Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. október 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/36/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115208202
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115208202.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a
členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v exekučnej veci oprávneného PRO
CIVITAS s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného
splnomocnenou advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátska kancelária so sídlom
Bratislava, Martinčekova 13, proti povinnému F. X., nar. X. X. . XXXX, bytom Q. K., K. XX, vedenej

súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu Zvolen, Borovianska 17,
pod sp. zn. EX 1756/2015, o vymoženie 684,59 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 4Er/1109/2015-13 zo dňa 13. 8. 2015,

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti
na ustanovenia § 53 ods. 1, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako
„OZ“). Súd zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zo zmluvy o úvere
zo dňa 2. 3. 2007 (ďalej aj „Zmluva“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá v Zmluve nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do

všeobecných podmienok, ako súčasti adhéznej formulárovej zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného je
zrejmé, že veriteľ od počiatku takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval to, aby v prípade
vzniku sporov zo Zmluvy, boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste
jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa,
ktorý vzhľadom na svoje majetkové pomery nemá možnosť relevantne sa voči návrhu navrhovateľa
brániť. K závažnému narušeniu rovnováhy pritom dochádza už len tým, že spotrebiteľovi zo zákona nie

je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti
uskutočniť konanie na súde civilnom v mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom
konaní. Spotrebiteľ sa tak podpisom Zmluvy, obsahom ktorej je takáto rozhodcovská doložka, reálne
vopredvzdávasvojhoprávanaúčinnúprocesnúobranu(čiužznevedomostialeboznemožnostivplývať
na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na základe uvedeného mal
okresný súd za to, že rozhodcovská doložka v Zmluve už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná

podmienkaapretoodpočiatkuneplatnávzmysle§53ods.1,4Občianskehozákonníkaúčinnéhovčase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne
nevykonateľnýaabsenciutejtojehovlastnostizaneodstrániteľnúprekážkubrániacuvykonaniuexekúcie
a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.

2. Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V prvom
rade spochybnil legitimitu exekučného súdu na skúmanie rozhodcovskej doložky pri rozhodovaní oudelení poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda rovnakým spôsobom je s ním potrebné
aj nakladať. Konkrétne to znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný

rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z § 159 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade exekučný súd pristúpil k hmotnoprávnemu posúdeniu
právneho titulu, na ktoré exekučný súd nemá oprávnenie, navyše exekučný súd takto v rozpore so
zákonom nahradil aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Povinný však nevyužil procesné
práva, ktoré mu zákon v nachádzacom konaní priznával - nepodal žalobnú odpoveď a ani žalobu

proti rozhodcovskému rozsudku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“), a keďže mu neprináleží
konaťozrušenírozhodcovskéhorozsudku,nemázákonnéoprávnenieumožňujúcezamedzenieúčinkov
rozhodcovského rozsudku. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či je exekučný titul

vykonateľný tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bol
exekučný titul vydaný), ako aj po stránke materiálnej
(z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia). V rámci tohto skúmania exekučný súd nie je oprávnený
posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu a ani rozhodcovského súdu. Tvrdil, že bolo
porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez

toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Exekučný súd navyše neumožnil účastníkom
konania viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým a
právnym otázkam, ktoré súd nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Ďalej poukázal

na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách bol veriteľ
(právny predchodca oprávneného) dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti odvolateľ zároveň poukázal na viaceré výhody
rozhodcovského konania ako aj na skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov
pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. V závere

odvolania dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že je vylúčené priamo vyvodzovať práva a povinnosti
zo Smernice Rady č. 93/13/EHS, keď sa jedná o sekundárny zdroj práva a teda nie je na zvrchovanom
území Slovenskej republiky voči jej občanom priamo záväzná. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol
napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Exekučné konanie v prejednávanej veci začalo dňa 30. 3. 2015 (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).
Okresný súd napadnuté uznesenie vydal dňa 13. 8. 2015 s tým, že odvolaciemu súdu bola vec

predloženádňa24.2.2016.Dňom1.7.2016nadobudolúčinnosťzákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporový
poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle
§ 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správne potvrdil.

6. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a 380 CSP), po preskúmaní
uznesenia súdu prvej inštancie, aplikujúc ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade
ktorých okresný súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

7. Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého
stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľskývzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na
články Smernice Rady č. 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva,
že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr.

C-240/98 až
C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

8. Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie

sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára
2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť,
zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá
sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto

rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh
účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o
oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v
judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES)
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky

obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou.

9. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu tak, ako to uvádzal
oprávnený. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu

byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo
„zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných
účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia

strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať

existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z

tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.10. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc
vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci

rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či
už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je
závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmať či exekučný titul
je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd musí pri tomto skúmaní posúdiť nielen to, či

rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý.

11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný

súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať
chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno
prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je
exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského
súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci

toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či
rozhodnutierozhodcovskéhosúduuvedenévnávrhunavykonanieexekúciejevykonateľné,jeexekučný
súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R

46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho
účinky paktu a nezakladajúceho prekážku rozhodnutej veci tak, ako sa mylne domnieval oprávnený.

12. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal,
či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu
a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho

súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný
exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd
s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju
vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania
bol prvoinštančný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené

v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011). Uvedené oprávnenie, ako už bolo uvedené vyššie,
vyplýva exekučnému súdu priamo z exekučného poriadku. Preto sa odvolací súd nestotožnil so závermi
oprávneným citovaných rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými rozhodnutiami navyše odvolací súd

nebol ani viazaný.

13. Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý
v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku

žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či
oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

14. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 10.2.2 Všeobecných
obchodných podmienok, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z tejto zmluvy a v
súvislosti s ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne v rozhodcovskom konaní, čím sa
spotrebiteľ vzdal vopred svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecnýmsúdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho
zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko
celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a

to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a
celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného
vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači

Všeobecných obchodných podmienok je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a súdom rozhodcovským, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská doložka

súčasťou formulárových zmluvných podmienok, navyše uzatvorená nie v čase „zvýšenej bdelosti“
spotrebiteľa ale na začiatku zmluvného vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ
nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa
preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať
všeobecný súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

15. Na správnosti vyššie uvedeného záveru nič nemení ani poukaz odvolateľa na povinnosť vyplývajúcu
z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, ktorú
si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca mal len plniť.
Zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy

určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie
je povinný prijať takýto predložený návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia
postupom podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno
dôjsť k záveru, že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a

klient má právo uvedený návrh prijať alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu
na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-
právneho vzťahu založenom Zmluvou. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá
povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť,
pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie Zmluvy. Uvedené dojednanie je

totiž súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy. Klient svojim podpisom
na Zmluve vyjadruje súhlas tak so Zmluvou, ako aj so Všeobecnými obchodnými podmienkami, a
tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutých. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na
uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie Zmluvy. Z uvedených dôvodov
dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach nemožno

považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, a teda nemožno súhlasiť s názorom
oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením rozhodcovskej doložky do Všeobecných
obchodných podmienok plnil len povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy. Naopak možno konštatovať,

že právny predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia nesplnil.

16. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil normatívnou
úpravou,ktorávSlovenskejrepublikenemápovahuprameňapráva,keďaplikovalustanoveniesmernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6
ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonomč. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho
účinkutak,akotovyplývazčl.6Smernice,jetátozáväznáajpreSlovenskúrepubliku,atrebajupoužívať
ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské

právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci
C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde
Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí
predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice.
Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional

de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia
boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej
miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom
3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde
vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva
spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83

zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci
79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH platí, že povinnosť členských štátov
vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5
Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie
tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z

tohovyplýva,žepriaplikáciivnútroštátnehoprávaanajmäustanovenívnútroštátnehoprávazavedených
osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd
povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť
výsledok podľa tretieho odseku článku 189. Akékoľvek, aj celkom správne legislatívne prevzatie
smernice do vnútroštátneho práva, vždy poskytuje priestor pre interpretáciu, pretože právne predpisy

sú zo svojej povahy abstraktné, a najmä úlohou súdov je ich výklad
s ohľadom na konkrétny prípad. Aj keď implementačná legislatíva sama osebe môže byť
v súlade so smernicou, vnútroštátny súd je vystavený v konkrétnom prípade riziku chybného výkladu, ak
pri výklade vnútroštátneho práva nevezme do úvahy aj príslušnú smernicu. Teda ak do úvahy pripadá
viacero alternatív výkladu vnútroštátneho práva, orgán aplikácie práva, ktorým je prípade ustanovení

o neprijateľných podmienkach súd, tento by mal vždy zvoliť ten výklad, ktorý požaduje smernica,
resp. ktorý zo smernice vychádza. V uvedených súvislostiach hovoríme o určujúcom eurokonfomnom
výklade, pretože právnoaplikačný orgán volí ten výklad, ktorý je v súlade s príslušnou smernicou.
Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí
aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany

práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

17. Na záver je potrebné uviesť, že ak oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným
súdom nebolo vedené kontradiktórne, odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil

dojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného
o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Z
úradnej činnosti odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných
konaní,ktoréiniciujenazákladerozhodcovskýchrozsudkov(vydanýchtotožnýmrozhodcovskýmsúdom
na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej

spotrebiteľskej zmluvy) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný
o názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienkyvobdobnýchprípadoch.Vtejtosúvislostiodvolacísúdlenpríkladmopoukazujenauznesenia
Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 2Er/93/2013-10 zo dňa 23. 1. 2013, č. k. 2Er/80/2013-11 zo dňa
21. 1. 2013, č. k. č. k. 4Er/99/2013-13 zo dňa

15. 1. 2013, č. k. 1Er/95/2013-13 zo dňa 16. 1. 2013 ako aj na uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 14CoE/46/2014, sp. zn. 15CoE/34/2014, sp. zn. 16CoE/25/2013,
sp. zn. 16CoE/108/2013, sp. zn. 16CoE/209/2013, sp. zn. 17CoE/50/2014. Uvedený názor okresného
súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu
vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), a to priamo v návrhu na vykonanie

exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo kedykoľvek do rozhodnutia okresného súdu.
Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom
nemožno vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na
možnosť toto svoje právo využiť (pozri § 5 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.; čl. 11 ods. 3 a § 160 ods. 3CSP),alezahŕňalenpovinnosťsúduvytvoriťpodmienky,abytakúčastníkkonaniamoholbezzbytočných
obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa
procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie

výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť
okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo známa a zo strany okresného súdu mu neboli
kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, možno záverovať, že
zostranyokresnéhosúdunedošloktakémupostupu,ktorýbypredstavovalzásahdoprávaoprávneného
na súdnu ochranu.

18.Pokiaľprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaabsolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
(a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval okresný
súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

19. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 - 423 CSP pripúšťa
(§ 419 CSP), v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( §

427 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), intervenient,
ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP (§ 425 CSP)
a prokurátor, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 § 429 CSP neplatí za podmienok
ustanovených v ods. 2 § 429 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).