Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/218/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204034
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313204034.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senátu zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v právnej veci žalobcu CD Consulting, s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město - Praha 1, Česká republika, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej E. H., nar. XX.X.XXXX, bytom H., K. XX, za účasti
Združenia spotrebiteľov Slovenska, o.z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, zastúpeného Mgr. Henrichom
Schindlerom, advokátom, so sídlom v Banskej Bystrici, Janka Kráľa 7, o zaplatenie 684,- eur s prísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 27.6.2016 č. k. 5C/135/2013-91
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

PriznávaZdruženiuspotrebiteľovSlovenska,o.z.,sosídlomvBanskejBystricináhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciežalobuzamietol,konanievčastiozaplateniezmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zastavil, pripustil vstup Združenia spotrebiteľov Slovenska, o. z., so

sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej do konania.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi
trovy konania v sume 144,07 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že uzavretie spotrebiteľskej zmluvy vo vzťahu
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bolo podmienené podpisom zmenky zo strany
spotrebiteľa, čo vyplýva z rovnakého dátumu zmenky a úverovej spotrebiteľskej zmluvy a z príslušného

článku všeobecných podmienok úverovej spotrebiteľskej zmluvy. V momente uzatvárania úverovej
spotrebiteľskej zmluvy obsahovou náležitosťou zmluvy bol povinnosť dohodnúť sa na vypísaní zmenky
ako podmienky poskytnutia úveru. Táto podmienka je neprijateľná podľa § 53 ods. 2 OZ, pretože nie
je individuálne so spotrebiteľom dojednaná, tvorila neoddeliteľnú súčasť formulárovej úverovej zmluvy -
všeobecných podmienok a bez jej podpisu by spotrebiteľ nedostal úver, preto podmieňovala uzavretie
spotrebiteľskej zmluvy, poskytnutie úveru a spotrebiteľ obsah úverovej zmluvy a príslušného článku
všeobecných podmienok ovplyvniť nemohol. Dojednanie v príslušnom článku všeobecných podmienok

o vyplňacom práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. a/ OZ,
pretože spotrebiteľ nemal možnosť sa s týmto ustanovením oboznámiť pred uzavretím spotrebiteľskej
zmluvy. Dohoda o vyplňacom práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53
ods. 4 písm. j/ Občianskeho zákonníka, pretože výška úveru a úroku mala byť takto určená až včase splnenia, v tomto prípade splatnosti úveru, kedy vzniklo veriteľovi právo vypísať zmenkovú sumu
a splatnosť zmenkového úroku podľa tohto článku všeobecných podmienok. V zmenke je veriteľom
vypísaný zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo znamená 91,25 % ročne. K vyplneniu zmenky

veriteľom došlo momentom zosplatnenia dlhu, ide tak o rozpor so Zákonom o ochrane spotrebiteľa §
4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z.. Podľa súdu ide o neplatnosť tohto dojednania aj v nadväznosti na
§ 3 Občianskeho zákonníka a § 39 OZ. Dojednanie vyplňacieho práva zmenky v príslušnom článku
všeobecných podmienok úverovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods.
4 OZ, pretože v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona mu uvedené dojednanie umožnilo obísť

zákonnéustanoveniaavpísaťdozmenkyprijejvyplnenítaképlnenia,naktoréveriteľovivôbecnevznikol
nárok. Zmluvnú podmienku z uvedených dôvodov vyhodnotil súd prvej inštancie ako neplatnú aj pre
neurčitosť dojednania podľa § 37 OZ a pre obchádzanie zákona podľa § 39 OZ a § 265 Obchodného
zákonníka. Nárok bol uplatnený na základe zmenky ako právneho titulu, nebol uplatnený na základe
úverovej spotrebiteľskej zmluvy, preto súd nemohol zvažovať, že návrhu vyhovie v rozsahu, že prizná
bezúročný úver a bez poplatkov. Súd prvej inštancie dospel k záveru v zmysle § 17 zákona č. 191/1950

Zb., že sú splnené zákonné podmienky a skúmanie skutkových a právnych okolností, na základe ktorých
zmenka bola vystavená, a to ex offo v záujme ochrany práv spotrebiteľa. Subjekt pri nadobúdaní
zmenky konal vedome na škodu dlžníka - spotrebiteľa, v príčinnej súvislosti s tým neprimerane navýšil
svoju pohľadávku veriteľa na úkor spotrebiteľa a vystavením a indosovaním zmenky zaťažil, resp.
znemožnil ochranu spotrebiteľa v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Takému nekalému konaniu

súd nemohol poskytnúť právnu ochranu. Preto aj keď žalovaná v konaní neprodukovala námietky, súd
musel z úradnej povinnosti chrániť práva spotrebiteľa dané kogentnými ustanoveniami zákona. Preto
žalobu ako nedôvodnú zamietol, rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby podľa § 96 ods. 1 - 3 O.s.p..
Vyporiadal sa tiež s námietkou neprípustnosti vedľajšieho účastníctva na strane žalovanej v tomto
konaní. Poukázal na § 93 O.s.p. v znení platnom do 30.6.2016. Považoval námietku neprípustnosti

vedľajšieho účastníctva zo strany žalobcu za nedôvodnú poukazujúc na to, že združenie je subjektom,
ktorý je oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník na základe zákonného splnomocnenia
zo zákona o ochrane spotrebiteľa, a to bez konkretizácie svojho hmotnoprávneho záujmu na výsledku
konania. Tým sa zabezpečuje aj smernicou EÚ požadovaná reálna a nielen formálna rovnosť účastníkov
v spotrebiteľských veciach, čo je zmyslom a cieľom spotrebiteľského práva EÚ a SR. O trovách konania

účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalobe
bolo vyhovené. Zároveň si uplatnil náhradu trov celého konania. V dôvodoch odvolania uvádza, že súd
prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, pričom však podľa § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom

konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o
svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950
Zb., dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky
zo strany žalovaného žiadne námietky uplatnené neboli. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť

o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených
prednesov sporových strán a počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. V tomto smere súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil.
Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky, ktorá je
listinný cenný papier, ktorú inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Žalovaný mohol vzniesť

podľa čl. 5 ods. 3 a 6 nariadenia námietky voči zmenke, ak tak však neurobil musia byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením.
Súd z vlastnej iniciatívy bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vo veci
vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa
tejto obrany žiadnym spôsobom nedomáhal a uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním

ju prakticky uznal. Súd prvej inštancie ďalej za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný
uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov
konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také
skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Účastníci sa k týmto skutočnostiam nikdy

nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.
Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako
aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov a práva EÚ. Zdôrazňuje, že zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovaťinými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone zmenkovom a šekovom vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu.
Následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci, súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením §

5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na
skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť,
nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky

zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o zmenku platnú. Uplatnený nárok žalobcu je tak v celom
rozsahu dôvodný. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na viaceré rozhodnutia súdov v SR a ČR
vo vzťahu k danej problematike. Záver súdu je teda nesprávny a vyplýva z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca tiež nesúhlasí s rozhodnutím súdu vo vzťahu k pristúpeniu vstupu vedľajšieho
účastníka do konania. Uvádza, že konanie je európskym konaním vo veciach s nízkou hodnotou sporu
a je právne regulované Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007. Európske konanie

vo veciach s nízkou hodnotou sporu nepripúšťa vedľajšie účastníctvo. Právna regulácia označeného
nariadenia obsiahnutá v čl. 4 a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel
zakotvených v O.s.p. len výnimočne, a to vtedy, ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s
príslušným procesným právom uplatniteľným v členskom štáte. Zdôrazňuje, že len samotné oznámenie
vedľajšieho účastníka o vstupe do konania nemôže automaticky zakladať právo vedľajšieho účastníka

na účasť na konaní a takisto, že osoba, popri ktorej vstúpil do konania s takýmto úkonom súhlasí. V
prípade, ak žalobcovi nebol zaslaný dôkaz o súhlase žalovaného so vstupom vedľajšieho účastníka do
konania, je potrebné takýto úkon dodatočne vykonať. V prípade, ak vedľajší účastník súhlas žalovaného
k návrhu na pristúpenie vôbec nepredložil, žiada žalobca, aby súd prvej inštancie na oznámenie o
vstupe vôbec neprihliadal a v konaní riadne ďalej pokračoval bez vedľajšieho účastníka. Poukázal v tejto

súvislosti na novelu Občianskeho súdneho poriadku vykonanú zákonom č. 353/2014 Z. z.. Navyše od
1.7.2016 je účinný zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, ktorý neobsahuje v právnej úprave
intervencie podobné ustanovenie ako bolo ust. § 93 ods. 2 O.s.p.. V zmysle týchto dôvodov navrhol
žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. Združenie spotrebiteľov Slovenska, o. z., so sídlom
v Banskej Bystrici, navrhlo rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Zdôrazňuje, že v zmysle platných
predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu v každom štádiu konania, a to aj v každom druhu
konania a bez výnimky ex offo, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah s tým, že ak súd príde k
pozitívnemu zisteniu, je potrebné na uvedený vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského práva.

Zabezpečenie nároku zmenkou je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v dôsledku čoho je táto zmenka
absolútne neplatná. Uplatňovanie nároku žalobcom zo zmenky je neplatný právny úkon v dôsledku
obchádzania zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež na
spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 93,
uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 8/2015 zo dňa 20.10.2015, ktoré potvrdzuje ním

uvádzané závery. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok okrem výroku o zastavení časti konania v zmysle zásad
vyjadrených v § 379, § 380 a § 381 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
C.s.p.) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania

(§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

6. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom

Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky

potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne

vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom

členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

7. Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis v ustanovení § 120 v znení platnom do
30.6.2016 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne
vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky

obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

8. V zmluve o úvere zo dňa 21.4.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a

priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie
sú. Z iných konaní je známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce
činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich
obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Preto záver o spotrebiteľskom charaktere
zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

9. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.
258/2001 Z.z.. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona

č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

10. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie

je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol
žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné

bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď

na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti.

11. Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo

vychádzať jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej
povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov
a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu

spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offoskúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto

obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo

dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane

ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie

je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

12. Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v

znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

13. Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

14. Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny

predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti

prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

15. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu
tohto cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľaktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto
je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

16. K odvolacej námietke žalobcu o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, odvolací súd

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

17. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

19. Podľa čl. 19 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pokiaľ toto nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu,

v ktorom sa konanie vedie.

20.Podľa§93ods.2O.s.p.účinnéhodo31.12.2014,akovedľajšíúčastníksamôžepoprinavrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.

21. Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 31.12.2014, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo
na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva
súd rozhodne len na návrh.

22. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd o odvolaní žalobcu o pripustení vstupu vedľajšieho
účastníka rozhoduje po 01.07.2016, pri rozhodovaní postupuje s ohľadom na §§ 470 ods. 1, 473, 474
CSP už v režime CSP. Pokiaľ však ide o posúdenie samotnej prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka
do konania, ku ktorému došlo pred 01.07.2016, tu je potrebné brať zreteľ na procesnú právnu úpravu
účinnú do 30.06.2016, t.j. Občiansky súdny poriadok, keďže v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky

úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti CSP (t.j. pred 01.07.2016) zostávajú zachované.
Z uvedených dôvodov odvolací súd preskúmaval vecnú správnosť napadnutého uznesenia v zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinných v čase vstupu vedľajšieho účastníka
do konania.

23. Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciou spochybňujúcou možnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci toto nariadenie za účastníkov
konania označuje len navrhovateľa a odporcu nie je v ňom obsiahnutý žiadny zákaz, či obmedzenie
brániace vstupu vedľajšieho účastníka do takéhoto konania. To znamená, že za predpokladu chýbajúcej

právnej úpravy v tomto nariadení týkajúcej sa účasti vedľajšieho účastníka v európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa vedľajšie účastníctvo riadi procesným právom členského štátu, v
ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z článku 19 Nariadenia č. 861/2007. Najvyšší súd SR v
odôvodnení stanoviska č. 93/2015 z 20.10.2015 uviedol, že: „Vo vzťahu k aplikácii Nariadenia tak možno
konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné

aplikovať všetky procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku.“

24. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 v prípade vedľajšieho účastníka -
združenia na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu a
jeho vstup do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom účastníka, na strane ktorého má vedľajší

účastník v konaní vystupovať.

25. Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná
naochranuprávspotrebiteľa,neznamená,žespotrebiteľmusísjejvstupomdokonaniasúhlasiť.Povahea účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. 4/2014). Nevyslovenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nie
je možné považovať za nesúhlas účastníka konania so vstupom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej vo veci 6Cdo 323/2013). V predmetnom konaní nie je možné vyhodnotiť vstup vedľajšieho
účastníka ako nanútený, keďže obsahom spisu nie je výslovný nesúhlas žalovaného s jeho vstupom
do konania.

26. Na právnu úpravu zakotvenú v ust. § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015 prihliadať
nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 1.1.2015 (konkrétne
dňa 11.11.2014), teda v dobe, keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť
podnetu aj súhlas účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.

27. Vedľajší účastník má podľa prvej vety § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti
ako účastník, a teda má právo okrem iného aj nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy,
odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44
ods. 1 O.s.p.), pričom táto činnosť priamo predpokladá možnosť oboznámenia sa s osobnými údajmi
účastníkov konania a prípadne aj s predmetom telekomunikačného tajomstva, ak je aj to obsahom

súdnehospisu.Týmaleniejedotknutájehopovinnosťchrániťtaktozískanéosobnéúdaje(podľazákona
č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov), zachovávať telekomunikačné tajomstvo (podľa § 63 ods.
2 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách) a vyvarovať sa zneužitia svojho postavenia
vedľajšieho účastníka v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
SR PL. ÚS 1/2014-9 zo dňa 29.01.2014, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že návrh na vyslovenie

nesúladu § 93 ods. 2 O.s.p. s čl. 19 Ústavy SR je zjavne neopodstatnený.

28. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach

s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované, ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
Na predmetnú právnu vec preto nemožno aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013, na ktoré žalobca vo svojich odvolacích námietkach
odkazuje.

29. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania
potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p.. Vzhľadom na výsledok odvolacieho konania, žalobca nemá nárok na náhradu trov a žalovanej v
tomto štádiu konania nevznikli. Združenie spotrebiteľov Slovenska, o.z., so sídlom v Banskej Bystrici si
uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s vyjadrením sa k odvolaniu z 5.9.2016,

s ohľadom na výsledok odvolacieho konania má uvedené združenie nárok na náhradu trov v rozsahu
100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne následne súd prvej inštancie v súlade s §
262 ods. 2 C.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).