Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. január 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/430/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114211929
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114211929.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: R., zastúpeného P. proti
žalovanej 2/: C., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej 2/: E., zastúpeného
I., o zaplatenie 6.328,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Trenčín zo dňa 01. apríla 2016, č.k. 20C/314/2014-123, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
(občianskemu združeniu E.) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 458,26 eur p o t v r d z u j e .

Občianske združenie E. má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Po tom, čo voči žalovanému 1/ nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť platobný rozkaz súdu prvej

inštancie z 03.09.2014, č.k. 18Ro/200/2014-41, súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil
konanie voči žalovanej 2/ (výrok I.), nepriznal žalovanej 2/ náhradu trov konania (výrok II.), uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej 2/ náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 458,26 eur, do rúk právneho zástupcu vedľajšieho účastníka (výrok III.) a rozhodol
o vrátení časti súdneho poplatku žalobcovi (výrok IV.). Súd prvej inštancie zdôvodnil uznesenie tým,
že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného 1/ a žalovanú 2/ zaplatiť mu sumu

6.328,25 eur s príslušenstvom s tým, že splnením povinnosti jedným z odporcov zanikne v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého odporcu, a to titulom neuhradeného zostatku úveru poskytnutého
žalovaným 1/ a 2/ na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 29.06.2007. Súd vo veci vydal dňa
03.09.2014 platobný rozkaz, č.k. 18Ro/200/2014-41, ktorým návrhu vyhovel. Platobný rozkaz napadla
v zákonnej lehote odporom žalovaná 2/. Žalovaný 1/ nepodal odpor proti platobnému rozkazu, ktorý
mu bol riadne doručený, preto vo vzťahu k nemu nadobudol platobný rozkaz právoplatnosť

dňom 24.10.2014. So žalovaným 1/ preto súd ďalej nekonal. Pred začatím
pojednávania žalobca písomným podaním zo dňa 31.03.2016, doručeným súdu dňa 04.04.2016, vzal
žalobu späť v celom rozsahu a žiadal konanie zastaviť bez uvedenia dôvodu. Keďže súhlas žalovanej 2/
so späťvzatím žaloby nebol s poukazom na § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku potrebný,
súd prvej inštancie podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zastavil konanie. Rozhodnutie
o trovách konania (výroky II. a III.) odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 146 ods. 2 prvá veta

Občianskeho súdneho poriadku s tým, že žalobca vzal žalobu späť, preto procesne zavinil zastavenie
konania a je povinný nahradiť trovy konania protistrane. Žalovaná 2/ náhradu trov konania neuplatnila
a zo spisu nevyplýva, že by jej nejaké boli vznikli, preto jej súd prvej inštancie náhradu trov konania
nepriznal. Vedľajší účastník uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 687,39 eur za 3 úkony
právnej služby - prevzatie veci a príprava zastúpenia, podanie písomného vyjadrenia k návrhu na súd
25.05.2015, stanovisko vedľajšieho účastníka (vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu) zo dňa 07.03.2016

doručené súdu 09.03.2016. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v späťvzatí žaloby, že
trovy vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na bránenie práva žalovanej.Vedľajšíúčastníkmávkonanípodľa§93ods.4Občianskehosúdnehoporiadkurovnaképrocesnépráva
a povinnosti ako účastník, vrátane práva dať sa zastúpiť v konaní právnym zástupcom; vyplýva z nich to,
že súd má skúmať účelnosť trov vedľajšieho účastníka. V danom prípade právny zástupca vedľajšieho

účastníka po oboznámení sa s doručenou žalobou a jej prílohami sa v písomnom vyjadrení
zo dňa 25.05.2015 venoval konkrétnym skutkovým okolnostiam uplatneného nároku, uviedol dôvody,
pre ktoré nemožno žalobe vyhovieť, vzhľadom na premlčanie práva, poukázal na príslušné
právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, zaoberal sa podmienkami, ktoré sú v zmysle ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách potrebné pre platné postúpenie pohľadávky z banky na tretiu osobu s

tým, že v danom prípade tieto podmienky neboli splnené a pohľadávka banky z tohto dôvodu nebola
spôsobilá na postúpenie a svoju argumentáciu oprel aj o rozhodnutia súdov, ktoré riešili obdobné veci.
Obranu vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie vyhodnotil ako obranu spôsobilú privodiť žalovanej
úspech v konaní. Preto dospel k záveru, že uvedené úkony právnej služby boli potrebné pre
účelné bránenie práv žalovanej, ktorú v konaní podporoval vedľajší účastník. Za uvedené úkony právnej
služby (§ 13a ods. 1 písm. a), c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.) pri hodnote sporu 6.328,25 eur

podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. patrí základná sadzba tarifnej odmeny
220,74 eur x 2 úkony, režijný paušál vo výške 8,39 eur x 2 úkony z roku 2015. Súd prvej
inštancie nepriznal vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia uplatnené za ďalšie písomné
stanovisko zo dňa 07.03.2016, doručené súdu 09.03.2016, pretože nešlo o účelný úkon právnej služby,
keďže nič nebránilo vedľajšiemu účastníkovi uviesť kompletné zdôvodnenie obrany práv žalovanej už

v prvom vyjadrení k žalobe zo dňa 25.05.2015.

2. Proti uvedenému uzneseniu v časti o povinnosti žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
(občianskemu združeniu E.) náhradu trov konania (výrok III.) podal včas odvolanie žalobca. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil výrok o trovách tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania

neprizná. Uviedol, že považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní
za nadbytočné, účelové a nehospodárne. V danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne
vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Podľa jeho názoru trovy právneho zastúpenia
vedľajšieho účastníka neboli vynaložené účelne, a preto ich nemožno priznať, keď vedľajší účastník
nadbytočne opakuje procesné podania bez uvedenia nových, procesne významných skutočností a

automaticky uplatňuje nedôvodnú námietku premlčania. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 7 MCdo 15/2014, 6 MCdo 5/2013, ako aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 78/03 a dôvodil, že združenie na ochranu spotrebiteľa
musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach
v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je kolektívna ochrana spotrebiteľov a zastupovanie

spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní. Reálne musí disponovať zodpovedajúcou materiálnou,
ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných
proklamovaných cieľov. Žalobca zdôraznil, že združenie na ochranu spotrebiteľa ako vedľajší účastník
vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovaného, žiada o zasielanie
žaloby a navrhuje priznanie trov, pričom nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom

prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú
vec. Paušálny vstup združenia, zastúpeného advokátom, do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden
dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že jeho cieľom je získanie finančných
prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu
pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú

ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť
spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené
a odborne kompetentné.

3. Občianske združenie E. (do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka) vo svojom

písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhlo uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správne potvrdiť a uplatnilo si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedlo, že vo svojich
vyjadreniach ako vedľajší účastník poukázalo na viaceré nedostatky postúpenej pohľadávky, ako aj na
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Keďže späťvzatie žaloby nebolo zavinené žalovaným,
súd prvej inštancie správne zaviazal k úhrade trov konania žalobcu. Občiansky súdny poriadok umožnil

občianskym združeniam, zameraným na ochranu spotrebiteľa, vstúpiť do spotrebiteľských sporov aj v
prípade,ženemajúžiadnuvedomosť otýchtosporoch.Zlogikyvecitakvyplýva,žekoboznámeniu
sa so spisom môže dôjsť práve až po vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Iba oboznámením sa
s predmetnou vecou, po vstupe vedľajšieho účastníka do konania, je možné posúdiť, či sa dáspotrebiteľovi pomôcť v spore, pričom súčasťou vstupu je oboznámenie sa s podstatnými okolnosťami
prípadu. K námietke žalobcu, že paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní
navodzuje dojem, že účelom nie je ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov

v podobe náhrady trov právneho zastúpenia, občianske združenie uviedlo, že takéto tvrdenie nie je
ničím podložené a aj keby bol vstup vedľajšieho účastníka motivovaný hlavne získaním trov právneho
zastúpenia, tieto získa len v prípade úspechu spotrebiteľa v spore, teda tým, že ochráni
práva spotrebiteľa a bude zastupovať jeho záujmy. Žalobca v tomto prípade využil svoje
právo a je zastúpený advokátskou kanceláriou, avšak toto právo upiera vedľajšiemu účastníkovi. Právne

argumenty, použité vedľajším účastníkom, boli opodstatnené, úkony boli účelne vynaložené. Náhradu
trov dosiahne vedľajší účastník len v prípade, ak žalobca bude v konaní neúspešný, čo je
potrebné považovať za súčasť rizika pri súdnom uplatnení, napr. premlčanej pohľadávky
alebo plnenia z neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Je zrejmé, že pokiaľ by žalobca
uplatňoval pohľadávky, na ktoré má nárok, nedošlo by k náhrade trov právneho zastúpenia vedľajšiemu
účastníkovi. Občianske združenie poukázalo na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

(sp. zn. PL. ÚS 1/2014; III. ÚS 457/2014), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.
zn. 7MCdo 4/2010, 4MCdo 16/2014), Krajského súdu v Prešove (sp. zn. 7Co/34/2012), Krajského súdu
v Banskej Bystrici (sp. zn. 17Co/87/2012; 15Co/169/2012; 13Co/193/2012), Okresného súdu Prievidza
(sp. zn. 18C/63/2014) a ďalšie rozhodnutia.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, pred predložením veci na rozhodnutie o odvolaní
krajskému súdu, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol
účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o
trovách konania v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil,

žeakneustanovujeinak,platítentozákonajnakonaniazačatépredodňomnadobudnutiajehoúčinnosti,
avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na
priznanie, nepriznanie alebo krátenie trov konania (vrátane otázky účelnosti vynaložených trov) podľa
ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval

odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

5. Výroky, ktorými bolo konanie zastavené, žalovanej 2/ nebola priznaná náhrada trov konania a bolo
rozhodnuté o vrátení súdneho poplatku žalobcovi (výroky I., II. a IV.) neboli odvolaním napadnuté,
nadobudli právoplatnosť a odvolací súd ich nepreskúmaval.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej časti
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správne.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatňoval voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne zaplatenie sumy 6.328,25 eur s vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 188,55 eur a
úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 6.328,25 eur od 07.08.2012
do zaplatenia a náhradu trov konania. Podaním zo dňa 16.09.2014, doručeným Okresnému súdu
Trenčín dňa 22.09.2014, vstúpilo do konania občianske združenie E. ako vedľajší účastník na strane

žalovaného. Vedľajší účastník doručil dňa 27.05.2015 súdu prvej inštancie vyjadrenie z 25.05.2015, v
ktorom okrem iného uviedol, že ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, vzniesol námietku premlčania
nároku a námietku porušenia spotrebiteľského práva pri vyhlásení predčasnej splatnosti
dlhu a spochybnil i platnosť postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, nakoľko žalobca
nepreukázal písomnú výzvu banky ako predpoklad postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č.

483/2001 Z. z. o bankách a následne dodržanie 90-dňovej lehoty pred postúpením pohľadávky.
V ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 07.03.2016, doručenom súdu prvej inštancie dňa 09.03.2016,
vedľajší účastník podrobnejšie rozvinul svoju právnu argumentáciu týkajúcu sa nedodržania podmienok
postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca podaním zo dňa 31.03.2016
vzal žalobu voči žalovanej 2/ v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu.

8. V civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok
konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V zmysle § 146 ods. 1 písm. c)
O.s.p. nemal žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolozastavené. Avšak rozhodovanie o náhrade trov v prípade zastavenia konania v dôsledku späťvzatia
žaloby osobitne upravovalo ustanovenie § 146 ods. 2. Podľa prvej vety tohto ustanovenia mal
povinnosť nahradiť trovy konania ten, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Toto zavinenie je

možné posudzovať len z procesného hľadiska, nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom, ktorý
má oporu v ustanoveniach procesného práva, preto vo vzťahu k otázke, či účastník konania zavinil, že
konanie muselo byť zastavené, je významný iba procesný výsledok. Za predpokladu, že k späťvzatiu
žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, došlo pre správanie žalovaného (typickým príkladom tejto situácie
je, keď žalovaný až v priebehu súdneho konania splní to, čo žalobca požaduje v žalobe), je povinný

hradiť náklady konania žalovaný (§ 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.). Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní
o náhrade trov konania týmito zásadami riadil, pričom správne dospel k záveru, že procesne zavinil
zastavenie konania žalobca tým, že vzal žalobu späť bez toho, aby dôvodom späťvzatia bolo správanie
žalovanej, preto žalobca zodpovedá za trovy konania. Správnosť aplikácie týchto zásad žalobca v
odvolaní ani nespochybňoval. Odvolacie námietky žalobcu spočívali na právnom posúdení otázky, či
právo na náhradu trov konania, priznané podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., sa vzťahuje i na

vedľajšiehoúčastníka,podporujúcehovkonaníprocesneúspešnéhožalovaného(spotrebiteľa).Žalobca
v podanom odvolaní namietal predovšetkým, že vedľajšiemu účastníkovi nie je možné priznať náhradu
trov konania podľa § 142 O.s.p., nakoľko ako občianske združenie, zriadené na účel zastupovania
spotrebiteľov, má byť spôsobilé plniť tento účel vlastnými materiálnymi a personálnymi prostriedkami,
spochybňoval zastupovanie takéhoto občianskeho združenia zástupcom z radov advokátov a účelnosť

vynaložených trov vedľajšieho účastníka.

9. Odvolací súd uvádza, že so zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka vystupujúceho na podporu
účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.) nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení
O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne

ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie
je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia, keď existovalo len
vedľajšie účastníctvo podľa § 93 ods. 1 O.s.p., teda pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa §
93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu
trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v

zmysle ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však
iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z
účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas
so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom
všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože

ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., aplikované aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu
trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené
ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods.
4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za
zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou

osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4
O.s.p., a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako
úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovanej 2/ náhradu účelne vynaložených trov konania spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia s poukazom na § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.

10. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť
advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, odvolací
súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj

každý iný účastník súdneho konania má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto
právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, môže využiť za podmienok, ktoré bližšie upravuje
procesný predpis (v tom čase Občiansky súdny poriadok, najmä v § 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods.
4). V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane
spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom

činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne
kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to,
aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne v danom prípade žalobcomnamietaná skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov,
preto by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe
neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok, a ani

zákonoochranespotrebiteľanevylučujúaanineobmedzujúvyššieuvedenéústavnéprávorelevantných
subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S
právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v
prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu,
že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Teda trovy

právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší
účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta.

11. K námietke neúčelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní,
odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu prvej
inštancie dňa 22.09.2014 a dňa 27.05.2015 doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie k žalobe, v

ktorom - ako bolo uvedené vyššie - okrem iného namietal premlčanie uplatneného nároku, porušenie
spotrebiteľského práva pri vyhlásení predčasnej splatnosti dlhu a spochybnil aj platnosť postúpenia
pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu, a tým aj aktívnu legitimáciu žalobcu. Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že sa zaoberal dôvodnosťou a účelnosťou jednotlivých
úkonov právnej služby (keď súd priznal náhradu len za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za

účelné, hoci právny zástupca vedľajšieho účastníka vyúčtoval trovy za tri úkony). Keďže vedľajšiemu
účastníkovi bola priznaná náhrada trov len za jedno vyjadrenie k žalobe (nie za ďalšie vyjadrenie,
doručené súdu prvej inštancie dňa 09.03.2016), neobstojí námietka žalobcu uvedená v odvolaní, že
vedľajší účastník nadbytočne opakuje procesné podania bez uvedenia nových, procesne významných
skutočností.

12. Prirodzene, niektoré formulácie sa vo vyjadreniach vedľajšieho účastníka, podávaných vo viacerých
veciach, opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna argumentácia
žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym predchodcom
žalobcu. Podanie vedľajšieho účastníka, doručené súdu prvej inštancie dňa 27.05.2015, však nebolo iba

všeobecným vyjadrením, ale bolo vecné, obsahovalo konkrétne vyjadrenia vzťahujúce sa na predmet
daného konania (zmluva o splátkovom úvere medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými,
postúpenie pohľadávky na žalobcu) a konkrétnu vyššie citovanú právnu argumentáciu. Je tak nesporné
(na rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktoré citoval v odvolaní žalobca), že vedľajší účastník vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v

spore“ účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v
trovách právneho zastúpenia - odmene právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za dva úkony právnej
služby, a to (1.) prevzatie a príprava právneho zastúpenia, (2.) vyjadrenie k žalobe, vrátane režijných
paušálov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. preto nie je možné považovať za neúčelne vynaložené (na
rozdiel od trov za ďalšie úkony, ktoré súd prvej inštancie považoval za neúčelné, čo však nebolo

predmetom preskúmania odvolacím súdom, keďže vedľajší účastník rozhodnutie súdu prvej inštancie
odvolaním nenapadol). Tieto trovy súd prvej inštancie správne priznal a správne aj vypočítal vo výške 2
x 220,77 eur (súd prvej inštancie uviedol 2 x 220,74 eur) + 2 x paušál 8,39 eur za rok 2015.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods.

1 CSP ako vecne správne potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
a § 396 ods. 1 CSP. Keďže občianske združenie E. bolo v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešné,
odvolací súd mu priznal voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).