Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. október 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/757/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203477
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203477.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a

sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r.
o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o 455 eur,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 10. apríla 2015 č. k.
10C/330/2014-75 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu v celom rozsahu (ktorou žalobou sa
žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125 eur, nemajetkovej
ujmy v sume 330 eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o
žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom
konaní vedenom takým súdom pod sp. zn. 25Er/424/2010, majúcom spočívať v nevydaní rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, s následným

vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 5 ods. 1
až 3, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 31.12.2012 (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov);
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods.
2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/

v znení neskorších zmien a doplnení) platného v čase začatia exekučného konania, teda v znení do
31.5.2010; § 115a ods. 2, § 152 ods. 2, § 156 ods. 3 a § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30.6.2010 sp. zn. 5Cdo 126/2009, z 29.4.2010 sp. zn. 5 Cdo 171/2009 a z
27.1.2007 sp. zn. 3Cdo 164/1996 (R 58/1997), jeho rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 24/04, jeho uznesenia z
29.6.2010 sp. zn. 1 Cdo 43/2009, z 27.2.2012 sp. zn. 4 Cdo 11/2012 a z 21.3.2012 sp.zn. 6Cdo 1/2012;
nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.7.2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39, zo 7.5.2013 sp. zn.

IV. ÚS 471/2012 jeho rozhodnutia I. ÚS 41/02, II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03; rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.8.2009 sp. zn. 25 Cdo 1018/07, jeho
rozhodnutie z 26.8.2009 sp. zn. 31 Cdo 3489/2007; rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
7.10.2008 sp. zn. 13Co 72/2008 a rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A,s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997;
Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998; vecne potom najmä tým, že vo vyššie označenom exekučnom
konaní Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, nakoľko na žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (zo dňa 27.4.2010), doručenú exekútorom exekučnému súdu
dňa 10. mája 2010, bolo exekučným súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie (č. 5202 054484)
dňa 8.9.2010, voči tomuto postupu nebola podaná žiadna sťažnosť a nebola vyslovená ani nezákonnosť
takéhoto postupu. Rozhodnutie ústavného súdu žalobkyňa nepredložila a na toto sa vo svojej žalobe
ani neodvolávala. Prípady hodné osobitného zreteľa žalobkyňa netvrdila. Dokazovanie znaleckým

posudkom nevykonal, bol názoru, že takýto dôkaz bol pre rozhodnutie súdu za tohto skutkového
a právneho stavu právne irelevantný. Dôvodil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím podľa zodpovednostného zákona je osobitnou
zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie). Všetky zákonné podmienky
vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky
zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu

nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, 2/ vznik a existencia škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom a škodou. Uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala nesprávny
úradný postup súdu ani nezákonné rozhodnutie súdu a keďže všetky podmienky musia byť splnené

kumulatívne, považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok a
na základe uvedeného žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Keďže nárok nevznikol
vznesenou námietkou premlčania sa nezaoberal. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej v konaní, z ktorého dôvodu jej vzniklo právo na
náhradu trov konania proti žalobkyni, žalovanej však náhradu trov konania nepriznal pretože je v konaní

žiadne nevznikli.

2. Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom
súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd vec nesprávne právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd
prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012

Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,

prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a tiež, že zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave) resp.
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,

ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote. Nesúhlasila s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku
premlčania, tvrdiac, že k premlčaniu práva nedošlo, čo podrobne zdôvodnila. Taktiež uviedla, že ak
bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne

na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti
podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo vecisamej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť (takýto návrh v prejednávanej veci nebol podaný, poznámka
odvolacieho súdu).

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie

je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou (predtým účastníkom), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. §
359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O.
s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205
ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. b/, e/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba napriek námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie
zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu

ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne
a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na
ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť
tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá
CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387

ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

7. V prvom rade je potrebné uviesť, že súdu prvej inštancie nebol v prejednávanej veci doručený
návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke,
ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na

základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, preto odvolacia námietka
žalobkyne, že o tomto návrhu bol súd prvej inštancie povinný osobitne rozhodnúť pred samotným
rozhodnutím vo veci samej je nedôvodná.

8. V napadnutom rozsudku niet zmienky o tom, že by súd prvej inštancie považoval nárok za

premlčaný, súd prvej inštancie iba uviedol, že nárok nevznikol a vznesenou námietkou premlčania sa
preto nezaoberal, napriek tomu je v odvolaní rozsiahla „protiargumentácia“ žalobkyne, ktorá tvrdí, že
žalobou uplatnený nárok nie je premlčaný. Je teda zjavné, že odvolacie dôvody žalobkyne čiastočne
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie a aj odvolacia námietka týkajúca sa premlčania je nedôvodná.

9. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, teda nemohla
obstáť pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich

vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvej inštancie
pri svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných
postupov exekučného súdu) naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie
nekonkretizovala.

10. Nech aj v tejto konkrétnej veci celkom neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvej inštancie
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale len s
vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2

zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä 3. a 6. stranu
písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do
31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo
treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy
o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

11. Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom
(zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci)
nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené
i neskôr) a to isté platí aj v prípade námietky o neoboznámení sa so znaleckým posudkom, resp.

nevykonania takéhoto dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať
pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za
následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by
vykonané dôkazy nemohli na celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

12. Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre
nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

13. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobkyni.

14. Pojem „nesprávny úradný postup“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zodpovednostného
zákona v rozhodnom znení výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

15. Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup.

Tvrdenie žalobkyne zo žaloby o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu
viac ako 12 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané,
žekvydaniupovereniadošlopouplynutínecelých4mesiacoch(počasktorýchexekučnýsúdopakovane
žiadal o zaslanie rozhodcovského spisu, potrebného pre posúdenie a rozhodnutie predmetnej exekučnejveci), pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty.
Exekučný súd bol povinný náležite skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to už
v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej judikatúry

Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo
zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo
zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak

by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou predstavou
zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť konania je
jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená
prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie
ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania

(rozhodnutieESĽPvoveciNeumeisterv.Rakúskoz27.decembra1968).VrozhodnutívoveciBodaerdd
v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne
o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych

predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický
(nachádzajúci zmysel a účel zákona). Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali
v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom
počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších
stagnačných lehotách. Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca

upravil osobitný procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl.
vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
špeciálny súd a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov
(predovšetkým exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo
všetkých ďalších veciach exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia

§ 44 ods. 2 E. p. vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-
dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

16. Žalobkyňa teda v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup.

17. S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvej inštancie žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

18. Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v
danom prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov,
keďže by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič
zmeniť.

19. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné prekročenie lehoty
(ku ktorému však v predmetnej veci ani nedošlo), ale aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností
prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí napr. správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné
prekážky a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne

konformný, eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť
konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie
ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť
všakneznamenáprenáhlenosť.Konaniemusíbyťčonajrýchlejšiealetak,abytýmneutrpelajehokvalita.
Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov

konania (rozhodnutie ESĽP vo veci: Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť).20. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho

rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

21. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

22. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (2).

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo
veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

25. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie

je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)