Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. december 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/88/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716200363
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8716200363.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Škraba a JUDr. Petra Šama, v právnej veci navrhovateľky: E. N., W.. XX.X.XXXX, F. XXX
XX T., M. XX, zastúpená JUDr. Mgr. Martina Tomasová, advokátka, so sídlom 058 01 Poprad, 1.
mája 216/7, proti odporcovi: N. N., W.. XX.X.XXXX, F. XXX XX T., Y. XXXX/XX, zastúpený Mgr. Lucia
Lorenčíková, advokátka, so sídlom 058 01 Poprad, Námestie sv. Egídia 95, o určenie príspevku na
výživu rozvedeného manžela s prísl., o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 7C/12/2016-77 zo dňa 8.4.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrh v celom rozsahu zamieta.

Odporca m á voči navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil odporcovi
povinnosť prispievať navrhovateľke na výživu rozvedeného manžela sumou 100,- eur mesačne, ktoré
bol povinný platiť odo dňa podania návrhu vždy do 15. dňa vopred v mesiaci k rukám navrhovateľky. V
prevyšujúcej časti návrh zamietol a zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia aplikujúc ustanovenia §§ 62 ods. 1, 71 ods. 1, 2, všetko Zákona o
rodine uviedol, že je nadbytočné zaoberať sa argumentáciami navrhovateľky spočívajúce v tom, aký má
príjem a akú má životnú úroveň rozvedený manžel a akú má životnú úroveň a príjem navrhovateľka.
Podľa súdu prvej inštancie je tiež mylný názor navrhovateľky spočívajúci v tom, že tým, že si nemôže
nájsť zamestnanie, resp. že neprešla výberovými konaniami na určitý post, je potrebné považovať, že
nie je schopná sama sa živiť. Pod schopnosťou sama sa živiť je potrebné rozumieť to, že ten-ktorý
subjekt je schopný vykonávať prácu, za ktorú je mu poskytnutá odmena. Z vykonaného dokazovania

je zrejmé, že navrhovateľka sa uchádzala o zamestnanie, zamestnanie jej nikdy nebolo odmietnuté z
dôvodu, že nie je schopná vykonávať danú prácu vzhľadom na jej zdravotný stav. Je preto podľa súdu
prvej inštancie absolútne logické, že keby nebola navrhovateľka schopná sama sa živiť, teda vykonávať
akúkoľvek prácu, o prácu by sa potom neuchádzala. V konečnom dôsledku prácu aj vykonávala, hoci v
obmedzenom čase, má vysokoškolské vzdelanie a aj z jednotlivých vyjadrení je zrejmé, že jej zdravotný
hendikep jej neznemožnili vykonávať druh práce, na ktorú mal vzdelanie, čo nakoniec aj súd osobným
kontaktom na pojednávaní zistil. Súd prvej inštancie teda dospel k názoru, že bolo preukázané, že

navrhovateľka je schopná sama sa živiť. Na druhej strane je však podľa súdu prvej inštancie zrejmé, a
to z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 29.9.2015, že jej pokles schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť je 70 %. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že tento listinný dôkaz je postačujúci na to, aby
konštatoval,žejejschopnosťživiťsa,je70%apretorozhodol,žejejpriznávapríspevoknarozvedenéhomanžela vo výške 100,- eur mesačne a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Navrhovateľka požadovala
poskytnúť príspevok od bývalého manžela v sume 200,- eur, pričom súd prvej inštancie považoval za
adekvátne vzhľadom na ním vyššie citovanú obmedzenú schopnosť samej sa živiť, priznať jej sumu

100,- eur, čo by predstavovalo 50, nie 70 %, a to z dôvodu, že bral do úvahy ustanovenie § 72 ods. 2
Zákona o rodine, pretože podľa názoru súdu aj sama výrazne sa zapríčinila známosťou s iným mužom
o rozvrat vzťahov medzi manželmi. Pri určení takéhoto príspevku súd dospel k záveru, že pokiaľ by sa
dalo konštatovať, že navrhovateľka nie je schopná sama sa živiť, požadovaný príspevok vo výške 200,-
eur bol by adekvátny možnostiam a schopnostiam odporcu. Náhradu trov konania účastníkov súd prvej

inštancie nepriznal vzhľadom na to, že každý bol vo veci úspešný čiastočne vo výške 50 % sporu.

3. Voči tomuto rozsudku, a to voči výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh v prevyšujúcej časti
zamietol a výroku, ktorým vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, podala
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie navrhovateľka.

4. V podanom odvolaní nesúhlasila s napádaným rozhodnutím, nakoľko toto podľa nej nevychádza
zo skutkového stavu tak, ako bol deklarovaný v priebehu konania pred prvostupňovým súdom. Na
podporu svojich tvrdení, že nie je schopná sama sa živiť tak, ako to predpokladá Zákon o rodine
v ustanovení § 72 ods. 1, predložila rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 29.9.2015, z ktorého
jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že u navrhovateľky je pokles schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť od 9.4.2015 v rozsahu 70 %. Teda schopnosť navrhovateľky zamestnať a živiť sa samostatne
je len 30 % naproti zdravému občanovi. Nemožno preto podľa nej súhlasiť s prvostupňovým súdom,
že listinný dôkaz od Sociálnej poisťovne uvádzaný vyššie, je dôkazom postačujúcim na to, aby súd
skonštatoval, že schopnosť živiť sa navrhovateľky, je 70 % a preto priznal navrhovateľke príspevok
na rozvedeného manžela vo výške 100,- eur na mesiac. Zo žiadneho predloženého listinného dôkazu

takéto konštatovanie a schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť navrhovateľky nevyplýva. Podľa
navrhovateľkysisúdprvejinštanciesámvnapádanomrozhodnutíprotirečí,keďnajednejstraneuvádza,
že navrhovateľka je schopná sama sa živiť, neskôr uvádza, že schopnosť navrhovateľky samostatne sa
živiť je obmedzená. Napádaný rozsudok nie je podľa navrhovateľky dostatočne a riadne odôvodnený,
resp. také odôvodnenie napádaného rozsudku, ako uvádza prvostupňový súd, je nespreskúmateľné a

nemožno ho vnímať ako logický ucelený celok.

5. Navrhovateľka nesúhlasila s tým, že by zapríčinila rozvod manželstva, ako na to poukazoval odporca
a ako sa s ním prvostupňový súd v napádanom rozhodnutí stotožnil, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva
zo žiadneho právoplatného rozhodnutia prvostupňového súdu. Túto skutočnosť navrhovateľka poprela,

dokonca sama na pojednávaní uviedla, že príčinou rozvratu manželstva bolo nevhodné správanie sa
odporcu po uzavretí manželstva spočívajúce v urážaní, posmievaní a vulgárnom sa správaní odporcu
voči nej, ako i to, že sám odporca mal mimomanželský vzťah. Na tieto skutočnosti navrhovateľka
poukazovala aj v konaní o rozvod manželstva a tieto takisto nie sú uvádzané v rozsudku prvostupňového
súdu, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Tu navrhovateľka poukázala na to, že pokiaľ

by prvostupňový súd sám mal prihliadať na okolnosti, ktoré viedli k rozvratu vzťahu medzi manželmi,
mal by vychádzať z príčin, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu, ktorým bolo manželstvo
účastníkovkonaniarozvedené,čovšakvdanomprípadeniejemožné,nakoľkovrámcikonaniaorozvod
manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností bola uzavretá rodičovská dohoda. V odôvodnení
daného rozsudku sa neuvádzajú príčiny a okolnosti, ktoré viedli k rozvratu manželstva, preto mala za

to, že uvádzané nie je možné preukázať už aj predovšetkým vzhľadom na rozdielne tvrdenia účastníkov
konania týkajúcich sa príčin rozvratu manželstva. Preto v danom prípade nie je možné aplikovať druhú
vetu ustanovenia § 72 ods. 2 Zákona o rodine pri rozhodovaní o príspevku na rozvedeného manžela.
Prvoinštančný súd teda pochybil, ak aplikoval toto ustanovenie zákona a na základe toho rozhodol
nesprávne, pokiaľ ide o výšku priznaného príspevku na rozvedeného manžela.

6. Navrhovateľka ďalej v podanom odvolaní zdôraznila, že jej schopnosť samostatne sa živiť je výrazne
ovplyvnená jej zdravotným postihnutím, nakoľko má viacero zdravotných obmedzení vyplývajúcich z
jej diagnóz, ktoré sú uvedené v odbornom posudku o invalidite zo dňa 9.9.2015, a to, že predkladala
v priebehu konania pred prvostupňovým súdom písomné žiadosti o jej prijatie do zamestnania. Hoci

ani v jednom prípade nedostala pozitívnu odpoveď v podobe prijatia do zamestnania, je prejavom jej
snahy zlepšiť si svoje životné pomery, zabezpečiť lepšie finančné prostriedky pre seba a maloletú dcéru
a preto ju to nemôže teraz znevýhodňovať, resp. diskriminovať v tom zmysle, že je schopná sama sa
živiť. Navrhovateľka nikdy neporovnávala životnú úroveň odporcu a jej terajšiu životnú úroveň i príjem.To, čo navrhovateľka v priebehu konania tvrdila, bolo, že v schopnostiach a možnostiach odporcu je
tento príspevok na rozvedeného manžela poskytnúť.

7. Vzhľadom na uvedené navrhla navrhovateľka v rámci odvolacieho petitu, aby odvolací súd
zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu tak, že návrhu v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne, aby
rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie s tým, že si uplatňuje náhradu
trov, vrátane trov odvolacieho konania.

8. Odporca vo svojom taktiež včas podanom odvolaní, a to proti prvému vyhovujúcemu výroku a na
neho nadväzujúcom a súvisiacom výroku o náhrade trov konania uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k záveru, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť, čo potvrdil i v samostatnom odôvodnení
rozhodnutia, v danom smere sa stotožnil s argumentáciou odporcu; pričom rovnako súd prijal i jeho
argumentáciu v časti, ktorá sa týkala prihliadnutia na okolnosti, ktoré viedli k rozvratu manželstva, potom
rozhodnutie je vo vzťahu k jeho písomnému odôvodneniu, svojvoľné, zmätočné a vnútorne rozporné.

Nesprávne je podľa odporcu vyhodnotený najmä listinný dôkaz - rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo
dňa 29.9.2015, ktorým bol navrhovateľke priznaný čiastočný invalidný dôchodok pre pokles schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 70 %. Nesprávnosť takejto hodnotiacej úvahy súdu pritom
spôsobila nesprávnosť a arbitrárnosť celého rozhodnutia, ktorá je daná tým, že tento hodnotiaci záver
súdu, ktorý má byť kľúčový, je vo vnútornom rozpore so zvyškom samotného odôvodnenia a táto

rozpornosť nie je súdom dostatočne vysvetlená. Z odôvodnenia súdu vyplýva, že pri priznaní príspevku
navrhovateľke vychádzal výlučne z miery jej poklesu vykonávať zárobkovú činnosť - teda 70 a od toho
odstupňovalvýškuoprávnenéhonárokunapríspevoknavýživurozvedenéhomanžela,keďtútovzávere
znížil o 20 % pre navrhovateľkou zapríčinený rozvrat manželstva. Nelogickosť takejto úvahy súdu je
oveľa zretelnejšia podľa odporcu vtedy, keď si predstavíme, že by navrhovateľka žiadala napr. 10.000,-

eur, invalidita by jej bola priznaná napr. v rovnakom rozsahu. Vtedy by to, aplikujúc úvahe zdôvodnenia
rozsudku, muselo znamenať, že navrhovateľka má nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela
v sume 7.000,- eur, poprípade 5.000,- eur, ak by súd prihliadol na príčinu rozvratu manželstva. Aplikujúc
takúto súdnu úvahu pritom ostatné zákonné požiadavky na možné priznanie príspevku, idú úplne do
úzadia, resp. sa vôbec neuplatnia a ani neprihliada sa na ne. Dôležitou a pre tento spor kľúčovou pritom

podľa odporcu je tá skutočnosť, že navrhovateľka, aj napriek čiastočnej invalidite (bez ohľadu na jej
percentuálnu výšku), je schopná sama sa živiť. Táto skutočnosť bola podľa odporcu v konaní riadne
preukázaná, a to bezosporu všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované a vykonané. Žiadne
subjektívne, či objektívne okolnosti, ktoré by navrhovateľke znemožnili sa živiť samostatne, pritom v
konaní preukázané neboli. V kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi, t. j. že navrhovateľka má

vysokoškolské vzdelanie, a teda aj vyššiu mieru pracovných príležitostí (nevyužitých), zamestnaná bola
opakovane už aj v čase, keď mala priznanú čiastočnú invaliditu. Skutočnosť, že jej zdravotné ťažkosti
jej neznemožňujú vykonávať prácu, na ktorú má vzdelanie, či jej dobrovoľné neevidovanie sa na úrade
práce, nie je prijatý záver súdu o oprávnenosti poskytnutia príspevku na výživu súdu zrejmý, odporcovi
dostatočne a zrozumiteľne v odôvodnení vysvetlený, v dôsledkoch, ktoré z toho plynú, je vo vzťahu

k odporcovi ako povinnému subjektu, nepreskúmateľný. Na dôvažok podľa odporcu z odôvodnenia
rozhodnutia súdu nie je vôbec zrejmé, ako súd produkované dôkazy vyhodnotil, najmä pokiaľ sa týka
výsluchu svedka na pojednávaní dňa 8.4.2016, ktorý svojou výpoveďou potvrdil správnosť argumentácie
odporcu, či dôkazy o pracovných možnostiach pre navrhovateľku a prospešnosti evidencie na úrade
práce. Záverom odporca poukázal, že má naďalej za to, že nárok navrhovateľky je nedôvodný, a to pre

nesplnenie základných zákonných predpokladov uvedených v ustanovení § 72 Zákona o rodine, keď
navrhovateľka je schopná sama sa živiť. Pokiaľ však súd prvej inštancie mal za to, že príspevok je čo
i len sčasti oprávnený, mal sa následne zaoberať a v rozhodnutí riadne vysporiadať aj s majetkovými,
sociálnymi a osobnými pomermi a možnosťami odporcu.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené odporca v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu v celosti zamietne, resp. aby rozhodnutie
prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že si uplatnil náhradu trov
prvoinštančného i odvolacieho konania.

10. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že v plnom rozsahu trvá na
svojom odvolaní s tým, že nemožno súhlasiť s prvostupňovým súdom, že listinný dôkaz od Sociálnej
poisťovne zo dňa 29.9.2015 je dôkazom postačujúcim na to, aby súd konštatoval, že schopnosť
živiť sa navrhovateľky je 70 %. Nestotožnila sa s tvrdením odporcu, že navrhovateľka je schopnásama sa živiť a že by táto skutočnosť bola nejakým spôsobom preukázaná v priebehu konania
pred prvoinštančným súdom. Naopak, bola toho názoru, že na strane navrhovateľky sú dané tak
subjektívne, ako aj objektívne okolnosti, ktoré znemožňujú samostatne sa živiť. Samotná skutočnosť

dosiahnutia vysokoškolského vzdelania u navrhovateľky podľa nej automaticky neznamená aj vyššiu
mieru pracovných príležitostí a už vôbec nie s jej zdravotným m postihnutím v mieste, resp. v okolí,
kde má navrhovateľka miesto pobytu. Neopodstatnená je podľa navrhovateľky argumentácia odporcu
týkajúca sa dobrovoľnej evidencie navrhovateľky v Evidencii uchádzačov o zamestnanie a z toho údajne
plynutie výhod pri získaní zamestnania. Nakoľko navrhovateľka bola po niekoľko rokov evidovaná v

Evidencii uchádzačov o zamestnanie a nijaká práca jej nebola ponúknutá, resp. sprostredkovaná,
zároveň jej z tejto evidencie neplynuli žiadne výhody, nakoľko za ňu ako invalidnú dôchodkyňu odvádza
odvody štát a zamestnanie sa snaží hľadať si sama. Ani z výpovede svedka K.. L. V. nevyplýva
tá skutočnosť, koľko invalidných dôchodcov zaevidovaných na úrade práce, sa jeho úradu podarilo
zamestnať, pričom išlo v jeho prípade iba o konštatovanie, že došlo k zníženiu miery nezamestnanosti.
Nesúhlasila s tým, že zapríčinila rozvrat manželstva, ako na to poukazoval odporca a ako sa s tým

prvoinštančný súd stotožnil vo svojom rozhodnutí, nakoľko táto skutočnosť nevyplynula zo žiadneho
právoplatného rozhodnutia prvoinštančného súdu. V danom prípade nie je možné aplikovať druhú vetu
ustanovenia § 72 ods. 2 Zákona o rodine pri rozhodovaní o príspevku na rozvedeného manžela.

11.Odporcavosvojomvyjadreníkodvolaniunavrhovateľkypovažovaltaktiežrozsudokprvoinštančného

súdu za vecne nesprávny, avšak mal za to, že tento je nesprávny v neprospech odporcu, keď počas
celého konania boli produkované dôkazy v prospech odporcu. Rozsudok je však prekvapivý v tom,
že súd prvej inštancie navrhovateľke čiastočne vyhovel. Mal za to, že všetky produkované dôkazy
v priebehu konania jednoznačne preukázali, že navrhovateľka aj napriek tomu, že je poberateľkou
čiastočného invalidného dôchodku, má schopnosť sama sa živiť, znásobenú vysokoškolským vzdelaním

a možnosťami, ktoré z takto dosiahnutého stupňa vzdelania plynú. Aj napriek existujúcim možnostiam
navrhovateľka tieto nevyužila a nevyužíva, aj jediný svedok, ktorý na pojednávaní vypovedal, návrh
navrhovateľky potvrdil, a to rovnako, ako i ona sama, že táto nie je v evidenciách úradu práce a že osoby,
ktoré v týchto evidenciách sú, majú východiskovú pozíciu aj s prihliadnutím na projekty realizované
úradom neporovnateľne väčšiu. Rovnako bolo preukázané listinnými podkladmi, ktoré predložil odporca,

že navrhovateľka na ponuky dostupné na internetových portáloch, ktoré v príkladoch ku konkrétnemu
obdobiu predložil, nereagovala. Rovnako je odporca toho názoru, že je možné prihliadať na príčiny
rozvratu manželstva, keďže zo spisového materiálu, ktorý bol zadovážený a pripojený v tomto konaní,
bolo preukázané, a je pritom bezpredmetné, že akurát to v rozsudku uvedené nie je, že rozvod
manželstva možno pričítať navrhovateľke, ktorá rozvodové konanie iniciovala na pojednávaní v konaní

o rozvod uviedla, že má milenecký pomer, ktorý začal, keď bola sama bez rodiny na dovolenke. S
prihliadnutím na vyššie uvedené považoval odporca odvolanie navrhovateľky za neodôvodnené.

12. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť1.7.2016aodvolaniaobochstránsporubolipodanépredtýmtodátumom.Vprípadeúčastníkov
ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré im vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a
teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba ich odvolania prejednať podľa
právnej úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu

majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťouprincípovprávnehoštátuzaručenéhovčl.1ods.1ÚstavySR.Súčasťouprincípuprávnejistoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo

niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval
a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2
O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolatelia domáhali jej preskúmania a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné a odvolanie odporcu je opodstatnené..

13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) po zistení, že odvolania boli podané včas a smerovali
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto obranným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O.s.p.preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaniach a po preskúmaní
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p. dospel
k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné.

14. Podľa § 72 ods. 1 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže
žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov.

15. Podľa § 72 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na
výživu na návrh niektorého súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi
manželmi.

16. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

17. Predmetom konania je nárok navrhovateľky na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela.
V súlade s § 72 Zákona o rodine, rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať
od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a
majetkových pomerov, pričom ak sa nedohodnú, určí rozsah tohto príspevku súd, pričom prihliadne

aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného
manžela možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode.
Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súdu príspevok priznal, nie
je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho
manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo

nepriaznivým zdravotným stavom, alebo u manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav
vyžadujúci sústavnú opateru.

18. Zo znenia ustanovenia § 72 Zákona o rodine, možno vyvodiť nasledujúce hmotnoprávne podmienky,
za ktorých možno priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela:

- manželstvo musí byť právoplatne rozvedené,
- jeden z rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť,
- schopnosti, možnosti a majetkové pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok priznať,
- bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní príspevku,
- súlad s dobrými mravmi.

19. Manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 14P/318/2014-54
zo dňa 30.10.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.11.2015.

20. Vo všeobecnosti odvolací súd dáva do pozornosti a uvádza, že zánikom manželstva zanikajú

všetky osobné a osobno-majetkové práva a povinnosti manželov. Zaniká teda aj vzájomná vyživovacia
povinnosť medzi manželmi, ktorá má manželom zabezpečiť zásadne rovnakú životnú úroveň. Solidarita
ako charakteristický znak manželských vzťahov sa ale môže v obmedzenej podobe preniesť aj do
času po zániku manželstva, avšak len za podmienok uvedených v ustanovení § 72 Zákona o rodine.
V zmysle odporúčaní európskej legislatívy - odporúčanie výboru ministrov Rady Európy členským

štátom o zabezpečení po rozvode č. 1/1989, by ale mali členské štáty Rady Európy vychádzať z
princípu ekonomickej nezávislosti oboch manželov po rozvode a uprednostňovať v právnej úprave
zabezpečenie uspokojenia potrieb bývalých manželov v prvom rade spravodlivým vysporiadaním
nárokov zo spoločného majetku, resp. priznaním primeraného dielu z majetku druhého manžela.
Alimentačná povinnosť by preto mala byť po zániku manželstva skôr výnimkou. Dôvodom pre priznanie

príspevkutedaniejerozdielvživotnejúrovnibývalýchmanželovporozvodemanželstva,aniskutočnosť,
že navrhovateľke (hoci aj výrazne) klesla životná úroveň oproti obdobiu pred zánikom manželstva a
ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojenie potrieb v rozsahu,
ako za trvania manželstva. Jedinou relevantnou skutočnosťou môže byť fakt, že bývalý manžel nie je
schopná sám sa primerane živiť. Životná úroveň bývalých manželov sa však neskúma, ani neporovnáva.

21. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, doplneného odvolacím súdom na
nariadenom pojednávaní nepochybne vyplýva, že navrhovateľka nie je evidovaná ako uchádzačka o
zamestnanie na úrade práce, čo sama potvrdila v účastníckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa9.3.2016, pričom jej tvrdenie, že sa neregistrovala z dôvodu, že jej v minulosti nebol zo strany úradu
práce ponúknutá možnosť zúčastniť sa projektov pre dlhodobo nezamestnaných, ktoré by zohľadňovali
jej zdravotný postih, je úplne irelevantná, lebo v prípade pravdivosti jej tvrdenia, by akémukoľvek

uchádzačovi o sociálne dávky, resp. tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci, keď predmetom konania
bol príspevok na výživu rozvedeného manžela, stačilo preukázať, že tento bol v minulosti evidovaný
na úrade práce ako uchádzať o zamestnanie a následne by už nemusel, a to ani v čase, keď o
sociálnu dávku, resp. o príspevok žiada, byť evidovaný ako nezamestnaný a žiadateľ o zamestnanie,
t. j. vyhol by sa povinnosti reflektovať na prácu ponúknutú sprostredkovateľom zamestnania. Podľa

odvolacieho súdu navrhovateľka nijako nepreukázala, že nie je schopná sama sa živiť, (čomu svedčí aj
skutočnosť, že sa počas odovolacieho konania v tejto veci zamestnala) a to či už zo subjektívnych alebo
objektívnych dôvodov, keď navrhovateľka sa nestará ani o dieťa, ktoré vyžaduje nepretržitú opateru
a ako tzv. „znevýhodnený uchádzač o zamestnanie“, má v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. o službách
v zamestnanosti s jej vysokoškolskou kvalifikáciou viac, ako reálny potenciál zamestnať sa, nakoľko
títo účastníci sú nielen týmto zákonom zvýhodňovaní, keď viaceré právne normy dokonca priamo

prikazujú zamestnať určité percento zamestnancov s ťažkým zdravotným postihnutím tak, ako je to u
navrhovateľky. Aj z účastníckej výpovedi riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Porade na
pojednávaní konanom dňa 8.4.2016 vyplynulo, že minimálne od jeho nástupu na túto pozíciu, t. j. od
24.4.2015 sa navrhovateľka nezaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie, pričom jej podmienka, že
chce byť zamestnaná len na tomto úrade práce, ktorú si dávala na týchto „neoficiálnych návštevách“ u

svedka, je viac, ako neprimeraná, nakoľko navrhovateľka je v prípade, ak chce preukázať neschopnosť
sama sa živiť, prijať akúkoľvek prácu zodpovedajúcu jej schopnostiam a možnostiam, najmä s ohľadom
na jej zdravotné postihnutie, t. j. administratívnu prácu s miestom výkonu práce - okresom Poprad, keď
už naviac tak, ako to vyplynulo z tejto svedeckej výpovede, táto pozícia nie je pre navrhovateľku vhodná,
nakoľko by musela splniť podmienku vzdelania - odbor sociálnej práce, ktorá u navrhovateľky nie je

splnená. Rovnako treba poukázať, že odporca predložil v konaní viaceré pracovné ponuky, z ktorých aj
keď nie všetky, ale niektoré zodpovedajú kvalifikácii a zdravotnému stavu navrhovateľky, avšak na tieto
navrhovateľka tak, ako to vyplynulo aj z jej výpovede, prípadne výpovede jej právnej zástupkyne, nijako
bez uvedenia dôvodu nereflektovala, t. j. na tieto pracovné ponuky nijako neodpovedala. Uvedené ešte
viac zvýrazňuje odpoveď riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, ktorý na priamu

otázku odporcu, či je možné, aby navrhovateľka využívala možnosti zamestnania z projektov pre osoby
so zdravotným postihnutím, ak nie je zaevidovaná na tomto úrade, priamo uviedol, že to nie je možné a
táto musí byť riadne zaevidovaná na úrade práce ako uchádzať o zamestnanie. V neposlednom rade o
tejto schopnosti samej sa živiť počas celého obdobia za ktoré navrhovateľka požadovala na odporcovi
priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela najviac svedčí skutočnosť, že navrhovateľa bez toho

aby u nej došlo k zlepšeniu zdravotného stavu, doplneniu vzdelania alebo inej podstatne okolnosti
zlepšujúcej jej uplatnenie na trhu práce, sa ako už uviedol odvolací súd zamestnala, pričom zo žiadnej
okolnosti nevyplýva dôvod pre ktorý tak nemohla urobiť už skôr.

22. Ustanovenie § 73 ods. 2 Zákona o rodine znemožňuje priznanie výživného rozvedenému manželovi

v tom prípade, pokiaľ by bolo zistené, že určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela je nutné
pre rozpor s dobrými mravmi odoprieť. Súd prvej inštancie síce správne v dôvodoch svojho rozhodnutia
poukázal na mylný názor navrhovateľky, že si nemôže nájsť zamestnanie, resp. že neprešla výberovými
konaniami na určitý post a že toto je potrebné považovať za naplnenie podmienky neschopnosti sama
sa živiť a správne poukázal, že navrhovateľka sa uchádzala o zamestnanie, ktoré jej nikdy nebolo

odmietnutézdôvodu,ženiejeschopnávykonávaťdanúprácuvzhľadomnajejzdravotnýstav,avšaktoto
vyhodnotil na ťarchu navrhovateľky len čiastočne, aj keď dikcia vyššie uvedeného ustanovenia hovorí,
že pri jeho naplnení, t. j. pri naplnení rozporu s dobrými mravmi, sa nemá tento príspevok priznať ako
taký, t. j. v plnej výške. Rovnako správne súd prvej inštancie zobral do úvahy aj skutočnosť, že sama
navrhovateľka výrazne zapríčinila známosťou s iným mužom rozvrat vzťahov medzi manželmi, pričom

tento svoj nesúhlas s rozvratom manželstva vyjadrila navrhovateľka až v podanom odvolaní, t. j. až
potom, ako súd prvej inštancie na túto skutočnosť prihliadol, keď jej vyjadrenie, že túto skutočnosť mala
poprieť, nevyplýva zo žiadneho ústneho, ani písomného prednesu navrhovateľky v prejednávanej veci
pre súdom prvej inštancie s tým, že odporca na skutočnosť, že navrhovateľka počas manželstva sama
vycestovala do M. a tam udržiavala pomer s občanom z M. opakovane poukazoval, na čo navrhovateľka

nijako nereagovala, resp. toto tvrdenie nijako, až do podaného odvolania, nepoprela. Odvolací súd
preto na odvolacom pojednávaní doplnil dokazovanie v tomto smere nielen oboznámením s vyjadrením
navrhovateľky v rozvodovom konaní ale ja výzvou pre právnu zástupkyňu navrhovateľky aby vysvetlila
tieto rozpory vo vyjadreniach navrhovateľky. Právna zástupkyňa navrhovateľky k tvrdeniam odporcu,uviedla, že sú pravdivé a navrhovateľka mala v minulosti známosť s občanom M. C., s ktorým sa
spoznala na dovolenke, pričom nasledujúci rok odišla za týmto občanom, ale nie je pravdou, že by sa
tam zdržiavala 3 mesiace v M., ale sa tam zdržiavala len 2 mesiace.

23. Neobstojí tvrdenie navrhovateľky, že pokiaľ by mal súd prihliadať na okolnosti, ktoré viedli k rozvratu
vzťahov medzi manželmi, mal by vychádzať z príčin, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia
súdu, ktorým bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, čo však v danom prípade nie je možné,
nakoľko v rámci konania o rozvod manželstva a úpravy rodičovských práv a povinností bola uzatvorená

rodičovská dohoda s tým, že v odôvodnení daného rozsudku sa neuvádzajú príčiny a okolnosti, ktoré
viedli k rozvratu manželstva a preto mala navrhovateľka za to, že uvedené nie je možné preukázať
predovšetkým na rozdielne tvrdenia účastníkov konania. Je pravdou, že v písomnom vyhotovení
rozvodového rozsudku sa z dôvodu, že sa všetci účastníci po vyhlásení tohto rozsudku vzdali práva
podať opravný prostriedok v súlade s ustanovením § 157 ods. 3 O.s.p., nenachádza odôvodnenie, s
výnimkou predmetu konania a ustanovení, na základe ktorých súd rozhodol. Je však potrebné poukázať

tak,akotovyplývazpripojenéhospisusúdomprvejinštancie,žesamotnánavrhovateľkanapojednávaní
konanom dňa 29.5.2015 priznala vzťah s iným mužom v roku 2013, keď jej obrana spočívajúca v tom,
že aj odporca mal mať známosť počas manželstva, by bola dôvodná, t. j. súd by na ňu prihliadal ako
na rozpor s dobrými mravmi v prípade, ak by si odporca voči navrhovateľke uplatnil nárok na priznanie
príspevku pre rozvedeného manžela. Nijako však na to nemožno prihliadať v tomto konaní, t. j., keď si

tento nárok uplatnila navrhovateľka, ktorá počas manželstva porušila svoju základnú zákonnú povinnosť
byťvernásvojmubývalémumanželovi-odporcovi.Nehovoriacužoskutočnosti,žepočastejtodlhodobej
neprítomnosti navrhovateľky sa o maloletú dcéru starali rodičia navrhovateľky

24. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa § 220

O.s.p. spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku s tým, že je potrebné zmeniť aj súvisiaci výrok
o náhrade trov konania.

25. O náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací
súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného

sporového poriadku, keď odporca ako plne úspešný účastník má voči navrhovateľke 100 % nárok na
náhradu trov konania s tým, že o samotnej výške týchto trov rozhodne v súlade s ustanovením § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktorý vydá
vyšší súdny úradník. Podľa odvolacieho súdu neprichádza v prejednávanej veci vzhľadom na okolnosti
uvedené v odsekoch 22 a 23 tohto rozhodnutia v úvahu aplikácia dôvodov hodných osobitného zreteľa

na strane navrhovateľky pre zníženie náhrady trov konania.

26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).