Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. január 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209213
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5312209213.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: E. F., nar.
XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. XXXX/XX, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
ŠKERDA, s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1727/49, proti žalovanej: MUDr. Eva Dubeňová,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F., V. XXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Annou Mozolíkovou, advokátkou so

sídlom F., N. XXXX, o zaplatenie 4.024,21 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej a na
základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 16Cpr/3/2012-306 zo dňa 11.
marca 2016, takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e ch á v a n e d o t k n u t ý v odvolaním nenapadnutom výroku
o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 4.024,21 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II.Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni

úrok z omeškania za omeškanie so zaplatením doplatku mzdy, a to

9 % ročne zo 74,47 eur od 15.9.2009 do zaplatenia,
9 % ročne zo 79,8268 eur od 15.10.2009 do zaplatenia,
9 % ročne zo 79,8268 eur od 15.11.2009 do zaplatenia,
9 % ročne zo 74,47 eur od 15.12.2009 do zaplatenia,

9 % ročne z 83,94 eur od 15.1.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 93,99 eur od 15.2.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 93,99 eur od 15.3.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo 122,1692 eur od 15.4.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 99,5388 eur od 15.5.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 93,99 eur od 15.6.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 99,5388 eur od 15.7.2010 do zaplatenia,

9 % ročne z 99,5388 eur od 15.8.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 31,65 eur od 15.9.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo 67,91 eur od 15.10.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 93,99 eur od 15.11.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 99,5388 eur od 15.12.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo 106,23 eur od 15.1.2011 do zaplatenia,

9 % ročne zo 108,87 eur od 15.2.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo 108,87 eur od 15.3.2011 do zaplatenia,
9,25 % ročne zo 138,0668 eur od 15.4.2011 do zaplatenia,
9,25 % ročne zo 108,87 eur od 15.5.2011 do zaplatenia,
9,25 % ročne zo 114,7452 eur od 15.6.2011 do zaplatenia,
9,5 % ročne zo 114,7452 eur od 15.7.2011 do zaplatenia,
9,5 % ročne z 82,91 eur od 15.8.2011 do zaplatenia,

9,5 % ročne zo 65,99 eur od 15.9.2011 do zaplatenia,9,5 % ročne z 36,55 eur od 15.10.2011 do zaplatenia,
9,25 % ročne zo 108,87 eur od 15.11.2011 do zaplatenia,
9 % ročne zo 109,57 eur od 15.12.2011 do zaplatenia,

9 % ročne zo 104,28 eur 15.1.2012 do zaplatenia,
9 % ročne zo 131,078 eur od 15.2.2012 do zaplatenia,
9 % ročne zo 107,27 eur od 15.3.2012 do zaplatenia,
9 % ročne zo 131,078 eur od 15.4.2012 do zaplatenia,
9 % ročne zo 125,19 eur od 15.5.2012 do zaplatenia,

9 % ročne zo 121,46 eur od 15.6.2012 do zaplatenia,

ďalej úrok z omeškania za omeškanie so zaplatením doplatku náhrady mzdy za dovolenku, a to

9 % ročne zo 14,694 eur od 15.1.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo 67,624 eur od 15.9.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 31,5552 eur od 15.10.2010 do zaplatenia,
9 % ročne z 13,5736 eur od 15.1.2011 do zaplatenia,
9,5 % ročne z 26,022 eur od 15.8.2011 do zaplatenia,

9,5 % ročne zo 62,4648 eur od 15.9.2011 do zaplatenia,
9,5 % ročne z 10,4108 eur od 15.10.2011 do zaplatenia,
9 % ročne z 5,452 eur od 15.12.2011 do zaplatenia,
9 % ročne z 10,904 eur od 15.1.2012 do zaplatenia,
9 % ročne zo 14,5296 od 15.3.2012 do zaplatenia,

9 % ročne z 29,796 eur od 15.6.2012 do zaplatenia,
9 % ročne z 32,7736 eur od 15.6.2012 do zaplatenia,

a úrok z omeškania za omeškanie so zaplatením doplatku za odstupné, a to 9 % ročne z 391,59 eur
od 15.6.2012 do zaplatenia.

III.Žalobkyňa m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresnýsúdnapadnutýmrozsudkomčiastočnevyhovelžalobežalobkyneauložilžalovanejpovinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 4.024,21 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval, že žalovaná

ako zamestnávateľ žalobkyne nesprávne priradila pracovnému miestu žalobkyne stupňa náročnosti
dva, hoci pracovné miesto žalobkyne zodpovedalo štvrtému stupňu náročnosti práce podľa prílohy č. 1
písm. d/ Zákonníka práce. O danosti základu nároku žalobkyne - nároku na doplatenie mzdy, náhrady
mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného - bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom
tamojšieho súdu č.k. 16Cpr/3/2012-184 zo dňa 7.3.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č.k. 10CoPr/3/2014-211 zo dňa 26.3.2015. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobkyňou
predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 4.024,21 eur s príslušenstvom. Žalovaná na pojednávaní
dňa 11.3.2016 súhlasila s úhradou sumy 4.024,21 eur, nárok žalobkyne na doplatenie mzdy, náhrady
mzdy za dovolenku a doplatenie odstupného vo výške 4.024,21 eur teda nebol medzi sporovými
stranami sporný. Žalovaná však nesúhlasila s úhradou príslušenstva - úroku z omeškania.

2. Vo zvyšku - o zaplatenie úroku z omeškania - súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol.
Vychádzal z toho, že Zákonník práce úrok z omeškania neupravuje a s poukazom na ust. § 1 ods.
4 Zákonníka práce nemožno aplikovať ani normu v ust. § 517 ods. 2 Obč. zák., keďže na vzťahy
upravené Zákonníkom práce sa subsidiárne použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§

1 až § 122). Zároveň všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka možno aplikovať výlučne na prvú
časť Zákonníka práce, nie na jeho ostatné časti (okrem iného upravujúce pracovný pomer, mzdu alebo
náhradu mzdy). Okresný súd tiež zohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa pracovala u žalovanej 7 rokov,
počas ktorých nedošlo medzi nimi k rozporom ohľadom výšky mzdy, prípadne zaradenia do 2 stupňa
náročnosti práce. Žalovaná žalobkyni mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve riadne a včas vyplácala.

K uplatneniu nárokov voči žalovanej došlo až po tom, čo bol skončený pracovný pomer žalobkyne. Vkonaní súčasne nebolo preukázané, že žalovaná zaradila žalobkyňu do nesprávneho stupňa náročnosti
práce vedome a až do rozhodnutia súdu bola žalovaná v tom, že pracovné zaradenie žalovanej do
príslušného stupňa náročnosti práce bolo správne. V predmetnej spojitosti poukázal na uznesenie

Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 494/2013, v rámci ktorého ústavný súd konštatoval, že všeobecné
súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úrok z omeškania, svojím
postupomneporušilizákladnéprávazamestnancanasúdnuainúprávnuochranuaprávonaspravodlivý
proces. Okresný súd zároveň neumožnil žalovanej splácať žalobkyni priznaný nárok „v primeraných"
mesačných splátkach v zmysle jej návrhu, nakoľko mal za to, že je v schopnostiach a možnostiach

žalovanej uhradiť dotknutú sumu jednorázovo.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť titulom ich
náhrady žalobkyni na účet jej právneho zástupcu sumu 3.155,78 eur pozostávajúcu zo zaplateného
súdneho poplatku 269 eur a trov právneho zastúpenia 2.886,78 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Zohľadnil, že žalobkyňa bola v konaní neúspešná len v pomerne nepatrnej časti (nepriznanie úroku z

omeškania), preto aplikoval normu v ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Pri určení výšky hodnoty tarifnej odmeny
advokátavychádzalzvýškypriznanéhoplnenia-4.024,21eur.Trovykonania,ktorýchnáhradužalobkyni
priznal, resp. nepriznal, podrobne špecifikoval.

4. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe sporové strany.

5. Žalovaná sa svojím odvolaním, čo do výroku o trovách konania, domáhala zmeny napadnutého
rozsudku tak, že krajský súd rozhodne, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov
konania.
6. Namietala, že okresný súd síce správne zohľadnil v rozhodnutí o úroku z omeškania skutkové

okolnosti prípadu (počas trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej nedošlo k rozporom
ohľadom výšky mzdy a zaradenia žalobkyne do stupňa náročnosti práce), avšak tieto sú tiež zrejmými
dôvodmi hodnými osobitného zreteľa pre nepriznania náhrady trov konania žalobkyni.
7.Odhliadnucoduvedenéhookresnýsúdpodľaodvolateľkyvecnesprávneprávneposúdil,keďaplikoval
na vec normu v ust. § 142 ods. 3 O.s.p., čo ani dostatočne neodôvodnil. Nie je v súlade so skutočným

stavom záver okresného súdu, že žalobkyňa bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti. Za taký
neúspech sa podľa ustálenej súdnej praxe považuje neúspech v rozsahu maximálne 5 až 10 % z celého
predmetu konania - uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch. Je potrebné pritom prihliadať na
čiastočnéspäťvzatiažalobyvpriebehukonania,pričomokresnýsúdopomenul,žežalobkyňavzalasvoju
žalobu späť v časti istiny v rozsahu presahujúcom 10 % istiny. Pri čiastočnom späťvzatí žaloby sa časť

žalovaného nároku, ktorá bola predmetom čiastočného späťvzatia, považuje za neúspech rovnako, ako
kebyvtejčastibolažalobazamietnutá,atozdôvoduzavineniažalobcunazastaveníkonania(§146ods.
2 veta prvá O.s.p.). K uvedenému „neúspechu" žalobkyne treba pripočítať neúspech ohľadom úroku z
omeškania požadovaného žalobou, ktorý k dátumu vyhlásenia napadnutého rozsudku predstavoval cca
3.600 eur. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 M Cdo 1/2004 zo dňa 27.4.2004

je pomer úspechu a neúspechu žalobkyne vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku vyvážený
(cca 1 : 1). Ďalej žalovaná namietala priznanie náhrady trov právneho zastúpenia žalobkyni za konkrétne
úkony právnej služby, ktoré neboli vykonané účelne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. (porada s klientom
dňa 13.1.2014, nakoľko úkon nasledoval po prvej porade v rámci prípravy a prevzatia a po spísaní
žaloby a nebol ani preukázaný; ďalej porada s klientom dňa 9.3.2016 nebola preukázaná; ďalej písomné

vyhotovenie vyjadrenia ku konaniu zo dňa 17.2.2014 bolo vykonané mimo výzvy súdu, pričom podľa
zápisnice z pojednávania zo dňa 15.1.2014 právny zástupca žalobkyne uviedol, že sa nechce vyjadriť,
lebo sa vyjadril už na začiatku pojednávania; ďalej písomné vyhotovenie výzvy na úhradu doplatku
mzdy zo dňa 15.8.2012, ktorá nebola samostatným úkonom v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), ako
aj žalobkyni priznanú výšku náhrady súdneho poplatku, keď nebolo zohľadnené čiastočné späťvzatie

žaloby žalobkyňou v priebehu konania.

8. Žalobkyňa sa svojím odvolaním, čo do výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku (úrok z omeškania),
domáhala zmeny napadnutého rozsudku tak, že krajský súd uloží žalovanej povinnosť zaplatiť jej aj úrok
z omeškania z jednotlivých čiastkových nárokov, z ktorých pozostáva istina, eventuálne jeho zrušenia a

vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Namietala, že v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce všeobecné ustanovenia Obč. zák. zahŕňajú nielen
jehoprvúčasť,aleajprvúhlavujehoôsmejčastisnázvomVšeobecnéustanovenia,vktorejsanachádza
aj ust. § 517. Záver okresného súdu, že žalobkyni nie je možné priznať úrok z omeškania, je v rozpore ajs konštantnou judikatúrou všeobecných súdov, včítane Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojej ustálenej
judikatúre konštatuje, že zamestnancovi pri omeškaní s náhradou mzdy zo strany zamestnávateľa
patria aj úroky z omeškania. Žalobkyňa ďalej uviedla, že pokiaľ okresný súd v napadnutom rozsudku

poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 494/2013 zo dňa 9.10.2013, ústavný súd
v tomto uznesení nevyslovil právny názor, že úrok z omeškania z dlžných súm nie je možné priznať
z dôvodu, že Zákonník práce úrok z omeškania neupravuje. Práve naopak, ústavný súd poukázal
aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 76/2011, pričom konštatoval, že „ústavný súd v
súlade s obsahom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ale aj s názorom sťažovateľky, dospel k

záveru, že zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy
pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom
kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok
z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy". Pri rozhodovaní súd musí dodržiavať základné ústavné
princípy,medziktorépatríajprincípprávneistoty,vzmyslektoréhosanaurčitúprávnerelevantnúotázku
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.

10. Za právne irelevantné považovala žalobkyňa, že okresný súd pri nepriznaní úroku z omeškania
zohľadnil, že počas trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej v období 7 rokov nedošlo
medzi nimi k rozporom ohľadom výšky mzdy a podobne, ale došlo k nim až po ukončení pracovného
pomeru žalobkyne. Nárok na zaplatenie mzdy je zákonný nárok vyplývajúci priamo zo základných
zásad Zákonníka práce, pričom nesprávne zaradenie žalobkyne do príslušného stupňa náročnosti práce

vzniklo z dôvodu porušenia právnej povinnosti žalovanej, ktorá je v zmysle § 120 ods. 1 Zákonníka práce
zodpovedná za správne zaradenie zamestnanca do príslušného stupňa náročnosti práce. Súd by mal
prihliadnuť na ne/konanie žalovanej, ktorá aj napriek výzve žalobkyne pred začatím súdneho konania
nárok žalobkyni neuspokojila a neurobila tak ani po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. Navyše
svojimi vyjadreniami znevažovala prácu žalobkyne.

11. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadala odvolaním žalobkyne napadnutej
časti rozsudok okresného súdu potvrdiť.
12. Uviedla, že sa stotožňuje s právnym posúdením zamietnutia nároku žalobkyne na zaplatenie
úroku z omeškania okresným súdom. Odvolanie žalobkyne neobsahuje argumenty, ktoré by už

neposúdil okresný súd. Žalovaná zároveň poukázala na svoje skoršie podania, ktoré obsahujú podrobnú
argumentáciu vo vzťahu k správnemu nepriznaniu úroku z omeškania žalobkyni okresným súdom
(písomné vyjadrenie z 13.3.2015, odvolanie zo dňa 14.3.2014 proti medzitýmnemu rozsudku).

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podali subjektívne legitimované

strany sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), vec preskúmal v rozsahu a
z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP; z toho titulu nedotknutým zostal rozsudok
okresného súdu v odvolaním nenapadnutom žalobe vyhovujúcom výroku) a bez nariadenia ústneho
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
napadnutý rozsudok zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

14. Pokiaľ ide o otázku prípustnosti priznania úroku z omeškania zamestnancovi voči zamestnávateľovi
zo sumy náhrady mzdy (eventuálne aj s tým súvisiacich nárokov ako je napr. náhrada za dovolenku,
odstupné a podobne), krajský súd mal za to, že zamestnávateľ sa, rovnako ako každý iný dlžník,
môže dostať/dostáva do omeškania s plnením takej náhrady a nie je dôvod, aby nebol povinný zaplatiť

príslušný úrok z omeškania. Z hľadiska sociálnej funkcie náhrady mzdy je neudržateľným záver, že by
zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane s plnením mzdy,
náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, do omeškania.
15. Krajský súd, v zhode so žalobkyňou, poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu SR v jeho
uznesení sp.zn. II. ÚS 494/2013 zo dňa 9.10.2013 „... ústavný súd v súlade ...aj s názorom sťažovateľky

dospel k záveru, že zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných
náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v
nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi
právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy". Súčasne je potrebné poukázať na viaceré
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pojednávajúce (aj) o problematike priznávania úroku z omeškania zo

sumy (náhrady) mzdy, s plnením ktorej sa zamestnávateľ dostal do omeškania, z ktorých vyplýva, že
zamestnávateľ je v prípade omeškania s plnením náhrady mzdy povinný platiť zamestnancovi aj úrok
z omeškania (viď napr. uznesenie sp.zn. 1 Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009, uznesenie sp.zn. 2 Cdo
76/2011 zo dňa 31.5.2012, uznesenie sp.zn. 5 M Cdo 8/2012 zo dňa 26.1.2015).16. Krajský súd len okrajom poznamenáva, že aj keď predmetom aktuálneho konania nie je nárok na
zaplatenie náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, jedná sa o nárok vyplývajúci zo
Zákonníka práce, s ktorého plnením sa zamestnávateľ - žalovaná dostal do omeškania. Preto je vyššie

uvedená právna argumentácia plne použiteľná aj na aktuálne prejednávanú vec.
17. Zhrnúc konštatované, právne posúdenie veci okresným súdom - v podobe záveru o neprípustnosti
aplikácie normy v ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. na prejednávaný prípad vzhľadom na ust. § 1 ods. 4
Zákonníka práce) - neobstojí.

18. Nadväzne platí, že samotná otázka okamihu vzniku omeškania žalovanej nebola spornou
medzi stranami. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s vyplatením jednotlivých náhrad márnym
uplynutím jednotlivých výplatných termínov (14. deň v mesiaci - č.l. 12 spisu), považoval krajský
súd (opäť s poukazom na opísané závery ústavného súdu) za opodstatnené uplatnenie nároku na
zaplatenie úroku z omeškania z jednotlivých čiastkových nárokov, z ktorých pozostáva istina, a to počnúc
jednotlivými dňami, v ktorých sa, podľa názoru žalobkyne, žalovaná dostala s plnením toho ktorého

čiastkového záväzku do omeškania. V zmysle uvedeného, krajský súd pristúpil (pri nezmenenom
skutkovom stave) k zmene napadnutého výroku rozsudku spočívajúcej v priznaní žalobkyni voči
žalovanej úroku z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, tak, ako je to
špecifikované vo výrokovej časti tohto rozsudku, vychádzajúc (aj) zo skutočnosti, že danosť/existencia

základu nároku žalobkyne na jednotlivé/čiastkové nároky - doplatenie mzdy, doplatenie náhrady mzdy
za dovolenku a doplatenie odstupného (posledné dva nároky v priebehu konania žalovanou ani osobitne
spochybňované neboli, celý nárok na istinu v sume 4.021,21 eur žalovaná uznal na pojednávaní
konanom dňa 11.3.2016 - č.l. 272 spisu) - vo vzťahu ku ktorým je úrok z omeškania priznávaný, už bola
v predchádzajúcom/skoršom štádiu tohto súdneho konania právoplatne ustálená.

19. V dôsledku zmeny rozsudku okresného súdu vo veci samej krajský súd rozhodoval o nároku na
náhradu trov celého konania - § 396 ods. 2 CSP. Nakoľko v prejednávanom prípade ide o sporovú
vec, je prvotne namieste pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať normu v ust. § 255 ods. 1 CSP,
teda zohľadniť pomer úspechu a neúspechu tej ktorej zo sporových strán. Za úspech žalobkyne možno

považovať plnenie priznané v zmysle napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s aktuálnym
rozsudkom krajského súdu (4.024,21 eur + úrok z omeškania); za jej neúspech potom rozsah, v akom
bolo konanie čiastočne zastavené (z dôvodu procesného zavinenia späťvzatia návrhu) uznesením č.k.
16Cpr/3/2012-227 zo dňa 2.11.2015 - 463,66 eur s príslušenstvom. V percentuálnom vyjadrení - čo sa
týka istiny - bola žalobkyňa úspešná v rozsahu 89,67 %, neúspešná v rozsahu 10,33 %. Následne,

pri zohľadnení konečného úspechu žalobkyne aj ohľadne úroku z omeškania, zodpovedá mimo rámca
pochybnosti miera jej neúspechu aplikačnou praxou ustálenému kritériu nepatrného neúspechu (t.j.
najviac do 10 %). Možno preto čiastkovo uzavrieť, že vzhľadom na prevažujúci procesný úspech
žalobkyne (§ 396 ods. 1 CSP) by jej prináležal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
20. Krajský súd však následne hodnotil podstatné skutkové okolnosti posudzovanej veci - a to že

žalovaná pri plnení svojich záväzkov voči žalobkyni vychádzala z uzatvorenej pracovnej zmluvy, resp.
dohodnutejmzdy,žalobkyňavpriebehutrvaniapracovnéhopomeruužalovanejnijakonespochybňovala
výškudohodnutejmzdy,aninesprávnezaradeniedostupňanáročnostipráce,kuplatneniupredmetného
nároku došlo až po zániku pracovného pomeru, resp. že zaradenie žalovanej ako zdravotnej sestry
(v ambulancii detského lekára) do 2. stupňa náročnosti práce predstavovalo akýsi úzus, bežnú prax

(výpoveď svedkyne P., prípadne aj svedkyne MUDr. C.) - a dospel k záveru, že z hľadiska rozhodovania
o trovách konania ide v okolnostiach posudzovanej veci o skutočnosti tak zásadného/určujúceho
charakteru, že predstavujú/poskytujú solídny základ pre aplikáciu § 257 CSP (umožňujúceho nepriznať
náhradu trov konania i v prípade procesného úspechu). Zároveň, zohľadniac aj skutočnosť, že žalovaná
zotrvávala na odmietavom stanovisku k žalobkyňou uplatnenému nároku aj v priebehu konania,

krajský súd (pri aplikácii predmetného ustanovenia) uzatvára, že požiadavke spravodlivej rovnováhy pri
poskytovaní ochrany dotknutých práv zodpovedá priznanie (žalobkyni) náhrady trov konania v rozsahu
50 %.
21. O konečnej výške takto priznaných trov (po ich vyhodnotení v zmysle hľadísk uvedených v § 251
CSP) vzniknutých pred súdom prvej inštancie ako i trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262

ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Z hľadiska procesnej ekonómie (nakoľko uplatnené trovy konania budú
opätovne posudzované súdom prvej inštancie z pohľadu ust. § 251 CSP a až z úkonov, ktoré súd prvej
inštancie takto vyhodnotí, ako účelne vynaložené, prináleží žalobkyni náhrada v rozsahu 50 %) žiada
zo strany krajského súdu už v tomto štádiu (v reakcii na vznesené odvolacie námietky) poznamenať, žeúkon právnej služby porada s klientom dňa 13.1.2014 žalobkyňa preukazovala písomným záznamom
o tejto porade, v ktorom ale absentuje akákoľvek bližšia špecifikácia účelu vykonania tejto porady, keď
sa v ňom uvádza len, že porada sa uskutočnila „ohľadne zastupovania v konaní o zaplatenie doplatku

mzdy... v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 16Cpr/3/2012". Nie je teda možné
posúdiť opodstatnenosť, účelnosť vykonania predmetnej porady, tak aby mohla byť priznaná náhradu
trov tejto porady. Úkon právnej služby porada s klientom dňa 9.3.2016 bol preukázaný príslušným
písomným záznamom predloženým žalobkyňou, takže odvolacia argumentácia žalovanej neobstojí.
Úkon právnej služby písomné vyhotovenie vyjadrenia ku konaniu zo dňa 17.2.2014 obsahoval právnu

argumentáciu žalobkyne k prejednávanej veci, kým právny zástupca žalobkyne na pojednávaní dňa
15.1.2014 v zmysle zápisu na str. 6 zápisnice o pojednávaní udal, že sa nevyjadruje k prečítaným a
oboznámeným listinným dôkazom, lebo tak urobil vo svojom vyjadrení na začiatku pojednávania. Teda
obsahom označeného úkonu právnej služby bolo právna argumentácia žalobkyne, kým na pojednávaní
dňa 15.1.2014 sa právny zástupca žalobkyne odmietol ďalej vyjadrovať ku skutkovým otázkam a k
dôkazom vykonaným na predmetom pojednávaní. Ani táto odvolacia námietka preto vzhľadom na

danú argumentáciu žalovanej neobstojí. Napokon, pokiaľ ide písomné vyhotovenie výzvy na úhradu
doplatku mzdy zo dňa 15.8.2012, skutočnosť, že taká výzva výslovne nebola samostatným úkonom
podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nie je s poukazom na ust. § 14 ods. 8 označenej vyhlášky bez ďalšieho
dôvodom pre nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia. Pre úplnosť krajský súd poznamenáva, že
vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovanej voči trovám konania, došlé súdu dňa 25.1.2017 (t.j. cca 7

mesiacov od doručenia odvolania žalobkyni súdom, ktorý súčasne určil 5-dňovú lehotu na vyjadrenie
k tomuto odvolaniu) nezodpovedá (vzhľadom na nedodržanie stanovenej lehoty) úkonu, ktorý by bolo
nevyhnutné (§ 374 CSP) doručovať protistrane (a odvolací súd zároveň na toto podanie neprihliadol),
odhliadnuc od skutočnosti, že jeho obsahom je len zopakovanie stanoviska žalovanej.

22. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je podľa § 421 ods. 1 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP možno
odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.