Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. október 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/852/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3713210123
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3713210123.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu S. so sídlom Z., X. XXXX, U. XX XXX XXX,
zastúpeného JUDr. Y. D., advokátkou so sídlom Z. I., S. partizánov XXXX/XX proti žalovanému O. K.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom L. P. XXX, L. republika, zastúpeného Mgr. O. M., advokátom so sídlom B. nad
K., T. II-XX, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Považská Bystrica, č.k. 10C/198/2013-112 zo dňa 15. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpna zmluva zo dňa 20.06.2011, uzatvorená
medzi bezpodielovými spoluvlastníkmi J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX, Z. a O. J., rod. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX, Z. a kupujúcim O. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. P. XXX, L. republika,

ktorej predmetom bol byt č. XX, vo vchode č. 2, na 3. poschodí bytového domu súpisné číslo č. XXXX,
postavenom na parcele KN C č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, zapísanej
na LV č. XXXX, katastrálne územie Z., je voči žalobcovi právne neúčinná. Po zhodnotení všetkých
skutočností a dôkazov súd dospel jednoznačne k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný. V danom
prípade sa žalobca svojim návrhom domáhal, aby súd určil, že právny úkon, a to kúpna zmluva zo dňa
20.6.2011, ktorou J. J. a jeho manželka O. J. ako predávajúci previedli na žalovaného ako kupujúceho

byt č. XX, vo vchode č. 2, na X poschodí, bytového domu súp. č. XXXX postavenom na parc. D. č.
XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, zapísaného na LV č. XXXX k. ú. Z., je
právne neúčinná. Vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 07.07.2011,
sp. zn. 2T 86/2011 - 646, v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.10.2011,
sp. zn. 23To/100/2011 - 661, právoplatným dňa 24.10.2011 bolo nesporne preukázané, že žalobca má
voči dlžníkovi J. J. vymáhateľnú pohľadávku vo výške 36.974,91 eur, ktorý dlh, ako škodu súd daným
rozsudkom uložil dlžníkovi (v danom konaní obžalovanému). Z predmetného rozsudku jednoznačne

vyplynulo, že pohľadávka žalobcu ako veriteľa voči dlžníkovi J. J. vznikla ako škoda, ktorú žalobcovi ako
poškodenému spôsobil J. J. tým, že v období od 02.04.2007 do 07.07.2010 z účtu žalobcu bez vedomia
a súhlasu majiteľa účtu vykonal výbery a prevody finančných prostriedkov v celkovej výške 48.974,91
eur, ktoré použil v rozpore s účelom ich určenia pre vlastnú potrebu, čím žalobcovi spôsobil škodu v
celkovej výške 36.974,91 eur. Zo záverov rozsudku tamojšieho súdu 4C/83/2013-104, ktorého právne
a skutkové závery boli potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19Co/144/2015-148 zo

dňa 03.06.2015, s ktorými sa tamojší súd aj v tomto konaní stotožnil, bolo jednoznačne preukázané,
že dňa 20.06.2011 dlžník J. J. a jeho manželka O. J. uzavreli so žalovaným kúpnu zmluvu, predmetom
ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. Z., pričom kúpna cena bola dohodnutá na sumu49.790,-eur. V ten istý deň dňa 20.06.2011 uzavrel žalovaný s dlžníkom veriteľa J. J. dohodu o zápočte
vzájomných záväzkov a pohľadávok, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že zápočtom si v
zmysle § 508 a nasl. F. zákonníka započítajú pohľadávku žalovaného O. K. voči J. J. vo výške 49.790,-

eur, ktorá vznikla na základe nevrátenej pôžičky v nesplatenej výške 58.019,06 eur s pohľadávkou J.
J. voči žalovanému vo výške 49.790,-eur, ktorá vznikla na základe kúpnej ceny v nesplatenej výške
49.790,-eur. Pohľadávka žalovaného voči dlžníkovi veriteľa v celkovej výške 58.019,06 eur (1.400.000
Kč) mala vzniknúť titulom pôžičky, ktorú poskytol žalovaný ako veriteľ dlžníkovi vo výške 1.400.000
Kč, a to na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 28.08.2006. V priebehu konania vedeného pod sp. zn.

4C/83/2013 žalobca spochybňoval reálne poskytnutie pôžičky žalovaným dlžníkovi veriteľa, avšak v
tomto konaní (10C/198/2013) žalobca uviedol, že nenamieta existenciu danej pôžičky, vzhľadom k tomu,
že tamojší súd, ako aj krajský súd jednoznačne dospeli k záveru, že pôžička bola žalovaným veriteľovi
dlžníka poskytnutá. Súd sa stotožnil so závermi tamojšieho súdu, ako aj Krajského súdu v Trenčíne
ohľadom vzťahu žalovaného a J. J. - dlžníka žalobcu, ktoré uviedli v rozsudkoch vyššie citovaných a
teda, že sa jedná o osoby blízke podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu preto v

súlade s ustanovením § 42a ods. 3 písm. a/ Občianskeho zákonníka úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i
vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu zákon predpokladá. Je to práve blízka osoba, ktorá
musí preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti
rozpoznať. Z dokazovania vykonaného v konaní 4C/83/2013 jednoznačne vyplynulo, že sám žalovaný
potvrdil, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy vedel o tom, že voči J. J. je začaté trestné stíhanie,

dokonca ešte dňa 20.01.2011, keď navštívil J. J. za účelom vymáhania pôžičky, sa od neho dozvedel,
že má problémy v zamestnaní a aj iné dlhy. Vedomosť žalovaného v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy
o tom, že J. J. je trestne stíhaný a za čo je trestne stíhaný potvrdila aj v danom konaní svedkyňa O. J.,
čo jednoznačne vyplýva z predmetného rozsudku. Súd sa preto stotožnil so záverom tamojšieho súdu
vysloveným v rozsudku č. k. 4C/83/2013-104, že v danom prípade nepostačovalo tvrdenie žalovaného,

že právnym úkonom, teda kúpnou zmluvou si uspokojoval svoju pohľadávku voči dlžníkovi, a teda
samotný poznatok o existencii dlhu J. J. voči žalobcovi má za následok záver súdu o tom, že žalovaný
nepreukázal, že vynaložil náležitú starostlivosť, pri ktorej nemohol rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa. Súd preto jednoznačne dospel k záveru, že žalobca sa dôvodne domáha vyslovenia
neúčinnosti právneho úkonu, a to kúpnej zmluvy zo dňa 20. 6. 2011, ktorým úkonom bol veriteľ dlžníka,

teda žalobca, ukrátený a ku ktorému došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom (J. J.) a osobou jemu
blízkou (žalovaným), a preto za použitia citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka súd návrhu
žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, resp. jeho
právnehozástupcu,ženárokžalobcujeprekludovaný,pretoženeboluplatnenývzákonnejlehote,keďže
k oprave dátumu narodenia predávajúcej O. J., došlo až v priebehu tohto konania, pričom túto opravu,

resp. zmenu návrhu, súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa 30.03.2015. Nesporne žalobca
návrh, ktorým sa dožadoval vyslovenia odporovateľnosti právneho úkonu bol na tamojší súd podaný
13.08.2013 a týmto návrhom sa jednoznačne žalobca domáhal vyslovenia neúčinnosti kúpnej zmluvy
zo dňa 20.06.2011, ktorú uzatváral sám žalovaný s dlžníkom žalobcu a jeho manželkou, svojou sestrou,
teda jednoznačne žalovaný vedel, o akú zmluvu sa jedná. Žalobca návrhom napadol neúčinnosť

daného právneho úkonu v lehote stanovenej v § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý urobil dlžník
veriteľa v posledných 3 rokoch. Oprava dátumu narodenia u predávajúcej bola súdom pripustená,
neznamená to však, že by až od tohto dátumu bolo potrebné počítať lehotu stanovenú v § 42a ods. 3
Občianskeho zákonníka, pretože predmetom sporu je posúdenie konkrétneho právneho úkonu, ktorým
je kúpna zmluva, identifikovaná bez akýchkoľvek pochybností aj samotnou kúpnou zmluvou, ktorá

je pripojená v spise a ktorú žalovaný nenamietal. Nesprávne uvedenie dátumu jedného z účastníkov
zmluvného vzťahu v navrhovanom petite je podľa názoru súdu odstrániteľnou vadou, ktorej odstránenie
mohlo byť dosiahnuté jedine zmenou návrhu, avšak v zmysle opravy chybného údaju. O náhrade trov
konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v prospech žalobcu, ktorý mal v konaní plný
úspech. Súd mu priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku z návrhu

vo výške 99,50 eur a titulom právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci á úkon 60,07 eur podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
spísanie a podanie návrhu a za zatupovanie na pojednávaniach v dňoch 30.03.2015 a 15.07.2015
(právna zástupkyňa zrejme omylom si uplatňovala za účasť na pojednávaní dňa 11.03.2015, súd to
však vyhodnotil ako chybu v písaní vzhľadom k tomu, že pojednávanie reálne bolo konané 30.03. 2015,

ktorého sa aj právna zástupkyňa žalobcu zúčastnila. Súd ďalej priznal hotové výdavky, a to za úkony
vykonané v roku 2013 vo výške 7,81 eur 2x a za úkony vykonané v roku 2015 2x vo výške 8,39 eur.
Spolu odmena a hotové výdavky predstavujú sumu 281,60 eur. Právna zástupkyňa žalobcu je platcomDPH, preto súd odmenu a hotové výdavky zvýšil o 20 % a celkom priznal žalobcovi titulom právneho
zastúpenia trovy vo výške 337,92 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zmeniť tak, že návrh
žalobcu v celom rozsahu odvolací súd zamietne. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že síce
preukázal svoju pohľadávku voči dlžníkovi J. J., ale má byť s touto osobou vo vzťahu tzv. osoby blízkej v
zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, pričom nepreukázal, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohol
poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Súdu vytýkal, že vychádzal z nedostatočne zisteného

skutkového stavu, skutkové závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a právne závery
prvostupňového súdu sú bez opory v právnych predpisoch. Zdôraznil, že nemal a ani nemá žiadnu
vedomosť o skutočnostiach, tvrdených žalobcom v žalobe, teda, že žalobca má byť veriteľom dlžníka
J. J. a mal existovať úmysel ho ukrátiť uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 20.06.2011. Tvrdil, že riadne
preukázal a zdokladoval, že sám bol veriteľom dlžníka v čiastke 1.400.000,- Kč, pričom jeho pohľadávka
je omnoho staršieho dáta ako v prípade žalobcu samotného. Práve z tohto dôvodu nemohol byť účastný

žiadneho vzťahu, ktorým by bol žalobca ako veriteľ ukracovaný. Vzhľadom na správanie dlžníka bol
nútený domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky, pričom práve uzavretím napadnutej kúpnej zmluvy
došlo k čiastočnej úhrade jeho pohľadávky zápočtom vzájomných záväzkov a pohľadávok. Namietal
tiež záver súdu, že je vo vzťahu s J. J. príbuzný. Skutočnosť, že je jeho švagrom, príbuzenský pomer
nezakladá. Nemôže byť pravdou tvrdenie súdu prvej inštancie o jeho vedomosti o snahe dlžníka uniknúť

s majetkom. V tomto smere poukázal na obsah rozsudku, sp. zn. 2T/86/2011 Okresného súdu Považská
Bystrica zo dňa 07.07.2011, z ktorého vyplýva, že dlžník J. J. svoju protiprávnu činnosť veľmi úspešne
tajil, a to pred všetkými osobami, o tejto nemali vedomosť žiadne osoby, a to po dobu niekoľkých rokov.
Vytýkal tiež súdu, že nevykonal dokazovanie na tú skutkovú okolnosť, vyplývajúcu z ustanovenia § 42a
ods. 1 Občianskeho zákonníka, že dlžníkove právne úkony sú voči veriteľovi právne neúčinné, len ak

ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa § 379, § 380 ods. 1, § 385 ods. 1 v spojení § 219 ods. 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon /zák. č. 160/2015 Z. z. civilný
sporový poriadok účinný od 01.07.2016/ aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal odvolacie námietky odvolateľa a v plnom rozsahu sa stotožňuje

so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. a k odvolacím
námietkam odvolateľa dodáva nasledovné:

7. Inštitút odporovateľnosti tak, ako je vymedzený v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka, slúži a
je určený pre potreby exekučného konania. Jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi

vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia svojej pohľadávky z majetku, ktorý ušiel
v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu, a to nielen proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou,
alebo v ktorej prospech sa právny úkon urobil. Odporovateľnosť z hľadiska hmotného práva vyjadruje
tzv. relatívnu neúčinnosť právneho úkonu. Relatívne neúčinný úkon je platný, nastávajú podľa neho
všetky účinky spojené s platným právnym úkonom, len vo vzťahu medzi účastníkmi, teda vo vzťahu

medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok odporovateľným právnym úkonom, sa
na tento právny vzťah pozerá, ako by k nemu nedošlo.

Zmyslom odporovacej žaloby je - uvažované z pohľadu žalujúceho veriteľa, dosiahnuť rozhodnutie súdu,
ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon. Rozhodnutie súdu,

ktorým by bolo takejto žalobe vyhovené, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe
tituluspôsobiléhokvýkonurozhodnutia(exekučnéhotitulu),vydanéhoprotidlžníkovi,domáhaťexekúcie
postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nielen proti
dlžníkovi, ale aj voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený.8. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca má voči dlžníkovi J. J.
vymáhateľnú pohľadávku priznanú rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 07.07.2011,

č.k. 2T/86/2011-646 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.10.2011, č.k.
23To/100/2011-661. Právnym dôvodom priznania tejto pohľadávky je škoda, ktorú dlžník J. J. žalobcovi
ako poškodenému spôsobil tým, že v období od 02.04.2007 do 07.07.2010 z účtu žalobcu bez vedomia
a súhlasu majiteľa účtu vykonal výbery a prevody finančných prostriedkov v celkovej výške 48.976,91
eur, ktoré použil v rozpore s účelom ich určenia pre vlastnú spotrebu, čím žalobcovi (Spoločenstvu

vlastníkov bytov domu č. XXXX Z.) spôsobil škodu v celkovej výške 36.974,91 eur. Dňa 20.06.2011 však
dlžník J. J. a jeho manželka O. J. uzavreli so žalovaným kúpnu zmluvu, ktorou žalovaný do vlastníctva
nadobudol nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k.ú. Z. za kúpnu cenu XX.XXX eur s tým, že v
totožný deň žalovaný s dlžníkom, veriteľom J. J., uzavrel dohodu o zápočte vzájomných záväzkov a
pohľadávok. Y. a J. J. sú v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka osoby blízke a v takom prípade sa v
zmysle § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej

osoby o existencii tohto úmyslu predpokladá. V konaní žalovaný nepreukázal, že vynaložil náležitú
starostlivosť, pri ktorej nemohol rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, preto podľa záveru
súdu prvej inštancie žalobca dôvodne uplatnil právo odporovať právnemu úkonu voči žalovanému,
ktorý mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka),
a preto súd prvej inštancie uplatnenému žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel. Rozhodnutie

súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnení rozhodnutia. Súd
prvej inštancie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.06.2016) v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery, prijaté závery

primerane vysvetlil. Odvolacie námietky žalovaného sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom
prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s týmito riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal a tieto
preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia. Ani v odvolacom konaní neboli uplatnené také
námietky, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

9. Žalovaný v podanom odvolaní vytýka nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že
súd vyhovel návrhu žalobcu a určil právnu neúčinnosť označenej kúpnej zmluvy s poukazom na to, že
žalovaný síce preukázal svoju pohľadávku voči dlžníkovi J. J., ale má byť s touto osobou vo vzťahu tzv.
osoby blízkej v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka a nepreukázal, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa
nemohol poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti.

10. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a
manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,
ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

11. Citované zákonné ustanovenie vymedzuje pojem súkromného práva „blízke osoby“, ktorý zasahuje
do viacerých právnych odvetví a spolu určuje aplikáciu právnych noriem, odvolávajúcich sa na blízke
osoby. Určité pravidlo správania sa neuplatní, ak sa preukáže, že medzi konajúcim a ďalšou osobou
jestvuje blízky vzťah. Toto je i prípad danej veci, keď ustanovenie § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho
zákonníka stanovuje výnimku pri odporovanom právnom úkone v tom, že pokiaľ ide o

úkon medzi blízkymi osobami, v takom prípade sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá. Táto vyvrátiteľná
právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje zákonná výnimka. Uvedené
neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať. Blízke osoby sú príbuzní v priamom rade, súrodenec, manžel, ktorí sú vždy príbuznými
bezakéhokoľvekobmedzeniaainéosoby,ktoréniesúblízkymiosobamiautomaticky.Vtakomtoprípade

základnými predpokladmi pre prijatie záveru o tom, že určité osoby sú osobami blízkymi, je jednak
existencia rodinného alebo obdobného pomeru a kumulatívne existencia takého vzájomného vzťahu,
že ujmu, ktorú by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

12. Za rodinný alebo obdobný pomer v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka je potrebné

považovať akýkoľvek príbuzenský vzťah, ktorý nemožno zaradiť do príbuzenstva v priamom rade, medzi
súrodencov a manžela. Taký vzájomný vzťah, že ujmu, ktorú by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich
dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, možno vyvodiť len z posúdenia konkrétneho prípadu. V danej
veci súd prvej inštancie dôvodne dospel k záveru, že medzi dlžníkom J. J. a žalovaným je taký vzťah,kedy by jeden z nich pociťoval ujmu spôsobenú druhému dôvodne ako svoju vlastnú, a teda sú blízkymi
osobami v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, nakoľko z ich výpovedí, ako aj výpovede svedkyne
O. J. vyplynulo, že vzťahy medzi nimi v rodine boli dobré, často sa navštevovali, trávili spolu víkendy a

práve dobré rodinné vzťahy a vzájomná dôvera viedli žalovaného k pôžičke manželovi svojej sestry.

13. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ku ktorému dospel po
oboznámení sa s obsahom spisu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 4C/83/2013 v právne
a skutkovo totožnej veci, z ktorého konania jednoznačne vyplynulo, sám žalovaný potvrdil, že v čase

uzatvárania kúpnej zmluvy vedel o tom, že voči J. J. je začaté trestné stíhanie, dokonca ešte dňa 20.
1. 2011, keď navštívil J. J. za účelom vymáhania pôžičky, sa od neho dozvedel, že má problémy v
zamestnaní a aj iné dlhy. Vedomosť odporcu v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy o tom, že J. J. je trestne
stíhaný a za čo je trestne stíhaný potvrdila aj v danom konaní svedkyňa O. J., čo jednoznačne vyplýva
z predmetného rozsudku. Správne sa preto súd prvej inštancie stotožnil so záverom tamojšieho súdu
vysloveným v rozsudku č. k. 4C/83/2013-104, že v danom prípade nepostačovalo tvrdenie žalovaného,

že právnym úkonom, teda kúpnou zmluvou si uspokojoval svoju pohľadávku voči dlžníkovi, a teda
samotný poznatok o existencii dlhu J. J. voči žalobcovi má za následok záver súdu o tom, že odporca
nepreukázal, že vynaložil náležitú starostlivosť, pri ktorej nemohol rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa. Y. sa preto dôvodne domáhal vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu, a to kúpnej
zmluvy zo dňa 20. 6. 2011, ktorým úkonom bol veriteľ dlžníka, teda navrhovateľ, ukrátený a ku

ktorému došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom (J. J.) a osobou jemu blízkou (žalovaným).Keďže
nepochybne dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, čo
nepochybne viedlo k zmenšeniu majetku dlžníka, s ohľadom na vyššie uvedené dôvody je rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktorý uplatnenému žalobnému návrhu vyhovel, vecne správne.

14. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s§ 396 ods. 1
tak, že úspešnému žalobcovi táto náhrada trov nebola priznaná, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

16. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).