Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/409/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5814202403
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5814202403.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci žalobcu: Y. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. L. XXX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: JUDr. Slávka Zanovitová,
advokátka, Námestovo, Nábrežie 1226/3, IČO: 42 389 534, proti žalovanému: Y. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XXX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou: JUDr. Mária Vevurková, advokátka, B., P. XXX/
XX, v konaní o zaplatenie 6.694,85 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/149/2014-131 zo dňa 22. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým

si vyhradil rozhodnutie o trovách konania na samostatné rozhodnutie, p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
182,11 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. rozhodol, že vo zvyšnej časti súd žalobu
zamieta a výrokom III. rozhodol o trovách konania tak, že o nich rozhodne osobitným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
O nároku žalobcu okresný súd rozhodoval podľa ustanovení § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 1
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"), a podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..

Prvostupňový súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca sa voči žalovanému
domáhalzaplatenia6.194,85eurspríslušenstvomnatomskutkovomzáklade,žemužalovanýnezaplatil
cenu za vykonané práce, na základe zmluvy o dielo, ktorú uzatvoril žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný
ako objednávateľ dňa 15.03.2010. Podľa čl. III. tejto zmluvy za vykonané práce zaplatí objednávateľ
zhotoviteľovi cenu podľa vzájomnej dohody strán, na základe uzatvorených a realizovaných zákaziek
s tým, že objednávateľ zaplatí zhotoviteľovi dohodnutú (odsúhlasenú) sumu na základe vystavenej
faktúry, a to najneskôr do 30 dní odo dňa jej doručenia. Žalovaný namietol premlčanie nároku, ktorý

si žalobca uplatnil. Okresný súd túto zmluvu vyhodnotil ako neplatnú, pretože neobsahuje náležitosti
podľa § 536 Obchodného zákonníka, a to konkrétnu dohodu, ktorou by si účastníci vymedzili dielo,
ktoré má zhotoviteľ vykonať a cenu, ktorú má za dielo objednávateľ zaplatiť. Podstatné náležitosti
zmluvy, a to samotné dielo ani cenu za dielo nedohodli účastníci dostatočne určitým spôsobom, preto je
zmluva neplatná pre jej neurčitosť. Podľa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka cena musí byť v zmluve
dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia. Podľa okresného súdu spôsob určenia
ceny by sa mal vyjadriť jednoznačne, aby prejav vôle zmluvných strán vedela bez problémov určiť aj

tretia osoba. Podľa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka zmluva o dielo môže byť uzatvorená aj bez
toho, aby účastníci určili spôsob určenia ceny za dielo; požiadavka na splnenie podmienky cenovej
doložky v zmluve o dielo je splnená aj výslovným prejavom zmluvných strán, že chcú uzavrieť zmluvu
aj bez dohody o cene. Na platnosť takéhoto prejavu je však podľa okresného súdu potrebné, aby hozmluvné strany prejavili výslovne, čo zmluvné strany v zmluve o dielo zo dňa 15.03.2010 neprejavili.
Okresný súd potom skonštatoval, že účastníci si v zmluve o dielo nedohodli jej obligatórne náležitosti,
a preto je neplatná. Keďže zmluva o dielo zo dňa 15.03.2010 je neplatná, tak je neplatná aj dohoda o

splatnosti ceny za dielo podľa čl. III. tejto zmluvy, kde je uvedené, že objednávateľ zaplatí zhotoviteľovi
dohodnutú (odsúhlasenú) sumu na základe vystavenej faktúry, a to najneskôr do 30 dní odo dňa jej
doručenia. Z opisu skutkových okolností, ktoré žalobca uviedol v žalobe a neskôr aj v rámci svojho
výsluchu na pojednávaní dňa 01.04.2015, bolo podľa okresného súdu zrejmé, že si svoj nárok uplatnil
na základe toho, že so žalovaným si dohodli, že pracovná odmena pre žalobcu od pracovnej agentúry

bude poukazovaná na účet žalovaného, podobne ako pre ostatných členov ich pracovnej skupiny s
tým, že žalovaný túto pracovnú odmenu následne vyplatí žalobcovi. Okresný súd z takéhoto opisu
skutkových okolností žalobcom potom uzavrel, že žalobca si uplatnil svoj nárok ako zmluvný, na základe
príkaznej zmluvy podľa § 724 OZ, na základe ktorej mal žalovaný prijímať peniaze vyplatené pracovnou
agentúrou žalobcovi na svoj bankový účet s tým, že následne ich vyplatí žalobcovi. Za týmto účelom
žalobca poskytol žalovanému písomné splnomocnenie, aby inkasoval peniaze - pracovnú odmenu

žalobcu na svoj bankový účet. Vo vzťahu k námietke premlčania okresný súd potom dospel k záveru,
že splatnosť dlhu medzi účastníkmi nebola určená dohodou ani ustanovená inak (právnym predpisom
alebo v rozhodnutí). Potom podľa okresného súdu o splnenie dlhu mohol žalobca ako veriteľ požiadať
kedykoľvek. Prvá objektívna možnosť vykonania práva je teda daná okamihom, kedy veriteľ mohol
najskôr o splnenie požiadať. Žalobca mohol žalovaného požiadať o splnenie dlhu okamihom, kedy boli

vyplatené platby pracovnou agentúrou na bankový účet žalovaného pre žalobcu, teda, vychádzajúc zo
žaloby, pri čiastke 143,90 eur premlčacia doba začala plynúť dňa 15.12.2010, pri čiastke 1.624,- eur
premlčacia doba začala plynúť dňa 19.09.2010, pri čiastke 900,- eur začala plynúť dňa 10.10.2010,
pri čiastke 2.024,- eur začala plynúť dňa 27.09.2010 a pri čiastke 1.502,96 eur začala plynúť dňa
12.12.2010.Žalobabolapodanádňa07.04.2014,žalobcasisvojnárokuplatnilažpouplynutípremlčacej

lehoty, a preto mu okresný súd jeho nárok nemohol priznať a zamietol žalobu okrem istiny aj v časti
príslušenstva - úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 696,- eur od 21,08.2010 do 14.12.2010, zo sumy
143,90 eur od 15.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 2.124,- eur od 11.09.2010 do zaplatenia, zo sumy
1.624,- eur od 19.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 900,- eur od 10.10.2010 do zaplatenia, zo sumy
2.024,- eur od 27.09.2010 do zaplatenia, zo sumy 1.502,96 eur od 12.12.2010 do zaplatenia, pretože

tieto úroky z omeškania sú rovnako premlčané. Povinnosť platiť úroky z omeškania je podľa okresného
súdu totiž vedľajším (akcesorickým) záväzkovým právnym vzťahom a ak dôjde k premlčaniu hlavného
záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať na
vedľajší (akcesorický) záväzok. Povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) vzniká
jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína

pri tomto práve plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Čo sa týka úroku
z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 1.596,- eur od 08.08.2013 do 19.05.2014, 1.656,- eur od
16.08.2013 do 18.05.2014 a zo sumy 1.168,- eur od 08.09.2013 do 19.05.2014, v tejto časti súd žalobe
vyhovel, pretože ide o úrok z omeškania zo sumy celkovo 4.420,- eur, ktoré žalovaný žalobcovi zaplatil
dňa 19.05.2014, v ktorej časti žalobca zobral žalobu späť. Keďže žalovaný nerozporoval splatnosť týchto

súm,okresnýsúdvychádzalzichsplatnostitak,akoichžalobcauplatnil.Vyčíslenýúrokzomeškaniačiní
182,11 eur. Túto sumu okresný súd žalobcovi priznal, vo zvyšnej časti kvôli dôvodne vznesenej námietke
premlčania práva žalobu zamietol. Tiež zamietol návrh žalobcu na jeho opätovný výsluch k otázke
ukradnutej farby a ukradnutej vodováhy ako nadbytočný z dôvodu, že žalobca v konaní už vypočutý bol
a bol vypočutý aj k týmto otázkam. Tvrdenia žalovaného o tom, že za žalobcu zaplatil vodováhu, ktorú

podľa žalovaného žalobca z pracoviska odcudzil, resp. stratil a tiež, že za žalobcu zaplatil 300,- eur v
dôsledku krádeže žalobcom na pracovisku, boli obsiahnuté už v odpore proti platobnému rozkazu, takže
žalobcovi nič nebránilo vyjadriť sa k týmto skutočnostiam v rámci svojho výsluchu. Okresný súd preto
nevidel dôvod jeho výsluch opakovať, nakoľko aj pred ukončením dokazovania sa žalobca vyjadril, že
popiera, že by niečo ukradol, či už vodováhu alebo farbu.

O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p. tak, že rozhodnutie
o trovách konania vyhradil na osobitné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, ktoré dôvodil tým, že
prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keďže žalobca síce mal so žalovaným uzatvorenú

zmluvu o dielo, na základe ktorej začal v zahraničí pracovať na jednotlivých stavbách a v domnení,
že pracuje priamo pre žalovaného, ktorý mal žalobcovi za vykonanú prácu aj zaplatiť, avšak žalobca
sa domáhal zaplatenia nie z titulu zmluvy o dielo, ale z titulu vydania bezdôvodného obohatenia
ponechaného žalovaným úmyselne. Žalobca totiž nevedel, že zmluva o dielo je neplatná a že vskutočnosti nepracoval pre žalovaného na základe zmluvy o dielo, ale pracoval priamo pre agentúru
LETUS Work, ktorá ho za vykonanú prácu platila, pričom peniaze pre žalobcu posielala na účet
žalovaného.Pokiaľžalobcanedostalpredmetnýlist,nevedelotom,žežalovanýsanajehoúkorobohatil.

O presnej výške obohatenia sa dozvedel až na základe dokladov o zaplatení za vykonanú prácu v
roku 2010, ktoré mu boli doručené až v roku 2013. V konaní bolo preukázané, že žalovaný si peňažné
prostriedky ponechal úmyselne, a to nielen peňažné prostriedky vyplatené v roku 2010 pre žalobcu na
účet žalovaného, ale aj peniaze vyplatené pre žalobcu na účet žalovaného v roku 2013, kedy už vedel,
že nepracuje pre žalovaného, ale pre agentúru. Keďže žalobca sa o skutočnosti, kto sa na jeho úkor

obohatil, dozvedel až koncom roka 2012, žaloba bola podaná včas, pretože 2-ročná subjektívna lehota
mohla uplynúť najskôr koncom roka 2014. Namietal tiež, že aj keby v danom prípade išlo o príkaznú
zmluvupodľa§724OZ,akčasplnenianiejedohodnutý,ustanovenýprávnympredpisom,alebourčenýv
rozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal,tedanie,akoje
uvedený v odôvodnení rozhodnutia, deň nasledujúci po dni, ktorým o plnenie mohol požiadať. O tom, že
žalovanému prišli peniaze, sa žalobca nemal od koho iného dozvedieť, len od žalovaného, s ktorým mal

uzatvorenú platnú zmluvu. Mal výslovne zakázané komunikovať o pracovných podmienkach, vrátane
platových, so zmluvnými stranami, pre ktoré pracoval objednávateľ žalobcu, teda žalovaný. Poukázal
tiež na to, že žalobca o skutočnosti, že nepracuje pre žalovaného, ale pre agentúru, sa nemal ako
dozvedieť. Žalovaný síce tvrdil, že žalobcovi bola daná na podpis partnerská zmluva s agentúrou LETUS
Work aj s českým prekladom, avšak odovzdanie akéhokoľvek prekladu zmluvy nijako nepreukázal. Aj

keby mal žalobca k dispozícii tento preklad zmluvy, ktorý podľa tvrdenia žalovaného žalovaný odovzdal
všetkým, ktorí pracovali v jeho skupine, nie je isté, že by sa o fakte, že v skutočnosti žalobca pracuje
priamo pre agentúru, žalobca na základe tohto prekladu dozvedel, keďže viacerí svedkovia vo výpovedi
uviedli, že zmluva s agentúrou obsahovala iba bezpečnostné pokyny a povinnosti, ako sa správať na
stavbe. Žalovaný v konaní nepreukázal, v akej výške za žalobcu uhradil náklady na bývanie a akou

sumou sa mal žalobca podieľať na nákladoch žalovaného na dopravu do miesta výkonu práce. Žalovaný
od žalobcu nikdy nežiadal náhradu nákladov na dopravu a ubytovanie.

K odvolaniu sa žalovaný vyjadril písomne a uviedol, že medzi žalovaným a žalobcom došlo k uzavretiu
dohody, ktorá spočívala v tom, že žalovaný pre žalobcu zabezpečí prácu v Nemecku, pričom za žalobcu

bude hradiť, resp. za odmenu mu poskytne prepravu z miesta bydliska žalobcu na miesto výkonu práce,
ubytovanie v mieste výkonu práce, náradie a iné. Za uvedené dojednali žalobca a žalovaný odmenu
vo výške 30 % zo súm, ktoré budú žalobcovi poukázané od pracovnej agentúry, na základe udeleného
splnomocnenia z agentúry LETUS Work na účet žalovaného. Žalobca bol oboznámený s podmienkami
výkonu práce, ako aj s dojednanou odmenou pre žalovaného, s ktorou súhlasil. Obdobné dohody mal

uzavreté aj s ďalšími osobami, ktoré spolu so žalovaným aj žalobcom pracovali pre pracovnú agentúru
a ktoré boli v konaní pred okresným súdom vypočutí a uvedené skutočnosti potvrdili. Žalovaný teda
splnil svoj záväzok a pre žalobcu vyvíjal činnosť, ktorá viedla k tomu, že žalobca mal príležitosť uzavrieť
zmluvu s treťou osobou. Tvrdenia žalobcu, že nevedel, pre koho pracuje, sú účelové, nezakladajú sa
na pravde, keďže žalobca pracoval a býval v mieste výkonu práce aj s inými osobami zo Slovenska, a

teda v prípade pochybností, sa mohol na uvedené dotazovať kohokoľvek z nich. Žalobca nevystavoval
žalovanému za vykonané práce faktúry podľa počtu hodín, ako to bolo dojednané v zmluve o dielo, o
ktorej bol žalobca údajne presvedčený až do roku 2012. Žalobca mal založenú živnosť od roku 2008, a
preto neobstojí tvrdenie, že nevedel, že má za vykonané práce riadne vystaviť faktúru. Všetci vypočutí
svedkovia, ktorí pracovali so žalobcom prostredníctvom agentúry, potvrdili, že vedeli, pre koho pracujú

a nemali o tejto skutočnosti žiadne pochybnosti. Potvrdili taktiež dojednania o odmene so žalovaným,
ktorý im predmetnú prácu sprostredkoval a hradil všetky náklady spojené s výkonom práce v Nemecku
od cestovného až po ubytovanie. Obranu žalobcu, týkajúcu sa skutočnosti, kto sa na jeho úkor mal
obohatiť a kedy sa mal o tom dozvedieť, označil za zavádzajúcu, nakoľko sám žalobca uviedol, že už v
priebehu vykonávania prác v Nemecku v roku 2010 požiadal žalobcu o vyplatenie za vykonané práce,

ktoré mu žalovaný vyplácal podľa toho, kedy mu tieto prišli na jeho účet.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok na základe
podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., (teda čo do výroku II., ktorým
rozhodol, že vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta a čo do výroku III. o trovách konania) a bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p.. Výroku
rozsudku I., ktorým okresný súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 182,11 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku, sa odvolací súd nedotkol, keďže nebol odvolaním napadnutý.Podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľaustanovenia§219ods.1O.s.p.,odvolacísúdrozhodnutiepotvrdí,akjevovýrokuvecnesprávne.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného
súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd dodáva, že v prípade aplikácie
ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. nie je žiaduce, aby boli zopakované tie vecne správne závery, ktoré

sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu, ako aj správne posúdenie, pretože práve za
použitia ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. je postačujúce, ak vo vzťahu k odvolacím dôvodom sa len na
zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu zdôraznia podstatné a rozhodné skutočnosti a
okolnosti.UvedenýpostupazáverkrajskéhosúdujeajvsúladesuznesenímÚstavnéhosúduSRsp.zn.
IV. ÚS 350/2009 zo dňa 8. 10. 2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a

odvolaciehosúdunemožnoposudzovaťizolovane,pretožeprvostupňovéaodvolaciekonaniezhľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania".

Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti

pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že prvostupňový súd správne dospel k

záveru, že zmluvy je potrebné vykladať podľa vôle strán, ktoré ju uzatvárali, a to podľa obsahu a nie
podľa formy, pričom v danom prípade účastníci konania uzavreli zmluvu o dielo neplatne.

Správne sú aj závery okresného súdu v tom, že predmetnú zmluvu vyhodnotil ako príkaznú zmluvu,
nakoľko aj podľa odvolacieho súdu žalovaný mal prijímať peniaze vyplatené pracovnou agentúrou

žalobcovi na svoj bankový účet s tým, že ich následne vyplatí žalobcovi.

K odvolacej námietke odvolateľa o tom, že aj keby v danom prípade išlo o príkaznú zmluvu, tak v
zmysle ustanovenia § 563 OZ, ak čas plnenia nie je dohodnutý ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal,

odvolací súd konštatuje, že s touto námietkou sa nestotožňuje, pričom prvostupňový súd aplikáciu
príslušnej právnej normy riadne odôvodnil, s ktorým odôvodnením prvostupňového súdu sa odvolací
súd stotožňuje. Tvrdenia žalobcu ohľadne skutočnosti, že nevedel, pre koho pracuje, sa aj odvolaciemu
súdu javia ako účelové, nakoľko jednak žalobca pracoval a býval v mieste výkonu práce v Nemecku
s inými osobami (svedkami), ktoré potvrdili, že vedeli, pre koho pracujú a nemali o tejto skutočnosti

žiadne pochybnosti a jednak potvrdili dojednanie o odmene so žalovaným, ktorý im predmetnú prácu
sprostredkoval a hradil všetky náklady spojené s výkonom práce od cestovného až po ubytovanie. Preto
závery prvostupňového súdu sú aj v tomto smere správne. Navyše žalobca ani nevystavoval faktúry
za práce podľa odpracovaných hodín, pričom živnosť mal založenú od roku 2008 a ako živnostník má
povinnosť za každú svoju prácu vystaviť faktúru.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne vyhodnotil otázku premlčania a správne dospel k
záveru, že splatnosť dlhu medzi účastníkmi nebola určená dohodou ani ustanovená inak (právnym
predpisom alebo v rozhodnutí) a o splnenie dlhu mohol žalobca ako veriteľ požiadať kedykoľvek.Prvá objektívna možnosť vykonania práva je teda daná okamihom, kedy veriteľ mohol najskôr o
splnenie požiadať. Prvostupňový súd nepochybil, keď námietku premlčania neposudzoval v súvislosti
s bezdôvodným obohatením, keďže vychádzal zo skutkových tvrdení uvedených v žalobnom návrhu

a predmetný vzťah medzi zmluvnými stranami správne právne posúdil tak, že nejde o bezdôvodné
obohatenie, vychádzajúc pritom zo zásady, že právne posúdenie skutkových okolností je vecou súdu a
súd ani nie je viazaný právnym názorom účastníka vymedzeným v žalobnom návrhu.

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd z dôvodu postupu okresného súdu podľa §

151 ods. 3 O. s. p., v zmysle ustanovenia § 224 ods. 4 O. s. p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.