Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/281/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213201102
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213201102.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predseda Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice

Javorovej a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany,
Teplická 7434/147, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s. r. o.,
Bratislava, Justičná 9, proti žalovanému: L. J., nar. XX. Q. XXXX, bytom I. XXX, o 1.419,63 eur s
príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 1. júla
2013 č. k. 10C/87/2013 - 24 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti lehoty plnenia vo vyhovujúcej časti veci
samej m e n í tak, že istinu a úroky z omeškania takýmto rozsudkom prisúdené povoľuje žalovanému

zaplatiť v splátkach po 42 eur mesačne, vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim
po právoplatnosti tohto rozsudku tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť
celého plnenia.

V napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa zmluvnej pokuty 30,29 eur, rozsudok súdu
prvého stupňa p o t v r d z u j e .

V napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa úroku do zosplatnenia istiny v sume 94,72
eur, úroku zo zosplatnenej istiny - ušlého úroku v sume 262,48 eur, dlžného poistného v sume 16,14 eur,
poplatku za upomienku 16 eur, úroku z omeškania 0,024% denne zo sumy 373,34 eur od 22. januára
2013 do zaplatenia a v časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.000 eur
spolu s kapitalizovaným denným úrokom z omeškania do zosplatnenia vo výške 0,68 eur, kapitalizovaný
denný úrok z omeškania od zosplatnenia do podania žaloby vo výške 324,66 eur, úrok z omeškania vo

výške 0,024% denne zo sumy 1.000 eur od 22. januára 2013 do zaplatenia, v mesačných splátkach
po 20 eur mesačne od právoplatnosti rozsudku tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok zročnosť celého plnenia; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni trovy konania v sume 112,59 eur do rúk právneho zástupcu žalobkyne do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1 a 3, § 2 ods. 1 písm. a/,
b/ a g/, ods. 3, § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (majúc zjavne na mysli zákon
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnení); § 37 ods. 1, § 39,
§ 40 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k/, ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 a §
544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3
ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 586/208 Z. z. (majúc zjavne na mysli Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení Nariadenia vlády SR č.
586/2008 Z. z.); čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. a/ - c/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4 ods. 1 a 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a bodom 1
písm. e/ prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách a § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy účastníkov (ďalej len „ZoSÚ“). Vecne
dôvodil, že v predmetnej veci ide o spotrebiteľský vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa riadi
zákonnými ustanoveniami O. z. a zákona o ochrane spotrebiteľa, v žiadnom prípade sa nemôže riadiť

ustanoveniami Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „Obch. z.“) a to ani v prípade, že by sa na tom účastníci zmluvne dohodli. Takéto dojednanie by
totiž podľa zákonných ustanovení O. z. bolo neprijateľnou podmienkou a ako takou absolútne neplatnou,
pričom na dôvod tejto neplatnosti je súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti. Medzi účastníkmi
uzavretú úverovú zmluvu z 27. októbra 2009, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné obchodné
podmienky, posúdil ako zmluvu typovú. Mal za to, že okrem ustanovení O. z. podlieha predmetný

zmluvný vzťah aj ZoSÚ v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom
úvere preto musí spĺňať zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 1 a 2 ZoSÚ a v prípade
absencie niektorých podmienok je tu následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
teda bez akéhokoľvek navýšenia len v hodnote poskytnutej služby, teda výšky spotrebiteľského úveru.
V predmetnej veci bola zmluva riadne uzavretá, úver bol poskytnutý, návrh žalobkyne preto posúdil

ako dôvodný čo do výšky žalovanej sumy 1.000 eur, úroku z omeškania z tejto sumy, lebo úver aj
s príslušenstvom mal žalovaný uhradiť. Dojednanie o zmluvnej pokute v úverových podmienkach v
hlave 17 § 4 považoval za absolútne neplatné dojednanie, nakoľko celé úverové podmienky sú písané
drobným, voľným okom skoro nečitateľným písmom, ďalej zaradenie dojednania o zmluvnej pokute
medzi menej podstatné a menej významné obchodné podmienky, mohlo u spotrebiteľa vyvolať dojem,

že aj táto je tak nedôležitá. Úverové podmienky sú prakticky nečitateľné, teda nejasné, neurčité a
teda aj neplatné. Naviac dohodu účastníkov o zmluvnej pokute možno ťažko akceptovať ako súčasť
obchodných podmienok, zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu a v danom prípade
táto absentuje. Zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná a
v zákonom predpísanej forme, preto jej obsiahnutie v úverových podmienkach nemožno akceptovať z

hľadiskajejvážnostiadôležitosti.O.z.neobsahuježiadnuzákonnúúpravuotom,žezmluvnépodmienky
môžu byť obsiahnuté v tzv. všeobecných podmienkach. Takúto úpravu obsahuje len Obch. z., ktorý
nie je ale možné aplikovať na tento spotrebiteľský vzťah, lebo je to nevýhodnejšie pre spotrebiteľa a
aj toto je dôvodom neplatnosti. Naviac úverové podmienky, súčasťou ktorých majú byť aj dojednania
o zmluvných pokutách nie sú podpísané ani žalobkyňou ani žalovaným, hoci § 544 O. z. vyžaduje na

platnosť zmluvy o zmluvnej pokute písomnú formu, jej nedodržanie s poukazom na ust. § 40 ods. 1 O. z.
je dôvodom jej absolútnej neplatnosti. Na základe toho dospel súd k záveru, že dojednanie o zmluvnej
pokute je absolútne neplatné, na ktorý dôvod musí súd prihliadať z úradnej povinnosti, aj keď sa ho
nikto nedovoláva. Ako nedôvodnú preto zamietol žalobu žalobkyne vo zvyšku, teda v časti vo výške
419,63 eur s poukazom na § 4 ods. 5 (?) ZoSÚ. Žalovaného zaviazal iba na zaplatenie istiny 1.000

eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,024% denne z tejto čiastky od 22. januára 2013 až do
zaplatenia, poukazujúc hlavne na ust. § 517 ods. 2 O. z., ako aj na zaplatenie kapitalizovaného denného
úroku z omeškania do zosplatnenia vo výške 0,68 eur a na zaplatenie kapitalizovaného denného úroku
z omeškania od zosplatnenia do podania žaloby vo výške 324,66 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.
Nakoľko žalovaný je bez pracovného pomeru a poberá mesačne sumu vo výške 62 eur, súd mu povolil

zaplatiť spornú istinu v mesačných splátkach po 20 eur od právoplatnosti rozsudku tak, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V časti o trovách konania svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O. s. p., vecne dôvodil čiastočným úspechom oboch účastníkov,
z ktorého dôvodu priznal žalobkyni náhradu trov konania len v pomernej výške podľa miery jej úspechu
a neúspechu. Žalobkyňa žiadala o zaplatenie 1.419,63 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania, to

predstavuje 100%, úspešná bola v sume 1.000 eur, čo predstavuje 70,47% (1.419,63 : 100%, 1.000 :
14,9) z toho, čo žiadala, neúspešná tak bola vo výške 29,53% (100% - 70,47%). Pomer jej neúspechu
a úspechu tak podľa súdu prvého stupňa predstavuje 40,94%, čo je miera jej úspechu v spore, preto
má žalobkyňa právo na náhradu trov konania účelne a správne vypočítaných trov konania, žalobkyňa
si vyčíslila náhradu trov konania 275,03 eur, ktorá pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku a trov

právneho zastúpenia, preto žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 112,59 eur, ktorá zodpovedá
40,94%.Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa a to iba v jeho zamietajúcej časti, v časti o
povolení splátok a náhrady trov konania s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne navrhla jeho zmenu v napadnutej časti vyhovením

žalobe vo veci samej aj v takejto časti a priznaním jej plného úspechu v konaní a tak aj plnej náhrady
trov prvostupňového i odvolacieho konania. Dôvodila, že úverová zmluva musí byť v danom prípade
posudzovaná v režime Obch. z. s primeranou aplikáciou ust. § 52 a nasl. O. z. a právnych predpisov
upravujúcich spotrebiteľské vzťahy, akým je napr. ZoSÚ, majúc za to, že podľa kogentného ust. § 261
ods. 3 písm. d/ Obch. z. je úverová zmluva tzv. absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, ktorý

sa vždy spravuje ustanoveniami Obch. z. a nakoľko ide o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, treba na
predmetnú úverovú zmluvu subsidiárne aplikovať aj ZoSÚ a ust. § 52 a nasl. O. z. V časti o zmluvnej
pokute považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné, nakoľko zmluvnú pokutu „v pravom slova
zmysle“ si žalobkyňa v tomto konaní uplatňovala len vo výške 30,29 eur. Súd však nešpecifikoval,
čo konkrétne má na mysli, keď hovorí o zmluvnej pokute, preto sa žalobkyňa k takejto časti výroku
(ktorý taktiež nebol riadne špecifikovaný) nemôže kvalifikovane vyjadriť. Zmluvné dojednanie o zmluvnej

pokute v pravom slova zmysle vo výške 30,29 eur obsiahnuté v úverových podmienkach považuje za
platné dojednanie, nakoľko žalovaný na prednej strane zmluvy vyhlásil, že prejavuje súhlas byť týmito
podmienkami viazaný a je nesporné, že písomná forma dojednania o zmluvnej pokute bola dodržaná.
Sama skutočnosť, že strany dojednali zmluvnú pokutu pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti iba
jednou zmluvnou stranou neznamená, že takáto dohoda odporuje zásadám poctivého obchodného

styku. Ak by však mal súd na mysli aj položku úroku z úveru, ktorý by mal žalovaný uhradiť v prípade
riadneho platenia úveru (262,48 eur), uplatňovaného v zmysle § 6 hlavy 7, tak takýto nárok je potrebné
správne chápať ako „ušlý úrok“ a nie ako zmluvnú pokutu v pravom slova zmysle, t. j. sankciu za
porušenie zmluvnej povinnosti, nakoľko uvedený nárok nie je sankčným nárokom, nemá sankčnú
povahu charakteristickú pre inštitút zmluvnej pokuty, to znamená, že žalobkyňa si voči žalovanému

nežiadala zaplatiť o nič viac, ako to, čo by žalovaný žalobkyni v priebehu riadneho splácania úveru
uhradil. S poukazom na § 1 hlavy 5 úverových podmienok žalobkyňa uviedla, že celková výška úroku,
ktorý by si mohla voči žalovanému uplatniť v prípade riadneho platenia úveru je nasledovná: 40,39 eur
(t. j. výška splátky) - 2,69 eur (t. j. poplatok za poistenie) = 37,7 eur x 36 splátok = 1.357,20 eur - 1.000
eur (t. j. výška úveru) = 357,20 eur (o čom bol žalovaný informovaný v samostatnom políčku na prednej

strane úverovej zmluvy v bode 55). Na základe splátkového kalendára predstavuje celkovo výška úroku
z úveru sumu rovnajúcu sa súčtu vyrúbeného „úroku“ a „ušlého úroku“, t. j. 94,72 eur + 262,48 eur
= 357,20 eur, čo je suma totožná s výškou úroku z úveru (celkové náklady spotrebiteľa), ktorú si
žalobkyňa v zmysle úverovej zmluvy mohla voči žalovanému uplatňovať. Po časti odôvodnenia ohľadom
zamietnutia zmluvnej pokuty, ktorú však súd prvého stupňa nekonkretizoval, zamietol aj celú zvyšnú

sumu okrem istiny úveru vo výške 419,63 eur bez akéhokoľvek zdôvodnenia, len stroho skonštatoval,
že ako nedôvodnú zamietol žalobu žalobkyne vo zvyšku, teda v časti vo výške 419,63 eur poukazujúc
na § 4 ods. 5 ZoSÚ. Neuviedol však dôvody, na základe ktorých boli nároky z poistenia, dlžných
poplatkov za upomienky a úroky z úveru zamietnuté a obmedzil sa len na odcitované ustanovenia
zákona, preto je uvedená časť rozsudku postihnutá inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (nepreskúmateľnosť), čím bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred
súdom. Ďalej uviedla, že úverové zmluvné podmienky žalobkyne v originálnom dokumente začínajú
na rubovej strane zmluvy a pokračujú na ďalšom liste, pevne spojenom so zmluvou a teda tvoria so
zmluvou jeden dokument. Uvedené vyplýva aj z textu vyznačeného na prednej strane zmluvy, kde sa
uvádza „Neoddeliteľnou súčasťou tejto úverovej zmluvy sú úverové zmluvné podmienky spoločnosti

Home Credit Slovakia, a. s., uvedené na rube tejto listiny (str. 1) a na samostatnom liste (str. 2 a 3) ...“.
Súd vyhodnotil úverovú zmluvu ako nespĺňajúcu obligatórne náležitosti v zmysle ZoSÚ, pričom vôbec
neurčil, ktorý údaj v úverovej zmluve chýba, resp. čo konkrétne žalobkyňa od žalovaného v žalobe
požaduje bez toho, aby to bolo uvedené v predmetnej úverovej zmluve. Vzhľadom na uvedené sa k
dôvodu, prečo súd zamietol zvyšnú časť žaloby žalobkyňa nemôže kvalifikovane vyjadriť. Má za to, že

rozsudok je postihnutý inou vadou konania, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie súdu, čím jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, keďže toto rozhodnutie je nepreskúmateľné a teda ani nie je jasné,
na základe čoho súd rozhodol. K otázke splátok žalobkyňa uviedla, že žalovaný nepreukázal svoju
nepriaznivú sociálnu a finančnú situáciu relevantným spôsobom, hoci z konštantnej judikatúry vyplýva,
že ak má súd za to, že je namieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu ako je zákonná alebo určiť, že plnenie sa

má uskutočniť v splátkach, táto časť výroku rozsudku musí byť podložená zistením všetkých potrebných
skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci
na povinný nárok a osobné pomery účastníkov je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než 3 dni od
právoplatnosti rozsudku. Zistenie majetkových a sociálnych pomerov žalovaného bolo zo strany súdunedostatočné, resp. žiadne a neodôvodňovalo určiť plnenie v splátkach, resp. plnenie v nepomerne
nízkych splátkach v porovnaní s výškou pohľadávky, čím bola žalobkyňa znevýhodnená, nakoľko pri
takto nastavenej výške mesačných splátok (20 eur) s ohľadom na výšku pohľadávky je časový horizont

jej uspokojenia neúmerne dlhý, až 67 mesiacov. Žalobkyňa uviedla, že sa nebráni plneniu dlžnej sumy
zo strany žalovaného v splátkach, avšak vo výške, ktorá bude primeraná výške celkovej dlžnej sumy.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) vec v medziach odvolania (teda len čo do zamietnutia
žaloby, lehoty na plnenie vo vyhovujúcej časti a aj v časti trov konania, kde malo rozhodnutie povahu
rozhodnutia závislého na čo aj len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214
ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý
verejný záujem), pričom dospel k záveru, že rozsudok nemožno vo všetkých odvolaním dotknutých
častiach považovať za vecne správny.

Odvolateľka v odvolaní na rozdiel od súdu prvého stupňa uviedla, že úverová zmluva musí byť v danom

prípade posudzovaná v režime Obch. z. s primeranou aplikáciou ust. § 52 a nasl. O. z. a právnych
predpisovupravujúcichspotrebiteľskévzťahy,akýmjenapr.ZoSÚ,majúczato,žejeúverovázmluvatzv.
absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, ktorý sa vždy spravuje ustanoveniami Obch. z. a nakoľko
ide o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, treba na predmetnú úverovú zmluvu subsidiárne aplikovať aj
ZoSÚ a ust. § 52 a nasl. O. z.

Odvolací súd je toho názoru, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú
použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie (tu por.
napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44), úprava v Obch.

z. musí vo vzťahoch za účasti spotrebiteľa celkom logicky ustúpiť aj špecifickej úprave prijatej práve
za účelom ochrany spotrebiteľa (pravidlo „lex specialis derogat lex generalis“, pričom tu predpisom
všeobecnej povahy treba samozrejme rozumieť Obch. z. ako zákon upravujúci len všeobecný zmluvný
typ zmluvy o úvere a predpisom špeciálnym naopak zákon o spotrebiteľských úveroch).

Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovaná suma 1.419,63 eur pozostáva z istiny 1.000 eur (dlžná suma
úveru bez úrokov do zosplatnenia v sume 131,48 eur a zosplatnená istina - dlžná suma úveru bez úrokov
z úveru, kotrú by mal žalovaný uhradiť v prípade riadneho platenia úveru v sume 868,52 eur), úroku z
dlžnej sumy úveru do času zosplatnenia 94,72 eur, z úroku zo zosplatnenej istiny 262,48 eur, dlžného
poistného 16,14 eur (1.000 + 94,72 + 262,48 + 16,14 = 1.373,34 eur), poplatku za upomienku 16 eur,

zo zmluvnej pokuty 30,29 eur (1.373,34 + 16 + 30,29 = 1.419,63 eur) a uplatnila si aj zákonný úrok z
omeškania do zosplatnenia 0,68 eur a úrok z omeškania od zosplatnenia do podania žaloby 324,66 eur
(1.419,63 + 0,68 + 324,66 = 1.744,97 eur) a úrok z omeškania 0,024% denne zo sumy 1.373,34 eur
od 22. januára 2013 do zaplatenia.

Súd prvého stupňa vyhovel žalobe v časti o istine 1.000 eur, zákonnom úroku z omeškania do
zosplatnenia 0,68 eur, úroku z omeškania od zosplatnenia do podania žaloby 324,66 eur a úroku z
omeškania 0,024% denne zo sumy 1.000 eur od 22. januára 2013 do zaplatenia, vo zvyšku (t. j. v časti
o úroku do zosplatnenia istiny 94,72 eur, úroku zo zosplatnenej istiny - ušlého úroku 262,48 eur, dlžnom
poistnom 16,14 eur, poplatku za upomienku 16 eur, zmluvnej pokute 30,29 eur a úroku z omeškania

0,024% denne zo sumy 373,34 eur od 22. januára 2013 do zaplatenia) žalobu zamietol.

Ako už bolo uvedené vyššie odvolateľka rozsudok napadla v jeho vyhovujúcej časti iba v časti o povolení
splátok a náhrady trov konania a v celej jeho zamietajúcej časti.

Podľa § 160 ods. 1 O. s. p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.Z obsahu spisu v prejednávanej veci potom vyplýva, že súd prvého stupňa napádaným rozsudkom
povolil na zaplatenie takýmto rozhodnutím priznaných súm splátky, dôvodiac, že žalovaný je bez

pracovného pomeru a poberá iba sumu 62 eur mesačne. Žalobkyňa síce v odvolaní namietala, že
žalovaný nepreukázal svoju nepriaznivú sociálnu a finančnú situáciu relevantným spôsobom a zistenie
majetkových a sociálnych pomerov žalovaného bolo zo strany súdu nedostatočné a neodôvodňovalo
určiť plnenie v splátkach, napriek tomu však uviedla, že sa nebráni plneniu dlžnej sumy zo strany
žalovaného v splátkach, žiadala ale určenie splátok vo výške, ktorá bude primeraná výške celkovej

dlžnej sumy.

Jedným z ustálených pravidiel rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorého by k zaplateniu celého dlhu i
vo forme splátok malo prísť najneskôr do 36 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa takáto
výhoda poskytla (resp. v časovom intervale takéto rozpätie prekračujúcom nanajvýš nepatrne) a to i pri
pominutí okolnosti získania žalovaným nespornej výhody (odkladu) už praktickým donútením žalobkyne

uplatniť právo na súde.

Výška súm priznaných napádaným rozsudkom na istine a úrokoch z omeškania (k času rozhodovania
v prvom stupni 1. júla 2013), teda 1.363,98 eur (1.000 + 0,68 + 324,66 + 38,64) by pri rešpektovaní
vyššie priblíženého pravidla o rozložiteľnosti splátok najviac na tri roky odôvodňovala výšku splátky

prinajmenšom 37,88 eur mesačne (1.363,98 : 36), avšak v čase zaoberania sa touto vecou odvolacím
súdom (30. decembra 2014) pri rozložení na 36 mesiacov to už predstavovalo výšku splátky cca 41,54
eur mesačne (1.000 + 0,68 + 324,66 + 169,92 = 1.495,26) a po korektnom zaokrúhlení na celé eurá
42 eur mesačne.

Práve takýmito úvahami preto odvolací súd dospel k záveru, že princípu vyváženej ochrany práv oboch
strán sporu i so zreteľom k okolnostiam vlastným tejto konkrétnej veci (najmä s prihliadnutím k ochote
žalobkyne uspokojiť sa s plnením v splátkach) zodpovedá povolenie splátok v takejto výške a preto
podľa § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti lehoty plnenia zmenil spôsobom
uvedeným v prvej vete výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu).

Odvolateľka polemizovala so súdom prvého stupňa na tému potreby (či nepotrebnosti) opatrenia
podpisom aj dojednania o zmluvnej pokute, resp. nemožnosti (či naopak možnosti) zahrnutia takéhoto
dojednania aj do všeobecných zmluvných podmienok dodávateľa.

Odvolací súd môže len zopakovať to, na čo poukázal už v inej skôr ním prejednanej veci, hoc aj za účasti
inej veriteľky (tu por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. novembra 2014 č. k. 10Co/223/2013-85,
vydaný vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 6C/219/2012) a síce, že v rámci spotrebiteľských zmlúv
dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu alebo iné obdobne znevýhodňujúce ustanovenia zásadne
nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba spotrebiteľskej zmluvy

samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis (v ktorom smere ide inak len o riadenie
sa názorom, vysloveným už v náleze Ústavného súdu Českej republiky z 11. novembra 2013 sp. zn.
I. ÚS 3512/11).

Odvolací súd pri riadení sa týmito úvahami preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej

zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa zmluvnej pokuty 30,29 eur podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
ako vecne správny potvrdil.

Zostalo rozhodnúť o odvolaním účinne napadnutých častiach zamietajúcej časti rozsudku vo veci samej,
t. j. o úroku do zosplatnenia istiny v sume 94,72 eur, úroku zo zosplatnenej istiny - ušlom úroku v sume

262,48 eur, dlžnom poistnom 16,14 eur, poplatku za upomienku 16 eur a úroku z omeškania 0,024%
denne zo sumy 373,34 eur od 22. januára 2013 do zaplatenia.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého

paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)

je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992

Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť

č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §

221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte
zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i napádaný rozsudok súdu prvého

stupňa z prejednávanej veci v častiach o úroku do zosplatnenia istiny v sume 94,72 eur, úroku zo
zosplatnenej istiny - ušlom úroku v sume 262,48 eur, dlžnom poistnom 16,14 eur, poplatku za upomienku
16 eur a úroku z omeškania 0,024% denne zo sumy 373,34 eur od 22. januára 2013 do zaplatenia.

Súd prvého stupňa sa totiž v tejto veci dopustil pochybenia, že do odôvodnenia svojho rozsudku obrazne

nasypal celé priehrštie ustanovení právnych predpisov, tieto ale uspokojivým spôsobom nevyložil a takto
sa mu logicky nemohlo podariť ani to, žeby mohol výsledkami dokazovania i dostatočne argumentačne
podporiť svoju úvahu, prečo má byť žaloba vo zvyšku (419,63 eur) nedôvodná, a to všetko s výnimkou
zmluvnej pokuty (30,29 eur), v ktorej časti súd dostatočne objasnil skutkový stav a vec i správne právne
posúdil, všetko v miere dostačujúcej pre rozhodnutie o tejto otázke.

Odvolaciemusúduzatakéhotostavuvecíanineostávaloiné,nežvzáujmezachovaniaprávaúčastníkov
na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v
prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej, týkajúcej sa úroku dozosplatnenia istiny v sume 94,72 eur, úroku zo zosplatnenej istiny - ušlého úroku v sume 262,48 eur,
dlžného poistného v sume 16,14 eur, poplatku za upomienku 16 eur, úroku z omeškania 0,024% denne
zo sumy 373,34 eur od 22. januára 2013 do zaplatenia, a v časti o trovách konania (v ktorej časti bolo

rozhodnutie závislým na rozhodnutí vo veci samej) podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť a
podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania

podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci (v časti, v ktorej táto po
odvolaní iba žalobkyne ostala predmetom konania), o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením
obsahujúcim patričné odpovede na všetky relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.