Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. august 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/153/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5407200962
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5407200962.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. H., bývajúcej v O., Q., zastúpenej JUDr.
Evou Krchňavou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Rudlovská cesta 47, proti žalovaným 1/ JUDr.
F., bývajúcemu v O., S., 2/ PaedDr. N., bývajúcemu v O., M., o zaplatenie 33 467,06 eur s prísl., vedenej
na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 1C/34/2007, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 30. apríla 2014 sp. zn. 7Co/126/2014 a dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského

súdu v Žiline z 27. februára 2015 sp. zn. 7Co/814/2014 takto

r o z h o d o l :

Dovolania o d m i e t a .

Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. apríla 2014 sp. zn. 7Co/126/2014

potvrdil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej
inštancie“) z 22. októbra 2009 č. k. 1C/34/2007-187, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkyne, ktorou
žiadala, aby žalovanému 1/ bola uložená povinnosť zaplatiť jej istinu 26 270,95 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9,5 % ročne z tejto sumy odo dňa podania žalobného návrhu na súd do zaplatenia,
a aby žalovanému 2/ bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 7 196,11 eur spolu s úrokom z omeškania
z tejto sumy vo výške 9,5 % ročne od podania žaloby do zaplatenia, resp. aby alternatívne bola

žalovanému 2/ uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 33 468,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 26 272,50 eur od 3. júna 2009 do zaplatenia. Potvrdenie rozsudku súdu prvej
inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Žiadala, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila odňatím jej

možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne
a presvedčivo neodôvodnil, čo spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť. Namietala tiež, že odvolací súd sa
nezaoberal jej rozsiahlou oponentúrou voči právnemu názoru prvoinštančného súdu.

3. Odvolací súd ďalej uznesením z 27. februára 2015 sp. zn. 7Co/814/2014 potvrdil uznesenie
prvoinštančného súdu z 5. augusta 2014 č. k. 1C/34/2007-342, v spojení s opravným uznesením z 30.

septembra 2014 č. k. 1C/34/2007-368, ktorým prvoinštančný súd rozhodol, že žalobkyňa je povinná
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania vo výške 2 572,59 eur na účet právneho zástupcu
žalovaných do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.

4. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Žiadala, aby dovolací súd
uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila odňatím

možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, že žiadny zo súdov nerozhodol o trovách
dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. 6 Cdo 201/2012 (ktorým dovolací súd zrušil rozsudokodvolacieho súdu z 26. mája 2010 sp. zn. 6Co/413/2009, uznesenie prvoinštančného súdu z 18. mája
2011, č. k. 1C/34/2007 - 277, uznesenie odvolacieho súdu z 28. februára 2012, sp. zn. 7Co/20/2011 a
vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie) napriek tomu, že žalobkyňa mala v dovolacom konaní

úspech a trovy konania si v dovolaní uplatnila. Namietala tiež nezákonnosť rozhodnutí z dôvodu, že súd
dvom úspešným účastníkom konania prisúdil náhradu trov konania spoločnou sumou napriek tomu, že
v konaní sa nejednalo o spoločenstvo účastníkov ani o solidárny záväzok.

5. Žalovaní sa k dovolaniam nevyjadrili.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len
„C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci
k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu

bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho
stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskysúdnyporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„O.s.p.“).Dôvodompretakýtopostup
je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a
právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych

očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy
procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).

7. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom

ostala zachovaná i po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv.
por. tiež § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 C. s. p. i nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom
poriadku, teda v zákone č. 161/2015 Z. z.), po zistení, že dovolania boli podané včas a oprávnenou
osobou, dospel k záveru, že smerujú proti rozhodnutiam, proti ktorým nie sú prípustné.

8. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§
236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v
ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p. a proti uzneseniu odvolacieho súdu v § 237 a 239 O. s. p.

9. Prípustnosť prvého dovolania (proti rozsudku odvolacieho súdu) v predmetnej veci podľa § 238 O.

s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o
rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v
tejto veci. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o
potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

10. Prípustnosť druhého dovolania (proti uzneseniu odvolacieho súdu) v predmetnej veci podľa § 239 O.
s. p. taktiež neprichádza do úvahy. Ide totiž o uznesenie o trovách konania, proti ktorému je prípustnosť
dovolania výslovne vylúčená priamo zákonom, a to ustanovením § 239 ods. 3 O. s. p.

11. Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolaní aj z hľadísk uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v

tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení, a to ani pri jednom z podaných dovolaní.

12. V prípade dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu z 30. apríla 2014 sp. zn. 7Co/126/2014
vyvodzovala žalobkyňa prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., a teda z odňatiamožnosti konať pred súdom spôsobeným jej nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho
súdu a z toho plynúcej nepreskúmateľnosti tohto rozhodnutia.

13. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods.

2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že
súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

14. V zmysle stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3.
decembra 2015 nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže len výnimočne zakladať prípustnosť dovolania

podľa § 237 písm. f/ O. s. p., a to ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. O taký prípad však v preskúmavanej veci nešlo.

15. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dostatočne vyčerpávajúco a jasne vysvetlil akými
úvahami sa pri rozhodovaní riadil a z akých ustanovení vychádzal pri vyvodzovaní svojich právnych

názorov vysvetlených v odôvodnení. Možno preto konštatovať, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa
požiadavkynariadneapresvedčivéodôvodnenievzmysle§157ods.2O.s.p.Odvolacísúdsavýslovne
vysporiadal aj s odvolacími námietkami žalobkyne, týkajúcimi sa záverov vyvodených okresným súdom
a možnosti využitia moderačného práva súdom.

16. Žalobkyňa preto nedôvodne argumentuje, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že sa
súd nevysporiadal s jej argumentmi. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. totiž nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky, ale len to, že
ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo v prejednávanej veci splnené nebolo.

17. V prípade dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu z 27. februára 2015 sp. zn. 7Co/814/2014
namietala žalobkyňa odňatie jej možnosti konať pred súdom tým, že v konaní nebolo rozhodnuté o
trovách dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. 6 Cdo 201/2012 napriek tomu, že žalobkyňa mala v
dovolacom konaní úspech a trovy konania si v dovolaní uplatnila.

18. O povinnosti náhrady trov konania rozhoduje súd tak, že zaviaže jedného účastníka konania nahradiť
druhému účastníkovi konania celkom alebo sčasti trovy konania, ktoré druhý účastník počas konania
platil. V sporových konaniach rozhoduje súd najmä podľa zásady úspechu vo veci, ktorú upravuje
ustanovenie § 142 O. s. p. (rovnako tomu bolo aj v prejednávanej veci). Podľa odseku jeden uvedeného
ustanovenia, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Miera úspechu
účastníka sa pritom posudzuje podľa vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.

19. V prejednávanej veci okresný súd v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. rozhodol napadnutým uznesením o
povinnosti žalobkyne nahradiť žalovaným trovy konania, nakoľko mali vo veci úspech v plnom rozsahu,

pričom určil aj výšku trov prvostupňového konania, ktoré je žalobkyňa povinná nahradiť. V otázke výšky
trov odvolacieho a dovolacieho konania, o ktorých bol prvostupňový súd povinný rozhodnúť, uviedol v
odôvodnení napadnutého uznesenia na strane 6, druhom odseku, že trovy odvolacieho ani dovolacieho
konania neboli zo strany žalovaných 1/ a 2/ uplatnené a ani vyčíslené.

20. O trovách dovolacieho konania uplatnených v dovolaní žalobkyňou preto prvoinštančný súd nebol
povinný a ani oprávnený rozhodovať samostatným výrokom, keďže už o náhrade trov konania rozhodol
a to tak, že ju súd priznal žalovaným a nie žalobkyni. Zaoberať sa otázkou vecnej správnosti záverusúdov o povinnosti náhrady trov konania by bol dovolací súd oprávnený len v prípade, ak by samotné
dovolanie bolo prípustné.

21. K odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom tak, ako to namietala vo svojom dovolaní
preto konaním prvoinštančného ani odvolacieho súdu nedošlo. Dovolací súd teda nezistil takú vadu
konania, ktorá by predstavovala vadu zmätočnosti a zakladala tak prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu.

22. Žalobkyňou namietané nesprávne právne posúdenie veci (v dovolaní proti rozsudku odvolacieho
súdu) a iná vada konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (v dovolaní proti
uzneseniu odvolacieho súdu), sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s.
p., ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť
dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutia
podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutí.

23. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolania žalobkyne ako neprípustné odmietol (§ 447 písm.
c/ C. s. p.).

24. Výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu neprípustným dovolaním zavinila
žalobkyňa. Principiálne by preto bolo namieste priznanie náhrady trov konania jej protistrane, v
prejednávanej veci však možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že žalovaným v tomto konaní
preukázateľne žiadne trovy nevznikli (§ 256 ods. 1 C. s. p. a contrario i za použitia analógie podľa čl.

4 ods. 1 C. s. p.).

25. Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.