Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/423/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203682
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2113203682.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorej koná ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19C/53/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 2. júla 2014 sp. zn. 25Co/10/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica 27. septembra 2012 (vec uznesením
Krajského súdu v Trnave z 13. novembra 2012 sp. zn. 9NcC/53/2012 prikázaná Okresnému súdu
Trnava) domáhala voči žalovanej náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V
žalobe uviedla, že majetková a nemajetková ujma jej bola spôsobená nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica, ktorý spočíval v nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej lehote a v zbytočných prieťahoch v exekučnom konaní. Poukázala na to, že Okresný súd
Senica rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 1.12.2010, a to s omeškaním
o viac ako 16 mesiacov.

Okresný súd Trnava (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom z 11.
novembra 2013 č. k. 19C/53/2013-36 rozhodol tak, že žalobu žalobkyne zamietol a žalovanej

náhradu trov konania nepriznal. Zamietnutie žaloby odôvodnil nepreukázaním základného predpokladu
zodpovednosti žalovanej za škodu, a to nesprávneho úradného postupu. Uviedol, že na exekučný
titul, ktorým bol v danom prípade rozhodcovský rozsudok, sa nevzťahovala zákonná lehota na vydanie
poverenia, a okrem toho sa táto lehota netýkala prípadov, keď exekučný súd zistí rozpor žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom
z 2. júla 2014 sp. zn. 25Co/10/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho
vecnou správnosťou stotožňujúc sa aj dôvodmi súdu prvého stupňa. Námietky žalobkyne týkajúce sa
odňatia práva konať pred súdom považoval za nedôvodné.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Navrhla napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšiekonanie. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom uvedeným v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/
O. s. p., ktorý konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. (t. j. účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a že rozhodoval vylúčený sudca).

Vadu konania spočívajúcu v tom, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, odôvodnila tým, že existujú
objektívne dôvody (na ktoré poukázala v podanej žalobe), pre ktoré boli všetci sudcovia okresného
súdu vylúčení. Vec mala byť preto postúpená inému okresnému súdu. Odňatie možnosti konať pred
súdom videla v tom, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, pretože popiera konštantnú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je založené na tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným

odôvodnením nespravodlivosti a je v rozpore so zákonom a s ústavnou úpravou. Za odňatie možnosti
konať pred súdom považovala aj to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko
nie je dostatočne odôvodnené. V konaní bola podľa názoru žalobkyne porušená aj základná zásada
civilného procesu - kontradiktórnosť konania, keď súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na
skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohla vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
konanie vo svoj prospech.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie
podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru,
že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto
ho treba odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval prípustnosť dovolania žalobkyne podľa právneho stavu
účinného ku dňu podania dovolania, teda k 31. júlu 2014.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 238 O.
s. p. a § 237 O. s. p.

V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto

procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 až
3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Rozhodnutiu odvolacieho súdu
nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Nejde ani o

rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa
ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto
zákonných ustanovení prípustné nie je.

V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatiekonania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a
prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení.

Žalobkyňa v dovolaní namietala procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., ktorú videla
v tom, že z dôvodov uvádzaných v podanej žalobe mala byť vec postúpená inému okresnému súdu. V

danom prípade však došlo k postúpeniu veci z Okresného súdu Senica na Okresný súd Trnava, preto
súd túto námietku považoval za nedôvodnú.

Žalobkyňa ďalej namietala, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť pred súdom konať z dôvodu
„prekvapivosti“rozhodnutiaodvolaciehosúdu,lebopopieradoterajšiukonštantnújudikatúruNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je založené na „tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením

nespravodlivosti“, je v rozpore so zákonom a ústavou. Žalobkyňa však neoznačila žiadnu konkrétnu
procesnú situáciu v konaní pred odvolacím súdom alebo súdom prvého stupňa, ktorá by mohla založiť
namietanú vadu konania. Abstraktné konštatovania „v rozpore so zákonom a ústavou“ - „sofistikované
odôvodnenie nespravodlivosti“ - „popieranie konštantnej judikatúry“, samé osebe nepredstavujú účinnú
obranu, pretože tu chýbajú konkrétne argumenty zakladajúce presvedčivosť uvádzaných tvrdení.

Z didaktického hľadiska možno pripomenúť, že Občiansky súdny poriadok stojí na zásade
predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k
zákonu č. 384/2008 Z. z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v
nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia,

resp. inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok
(zákon č. 384/2008 Z. z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O. s. p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým,
že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní.
Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom

bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a
navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý
nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho
pravidlami (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011 sp. zn 7 Cdo
42/2010).

Z ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak
je vo výroku vecne správne. Vecnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia treba chápať v širšom zmysle,
teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť,
že len pri dôslednom a presnom dodržiavaní procesných ustanovení môžu byť splnené predpoklady

pre vydanie rozhodnutia plne zodpovedajúceho zákonu. Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia preto
musí predchádzať všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu
súdu prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva (Zborník IV str. 41).

V danom prípade oba súdy v základnom konaní dospeli k rovnakým právnym záverom o nepreukázaní

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom. Keďže odvolací súd
nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než
súd prvého stupňa, nevznikla mu povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. Dovolacia
námietka žalobkyne, že išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola preto dôvodná.

Neobstojí ani námietka žalobkyne, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie (§ 237 písm.
f/ O. s. p.), lebo sa nemohla vopred vyjadriť ku skutočnostiam a právnym argumentom, na ktorých
súdy nižšieho stupňa založili svoje rozhodnutie. Žalobkyňa predsa mala možnosť predniesť svoju
argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní proti rozhodnutiu
súdu prvého stupňa, čo aj urobila, a teda svoj vplyv na konanie uplatnila. Odvolací súd sa s jej odvolacími

námietkami zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi preukázateľne vyporiadal. Dovolací
súd poukazuje na to, že žalobkyňa v danej situácii dosiahla cestou riadneho opravného prostriedku
sledovaný účel (vplyv na konanie). Jej tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať z tohto dôvodu
nemá preto žiadne opodstatnenie (k tomu pozri R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania,
napr. na súde prvého stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van
Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v.

Holandsko z 29. mája 1986; pozri tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
1/2013 zo 16. januára 2013). Z uvedeného dôvodu nebolo zistené, aby na ujmu práv žalobkyne došlo k
porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie účastníkov.

Pokiaľideožalobkyňoutvrdenúvadukonaniaspočívajúcuvnedostatkuriadnehoodôvodneniarozsudku

odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou
je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v
§ 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia

rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a
právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov v základnom konaní
zodpovedajúvyššieuvedenýmpožiadavkámkladenýmnaodôvodnenierozhodnutí,apretoichnemožno

považovať za nepreskúmateľné.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala, aký bol
doterajší priebeh konania, aké stanovisko k prejednávanej veci zaujala žalovaná, uviedol zistený
skutkový stav, opísal, ktoré dôkazy vykonal, a čo bolo nimi preukázané, citoval príslušné ustanovenia

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, ktorými sa riadil a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ním prijaté právne závery
dostatočne vysvetlil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak nemožno považovať za nepreskúmateľné.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol ako vo veci rozhodol súdu prvého

stupňa a opísal dôvody, ktoré viedli žalobkyňu k podaniu odvolania. Reagoval aj na námietky
žalobkyne uvedené v odvolaní a náležite vysvetlil, prečo sa s nimi nestotožnil. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak dalo odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje neznamená, že odôvodnenie
nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za riadne neodôvodnené

rozhodnutie v žiadnom prípade nemožno považovať to, ak odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv, či požiadaviek žalobkyne.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nevyhnutné uviesť, že podľa stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, publikovaného

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
1/2016 pod č. 2, je nepreskúmateľnosť rozhodnutia len výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutianeobsahujezásadnévysvetleniedôvodovpodstatnýchprerozhodnutiesúdu,skutočnosťou,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

V súlade s vyššie uvedeným je však zrejmé, že o taký prípad v danej veci nejde, lebo rozhodnutia súdov
nižších stupňov obsahujú zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre ich rozhodnutia.

Žalobkyňa neopodstatnene preto namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť pred súdom konať v
zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte
uvedenom pod písmenami a/ až e/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonnýchustanovení prípustné nie je. Napokon žalobkyňa vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani
nenamietala.

Keďže v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 238
ods. 1, 2, 3 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v
spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť
rozhodnutia krajského súdu.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s
použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2
tohto ustanovenia, pretože žalovanej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok