Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/107/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115230208
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4115230208.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Vajnorská
100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, advokátkou, so sídlom
Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinnému: D. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., H.
XXXX/XX, o vymoženie sumy 1 738,86 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 7. decembra 2015, č. k. 28Er/1137/2015-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) uznesením zo dňa 07. 12. 2015, č. k.
28Er/1137/2015-13 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Erika Tótha, so sídlom Exekútorského

úradu Nitra, Piaristická 2, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie právne odôvodnil
s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, 4 Exekučného poriadku, § 25 ods. 1, 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2 a 5
Občianskeho zákonníka.

V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že návrhom zo dňa 15. 03. 2015 oprávnený žiadal,
aby súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v neprospech povinnému a vymožením
pohľadávky vo výške 1 738,86 eura s príslušenstvom. Exekučné konanie sa začalo dňa 31. 03. 2015.
Exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok č. k. IG-C/0411/0465, ktorý vydal dňa
24. 02. 2012 STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.
s. Súd prvého stupňa pri preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu oprávneného, exekučného

titulu a priloženej zmluvy o úvere zistil, že povinný uzavrel so spoločnosťou Poštová banka, a. s.
(právny predchodca oprávneného) dňa 03. 03. 2008 zmluvu o úvere č. 2832239708, na základe ktorej
poskytla spoločnosť Poštová banka, a. s., povinnému úver vo výške 2 655,51 eura (80 000,- SK). Táto
zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka účinného od 01. 01. 2008 ako aj na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdu je
z jeho rozhodovacej činnosti a z reklamnej kampane Poštovej banky, a.s. vo verejných médiách (najmä

televízia a denná tlač) známe, že táto spoločnosť ako bankový subjekt podniká v oblasti požičiavania
peňažných prostriedkov (v médiách označované ako "pôžička") širokému, nešpecifikovanému okruhu
osôb.Oprávnenýmalpretopriuzatváranízmluvypostaveniedodávateľa.Súdtaktiežzistil,žepovinnýpri
uzatváranízmluvynekonalvrámcipredmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskejčinnosti,
nemal postavenie podnikateľa, ale konal ako fyzická osoba, v postavení spotrebiteľa. Na základe
uvedeného, exekučný súd vyhodnotil úverovú zmluvu medzi Poštovou bankou, a. s., ako dodávateľom

a povinným ako spotrebiteľom ako spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné
okrem ustanovení Obchodných podmienok pre úver, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvolávaaplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú
kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
Súd preskúmaním Zmluvy o úvere zistil, že v článku 3 ods.6 sa nachádza rozhodcovská doložka,

v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom pri
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. a rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a
záväzné. Rozhodcovská doložka je upravená aj v Obchodných podmienkach pre úver v článku 11.2. Súd
uviedol, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, na

ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí
lenvpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnýmipodmienkamivštandardnejzmluve.Veriteľ
môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu,
ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a

nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných
podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že
si ho môže do zmluvy uvádzať. Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v

štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach, resp. obchodných
podmienkach pre úver, inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojedná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná, a teda bráni tomu, aby
na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na

udelenie poverenia pre exekútora. Rozhodcovská doložka v Obchodných podmienkach pre úver spolu
so zmluvou o úvere má charakter štandardnej formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používa s vopred
neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch.
Keďže rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, nemožno považovať
takúto rozhodcovskú doložku za individuálne dojednanú. V čase uzavretia Zmluvy o úvere v spojení so

Všeobecnými obchodnými podmienkami ešte medzi účastníkmi neexistoval z uzavretej zmluvy žiadny
spor. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu
povinný vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Je síce pravdou, že niekedy rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s
veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené iba do doby, kým

nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Vzhľadom k uvedenému súd dospel
k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť
si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a

štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde,
ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno
považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná

zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle
§ 53 ods. 5 OZ neplatná. Rozhodcovská doložka v Zmluve o Úvere a v Obchodných podmienkach
je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná
rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré

je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na
uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia. Záverom uviedol, že
po právoplatnosti uznesenia súd exekučné konanie zastaví.
Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd,
aby rozhodnutie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vyhovuje, alebo alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil s
poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e), § 120 ods. 4, § 221 ods. 1 písm. d), f)
a h) OSP. Uviedol, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydaniepoverenia, pričom prekročenie spočíva v skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z
nedostatočne zisteného skutkového stavu a zároveň ním súd odňal oprávnenému možnosť konať pred

súdom. Ďalej poukázal na znenie § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. V zmysle vyššie uvedeného
ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd nemal skúmať iné listiny, ako
je napr. zmluva o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Zdôraznil, že prekročením zákonných
limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 ZoRK a prekážky rozsúdenej veci a skúmaním

rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Okrem
iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie vydaného uznesenia.
Uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie alebo ako kasačný
súd, či súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda
nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej pôsobnosti, než akou v

prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody,
ale aj premenné historického výkladu. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 16. 06. 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. Oprávnený mal za to, že exekučný súd
je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.
Dodal, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej

veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda ak existuje prekážka res iudicata, konanie súdu
porušuje článok 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy SR, keďže štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojim konaním
nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal
na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil.

Uviedol, že nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú jasne vyjadril pri konštruovaní
vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním.
Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová
banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať

túto zákonom stanovenú ponuku. Klient rozhodcovskú doložku neodmietol, čo je prejavom jeho osobnej
a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom
konaní, avšak opomenul tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh
rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek
splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. V súvislosti s uvedeným dal do pozornosti odvolacieho súdu
uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla
2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra, Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29.
septembra 2009 a sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. apríla 2009 a sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007. Ďalej
súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 153 ods. 1 OSP. Zároveň sa nijako nevysporiadal

s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd.
V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite
naplánovať. V rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia, pričom žalobca a žalovaný si určia

každý jedného rozhodcu. V rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, čo zabezpečuje prinajmenšom
rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, a teda aj dlžníka ako spotrebiteľa. Ďalšou namietanou
skutočnosťou bolo, že súd prvého stupňa odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že ani OSP, Exekučný poriadok a dokonca

ani ZoRK neposkytuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ
a judikatúry mal za to, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom
navýsledok,ktorýsamádosiahnuť,pričomvoľbaforiemametódsaponechávavnútroštátnymorgánom.
Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky teda nemožno oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, keďže

ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona
je výlučne indikatívny, nie interpretační. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež
nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne,
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom - a teda ani vočiúčastníkom tohto konania. Okrem iného konštatoval, že súd prvého stupňa porušuje princíp právnej
istoty a legitímnych očakávaní, keďže exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie
niekedy zamietnu a inokedy vydajú. Na podporu správnosti tohto tvrdenia poukázal na rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave č. k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26. 06. 2012 a 18CoE/632/2011-23,
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2CoE/292/2012-59 a č. k. 2CoE/112/2012-59. Podotkol,
že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe
postavenia spotrebiteľa. Oprávnený zastáva právny názor, že postupom súd bol porušený princíp
rovnostiúčastníkovkonania,keďžebeztoho,abypovinnýurobilakýkoľvekprávnyúkon,bolanezákonne

zvýhodnený len na základe svojho postavenia. Exekučný súd takýmto konaním nahrádza pasivitu
povinného, svojím konaním a svojou vôľou bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Takýmto
spôsobom sú spotrebitelia motivovaní k pasivite namiesto toho, aby boli vedení k dodržiavaniu zákonov
a povinností. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. 23/2013-8, Nález
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS153/07 z18.októbra2007asp.zn.III.ÚS171/096z5.apríla2007.
Na základe vyššie uvedeného konštatoval, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť

svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle

§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie sa začalo návrhom na
vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. Erikovi Tóthovi, so sídlom Exekútorského
úradu v Nitre, Piaristická 2, dňa 31. 03. 2015 v neprospech povinného o vymoženie sumy 1
738,86 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
sp. zn. IG-C/0411/0465 zo dňa 24. 02. 2012 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 18. 04. 2012 a vykonateľnosť dňa 22. 04. 2012. Exekučným titulom bola povinnému
uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému dlžnú istinu vo výške 1 738,86 eura, úrok vo výške 19 % ročne
zo sumy 1 738,86 eura od 02. 02. 2011 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1
738,86 eura od 02. 02. 2011 do zaplatenia, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku

dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady žalovaného (povinného) po predčasnej splatnosti celého
úveru vo výške 131,81 eura, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú za obdobie odo
dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného (povinného) po predčasnej splatnosti
celého úveru do dňa 01. 02. 2011 vo výške 69,36 eura a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie
vo výške 77,60 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. V prevyšujúcej časti

rozhodcovský súd žalobu vo veci samej zamietol.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom k 31. 12. 2014, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného

predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splneniazákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný
súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na

vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného

poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3Cdo/122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). V danej veci súdy konajú v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretujú a aplikujú, ich úvahy vychádzajúce z
konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval

rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a

nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011).
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, preto odvolací súd potvrdzuje vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd navyše poznamenáva, že konanie o nútenom výkone súdnych
a iných rozhodnutí - exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle č. 46
Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí
nadväzovať na základné civilné konanie.
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo,

zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľnýchrozhodnutí,napr.napodkladerozsudkovrozhodcovskýchsúdov.Súdvzásadepostupom
podľa§44ods.2EPnepreskúmavavecnúsprávnosťexekučnýchtitulov,pretožebysatýmnezákonným
spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzajúceho
konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S

prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom
normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých
členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul.Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom

zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny
výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Exekučný súd pritom nemôže
byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane, iba čo do objektívne nemožného,

právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia
samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby
toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti
predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť
zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno

bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia,
ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad
ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle
vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej,
obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom

odporujúcomplnenívyvodiť.Splnením,ktorémožnooznačiťzaexekučnenevykonateľné,satotižsúdvo
svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského
rozsudku by sa míňal práve euro konformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z
preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť
rozhodcovského rozsudku (vo veciach, na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti,

pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a
rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami
dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí
rozhodcovskéhosúdu,ktorémujemožnézjavnevyčítaťnedôslednosťprizákonnejochranespotrebiteľa.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným správne posúdený ako

vzťah spotrebiteľský, ktorý používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov
o ochrane spotrebiteľa, t. z., že je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. Rozhodcovský súd od počiatku
nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva
alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.

Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je
v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane
súdneho exekútora, ak aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Nemožno totiž
strácaťzozreteľa,ževydanímpovereniaexekútorovivznikápovinnosťpostaraťsaovykonanieexekúcie
(§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný

reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Navyše, tento postup exekučného
súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu
na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich
následné doručovanie a podobne. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek

rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý
koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský
súd odvolil svoju právomoc od čl. 3 ods. 6 Zmluvy o úvere, ktorá má vopred predtlačenú podobu pred
podpísaným zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska

informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď
zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo
ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je
zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť
len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C

240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že
všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú rozhodované primárne v rozhodcovskom konaní. Takto
dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a
to v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienokposkytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný
ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je

neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd
zastáva názor, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie
síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa
pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.

Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad
rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda,
zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za
spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov

„obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov
pred„silnejšími“subjektmi.Dôvodytakejtopotrebymožnohľadaťvcharakterepriemernéhospotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -
nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať

o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto
možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou

podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní,
potom stanovenie konkrétneho rozhodcovského orgánu, ktorý vec prejedná, patrí tiež do množiny
neprijateľnej praktiky, t. j. podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
práve z dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia.

Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však
uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v
čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky
založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi
možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom

právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá
byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu k
priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Záver o prijateľnosti (primeranosti) spornej rozhodcovskej doložky nemožno oprieť ani o odvolaním
citovanú úpravu zo zákona o bankách.

Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a

pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich
vzájomných sporov z obchodov.
Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa

nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,
tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Uvedené ustanovenia prekračujú rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či
zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách, predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení,

viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť
pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného
prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania. Odvolací súd dodáva, že
požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru
zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b

ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách, môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi
(spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných
mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného
obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti, vrátane prípadného rizika čakania
na prepracovanie návrhu zmluvy, trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej

zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za
splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, a
to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z

pôvodného znenia zákona č. 603/2003 Z. z v praxi viedlo k neskoršej úprave doplnením (s účinnosťou
od 1. decembra 2009) povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
Práve oprávnený tak nad rámec neprimeranej (neprijateľnej) podmienky, konštatovanej napadnutým
uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky, odvolaním upozornil na ďalší
dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo o prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich

náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.