Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. október 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/62/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201696
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114201696.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu: O.. D. P., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v H., na ul. Z. XX, právne zastúpeného JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom
v Prešove, na ul. Hlavnej 137, proti žalovanému: PROGRES -Pozemné stavby, a.s., so sídlom v
Prešove, na ul. Masarykovej 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 09.02.2016, č.k. 15C/10/2014-282, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že na LV č. XXXX, kat. úz. H. je žalobca zapísaný
ako podielový spoluvlastník parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2159m2 v podiele
15/96-in. Ďalšími podielovými spoluvlastníkmi sú Slovenská republika - Krajská prokuratúra v Prešove v
podiele 1/6-iny a 1/12-iny, O.. E. T. s manželkou v podiele 1/12-iny, O.. Q. P. v podiele 1/12-iny, žalovaný

v podiele 2/6-ín, D. E. - D. v podiele 1/12-iny a O.. H. B. v podiele 1/96-iny.

3. Podielové spoluvlastníctvo spočíva v tom, že subjektom vlastníckeho právo je viacero fyzických
či právnických osôb. Nadobudnutím podielu spoločnej veci sa tieto osoby stávajú spoluvlastníkmi a
v závislosti od výšky svojich podielov sa zúčastňujú na užívaní a hospodárení so spoločnou vecou.
Spoluvlastnícky podiel tak nepredstavuje nejakú reálnu časť spoločnej veci, ale ide o ideálny podiel,
ktorý vyjadruje mieru akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach týkajúcich sa

spoločnej veci. Dohodou si môžu spoluvlastníci upraviť hospodárenie so spoločnou vecou ohľadne
práv aj povinnosti. Dohodu o užívaní spoločnej veci môžu spoluvlastníci uzavrieť písomne, ústne
aj konkludentne. Dohoda zaväzuje spoluvlastníkov len voči sebe navzájom. Pokiaľ sa podieloví
spoluvlastníci nedohodnú na spôsobe užívania alebo hospodárení so spoločnou vecou, rozhodne
sa hlasovaním podielových spoluvlastníkov na základe väčšinového princípu, ktorý sa počíta podľa
veľkosti ich podielov. Prehlasovaný menšinový spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím väčšiny,
sa v takomto prípade môže obrátiť na súd, aby ten rozhodol o spôsobe hospodárenia so spoločnou

vecou, avšak iba v tom prípade, ak sa rozhodnutie týka dôležitej zmeny spoločnej veci, došlo k rovnosti
hlasov, nedosiahla sa väčšina hlasov alebo dohoda. V ostatnom prípade neostáva menšinovému
spoluvlastníkovi iná možnosť, ako sa podriadiť rozhodnutiu väčšiny.4. V predmetnej veci spoluvlastníci dňa 19.06.2000 uzatvorili dohodu o tom, že nehnuteľnosť bude slúžiť
ako prevádzka parkoviska. Dohodu podpísal aj právny predchodca žalobcu Ing. D. U. v zastúpení pani
P.. Súčasťou dohody plnomocenstvo nie je. Dá sa ale usudzovať, že zo strany právneho predchodcu

žalobcu došlo k uzavretiu dohody, pretože priestory sa ako parkovisko od roku 2000 využívali, z čoho
sa dá usudzovať aj konkludentný súhlas. Okrem toho, žalobca bol dohodou vo vzťahu k využitiu
nehnuteľnosti viazaný. Zmena v osobe jedného zo spoluvlastníkov sama o sebe, bez ďalšieho, nie je
podstatnou zmenou pomerov majúcou vplyv na viazanosť zmluvných prejavov spoluvlastníka o užívaní
spoločnej veci. Zároveň je ale nepochybné, že dohoda založená na majorizácii platí dodnes. Princíp

právnej istoty a predchádzania súdnym sporom vyžaduje, aby dohoda bola považovaná za nemennú,
pokiaľ nenastanú nové okolnosti, ktoré je možné považovať za podstatnú zmenu pomerov, čo platí
predovšetkým vo vzťahu k ochrane práv tretích osôb, s ktorými je na základe takejto dohody jednané.
Aktuálna judikatúra už zdôraznila, že zmena v osobe jedného z podielových spoluvlastníkov, sama o
sebe nie je podstatnou zmenou pomerov, ktorá by mala mať vplyv na viazanosť zmluvných prejavov
spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci. Všeobecný náhľad na podstatu zmeny rozhodovacieho režimu

podielových spoluvlastníkov a rámec dosahu princípu majority zakotvila ústavnoprávna judikatúra
a zhrnula záverom, že princíp majority pri rozhodovaní podielových spoluvlastníkov o hospodárení
so spoločnou vecou, je vo všeobecnej rovine spravodlivý, pretože požiadavka bezpodmienečného
súhlasu všetkých podielových spoluvlastníkov k rozhodovaniu o hospodárení so spoločnou vecou by
mohla viesť k znemožneniu takéhoto hospodárenia. Princíp majorizácie je však možné rešpektovať

iba v prípadoch, pri ktorých nie je výsledok v extrémnom nesúlade s princípmi spravodlivosti a
neporušuje základné práva menšinových spoluvlastníkov. V danom prípade sa ale nejedná o zneužitie
majoritnéhopostaveniaväčšinovéhospoluvlastníkanaúkormenšinového,pretožedohodajevýsledkom
konsenzu väčšiny podielových spoluvlastníkov v podiele 82,3 % k celku. Vychádzajúc z aktuálneho
prieskumu spokojnosti spoluvlastníkov s doterajším užívaním nehnuteľnosti sa vyjadrilo za zachovanie

doterajšieho stavu až 87,13 % podielových spoluvlastníkov. Z uvedeného je preto potrebné prijať záver,
že užívanie nehnuteľnosti v spoluvlastníctve účastníkov konania, ako aj ďalších spoluvlastníkov, sa
nedeje svojvoľným rozhodnutím žalovaného, ale platne uzavretej dohody väčšinových spoluvlastníkov
na základe princípu majorizácie, kde žalobca vstúpil do práv a povinností svojho právneho predchodcu.

5. Ďalšou argumentáciou žalobcu bolo, že došlo k obmedzeniu jeho vlastníckeho práva, avšak jemu, ako
menšinovému spoluvlastníkovi, ktorého spoluvlastnícke právo bolo obmedzené, patrí náhrada vo výške
zodpovedajúcej rozsahu jeho ujmy. Zo strany spoluvlastníkov nie je zabezpečené, aby mal žalobca
v každom momente prístup k svojím parkovacím miestam. Žalobca nedisponuje počtom motorových
vozidiel tak, aby svojich 10 miest využil a nemôže ich ponúknuť tretím osobám, napr. na prenájom z

dôvodu neistoty, žeby mala oprávnená osoba skutočne kde zaparkovať. Spôsob užívania nehnuteľnosti
vyhovuje spoluvlastníkov, avšak je na úkor žalobcu, ktorý nemôže svoje voľné miesta zodpovedne
prenajať.

6. Nárok vlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu

vyplýva za ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto
veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom, musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom
nad rozsah spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú
vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci

vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola
spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako
takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom
jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takom prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež
podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci.

Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako
tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.

7. Z výpovede žalobcu, ale aj žalovaného je nesporné, že žalobca neužíva nehnuteľnosť na účely
parkovania predovšetkým preto, lebo o takého užívanie nemá záujem. Ako to žalobca uviedol, napriek

vymedzenej ploche 10tich parkovacích miest, má k dispozícii len 2 motorové vozidlá a v areáli sa
zdržiava len sporadicky niekoľkokrát v mesiaci. Ďalšia argumentácia žalobcu spočíva v tom, že to
v konečnom dôsledku ani nepotrebuje, pretože v areáli má odstavné plochy pred garážami v jeho
vlastníctve. Takáto situácia však z pohľadu súdu nekorešponduje s núteným obmedzením vlastníckehopráva žalobcu. Situácia, za ktorej by mal žalobca nárok na náhradu za neužívanie, prípadne obmedzené
užívanie veci by predpokladala, že sa tak stalo na základe rozhodnutia väčšinových spoluvlastníkov,
prípadnefaktickéhostavunavolenéhoväčšinovýmispoluvlastníkmi.Žalobcavšakspoluvlastníckypodiel

neužíval z iných dôvodov, pričom ani sám pred súdom nepoprel, že o využívanie parkoviska v podiele
mu prináležiacom nemá záujem. Tiež bolo pred súdom nesporne preukázané, že žalovaný vynaložil
úsilie vyjsť žalobcovi v ústrety, keď mu navrhol vyčlenenie konkrétnych parkovacích miest aj podľa
vlastného výberu, čo žalobca odmietol. Súd preto nedospel k záveru, aby rozhodnutím väčšinových
spoluvlastníkov bol žalobca vylúčený z užívania spoločnej veci, pretože sám žalobca o užívanie

spoločnej veci v rozsahu jeho podielu nemá záujem.

8.Pokiaľsažalobcanestotožňujesospôsobomakosaparkoviskonaspoločnejnehnuteľnostiužíva,aže
svecouniejenaloženéspôsobomprinášajúcimfinančnýprospech,tujetiežpotrebnépoukázaťnaust.§
139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom žiadne zákonné ustanovenie väčšinovému spoluvlastníkovi
neukladá, aby bola vec užívaná určitým spôsobom. Väčšinoví spoluvlastníci sú tak oprávnení rozhodnúť

o užívaní spoločnej veci za podmienok, ktoré je možné považovať za vhodné, teda i spôsobom, ktorý pre
spoluvlastníkov nie je z hľadiska finančného prínosu najvhodnejší. To sa vzťahuje i na predmetný prípad,
keď spôsob užívania parkoviska je výsledkom dohody majoritných spoluvlastníkov im vyhovujúcim
spôsobom. Napriek tomu bola prejavená ochota vo vzťahu k žalobcovi vymedziť mu počet parkovacích
miestadekvátnyjehopodielunanakladanienímurčenýchspôsobom.Vkonanísanezistilo,abyužívanie

spoločnej nehnuteľnosti bolo v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu a v rozpore s dobrými mravmi.
V neposlednom rade žalovaný súdu preukazoval, že hospodárenie so spoločnou vecou neprináša
spoluvlastníkom zisk, a preto nie je možné hovoriť o nadužívaní spoluvlastníckeho podielu na úkor
žalobcu. Pokiaľ by mal žalobca pochybnosti o relevancii hospodárskeho výsledku pri hospodárení so
spoločnou vecou má spoluvlastník, ktorý nespravuje spoločnú vec právo oboznámiť sa s obsahom listín

a záznamov týkajúcich sa spoločnej veci, ako aj dokladov, o ktoré sa vyúčtovanie opiera. Je preto
možné podať žalobu na podanie informácie o hospodárení so spoločnou vecou, ktorú stačí vymedziť
všeobecne. Spoluvlastník má právo na predloženie komplexného na seba nadväzujúceho súboru listín
týkajúcich sa hospodárenia s nehnuteľnosťou.

9. V neposlednom rade sa súd stotožňuje aj s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
na strane žalovaného, pretože je nesporné, že nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve neužíva
len žalovaný, ale aj ostatní podieloví spoluvlastníci. Žalobca tak nepreukázal, že zo strany výlučne
žalovaného dochádza k užívaniu nehnuteľnosti v podiele väčšom ako mu patrí. Aj keď podieloví
spoluvlastníci majú postavenie solidárnych veriteľov a dlžníkov, uvedené sa uplatní len vo vzťahu k

tretím osobám. Pokiaľ je ale spoluvlastnícky podiel žalobcu užívaný iným spoluvlastníkom nad rámec
jeho podielu, musí si nárok uplatniť u toho spoluvlastníka, ktorý vec užíva nad svoj podiel.

10. Súd prvej inštancie preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

11. Výrok o trovách odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že pri rozhodovaní sa vychádzalo
zo skutočnosti, podľa ktorej dohoda zo dňa 19.06.2000 je platným právnym úkonom. O platný právny

úkon ísť nemôže, nakoľko z obsahu listiny vyplýva jej obmedzená časová platnosť a v uvedenej
listine absentuje prejav vôle niekoľkých spoluvlastníkov. Záver o tom, že žalobca nechce využívať
nehnuteľnosť a ani ju nepotrebuje je iba fikciou, ktorá má zapadať do domnelého skutkového stavu
uvedeného v rozsudku. Tvrdenia žalobcu boli úmyselne zasadené do úplne iného kontextu ako vyplýva
zo zápisníc z pojednávaní. Podľa údajne konkludentnej dohody, využíva žalovaný a niektorí ďalší

spoluvlastníci možnosti parkovania ďaleko presahujúce ich spoluvlastnícky podiel. Nakoľko sa nevedie
presná evidencia času a zotrvania vpustených automobilov v areáli, nie je možné presne určiť kto a
v akom pomere užíva spoločnú parcelu nad rámec, ale tento faktický stav je žalovaným a ostatnými
spoluvlastníkmi tolerovaný a bohužiaľ žalobcom trpený bez možnosti jeho zmeny. Spoluvlastníkom
vyhovuje, že ich nájomcovia a klienti parkujú aj na plochách, ktoré neprináležia ich prenajímateľom a

zároveň spoluvlastníkom. Takýmto spôsobom je počet uspokojených klientov omnoho vyšší, avšak sú
to klienti žalovaného a ostatných spoluvlastníkov, nie žalobcu. Zároveň žalovaný uvádza, že ak by sa
mali každému parkovacie miesta vyčleniť, bolo by parkovacích miest málo. Tým sa jasne potvrdzuje,
že zo strany žalovaného a ostatných spoluvlastníkov dochádza k nadužívaniu ich spoluvlastníckychpodielov, a to úmyselne. Navyše toto vyjadrenie žalovaného potvrdzuje, že možnosť parkovania klientov
a nájomcov spoluvlastníkov má vplyv na príjmy spoluvlastníkov. Podľa ust. § 511 ods. 1 OZ platí, že
pasívna solidarita môže vzniknúť rozhodnutím súdu, dohodou alebo vyplýva z povahy plnenia. Súd

vyslovil záver, že nebolo preukázané, aby žalovaný využíval parkovacie miesta žalobcu, a teda je žaloba
voči nemu nedôvodná. Pokiaľ však žalobca mal v úmysle žalovať celú náhradu od žalovaného ako
jedného zo solidárne zodpovedajúcich osôb, užívajúcich podiel žalobcu nad rámec spoluvlastníckych
podielov, podľa názoru súdu to nie je možné, pretože solidarita spoluvlastníkov platí len voči tretím
osobám, nie vo vnútri spoluvlastníckych vzťahov. Žalovaný počtom voľných vstupov jednoznačne užíva

viacakomupatrí,atedaužívaajpodielžalobcu.Čosatýkapasívnejsolidarity,keďženadmernéužívanie
podielu žalobcu spôsobujú spoločným konaním viacerí spoluvlastníci, ktorí si tento spôsob užívania aj
odhlasovali, je z povahy plnenia zrejmé, že zodpovedajú spoločne a nerozdielne, pretože nie je možné
zistiť kto zodpovedá v akom pomere, nakoľko v areáli parkujú ich nájomcovia, klienti, osoby platiace
parkovné, zamestnanci a aj služobné vozidlá, vozidlá polície a podobne. Tento princíp sa bežne využíva
v judikovaných náhradách škody na zdraví, spôsobených viacerými spolupáchateľmi, pričom v tomto

prípade sa jedná o právne a skutkovo analogicky obdobnú vec. Okrem toho, že napadnutý rozsudok
vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a v tejto súvislosti aj z vadného právneho posúdenia, je
navyše aj arbitrárny.

13. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Ako dôvod uviedol, že žalovaný a jeho

nájomníci využívajú pre parkovanie vozidiel iba parkovacie miesta na parc. č. XXXX/X. Na parkovanie
vôbec nevyužíva spornú parc. č. XXXX/X, aj keď na tejto parcele má najväčší podiel. Z tohto dôvodu
preto nemôže využívať podiel žalobcu.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal napadnutý rozsudok spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobcu nie je opodstatnené, aj keď so všetkými závermi, uvedenými v odôvodnení rozsudku sa stotožniť
nedá.

15. Pri rozhodovaní sa predovšetkým nesprávne vychádzalo z toho, že dohodou spoluvlastníkov zo

dňa 19.06.2000 (č.l. 175 spisu) bola parc. č. XXXX/X zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. H., určená na
prevádzku parkoviska. Aby táto dohoda mohla byť akceptovaná ako prejav vôle spoluvlastníkov vo
vzťahu k užívaniu spoločnej nehnuteľnosti, muselo by ísť o prejav vôle všetkých spoluvlastníkov a nielen
spoluvlastníkov väčšinových. Z predloženej dohody zo dňa 19.06.2000 vyplýva, že tento právny úkon
nepodpísali všetci podieloví spoluvlastníci. Navyše, aj za predpokladu preukázaného konkludentného

súhlasu ostatných spoluvlastníkov s uzatvorenou dohodu, nemožno opomenúť skutočnosť, podľa ktorej
bola dohoda uzatvorená len na dobu určitú od 01.07.2000 do 31.12.2000. Iná dohoda uzatvorená medzi
všetkými spoluvlastníkmi umožňujúca užívanie nehnuteľnosti za účelom parkoviska od 01.01.2001 sa
v odôvodnení rozhodnutia neuvádza.

16. Ust. § 139 ods. 2 OZ umožňuje spoluvlastníkom rozhodovať o hospodárení so spoločnou vecou
väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Toto ustanovenie nepredpisuje žiadnu osobitnú procedúru
aniuskutočnenieformálnehohlasovaciehoaktuaprerozhodnutiesaménepredpisuježiadnuobligatórnu
formu, ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá, že proces
vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou niektorého spoluvlastníka, a že

sa na procese prijímania rozhodnutia zúčastnia všetci spoluvlastníci. To v plnom rozsahu platí aj v
prípade spoluvlastníckeho vzťahu, v ktorom veľkosť spoluvlastníckeho podielu zabezpečuje určitému
spoluvlastníkovi také dominantné postavenie, ktoré mu pri rozhodovaní napokon vždy umožní presadiť
svoju vôľu, aj proti vôli ostatných spoluvlastníkov. Pokiaľ by ale o niektorej záležitosti spadajúcej
pod hospodárenie so spoločnou vecou rozhodol sám väčšinový spoluvlastník bez toho, aby dal

menšinovému spoluvlastníkovi možnosť zúčastniť sa na procese rozhodovania a vyjadriť v ňom svoj
názor, zostalo by rozhodnutie väčšinového spoluvlastníka len rozhodnutím jedného spoluvlastníka.
Prijaté rozhodnutie by nebolo možné považovať za rozhodnutie spoluvlastníkov a nešlo by ani o
rozhodnutie väčšiny v zmysle ust. § 139 ods. 2 OZ. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva kedy k
takémuto rozhodnutiu došlo a ani to, či menšinovému vlastníkovi alebo menšinovým spoluvlastníkom

bola daná možnosť zúčastniť sa na procese rozhodovania a vyjadriť v tomto procese svoj názor.

17. Napriek vyššie uvedenému konštatovaniu, je potrebné rozhodnutie považovať vo výroku za vecne
správne.18. V danom prípade predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený proti žalovanému z titulu
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu.

19. Obsahom spoluvlastníckeho právneho vzťahu vyplývajúceho z ust. § 137 ods. 1 OZ, sú práva
a povinnosti, na ktorých sa spoluvlastníci podieľajú, pričom ideálnu mieru tejto účasti každého
spoluvlastníka vyjadruje spoluvlastnícky podiel. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú
v zmysle ust. § 139 ods. 1 OZ oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

Ust. § 139 ods. 1 OZ upravuje práva a povinnosti spoluvlastníkov týkajúce sa celej veci voči tretím
osobám. Právne úkony ohľadom celej veci zakladajú solidárne práva a záväzky pre všetkých účastníkov
spoluvlastníckeho vzťahu. To zn., že každý zo spoluvlastníkov môže požadovať, aby mu škodca
nahradil celú škodu na spoločnej veci a naopak, zo záväzku týkajúceho sa spoločnej veci, môže
veriteľ požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek spoluvlastníka. Pri právach a povinnostiach medzi
spoluvlastníkmi navzájom, takáto solidarita nie je daná.

20. Pasívna solidarita je upravená v ust. § 511 ods. 1 OZ. Táto môže byť založená právnym predpisom,
rozhodnutím súdu, dohodou účastníkov a povahou plnenia.

21. Pri úprave inštitútu bezdôvodného obohatenia neexistuje analogicky osobitný predpis, obdobný ust.

§ 438 ods. 1 OZ, týkajúci sa spoločnej zodpovednosti viacerých škodcov. Zodpovednosť za škodu
predstavuje inštitút rozdielny od bezdôvodného obohatenia, a preto, ak právny predpis pri bezdôvodnom
obohatení (§ 451 a nasl. OZ) pasívnu solidaritu neupravuje, nemožno ani analogicky vychádzať z
princípu pasívnej solidarity upravenej v ust. § 438 ods. 1 OZ.

22. Pasívna solidarita nevyplýva ani z povahy plnenia. Je totiž nelogické, aby z titulu pasívnej solidarity,
bol na plnenie zaviazaný i spoluvlastník, ktorý spoločnú vec vôbec nevyužíva alebo využíva ju iba v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu.

23. Ak žalobca tvrdí, že žalovaný užíva nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu

bez akejkoľvek riadne uzatvorenej dohody všetkých spoluvlastníkov, resp. bez prijatia rozhodnutia
spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou, je na ňom, aby tieto svoje tvrdenia hodnoverným
spôsobom preukázal.

24. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. 120 ods. 1 vetá prvá O.s.p. v znení účinnom do

30.06.2016, podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

25. Cieľom dôkaznej povinnosti, vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia, bolo unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočívalo na účastníkovi konania,
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prinášalo so sebou

také rozhodnutie súdu, ktoré vychádzalo zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
účastníkom v opačnom procesnom postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného
bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi

môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej
ochrane, bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena
spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v
ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné, než navrhnuté dôkazy a
súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí

rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým
podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností
významných z hľadiska hmotného práva.

26. V konaní nebolo ničím právne významným preukázané, aby to bol žalovaný, ktorý nad rámec svojho

spoluvlastníckeho podielu užíva na úkor žalobcu parc. č. XXXX/X, zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. H..
Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak žalobu žalobcu zamietol.27. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok v celom
rozsahu potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním
žiadne trovy nevznikli.

29. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).