Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/729/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613212843
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1613212843.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA so sídlom 1, Boulevard Haussmann, 75009 Paríž, Francúzsko, zapísaná
v parížskom Registri obchodu a spoločností pod číslom 542 097 902, konajúca na území Slovenskej
republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky,
Karadžičova 2, Bratislava, zastúpeného usadenou euroadvokátkou JUDr. Helenou Strachotovou,
Hviezdoslavova 7, Martin, proti žalovanému: E. Y., naposledy bytom K. XX, Y. J. H., zastúpenému
opatrovníčkou Mgr. A. K., pracovníčkou Okresného súdu Malacky, o zaplatenie 658,96 eura s prísl., na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 5C/64/2014-28, zo dňa 21.8.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 548 eur
spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 1.12.2012 do zaplatenia, trovy konania spočívajúce v
zaplatenom súdnom poplatku 32,37 eura a trovy právneho zastúpenia 98,22 eura; vo zvyšku žalobu
zamietol.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa svojím návrhom z 11.10.2013 domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 658,96 eura spolu so zmluvným úrokom 39 % ročne
zo sumy 548 eur od 4.9.2012 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy
658,96 eura od 4.9.2012 do zaplatenia na tom základe, že 4.2.2012 uzavrel so žalovaným zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, obsahom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému spotrebiteľský úver
548 eur na financovanie kúpy spotrebného tovaru. Zmluva o úvere bola uzatvorená prijatím návrhu tak,

že žalobca za žalovaného uhradil časť kúpnej ceny tovaru zodpovedajúcu výške poskytnutého úveru
a žalovaný, ktorý tovar prevzal sa zaviazal splatiť poskytnutý úver formou 12 mesačných splátok po
59,79 eura, splatných vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc 15.3.2012. Z odôvodnenia žaloby ďalej vyplýva,
že žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil a jednotlivé splátky uhradil len
z časti. Žalobca sa domáhal zaviazať žalovaného na úhradu úroku 39 % ročne zo sumy 548 eur od
4.9.2012 a v žalobe ďalej špecifikoval, že k 4.9.2012 vyhlásil splatnosť dlhu, ktorý predstavoval 658,96
eura; táto suma pozostáva z istiny 548 eur a zo sumy 110,96 eura predstavujúcej dlžné úroky, poplatky

a poistné.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že špeciálna právna úprava (zákon č. 129/2010 Z.z. a § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka) má prednosť pred všeobecnou úpravou, preto považoval za nevyhnutnépredmetný právny vzťah medzi stranami sporu posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a
príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na okolnosti uzatvárania predmetnej zmluvy
ju posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko žalovaný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Mal za to, že
súdy sú s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zo zákona povinné podrobiť súdnej
kontrole zmluvné podmienky s cieľom vylúčiť zo života bežných spotrebiteľov neprimerané podmienky,
ktoré zhoršujú kvalitu života, čo bolo aj cieľom čl. 6 smernice Rady č. 93/13/EHS ,,postarať sa, aby
spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali.“ Vysoký počet súdnych sporov žalobcu

so spotrebiteľmi indikuje potrebu podrobnej súdnej kontroly zmluvných podmienok a postupu žalobcu,
a to v súlade s čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 38 Charty základných práv EÚ a
judikatúry Súdneho dvora EÚ, najmä so zreteľom na povinnosť súdu ex offo zakročiť proti neprijateľným
zmluvným podmienkam. Na objasnenie veci ďalej uviedol, že podľa ustálenej uníjnej judikatúry, systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez
toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žaloba žalobcu je sčasti dôvodná;
žalovanému žalobca poskytol spotrebiteľský úver, ktorý žalovaný riadne a včas nesplácal, preto sa

dostal do omeškania s platením. Nárok žalobcu v časti zaplatenia dlžnej istiny žalovaným teda súd prvej
inštancie nepovažoval za sporný. Ozrejmil, že žalobca sa od žalovaného domáha zaplatenia 658,96
eura pozostávajúcej z istiny 548 eur a dlžných úrokov, poplatkov a poistného spolu 110,96 eura. Svoj
záver, že žalobcovi nepriznáva právo na zaplatenie 110,96 eura odôvodnil tým, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, keď v žalobe nešpecifikoval aké poplatky, dlžné úroky či poistné si uplatňuje. Uviedol,

že žalobca si tieto vyčíslil len v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pričom zo samotnej
zmluvy o úvere nevyplývajú žiadne takéto poplatky ani ďalšie dlžné úroky. Navyše uplatňovaný úrok
(o ktorom nie je zrejmé, že v akej je výške, keď v sume 110,96 eura sú zahrnuté úroky, poplatky,
poistné) mal v rozpore so spotrebiteľským právom. Vo vzťahu k nároku žalobcu na uplatnené poistné
dôvodil, že zo zmluvy o úvere je zrejmé len percentuálne vyjadrenie 6,99 % a takto vyjadrené poistné

nezodpovedá ustanoveniam § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka o poistných zmluvách. Bol názoru,
že so žalovaným ako klientom malo byť dojednané poistenie oboznámením sa s rámcovými zmluvami o
poisteníakoajsovšeobecnýmipoistnýmipodmienkamiažalovanýmalsnimsúhlasiť,akoajspoistením
uvedeným v časti 3. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, či došlo k dojednaniu poistenia, keďže
v zmysle predmetnej zmluvy v prípade nesplnenia tam uvedených podmienok, si mal byť žalovaný

vedomý, že poistenie mu nevznikne. V tejto súvislosti súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca
tiež nepredložil žiadny iný doklad preukazujúci vznik poistenia, prípadne doklad o jeho nevzniknutí a
preto mal pochybnosti o skutočnom oboznámení sa s uvedenými dokumentmi žalovaným, ktorému ako
priemernému spotrebiteľovi nemusel byť zrejmý ani význam jednotlivých ustanovení. Uvedenie údajov
o poistení v časti 3. predmetnej zmluvy bolo už súčasťou vopred pripravenej zmluvy a za takéhoto stavu

možno potom s najväčšou pravdepodobnosťou predpokladať, že žalovaný sa pre poistenie nerozhodol
po uzavretí úverovej zmluvy a prípadnom zvážení istého rizika, resp. vzniku poistnej udalosti, ale, že
prijatie už vopred naformulovaného poistenia bolo jednou z podmienok uzatvorenia predmetnej úverovej
zmluvy. Takto mala žalovanému vzniknúť povinnosť platiť v rámci príslušnej dojednanej splátky aj časť
predstavujúca poistenie. Súd prvej inštancie preto vyslovil názor, že takto uvedené poistenie v zmluve

o úvere naznačuje, že v podstate išlo len o ďalšie navýšenie splátok a dlhu na strane žalovaného bez
akéhokoľvek reálneho protiplnenia, na ktorý by bol mal nárok a rovnako žalobcovi nepriznal nárok na
poplatky, pretože opäť zo sumy 110,96 eura nie je zrejmé v akej výške si žalobca poplatky vyčíslil; ani zo
zmluvy o úvere nevyplývajú žiadne poplatky s ňou spojené. Na uvedenom základe súd prvej inštancie
žalobu v časti zaplatenia 110,96 eura pozostávajúcej z dlžných úrokov, poplatky a poistného v zmysle §

2 písm. a), písm. b), § 4 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 48 ods. 1, ods. 2, § 52, § 53 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, § 53 ods. 4 písm. k), § 54 ods. 1, ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka zamietol.

5. Súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal ani zmluvný úrok z úveru 39 % ročne, pretože podľa
oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru sa záväzok stal splatným k 4.9.2012; mal za to, že

ak zmluva po tomto dátume zanikla, nemohla sa potom pohľadávka naďalej úročiť dohodnutým úrokom,
čo by bolo v rozpore so zákonom. V uvedenom kontexte odkázal na závery odôvodnenia rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR (R 59/1998), že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť ibaúroky z omeškania. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie nárok žalobcu v časti zaplatenia dlžnej
sumy spolu so zmluvným úrokom 39 % ročne zamietol. K uplatneným úrokom z omeškania od 4.9.2012
poznamenal, že z čl. 6.2. zmluvy o úvere vyplýva, že žalobca je oprávnený zmluvu o úvere písomne

vypovedať formou doporučeného listu s dvojmesačnou výpovednou lehotou, ktorá začína plynúť prvým
dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola výpoveď klientovi
doručená. Zmluva o úvere zanikne uplynutím výpovednej lehoty. Na základe toho súd prvej inštancie
nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úroky z omeškania mu patria od 4.9.2012 a za prvý deň omeškania
určil 1.12.2012; pri určení výšky úrokov z omeškania vychádzal zo základnej úrokovej sadzby Európskej

centrálnej banky, ktorá k 1.12.2012 predstavovala 0,75 % ročne a uzavrel, že žalobcovi vzniklo právo na
úroky z omeškania 8,75 % ročne. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. a čiastočne
úspešnému žalobcovi (v rozsahu 83 %) priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov konania 130,59
eura.

6. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že mu priznal iba bezdôvodné obohatenie
so zákonným úrokom z omeškania a zamietol poistenie 6,99 %, nárok na poplatky a nepriznal mu ani
zmluvný úrok 39 % ročne. Nesúhlasil so záverom, že zmluvný úrok je neprimerane vysoký v neprospech
žalovaného, čím sa vytvára nerovnováha v právach a povinnostiach strán; nepovažoval v rozpore s §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka dojednanie úrokov 39 % ročne za stavu, keď výška RPMN (ročná

percentuálna miera nákladov) v tomto konkrétnom prípade predstavovala 46,8 % a priemerná hodnota
RPMN na tento typ úverov bola v čase uzavretia zmluvy na trhu 42,84 %. Argumentoval tým, že
úver bol poskytnutý na dobu trvania 12 mesiacov na finančnom trhu nebankových subjektov, a to bez
akéhokoľvek zabezpečenia, pričom jeho splácanie zodpovedalo finančným možnostiam žalovaného.
Dohodnutá odplata vo forme úroku za poskytnutie úveru je oproti odplatám, ktoré požadujú banky, teda

aj priemerným odplatám, vyššia, je však výsledkom jasnej a zrozumiteľnej dohody strán sporu uzavretej
na slobodnom trhu poskytovania peňažných prostriedkov pri poskytnutí úveru bez akéhokoľvek ďalšieho
zabezpečenia a bez predchádzajúcej skúsenosti žalobcu s plnením finančných záväzkov žalovaného.
Poskytnutie peňažných prostriedkov na trhu nebankových subjektov je charakteristické vyšším rizikom
nesplácania úveru, preto sú úrokové sadzby prirodzene vyššie ako na trhu bankových úverov, na ktorom

je poskytnutie obdobného úveru viazané prísnejšími podmienkami. Z uvedeného dôvodu mal za to, že
od nebankového subjektu nemožno očakávať pri väčšom riziku nesplácania úveru poskytovanie úveru
pri rovnakých úrokoch, za aké poskytujú obdobné úvery banky, alebo za priemerných úrokov, ktoré
sú tvorené aj z úrokových sadzieb, ktoré používajú banky. Pri uzavieraní zmluvy boli dodržané všetky
podmienky vyplývajúce z osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 129/2010 Z.z. Vo vzťahu k

nepriznanému poistnému argumentoval, že ak podľa súdu prvej inštancie malo byť dojednané poistenie
oboznámením sa s rámcovými zmluvami o poistení ako aj so všeobecnými poistnými podmienkami, tak
potom uzavretie poistenia je právom a nie povinnosťou zo strany dlžníka a ako je zrejmé z časti 3. zmluvy
zo 4.2.2012, dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil s Rámcovými zmluvami o poistení č. M. XXXX a M. XXXX
uzavretými medzi CETELEMOM a Poisťovňou CARDIF Slovakia, a.s., platnými v čase podpisu zmluvy

a aktuálnymi Všeobecnými poistnými podmienkami Poisťovne CARDIF Slovakia, a.s., ktorými sa toto
poistenie riadi, súhlasí s nimi a svojim podpisom zmluvy vyjadruje súhlas s poistením v rozsahu, ktorý
si vybral. Tvrdenie súdu prvej inštancie tak mal v rozpore s uzavretou zmluvou. Záverom namietal, že
napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný; súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, tzn. že závery, ku ktorým dospel musia byť

pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Bol názoru,
že súd prvej inštancie sa v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. nevysporiadal dostatočne so skutkovým ani
s právnym posúdením veci.

7. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, prejednal odvolanie
žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.9.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.10. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny
a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť

jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

11. S ohľadom na to, že preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu je obmedzená maximálne na
rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní, odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky
žalobcu ohľadom nepriznania zmluvných úrokov uvádza, že s úrokom z úveru vo výške odporujúcej

dobrým mravom zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka) a nemožno jeho
dojednanie obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu
nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto
hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2009, sp.
zn. 1 M Cdo 1/2009). Z webovej stránky Národnej banky Slovenska odvolací súd preveril úrokové
miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou 12 mesiacov

vo februári 2012 bežný úrok predstavoval 8,42 % ročne. Pri uplatňovaných úrokoch 39 % ročne je
zrejmé, že žalobcom požadovaný úrok je v danom prípade viac ako štvornásobne vyšší ako úrok, za
ktorý za obdobných podmienok banky poskytovali úver. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou
žalobcu, ktorý sa odvolával na priemernú hodnotu RPMN na tento typ úverov v čase uzavretia zmluvy
(42,84 %), pretože považuje za potrebné rozlišovať medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a

inštitútom RPMN. Zákonodarca administratívny strop stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá zahŕňa
aj poplatky a obdobie splácania; ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády č. 238/2008 Z.z. ani iný všeobecne záväzný právny predpis
nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet
RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba

úrokov štvornásobne prevyšujúca úrokovú sadzbu bánk nemá žiadne opodstatnenie. Odhliadnuc od
uvedeného však súd prvej inštancie nezamietol uplatňovaný zmluvný úrok z úveru 39 % ročne z
dôvodovvytýkanýchžalobcomvodvolaní,alenazákladetoho,žežalobcavyhlásilmimoriadnusplatnosť
úveru, čím sa stal záväzok žalovaného splatným k 4.9.2012 z čoho vyvodil, že sa pohľadávka nemohla
naďalej úročiť dohodnutým úrokom. Poukázal pritom na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (R

59/1998), že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti
dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Odvolací súd
podotýka, že aj keď sa v prípade cit. rozhodnutia jedná o staršie uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Obo 143/1998, jeho závery sú stále aktuálne a potvrdzuje ich ustálená rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít, keď napr. Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS 476/2012-14, zo dňa 18.9.2012,

takýto výklad považoval za ústavne akceptovateľný. Záver, že zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) je logický, pretože v opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu.
Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa nepriznaného poistného (uplatneného titulom poistenia

úveru) odvolací súd konštatuje, že žalobca ani v odvolacom konaní nepreukázal žiadny doklad o vzniku
poistenia a dojednanie poistenia. Žalobca tak ani v odvolacom konaní nepreukázal opak toho, čo vo
vzťahu k poisteniu úveru a nepriznaniu časti nároku na poistné v súvislosti s týmto poistením uviedol
súd prvej inštancie.

12. Čo sa týka odvolacieho dôvodu žalovaného, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, ktoré sa vyznačuje nepreskúmateľnosťou, odvolací súd poznamenáva, že je síce pravdou,
že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak táto judikatúra nevyžaduje, aby na
každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd musí odpovedať na
podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie,
inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený nielen čl. 46

ods. 1 Ústavy SR, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv
je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 119/2009, III. ÚS 95/2006, III. ÚS260/2006). Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku opísal rozhodné skutočnosti,
na základe ktorých sa žalobca domáhal zaplatenia svojej pohľadávky, rozviedol rozhodujúci skutkový

stav, uviedol výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých náležite vyvodil právne závery, pre ktoré žalobu čiastočne zamietol.
Odvolacísúdpretovtejtočastiargumentáciežalobcudospelkzáveru,žeskutkovéaprávnezáverysúdu
prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa požiadavky

zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 C.s.p. týkajúci sa náležitostí odôvodnenia
rozsudku).

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a dovolateľa musia byť

spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).