Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/89/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116010753
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3116010753.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Romana Hargaša na neverejnom zasadnutí dňa 26. októbra 2016 prejednal
sťažnosť odsúdeného Q. B. podanú proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. júla 2016,
sp.zn. 6Pp/134/2016, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného Q. B. z a m i e t a , pretože

nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 28. júla 2016, sp.zn. 6Pp/134/2016 zamietol podľa § 415 ods.
1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (ďalej len „Tr.zák.“) ako nedôvodný návrh
odsúdeného Q. B. o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal odsúdený Q. B. sťažnosť, ktorú následne písomne
zdôvodnil.

Odsúdený v písomných dôvodoch svojej sťažnosti uviedol, že predmetné uznesenie je v ostrom rozpore
nielen s ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, najmä s Ústavou SR a Európskym
dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Listinou základných práv a slobôd.

Odsúdený namietol postup a zamietnutie jeho návrhu výlučne z dôvodu jeho minulosti a viacnásobného
stíhania. Takéto odôvodnenie je podľa jeho názoru v rozpore s ustanovením § 2 ods. 8 Trestného
poriadku, ktorý zo slovenského právneho poriadku implementuje zásadu „ne bis in idem“, čiže nie
dvakrát v tej istej veci. Poukázal na to, že trestať ho teda druhýkrát neprepustením z výkonu trestu
odňatia slobody je nielen nezákonné, pretože ide de facto aj de iure o druhý trest vo veciach, kde
si svoj trest odpykal a dlh spoločnosti splatil. Ďalej uviedol, že zásada nie dvakrát v tej istej veci sa

analogicky odráža aj vo vykonávacom konaní ohľadom výkonu trestu odňatia slobody a nutnosť jeho
použitia pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu si vyžaduje záujem právnej istoty. Nie je podľa
jeho názoru možné, aby po právoplatnom rozhodnutí súdu v inej veci mu táto vec bola v inom konaní
vytýkaná a použitá ako jediný a výlučný dôvod zamietnutia jeho návrhu. Má za to, že uznesenie,
ktoré napadol, neakceptuje ani ustanovenie § 34 ods. 3, ktorý explicitne stanovuje, že „trest má
postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke

osoby“. Poukázal opakovane na to, že celé zamietnutie jeho zákonného a odôvodneného návrhu s
jediným dôvodom, ktorým je jeho minulosť, je činom proti jeho rodine a bezprecedentným porušením
vyššie uvedeného ustanovenia Trestného zákona. K náročnej problematike posudzovania návrhov
na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky vo veci vedenej pod sp.zn. III ÚS 154/09 zo dňa 10.11.2009. Odsúdený Q. B. cituje, že
Ústavný súd konštatuje: „Pokiaľ ide o prvú, materiálnu podmienku, táto sa viaže podľa jej gramatického

znenia striktne na správanie odsúdeného vo výkone trestu. V súvislosti s rozhodovaním o prípadnom
podmienečnomprepustenízvýkonutrestuodňatiaslobodyplnenietejtopodmienkypreukazujepríslušnýústav na výkon trestu v hodnotení odsúdeného (§ 62 Zákona o výkone trestu). S ohľadom na povahu
a účel tohto právneho inštitútu je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem iného
svedčiť, ak odsúdený riadne a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu pre neho vyplývajú

z právnych predpisov, ak dodržiava ústavný poriadok a stanovený režim, plní pokyny príslušníkov
Zboru väzenskej a justičnej stráže, dodržiava zákony slušného správania, iniciatívne spolupracuje a
plní program zaobchádzania, dodržiavania povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu
odňatia slobody a vo vyhláške, ktorou sa vydáva poriadok výkonu trestu a pod. Pokiaľ ide o plnenie
druhej podmienky, túto súd objasňuje a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s

osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám,
prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone
trestu s jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade prepustenia
na slobodu povedie riadny život, t.j. v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti.“
Ďalej uviedol, že obdobné judikáty je možné nachádzať aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a
v iných rešpektovaných zdrojov. Ďalej odsúdený uviedol, že o tom, že dosiahol požadovaný stupeň

prevýchovy, svedčí aj jeho preradenie z ústavu so stredným stupňom stráženia do ústavu s minimálnym
stupňom stráženia. Poukázal na to, že na tento dôležitý fakt mal okresný súd prihliadnuť tak, ako to
prikazuje ustanovenie § 66 ods. 2 Tr. zák., čo však zanedbal a opomenul. Okresný súd podľa jeho
názoru zanedbal svoju povinnosť a nevysporiadal sa so všetkými dôležitými faktormi podstatnými pre
spravodlivé meritórne rozhodnutie vo veci. Komparatívne vzaté okresný súd podľa názoru odsúdeného

prejavil vo svojom rozhodnutí značnú svojvôľu, keďže 16.6.2016 pri rozhodovaní o podmienečnom
prepustení kladne prijal návrhy odsúdených, ktorí boli viackrát súdne trestaní a zákonné podmienky na
podmienečné prepustenie absolútne nespĺňali. Odsúdený Q. B. z vyššie uvedených dôvodov navrhol,
aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a rozhodol o jeho podmienečnom prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody s určením primeranej skúšobnej doby.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti, ktorá mu spolu so spisom bola predložená dňa 11. októbra
2016, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie
predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného Q. B. nie je
dôvodná.

Krajský súd zistil, že okresný súd správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného v súlade
s ustanovením § 415 ods. 1 Tr. por. rozhodoval na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť
vyjadriťsapredsúdomksvojmunávrhunapodmienečnéprepustenie,akoajkjehohodnoteniuzostrany
ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Odsúdený na verejnom zasadnutí zotrval na podanej žiadosti o

podmienečné prepustenie a požiadal, aby bola jeho žiadosť prejednaná.
Na základe preskúmania správnosti samotného napadnutého uznesenia, krajský súd dospel k záveru,
že okresný súd rozhodol správne a zákonne, keď návrh odsúdeného Q. B. o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody zamietol. Krajský súd považuje za správne závery okresného súdu,
podľa ktorých u odsúdeného nie sú splnené všetky zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie

z výkonu trestu podľa ustanovenia § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Uvedené ustanovenie podmieňuje
podmienečné prepustenie kumulatívnym splnením zákonných podmienok, a to vykonanie časti trestu v
predpísanej dĺžke, preukázanie polepšenia odsúdeného plnením svojich povinností a svojím správaním
vo výkone trestu a preukázanie dôvodnej možnosti očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie
riadny život, pričom sa prihliada aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. V

podrobnom odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd správne uviedol, že odsúdený splnil formálnu
podmienku na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (lehota na podanie návrhu o
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody), taktiež bola u odsúdeného splnená druhá
zákonná (materiálna) podmienka, že počas doterajšieho výkonu trestu preukazuje schopnosť viesť
riadny život v podmienkach výkonu trestu, avšak nebola u neho splnená tretia zákonná (materiálna)

podmienka, a to preukázanie polepšenia svojím správaním vo výkone trestu do takej miery, že v kontexte
celkového hodnotenia osoby odsúdeného sa môže od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny
život.

Okresný súd teda správne zistil, že odsúdený nespĺňa zákonné podmienky pre podmienečné

prepustenie, keďže vzhľadom na okolnosti správne a podrobne uvedené okresným súdom v
napadnutom uznesení (z nich najmä sklon k páchaniu trestných činov, vysoké riziko recidívy a jeho
menej priaznivá resocializačná prognóza so stredným rizikom sociálneho zlyhania, pričom rizikovými
faktormi sú nepravidelné zamestnanie a s tým spojený nepravidelný príjem, časté požívanie alkoholu adoterajšie jeho odsúdenia) nemožno dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život tak, ako
predpokladá ustanovenie § 66 ods. 1 Tr. zák.

Okresný súd správne prihliadol i na trestnú minulosť odsúdeného, ktorý bol doteraz desaťkrát súdne
trestaný prevažne pre majetkovú trestnú činnosť (špeciálne recidíva), pričom je zrejmé, že ani
predchádzajúce odsúdenia nemali na odsúdeného pozitívny vplyv, tieto sa u odsúdeného minuli svojmu
účelu. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, preto sťažnosť
odsúdeného nepovažoval za dôvodnú a neakceptoval ju.

Pokiaľ odsúdený B. B. vo svojej sťažnosti namietol porušenie zásady „ne bis in idem“, krajský súd
uvádza, že základným predpokladom pre vyslovenie záveru o porušení zásady „ne bis in idem“ v
konkrétnej veci je, že tá istá osoba bola za to isté konanie (trestný delikt, resp. skutok s trestnoprávnou
povahou), za ktoré už bolo vydané právoplatné rozhodnutie oprávneného orgánu, opätovne stíhaná
(súdená), či potrestaná. V súlade s čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru nikoho nemožno stíhať

alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý
už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto
štátu (viď. uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp.zn. 1TdoV 9/2016). V
danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie súdu o podmienečnom prepustení odsúdeného
z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré má fakultatívnu povahu a viaže sa na splnenie troch zákonných

podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 66 ods. 1 Tr. zák. V prípade konania o podmienečnom
prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody nemožno hovoriť, o porušení zásady „ne bis in
idem“ (nie dvakrát v tej istej veci), nakoľko sa nejedná o opätovné súdenie alebo trestanie toho istého
skutku. Odsúdenému Q. B. boli za tri rôzne činy uložené tri rôzne tresty a okresný súd len hodnotil,
či sú splnené zákonné podmienky na jeho podmienečné prepustenie z nariadených a vykonávaných

uložených trestov.

Pokiaľ odsúdený Q.. vo svojej sťažnosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. III. ÚS 154/09 zo dňa 10.11.2009, krajský súd uvádza, že v uvedenom náleze Ústavný súd
Slovenskej republiky konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 4Tos 4/2009 zo dňa
5.2.2009 porušené nebolo. Ústavný súd vo svojom náleze poukázal na to, že Ústavný súd v prípadoch,
keď sa zaoberal problematikou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, vyslovil, že úlohou štátu je pripraviť legitímne podmienky, ktoré boli zárukou spravodlivého
prerokovania veci pred kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v

právnej úprave jednotlivých konaní, v rámciktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým
ajkreálnemuvýkonuaochranezákladnýchprávaslobôd.Jenepochybné,želenobjektívnympostupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu
verejnejmocibezakýchkoľvekobjektívnychlimitov,ktorésúvymedzenézákonnýmispôsobmizisťovania
skutkového stavu, prijať rozhodnutie (obdobne III. ÚS 311/07). Objektívny postup orgánov verejnej

moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na
rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza
z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (obdobne III. ÚS 229/06).
Ďalej Ústavný súd vo svojom náleze uviedol, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež
konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úprav
nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ďalej Ústavný súd poukázal na to, že
všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody musí zohľadniť

všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom
správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť
predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány väzenia.
Krajský súd dodáva, že vo vzťahu k týmto daným zákonným podmienkam okresný súd konal nielen v
súlade so zákonom, ale i v súlade s uvedenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ako

bolo už vyššie uvedené okresný súd správne zistil, že odsúdený Q. B. nespĺňa zákonné podmienky pre
podmienečné prepustenie, keďže vzhľadom na okolnosti správne a podrobne uvedené okresným súdom
v napadnutom uznesení, a to z nich najmä sklon k páchaniu trestných činov, vysoké riziko recidívy a jeho
menej priaznivá resocializačná prognóza so stredným rizikom sociálneho zlyhania nemožno dôvodneočakávať, že v budúcnosti odsúdený Q. B. povedie riadny život tak, ako predpokladá ustanovenie §
66 ods. 1 Tr. zák. V predmetnom prípade u odsúdeného Q. B. nie je z uvedených dôvodov na jeho
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody splnená zákonná podmienka v zmysle § 66

ods. 1 Tr. zák., že možno od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s
poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného proti napadnutému
uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.