Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/45/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7104899373
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7104899373.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu V.. O.L. Z., správcu konkurznej podstaty K. M., F..M.. v
konkurze, so sídlom v N., N. XX, IČO: XXXXXXXX (sídlo správcu: N., F. X) proti žalovanému O. J., nar.
X.X.XXXX, bývajúcemu v N., J. XX, o zaplatenie 59.592,70 eura (1.795.289,66 Sk), o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 1. októbra 2012 č.k. 19C/94/2004-284 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, žalovanému priznal právo na náhradu
trov konania proti žalobcovi vo výške 10.447,776 eura (trovy právneho zastúpenia) a priznané trovy
uložil žalovanému zaplatiť k rukám jeho právneho zástupcu V.. W. N., advokáta, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že o trovách štátu rozhodne samostatným uznesením.

V odôvodnení konštatoval, že žalobou uplatnený peňažný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.795
289,66 Sk s príslušenstvom je nárokom na náhradu škody voči žalovanému či už titulom jeho
zodpovednosti vyplývajúcej z pracovnoprávneho vzťahu alebo titulom zodpovednosti člena štatutárneho
orgánu spoločnosti za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom funkcie. Žalobou uplatnený nárok
žalobca odôvodňoval tvrdením, že pri kontrole účtovných dokladov zistil, že žalovaný nevyúčtoval sumu

1.795 289,66 Sk ako zálohu, ktorú prevzal od úpadcu formou výberu z bankového účtu a pretože v
zmysle § 14 ods. 1 písm. g) zákona č. 28/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov,
sa všetky nesplatené pohľadávky a záväzky týkajúce sa konkurznej podstaty stávajú splatnými, listom
zo dňa 4.8.2003 vyzval žalovaného na splnenie dlhu, na ktorý však nereagoval.

Ďalej súd uviedol, že potom ako Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 15. mája 2009 č.k.
4Co/292/2007-158 jeho rozsudok zo dňa 22. februára 2007 č.k. 19C/94/2004-126, ktorým zamietol
žalobu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, podaním zo dňa 24.4.2012 žalobca súdu oznámil, že dňa
10.4.2012 uzavrel zmluvu o prevode pohľadávok so spoločnosťou N. Q. M..L..T.. so sídlom v Košiciach,
Orlia 10, na základe ktorej sa vlastníkom pohľadávky uplatnenej v tomto konaní stala spoločnosť N. Q.
M..L..T.. a poukazom na uvedenú skutočnosť tvrdil, že stratil aktívnu vecnú legitimáciu v predmetnej veci.

Vychádzajúc zo zistenia, že na základe žalobcom predloženej platnej kúpnej zmluvy - zmluvy o prevode
N., T. XX, pohľadávok, ktorú uzatvoril so spoločnosťou N. Q. M..L..T.., so sídlom v IČO: XX XXX XXX,
sa vlastníkom pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, stala táto spoločnosť, vec právne posúdil
podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. a dospel k záveru, že žalobca

už nie nositeľom tvrdeného práva, o ktorom sa v predmetnej veci koná a keďže ani žalobca a ani novýveriteľ, t.j. spoločnosť N. Q. M..L..T.., nenavrhli zmenu účastníka na strane žalobcu, z dôvodu straty
aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní mu neostávalo iné, ako žalobu zamietnuť.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní procesne úspešnému žalovanému
priznal náhradu trov jeho právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej za úkony právnych služieb jeho
advokáta vykonané v období od prevzatia zastúpenia do 31.12.2004 podľa § 13 ods. 1, § 19 ods. 3, § 22
ods. 3 vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb,zaúkonyprávnejslužbyvykonanévobdobíod1.5.2005do31.12.2008podľa§10ods.1,2,§14
ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom do 31.12.2008 a za úkony právnej služby vykonané
v období od 1.1.2009 podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom od 1.1.2009. Priznanú náhradu trov uložil žalobcovi
zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalovaného v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p..

Výrok o trovách štátu odôvodnil aplikáciou ust. § 151 ods. 3 a 6 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Podľa jeho obsahu uplatnil odvolací dôvod podľa §
205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkol, že postupoval formalisticky
pri posudzovaní obsahu jeho podania, ktorým mu oznámil, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Toto jeho
podanie obsahovalo totiž všetky náležitosti podľa § 92 ods. 2 O.s.p., a to opis skutočnosti, ktorá nastala

po začatí konania a s ktorou je spojený prevod práv, samotnú listinu preukazujúcu tento prevod, ako aj
označenie nového majiteľa pohľadávky. Mal za to, že ak mal súd o význame alebo obsahu tohto jeho
podania pochybnosti, mal uplatniť postup predpokladaný § 43 O.s.p., t.j. vyzvať ho, aby toto podanie
doplnil alebo upresnil a pretože tak nepostupoval a žalobu bez ďalšieho zamietol, odňal mu tým možnosť
konať pred súdom.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 656,66 eura. Uviedol, že súd prvého stupňa náležite zistil
všetkyskutočnostidôležitéprerozhodnutievoveciatietotiežsprávneprávnevyhodnotilapredovšetkým

správne konštatoval, že pri prevode práv a povinností, o ktorých sa koná, je nevyhnutná aktivita žalobcu
alebo subjektu, na ktorý práva prešli, ktorú súd nie je oprávnený nahrádzať. Mal za to, že žalobca ako
„dominus litis“ vo svojom podaní zo dňa 24.4.2012 nenavrhoval, ako má súd pokračovať po oznámení
zmeny na strane aktívne legitimovaného subjektu a žiaden procesný úkon neučinila ani spoločnosť
N. Q. M..L..T.. ani žalobca, a to ani potom, ako bol predvolaný na pojednávanie dňa 1.10.2012 a

mohol si uvedomiť, že súd s ním stále koná ako s účastníkom konania. Napokon doplnil, že v postupe
prvostupňového súdu nie je možné vidieť formalizmus, pretože nebol dôvod na postup podľa § 43 O.s.p.
a pokiaľ by súd žalobcu vyzýval na uskutočnenie podania smerujúceho k úspechu v spore, prekročil
by rozsah poučovacej povinnosti stanovenej v § 5 O.s.p., čím by porušil zásadu rovnosti účastníkov
konania.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, avšak nie sú podmienky pre potvrdenie a ani pre zmenu

napadnutého rozsudku, ale rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec vrátiť
súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Pokiaľ v odvolaní žalobca súdu prvého stupňa vytýkal formalizmus pri posudzovaní obsahu jeho podania

zo dňa 24.4.2012, ktorým mu oznámil, že došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky, majúc za to, že
mal postupovať podľa § 43 O.s.p. a vyzvať ho, aby podanie doplnil alebo upresnil, ak mal o význame
alebo obsahu tohto jeho podania pochybnosti, tieto odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považuje
za neopodstatnené. So zreteľom na individuálne okolnosti tejto veci súd prvého stupňa správne vyriešilotázku, o aký úkon žalobcu v prípade jeho podania zo dňa 24.4.2012 (č.l. 212) išlo. Správne pritom
vychádzal predovšetkým z ust. § 41 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého každý úkon posudzuje súd podľa
jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Pri posudzovaní o úkonu účastníka konania podľa

jeho obsahu totiž nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu úkonu,
jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom a
celkovému zmyslu úkonu účastníka.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade je z obsahu tohto
podania nepochybné, že ide o oznámenie o postúpení pohľadávky ktorá je predmetom tohto konania na
spoločnosť N. Q. M..L..T.., na základe zmluvy o prevode pohľadávok podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka. Ide teda nesporne o oznámenie o vykonaní hmotnoprávneho úkonu - postúpení pohľadávky,
bez akéhokoľvek náznaku, o tom, aby s týmto oznámením mal žalobca úmysel spájať aj procesný úkon,
z ktorého by vyplýval jeho návrh na ďalší procesný postup súdu.

Takéto podanie teda nemožno hodnotiť ako nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné a teda z neho ani
nemožno vyvodiť povinnosť súdu vyzývať žalobcu postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. na jeho doplnenie,
alebo opravu. Z týchto skutočností potom vyvodil súd 1. stupňa správny záver, že žalobca ako postupca

stratil postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými, preto pohľadávku
po jej postúpení už nie je oprávnený vymáhať a nie je oprávnený ani prijať plnenie od dlžníka, pretože
na základe postúpenia sa stal veriteľom namiesto postupcu postupník N. Q. M..L..T.., ktorý nadobudol
pohľadávku s príslušenstvom a všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené.

Odvolací súd po preskúmaní veci i z hľadiska existencie procesných vád uvedených v § 221 ods. 1 písm.
a) až g) O.s.p. a tzv. iných vád konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci zistil,
že súd prvého stupňa zaťažil konanie a následne rozhodnutie vadou konania, významnou z hľadiska
ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Uvedená vada predstavuje pritom okolnosť, ktorá patrí k

tzv. podmienkam konania, ku ktorým je súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek
štádiu konania (§ 212 ods. 3 O.s.p.). O takú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Keďže občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou, v prvom rade platí, že súd je
viazaný žalobou. Nemôže preto rozhodnúť a žalobcovi priznať viac než požadoval v žalobnom petite
a žalovanému nemôže uložiť inú než žalobcom navrhovanú povinnosť (tzv. zásada ne ultra petitum).
Opačnýpostupbybolvrozporesústavnýmiprincípmičinnostisúdu.Občianskysúdnyporiadokupravuje

postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie
povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).

Podľa § 96 ods. 1, 2 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti
alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti,
súd konanie v tejto časti zastaví. Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych
dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Podľa § 153 ods. 2 O.s.p. súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa
domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva
určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo
spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských

zmluvách dodávateľom, je neprijateľná (§ 153 ods. 2 O.s.p.).Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou podanou na súd dňa 1.4.2004 žalobca žiadal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.795 289,66 Sk (59.592,70 eura) s príslušenstvom. V priebehu
konania písomným podaním zo dňa 18.10.2010 potom zobral žalobu v časti o zaplatenie 12.673,86

Sk (420,70 eura) späť a žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 59.172 eur (1.782
615,80 Sk) s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6% od 28.5.2002 do zaplatenia (č.l. 177 -179).
Po doručení tohto čiastočného späťvzatie žaloby súdu 22.11.2010, súd prvého stupňa dňa nariadil
pojednávanie na deň 7.2.2011, 4.4.2011, 9.5.2011, 30.6.2011, 3.10.2011, 6.2.2012, 2.4.2012, 28.6.2012
a napokon na deň 1.10.2012, na ktorom vyhlásil napadnutý rozsudok. Z odôvodnenia preskúmavaného

rozsudku plynie, že konal a rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1.795 289,66 Sk (59.592,70
eura) s príslušenstvom.

Z uvedeného je zrejmé, že súd žalobu v celom rozsahu zamietol bez toho, aby najskôr rozhodol o
procesnom návrhu žalobcu zo dňa 18.10.2010, ktorým zobral žalobu v časti o zaplatenie 12.673,86 Sk

(420,70 eura) späť a žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 59.172 eur (1.782 615,80
Sk) s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6% od 28.5.2002 do zaplatenia (č.l. 177 -179).

Prvostupňový súd tak vo veci nepochybne rozhodol ne ultra petitum. V predmetnej právnej veci totiž

nejde o žiaden z prípadov výnimky zo zásady ne ultra petitum, ktorú pripúšťa zákon v prípadoch vyššie
uvedených. Danú vec nemožno ani posúdiť ako formulačnú úpravu petitu žaloby vo výrokovej časti
rozhodnutia, čo by bolo v súlade so zákonom. Uvedené pochybenie preto predstavuje vadu konania
v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie a je samo osebe
dôvodom k zrušeniu rozhodnutia o veci samej odvolacím súdom.

Práve z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa, spolu s akcesorickým výrokom o trovách konania a vec mu v
rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.

Pretože súd prvého stupňa pochybil, ak nerozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby, bude jeho úlohou v
ďalšom konaní v intenciách uvedeného odstrániť túto vytýkanú procesnú vadu, predovšetkým rozhodnúť
o procesnom návrhu žalobcu zo dňa 18.10.2010, ktorým zobral žalobu v časti o zaplatenie 12.673,86 Sk

(420,70 eura) späť a žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 59.172 eur (1.782 615,80
Sk) s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6% od 28.5.2002 do zaplatenia (č.l. 177-179) a ustáliť
tak predmet konania (vo vzťahu k výške uplatneného peňažného nároku). Následne vo veci opätovne
rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a mohlo
byť predmetom odvolacieho prieskumu (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS

163/08, IV. ÚS 115/03).

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.