepochybil ani pri právnom posúdení konania
obžalovaného B. L. ako obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm.
a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,
ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák., pričom svoje závery v tomto

smere v napadnutom rozsudku tiež podrobne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací
súd dospel preto nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako
okresný súd. V tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, preto odvolacie námietky
obžalovaného uvedené v jeho odvolaní vo vzťahu k právnemu posúdeniu jeho konania, nepovažoval za
dôvodné a neakceptoval ich. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na podrobné a vecne správne

odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu konania
obžalovaného, s ktorými sa stotožnil.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom
konaníupravujeustanovenie§2ods.12Tr.por.Podľatohtoustanoveniaorgányčinnévtrestnomkonaní

a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o
mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné
hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány

činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie.
Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno
preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné
presvedčenie je dôvodné.Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako okresný súd
a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými okresný súd rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne závery,

preto odvolacie námietky obžalovaného B. L., ktoré vo svojej podstate sú len opakovaním námietok
prednesených už pred okresným súdom a s ktorými sa ten dostatočne a vecne správne vyporiadal v
odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za dôvodné. Smerovali totiž vo svojej podstate len
do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré obžalovaný navrhol vyhodnotiť inak, než urobil okresný
súd. V tomto smere treba uviesť, že každý orgán trestného konania hodnotí vykonané dôkazy podľa

§ 2 ods. 12 Tr. por. v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a podľa vlastného vnútorného
presvedčenia. Odvolací súd nemôže preto vstupovať do tohto hodnotenia dôkazov a nariadiť súdu
nižšieho stupňa k akým záverom má dospieť. Na základe týchto úvah možno potom vysloviť, že ak
prvostupňovýsúddospejekurčitémuzáveruatentozáverjevýsledkomlogickéhokonaniaauvažovania,
nemožno mu potom vytknúť žiadne pochybenie. Tak je tomu aj v posudzovanej veci. Ako už bolo
uvedené, okresný súd v napadnutom rozsudku sa starostlivo a dôsledne zaoberal všetkými vo veci

kontradiktórnym spôsobom vykonanými dôkazmi a tieto správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v
ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Jeho rozhodnutie je takto správne a v súlade so zákonom, lebo má oporu
vo vykonanom dokazovaní.

Krajský súd rovnako ako okresný súd obranu obžalovaného považuje za účelovú v snahe vyhnúť sa

trestnej zodpovednosti a vyvrátenú vykonaním dokazovaním, keď sám obžalovaný mal po skutku krvavé
ruky, svedkom, s ktorými po odchode z domu poškodeného hovoril, sa vyjadril, že hádam ho nezabil
a rovnako tak nebolo v konaní preukázané, že by iná osoba u poškodeného v inkriminovanom čase
bola, okrem svedkyne K. Z., avšak táto vybehla z domu po skutku holá, bez akýchkoľvek stôp (krvných
stôp). F. obžalovaného, že on sa svedkyni I. pýtal, či môže vojsť na pozemok nie je rozhodujúca, nakoľko

súhlas sa vzťahoval na pozemok, či môže prejsť, no žiadnym spôsobom sa nevzťahoval na samotný
dom poškodeného. Navyše svedkyňa K. Z. ako družka poškodeného (jeho blízka osoba) ho viackrát
vyzývala, aby odišiel z domu poškodeného, no obžalovaný B. L. poškodeného O. I. bil až do momentu,
keď začala poškodenému tiecť krv. Pokiaľ obžalovaný uvádza, že na výzvu svedkyne K. Z. hneď opustil
dom poškodeného, tak táto okolnosť je vyvrátená výpoveďou K. Z.. I zo samotného skutku, ktorý je

jednoznačne preukázaný vykonaním dokazovaním v predmetnej trestnej veci vyplýva, že obžalovaný
neoprávnene vnikol do rodinného domu č.32/17 na ulici Za besedou a nerešpektoval ani výzvy prítomnej
K. Z. na to, aby prestal biť poškodeného O. I. a na opustenie domu, pričom od ďalšieho útoku na O. I.
upustil až po zistení, že má krvavú ruku.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného B. L. a v ňom uvádzané
odvolacie námietky (namieta nesprávne hodnotenie dôkazov okresným súdom) považuje za
neopodstatnené a nedôvodné.

Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výroku o treste odňatia slobody.

Nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody uložený obžalovanému B. L. na samej dolnej zákonom
upravenej trestnej hranici trestu odňatia slobody vo výmere 160 mesiacov nepodmienečne (13 rokov a 4
mesiace) s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. podľa trestnej sadzby
ustanovenej v § 189 ods. 3 Tr. zák. (s dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere
10 rokov a hornou hranicou trestnej sadzby vo výmere 20 rokov) považuje aj krajský súd za zákonný a

správny. Okresný súd pri ukladaní druhu a výmery trestu obžalovanému nezistil ani jednu poľahčujúcu
okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák., na druhej strane správne zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37
písm. h/ Tr. zák., že spáchal viac trestných činov. Pri prevahe priťažujúcich okolností nad okolnosťami
poľahčujúcimi v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody
z výmery 10 rokov na 13 rokov a 4 mesiace (160 mesiacov) /výpočet: rozdiel medzi hornou a dolnou

hranicou trestu odňatia slobody podľa § 38 ods. 8 Tr. zák.; 20 rokov - 10 rokov = 10 rokov; z toho 1/3
predstavuje 10 rokov x 12 mesiacov = 120 mesiacov : 3 = 40 mesiacov (3 roky a 4 mesiace); 10 rokov
+ 3 roky a 4 mesiace = 13 rokov a 4 mesiace (160 mesiacov)/.

Trest uložený obžalovanému B. L. okresným súdom na samej dolnej zákonom upravenej trestnej hranici

trestu odňatia slobody vo výmere 13 rokov a 4 mesiace (160 mesiacov) zodpovedá všetkým zákonným
hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Tr. zák. a zohľadňuje
všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu, zistené
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako aj pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy z hľadiskaúčelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v takto
stanovenej výmere je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou.

Pokiaľ sa obžalovaný B. domáhal priznania poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. g/ Tr. zák., že
trestné činy spáchal v dôsledku núdze, ktorú si sám nespôsobil, keďže jeho jediným príjmom v čase
spáchania skutku bol príjem dôchodku zo Sociálnej poisťovne vo výške 280,90 Eur, k tejto námietke
odvolací súd uvádza, že nie je opodstatnená. Obžalovaný predsa v čase po skutku bol presvedčený o
tom, že má ešte 100,-Eur vo svojej domácnosti v skrini, keďže ako vyplýva z výpovede svedkyne G.

K.: „obžalovaný jej hovoril, keď ho brala polícia, že doma má mať 100,-Eur, že sú v skrini“ a táto po
prehľadaní skrine v domácnosti obžalovaného mu volala, keď už bol na polícii, že v skrini nie sú žiadne
peniaze. Tvrdenie obžalovaného o posledných 100,-Eur v tomto smere nie je možné považovať za
vierohodné. Zároveň krajský súd dodáva, že ak obžalovaný si bol vedomý skutočnosti, že jeho priznaný
invalidný dôchodok v sume 280,90 Eur bol jeho jediným zdrojom mesačného príjmu, bolo z jeho strany
potrebné kalkulovať a rozložiť si finančné prostriedky z jeho dôchodku tak, aby neboli po 3 dňoch takmer

celkovo spotrebované. Taktiež nemožno súhlasiť, že istý stav nedostatku finančných prostriedkov si sám
nespôsobil, keď sám obžalovaný sa svojim konaním výrazne pričinil o to, že uvedená situácia dňa 13.
júla 2014 vznikla, keď on osobne na základe jeho slobodnej a vážnej vôle poskytol svojich 100,-Eur
svedkyni K. Z. a poslal ju do obchodu, aby za tieto peniaze urobila nákup.

K námietke obžalovaného, že v jeho prípade je možné mu znížiť trest aplikovaním ustanovenia § 39
ods. 1 Tr. zák., krajský súd konštatuje, že v predmetnej trestnej veci nie sú splnené zákonné podmienky
na mimoriadne zníženie trestu pod zákonom upravenú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody
podľa § 39 ods. 1 Tr. zák.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. môže súd páchateľovi znížiť (uložiť) trest aj pod dolnú hranicu trestu

ustanoveného týmto zákonom, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa
má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Zo znenia citovaného
zákonného ustanovenia vyplýva, že hoci neviaže jeho aplikáciu na „výnimočné“ okolnosti prípadu, ani
na „mimoriadne“ pomery páchateľa, už z názvu ustanovenia § 39 Tr. zák. a jeho výkladu vyplýva, že ide

o mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody a nie o pravidelný postup súdu. Z uvedeného dôvodu sa
použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. nemôže odôvodniť len bežne sa vyskytujúcimi skutočnosťami,
alesúdmôžepristúpiťkmimoriadnemuzníženiutrestulenzaexistencietakýchokolnostíalebopomerov,
ktoré sa u trestných činov a ich páchateľov bežne nevyskytujú a ktoré je možné vyhodnotiť v prospech
páchateľov. Práve táto ich výnimočnosť alebo neštandardnosť objektívne spôsobuje, že trest ukladaný v

rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby by bol pre páchateľa neprimerane prísny a na dosiahnutie
účelu trestu by postačoval aj trest kratšieho trvania. Pri rešpektovaní zásady adekvátnosti trestu s
prihliadnutím na povahu, závažnosť činu a osobu páchateľa preto trestný zákon umožňuje súdu na
túto situáciu reagovať možnosťou mimoriadneho zníženia trestu aj pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej zákonom, pričom je dôležité, aby súd jeho uplatnenie vždy argumentačne odôvodnil takým

spôsobom, aby nevznikli žiadne pochybnosti o oprávnenosti použitia tohto ustanovenia. V posudzovanej
veci však neexistuje u obžalovaného B. L. žiadne bežne sa nevyskytujúca (výnimočná) okolnosť prípadu
(resp. viacero takých okolností) alebo také (mimoriadne) pomery páchateľa, ktoré by vyznievali v jeho
prospech a ktoré by mali význam pre mimoriadne zníženie trestu.

Pokiaľ ide o pomery páchateľa, ktoré by boli tak pozoruhodné, že by boli dôvodom na aplikáciu
ustanovenia§39ods.1Tr.zák.,tietouobžalovanéhoB.L.niesúdané.Zapomerypáchateľa(vpodstate
za pomery osobitného zreteľa) treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého
páchateľa pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. V podstate ide o pomery (rodinné, osobné),
ktoré existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu a za takéto pomery páchateľa

treba považovať predovšetkým narušený zdravotný stav (jeho paranoidná a depresívna porucha podľa
záverov znalcov je preliečená), starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých osôb
na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa. O takúto situáciu však u obžalovaného B. L. nejde, a preto
aplikácia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody z hľadiska
pomerov páchateľa neprichádzala do úvahy.

Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv
na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možností nápravy páchateľa.
Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré sú znakompríslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené,
výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a preto odôvodňujú zhovievavejší
prístup pri ukladaní trestu, pričom medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie

trestného činu pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby
alebo nátlaku, či pod vplyvom ťaživých rodinných pomerov, ktoré si páchateľ nezavinil sám. Za okolnosti
prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť a ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovenia §
39 ods. 1 Tr. zák., možno teda v niektorých prípadoch považovať aj viac významných poľahčujúcich
okolností, medzi nimi z hľadiska možností nápravy páchateľa aj jeho priznanie sa k trestnému činu a

jeho úprimné oľutovanie, pritom pri nedostatku priťažujúcich okolností a najmä za predpokladu, že nie
sú dané okolnosti, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby a pokiaľ táto bola v konkrétnom
prípade aj použitá (viď. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.1TdoV 9/2016 zo dňa
13. októbra 2016).

Krajskýsúddospelďalejkzáveru,žerovnakosprávnyjevýrokokresnéhosúduozaradeníobžalovaného

B. L. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Tr. zák., nakoľko
v konaní nebolo preukázané tak vážne narušenie obžalovaného, že by jeho náprava nebola lepšie
zaručená v ústave na výkon trestu s miernejším stupňom stráženia (ako bolo už vyššie uvedené jeho
paranoidná a depresívna porucha podľa záverov znalcov je preliečená).

Pokiaľ prokurátor vo svojom odvolaní podaného v neprospech obžalovaného B. L. (jediná námietka
prokurátora) namieta nesprávne zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody,
pričom pri správnom postupe mal okresný súd obžalovaného B. L. podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.
zaradiť do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, odvolací súd rovnako ako okresný
súd má za to, že vzhľadom k hodnoteniu osoby obžalovaného z pohľadu jeho narušenia je možné

konštatovať, že v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (namiesto s maximálnym
stupňom stráženia) bude náprava obžalovaného lepšie zaručená, rovnako tak bude plniť účel trestu u
obžalovaného B. L. z pohľadu individuálnej a generálnej prevencie.

Krajský súd ďalej po splnení si prieskumnej povinnosti zistil, že vecne správny je i výrok napadnutého

rozsudku o uloženom ochrannom protialkoholickom liečení ústavnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. d/
Tr. zák., nakoľko podľa záverov znalcov u obžalovaného B. L. ide o osobu, ktorá je závislá na alkohole,
pričom znalci u neho navrhli ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.

Taktiež výrok napadnutého rozsudku okresného súdu o uložení ochranného dohľadu podľa § 76 ods.

1 Tr. zák. je vecne správny, keďže obžalovaný B. L. bol odsúdený pre obzvlášť závažný zločin na
nepodmienečný trest odňatia slobody, a v takomto prípade je obligatórnou zákonnou povinnosťou uložiť
páchateľovi obzvlášť závažného zločinu ochranný dohľad v rozmedzí od 1 roka do 3 rokov.

Poškodená K. Y., a.s. a poškodená C. G. si do skončenia vyšetrovania v rámci tzv. adhézneho konania

uplatnili voči obžalovanému škodu riadne a včas, preto ani v tomto smere krajský súd nezistil pochybenia
okresného súdu vo výroku o náhrade škody, ktorý zaviazal obžalovaného podľa § 287 ods. 1 Tr. por. k
povinnosti uhradiť K. Y. nárok na náhradu škody vo výške 7.014,36 Eur a poškodenej C. G. vo výške
607,-Eur.

Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku vo vzťahu k
výrokom o vine, o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu, vo výrokoch o uložených ochranných
opatreniach- ochranné liečenie, ochranný dohľad a ani vo výroku o náhrade škody, preto neakceptoval
v tomto smere odvolacie námietky obžalovaného a ani prokurátora.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol na základe
náležite zisteného skutkového stavu veci, zákonne a vecne správne, preto odvolanie obžalovaného B.
Filla a prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.