Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/35/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514206945
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:1514206945.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom Michalom Novotným v sporovej veci žalobcu: GENERAL

FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, so sídlom Košická 56, Bratislava, zastúpeného splnomocnencami:
1. HMG & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, 2. Jakubčák, advokátska kancelária,
s.r.o., Bratislava, proti žalovanej: V. A., G.. X. U. XXXX, trvale bytom G. Z. XXXX/XX, V. A., o 2.662,02
€ s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Konanie sa pre čiastočné späťvzatie žaloby zastavuje v časti o zaplatenie 2.111,37 €, 17,7 % ročného
úroku zo sumy 2.351,56 € od 22. decembra 2010, 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2.351,56 €
od 22. decembra 2010 do 20. mája 2011 a zo sumy 1.800,97 € od 21. mája 2011.

II. Žaloba o zaplatenie 550,65 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 21. mája 2011 sa zamieta.
III. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou pôvodne Okresnému súdu Bratislava V 19. marca 2014 a postúpenou
tunajšiemu súdu 10. februára 2016 domáhal voči žalovanej zaplatenia 2.662,02 €, 17,7 % ročného úroku
zo sumy 2.351,56 € od 22. decembra 2010 a 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2.351,56 € od
22. decembra 2010. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a. s., a
žalovaná uzavreli 16. júna 2006 zmluvui o splátkovom úvere vo výške 1.360,95 €, ktorý mala žalovaná
vrátiť s úrokami. Nevrátila ho, preto Slovenská sporiteľňa, a.s., zmluvou z 21. decembra 2010 postúpila

svoje nároky na žalobcu.

2. Žalovanej bola žaloba doručená oznámením podľa § 116 ods. 2 C. s. p. s účinkami k 31. augusta
2016 potom, čo sa napriek všetkým úkonom (zistenie pobytu cez dostupné registre, preverenie známych
adries útvarmi Policajného zboru, dopytmi na príbuzných) nepodarilo zistiť miesto jej skutočného pobytu.

3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 297 ods. 1 Civilného sporového poriadku), na ktorom

v neprítomnosti riadne predvolaného a ospravedlneného žalobcu, ako aj žalovanej predvolanej podľa §
111 ods. 2 C. s. p., súd vykonal dokazovanie listinami, a to: zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
(č. l. 24 až 25), oznámenie o postúpení (č. l. 26), zmluva o postúpení (č. l. 6 až 23), všeobecné obchodné
podmienky (č. l. 87 až 98) a v spojení všeobecne známymi a uznanými skutočnosťami (§ 186 ods. 2,
§ 150 a § 151 ods. 1 C. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

4. a) Žalovanej ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ, ktorý je bankou podnikajúcou na
základe bankového povolenia, podpísali 16. júna 2006 listinu označenú ako „Zmluva o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX“ (č. l. 24 a 25). V jej čl. I sa veriteľ zaviazal „jednorazovo hotovostne / ... bezhotovostne“poskytnúť žalovanej úver vo výške 41.000 býv. Sk. Úver mal byť splatený v 59 pravidelných mesačných
splátkach po 1.106 Sk až do 20. mája 2011. V čl. II ods. 2 tejto zmluvy sa strany dohodli, že súčasťou
zmluvy sa stanú „VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením“, pričom za

VOP sa považujú „Všeobecné obchodné podmienky vydané... s účinnosťou od 1. 7. 2007“.

b) Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., účinné od 1. augusta 2002 (č. l. 87 až
98) obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 18.14, ktoré znelo:
„18.14 Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje

Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasne, podmienené alebo nepodmienené, bez
ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s
takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu...“.

c) Nebolo dokázané, či a kedy banka žalovanú vyzvala na úhradu dlžných súm a či takéto výzvy boli
písomné, a kedy žalovanej došli.

d)Listomz28.decembra2010(č.l.26)Slovenskásporiteľňa,a.s.,oznámilažalovanému,žepohľadávku
z uvedenej úverovej zmluvy (identifikovanú ako „41704 - Spotrebné úvery na Čokoľvek od 1701 / Číslo
úveru/číslo účtu: XXXXXXXXX“) „vo výške 2 662,02 € s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu. Zmluva
o postúpení pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobcom z 21. decembra 2010 (č. l. 6

až 23) obsahuje okrem iného toto ustanovenie:
„Článok IV.
Vyhlásenia zmluvných strán
... 4.2 Postupca výslovne potvrdzuje, že:...
d) Pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.“

5. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré sa považujú
za nesporné podľa § 151 ods. 1 C. s. p., vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej
súvislosti (§ 191 C. s. p.).

a) Skutkové zistenia v bode 4 písm. a), b) a d) vyplývajú z listinných dôkazov, proti ktorým neboli
vznesené žiadne námietky.

b) Pokiaľ ide o skutkový záver v bode 4 písm. c) žalobca, hoci bol na to podľa § 149 C. s. p. povinný,
nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, či, kedy, akou formou (písomne) a akým obsahom

bola žalovaná vyzvaná na splatenie svojich záväzkov. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že nebolo jeho
povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov
podania v zmysle § 129 ods. 1 C. s. p. Nepredloženie uvedených listín (výziev, upomienok a pod.) totiž
nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych
skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR

sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak
chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky (o to viac, ak jej pôvodným veriteľom
bola banka). Žalobca sa mohol ďalej dostaviť na nariadené pojednávanie, kde ho sudca podľa § 181
ods. 2 C. s. p. mohol poučiť o tom, čo považuje sporné. Ak tak neurobil, sám sa pripravil o možnosť
navrhnúť na dokázanie sporných skutočností potrebné dôkazy. Vzhľadom na to súdu nezostávalo nič

iné než uzavrieť, že existencia, obsah, forma a dôjdenie písomných výziev žalovanej neboli dokázané.

6. Súd nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie navrhnuté dôkazy výpismi z účtu, keďže vzhľadom
na nepreukázanie aktívnej legitimácie žalobcu nebolo potrebné zaoberať sa konkrétnou výškou
pohľadávky.

Právne vec súd posúdil takto:

6. Podaním došlým 25. októbra 2016 vzal žalobca svoju žalobu čiastočne späť bez udania dôvodu.
Vzhľadom na to súd podľa § 145 ods. 2 C. s. p. rozhodol ako vo výroku I. Keďže k späťvzatiu došlo pred

prvým pojednávaním a nejde o určitý spôsob vyporiadania medzi stranami, vyjadrenie žalovanej nebolo
vôbec potrebné (§ 146 ods. 1 druhá veta a ods. 2 C. s. p.).7. Žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou
sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť
všeobecne známa (§ 186 C. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa

v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

8. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom

treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27
a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy so žalovaným,
ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú
pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu

medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou)
a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo
zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 190 C. s. p.) o
záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v

ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

9. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení
účinnom k 16. júnu 2006), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 21. decembra 2010) dovoľuje
banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Žalobca v tejto súvislosti

prezentuje argumentáciu (vo svojej podstate inak pomerne ťažko pochopiteľnú), podľa ktorej by sa
(zrejme) na postupovanie pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov nemali vzťahovať obmedzenia §
92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Vyvodzuje to z ustanovenia § 1 ods. 1 a 8, ako aj § 17 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(zrejme v znení účinnom ku dňu 21. decembra 2010, teda uzavretia zmluvy o postúpení; zmluva o

splátkovom úvere v prerokúvanej veci bola totiž uzatváraná ešte za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.
z.), ktoré odkazujú pri postúpení na ustanovenia Občianskeho zákonníka. To má (zrejme) vylučovať
pôsobnosť ustanovenia § 92 zákona č. 483/2001 Z. z.
Podľa názoru súdu tento názor naopak ignoruje vecný rozsah jednotlivých predpisov. Účelom zákona č.
129/2010 Z. z. je úprava otázok spojených s poskytovaním spotrebiteľských úverov všetkými veriteľmi;

naopak, účelom zákona č. 483/2001 Z. z. je úprava podnikania bánk. Z toho, že zákon č. 129/2010 Z. z.
neodkazuje na zákon č. 483/2001 Z. z., nemožno nijako vyvodiť, že by bola jeho pôsobnosť vylúčená.
Naopak, ak je veriteľom spotrebiteľského úveru banka, je povinná sa spravovať ustanoveniami oboch
zákonov - č. 129/2010 Z. z. aj č. 483/2001 Z. z. Len v prípade, že by medzi jednotlivými normami bol
priamy rozpor, mohlo by sa uplatniť všeobecné derogačné pravidlo lex posterior, prípadne lex specialis.

Ak medzi normami rozpor nie je, musí sa banka spravovať oboma zákonmi. Zo zákona č. 129/2010 Z.
z., najmä z § 1 ods. 8 a § 17 ods. 1, nemožno vyvodiť normu rozpornú s § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. Nemožno z nich vyvodiť, že by banka mohla postúpiť pohľadávku na tretiu osobu aj bez
splnenia podmienok § 92 ods. 7 resp. 8 zákona o bankách. Obe uvedené normy sa totiž vyčerpávajú
v podstate v odkaze na Občiansky zákonník, pričom z predošlého výkladu vyplýva, že postúpenie

pohľadávky banky na tretiu osobu bez splnenia uvedených podmienok odporuje práve § 525 ods. 1 Obč.
zák., teda práve tomu predpisu, na ktorý aj § 1 ods. 8, aj § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. odkazujú.

10. Ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. sa teda vzťahujú aj na postúpenie
pohľadávky z titulu spotrebiteľského úveru, ak jej veriteľom je banka (nevzťahujú sa zasa na

nebankových veriteľov, keďže tí sú mimo vecnej pôsobnosti zákona č. 483/2001 Z. z.). Súd sa v
tejto súvislosti nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr. Csach, K.: Postúpenie
pohľadávok z pohľadu ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany
spotrebiteľa. 1. časť. Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), na ktoré sa čiastočne odvoláva aj
žalobca a podľa ktorých toto ustanovenie sleduje len dovoliť postúpenie na inú osobu než banku.

Tento názor nezodpovedá textácii, ani obsahu tohto ustanovenie, ktoré v prvej časti viaže postúpenie
(akékoľvek) na splnenie určitých podmienok a až následne v dôvetku hovorí, že za splnenia týchto
podmienok možno pohľadávku postúpiť „aj“ na tretiu osobu. Práve z použitia tejto vetnej konštrukcie
vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na kohokoľvek. Z toho zasaale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie pohľadávky neprípustné, teda
pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj zákonodarca pri formulácii tohto
ustanoveniavychádzalzprincipiálnejnepostupiteľnostipohľadávkybankypodľavšeobecnýchpredpisov

občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie. V tejto súvislosti nie je súdu
príliš pochopiteľný argument žalobcu, že citovaného ustanovenie rieši len otázku prípadov prelomenia
bankového tajomstva. Práve to totiž podporuje názor súdu, že cieľom uvedeného ustanovenia je brániť
jeho prelomeniu inak než za splnenia zákonom ustanovených podmienok. Súd takisto nezdieľa (inak
žalobcom bližšie nevysvetlené) názory iných okresných súdov, že ustanovenie § 92 ods. 7 resp. 8 cit.

zákona zakladá len administratívnu zodpovednosť banky. Naopak, podľa názoru súdu práve prísna a
podrobná úprava bankového tajomstva vedie k názoru, že jeho existencia vo vzťahu banky a klienta je
mimoriadne dôležitá a je jedným z podstatných znakov bankového vzťahu. Bankové tajomstvo je tak
upravené nie prevažne vo verejnom záujme, ale predovšetkým v záujme samotného klienta banky. Jeho
ochrana teda musí byť zabezpečená aj efektívnymi nástrojmi, ktorých sa môže dovolať aj sám klient voči
banke. Takým nástrojom je aj hmotnoprávna neprípustnosť postúpenia pre rozpor s § 92 ods. 7 resp. 8

zákona č. 483/2001 Z. z. v prípade, že naň nie sú splnené podmienky upravené v citovanom ustanovení.

11. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady

nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby

jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby
bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so
závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr.
Feketeho, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým

citovaná pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).
Judikátom R 46/2009 bol čiastočne prekonaný žalobcom citovaný judikát R 119/2003, keďže z neho
vyplýva, že aj postúpený dlžník je oprávnený dovolávať sa toho, že postúpenie voči nemu nie je účinné
v prípadoch rozporu postúpenia s § 525 Obč. zák. Ustanovenie § 525 a 526 Obč. zák. totiž riešia odlišné
situácie - § 525 rieši prípustnosť postúpenia, § 526 rieši to, ako sa účinky postúpenia vyvolávajú voči

dlžníkovi. Vecná pôsobnosť týchto dvoch ustanovení tak nie je totožná a z § 526 Obč. zák. nemožno
vyvodiť nič pre otázku objektívnej prípustnosti postúpenia. Naopak, účinky podľa § 526 Obč. zák.
predpokladajú, že postúpenie je podľa § 525 Obč. zák. objektívne prípustné; objektívne neprípustné
postúpenie nemôže nadobudnúť účinky ani voči dlžníkovi. Logická postupnosť pri skúmaní účinkov
postúpenia je teda taká, že najskôr treba skúmať jeho prípustnosť podľa § 525 Obč. zák. (bez ohľadu na

to, či ho oznamuje postupca alebo postupník) a až následne, keď sa zistí, že postúpenie je prípustné,
treba skúmať, ako sa vyvolajú jeho účinky voči dlžníkovi (§ 526 Obč. zák.). Opačný výklad, teda že
oznámenie postupcu podľa § 526 Obč. zák. hojí aj absolútnu neprípustnosť postúpenia podľa § 525
Obč. zák., je celkom zjavne absurdný. Ustanovenie § 525 Obč. zák. totiž chráni predovšetkým dlžníka a
takáto ochrana by bola celkom zbytočná, ak by ju mohol „zrušiť“ postupca tým, že postúpenie oznámi.

12. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac,
ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v platnom znení). Chybná je v tomto smere argumentácia žalobcu odkazujúca

na preferenciu výkladu právnych úkonov, ktorý ich zachováva v platnosti. Žalobcovi zrejme uniká,
že v prerokúvanej veci nejde o výklad právneho úkonu, ale o skúmanie zákonných podmienok jeho
prípustnosti (dovolenosti). Ide teda predovšetkým o výklad právnych (zákonných) noriem, nie o výklad
právneho úkonu. Z právnej metodológie pritom nemožno zistiť žiadne také výkladové pravidlo, podľaktorého by súd mal právne normy vykladať tak, aby bolo čo najviac úkonov dovolených. Naopak,
súd má podľa ustálených výkladových metód v podstate kombinovať výklad jazykový, systematický
a teleologický, pričom dôraz je na poslednom z nich. V prerokúvanej veci súd v predošlom texte

interpretoval normy § 525 ods. 2 Obč. zák., § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. vo vzájomnej
súvislosti, ale aj z pohľadu ich účelu, a dospel k už uvedenému záveru, že postúpenie pohľadávky banky
voči klientovi bez splnenia podmienok uvedených v citovaných ustanoveniach je zákonom nedovolené,
teda v podstate neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

13. Ďalej z uvedeného vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité
podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom
konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 149 a § 150 C. s. p. tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný
tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie

jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Tieto
závery potvrdzuje aj rozhodovacia prax Krajského súdu v Trnave, na ktorú súd taktiež poukazuje (napr.
rozsudok č. k. 26 Co 249/2015, ale aj 11 Co 213/2015). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že
žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej

postúpená na žalobcu (21. decembra 2010), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Nebolo totiž
dokázané, s čím a ako dlho bola žalovaná v omeškaní s plnením svojho záväzku, ani to, že by bola
aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere.
Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na
postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za

dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že
je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.

14. Treba však opätovne pripomenúť, že ust. § 91 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladali
naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, ktoré sa udeje bez súhlasu klienta.

Žalobca však okrem iného poukazoval na ustanovenie ods. 18.14 všeobecných obchodných podmienok
banky v znení účinnom od 1. augusta 2002, v ktorých je obsiahnutý súhlas klienta s postúpením
pohľadávok banky. Súd však takéto ustanovenie nepovažuje za platné.
Zmluva medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalovanou bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Z
hľadiska vtedajšieho znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka mohlo byť sporné, či sa takáto

zmluva kvalifikuje ako spotrebiteľská zmluva. Podľa ustanovenia § 879j Obč. zák. sa však aj zmluvy
uzavreté pred 1. januárom 2008 spravujú predpismi účinnými od 1. januára 2008. Keďže banka konala
na pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaná nekonala
na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. v znení
účinnom od 1. januára 2008. Zmluva zo 16. júna 2006 sa tak stala spotrebiteľskou zmluvou v

zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka od 1. januára 2008, ktoré ustanovenia sa od tohto
dátumu nepochybne aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonníka
spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Podľa ustanovenia § 53 ods.
1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné

podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (porov. C-415/11, Mohamed Aziz/
Caixa de Catalunya, ods. 68, C-226/12, Constructora Principado/Jose Álvarez, ods. 21) treba pri
posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by
spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú situáciu upravovali
dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prerokúvanej veci je

zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 18.14 nebolo obsiahnuté vo všeobecných zmluvných podmienkach,
aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenie osobitných podmienok v
zmysle § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu tak ustanovenie ods. 18.14
všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom od 1. augusta 2002 spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným

spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky pritom
dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, voči ktorému ho ustanovenie § 92 ods. 7 resp. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s
bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu
s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch budú chránené pred
zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených

výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 18.14 všeobecných obchodných podmienok
ho o túto ochranu oberá.
Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente,
ktorý žalovaná musela akceptovať ako celok cez časť II ods. 2 a 3 zmluvy o splátkovom úvere zo 16. júna
2006. Ak by nebola chcela akceptovať toto ustanovenie, mohla ho odmietnuť jedine tým, že by odmietla

uzavrieť zmluvu, teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno
uvažovať o tom, že by toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho
zákonníka).
V dôsledku toho toto ustanovenie (ods. 18.14 všeobecných obchodných podmienok) treba považovať
za neprijateľnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere medzi bankou a žalovanou, ktoré je v zmysle §
53 ods. 4 Obč. zák. v citovanom znení neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia však má za následok, že

v ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný.
Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods.
7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva zo skôr uvedeného, preukázané neboli.

15. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne

nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu bez toho,
aby sa súd zaoberal opodstatnenosťou samotnej pohľadávky (výrok I).

16. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého patrí plne úspešnej
žalovanej nárok na náhradu 100 % trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde. V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je určené, spisovej
značky a označenia veci, ktorej sa týka, označení a podpise odvolateľa a uviesť tiež, v akom rozsahu
sa tento rozsudok napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie súdu považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody, § 365 C. s. p.) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).