Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. december 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/782/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110231094
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3110231094.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu 1) J., 2) H., obaja zastúpení. H. proti
žalovanému G., zastúpenému G., o zaplatenie 7.746,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 04. mája 2015, č.k. 14C/10/2011-159, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovia m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím, v poradí druhým rozsudkom, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1) sumu 3.873,38 Eur spolu s úrokom z omeškania: 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od
11.03.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.04.2010 do zaplatenia, 9
% ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.05.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34
Eur od 11.06.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.07.2010

do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.08.2010 do zaplatenia, 9 % ročne
zo sumy 553,34 Eur od 11.09.2010 do zaplatenia a žalobcovi 2) sumu 3.873,38 Eur spolu s úrokom z
omeškania: 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.03.2010 do zaplatenia, 9 % ročne
zo sumy 553,34 Eur od 11.04.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.05.2010 do
zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.06.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy
553,34 Eur od 11.07.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.08.2010 do zaplatenia,

9 % ročne zo sumy 553,34 Eur od 11.09.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania
2.588,56 Eur (z toho súdny poplatok 464,50 Eur), do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, k rukám H.. Y. H.. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že
platnou Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 19.12.2006 žalobcovia 1), 2) ako prenajímatelia
prenajali žalovanému ako nájomcovi „nebytový priestor, predajňu so skladom, nachádzajúcu sa na J.,
zapísané na LV pod pol. XX/XXXX podielov pre každého nájomcu, na LV č. XXXX“ s tým,
že nájomca si prenajíma obchodný priestor za účelom hostinca. Nájomná zmluva bola uzatvorená na

dobu určitú od 01.01.2007 do 31.12.2011. Výška dohodnutého nájomného bola podľa zmluvy 400.000,-
Sk (13.277,57 Eur) ročne s tým, že nájomné sa bude poukazovať na účty oboch prenajímateľov v
mesačných splátkach po 16.670,- Sk (553,35 Eur), vždy do 10. dňa v mesiaci. Uvedená časť
bola daná do nájmu s písomným súhlasom ostatných piatich podielových spoluvlastníkov, súčet
ktorých spoluvlastníckych podielov je 910/1632, ktorí súhlasili s tým, aby žalobcovia 1), 2) prenechali
reálnu časť ich spoločného bytového domu súp. č. XX do nájmu a zároveň súhlasili, aby žalobcovia

1), 2) uzavreli na tento nebytový priestor nájomnú zmluvu, a aby bol tento priestor, nájomcom užívaný
na účely zriadenia prevádzky (hostinca, kaviarne, resp. iného reštauračného zariadenia) so skladom.
Bolo v konaní preukázané, že nájomné sa platilo v dohodnutej výške až do februára2010. Súd prvej inštancie konštatoval, že so všetkými námietkami, uvedenými žalovaným v žalobe,
vrátane údajnej neplatnosti nájomnej zmluvy (úplne totožnými ako vo veci, sp. zn. 15C/129/2010) sa už
vysporiadal tamojší súd vo veci, sp. zn. 15C/129/2010 a tieto isté námietky súd nemôže preskúmavať

znova, lebo sa o nich už právoplatne rozhodlo. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ je platná nájomná
zmluva, ktorú uzatvorili strany sporu, sú žalobcovia 1), 2) ako prenajímatelia aj aktívne legitimovaní
na podanie žaloby o vymáhanie dohodnutého nájomného. Súd prvej inštancie citoval z odôvodnenia
rozsudku tamojšieho súdu, č.k. 15C/129/2010-106 zo dňa 04.11.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 08.01.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19Co/34/2011-131 zo dňa

08.12.2011 nasledovné: „Z hľadiska dôvodov neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy, ktoré uvádza
navrhovateľ, je súd toho názoru, že nájomná zmluva, ktorú účastníci uzatvorili dňa 19.12.2006, je, pokiaľ
ide o predmet nájmu, dostatočne určitá a zrozumiteľná. Označenie predmetu nájmu „nebytový priestor,
predajňa so skladom, nachádzajúca sa na J., zapísaná na LV pod pol. XX/XXXX podielov pre každého
nájomcu, na LV č. XXXX“ vychádza zo zaužívaného spôsobu vymedzenia tohto priestoru bytového
domu súp. č. XX, ako o tom svedčia písomný záznam zo dňa 15.03.1991 o odovzdaní

predmetného priestoru pôvodným užívateľom zo strany štátneho podniku, zaopatrovacia zmluva zo dňa
22.01.1993, písomný súhlas podielových spoluvlastníkov zo dňa 15.09.2007 i nájomná zmluva, ktorú
mali odporcovia uzatvorenú s predchádzajúcou nájomníčkou, s P. J.. Okrem toho je
potrebné pri výklade predmetnej nájomnej zmluvy vychádzať podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nielen z jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež z vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto

vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ
mal v úmysle užívať ako nájomca predmetné, jemu presne známe a vymedzené priestory bytového
domu súp. č. XX, v ktorých sa vtedy nachádzala kaviareň G. prevádzkovaná P. J. a tiež odporcovia
mali v úmysle tieto priestory prevádzky kaviarne prenechať do nájmu navrhovateľovi. Účastníci zmluvy
presne vedeli, o ktoré priestory sa jedná, tieto boli po uzavretí nájomnej zmluvy aj navrhovateľom ako

nájomcom po dobu viac ako troch rokov užívané, a to bez toho, že by medzi účastníkmi, či medzi nimi a
tretími osobami vznikol preukázane nejaký spor o rozsahu užívacieho práva navrhovateľa ako nájomcu.
Z hľadiska uvedeného musí súd vyjadrenie predmetu nájomnej zmluvy zo dňa 19.12.2006 hodnotiť aj
za použitia výkladového pravidla stanoveného v § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako dostatočne
určité a zrozumiteľné, a teda nie je daný dôvod neplatnosti tohto úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Ďalej je treba uviesť, že neplatnosť predmetnej zmluvy nespôsobuje ani skutočnosť, že
predmetné priestory nie sú v katastri nehnuteľností evidované ako samostatný nebytový priestor.
Uvedenéneznamená,žesanejednáospôsobilýpredmetobčianskoprávnychvzťahov.Podmienky,ktoré
sú vyžadované z hľadiska spôsobilosti byť predmetom právnych vzťahov, sa môžu odlišovať v
závislosti od toho, o aký právny vzťah sa jedná. Je nesporné, že priestory bytového domu súp. č. XX,

tak ako boli dané do nájmu navrhovateľovi, by nemohli byť samostatným predmetom právneho úkonu,
ktorý by sledoval zmenu vlastníckeho práva k nim. Z tohto hľadiska sú nedeliteľnou súčasťou bytového
domu súp. č. XX a nemôžu byť samostatne predmetom prevodu, či prechodu vlastníckeho práva. Na
druhej strane ale súd nevidí žiadnu prekážku, aby takéto priestory, medzi účastníkmi i spoluvlastníkmi
bytového domu presne vymedzené, boli predmetom nájmu. Predmetom nájmu môže byť i len časť

veci, ak je spôsobilá na užívanie, čo je podstatou nájmu. V danom prípade predmetné priestory, ako
presne vymedzená časť bytového domu súp. č. XX, sú spôsobilé užívania (tomu svedčí aj skutočné
užívanie týchto priestorov navrhovateľom po dobu viac rokov), a preto môžu byť predmetom nájomného
vzťahu. Súd nevidí dôvod neplatnosti ani v tom, že predmetné priestory prenajali navrhovateľovi
odporcovi 1) a 2), ktorí sú menšinovými spoluvlastníkmi predmetného bytového domu súp. č. XX.

Vykonaným dokazovaním (písomný záznam zo dňa 15.03.1991 o odovzdaní predmetného priestoru
pôvodným užívateľom zo strany štátneho podniku, zaopatrovacia zmluva zo dňa 22.01.1993, písomný
súhlas podielových spoluvlastníkov zo dňa 15.09.2007 a nepriamo i skutočnosť, že medzi podielovými
spoluvlastníkmi nebol a nie je vedený na tunajšom súde žiadny spor týkajúci sa spoločnej nehnuteľnosti,
teda aj jej užívania) totiž bolo preukázané, že medzi podielovými spoluvlastníkmi predmetného domu

existuje minimálne konkludentná dohoda o spoločnom hospodárení a užívaní predmetného domu,
v zmysle ktorej odporcovia 1) a 2) môžu predmetné priestory užívať a dať ich do prenájmu tretím
osobám. Takáto dohoda zodpovedá ustanoveniam § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a jej existencia
potom nevyžaduje, aby predmetnú nájomnú zmluvu s navrhovateľom museli uzatvárať popri odporcoch
aj ostatní podieloví spoluvlastníci alebo tí, ktorých podiely predstavujú väčšinu. Podľa názoru súdu

tak nebol naplnený ani dôvod neplatnosti predmetného právneho úkony podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, keďže nájomná zmluva zo dňa 19.12.2006 svojím obsahom, ani účelom neodporuje zákonu,
neobchádzahoaanisanepriečidobrýmmravom.Nakoniecsúduvádza,ženezistilanidôvodneplatnosti
predmetnej zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka, teda uvedenie konajúcej osoby do omylu.Navrhovateľ nemohol byť pri uzatváraní nájomnej zmluvy uvedený zo strany odporcov do omylu,
jednak preto, že zo samotnej zmluvy je zjavné, že odporcovia sú len podielovými spoluvlastníkmi
bytového domu súp. č. XX, táto skutočnosť je známa i zo zápisu predmetnej nehnuteľnosti na LV

v katastri nehnuteľností a okrem toho, ako už súd uviedol, odporcovia mali právo
prenechať navrhovateľovi do nájmu v zmluve vymedzené priestory bytového domu súp. č. XX, čo sa
týka navrhovateľom uvádzaného dôvodu neplatnosti nájomnej zmluvy podľa § 38 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony),
nemôže si súd dobre takto uplatnený dôvod neplatnosti vysvetliť. Ak sa zo strany navrhovateľa nejedná

o chybu v označení príslušného ustanovenia Občianskeho zákonníka, možno len uviesť, že odporcovia
uzatvárali predmetnú zmluvu ako fyzické osoby a v konaní nebolo preukázané, že by rozhodnutím súdu
boli svojej spôsobilosti na právne úkony pozbavení alebo im bola obmedzená. Keďže súd vyhodnotil
nájomnú zmluvu, uzavretú účastníkmi dňa 19.12.2006 ako platný právny úkon, navrhovateľ nemá právo
domáhať sa vrátenia plnenia nájomného, ktoré podľa tejto zmluvy odporcom 1) a 2) ako prenajímateľom
zaplatil, a preto súd jeho návrh, ktorým sa domáhal vrátenia tohto plnenia zamietol“. Súd prvej inštancie

mal za preukázané, že žalobcovia 1), 2) dali žalovanému z predmetného nájmu písomnú výpoveď pre
omeškanie s platením nájomného o viac ako 1 mesiac, ktorá výpoveď bola žalovanému doručená dňa
03.06.2010. Od 01.07.2010 začala žalovanému plynúť 3-mesačná výpovedná doba,
ktorá uplynula dňom 01.10.2010 (nie 01.09.2010, ako je nesprávne uvedené v žalobe) a týmto dňom sa
nájomný vzťah pre žalobcov 1), 2) skončil. Žalovaný neuhradil dlžné nájomné za dobu trvania zmluvy

od marca 2010 do septembra 2010, teda za 7 mesiacov v celkovej
výške 7.7.46,76 Eur, čomu zodpovedá mesačné nájomné 16.670,- Sk/553,35 Eur mesačne pre každého
žalobcu.Vzhľadomktomu,žedlhžalovanýneuhradildobrovoľne,súdprvejinštanciehoktomuzaviazal.
Nájomné bolo splatné mesačne vždy do 10. dňa v mesiaci a dňom nasledujúcim po uplynutí dohodnutej
doby splatnosti, vždy od 11. dňa v mesiaci bol žalovaný s platením dlhu v omeškaní. Tak žalobcom

vznikol nárok požadovať popri plnení aj úrok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania
súd prvej inštancie stanovil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška úroku z omeškania predstavuje 9 %

ročne (1 % + 8 percentuálnych bodov). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 663, § 517 ods. 1 veta
prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., o trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a), písm. c), písm. f) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Vytýkal
súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový stav a neprihliadol na niektoré jeho tvrdenia, čo
má za následok nezákonnosť rozhodnutia. Konkrétne dňa 04.05.2015 na pojednávaní poukázal na
nové skutočnosti, svedčiace v jeho prospech, pričom ide o tvrdenia: a) že v zmluve o nájme nebola

riešená otázka služieb spojených s nájmom, hoci išlo o zmluvu uzavretú podľa zákona č. 116/1990
Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, pričom uvedená skutočnosť mala vplyv na výšku
nájomného a zároveň tieto chýbajúce údaje majú za následok neplatnosť zmluvy, b) chýbajúci súhlas
obce s výkonom podnikateľskej činnosti, ktorého absencia postačuje na určenie zmluvy ako neplatnej,
c) skutočnosť, že žalovaný v spornom období nevykonával pohostinskú činnosť a žalobcovia tým pádom

mali žiadať len napríklad skladné, čo je neporovnateľne iná čiastka než nájomné. K prvej námietke
(a) poukázal na § 5 ods. 1 zákona o nájme nebytových priestorov, z ktorého vyplýva, že ak nie je
dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom
na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať
riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. V zmluve

o nájme nebytových priestorov zo dňa 19.12.2006 nebola otázka služieb poskytovaných s nájmom
osobitne riešená, bolo ale povinnosťou žalobcov tieto služby poskytovať. Tvrdil, že uvedené služby mu
poskytované neboli, preto, ak by nájomná zmluva bola zmluvou platnou, požadovaná výška plnenia z
titulu neuhradeného nájomného by tak podľa § 8 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov
mala byť nižšia než tá, ktorú požadujú žalobcovia. Bolo povinnosťou žalobcov poskytovať mu aj služby

spojené s podnájmom, žalobcom by za tieto služby mala patriť odplata, ktorá je súčasťou nájomného a
podľa § 3 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov by zmluva pod sankciou neplatnosti
mala obsahovať tiež výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, no v rámci určenia výšky a
splatnosti nájomného, nakoľko sa strany nedohodli inak, by mala byť určená aj výška a spôsob splatnostislužieb spojených s nájmom. V nájomnej zmluve však takéto určenie chýba, a preto je aj podľa jeho
názoru zmluva o nájme neplatná podľa § 4 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. K
druhej námietke (b) uviedol, že uvedená nájomná zmluva mohla byť neplatným právnym úkonom aj pre

chýbajúci súhlas obce s výkonom podnikateľskej činnosti, nakoľko v čase uzavretia nájomnej zmluvy
nemal súhlas s výkonom podnikateľskej činnosti tak, že účel zmluvy, t. j. prevádzkovanie hostinca bol
od počiatku nemožný. Naviac, zmluva nebola uzavretá s odkladacou podmienkou, ktorá by ju robila
účinnou až získaním súhlasu obce, preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon podľa § 37 ods.
2 Občianskeho zákonníka, keď žalobcovia mali žalovanému plniť prenechaním priestorov na účely

prevádzkovania hostinca, pričom ale takto koncipované plnenie bolo od počiatku plnením nemožným,
čo spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Mal za to, že nie je rozhodné, či subjekty právneho
úkonuvedeli,alebonevedeliotejtoskutočnosti.Ktretejnámietke(c)uviedol,ževspornomobdobívôbec
pohostinskú činnosť, ktorá bola účelom zmluvy, nevykonával, na predmete nájmu sa síce nachádzali
veci v jeho vlastníctve, avšak, aj keby bola zmluva platnou, účel zmluvy nebol napĺňaný a z toho dôvodu
je názoru, že žalobcovia od neho nemohli požadovať pohľadávku titulom nájomného, ale iba titulom

skladného za uskladnenie hnuteľných vecí v jeho vlastníctve, čo je v podstate nižšia čiastka, ako si
uplatňujú podanou žalobou. Dôvodil, že súd prvej inštancie zobral jeho námietky na
vedomie a bližšie sa s nimi nezaoberal. Vytýkal rozsudku súdu prvej inštancie, že jeho odôvodnenie
je totožné s odôvodnením zrušeného rozsudku, sp. zn. 14C/10/2011-117 zo dňa 21.01.2013, pričom
jeho tvrdeniam nevenoval na pojednávaní dňa 04.05.2015 žiadnu pozornosť, čím mu odňal možnosť

konať pred súdom a došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie súdneho rozhodnutia je nedostatočné. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie považoval za nepreskúmateľné, nakoľko výrok rozhodnutia
tamojšieho súdu v konaní, sp. zn. 15C/129/2010 neobsahoval určenie
neplatnosti alebo platnosti nájomnej zmluvy, tamojší súd sa s otázkou platnosti a neplatnosti nájomnej

zmluvy vysporiadal v konaní, kde ju posudzoval ako predbežnú otázku, preto nie je možné v odôvodnení
napadnutého rozsudku poukazovať na to, že o určitých námietkach už bolo právoplatne rozhodnuté.
Nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že súd prvej inštancie posúdil, že nájomnú zmluvu je
možné uzavrieť bez súhlasu všetkých podielových spoluvlastníkov, dôvody uvedené v rozhodnutí súdu,
sp. zn. 15C/129/2010 považoval za nedostatočné, keď v tomto konaní uviedol niekoľko judikátov, ktorými

sa snažil súd presvedčiť o správnosti svojich argumentov a súd sa v konaní, sp. zn. 15C/129/2010
nevysporiadal s existujúcou judikatúrou a nevysporiadal sa s ňou súd ani v tomto súdnom konaní. Ak by
sa i pripustila platnosť nájomnej zmluvy bez existencie súhlasu spoluvlastníkov v čase jej uzatvorenia,
resp. pre jej určitosť, je podľa jeho názoru kúpna zmluva (?) neplatná pre uvedenie žalovaného do omylu
v otázke predkupného práva, keď v nájomnej zmluve mu bolo žalobcami 1), 2) garantované, že ak sa

rozhodne predmet nájmu odkúpiť, bude mu tento za stanovených podmienok odpredaný a ako osoba
neznalá práva sa domnieval, že takéto dojednanie mu bez ďalších komplikácií umožní nadobudnúť
predmet nájmu a v kúpe mu nebude môcť byť zabránené. Pokiaľ by však vedel o tej skutočnosti, že
predkupné právo je obmedzené predkupným právom ostatných spoluvlastníkov, ktorí majú podľa § 140
Občianskeho zákonníka právo na odkúpenie spoluvlastníckych podielov v prípade ich predaja,

nikdy by uvedenú zmluvu nepodpísal. Práve neskoršie odkúpenie predmetu nájmu bolo rozhodujúcou
skutočnosťou pre uvedený právny úkon, pričom žalobcovia ho na existenciu zákonného
predkupného práva spoluvlastníkov nikdy neupozornili, čím ho uviedli do omylu v otázke uzatvorenia
nájomnej zmluvy a za týchto okolností je tak neplatným právnym úkonom podľa § 49a Občianskeho
zákonníka.

3. Žalobcovia 1), 2) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K prvej námietke žalovaného (a), že zmluva je neplatná
s poukazom na § 4 ods. 3 zákona o nájme nebytových priestorov z dôvodu chýbajúcej špecifikácie
jej výšky a splatnosti nájomného, poukázali na článok III. zmluvy, z ktorej vyplýva „výška nájomného

bola dohodnutá dohodou podľa vyhlášky o cenovej regulácii č. 585/90 Zb., a to vo výške 400.000,-
Sk ročne (slovom štyristotisíc slovenských korún). Nájomné sa bude poukazovať na osobné účty
oboch prenajímateľov, a to v mesačných splátkach po 16.670,- Sk
(slovom šestnásťtisícšesťstosedemdesiat slovenských korún) každému z nich vždy do 10. dňa v
mesiaci“. Tvrdenie žalovaného, že v predmetnej zmluve chýba určenie výšky a splatnosti nájomného,

považujú za neopodstatnené, keďže v zmluve je jasne a presne určená
výška aj splatnosť nájomného. Poukázali tiež na skutočnosť, že neexistuje a nikdy neexistovalo žiadne
ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o nájme, a teda odkaz žalovaného na neplatnosť zmluvy podľa tohto
ustanovenia je zjavne irelevantná. K druhej námietke žalovaného (b) uviedli, že pre platnosť zmluvy onájme nebytových priestorov ako právneho úkonu dvoch subjektov občianskeho práva je príznačné, že
ich platnosť nie je podmienená žiadnym individuálnym správnym aktom zo strany obce ako správneho
orgánu a zo znenia zmluvy, ani zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť nájomcu - žalobcov

zabezpečiť akýkoľvek súhlas obce, a to ani podľa § 5 ods. 1 zákona o nájme, keďže plnenie služieb s
užívaním nebytového priestoru nezahŕňa zabezpečenie iných povolení. Za absurdnú považujú námietku
žalovaného, že zmluva je absolútne neplatná podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že
účel zmluvy, t. j. prevádzkovanie hostinca bol od začiatku nemožný, nakoľko podstatou zmluvy
bolo prenechanie nebytového priestoru a nie zabezpečenie prevádzkovania hostinca zo strany žalobcov

alebo žalovaného. Neplatnosť zmluvy v zmysle citovaného zákonného ustanovenia by bola naplnená iba
vtedy,akbypredmetnánehnuteľnosť,čikonkrétnynebytovýpriestorpreduzavretímzmluvyzanikol.Účel
nájmu nebytového priestoru je obligatórnou náležitosťou každej zmluvy o nájme nebytových priestorov
podľa § 3 ods. 3 zákona o nájme, pričom zmluvu o nájme koncipoval sám žalovaný a účel nájmu do tejto
zmluvy aj sám zahrnul. Žalovaný neuvádza, aká konkrétna právna norma by mala stanoviť povinnosť
žalobcov obdržať súhlas obce s podnikateľskou činnosťou žalovaného, keď z ust. § 3 ods. 2 zákona o

nájmeod01.07.2004vyplýva,ženebytovépriestorysaprenajímajúnaúčely, naktorésústavebne
určené. Preto nebolo žiadne povolenie obce na prevádzkovanie hostinca, či vo všeobecnosti súhlas s
výkonom podnikateľskej činnosti žalovaného pre platnosť zmluvy vyžadované a nie je ani prípustné, aby
sa žalovaný z tohto dôvodu domáhal neplatnosti v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
žalovaný namietal arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, poukázali na skutočnosť, že Najvyšším súdom

Slovenskej republiky bolo viackrát judikované, že princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle článku
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, nemôže sa to však chápať tak, že
sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument a nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku
bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností má byť odôvodnený súdom v jeho rozhodnutí

podľa povahy jeho rozhodnutia. Vyslovili názor, že súdu prvej inštancie nič nebránilo poukázať na
časť odôvodnenia iného súdneho konania, vedeného na tamojšom súde pod sp. zn. 15C/129/2010, v
ktorom vystupovali rovnaké strany sporu, ale v opačnom procesnom postavení, v ktorom sa súd už s
totožnými skutočnosťami, na ktoré v tomto konaní žalovaný opätovne poukazuje, vysporiadal. Exempli
gratia súd poukázal na konštatovanie, že zmluva bola platne uzavretá. Poukázali na Nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 36/2010, ktorý konštatoval, že nezávislosť rozhodovania
všetkých súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.
Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, jedným z
týchto princípov, predstavujúcim časť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku), spôsobom zakotveným v citovanom zákonnom ustanovení. Z odôvodnenia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie sa týmto názorom riadil. Pokiaľ žalovaný spochybňoval
nedostatočné zistenie skutkového stavu, resp. nesprávnosti odôvodnenia rozhodnutia v konaní, sp.
zn. 15C/129/2010, táto jeho námietka obstáť nemôže, nakoľko v uvedenom konaní bolo právoplatne

rozhodnuté a súd už nemôže tieto námietky preskúmavať opätovne. Mali za to, že súd konštatoval
zásadu res iudicata vo vzťahu k platnosti zmluvy a námietkam opakovane predneseným žalovaným
a odvolací súd sa už s týmito námietkami zaoberať nemôže. Konštatovali, že tvrdenia žalovaného sú
neopodstatnené, právne nesprávne a z jeho strany ide o snahu účelovo predlžovať súdne konanie a
oddialiť vymožiteľnosť ich nároku.

4. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcov 1), 2) doručené (dňa 13.11.2015), žiadne stanovisko k
vyjadreniu žalobcov 1), 2) súdu nepodal.

5. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy

občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, podľa
ktorého súd prvej inštancie v danej veci procesne postupoval. V prechodných ustanoveniach (§ 470
ods. 1, 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací
súd posudzoval rozhodnutie súdu prvej inštancie a dôvody podaného odvolania podľa ustanovení
O.s.p., účinných v čase vydania rozhodnutia. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových
procesných ustanovení CSP.6. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny

potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

7. V danej veci súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom každému po 3.873,38
Eur s príslušenstvom titulom zmluvného plnenia - dlžného nájomného za obdobie od marca 2010 do
septembra 2010 (sedem mesiacov), vyplývajúceho zo zmluvy o nájme, uzavretej medzi stranami sporu

dňa 19.12.2006, potom, ako dospel k záveru, že zmluva o nájme, uzavretá medzi stranami sporu, je
platným právnym úkonom.

8. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo možné v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p., účinného
do 30.06.2016, odôvodniť len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a)
až f).

9. Žalovaný podaným odvolaním spochybňoval platnosť predmetnej zmluvy o nájme nebytových
priestorov zo dňa 19.12.2006, uzavretej medzi stranami sporu z viacerých dôvodov a uplatňoval
odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) (v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.), písm. c), písm.
f) O.s.p., účinného do 30.06.2016.

10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. účinného do
30.06.2016 spočíva v námietke strany sporu, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ktorú žalovaný videl v tom, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že o jeho námietkach
v súvislosti s neplatnosťou zmluvy o nájme už bolo rozhodnuté v inom súdnom konaní na tamojšom

súde, sp. zn. 15C/129/2010 a nemôže už tie isté námietky preskúmavať.

11. O procesnú vadu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom, ide len vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil strane sporu realizovať práva, priznané
mu Občianskym súdnym poriadkom, účinným do 30.06.2016.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín, sp.
zn. 15C/129/2010 bol riešený peňažný nárok žalovaného proti žalobcom 1), 2), keď žalovaný sa v
procesnompostavenížalobcudomáhalprotižalobcom1),2),vprocesnompostavenížalovaných,titulom
bezdôvodného obohatenia vrátenia platieb nájomného, ktoré zaplatil na základe neplatnej zmluvy o

nájme nebytových priestorov, uzavretej medzi stranami sporu dňa 19.12.2006, súčasne sa domáhal
i náhrady škody. Súd prvej inštancie sa ako prejudiciálnou otázkou zaoberal platnosťou predmetnej
zmluvy,aplikujúcust.§663Občianskehozákonníkasumy(aplikáciuust.zákonač.116/1990Zb.onájme
a podnájme nebytových priestorov vylúčil, nakoľko predmetom nájmu nebol nebytový priestor, ktorý by
bol ako miestnosť alebo súbor miestností podľa rozhodnutia stavebného úradu určený na iné účely ako

na bývanie), vysporiadal sa so všetkými tvrdeniami žalobcu, ktorými odôvodňoval neplatnosť zmluvy
uzavretej medzi stranami sporu a aplikujúc ust. § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 39, § 49a, § 139
ods. 2, § 420 Občianskeho zákonníka dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva, uzavretá medzi
stranami sporu dňa 19.12.2006, je platným právnym úkonom, žalobca preto nemá právo domáhať sa
vrátenia plnenia nájomného, ktoré žalovaným 1), 2) zaplatil, a preto rozsudkom zo dňa 04.11.2010, č.k.

15C/129/2010-106 žalobu zamietol. Citovaný rozsudok súdu prvej inštancie bol rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 08.12.2011, č.k. 19Co/34/2011-131 v napadnutej časti potvrdený, nadobudol
právoplatnosť.

13. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že právoplatné súdne

rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania,
pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov
zásadne nezmeniteľným a záväzným. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne
kvalifikovaným spôsobom - mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Účinky právoplatného rozhodnutia
súdu sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané, jeho výrok je tiež záväzný pre

súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny
vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil právoplatným súdnym rozhodnutím. Pokiaľ ide o iný
(nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo
právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový)nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom)
súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky týmto vyriešením viazaný (§ 159 ods. 2 O.s.p.
účinného do 30.06.2016). Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru, než ako o právnom vzťahu strán

sporu už bolo právoplatne rozhodnuté. Vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je
také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok iného právoplatného rozhodnutia u
tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia
v oboch konaniach). Pri posúdení dosahu záväznosti právoplatného rozhodnutia (miery
účinku na rozhodovanú vec, predmet sporu) nie sú pre súd určujúce hranice dané rozsahom nároku,

nemôže iba prekročiť rozsah posudzovaného právneho vzťahu, z ktorého nárok vyplýva. Uvedený záver
je vyjadrením princípu právnej istoty, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty v súdnych konaniach
a rozhodnutiach tým, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri jej opakovaní za rovnakých
podmienok dáva rovnaká odpoveď.

14. Pokiaľ súd prvej inštancie v danej veci oboznámil spis tamojšieho súdu, sp.

zn. 15C/129/2010 na pojednávaní dňa 04.05.2015, pred vyhlásením svojho dokazovania za skončené,
v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval závery právoplatných rozsudkov súdov v uvedenom súdnom
konaní rovnakých účastníkov v opačnom procesnom postavení, ktoré podrobne riešili otázku platnosti
zmluvy o nájme (totožné tvrdenia žalovaného ohľadne neplatnosti predmetnej zmluvy), uzavretej
stranami sporu dňa 19.12.2006 (od ktorej odvodzujú svoj nárok žalobcovia i v tomto konaní ) a uzavrel,

že predmetnú zmluvu považuje za platnú, nie je možné jeho záveru nič vytknúť a odvolací súd ho
považuje za správny. Nie je potom ani dôvodná námietka odvolateľa, že týmto postupom
súdu prvej inštancie došlo vo vzťahu k nemu k odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016) daný nebol.

15.Žalovanýuplatniliodvolacídôvodpodľa§205ods.2písm.c)O.s.p.,účinného do30.06.2016
(súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností), ktorého naplnenie spočíva v tej skutočnosti, že ak účastník (strana
sporu)alebojehozástupcanavrholvykonaniedôkazov,ktorébolispôsobilépreukázaťprávnevýznamnú
skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ich nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových

zisteniach, ktoré treba odstrániť.

16. Zo znenia ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., účinného do 30.06.2016, vyplýva, že citovaný dôvod
na odvolanie nie je daný v prípade každého opomenutia vykonania navrhnutých dôkazov, ale len v
prípade, pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci
samej, čo nie je prípad danej veci.

17. Z obsahu spisu vyplýva (zápisnica o pojednávaní zo dňa 04.05.2015), že strany sporu boli poučené
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. tak, že sú povinné všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr

do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí, a pokiaľ dôkazy nenavrhnú a neoznačia, odvolací
súd nebude na ne prihliadať (č.l. 149 spisu), strany sporu uviedli, že návrhy na doplnenie dokazovania
nemajú.

18. Vzhľadom na uvedené je odvolacia námietka, uplatnená žalovaným v zmysle § 205 ods. 2 písm.

c) O.s.p., nedôvodná, nakoľko žiadne dôkazy po poučení súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného
do 30.06.2016, nenavrhol.

19. Pokiaľ žalovaný videl nedostatočné zistenie skutkového stavu a naplnenie citovaného odvolacieho
dôvodupodľa§205ods.2písm.c)O.s.p.vtejskutočnosti,žesúdprvejinštancieneprihliadolnaniektoré

jeho tvrdenia ohľadne neplatnosti nájomnej zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu a neprihliadol na
nové skutočnosti, svedčiace v jeho prospech, odvolací súd konštatuje, že uvedené nemá za následok
dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., ako sa mylne žalovaný domnieval.
Uvedené by mohlo mať za následok naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.

20. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., účinného do 30.06.2016, spočíval v mylnej
aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený
skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnostinároku a dodržiavanie procesných predpisov, upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť
rozhodnutia vo veci samej.

21. Žalovaný považoval zmluvu, uzavretú medzi stranami sporu, za neplatnú z dôvodu porušenia
ustanovení § 3 ods. 3, § 4 ods. 3, § 5 ods. 1 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, z
ktorého právneho predpisu vyvodzoval, že z titulu neuhradenia nájomného v zmysle § 8 citovaného
zákona by mohli žalobcovia požadovať nižšiu sumu, ak by zmluva bola platnou. Už na pojednávaní súdu
prvej inštancie zo dňa 04.05.2015 namietal, že zmluva je neplatná, nakoľko nerieši problém so službami

spojenými s nájmom.

22. Odvolací súd sa so závermi žalovaného nestotožňuje, nakoľko ust. zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a
podnájme nebytových priestorov na zmluvný vzťah strán sporu nedopadajú. Zmluvný vzťah strán sporu
bol v konaní, sp. zn 15C/129/2010, ako i v danej veci posudzovaný ako vzťah nájomný v zmysle §
663 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko predmetom nájmu nebol nebytový priestor, ktorý by bol

ako miestnosť alebo súbor miestností podľa rozhodnutia stavebného úradu určený na iné účely ako
na bývanie. Zmluva, uzavretá stranami sporu dňa 19.12.2006, tak nie je zmluvou o nájme nebytových
priestorov v zmysle zákona č. 116/1990 Zb. (napriek tomu, že ju zmluvné strany takto označujú), ale
zmluvou o nájme, na ktorú dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov odvolacia
námietka žalovaného dôvodná nebola.

23. Pokiaľ žalovaný neplatnosť zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu dňa 19.12.2006, vyvodzoval zo
skutočnosti, že v čase uzavretia zmluvy chýbal súhlas obce s výkonom jeho podnikateľskej činnosti
a mal za to, že uvedená skutočnosť postačuje na určenie neplatnosti zmluvy v zmysle § 37 ods. 2
Občianskeho zákonníka, odvolací súd sa s jeho záverom nestotožňuje. Predovšetkým je potrebné

uviesť, že nie je právnou povinnosťou (a nie je ani v možnostiach) prenajímateľa zabezpečovať
nájomcovi súhlas s výkonom jeho podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmluvy o nájme. Pokiaľ
nájomca deklaruje účel nájmu, ku ktorému mu nesvedčí potrebné oprávnenie, táto skutočnosť nie je
naplnením predpokladov neplatnosti právneho úkonu v zmysle citovaného ustanovenia, nejedná sa o
plnenie nemožné, ako sa odvolateľ snaží súdu predostrieť. Predmetom zmluvy o nájme, uzavretej medzi

stranami sporu, bolo prenechanie konkrétneho priestoru, nachádzajúceho sa v dome na
J. prenajímateľom za odplatu nájomcovi, aby tento priestor dočasne užíval za účelom hostinca, ktorý
predmet nájmu (právneho úkonu) bol nepochybne naplnený, priestory boli žalovanému ako nájomcovi
prenajímateľom prenechané, tento ich užíval a platil odplatu za ich užívanie do februára 2010, nejedná
sa preto o plnenie nemožné. Odvolací súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

24. Argument žalovaného, že nevykonával v rozhodnom období pohostinskú činnosť a žalobcovia mohli
žiadať len skladné, čo je neporovnateľná čiastka ako nájomné, námietka žalovaného, že žalobcovia mu
neposkytovali v rozhodnom období služby, t. j. námietky týkajúce sa výšky žalobcami uplatneného
nároku, odvolací súd nepovažoval za dôvodné, nakoľko žalobcovia v danej veci uplatňujú nárok

vyplývajúci zo zmluvy o nájme, ktorá je nepochybne platným právnym úkonom. Jedná sa potom o nárok
zo zmluvného plnenia, ktorého výška zo zmluvného vzťahu vyplýva, a ktorá uvedenými argumentmi a
námietkami žalovaného nebola dôvodne spochybnená.

25. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2

O.s.p., účinného do 30.06.2016, keď súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, oboznámil
výsledky vykonaného dokazovania, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo
vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a
ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. V plnej miere a
dostatočne vyčerpávajúco vysvetlil, z akých úvah pri svojom právnom závere vychádzal.

26.Záveromodvolacísúdzdôrazňuje,žesanezaoberalvšetkýminámietkamižalovaného obsiahnutými
v jeho odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený závervyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

27. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovia 1), 2), ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, majú nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).