Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/581/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611209767
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6611209767.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej

a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcov: 1/ G. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y., W. A. XX, štátny občan Slovenskej republiky, 2/ D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom
S. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, 3/ D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XX, štátny občan
Slovenskej republiky, 4/ G. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., L. XXX, B. Z., štátny občan Slovenskej
republiky, 5/ D.. D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, 6/ D.
H., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, 7/ Y.. V. H., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, všetci zastúpení JUDr. Mária Stahovcová,

advokátka, Advokátska kancelária so sídlom ČSA 18, Brezno, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná: 1/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica,
IČO: 36 038 351, zastúpený JUDr. Pavol Halaj, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Námestie
Slobody 2, Revúca, 2/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335
345, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného a žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/113/2011 - 195 zo dňa 07. 12. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu, ktorým súd určil, že do dedičstva po poručiteľovi G. H., narodenom XX. XX.

XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX, patria nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastri územia
S., obec S., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra E., parcely registra "C",
evidované na katastrálnej mape ako parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty,
parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere
XXm2Zastavanéplochyanádvoria,parcelačísloXXXXovýmereXXXm2Záhrady,parcelačísloXXXX/
X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané
plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 Ostatné plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa
nachádzajú v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva číslo XXX Správy

katastra E., parcely registra "C", evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX/X o výmere XX
m2 Zastavené plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavané plochy a nádvoria,
parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty v celosti, p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobcovia 1/ až 7/ m a j ú
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

Žalobcovia 1/ až 7/ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1/ až 7/ sa podanou žalobou domáhali toho, aby súd určil, že do dedičstva po poručiteľovi
G. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX patria nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú
v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na Liste vlastníctva č. XXX u Správy katastra E.,parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 -
Trvalé trávne porasty, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela
číslo XXXX/X o výmere XX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 -

Záhrady, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/
X o výmere XXX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 - Ostatné
plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na
Liste vlastníctva číslo XXX u Správy katastra E., parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape
parcelné číslo XXXX/X o výmere XX m2 - Zastavené plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere

XX m2 - Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 - Trvalé trávne porasty
v celosti. Zároveň sa domáhali náhrady trov konania.

2. Odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 07. 12. 2012 okresný súd žalobe žalobcov vyhovel
a rozhodol, že do dedičstva po poručiteľovi G. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX.
XXXX patria nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastri územia S., obec S., ktoré sú zapísané na

liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra E. parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape
ako parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty, parcela číslo XXXX/X o
výmere XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavané
plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 Záhrady, parcela číslo XXXX/X o výmere
XXX m2 Zastavané plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2 Zastavané plochy a

nádvoria, parcela číslo XXXX o výmere XXX m2 Ostatné plochy a nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú
v katastrálnom území S., obec S., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo XXX Správy katastra
E., parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX/X o výmere XX m2
Zastavené plochy a nádvoria, parcela číslo XXXX/X o výmere XX m2 Zastavané plochy a nádvoria,
parcela číslo XXXX/X o výmere XXXX m2 Trvalé trávne porasty v celosti. O trovách konania rozhodol

tak, že žalobcom 1/ až 7/ náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd žalobe žalobcov vyhovel z
dôvodu, že vzhľadom na skutočnú držbu, ktorá bola preukázaná listinnými dôkazmi súd uveril, že právni
predchodcovia G. U. nedostali nehnuteľnosti do nájmu, ale ich do svojho vlastníctva kúpili. G. U. (v
odôvodnení rozsudku nesprávne uvedená ako G. H.) nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
vydržaním; ona, jej rodičia, brat J. H. užívali nehnuteľnosti prinajmenšom od roku 1908 a vydržacia

doba uplynula v roku 1940, takže pokiaľ bol konfiškovaný majetok N. P., rod. U. aj keď nebol zapísaný
do pozemkovej knihy, tvoril vlastníctvo vydržiteľa. G. U. nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
vydržaním podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950, takže bola oprávnená,
keďže pokračovala v užívaní nehnuteľnosti po svojich právnych predchodcov, uzavrieť kúpnu zmluvu
s právnymi predchodcami žalobcov dňa 27. 02. 1968. Okresný súd ustálil, že U. H., manželka

G. H., ktorá spolu s ním uzatvárala kúpnu zmluvu dňa 27. 02. 1968 s prihliadnutím na ustanovenia
zákona č. 509/1991 Zb. nemohla ku dňu svojej smrti, dňa XX. XX. XXXX, nadobudnúť nehnuteľnosti
do vlastníctva, pričom v užívaní pokračoval jej manžel G. H. až do jeho smrti dňa XX. XX. XXXX,
takže len on mohol nadobudnúť nehnuteľnosti vydržaním v celosti do vlastníctva. Okresný súd ustálil,
že aj keď dočasná kúpna zmluva zo dňa 27. 02. 1968 je neplatný právny úkon, G. H. a jeho manželka

U. H. v dobrej viere kupovali nehnuteľnosti do svojho vlastníctva v osade D., G. U. prevzala kúpnu
cenu 27.000,- Kčs a následne manželia G. a U. H. začali nehnuteľnosti užívať. Užívali nielen zastavanú
plochu, záhradu, ale aj bezprostredne s domovou nehnuteľnosťou súvisiace nehnuteľnosti, na ktoré si
neuplatňoval nárok žiaden iný vlastník, nehnuteľnosti mali oplotené, v prírode vyznačené hraničnými
kameňmi. Nehnuteľnosti neužívalo Jednotné roľnícke družstvo E., Slovenský pozemkový fond, ani Lesy

Slovenskej republiky. Každý, kto býval v tejto lokalite ich uznával ako vlastníkov. Súd uveril žalobcom,
že predmetom kúpy a predaja boli nehnuteľnosti zamerané geometrickým plánom, ktorý vyhotovil G.
N. a autorizačne bol overený dňa 14. 04. 2010 M.. T. J., ktorej nehnuteľnosti sú totožné s tými, ktoré
sú zapísané na LV č. XXX a č. XXX u Správy katastra E., katastrálne územie S., obec S.. V kúpnej
zmluve síce predmet kúpy nie je presne špecifikovaný, je však zrejmé, že sa jedná o rodinný dom v U.

P. Z. č. XXX, teraz S. časť D., a poľnohospodárska pôda v bezprostrednej blízkosti domčeka. Pokiaľ
žalobcovia majú právny záujem na usporiadaní vlastníckeho práva k pozemkom nižšej výmere ako ich
právni predchodcovia kúpili nemá to za následok, že nie sú splnené podmienky podľa § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že držba právneho predchodcu žalobcov bola oprávnená, išlo o
spôsobilý predmet vydržania, držba bola nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. O trovách

konania rozhodol podľa § 150 O. s. p. a hoci žalobcovia boli v konaní úspešní, súd im z dôvodov hodných
osobitného zreteľa náhradu trov konania nepriznal, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa súd
považoval najmä to, že právny záujem na usporiadaní nedoložených právnych vzťahov majú žalobcovia,pričom povinnosťou zástupcov Slovenskej republiky je chrániť majetok vo vlastníctve štátu a preto je
dôvodné, aby si žalobcovia trovy znášali sami.

3. V zákonom stanovenej lehote rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaním Slovenskej
republiky, za ktorú konajú Lesy Slovenskej republiky a Slovenský pozemkový fond a to vo veci samej.
Odvolaním bol napadnutý rozsudok okresného súdu aj žalobcami 1/ až 7/ v časti rozhodnutia o
nepriznaní náhrade trov konania žalobcom 1/ až 7/.

4. Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik Banská Bystrica v odvolaní namietali neurčité označenie
žalovaného - žalovaných, pričom z označenia žalovaných vyplýva, že ide o dvoch žalovaných; keďže
Slovenská republika je len jedným subjektom práva, nemožno z tohto označenia vyvodiť, že žalobcovia
hodlali podať žalobu voči Slovenskej republike, nejednotnosť označenia žalovaných je zvýraznená
použitím pomlčky. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a to neuvedenie právneho posúdenia,
kedy a komu začala plynúť vydržacia lehota a kedy táto uplynula, neexistencia dobromyseľnosti

manželov H. pri vstupe do držby a pri jej plynutí, opomenutie vlastníckeho práva manželky G. H., U. H.
a obchádzanie dedičského konania po nej. Navrhli žalobu žalobcov zamietnuť.

5. Slovenský pozemkový fond v odvolaní namietal, že by predávajúca G. U. nadobudla sporné pozemky
vydržaním a mohla tieto prevádzať na iného; kupujúci manželia H. už pri podpise kúpnej zmluvy neboli

dobromyseľní, že sú vlastníkmi; minimálne v roku 1990 kedy si dal G. H. vyhotoviť geometrický plán v
súvislosti s dedičským konaním po manželke, ktoré bolo zastavené pre nemajetnosť, bola prerušená
dobromyseľnosť držby. Poukázal na nevysvetlený rozdiel vo výmere pozemkov medzi geometrickým
plánom z roku 1990 a geometrickým plánom, ktorý dali vyhotoviť žalobcovia v roku 2010, kde rozdiel
predstavuje výmeru X XXX m2. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

alebo rozsudok zmeniť a žalobu žalobcov zamietnuť.

6. Žalobcovia 1/ až 7/ podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti nepriznania trov konania,
navrhli priznať žalobcom trovy konania podľa zásady úspechu, a to trovy konania titulom trov právneho
zastúpenia vo výške 2.722,92 Eur a titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,5 Eur.

7. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli rozsudok okresného súdu ako správny
potvrdiť. Vo vyjadrení poukázali na to, že G. U. na základe toho, že sa narodila v predmetnom dome v
rokuXXXX avstúpiladoužívaniapozemkovadomuposvojichrodičovabratoviJ.atedaajkpozemkom
vo výmere X ha XX árov, tak bola na základe takých objektívnych okolností v subjektívnom presvedčení,

že je vlastníčkou jednak domu a jednak pozemkov, ktoré užívali ešte jej rodičia, jej brat a po nich titulom
kúpy od brata ona. Právni predchodcovia žalobcov, manželia H., ako kupujúci boli v presvedčení, že G.
U. je vlastníčka všetkých prevádzaných nehnuteľností, t. j. domu aj pozemkov. Neboli by žiadali, aby si
jej synovia nerobili na predmet kúpy nárok a neboli by vyplatili nie malú kúpnu cenu. Majú za to, že G.
H. bol dobromyseľný v držbe, jeho subjektívnemu pocitu, že je vlastník svedčali objektívne okolnosti,

a to neperfektná kúpna zmluva a tiež vyplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti. To, že sa nejednalo o
perfektnú kúpnu zmluvu, resp. číselné konkrétne označenie pozemkov v zmluve nie je prekážkou vzniku
vlastníctva vydržaním. Keby titulom bola perfektná kúpna zmluva v predpísanej forme, tiež napríklad
registrovaná vtedajším štátnym notárstvom, žaloba o určenie vlastníckeho práva titulom vydržania by
nemala právne opodstatnenie. K možnému nadobudnutiu do BSM a opomenutiu vlastníckeho práva

manželky G. H. sa stotožňujú s právnym názorom okresného súdu. Majú za to, že označenie žalovaných
je správne, označenie žalovaných vyplýva aj zo zápisov v katastri nehnuteľností, kde sú žalovaní ako
vlastníci na listoch vlastníctva takto označení.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, o odvolaní žalobcov a žalovaného rozhodol

rozsudkom č. k. 14Co/73/2013 - 266 zo dňa 10. 06. 2014 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil
a žalobu žalobcov 1/ až 7/ zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ až 7/ uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho konania
vo výške 2 294,96 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného JUDr. Pavla Halaja. Odvolací súd po
doplnení dokazovania dospel k názoru, že žaloba žalobcov nie je dôvodná vzhľadom na to, že v konaní

bolo preukázané, že G. U., ako predávajúca, a G. H. spolu s manželkou uzavreli neperfektnú kúpnu
zmluvu vo vzťahu k predmetu sporu, keď tento právny úkon nie je určitý a v súlade s ustanovením
§ 37 Občianskeho zákonníka a tento právny úkon odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie
vyhodnotil ako úkon neplatný, pričom poukázal na to, že aj na základe neplatného právneho úkonumožno nadobudnúť vlastnícke právo, a to vydržaním; avšak odvolací súd s poukazom na doplnenie
dokazovania, a to výpoveďami svedkov A. U. a G. U. pred odvolacím súdom, ale aj pred súdom prvej
inštancie mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľní v tom, že

sú vlastníkmi sporných nehnuteľností; u týchto neexistovala dobromyseľnosť v čase vstupu do držby a
nebola preukázaná dobromyseľnosť ani v ďalšom priebehu držby. Držba ako taká spochybnená žiadnym
spôsobom nebola. Poukázal na výpovede svedkov A. U. a G. U., ktorí jediní z vypočúvaných svedkov
boli priamo prítomní pri uzatváraní zmluvy a ktorí potvrdili, že predmetom kúpy bol len rodinný domček
a hospodárske budovy, nie pozemky, pričom z ich výpovede je tiež zrejmé, že predmetom kúpy nemohli

byť objektívne pozemky z dôvodu, že tieto sú vo vlastníctve rodiny P.. Odvolací súd poukázal ďalej na to,
že hoci v zmluve označenej ako Dočasná kúpna zmluva sú uvedené aj pozemky bez bližšej špecifikácie,
zvýpovedísvedkov,atopredovšetkýmzvýpovedeA.U.vyplýva,žeprávnipredchodcoviažalobcovmali
v čase uzatvárania zmluvy vedomosť, že pozemky nemá G. U. vysporiadané a že tieto sú vo vlastníctve
inej osoby, a to rodiny P., pričom bez právneho významu bola podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že
pri spisovaní zmluvy bolo tvrdené, že pozemky sú vo vlastníctve rodiny P., hoci v tom čase z dôvodu

konfiškácie boli už vo vlastníctve štátu. Odvolací súd mal za preukázané, že právni predchodcovia
žalobcov v čase uzatvárania zmluvy mali vedomosť, že nemôžu platne nadobudnúť vlastnícke právo
k pozemkov od G. U.. Za takejto situácie nemohli potom nadobudnúť vlastnícke právo ani vydržaním,
pretože nebola splnená jedna zo základných podmienok vydržania, a to dobromyseľnosť. V súdenej veci
nemohla byť aplikovaná ani právna domnienka, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená,

keďže práve výpoveďami vyššie uvedených svedkov ich dobromyseľnosť bola vyvrátená, a to napriek
poukazu žalobcov, že práve Kúpna zmluva zo dňa 27. 02. 1969 je objektívnou okolnosťou, ktorá založila
u kupujúcich subjektívny pocit, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností. S poukazom na obsah kúpnej
zmluvy, z ktorej vyplýva, že zmluvné strany, teda aj právni predchodcovia žalobcov si boli vedomí toho,
že pre majetkoprávne vysporiadanie je potrebné ďalšie konanie v pozemkovej knihe a kupujúci nemohli

byť dobromyseľní v tom, že len uzavretím kúpnopredajnej zmluvy nadobudli nehnuteľnosti, ktoré sú
uvedené v kúpnopredajnej zmluve do vlastníctva, keďže mali vedomosť, čo vyplýva z obsahu zmluvy, že
pre pozemnoknižné usporiadanie je potrebné ďalšie konanie. Odvolací súd teda ustálil, že v súdenej veci
nebolo v konaní pred súdom preukázané splnenie podmienky v zmysle § 130 ods. 1 Zákona č. 40/1964
Zb. - Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a z tohto dôvodu nebolo možné aplikovať ani ustanovenie §

134 ods. 1 OZ, podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom, ak nehnuteľnosť má nepretržite v
držbe po dobu 10 rokov. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 OSP a § 142
ods. 1 OSP a žalovanému, ako úspešnej strane sporu, ktorý uplatnil trovy konania titulom trov právneho
zastúpenia JUDr. Pavlom Halajom, advokátom, priznal náhradu trov konania od žalobcov 1/ až 7/.

9. V zákonom stanovenej lehote žalobcovia proti rozsudku odvolacieho súdu, a to rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. 06. 2014 č. k. 14Co/73/2013 - 266 podali dovolanie, navrhli rozsudok
krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením č. k. 6Cdo 362/2014 - 296 zo
dňa 26. 10. 2016 rozsudok krajského súdu, napadnutý dovolaním, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolací súd dospel k názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. c/ OSP
(platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu). Preskúmaním veci dospel dovolací súd

k záveru, že právny predchodca žalobcov G. H. bol pri vstupe do držby ako aj počas celej doby jej
vykonávania dobromyseľný, že nielen stavby, ale aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, mu vlastnícky
patria. Možno ho teda považovať za držiteľa oprávneného a držbu ním vykonávanú za oprávnenú.
Keďže po 31. 12. 1991 ide o spôsobilý predmet vydržania a do vydržacej doby je možné započítať aj
dobu oprávnenej držby vykonávanej pred 1. januárom 1992 k veciam, ktoré pred týmto dňom neboli

spôsobilým predmetom vydržania, k uvedenému dátumu uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej
držby. Ani prípadné odovzdanie poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD neprerušuje plynutie
vydržacej doby. U právneho predchodcu žalobcov boli preto splnené všetky zákonné podmienky pre
nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním.

11. Podľa § 455 Zákona č. 160/2015 Z. z Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak bolo
rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a
odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.12. V dôsledku odvolania krajský súd, ako odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1
CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti

potvrdil.

13. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

14. Podľa § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. 06. 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne
príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. 06. 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

15. Na základe podaného odvolania žalovaného a žalobcov tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle
§ 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 ods. 1 CSP mohol krajský súd, ako súd odvolací,
posudzovať aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže právna úprava § 212 ods. 1 OSP a § 379 a §
380 ods. 1 CSP je úplne porovnateľná a umožňuje na základe rozsahu a dôvodov podaného odvolania

preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie v rovnakom rozsahu, ako bolo vydané do 30. 06. 2016.

16. Odvolací súd preskúmaním veci a viazaný právnym názorom dovolacieho súdu dospel k názoru, že
rozsudok okresného súdu vo veci samej, ktorým určil, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľovi G. H., je vecne správny, keď súd prvej inštancie dospel k názoru, že držba právneho

predchodcu žalobcov bola oprávnená, išlo o spôsobilý predmet vydržania, držba bola nepretržitá
počas celej zákonom ustanovenej doby. Odvolací súd poukazuje na názor dovolacieho súdu uvedený
v odôvodnení uznesenia č. k. 6Cdo 362/2014 - 296 zo dňa 26. 10. 2016. Dovolací súd ustálil, že
predmetom kúpy bola celá usadlosť v rozsahu, ako bola predávajúcou užívaná. Z textu kúpnej zmluvy
je poznateľné, že účastníci zmluvy urobili jej predmetom aj pozemky; aj následné správanie zmluvných

strán po uzavretí zmluvy potvrdzuje, že obsahom zmluvy boli nielen stavby, ale aj pozemky. Svedkovia
ani netvrdili, že predmetom zmluvy boli len stavby bez pozemkov, ale že pozemky nemohli byť objektívne
predmetom kúpy, keď matka ich nemala „na mene“, čo si uvedomili až neskôr, ktoré tvrdenie nemožno
považovať za okolnosť, z ktorej by bolo možné odôvodniť nedostatok dobrej vôle právneho predchodcu
žalobcov, že mu nehnuteľnosti patria. K okolnosti, že právni predchodcovia žalobcov mali v čase

uzatvárania právneho úkonu vedomosť o tom, že pozemky nemá G. U. vysporiadané a že tieto sú
vo vlastníctve inej osoby, dovolací súd poukázal na to, že svedkovia A. U. a G. U. k okolnostiam
uzavretia kúpnej zmluvy vypovedali so značným časovým odstupom od uzavretia zmluvy, pričom vo
svojich výpovediach priamo k okolnostiam uzavretia zmluvy uviedli veľmi málo, na bližšie podrobnosti
si nepamätali alebo sa k nim nevedeli vyjadriť. Ich výpovede sú navzájom rozporné, najmä v tom,

ktorý z úradníkov MNV mal byť pri uzavretí zmluvy prítomný a hlavne, čo mal úradník povedať.
Ani jeden zo svedkov však neuviedol, že by úradník MNV pred uzavretím zmluvy oboznámil alebo
upozornil kupujúcich, že predávajúca nie je vlastníčkou pôdy, že ju nemá majetkoprávne vysporiadanú
a že vlastníkom je tretia osoba. Dovolací súd bol toho názoru, že je viac ako nepravdepodobné a aj
zjavne nelogické, že by úradník prítomný pri spisovaní zmluvy najskôr upozornil kupujúcich na túto

skutočnosť a zároveň by označil v kúpnej zmluve ako predávajúcu G. U. a ako predmet zmluvy uviedol
aj poľnohospodársku pôdu. Nepravdepodobné je aj to, že by právni predchodcovia žalobcov za takejto
situácie kúpnu zmluvu podpísali a vyplatili predávajúcej nemalú finančnú hotovosť. Ak by aj úradník MNV
spísal s predávajúcou a kupujúcimi uvedenú kúpnu zmluvu napriek jeho vedomosti, že predávajúca
nemá pozemky vo vlastníctve a že tieto sú zapísané v pozemkovej knihe ako konfiškát v prospech

bývalého Československého štátu (čo nemožno vylúčiť), svedčilo by to o tom, že štát takéto prevody
majetku v danom období v lokalite D. nielenže tolerovať, ale sa na nich aj priamo zúčastňoval a hlavne,
že sa ani necítil byť ich vlastníkom. Ani vedomosť právnych predchodcov žalobcov (vzhľadom na obsah
zmluvy), že pre nadobudnutie vlastníctva nestačí len jej uzavretie, ale je potrebné aj ďalšie konanie v
pozemkovej knihe, nie je okolnosťou spôsobilou vyvrátiť ich presvedčenie, že im nehnuteľnosti, ktoré

boli predmetom zmluvy, patria. Táto skutočnosť nemala žiaden vplyv na nadobudnutie vlastníctva k
nehnuteľnostiam. Vykonávanie zápisov do pozemkovej knihy už v tomto čase nebolo možné, lebo
ku dňu účinnosti Zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, t. j. ku dňu 01. 01. 1964, sa
ich vykonávanie zastavilo. V otázke dobromyseľnosti držby dovolací súd poukázal na to, že dobovájudikatúra uvádzala, že netreba preukazovať platný právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod
vlastníctva, ale postačí, ak sú preukázané okolnosti nasvedčujúce poctivosti nadobudnutia. Dobrú
vieru definovala ako presvedčenie nadobúdateľa, že nejedná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec

(viď R 45/1986). Dobromyseľnosť držby treba hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska
samotného držiteľa, hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia. Poukázal na to,
že v preskúmavanej veci žalobcovia odvodzovali presvedčenie ich právnych predchodcov o tom, že
im pozemky, ktoré sú predmetom sporu, patria, od dočasnej Kúpnej zmluvy uzavretej na Miestnom
národnej výbore v U. P. Z. dňa 27. 02. 1968, pričom predmetom zmluvy okrem stavieb bola bezpochyby

ajpoľnohospodárskapôda,nachádzajúcasavbezprostrednejblízkostistavieb,špecifikovanározsahom
jej výmery tak, ako bola užívaná predávajúcou. V danom prípade, aj keď dočasná kúpna zmluva
bola neplatným právnym úkonom, táto skutočnosť nespôsobovala nedostatok dobrej viery právnych
predchodcov žalobcov, že im pozemky patria. Právni predchodcovia žalobcov uzatvárali kúpnu zmluvu
na národnom výbore, t. j. štátnom orgáne, ktorému, ako osoby neznalé práva, dôverovali a spoliehali
sa dôvodne na to, že obsah kúpnej zmluvy bude zodpovedať predpísaným zákonným požiadavkám.

Z ich strany preto nebol dôvod pochybovať o tom, že zmluva je právne perfektná a že na jej základe
nadobudli vlastnícke právo k predmetu kúpy, včítane pozemkov. Uvedené obdobne platí aj pre ďalší
formálny nedostatok, keď k predaju poľnohospodárskej pôdy absentoval súhlas príslušného národného
výboru, ktorý podľa vtedy platnej úpravy vyžadovalo ustanovenie § 490 ods. 2 OZ. Napokon kupujúci
zmluvu uzatvárali s vedomím národného výboru, a tak sa mohli dôvodne domnievať, že tento orgán

s predajom poľnohospodárskej pôdy súhlasí. Ani zo skutočnosti, že zmluva nebola predložená na
registráciu, nebolo možné v danom prípade vyvodzovať nedobromyseľnosť právnych predchodcov
žalobcov v držbe pozemkov, teda neoprávnenosť držby. Na omyle, že zmluva registrácii nepodlieha, sa
totiž podieľal aj sám štátny orgán, keď bod 4 zmluvy obsahoval text, ktorý mohol u kupujúcich dôvodne
vyvolať presvedčenie, že okrem uzavretia zmluvy je ešte potrebný zápis do pozemkovej knihy a nie jej

registrácia, ktorý zápis sa v čase uzavretia zmluvy už nevykonával a nemal pre nadobudnutie vlastníctva
k nehnuteľnostiam žiaden význam. Skutočnosť, že kupujúci vyplatili predávajúcej priamo pri podpise
zmluvy dohodnutú kúpnu cenu, spochybňovaná nikým nebola. Výsledkami vykonaného dokazovania
bolo preukázané aj to, že predávajúca odovzdala následne po uzavretí zmluvy celú usadlosť, včítane
poľnohospodárskej pôdy kupujúcim a títo ju začali užívať a obhospodarovať. Významnou skutočnosťou

dokazujúcou dobrú vieru právnych predchodcov žalobcov je aj to, že platili z pozemkov, ktoré sú
predmetom sporu (ale aj z ďalších), od roku 1968 dane, tým jasne dávali najavo svoje subjektívne
presvedčenie, že sú ich vlastníkmi a štát, ktorý v súčasnosti ich dobrú vieru popiera, v nich tým, že
dane prijímal, toto presvedčenie utvrdzoval. Právnych predchodcov žalobcov mohlo v dobromyseľnosti
utvrdiť aj rozhodnutie MNV U. P. Z. zo dňa 21. 04. 1969, ktorým tento orgán povolil stavebníkovi G. H.

prístavbu a prestavbu rodinného domu č. XXX, keď podľa vtedy platných predpisov bolo možné takéto
rozhodnutie vydať len, ak stavebník preukázal vlastnícke právo pozemku alebo právo stavby (právo
osobného užívania pozemku). Tieto okolnosti svedčia objektívne jednak o tom, že právni predchodcovia
žalobcov sa chopili držby na základe právnej skutočnosti spôsobilej na nadobudnutie vlastníctva, a to
neplatnej kúpnej zmluvy a svedčia tiež o ich poctivosti pri vstupe do držby. Dovolací súd ďalej poukázal

na to, že časť pozemkov pri dome právni predchodcovia žalobcov mali oplotenú, hranice ostatnej pôdy
boli v prírode označené medzami, prípadne kameňmi, pozemky riadne užívali a obhospodarovali, neboli
pri vykonávaní držby rušení ani predávajúcou G. U. a ani jej synmi, obcou a nerušenú držbu pozemkov
im umožnil aj štát, keď nijako neuplatňoval a ani netvrdil svoje vlastnícke právo. Právni predchodcovia
žalobcov nepretržite a nerušene užívali sporné pozemky od roku 1968 až do svojej smrti; keďže U. H.

zomrela pred X. G. XXXX, mohol na základe vydržania nadobudnúť do vlastníctva nehnuteľnosti, ktoré
sú predmetom sporu, len G. H.. S prihliadnutím na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že
právny predchodca žalobcov G. H. bol pri vstupe do držby, ako aj počas celej doby jej vykonávania,
dobromyseľný, že nielen stavby, ale aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, mu vlastnícky patria a
možno ho považovať za držiteľa a držbu ním vykonávanú za oprávnenú. Keďže po 31. decembri 1991

ide o spôsobilý predmet vydržania a do vydržacej doby je možné započítať aj dobu oprávnenej držby
vykonávanej pred 1. januárom 1992 k veciam, ktoré pred týmto dňom neboli spôsobilým predmetom
vydržaniam, k uvedenému dátumu uplynula zákonom stanovená doba oprávnenej držby. U právneho
predchodcu žalobcov G. H. boli preto splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor dovolacieho

súdu, ktorým je odvolací súd v zmysle § 455 CSP viazaný, odvolací súd po preskúmaní rozsudku
súdu prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny,
keď súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že držba právneho
predchodcu žalobcov G. H. bola oprávnená, pričom išlo o spôsobilý predmet vydržania a držba bolanepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby a z týchto dôvodov sa G. H. stal počas života
vlastníkom sporných nehnuteľností, a preto súdu prvej inštancie určil, že tieto nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi G. H. v celosti. Keďže podľa názoru dovolacieho súdu ani doplnené

dokazovanie odvolacím súdom nebolo spôsobilé privodiť záver o tom, že neboli splnené podmienky
vydržania vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcov G. H. a dovolací súd vyslovil právny
názor, že u právneho predchodcu žalobcov boli splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle § 387 ods. 1 CSP vo veci samej potvrdil.

17. Čo sa týka rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania, keď súd prvej inštancie rozhodol tak,
že žalobcom 1/ až 7/ náhradu trov konania nepriznal, pričom napriek tomu, že žalobcovia boli v konaní
úspešní, súd aplikoval ustanovenie § 150 OSP (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie). Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl najmä v tom, že právny záujem na usporiadaní
nedoložených právnych vzťahov majú žalobcovia, pričom povinnosťou zástupcov Slovenskej republiky

je chrániť majetok vo vlastníctve štátu a z tohto dôvodu je dôvodné, aby si žalobcovia znášali trovy sami.
Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia, namietajúc, že nemôže byť dôvodom hodným
osobitnéhozreteľaskutočnosť,ževsporevystupujeSlovenskárepublikavzastúpeníštátnehopodnikua
Slovenského pozemkového fondu; títo účastníci konania sú v občianskoprávnych vzťahoch právnickými
osobami bez akýchkoľvek osobitných práv, ktoré by im umožňovali používať výsostné postavenie oproti

iným účastníkom v tomto konaní. Pri zvýhodňovaní jedného z účastníkov (Slovenská republika) došlo
pri rozhodovaní o trovách konania k nesprávnej aplikácii § 150 OSP, a preto navrhli rozsudok okresného
súdu vo výroku o trovách konania zmeniť a priznať žalobcom náhradu trov konania.

18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadril.

19. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k názoru, že v súdenej veci súd prvej inštancie nesprávne
aplikoval ustanovenia § 150 OSP, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa súd považoval právny
záujem na usporiadaní nedoložených právnych vzťahov žalobcami, argumentujúc, že povinnosťou
zástupcovSlovenskejrepublikyjechrániťmajetokvovlastníctveštátu.Odvolacísúdpoukazuje,žepodľa

ustanovenia § 150 ods. 1 OSP (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) súd v
prípade, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom
alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania
nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

20. Podľa ustanovenia § 257 CSP (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu)
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

21. Odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní, či sú splnenie podmienky ustanovenia § 150

OSP v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, bolo potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí
naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané,
a to zo všetkých aspektov. Odvolací súd poukazuje na to, že aj v zmysle ustanovenia § 150 OSP súd
nemusel náhradu trov konania priznať, avšak iba výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Dôvody uvádzané súdom prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia pre

aplikáciu ustanovenia § 150 OSP však nemožno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa na
to, aby súd náhradu trov konania nepriznal, keďže aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy iba
výnimočne a pri jeho aplikácii, treba postupovať tak, ako to už bolo uvedené aj vyššie. S poukazom
aj na názor dovolacieho súdu, vyslovený v odôvodnení svojho rozhodnutia, aj sám štát sa podieľal na
tom, že právni predchodcovia žalobcov s prihliadnutím na formu spísania kúpnej zmluvy a okolnosti

spísania sa podieľal na tom, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli presvedčenie, že sú vlastníkmi
sporných nehnuteľností. Za takejto situácie potom nemožno prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie, že v
predmetnej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP na nepriznanie náhrady
trov konania úspešnej strane sporu, a to žalobcom 1/ až 7/. Odvolací súd nezistil ani existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho

súdu) na nepriznanie náhrady trov konania. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 388
CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmenil, keďže nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie a rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej strane sporu, a to žalobcom 1/ až 7/ priznal nárok na náhradutrov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2
CSP.

22. Odvolací súd zároveň rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1, § 453 ods. 3, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania a keďže žalobcovia 1/ až 7/
boli úspešnou stranou sporu, súd priznal žalobcom 1/ až 7/ trovy odvolacieho a dovolacieho konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením v zmysle § 262 ods.
2 CSP.

23. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).