Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/207/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313203930
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313203930.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a z členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, v spore žalobcu CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29
705, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému X. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX S., t.č. na neznámom
mieste, zastúpený opatrovníčkou Z. V., pracovníčkou Okresného súdu Humenné, za účasti Združenie
spotrebiteľov Slovenska, o.z., Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, IČO: 42 309 166, zastúpeného Mgr.
Henrichom Schindlerom, advokátom so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, o zaplatenie 510 Eur s

príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 5C 115/2013-90 zo
dňa 28. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konania v časti zmenkového úroku vo výške
0,19 % denne.

Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

Vedľajší účastník m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.
Konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavil. Pripustil vstup
Združenia spotrebiteľov Slovenska, o.z., IČO: 42309166, J. Kráľa 7, Banská Bystrica ako vedľajšieho
účastníka na strane žalovanej. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Ďalej určil, že žalobca je
povinný uhradiť vedľajšiemu účastníkovi konania trovy v sume 104,26 eur na adresu právneho zástupcu
vedľajšieho účastníka konania, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením čl. 2, čl. 3 Smernice 93/13/EHS; § 17 zákona č. 191/1950
Zb. zmenkového a šekového, § 3, § 39, § 52 odsek 1 až 4, § 53, § 54 odsek 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov; § 93, § 96 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“).

3. Vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je spor zo zmenky. Keďže vystaviteľom zmenky

je spotrebiteľ a zmenkou bola zabezpečená pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo
povinnosťou súdu ex offo skúmať predmetnú zmenku až po úroveň dohody o vyplňovacom práve.
Podľa názoru súdu prvej inštancie z uvedeného vyplýva, že i v rámci súdneho konania, ktoré je
založené na zmenke, musí súd aj bez námietok dlžníka skúmať nekalú povahu zmluvných podmienok,z ktorých zmenka vychádza, prípadne ktoré sú priamo konkrétne premietnuté v zmenke a poskytnúť
ochranu právam spotrebiteľa. Súd prvej inštancie preskúmal predloženú zmenku, zistil, že spĺňa
formálne náležitosti platnej zmenky, no aj napriek tejto skutočnosti podrobil súdnej kontrole aj úverovú

spotrebiteľskú zmluvu a platnosť príslušného článku všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na
základektoréhoblankozmenkabolaveriteľomvystavená.Zpríslušnéhočlánkuvšeobecnýchpodmienok
úverovej zmluvy, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky, mal súd prvej inštancie za preukázané, že v
tomto článku sa zmluvné strany spotrebiteľskej úverovej zmluvy dohodli o vyplnení vystavenej zmenky v
budúcnosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že príslušný článok všeobecných podmienok úverovej

spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (v zmysle ustanovenia § 53 odsek 5 OZ).
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že uzavretie spotrebiteľskej zmluvy bolo podmienené
podpisom zmenky zo strany spotrebiteľa. Táto podmienka je neprijateľná zmluvná podmienka podľa
ustanovenia § 53 odsek 2 OZ. Dojednanie v príslušnom článku všeobecných podmienok o vypĺňacom
práve zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa ustanovenia § 53 odsek 4 písm. a/, b/,
j/, k/ a m/ OZ ako aj podľa ustanovenia § 53 odsek 1 OZ. Zároveň ide o neplatne dojednanú zmluvnú

podmienku v zmysle ustanovenia § 53 odsek 5 OZ. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie návrh
žalobcu na zaplatenie nárokov zo zmenky zamietol v celom rozsahu. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie
žaloby v súlade s § 96 odsek 1 zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p. konanie v časti o zaplatenie zmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zastavil. Podmienky na vstup vedľajšieho účastníka v čase jeho vstupu
boli podľa názoru súdu prvej inštancie splnené a preto pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania

na strane žalovanej. O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 O.s.p..

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania. Žalobca uvádza, že žalobca a ani žalovaná dokazovanie úverovou zmluvou,

exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ustanovenia § 120 O.s.p.
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len
zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ustanovenie
§ 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy
ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak

je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého
dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí
vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci podľa názoru žalobcu súd mohol a
mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z
uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania

vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky.
Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi
je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol
na základe čl. 5 odsek 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia

byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
nariadením. Prvoinštančný súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných
skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorili
zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a
že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli

tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Žalovaný ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy
nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.
Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov,
ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať

inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je
nevyhnutné zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah.
Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí. Súd však
vec posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaný vo všeobecnosti

nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak
môže činiť sám súd. Súd prvej inštancie porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5
odsek 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, ak prihliadolna skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť,
nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona

o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky
zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom
rozsahu dôvodný. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by
mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby
na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola

len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek
zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o
vyplňovacom práve. K pripusteniu vstupu vedľajšieho účastníka do konania žalobca uvádza, že konanie
je právne regulované Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktoré vedľajšie
účastníctvo nepozná. Žalobca ďalej uvádza, že len samotné oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe
do konania nemôže automaticky zakladať právo vedľajšieho účastníka na účasť na konaní a takisto že

osoba, popri ktorej vstúpil do konania s takýmto úkonom súhlasí. Vedľajší účastník je povinný spolu s
oznámením o vstupe do konania predložiť aj súhlas osoby, popri ktorej do konania vstupuje. S ohľadom
na vyššie uvedené žiada konajúci súd, aby v prípade, ak žalobcovi nezaslal dôkaz o súhlase žalovaného
so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, tak dodatočne vykonal. V prípade, ak vedľajší účastník
súhlas žalovaného k návrhu na pristúpenie vôbec nepredložil, žiada súd aby na oznámenie o vstupe

vôbec neprihliadal a v konaní ďalej riadne pokračoval bez vedľajšieho účastníka. V prípade, ak by
žalovaný so vstupom vedľajšieho účastníka súhlasil, žalobca poukazuje na skutočnosť, že predmetom
tohto súdneho konania nie je konanie, v ktorom by na jednej strane vystupoval spotrebiteľ, a preto nie
je možné pripustiť vstup vedľajšieho účastníka - právnickej osoby. Žalobca ďalej dáva do pozornosti,
že zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok neobsahuje v právnej úprave intervencie podobné

ustanovenie ako bolo ustanovenie § 93 odsek 2 O.s.p..

5. K odvolaniu podal vyjadrenie vedľajší účastník. S vyhodnotením dôkazov so skutkovými závermi z
nich vyplývajúcimi, ako aj s aplikáciou príslušných právnych noriem zo strany súdu prvej inštancie sa
v celom rozsahu stotožňuje a navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne a právne

správne potvrdil. Podľa jeho názoru je v zmysle platných predpisov a judikatúry ESD povinnosťou súdu
v každom štádiu konania a to aj v každom druhu konania a to bez výnimky ex offo skúmať, či sa nejedná
o spotrebiteľský vzťah, s tým ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne
normy spotrebiteľského práva. Ďalej uvádza, že dojednanie v zmluve, ktoré by zaväzovalo spotrebiteľa
vyplniť blankozmenku je v rozpore s dobrými mravmi a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Má za

to, že žalobca ju nadobudol len preto, aby zbavil odporcu ako dlžníka možnosti vzniesť voči pôvodnému
majiteľovi kauzálne námietky. Uplatňovanie nároku žalobcom zo zmenky je neplatný právny úkon v
dôsledku obchádzania zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občianskeho zákonníka.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a
nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je opodstatnené.

8. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20. januára 2010 (čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke,

ktoré je zhodné s číslom zmluvy o úvere). Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od
remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka
bola vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území
SR. V zmluve o úvere zo dňa 20. januára 2010 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného
(meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje

uvedené nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo
živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní
je pritom známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť nazáklade iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom
a prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o
úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

9. Odvolací súd nemá dôvod stotožniť sa s odvolacími námietkami spochybňujúcimi postup súdu prvej
inštancie pri vykonávaní dôkazov. Jeho záver podporuje aj spoločné stanovisko občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v
ktorom cit.: „Vo vzťahu k aplikácii nariadenia tak možno konštatovať, že toto nekladie žiadne prekážky

v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné aplikovať všetky procesnoprávne princípy
použiteľné v slovenskom právnom poriadku. Predovšetkým aplikáciu znalosti určitých okolností súdu
z jeho činnosti (notoriety) a zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní, či ochrany dobrých mravov.
Z Nariadenia nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť. Aj v prípade absencie aktivity
žalovaného v konaní, pokiaľ súd vzhliadne v návrhu také skutočnosti, ktoré ho povedú k záveru o
neprípustnosti návrhu, návrh zamietne, čo vyplýva priamo z čl. 4 bod 4.. Z procesného hľadiska teda

k návrhu môže súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu
uplatnenému v konaní pred súdom, riadiac sa len osobitnými pravidlami týkajúcimi sa určitej časovej
náročnosti v zmysle uložených lehôt podľa Nariadenia."

10. V tejto súvislosti ďalej odvolací súd pripomína, že Súdny dvor EÚ rozhodol, že možnosť súdu

skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

11. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

12. Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva

spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo

dňa 16.11.2010). Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov.

13. Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť

princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

14. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd poukazuje na spoločné stanovisko občiansko-
právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho Najvyššieho súdu SR č. 93/2015 zo
dňa 20.10.2015, podľa ktorého cit. „Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží

zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

· pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

· pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonov, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.15. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie

sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na
strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolnosti prípadu posúdiť nárok na uplatnený úrok zo
zmenky ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy
súdu takýto exces dosahuje.“

16. So zreteľom na uvedené, aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej
vyplneniu, príp. uplatneniu práv zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť
predmetnej zmenky a dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo
zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok,
dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje,
a ktorou bolo vydanie zmenky predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako

to správne urobil súd prvej inštancie, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom.
Ak má byť zabezpečené naplnenie cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa,
je nutné umožniť súdu skúmať charakter právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu
zmenky a v prípade zistenia, že ide o vzťah spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z
hľadiska ich neprijateľnosti. Ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemal možnosť

hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či
zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej
spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950
Zb. by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany
svojich práv. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými

mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu
prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu
neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege.

17. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade

písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné

tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s

malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu v ktorom

sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V

danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.

Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom

na čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto

obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo

dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a

o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,

že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.“

18. Správnyjeizáversúduprvejinštancie,ktorýakoneprijateľnúzmluvnúpodmienkuvyhodnotildohodu
veriteľa a dlžníka (spotrebiteľa) o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutú vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru.

19. Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav

zmluvnejautonómiemusíbyťvýsledkomslobodnejvôleobochzmluvnýchstrán.Slobodnávôľavyžaduje
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne informácie o
dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny predchodca sa
svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na
princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov

v neprospech žalovaného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo
strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa
bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj
v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa
dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských

právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na
podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

20. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto

cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovanú priamo vyplývala
zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie §
54 odsek 1, 2 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžuodchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke

nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 odsek 1. 2 OZ, a
preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 OZ.

21.Odvolacienámietkyžalobcunebolispôsobiléprivodiťzáverodvolaciehosúduotom,ževyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle

ustanovenia § 53 OZ, súdom prvej inštancie bolo nesprávne.

22. Rovnako nedôvodnou je odvolacia námietka žalobcu poukazujúceho na nesprávny postup súdu
prvej inštancie, pokiaľ pripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania.

23. Podľa ustanovenia § 25 odsek 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, združenie môže
podať návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 21 ods. 1 orgánu dozoru alebo návrh na začatie
konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych
záujmov spotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho
činnosti alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou (ďalej len

"zoznam oprávnených osôb"), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt
oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

24.Podľaustanovenia§25odsek2zákonač.250/2007Z.z.,združeniepodľaodseku1môženazáklade
plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní jeho práv

vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

25. Podľa ustanovenia § 52 odsek 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

26. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

27. Z ustanovenia § 93 odsek 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vyplýva, že vedľajší účastník (vrátane

právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu) môže do
konania vstúpiť z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom
súdu. Vedľajší účastník je teda procesne samostatný, čo vyplýva aj z § 93 odsek 4 O.s.p.. Ak účastník,
na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje, vyjadrí nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do
konania alebo s ďalším trvaním pôsobenia vedľajšieho účastníka v súdnom konaní, ide o návrh na

vyriešenie prípustnosti vedľajšieho účastníctva a súd sa ním bude zaoberať po podaní takéhoto návrhu
zo strany účastníka.

28. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2014),
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že je potrebné pripomenúť aj záväzky

Slovenskej republiky plynúce z práva Európskej únie, konkrétne Smernice Rady č. 93/13/EHS, v úvodnej
časti ktorej Rada Európskych spoločenstiev deklaruje, že osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený
záujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich
sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na

rozhodnutie sťažnosti alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní. S prihliadnutím
na uvedené považoval Ústavný súd SR za odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu
subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých
predmetom je ochrana práva podľa osobitného predpisu, ktoré sami o sebe nemajú právny záujem
na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov

konania alebo tretích osôb (napr. spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti
druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení.29. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší
účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a
prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu.

30. Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti
IveteKorčkovskej)„Vzhľadomnapovahuavýznamvšeobecnéhozáujmu,naktoromsazakladáochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú

právnu silu noriem verejného poriadku.“ (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

31. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.02.2013, sp. zn. 3 Cdo 188/2012
jasne vyplýva záver, že absencia výslovného nesúhlasu účastníka konania, na ktorého strane by mal

vystupovať, nebráni naplneniu samotného účelu jeho účasti ako vedľajšieho účastníka v konaní. V
tomto prípade preto súhlas odporcu so vstupom do konania za účinnosti právnej úpravy v čase vstupu
vedľajšieho účastníka ani nebol potrebný, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania dňa 11.11.2014.
Súd prvej inštancie si zároveň splnil oznamovaciu povinnosť o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.

32. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý
okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník (napr. rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII.,
s. 2928 a pod.).

33. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva

z čl. 5 odsek 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje
za potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.

34. Aktuálna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, avšak

Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala.
Združenietedaúčinnevstúpilodokonania,oprávnenesakonaniazúčastniloaúčelnevynaložilotrovy,na
ktorých náhradu mu vznikol nárok a ktoré mu boli priznané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
do 30.06.2016.

35. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 387 odsek 1 C.s.p..

36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p v
spojení s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý by mal mať s poukazom na úspech v odvolacom

konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ich náhradu nepriznal, pretože mu v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli. Vedľajšiemu účastníkovi boli trovy odvolacieho konania priznané v plnom
rozsahu.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.