Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/98/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113207737
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113207737.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mestský
investorský útvar, s.r.o., so sídlom Na Priekope 17, 010 01 Žilina, IČO: 31 628 991, zastúpeného
zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom Legionárska 6434/2, 911 01
Trenčín, IČO: 47 251 913, proti žalovanému: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011
31 Žilina, IČO: 00 321 796, v konaní o zaplatenie 99.581,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 159/2013-254 zo dňa 09.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 159/2013-254 zo dňa 09.01.2015 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia
vo výške 2.071,45 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu žalobcu Advokátska
kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom Legionárska 6434/2, 911 01 Trenčín, IČO: 47 251 913.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu
99.581,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,5% denne počítaným zo sumy 4.149,24 Eur
od 20.05.2009, zo sumy 4.149,24 Eur od 16.07.2009, zo sumy 4.149,24 Eur od 19.08.2009, zo sumy
4.149,24Eurod20.10.2009,zosumy4.149,24Eurod16.12.2009,zosumy4.149,24Eurod18.02.2010,

zo sumy 4.149,24 Eur od 19.08.2010, zo sumy 4.149,24 Eur od 17.09.2010, zo sumy 4.149,24 Eur
od 21.10.2010, zo sumy 4.149,24 Eur od 17.11.2010, zo sumy 4.149,24 Eur od 17.12.2010, zo sumy
4.149,24 Eur od 18.01.2011, zo sumy 4.149,24 Eur od 17.02.2011, zo sumy 4.149,24 Eur od 18.03.2011,
zo sumy 4.149,24 Eur od 16.04.2011, zo sumy 4.149,24 Eur od 18.05.2011, zo sumy 4.149,24 Eur
od 17.06.2011, zo sumy 4.149,24 Eur od 16.07.2011, zo sumy 4.149,24 Eur od 16.08.2011, zo sumy
4.149,24 Eur od 15.09.2011, zo sumy 4.149,24 Eur od 18.10.2011, zo sumy 4.149,24 Eur od 30.11.2011,
zo sumy 4.149,24 Eur od 16.12.2011 a zo sumy 4.149,24 Eur od 27.01.2012 všetko až do zaplatenia, v

lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný
nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 5.972,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.307,74
Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd poukázal na samostatné žaloby žalobcu, podané na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb 158/2013, 10Cb 159/2013, 10Cb 160/2013, 10Cb 179/2013,
10Cb 182/2013, 10Cb 262/2013 a 10Cb 41/2014, ktorými sa domáhal voči žalovanému zaplatenia

peňažnej pohľadávky s poukazom na Mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania dňa
01.06.1995 (ďalej len „Mandátna zmluva“), spolu vo výške žalovanej istiny vo výške 99.581,76 Eur,
ktorá predstavuje vyčíslenú odmenu za výkon činnosti mandatára podľa Mandátnej zmluvy za obdobie
mesiacov jún 2009, apríl 2009, júl 2009, september 2009, november 2009, január 2010, júl 2010 aždecember 2011, t.j. odmenu vyúčtovanú za 24 mesiacov vždy mesačne pozadu vo výške 4.149,24 Eur
so stanovenou lehotou splatnosti.

Okresný súd Žilina uznesením č.k. 10Cb 159/2013-57 zo dňa 28.05.2014 rozhodol o spojení vyššie
označených právnych vecí na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 10Cb 159/2013, postupom podľa
ust. § 112 ods. 1 O.s.p..

Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu zo dňa 19.06.2014, ktorým rozšíril pôvodne uplatnený nárok

o ďalšiu časť pohľadávky vyplývajúcej z Mandátnej zmluvy, za obdobie mesiacov júl 2010 - december
2011, okresný súd pripustil zmenu žaloby uznesením č.k. 10Cb 159/2013-113 zo dňa 28.07.2014.

Žalobca so žalovanou istinou žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania v
dohodnutej sadzbe 0,5% denne, počítaných zo sumy fakturovanej mesačnej odmeny odo dňa
nasledujúceho po splatnosti každej z fakturovaných súm až do ich zaplatenia.

Spolu s návrhmi na začatie konania žalobca pripojil do spisu kópie listinných dôkazov - faktúry, ktorými
vyúčtoval žalovanému odmenu za výkon investorskej a poradenskej činnosti, predsporovú komunikáciu
účastníkov, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo dňa 07.09.2011, Mandátnu
zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania dňa 01.06.1995 v znení jej dodatkov č. 1 - č. 3, obsahovú

náplň mandátnej činnosti vymedzenej v prílohe č. 1 - 3 Mandátnej zmluvy.

V súlade s obsahom návrhov a predložených listinných dôkazov Okresný súd Žilina platobnými rozkazmi
vyhovelžalobámžalobcu,protiktorýmpodalžalovanývzákonomstanovenejlehoteodôvodnenéodpory,
ktoré odôvodnil tým, že je pre meritórne rozhodnutie vo veci potrebné prejudiciálne sa vysporiadať s

otázkou platnosti výpovede Mandátnej zmluvy, následne posúdiť primeranosť požadovaných úrokov z
omeškania a vysporiadať sa s otázkou, či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dojednanej odmeny.

Okresný súd z vykonaných listinných dôkazov mal nesporne preukázanú existenciu záväzkovo-
právneho vzťahu z Mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 01.06.1995 v znení

jej dodatkov, s dobou platnosti zmluvy od 01.06.1995 do 31.05.2015 (Dodatok č. 3 zo dňa 03.03.2005).
Žalobca sa v Mandátnej zmluve zaviazal vykonávať ako mandatár investorskú, poradenskú a inžiniersku
činnosťpodľaobsahovejnáplnevymedzenejvpríloheč.1-3Mandátnejzmluvyažalovanýakomandant
sa zaviazal za výkon týchto činností zaplatiť žalobcovi odmenu v súlade s čl. III Mandátnej zmluvy. V
čl. IV bod 7. Mandátnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na spôsobe úhrady odmeny, ktorej včasné

splnenie zabezpečili dohodou o výške úroku z omeškania v sadzbe 0,5% z neuhradenej čiastky za každý
deň omeškania.

Vo vzťahu k opakovane namietanej platnosti, resp. neplatnosti výpovede Mandátnej zmluvy zo dňa
16.03.2009,doručenejžalobcovidňa19.03.2009,okresnýsúdpoukázalnarozhodnutieOkresnéhosúdu

Žilina sp. zn. 10Cb 217/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo
dňa 07.09.2011, v ktorom krajský súd skonštatoval neplatnosť výpovede Mandátnej zmluvy, s ktorou
otázkou sa vysporiadal ako s prejudiciálnou otázkou, a na základe čoho priznal žalobcovi požadované
plnenie zo zmluvného vzťahu založeného Mandátnou zmluvou aj za obdobie po doručení výpovede
zmluvy.NakoľkoprávoplatnýrozsudokKrajskéhosúduvŽiline,priznávajúciplneniezMandátnejzmluvy,

v sebe nepochybne zahŕňa aj pozitívne určenie platnosti predmetnej zmluvy, resp. určenie neplatnosti
výpovede z tejto zmluvy, vytvorilo toto konanie prekážku rozhodnutej veci pre akýkoľvek ďalší návrh na
určenie, vychádzajúci z rovnakého skutkového základu pri zachovaní identity účastníkov a predmetu
konania. Uvedená okolnosť bola konštatovaná v rozhodnutí Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb
48/2013-47 zo dňa 30.10.2013, keď súd rozhodol o návrhu žalobcu na určenie neplatnosti výpovede

Mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 01.06.2013 tak, že konanie zastavil z
dôvodu nedostatku podmienky konania (prekážky veci rozhodnutej), ktorú nie je možné odstrániť podľa
§ 104 ods. 1 veta prvá O.s.p..

Z vyššie uvedeného okresný súd vychádzal z existencie platne uzavretej Mandátnej zmluvy, z ktorej

účastníkom vyplývajú práva a povinnosti, a preto ďalšie dokazovanie zameral na posúdenie podmienok
vzniku nároku na zaplatenie odmeny mandatára a jej výšku. Vo väzbe na takto uplatnený nárok okresný
súd skúmal relevanciu obrany žalovaného voči žalovanej pohľadávke.S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov, okresný
súd na právny vzťah účastníkov aplikoval ust. § 261 ods. 2, 3 v znení platnom k okamihu uzavretia
Mandátnej zmluvy, t.j. v znení platnom a účinnom k 01.06.1995 a ust. § 566 a nasl. Obchodného

zákonníka upravujúce Mandátnu zmluvu. Okresný súd uviedol, že zo zákonného ust. § 571 Obchodného
zákonníka, ktoré svojou povahou je dispozitívnym ustanovením podľa § 263 ods. 1 Obchodného
zákonníka, jednoznačne vyplýva, že pokiaľ medzi účastníkmi nie je v zmluve dojednané inak,
podmienkouprevzniknárokumandatáranaodplatujeriadnevykonaniečinnostimandatára.Svýnimkou
základného ustanovenia zmluvy je úprava mandátnej zmluvy dispozitívna, t.j. zmluvné strany sú

oprávnené v ostatných častiach zmluvy sa odchýliť od zákonných ustanovení upravujúcich mandátnu
zmluvu. Podstatnou náležitosťou mandátnej zmluvy je dojednanie zmluvných strán o tom, že mandatár
zariadi obchodnú záležitosť pre mandanta za odplatu, nakoľko bez takéhoto dojednania nemôže
dôjsť k vzniku mandátneho vzťahu. Výnimku tvorí prípad, ak je zariaďovanie záležitosti predmetom
podnikateľskej činnosti mandatára, kedy zákonná úprava vychádza z prezumpcie odplatnosti tohto
vzťahu. Dispozitívnosť ustanovenia, ktoré upravuje vznik nároku na odmenu mandatára, umožňuje

zmluvným stranám odchýlne upraviť podmienky vzniku tohto nároku.

Podľa písomného textu Mandátnej zmluvy, čl. II bod 2. mandant sa zaviazal zaplatiť mandatárovi za
výkon činností uvedených v čl. II dohodnutú odplatu v súlade s čl. III Mandátnej zmluvy. Dodatkom
č. 2 k Mandátnej zmluve zo dňa 01.06.1995, uzatvoreným dňa 15.12.1999 zmluvné strany v čl. III

upravujúcom výšku odplaty mandatára a spôsob jej úhrady, dohodli pre roky 2000 a nasledujúce
záväzok mandanta zaplatiť mandatárovi za investorskú a poradenskú činnosť v každom kalendárnom
roku paušálnu odmenu vo výške 1.500.000,- Sk, ktorá bude postupne realizovaná na základe faktúry
vystavenej mandatárom po skončení príslušného kalendárneho mesiaca s dobou splatnosti faktúry 14
dní odo dňa doručenia faktúry.

Predmetom konania bola pohľadávka žalobcu z titulu odmeny mandatára, ktorú žalobca vyúčtoval
žalovanému mesačnými faktúrami, každou vo výške 4.149,24 Eur, a to:
- faktúrou č. 10090051 za mesiac apríl 2009, splatnou 18.05.2009,
- faktúrou č. 10090082 za mesiac jún 2009, splatnou 14.07.2009,

- faktúrou č. 10090090 za mesiac júl 2009, splatnou 17.08.2009,
- faktúrou č. 10090112 za mesiac september 2009, splatnou 16.10.2009,
- faktúrou č. 10090144 za mesiac november 2009, splatnou 15.12.2009,
- faktúrou č. 10100008 za mesiac január 2010, splatnou 16.02.2010,
- faktúrou č. 10100072 za mesiac júl 2010, splatnou 18.08.2010,

- faktúrou č. 10100083 za mesiac august 2010, splatnou 16.09.2010,
- faktúrou č. 10100097 za mesiac september 2010, splatnou 20.10.2010,
- faktúrou č. 10100119 za mesiac október 2010, splatnou 16.11.2010,
- faktúrou č. 10100130 za mesiac november 2010, splatnou 16.12.2010,
- faktúrou č. 10100142 za mesiac december 2010, splatnou 17.01.2011,

- faktúrou č. 10110004 za mesiac január 2011, splatnou 16.02.2011,
- faktúrou č. 10110011 za mesiac február 2011, splatnou 17.03.2011,
- faktúrou č. 10110022 za mesiac marec 2011, splatnou 15.04.2011,
- faktúrou č. 10110029 za mesiac apríl 2011, splatnou 17.05.2011,
- faktúrou č. 10110037 za mesiac máj 2011, splatnou 16.06.2011,

- faktúrou č. 10110047 za mesiac jún 2011, splatnou 15.07.2011,
- faktúrou č. 10110053 za mesiac júl 2011, splatnou 15.08.2011,
- faktúrou č. 10110065 za mesiac august 2011, splatnou 14.09.2011,
- faktúrou č. 10110076 za mesiac september 2011, splatnou 17.10.2011,
- faktúrou č. 10110090 za mesiac október 2011, splatnou 29.11.2011,

- faktúrou č. 10110093 za mesiac november 2011, splatnou 15.12.2011,
- faktúrou č. 10110100 za mesiac december 2011, splatnou 26.01.2012.

Okresný súd poukázal na to, že zatiaľ čo žalobca založil dôvodnosť uplatneného nároku okrem iného na
tvrdení, že medzi účastníkmi došlo k dohode, v zmysle ktorej vzniklo mandatárovi právo na zaplatenie

odmeny mandatára bez ohľadu na to, či činnosť podľa Mandátnej zmluvy bola mandatárom vykonávaná,
žalovanývychádzajúcztextuMandátnejzmluvyspájalnárokmandatárasvýkonomčinnostivymedzenej
v čl. II Mandátnej zmluvy. Vzhľadom na rozdielnu prezentáciu výkladu prejavu vôle účastníkov, okresný
súd posudzoval, či skutkový stav vyplývajúci z vykonaných dôkazov umožnil zisťovanie obsahu vôlezmluvných strán výsluchom žalovaným navrhovaných svedkov - Ing. R. L. (vtedajšieho primátora mesta)
a JUDr. Urdzíkovej (pracovníčky právneho oddelenia žalovaného), a to najmä s prihliadnutím na obsah
písomnej formy Mandátnej zmluvy. Okresný súd dospel k záveru, že vykonanie navrhovaných dôkazov

výsluchom označených svedkov nemôže odstrániť spornosť medzi účastníkmi, preto návrh na doplnenie
dokazovania zamietol. Zvýraznil, že v prípadoch, ak je obsah právneho úkonu zachytený písomne,
určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je táto vôľa zaznamenaná. Teda nestačí, že
účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy a aké sú ich práva a povinnosti, pokiaľ tieto
skutočnosti nevyplývajú priamo z textu listiny.

Okresný súd uviedol, že určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou, a preto prejav
vôle by nemal vzbudzovať pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Samotná proklamácia
účastníka zmluvy o jeho vedomosti o určitosti právneho úkonu nemôže eliminovať objektívne hodnotenie
určitosti zmluvy. Pokiaľ žalovaný navrhol vo veci vypočuť na preukázanie dohodnutých podmienok
odmeňovania mandatára za výkon mandátnej činnosti označených svedkov, okresný súd poznamenal,

že výkladom prejavu vôle nemožno nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú konajúci účastníci v zmluve
výslovne neprejavili, s odkazom na rozhodnutie NS ČR z 26.07.2007, sp. zn. 21Cdo 2615/2006. Z
predloženej Mandátnej zmluvy, podľa okresného súdu, nesporne vyplýva, že paušálnu ročnú odmenu
mandatárazmluvnéstranyspájalisvýkonommandátnejčinnostivčasovomrozpätíjednéhoroka,pričom
upravili jej výšku a splatnosť. S prihliadnutím na výšku dojednanej ročnej paušálnej odmeny, povahu

zmluvnýchstrán,keďnastranemandantavystupujeverejnoprávnakorporácia,ktoránakladásverejným
majetkom, predpokladanú dobu trvania zmluvy, dohodnutý spôsob ukončenia zmluvy a okolnosti, ktoré
predchádzali vzniku zmluvy, podľa okresného súdu nebolo možné predpokladať, že by pri vzniku
zmluvného vzťahu a dojednaní konkrétnych zmluvných podmienok mandant zohľadňoval aj prípad, že
žiadna činnosť nebude mandatárom v príslušnom období jedného roka poskytovaná, prípadne, že by

mandant činnosť mandatára nevyužíval a takúto činnosť od mandatára v priebehu celého roka vôbec
nepožadoval. Podľa okresného súdu, už zo samotných okolností vzniku žalobcu ako subjektu práva,
ktoré podrobne opísal žalobca v rámci účastníckeho prednesu, vyplývalo, že vznik žalobcu bol vyvolaný
procesom transformácie pôvodných rozpočtových a príspevkových organizácií, ktoré plnili úlohy mesta v
oblasti investičnej výstavby, údržby mesta a poskytovania služieb. Po zániku týchto organizácií sa Mesto

Žilina na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva stalo jedným zo zakladajúcich spoločníkov
Mestského investorského útvaru, s.r.o. s majetkovou účasťou 15%. Na základe Mandátnej zmluvy
uzatvorenej so žalobcom dňa 1.6.1995 žalobca vykonával pre žalovaného všetky činnosti, ktoré
pôvodne spadali do náplne rozpočtovej organizácie Mestského investorského útvaru. Novovzniknutá
spoločnosť žalobcu sa zaviazala na výkon všetkých doterajších činností rozpočtovej organizácie, na

prevzatie všetkých jej zamestnancov a na vykonávanie ďalších vytypovaných činností vyvolaných
potrebami mesta. Mesto Žilina sa zaviazalo, že dohodnutý predmet činnosti bude výlučne zabezpečovať
prostredníctvom žalobcu. Zmluvné strany tak určili základný právny rámec pre zabezpečenie plnenia
úloh mesta v oblasti investorskej a inžinierskej činnosti prostredníctvom žalobcu ako mandatára na
základe Mandátnej zmluvy. Podľa okresného súdu z uvedeného je zrejmé, že zmluvné strany vychádzali

z predpokladu reálne poskytovaných činností mandatárom na základe reálne očakávaných požiadaviek
mandanta. Ďalej konštatoval, že skutočnosť, že potreba týchto činností na strane žalovaného naďalej
trvá, vyplývala nielen z postavenia žalovaného ako subjektu práva a úloh, ktoré v oblasti verejnej správy
a samosprávy žalovaný plní, ale i zo samotného tvrdenia žalovaného, ktorý potvrdil, že výkon týchto
činností žalovaný zabezpečuje aktuálne z vlastných personálnych zdrojov.

Zásadnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku bola skutočnosť, či mandatár v
rozhodnom období, za ktoré si uplatňuje voči žalovanému nárok z titulu odmeny za výkon mandátnej
činnosti, mandátnu činnosť podľa Mandátnej zmluvy vykonával. Rozhodným obdobím pre posúdenie
nároku bolo vzhľadom na dohodnutú ročnú paušálnu odmenu obdobie kalendárneho roka. Okresný

súd poukázal na ust. § 571 ods. 2 vety prvej Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého mandatár má
nárok na vyplatenie odmeny bez ohľadu na to, či činnosť mandatára priniesla očakávaný výsledok, alebo
nie. Žalobca tvrdil, že počas celého rozhodného obdobia rokov 2009 - 2011 vykonával pre žalovaného
investorskú a poradenskú činnosť, ku ktorej sa v zmluve zaviazal, hoci rozsah vzájomnej komunikácie
medzi účastníkmi sa po doručení spornej výpovede zmluvy zmenil. Na preukázanie svojho tvrdenia

predložil listinné dôkazy - prehľad doručovanej a odosielanej písomnej korešpondencie účastníkov z
obdobia rokov 2009, 2010 a 2011, obsah písomnej komunikácie účastníkov a uviedol, že mandátnu
činnosť vykonáva aj v ústnej forme v podobe rokovaní s pracovníkmi žalovaného, vrátane primátora
a poslancov mestského zastupiteľstva, účasťou na rokovaniach miesta vrátane pravidelných porád,ktoré sa konali v priemere trikrát mesačne. Investorskú a poradenskú činnosť žalobca vykonáva pre
žalovaného až do súčasnosti.

Žalovaný v písomnom stanovisku k predloženým listinným dôkazom zo dňa 22.12.2014 uviedol, že
podľa ust. § 574 ods. 3 Obchodného zákonníka žalobca ako mandatár bol povinný nepokračovať
v činnosti, na ktorú sa výpoveď Mandátnej zmluvy vzťahovala, na čo ho upozornil listom zo dňa
16.03.2009, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 19.03.2009. Žalovaný až do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb 217/2009, v rámci ktorého sa riešila

otázka platnosti výpovede Mandátnej zmluvy, považoval túto za platný a účinný právny úkon. Odo dňa
zaslania výpovede Mandátnej zmluvy žalovaný nezadával a v súčasnosti nezadáva žalobcovi žiadnu
poradenskú a investorskú činnosť. Ďalej poukázal na to, že ako mandant podľa ust. § 567 ods. 2, §
569, § 574 ods. 3 a § 575 ods. 2 Obchodného zákonníka, požiadal žalobca o predloženie
všetkejdokumentácie,týkajúcejsačinností,ktorépreMestoŽilinanazákladeMandátnejzmluvyžalobca
vykonával, vrátane sumarizovaného prehľadu týchto činností. Podľa žalovaného, žalobcom predložená

písomná korešpondencia sa týka len dokončenia realizácie určitých záležitostí a splnenia povinností
mandatára vyplývajúcich z ustanovení Obchodného zákonníka a nepreukázala výkon investorskej a
poradenskej činnosti pre žalovaného v období po doručení výpovede v priebehu rokov 2009 - 2011.

Takto prezentovanú obranu žalovaného žalobca označil za rozpornú s obsahom predložených listín,

pričom vo výpovedi konkretizoval náplň investorskej a poradenskej činnosti, ktorú vymedzil ako úkony
spojené so spracovaním finančnej analýzy jednotlivých stavieb, zaraďovaním jednotlivých stavieb do
základných prostriedkov s ich finančným vyjadrením a príslušnými dokladmi, spojené s inventarizáciou
a archiváciou stavieb, so spracovaním konsolidovanej účtovnej závierky, archiváciou projektových
dokumentácií a dokladov, zmeny rozpočtov v priebehu roka do mestského zastupiteľstva, úkony

spolupráce pri návrhu stavieb do rozpočtu mesta na príslušné roky, atď.. Tieto činnosti neboli v každom
jednotlivom prípade viazané na objednávky a pokyny žalovaného a boli vykonávané samostatnou
činnosťou žalobcu.

Napriek tomu, že žalovaný svoje námietky k listinným dôkazom, ktorými žalobca preukazoval

výkon mandátnej činnosti, bližšie nešpecifikoval, z obsahu predložených listín podľa okresného
súdu nepochybne vyplývalo, že žalovaný od žalobcu po doručení výpovede požadoval nielen
odovzdanie výsledku činnosti mandatára pred doručením výpovede, ale aj ďalšie plnenia odlišnej
povahy, napr. požiadavka žalovaného na predloženie správy o plnení rozpočtu k 30.06.2009 (č.l.
159 spisu), na zabezpečenie geometrického plánu a energetického auditu na realizáciu stavby

- Nájomné byty Žilina, Bratislavská ulica, zo dňa 17.06.2009 (č.l. 154), požiadavka žalovaného
na inventarizáciu neodovzdaných investícií (nedokončených stavieb) zo dňa 22.01.2010 (č.l. 171).
Podstatnou časťou predložených listinných dôkazov žalobca preukazoval plnenie Mandátnej zmluvy
samostatnou činnosťou mandatára, napr. oznámenie o plnení rozpočtu za prvý štvrťrok 2009 vo
finančnom vyjadrení spolu s komentárom zo dňa 28.04.2009 (č.l. 148), poskytnutie podkladov

k odúčtovaniu stavby „vonkajšie osvetlenie Lesopark - Chrast“ zo dňa 02.06.2009 (č.l. 152), predloženie
požiadavky na zahrnutie finančných prostriedkov do rozpočtu mesta na rok 2009 zo dňa 25.06.2009 (č.l.
153, 155, 156), spracovanie tabuľkovej časti plnenia rozpočtu na prvý polrok 2009 s komentárom zo
dňa 22.07.2009 (č.l. 157), návrhy rozpočtov na roky 2010 - 2012 s komentárom (č.l. 160), inventarizácia
dňa 28.01.2010 (č.l. 172), oznámenie o plnení rozpočtu za rok 2009 s komentárom zo dňa 15.02.2010

(č.l. 173 - 175), predloženie návrhov zmeny rozpočtu stavby na rok 2010 zo dňa 03.03.2010 (č.l. 176),
vyjadrenie žalobcu k ukončeniu výstavby zo dňa 11.03.2010 (č.l. 177), oznámenie o plnení rozpočtu za
prvý štvrťrok 2010 s komentárom zo dňa 21.04.2010 (č.l. 179 - 181), predloženie účtovnej závierky za
rok 2009 zo dňa 22.04.2010 (č.l. 182), predloženie plnenia rozpočtu za prvý štvrťrok 2010 s komentárom
zo dňa 21.04.2010 (č.l. 183 - 185), doručovanie podkladov k odúčtovaniu stavieb zo dňa 12.01.2011 (č.l.

191 - 192), predloženie inventarizácie dlhodobého hmotného majetku k 31.12.2010 zo dňa 25.01.2011
(č.l. 194 - 196), stanovisko k výstavbe nájomných bytov v Meste Žilina zo dňa 10.01.2011 (č.l. 204 -
205), oznámenie o plnení rozpočtu k 31.12.2010 zo dňa 17.02.2011 (č.l. 208 - 211), stanovisko k stavu
rozpracovanosti stavby „Obytný súbor IBV Malý Diel, Žilina - Bôrik“ zo dňa 23.03.2011 (č.l. 218 - 219),
predloženie dokladov k stavbám zo dňa 16.05.2011 (č.l. 228 - 229).

Pokiaľ v súvislosti s obsahom označených listín žalovaný poukazoval na zákonné povinnosti mandatára
po doručení výpovede, okresný súd poznamenal, že povinnosť mandatára nepokračovať v činnosti, na
ktorú sa v Mandátnej zmluve zaviazal a upozorniť na potrebné opatrenia k odvráteniu vzniku škody, jeviazaná na účinnosť výpovede Mandátnej zmluvy. Len v prípade platnej a účinnej výpovede zákonná
úprava rieši osobitným spôsobom úhradu nákladov a odplatnosť týchto úkonov viazanú na výsledok
dosiahnutý zariaďovaním záležitostí v ust. § 572 Obchodného zákonníka. Subjektívny postoj účastníkov

zmluvy k (ne)platnosti výpovede zmluvy je irelevantný. V prípade, ak zmluva medzi účastníkmi
trvá, má mandatár právo na zaplatenie dohodnutej odmeny podľa podmienok určených zmluvou.

Aj napriek tomu, že žalovaný vychádzal z predpokladu platnosti výpovede Mandátnej zmluvy, podľa
okresného súdu činnosti vykonávané žalobcom po doručení výpovede, preukazované listinnými

dôkazmi, nebolo možné hodnotiť ako činnosti preventívnej povahy vo vzťahu k prípadnej hroziacej
škode, prípadne činnosti smerujúce k odovzdaniu vecí prevzatých žalobcom pri vybavovaní záležitostí
mandanta. Okresný súd uzavrel, že žalobca dostatočne preukázal, že v zmysle uzatvorenej Mandátnej
zmluvy vykonával pre mandanta, t.j. žalovaného v rozhodnom období rokov 2009 - 2011 činnosť
podľa uzavretej Mandátnej zmluvy, pričom uskutočnenie označených činností žalovaný nespochybnil,
k ich predmetu sa bližšie nevyjadril, a preto nebol daný základ na ďalšie dokazovanie vo vzťahu k

obsahu žalobcom preukazovaného poskytnutého plnenia. V zmysle dojednaných zmluvných podmienok
tak vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny. Keďže odplata za výkon mandátnej
činnosti bola dojednaná ako ročná paušálna odmena s právom mandatára túto účtovať mesačne na
podklade vystavenej faktúry, žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi odmenu dohodnutú v
Mandátnej zmluve za rozhodné obdobie jedného kalendárneho roka bez ohľadu na vecný a časový

rozsah týchto činností a bez väzby na očakávaný výsledok činnosti. Tento záver okresného súdu
vyplýval nielen z obsahu samotnej zmluvy, ale aj z praxe, ktorú zmluvné strany medzi sebou zaviedli
a z následného správania sa zmluvných strán, keď dohodnutú ročnú odmenu mandatár vyúčtoval
mandantovi rozloženými mesačne vystavenými faktúrami s lehotou splatnosti viazanou na moment
doručenia faktúry. Predmet fakturácie vymedzoval ako odmenu za poradenskú a investorskú činnosť

s určením mesačného obdobia príslušného kalendárneho roku bez toho, že by faktúra obsahovala
akýkoľvek vecný a časový rozsah vykonávanej činnosti. Takto vystavené faktúry boli žalovaným
akceptované a žalobcovi uhrádzané. Okresný súd zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru,
že na základe žalobcom vykonávanej mandátnej činnosti podľa uzatvorenej Mandátnej zmluvy vzniklo
žalobcovi právo na zaplatenie odmeny mandatára, ktorej výšku určuje zmluva v čl. III bod 4.

písm. a) Mandátnej zmluvy v znení Dodatku č. 2 zo dňa 15.12.1999, t.j. v sume paušálnej ročnej
odmeny 49.790,90 Eur plus DPH, vyúčtovanej mesačne vystavenou faktúrou po skončení príslušného
kalendárneho mesiaca vo výške 4.149,24 Eur s dobou splatnosti 14 dní od doručenia faktúry.

Pre posúdenie vzniku omeškania žalovaného s úhradou peňažného záväzku okresný súd vychádzal zo

žalobcom uvedeného dátumu splatnosti žalovaných faktúr ako tvrdenia medzi účastníkmi nesporného.

Okresný súd tak priznal žalobcovi právo na zaplatenie žalovanej istiny titulom zmluvného plnenia
v celkovej výške 99.581,76 Eur spolu s úrokom z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka v dohodnutej sadzbe 0,5% denne, počítaným zo sumy mesačne vystavených faktúr odo

dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr až do ich zaplatenia. Vo vzťahu k uplatnenému
nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania podľa čl. IV bod 7. Mandátnej zmluvy, prvostupňový
súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo dňa 07.09.2011,
ktorým zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške
dojednanej medzi účastníkmi, t.j. vo výške 0,5% denne z dlžnej sumy s odôvodnením, že poskytnutie

ochrany povinnej strane záväzkového vzťahu aplikáciou ust. § 265 Obchodného zákonníka dochádza
k zásahu do zmluvného vzťahu, a preto by malo ísť o výnimočné prípady s prihliadnutím na určitú
predpokladanú mieru profesionálnej zdatnosti podnikateľov a potrebu viazanosti účastníkov zmluvného
vzťahu dojednanými zmluvnými ustanoveniami. Krajský súd zvýraznil, že žalovaný ako dlžník svoj
peňažný záväzok v stanovenej lehote nesplnil, porušil tým záväzok, ktorý opodstatňuje vznik povinnosti

platiť úroky v takej výške, aká bola práve žalovaným navrhnutá v predloženom návrhu Mandátnej
zmluvy. Žalovaný bol zakladajúcim spoločníkom žalobcu, a preto práve pri rešpektovaní zásady rovnosti
účastníkov a zmluvných strán záväzkovo-právneho vzťahu nie je možné zohľadňovať jednostranne
dopad uplatňovaného úroku z omeškania na subjekt žalovaného, ktorý porušil svoju základnú zmluvnú
povinnosť.

S prihliadnutím na zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a zásadu právnej istoty, ktorá je jednou
zo základných zásad právneho štátu, a ktorá spočíva v tom, že na obdobné skutkové a právne otázky
by mala byť daná súdmi rovnaká odpoveď a v skutkovo a právne obdobných veciach by nemala byťúčastníkom konania poskytovaná odlišná ochrana, vychádzajúc z požiadavky na zabezpečenie jednoty
rozhodovania, zo záverov vyššie označeného právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline,
zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov a citovaných zákonných a zmluvných ustanovení,

okresný súd návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej
istiny spolu s príslušenstvom. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi
ako úspešnému účastníkovi priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania, a to titulom
zaplateného súdneho poplatku vo výške 5.972,50 Eur a titulom trov právneho zastúpenia vo výške
6.307,74 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. na účet

zástupcu žalobcu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p..
Žalovaný poukázal na to, že dňa 01.06.1995 uzatvoril so žalovaným Mandátnu zmluvu, v rámci ktorej
sa žalobca zaviazal vykonávať pre žalovaného investorskú, inžiniersku a poradenskú činnosť v znení
dodatkov. Zmluvné strany si v predmetnej Mandátnej zmluve dojednali paušálnu ročnú odmenu, ktorú

viazali na výkon činností uvedených v čl. II ods. 1. Mandátnej zmluvy (ďalej len „MZ“), teda mandant
za zaviazal uhradiť mandatárovi odplatu dojednanú podľa čl. II MZ za výkon činností uvedených v
odseku 1., čl. II MZ, pričom zmluvné strany si dohodli mesačnú splatnosť odmeny. Úmyslom zmluvných
strán bolo dohodnúť, že žalobcovi ako mandatárovi patrí odmena len za naozaj vykonanú činnosť
podľa zmluvy, teda za takú činnosť, ktorá napĺňa atribúty poradenskej činnosti. Zatiaľ čo žalobca založil

dôvodnosť uplatňovaného nároku okrem iného na tvrdení, že medzi účastníkmi konania došlo k dohode,
v zmysle ktorej vzniklo mandatárovi právo na zaplatenie odmeny bez ohľadu na to, či činnosť podľa MZ
bola mandatárom vykonávaná, žalovaný vychádzajúc z textu MZ, spájal nárok mandatára s výkonom
činností vymedzených v čl. II MZ. Vzhľadom na rozdielnu prezentáciu výkladu prejavu vôle účastníkov,
žalovaný navrhol výsluch svedkov, osôb, ktoré v mene zmluvných strán zmluvné podmienky dojednávali,

ktorého účelom malo byť objasnenie skutočného zámeru štatutárnych orgánov oboch zmluvných strán
o tom, čo chceli svojim prejavom vôle dojednať. Tento návrh na vykonanie dokazovania okresný súd
zamietol s tým, že v prípadoch, ak je obsah právneho úkonu zachytený písomne, určitosť prejavu
vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je táto vôľa zaznamenaná. Z obsahu listiny pritom vyplýva, že
zmluvné strany si dojednali paušálnu ročnú odmenu, ktorú spájali s výkonom činností v zmysle MZ

a ktorá mala byť uhrádzaná v mesačných splátkach. Žalovaný vychádzajúc z textu MZ mal za to, že
mandatárovi vznikne nárok na uhrádzanie odmeny za mesiace, v ktorých bola vykonávaná činnosť v
zmysle MZ a vykonanie navrhnutého dôkazu by malo podstatný vplyv na právne posúdenie veci. Podľa
žalovaného sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal výkladom príslušného ustanovenia
MZ, v rámci ktorého si zmluvné strany dojednali mesačnú splatnosť odmeny. Pokiaľ v odôvodnení

rozsudku uviedol, že žalobcovi patrí odmena za celý rok, ak aj konal len v niektorom z mesiacov v
roku, ponúka sa otázka, prečo potom bola dohodnutá mesačná splatnosť odmeny a nie splatnosť ku
koncu roka alebo hneď po vykonaní akejkoľvek činnosti v priebehu roka. Keďže i prvostupňový súd
zastával názor, že nárok na odmenu za vykonávanie poradenskej činnosti vzniká, ak táto činnosť bola
vykonávaná, nie je podľa žalovaného daná odpoveď na ďalšiu otázku, na základe čoho potom má

byť žalobcovi ako mandatárovi vyplácaná každomesačná odmena od začiatku kalendárneho roka, ak
napríklad k poskytnutiu činnosti došlo až v priebehu kalendárneho roka, prípadne v danom kalendárnom
roku nedošlo vôbec. V takomto prípade by preto súdom poskytnutý výklad narážal aj na dobré mravy.
Tvrdenie okresného súdu o tom, že žalobcovi patrí odmena za jeden kalendárny rok, ak poradenskú
činnosť vykonával hoci len raz v priebehu roka, argumentačne zlyháva. Pokiaľ žalovaný predpokladá,

že vtedajší primátor konajúci v mene mandanta konal so starostlivosťou riadneho hospodára, nie je
možné, aby mal úmysel poskytnúť odmenu aj za mesiace, kedy mandatár nevykonal pre mandanta
žiadnu činnosť, najmä keď mandatárovi vznikne nárok na odplatu, až keď riadne vykoná činnosť,
na ktorú bol povinný. Podľa žalovaného výklad okresného súdu vyvoláva pochybnosti o obvyklom,
poctivom a spravodlivom konaní osôb, ktoré jednali za zmluvné strany pri dojednávaní zmluvných

podmienok. Žalovaný mal za to, že nie je racionálne uvažovať, že primátor viazaný platnou legislatívou,
týkajúcou sa efektívneho a hospodárneho nakladania s majetkom mesta pri dohadovaní zmluvných
podmienok, mal úmysel dojednať zmluvné podmienky tak, že žalobcovi patrí odmena aj v mesiacoch,
kedy mandatár nevykonával pre mandanta žiadnu činnosť. Takýto úmysel iste nemohol mať. Vo vzťahu
k výkladu vôle žalovaný poukázal na ust. § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. §

35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1116/2011 zo dňa
18.12.2012, sp. zn. 33Cdo 940/2007 s tým, že pri zisťovaní skutočnej vôle strán je potrebné zohľadniť
aj význam zvyklostí právneho styku pri výklade. Ak žalobca uviedol, že vôľu strán možno vyvodiť
z praxe, ktorú medzi sebou účastníci od uzavretia dodatku č. 2 v roku 1999 zaviedli a praktizovali,považoval za potrebné zdôrazniť, že takáto prax bola medzi účastníkmi len do momentu, kedy žalovaný
vypovedal mandátnu zmluvu a od tohto momentu sa prax medzi účastníkmi zmenila. Žalovaný už
nepožadoval od žalobcu výkon poradenskej a investorskej činnosti v zmysle MZ, požadoval len splnenie

zákonných povinností mandanta vyplývajúcich mu z ustanovení Obchodného zákonníka a faktúry,
ktorými si žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie odmeny za investorskú a poradenskú činnosť, ktorú
pre žalovaného nevykonal, žalobcovi vrátil a tieto odmietol uhradiť. Takéto správanie a prax účastníkov
podľa žalovaného je potrebné interpretovať v súvislosti s dojednaním účastníkov, v zmysle ktorého
sa mandant zaviazal uhradiť mandatárovi odplatu za výkon činností uvedených v ods. 1. čl. II. MZ.

Zo správania sa žalovaného po doručení výpovede je zrejmé, že úmyslom pri uzatváraní zmluvy bolo
uhradiť odmenu za riadny výkon poradenskej a investorskej činnosti za mesiace, v ktorých nejakú
činnosť vykonal. Žalovaný ďalej namietal, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, prečo
považuje za rozhodné obdobie pre posúdenie vzniku nároku na úhradu odmeny obdobie kalendárneho
roka a ani sa nevysporiadal so skutočnosťou, že zmluvné strany si dojednali mesačnú splatnosť odmeny,
čo je v rozpore s ust. § 157 ods. 3 O.s.p.. Podľa názoru žalovaného práve odpoveď na otázku, prečo

okresný súd považoval za rozhodné obdobie pre posúdenie vzniku nároku na úhradu odmeny za
obdobie kalendárneho roka, aj napriek tomu, že zmluvné strany si v MZ dojednali mesačnú splatnosť
odmeny odpoveďou, ktorá má pre vec podstatný význam a môže dostatočne objasniť skutkový a právny
základ rozhodnutia. Keďže toto bola kľúčová otázka pre vyhodnotenie oprávnenosti nároku na odmenu,
pričom žalobca dôkazy k nej predložil až v závere roka 2014, bolo podľa názoru žalovaného na mieste

vykonať dokazovanie minimálne výsluchom štatutárnych orgánov. Okresný súd sa však dostatočne
nevysporiadal ani s tým, prečo takýto dôkaz nevykonal a rozsudok preto v tejto časti možno považovať
za nepreskúmateľný. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zmluvné strany si dojednali, že činnosti nad
rozsah uvedený v prílohách bude mandatár zabezpečovať na základe osobitnej zmluvy a za odplatu.
Z textu príloh je zrejmé, že obsahová náplň poradenskej činnosti predstavuje: spolupráca s vedením

mesta, s mestským zastupiteľstvom, s poslancami, účtovnícke služby, kalkulácie cien a ich kontrola
mimo činností uvedených v prílohe č. 2 (obsahová náplň inžinierskej činnosti), konzultácie spojené s
činnosťou potrebnou pre Mesto Žilina, obchodno-právne poradenstvo, organizovanie obstarávacieho
konania, verejné ponukové konania, verejné súťaže vo výstavbe, spracovanie odborných posudkov,
zastupovanie pred orgánmi štátnej správy, súdmi, notárstvami, sprostredkovanie, iné objednané úkony.

Obsahová náplň inžinierskej činnosti mandatára predstavuje okrem iného projektovú prípravu stavby,
spoluprácu pri odstránení prípadných závad projektu, kontrolu odstraňovania závad a nedorobkov.
Okresný súd neriešil otázku, či činnosti, ktoré žalobca po doručení výpovede vykonával a ktorých
výkon preukazoval listinnými dôkazmi, sú činnosťami súvisiacimi s plnením predmetu zmluvy alebo
nie. Po doručení výpovede Mandátnej zmluvy dňa 19.03.2009, žalovaný túto považoval za platný a

účinný právny úkon a za daného stavu nezadával a ani nezadáva žiadnu poradenskú a investorskú
činnosť. Žalovaný nespochybnil, že žalobca vykonal činnosti, ktoré preukazoval listinnými dôkazmi,
avšak je názoru, že predložená písomná korešpondencia sa týka dokončenia splnenia povinností
mandatára vyplývajúcich z ust. § 567 ods. 2, 569, § 574 ods. 3, § 575 ods. 2 Obchodného zákonníka.
K listinným dôkazom predloženým žalobcom žalovaný v odvolaní na č.l. 272 až 275 spisu uviedol

jednotlivo konkrétne námietky, so zhodnotením, že pri nich nie je naplnený žiaden znak poradenskej
alebo investorskej činnosti v zmysle obsahových náplní týchto činností, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
MZ. V danom prípade sa nejednalo o zadanie novej poradenskej alebo investorskej činnosti v zmysle
MZ, ako to tvrdí žalobca. Bolo legitímnym oprávnením žalovaného ako mandanta vyžadovať od žalobcu
akomandatáranajmäpodkladyadokladykstavbám,akciámačinnostiam,ktoréžalobcaprežalovaného

vykonával. Nešlo o nič iné, len vyžiadanie dokladov, ktoré musel mať žalobca ako mandatár k dispozícii
a sú nevyhnutné pre žalovaného ako mandanta. Tým, že žalobca ako mandatár tieto doklady mal k
dispozícii, ale ich z neznámeho dôvodu žalovanému neodovzdal, nevykonal žiadnu novú poradenskú
činnosť, tak by bolo v rozpore so zásadou poctivého styku priznávať nárok na odmenu za poradenskú
činnosť, aj za „vykonanie“ takej činnosti, ktorá spočíva len v púhej odpovedi na list alebo v poskytnutí

už existujúcich dokladov.

Žalovaný bol názoru, vychádzajúc z obsahu dojednania zmluvných strán o mesačnej splatnosti odmeny
a z praxe strán po doručení výpovede z MZ, že mandatárovi vznikol nárok na úhradu odmeny za
mesiace, kedy vykonal nejakú činnosť v zmysle obsahových náplní, ktoré tvoria prílohy k MZ, a

teda mal za to, že vzhľadom k tomu, že predmetom konania je pohľadávka žalobcu z titulu odmeny
mandatára, ktorú vyúčtoval žalovaný mesačnými faktúrami, každú vo výške 4.149,24 Eur, a to: apríl,
jún, júl, september, november 2009, január 2010, júl - december 2010, január - december 2011 sa
tohto konania netýkajú a nepreukazujú, že mandatár vykonával pre mandanta v rozhodnom obdobíčinnosti v súlade s MZ. Okresný súd zjednodušene uzavrel vec spôsobom, že „v každom mesiaci
poslal žalobca žalovanému nejaký list, takže poradenskú činnosť preňho vykonával“, ktorý záver je
neudržateľný. Okresný len paušálne a mechanicky považoval akúkoľvek písomnosť za preukázanie

nároku na odmenu. Vo vzťahu k opakovane namietanej platnosti, resp. neplatnosti výpovede MZ, sa
okresný súd vysporiadal poukázaním na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb 217/2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo dňa 07.09.2011, na základe čoho
priznal žalobcovi požadované plnenie.

S námietkou žalovaného, týkajúcou sa výšky úrokov z omeškania tak, ako bola stanovená v čl. IV ods.
7. MZ, čo predstavuje výšku úroku 182,50 % ročne, sa okresný súd vysporiadal len konštatovaním
prihliadnutia na zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a zásadu právnej istoty. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na to, že rozsudky súdov vydané v jednotlivých právnych sporoch nemajú nikdy
moc zákona, nie je možné vzťahovať ich na iné prípady alebo na iné osoby. Všeobecná formálna
viazanosť by nebola zlučiteľná so sudcovskou nezávislosťou, nakoľko predstavuje obmedzenie slobody

sudcovského rozhodovania, ktorá je limitovaná iba zákonom a medzinárodnou zmluvou. Ani konštantná
judikatúra vyšších súdov nemôže byť preto považovaná za záväznú v právnom zmysle. Okresný súd sa
nezaoberal v tejto súvislosti argumentmi žalovaného, týkajúcimi sa určenia platnosti, resp. neplatnosti
výpovedeMZanamietanejvýškyúrokovzomeškaniaanemožnosťouodlišnéhorozhodnutiasúdu,ktoré
by v tomto prípade podľa názoru žalovaného bolo možné objektívne a rozumné odôvodniť. Žalovaný

pozná princíp právneho štátu, avšak je názoru, že prvostupňový súd len mechanicky vyabstrahoval z
judikatúry, na tento princíp sa vzťahujúcej len to, čo sa mu hodilo, teda notoricky známe právne vety
o tom, že ak raz súd o určitej otázke určitým spôsobom rozhodol, nemôže sa od tohto rozhodnutia
odchýliť. Ako by pozabudol, že tieto právne vety majú aj dovetok, a to v zmysle, že odlišné rozhodnutie
je prípustné, ak ho možno rozumne a objektívne odôvodniť. Prvostupňový súd aj pri viazanosti súdu len

zákonom, nie je viazaný svojim predošlým rozhodnutím, ak takéto rozhodnutie nie je vecne správne a
predstavuje tak neodôvodnený exces z požadovanej a predpokladanej kvality rozhodnutia. Isto nie je
v súlade s princípom právneho štátu zotrvávať mechanicky na doterajšom právnom názore, i keď má
súd pochybnosť, či bol tento názor správny. V tejto súvislosti poukázal na príklady zásadnej zmeny v
judikatúre ústavného súdu. Žalovaný k otázke platnosti výpovede MZ uviedol, že právna teória a prax

rozlišuje dva druhy výpovedí, a to riadne a mimoriadne výpovede zmluvných vzťahov. Takzvaná riadna
výpoveď sa podľa všeobecných ustanovení, vzťahujúcich sa k výpovedi, môže podať bez uvedenia
dôvodu, zatiaľ čo inštitút tzv. mimoriadnej výpovede je na rozdiel od riadnej výpovede viazaný na
konkrétny výpovedný dôvod. Čo sa týka výpovede zakotvenej v čl. VI MZ, vychádzajúc z gramatického
výkladu uvedeného ustanovenia, bol názoru, že predmetným ustanovením bola riešená možnosť

výpovede výlučne pre prípad závažného porušenia MZ, teda výlučne takzvaná mimoriadna výpoveď.
Ostatné spôsoby a možnosti ukončenia MZ, ako ani iné dôvody výpovede citované ustanovenie zmluvy
nerieši a s možnosťou podania tzv. riadnej výpovede podľa § 574 Obchodného zákonníka nekoliduje.
Postup žalovaného pri vypovedaní zmluvného vzťahu so žalobcom má tak oporu jednak v čl. VII ods.
2. MZ, v konečnom dôsledku najmä v príslušných ustanoveniach Obchodného zákonníka. Zmluvou

teda nebolo vylúčené, že zmluvný vzťah možno ukončiť výpoveďou alebo dohodou zmluvných strán
a rovnako tak nebola vylúčená aplikácia ust. § 574 Obchodného zákonníka, naopak, jeho aplikácia,
ako aj aplikácia ostatných ustanovení Obchodného zákonníka, nielen ohľadne MZ bola čl. VII bod 2.
tejto zmluvy vyslovene zavedená. Žalovaný poukázal na to, že ust. § 574 Obchodného zákonníka je
dispozitívnym ustanovením, preto sa zmluvné strany podľa zásady zmluvnej autonómie od neho mohli v

rámci zmluvy odchýliť. Zmluvné strany svoju možnosť využili len čiastočne, a to tak, že od predmetného
ustanovenia sa odchýlili len v tom smere, keď zakotvili mimoriadnu výpoveď, teda pre prípad závažného
porušenia zmluvy zaviedli neskoršiu účinnosť výpovede, než tú, ktorá je deklarovaná v ust. § 574 ods.
2 Obchodného zákonníka. V prípade, ak by z čl. VI bod 2. MZ vyplýval záver predkladaný žalobcom,
t.j. že zmluvu možno vypovedať len v prípade závažného porušenia zmluvy, ustanovenie by muselo byť

formulované inak. V konečnom dôsledku z predmetného ustanovenia vyplýva jedine dĺžka výpovednej
lehoty pre prípad závažného porušenia zmluvy a moment, od kedy táto plynie. Okresný súd Žilina v
konaní sp. zn. 10Cb 217/2009 tiež poukázal na to, že z formulácie bodu 2., článku VI MZ vyplýva dohoda
o dĺžke výpovednej doby pre vymedzený výpovedný dôvod, avšak z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť
jednoznačný a nepochybný záver o tom, že ide o jediný zmluvne prípustný dôvod výpovede. Vzhľadom

na to, že 6-mesačnú výpovednú dobu účastníci viazali len na výpoveď z dôvodu porušenia zmluvy
závažným spôsobom, účinnosť Výpovede Mandátnej zmluvy žalovaným bez uvedenia dôvodov zo dňa
16.03.2009 nastala dňom jej doručenia žalobcovi, t.j. dňom 19.03.2009. Uvedeným dňom MZ medzi
účastníkmi konania zanikla.Čo sa týka namietanej výšky úrokov z omeškania, žalovaný mal za to, že napriek skutočnosti, že
výška úroku bola stanovená zmluvnými stranami, úrok v uvedenej výške odporuje zásadám poctivého

obchodného styku, a teda podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu.
Porovnaním dojednaných sankcií za porušenie základných povinností, ktoré zmluvným stranám
vyplývali z obsahu MZ, je zrejmý nepomer vo výške dohodnutej sankcie. Pri zhodnotení pomerov
oboch účastníkov, ako aj prípadných pochybení pri tvorbe zmluvy žalovaný mal za to, že dohodnutá
výška úrokovej sadzby je v rozpore so zásadami poctivého obchodu, a preto nesmie požívať ochranu

súdu. Žalovaný je toho názoru, že nie je racionálne a spravodlivé zotrvávať na rozhodnutí, ktoré je
vecne chybné len preto, aby bola formálne dodržaná zásada rovnakého rozhodovania. Rozhodnutia
súdov, ktorými bola výška úrokov z omeškania judikovaná ako plne oprávnená a ktorými bola určená
neplatnosť výpovede MZ, sú vecne a právne chybné a odlišné rozhodnutie o tej istej otázke je možné
objektívne a rozumne odôvodniť, čiže je prípustná diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť súdu.
Žalovaný mal za to, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo považuje za

rozhodné obdobie pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na úhradu odmeny obdobie kalendárneho
roka a nevysporiadal sa so skutočnosťou, že zmluvné strany si dojednali mesačnú splatnosť odmeny,
nevysporiadal sa jednotlivo s každým poskytnutým listinným dôkazom a neriešil otázku, či činnosti,
ktoré žalobca po doručení výpovede vykonával a ktorých výkon preukazoval listinnými dôkazmi, sú
činnosťami súvisiacimi s plnením predmetu MZ alebo nie, s otázkou opakovane namietanej platnosti,

resp. neplatnosti Výpovede Mandátnej zmluvy zo dňa 16.03.2009, doručenej žalobcovi dňa 19.03.2009,
keď len poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb 217/2009 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo dňa 07.09.2011, s námietkou žalovaného, týkajúcou
sa výšky úrokov z omeškania tak, ako bol stanovený v čl. IV bod 7. MZ, keď sa vysporiadal len s
konštatovaním, že s prihliadnutím na zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a zásadu právnej

istoty, by na obdobné skutkové a právne otázky mala byť súdmi daná rovnaká odpoveď, čím neúplne
zistil skutkový stav veci a z toho dôvodu dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Navyše,
rozhodnutie je pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu.
Navrhol prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť s priznaním náhrady trov odvolacieho
konania. Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozsudkom, považoval ho za správny a
dostatočne odôvodnený. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného žalobca uviedol, že prvostupňový
súd pri rozhodovaní o žalobe použil správny právny predpis, ktorým je Obchodný zákonník a jeho

príslušné ustanovenia upravujúce mandátny záväzkový vzťah účastníkov a tento právny predpis aj
správne aplikoval. Prvostupňový rozsudok je dostatočne odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2
O.s.p.. Obrana žalovaného sa v priebehu súdneho konania obmedzila na námietku, že žalobcovi nárok
na mandátnu odmenu za poradenskú a investorskú činnosť nevznikol jedine z dôvodu, že takúto
činnosť v období od apríla 2009 do decembra 2011 nevykonával. V odôvodnení rozsudku,

najmä na strane 9 a 10 okresný súd podrobne uviedol, že z predložených dôkazov žalobcom, z
ktorých podstatnú časť aj v odôvodnení rozsudku špecifikoval, vyplýva, že žalobca pre žalovaného v
zmysle uzatvorenej mandátnej zmluvy vykonával dohodnutú činnosť v rozhodnom období rokov a taktiež
uviedol, že činnosť vykonávanú žalobcom pre žalovaného po doručení výpovede nemožno hodnotiť
ako činnosť preventívnej povahy. Nakoľko žalovaný činnosti uvedené v rozsudku nespochybnil a k

ich predmetu sa bližšie nevyjadril, nebol daný základ pre ďalšie dokazovanie vo vzťahu k žalobcom
preukazovanému poskytnutému plneniu. V tejto súvislosti aj uviedol, že odplata za výkon mandátnej
činnosti bola dojednaná ako ročná paušálna odmena s právom žalobcu túto účtovať mesačne, a preto
žalobcovi vznikol nárok na jej zaplatenie bez ohľadu na vecný a časový rozsah činností žalobcu a bez
väzby na očakávaný výsledok činnosti.

K námietke neprimeranosti výšky úroku z omeškania žalobca poukázal na to, že okresný súd sa s touto
námietkou dôsledne vysporiadal, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, a to odkazom na rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo dňa 07.09.2011, poukázal na ust. § 265 Obchodného
zákonníka, porušenie povinnosti žalovaného, i skutočnosť, že žalovaný je zakladajúcim spoločníkom

žalobcu, ako i na zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a právnej istoty. Rovnako okresný súd
na strane 7 rozhodnutia odôvodnil, prečo nevykonal výsluch žalovaným navrhovaných svedkov - Ing.
R. L. a JUDr. G..Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil. Taktiež uviedol, prečo nevykonal ďalšie dôkazy, ako vec právne posúdil. V žiadnom prípade preto

žalovaný nemôže tvrdiť, že napadnutý rozsudok je pre nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľný.

Žalobca poukázal na to, že žalovaný až v odvolaní začal namietať a spochybňovať výšku dohodnutej
odmeny tvrdením, že žalobcovi nárok na odmenu za poradensko-investorskú činnosť vznikol len za
mesiace, v ktorých bola takáto činnosť naozaj vykonávaná. Táto obrana žalovaného je jednoznačne

účelová, vyprodukovanú na základe teórie a protirečivých úvah, ktorá nemá oporu v doposiaľ zistenom
skutkovom stave, a to vrátane skutočností uvádzaných doposiaľ samotným žalovaným. Žalovaný
nevysvetlil, prečo sa od uzavretia MZ v júni 1995 až do marca 2009 ani raz nedomáhal, aby žalobca
vyšpecifikoval v mesačne vystavovaných faktúrach skutočný výkon poradenskej a investorskej činnosti
za ten - ktorý mesiac, pretože odmena je dohodnutá v závislosti na naozaj vykonanej činnosti, a taktiež
nevysvetlil, prečo vystavené faktúry bez akýchkoľvek námietok v plnej výške vyplatil. Podľa žalobcu

žalovaný si bol vedomý, že dohodol so žalobcom paušálnu odmenu tak, ako je výraz paušál bežne v
normálnom obchodnom styku chápaný, to znamená, že odmena žalobcovi patrí bez ohľadu na rozsah
vykonanej činnosti. Toto je jediné vysvetlenie a výklad, akú vôľu účastníci mali pri dohodnutí odmeny ako
paušálnej. Teoretické úvahy žalovaného o racionalite konania primátora pri nakladaní s majetkom mesta
nemajú pre posúdenie tejto otázky žiadny význam. Žalobca považoval za potrebné dať do pozornosti,

že paušálna odmena týmto spôsobom nebola vyplácaná iba počas funkčného obdobia primátora,
ktorý takúto odmenu dohodol, ale, že ju bez problémov vyplácal aj ďalší primátor. Pokiaľ žalovaný
v časti svojho odvolania polemizoval s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca predložil s tým, že tvrdí, že
nespochybňuje, že žalobca vykonával činnosti, ktoré preukazoval listinnými dôkazmi, ale je názoru, že
predložená písomná korešpondencia sa týka dokončenia splnenia povinností mandatára vyplývajúcich

z ustanovení Obchodného zákonníka, tak takéto tvrdenia považoval iba za polemiku, nemajúcu oporu
v skutkovom stave a v rozpore s logikou. Pokiaľ totiž žalovaný u väčšiny listinných dôkazov tvrdí,
že sa nejedná o vykonanie žiadnej novej poradenskej činnosti, ide o tvrdenie zavádzajúce, pretože
v skutočnosti pojem nová poradenská činnosť bol účastníkom konania až do podania predmetného
odvolania neznámy a v žiadnom prípade sa nerozlišovalo medzi starou a novou poradenskou činnosťou.

Žalobca vykonával poradenskú a investorskú činnosť na základe požiadaviek žalovaného, vždy sa
jednalo o podanie správy a predloženie dokladov k aktuálne vznikajúcim potrebám žalovaného za vždy
iné časové obdobie a iný vecný obsah, než boli predkladané predchádzajúce správy a doklady.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1

O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3
O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo
výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Rozhodnutie
bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/98/2015-293 zo dňa 05.11.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku
žalobcovi prostredníctvom zástupcu a žalovanému s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5

dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 16.11.2015, na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s
ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Žalovaný podaným odvolaním zo dňa 24.02.2015 vymedzil kvalitatívne a kvantitatívne dôvody rozsahu
posudzovania napadnutého rozsudku okresného súdu odvolacím súdom, t.j. v akom rozsahu a z akej
kvalitatívnej stránky sa má posudzovať rozhodnutie okresného súdu.

Krajský súd uvádza, že predmetnými odvolacími dôvodmi bol ako súd odvolací viazaný podľa ust. §
212 ods. 1 O.s.p., a to len tými odvolacími dôvodmi, ktoré ako relevantné odzneli v rámci konania pred
prvostupňovým súdom, za dodržania procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu, obsiahnutej
v predvolaní na nariadené pojednávanie na deň 18.11.2014 (č.l. 120 spisu) podľa ust. § 120 ods. 4O.s.p.. Predmetnú poučovaciu povinnosť, splnenú okresným súdom, odvolací súd zvýrazňuje práve v
súvislostisobsahomodvolaniažalovaného,konkrétnevčastitýkajúcejsajehovyjadreniakukonkrétnym
listinnýmdôkazom(odvolanieodč.l.272rubpoč.l.275spisu)doloženýmžalobcomvrámcikonaniapred

prvostupňovým súdom, a to od č.l. 136 spisu po č.l. 231 spisu. Žalovaný až v rámci podaného odvolania
poskytol tvrdenia a hodnotenia k týmto dôkazom, ktoré neuviedol v prvostupňovom konaní, a to napriek
tomu, že predmetné listinné dôkazy mu boli doručené podľa doručenky na č.l. 232 rub spisu dňa
18.12.2014 a k týmto podal vyjadrenie v podaní zo dňa 22.12.2014, osobne podanom Okresnému súdu
v Žiline dňa 07.01.2015, obsahom ktorého vyjadrenia neboli námietky a hodnotenia týchto listinných

dôkazov tak, ako boli uvádzané v podanom odvolaní. Je potrebné uviesť, že žalovaný sa v podaní zo
dňa 22.12.2014 k doručeným listinným dôkazom zo strany žalobcu vyjadroval, a to v súhrne, pričom
podľa Zápisnice o pojednávaní zo dňa 09.01.2015 po vykonaní dokazovania týmito listinnými dôkazmi, a
to ich prečítaním, k týmto neuskutočnil žiadne vyjadrenie. Okresný súd i v rámci predmetnej zápisnice o
pojednávaní pripomenul poučenie podľa ust. § 120 ods. 1, 4 O.s.p.. Do vyhlásenia uznesenia okresným
súdom, ktorým bol návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov zamietnutý, ďalšie návrhy zo

strany prítomných účastníkov, a to ani žalovaného vznesené neboli. Z uvedeného, pokiaľ žalovaný až
v rámci podaného odvolania vzniesol konkrétne námietky k listinným dôkazom predloženým žalobcom,
v rámci ktorých spochybňoval vykonanie činností podľa týchto dôkazov, tak išlo o nové skutočnosti
neuplatnené v konaní pred súdom prvého stupňa, vo vzťahu ku ktorým netvrdil a ani nepreukázal žiaden
z dôvodov podľa ust. § 205a ods. 1 písm. a) až d) O.s.p., len za splnenia ktorých by sa týmito novo

označenými skutočnosťami žalovaného, vo vzťahu k jednotlivým konkrétnym dôkazom odvolací súd mal
zaoberať a tieto vyhodnocovať. Vzhľadom k netvrdenému a ani nepreukázanému dôvodu žalovaného
podľa ust. § 205a ods. 1 písm. a) až d) O.s.p. preto krajský súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného
okresným súdom, ktorým bol viazaný v zmysle ust. § 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebol preukázaný žiaden
z dôvodov výnimiek uvedených v odsekoch 2 až 7 ust. § 213 O.s.p..

Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže
sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi okresného súdu, obsiahnutými v odôvodnení napadnutého
rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z dôvodu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. nie
je potrebné a ani žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli opätovne zopakované tie

skutkové a právne závery, ktoré už odzneli v dôvodoch rozhodnutia okresného súdu. Je postačujúce
na ne odkázať. Uvedený postup krajského súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania“. Aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo
170/2005, ...„v prípade potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, sa v zásade odvolací súd môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

V súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p., k zvýrazneniu vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu, k
rozsahu relevantných odvolacích dôvodov žalovaného krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol
dôvodný, t.j. aby založil zmenu rozsudku okresného súdu, prípadne jeho zrušenie a vrátenie okresnému
súdu na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, svoje rozhodnutie

odôvodnil atribútmi vyžadovanými ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď hodnotil žalobcom uplatnený nárok na
zaplatenie odmeny, vo vzťahu k uzavretej mandátnej zmluve (ďalej len „MZ“) medzi účastníkmi konania,
dohode o cene a jej naplnenia. Okresný súd primárne vykonal dokazovanie k zisteniu, či žalobca
preukázal vznik nároku na zaplatenie odmeny v zmysle mandátnej zmluvy vyúčtovanej jednotlivými
faktúrami spolu s príslušenstvom. Za konštatovania, že napadnutý rozsudok okresného súdu má všetky

náležitosti vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p., mal krajský súd spôsobilý predmet posudzovania,
t.j. riadne odôvodnený rozsudok okresného súdu, napadnutý odvolaním žalovaného. Okresný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril svoje skutkové závery, tieto
podradilpoduvedenúprávnunormu,atorozhodné,vcitáciiuvedenézákonnéustanoveniaObchodného
zákonníka ako hmotného práva, preto nemožno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného

o nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na
ustálenú judikatúru nielen NS SR, ale aj Ústavného súdu SR, podľa ktorej ...„Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivýproces (m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)“. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu
predmetné rozhodnutie napadnuté odvolaním žalovaného uvedené atribúty spĺňa.

Pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalovaného sa krajský súd nestotožnil s argumentáciou
žalovaného v tom, že by predmetná sporová vec mala byť posudzovaná oddelene už od právoplatne
skončeného konania, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 10Cb 217/2009 v
spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011. Je potrebné zdôrazniť, že v
právoplatne skončených veciach, a to v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo
dňa 07.09.2011, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 217/2009-117 zo dňa 30.07.2010

v napadnutom výroku, ktorým v ostatnej časti bola žaloba zamietnutá, zmenený tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi 1.740,01 Eur s 0,5% úrokom z omeškania denne od 21.04.2009 do zaplatenia
a úrok z omeškania vo výške 0,4% denne zo sumy 2.057,30 Eur od 15.01.2009 do 05.05.2009, zo
sumy 4.149,24 Eur od 21.02.2009 do 05.05.2009, zo sumy 4.149 Eur od 19.03.2009 do 05.05.2009,
zo sumy 2.409,23 Eur od 21.04.2009 do 22.09.2009, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

bolo uzavreté, že úkon výpovede žalovaného zo dňa 16. marca 2009, doručený žalobcovi dňa 19.
marca 2009, je neplatný pre nenaplnenie dôvodu vymedzeného v čl. VI MZ, čím nedošlo k zániku MZ.
Zároveň odvolací súd k nároku uplatnenému žalobcom na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle čl.
IV bod 7. MZ vyslovil záver, že úrok z omeškania predstavuje zákonný nárok, ktorého výška, ak bola
dojednaná len pre jednu stranu, a to žalovaného, bola dojednaná pre porušenie povinnosti nesplnenia

peňažného záväzku v lehote splatnosti. Z čl. IV bod 8. MZ však vyplývalo dojednanie o zmluvnej pokute
ako zmluvne dohodnutej sankcie pre mandatára, pre prípad porušenia povinnosti vo výške 0,05% z
paušálnej ročnej odplaty. Pokiaľ sa žalovaný dovolával rozporu ustanovenia čl. IV bod 7. MZ so zásadou
poctivého obchodného styku, tak krajský súd konštatoval, že tento sám porušil svoju základnú povinnosť
zo zmluvy, a to riadne a včas uhradiť žalobcovi dohodnutú odmenu za výkon činnosti mandatára,

ktoré dôvody omeškania s plnením peňažného záväzku bližšie nešpecifikoval a tieto nepreukázal a
potom práve pre rovnosť účastníkov zmluvných strán, ktoré majú rovnaké postavenie, krajský súd
rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým v ostatnej časti bola žaloba zamietnutá, v
časti týkajúcej sa úroku z omeškania zmenil a priznal úrok z omeškania vo výške dojednanej medzi
účastníkmi 0,5% v zmysle čl. IV bod 7. MZ. Krajský súd pre úplnosť uviedol, že keďže zákon výšku

úrokov neobmedzuje, pri spôsobe stanovenia výšky úrokov vyvstáva problém ich primeranosti, pri
posudzovaní dochádza k stretu zásady zmluvnej voľnosti, typickej pre obchodné záväzkové vzťahy
s požiadavkou, aby výkon práv bol v súlade so zásadami poctivého obchodného styku. Poskytnutie
ochrany povinnej strane záväzkového vzťahu aplikáciou ust. § 265 Obchodného zákonníka je vždy
zásahom do zmluvného vzťahu, a preto by malo ísť o prípady skutočne výnimočné, naviac v obchodno-

záväzkových vzťahoch sa predpokladá určitá miera profesionálnej zdatnosti podnikateľa, ako i potreba
viazanostiúčastníkovzmluvnéhovzťahudojednanýmizmluvnýmiustanoveniami.Odvolacísúdzvýraznil
v danom prípade skutočnosť, že žalovaný ako dlžník svoj peňažný záväzok v stanovenej dobe nesplnil,
porušiltýmprávo(záväzok),ktorýopodstatňujevznikpovinnostiplatiťúrokyvtakejvýške,akobolapráve
žalovaným navrhnutá v predloženom návrhu MZ. Rovnako zvýraznil, že sám žalovaný bol zakladajúcim

spoločníkom žalobcu, a preto práve pri rešpektovaní zásady rovnosti účastníkov a zmluvných strán
záväzkovo-právneho vzťahu nebolo možné zohľadňovať jednostranne dopad uplatňovaného úroku z
omeškania na subjekt žalovaného, ktorý porušil svoju základnú zmluvnú povinnosť.

Krajský súd zdôrazňuje, že úkon žalovaného zo dňa 16. marca 2009 bol už právoplatne posúdený

a vyhodnotený práve v konaní pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 13Cob/40/2011 zo
dňa 07.09.2011, so záverom neplatnosti pre nenaplnenie dôvodu vymedzeného v čl. VI MZ. S
právoplatným záverom bolo konštatované, že nedošlo k zániku mandátnej zmluvy. Rovnako v
predmetnom právoplatnom rozhodnutí bolo konštatované, že úrok z omeškania vo výške dojednanej
medzi účastníkmi 0,5% z neuhradenej časti za každý deň omeškania v zmysle čl. IV bod 7. MZ nie je

v rozpore s ust. § 265 Obchodného zákonníka. Keďže krajský súd vyslovil záväzný právny názor, ktorý
už je právoplatný, tak zo záväzne vysloveného právoplatného záveru bolo nevyhnuté vychádzať aj v
predmetnej sporovej právnej veci.Práve z titulu princípu právnej istoty, ktorý patrí medzi základné znaky právneho štátu, ktorým
nepochybne Slovenská republika je, bolo nevyhnutné vychádzať už z právoplatne skončeného konania
pred okresným súdom pod sp. zn. 10Cb 217/2009 a z neho vyplývajúcich záverov tak skutkových, ako

aj právnych, a to právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011 zo dňa
07.09.2011 v tejto predmetnej sporovej právnej veci. Krajský súd sa jasným a zrozumiteľným spôsobom
vyjadril už v právoplatne skončenom konaní pod sp. zn. 13Cob/40/2011 vo vyššie uvedenom smere, a
to, že výpoveď z MZ zo dňa 16. marca 2009, daná žalovaným žalobcovi, je neplatnou, a že dojednanie
v čl. IV bod 7. MZ o výške úroku z omeškania nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom.

To, že úkon výpovede žalovaného zo dňa 16. marca 2009 je neplatným právnym úkonom, a tým
nedošlo k zániku MZ, ako aj v čl. IV bod 7. MZ dohodnutý úrok z omeškania neodporuje ust. § 265
Obchodného zákonníka, nebolo popreté ani v rámci vyvolaného dovolacieho konania, v súvislosti s
podaným dovolaním proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/40/2011-198 zo dňa 07.09.2011,
ktorým došlo k zmene rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 217/2009-117 zo dňa 30.07.2010 v

napadnutom výroku, ktorým v ostatnej časti bola žaloba zamietnutá tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 1.740,01 Eur s 0,5% úrokom z omeškania denne od 21.04.2009 do zaplatenia a úrok z
omeškania vo výške 0,4% denne zo sumy 2.057,30 Eur od 15.01.2009 do 05.05.2009, zo sumy 4.149,24
Eur od 21.02.2009 do 05.05.2009, zo sumy 4.149 Eur od 19.03.2009 do 05.05.2009, zo sumy 2.409,23
Eur od 21.04.2009 do 22.09.2009, ak Najvyšší súd SR ako súd dovolací v uznesení sp. zn. 10Obdo

4/2012 zo dňa 28. marca 2013 konštatoval, že nezistil existenciu prípustnosti dovolania v zmysle ust.
§ 237 písm. f) O.s.p., ktorá mala spočívať v tom, že odvolací súd účastníkov konania nevyzval na
vyjadrenie týkajúce sa iného právneho posúdenia platnosti výpovede MZ podľa ust. § 574 Obchodného
zákonníka s konštatovaním, že postup odvolacieho súdu bol zákonný a žalovanému postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom nebola. Podľa dovolacieho súdu v prejednávanej veci odvolací

súd pri rozhodovaní pri podanom odvolaní žalobcu žiaden iný právny predpis, než súd prvého stupňa
na zistený skutkový stav, zistený vykonaním dokazovania nepoužil, v dôvodoch rozhodnutia uviedol,
ako vec správne posúdil. Žiaden logický alebo iný dôvod odvolacieho súdu na postup podľa ust.
§ 213 ods. 2 O.s.p. nebol daný, pretože neprichádzal do úvahy. Dovolací súd dospel k záveru, že
odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj náležite vyložil a jeho

právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu. Nakoľko nebolo zistené, že by
konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej, najvyšší súd sa obmedzil na zisťovanie, či dovolanie je prípustné, aj keby predpoklady
prípustnosti dovolania, uvedené v odsekoch 1 až 3 ust. § 238 O.s.p. boli splnené a uzavrel, že dovolanie
podľa § 238 ods. 5 O.s.p. nie je objektívne prípustné. Hoci Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení

sp. zn. 1Obdo/4/2012 zo dňa 28. marca 2013 sa podaným dovolaním meritórne nezaoberal, pretože
dovolanie žalovaného odmietol, krajský súd v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného, ktorými
sa namietal postup súdov, názory v predmetných konaniach k argumentom žalovaného týkajúcim sa
určenia platnosti, resp. neplatnosti výpovede mandátnej zmluvy a namietanej výšky úrokov z omeškania,
ktoré hodnotil žalovaný ako nie vecne správne, a preto prvostupňový súd nemal na takýchto chybných

záveroch mechanicky zotrvávať, považoval odvolací súd za nevyhnutné poukázať na záver dovolacieho
súdu - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Obdo 4/2012 zo dňa 28. marca 2013. Okresný
súd preto správne postupoval, ak vychádzal už z právoplatne prijatých záverov vyslovených v rozsudku
Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/40/2011-198 zo dňa 07.09.2011, a to, že úkon výpovede žalovaného
zo dňa 16. marca 2009, pre nenaplnenie dôvodu vymedzeného v čl. VI MZ je neplatným úkonom, čím

nedošlo k zániku MZ ako aj z právoplatného záveru, že dojednanie úroku z omeškania v čl. IV bod 7.
MZ nie je v rozpore s ust. § 265 Obchodného zákonníka.

Krajský súd vo väzbe k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza, že úkon výpovede žalovaného zo dňa
16. marca 2009, a to pre nenaplnenie dôvodu vymedzeného v čl. IV MZ, je neplatným právnym úkonom

a právoplatný záver krajského súdu, že úkon žalovaného zo dňa 16. marca 2009 nevyvolal zánik MZ
medzi žalobcom a žalovaným, ako aj nezistený rozpor dojednania o výške úroku z omeškania v čl. IV bod
7. MZ s ust. § 265 Obchodného zákonníka, bolo nevyhnutné z týchto právoplatných záverov vychádzať,
pretože stav, ktorý bol zistený v konaní pred okresným súdom, nespôsobil zmenu skutkových a právnych
okolností, pre ktorú by nebolo možné z týchto právoplatných záverov vychádzať. Krajský súd uvádza, že

právoplatnosť vyslovených záverov krajským súdom v rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 13Cob/40/2011
nebolo možné opätovne posudzovať a vyhodnocovať v predmetnej sporovej právnej veci. K takémuto
nebol daný ani zákonný priestor.Okresný súd preto správne svoje ďalšie dokazovanie zameral na posúdenie podmienok vzniku nároku
žalobcu na zaplatenie odmeny mandatára a jej výšku, vo väzbe na obranu žalovaného voči žalovanej
pohľadávke, v rámci ktorej tvrdil, že výpoveď danú žalobcovi považoval za platnú a odo dňa jej

zaslania listom zo dňa 16.03.2009 žalobcovi žiadnu poradenskú a investorskú činnosť nezadával a
len požiadal žalobcu o predloženie všetkej dokumentácie týkajúcej sa činnosti pre žalovaného, vrátane
zosumarizovaného prehľadu týchto činností cez úpravu v ust. § 567 ods. 2, § 569, § 574 ods. 3, § 575
ods. 2 Obchodného zákonníka, na ktorej obrane zotrval i v rámci podaného odvolania, v ktorej súvislosti
žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým

súdom.

Krajský súd uvádza, že právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu pod hypotézu právnej normy, ktorá vedie k záveru, či a komu súd právo alebo
povinnosťpriznáčinie.Právneposúdenievecijevšeobecnenesprávne,akprvostupňovýsúdposúdivec
podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správnu právnu normu nesprávne

vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

K odvolaciemu dôvodu žalovaného, že mandatárovi mohla vzniknúť len odmena za mesiace, v
ktorých by bola vykonávaná činnosť a k nesprávnemu postupu okresného súdu, ktorý sa nezaoberal
ustanovením MZ, v rámci ktorého si zmluvné strany dojednali mesačnú splatnosť odmeny, odvolací súd

poukazuje na nižšie citované zákonné a zmluvné ustanovenia, ktoré považoval za potrebné zacitovať.

Podľa ust. § 571 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka, ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné, vznikne
mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to,
či priniesla očakávaný výsledok alebo nie.

Podľa ust. § 574 ods. 4 Obchodného zákonníka za činnosť riadne uskutočnenú do účinnosti výpovede
má mandatár nárok na úhradu nákladov vynaložených podľa § 572 a na primeranú časť odplaty.

Podľa ust. § 572 Obchodného zákonníka mandant je povinný uhradiť mandatárovi náklady, ktoré

mandatár nevyhnutne alebo účelne vynaložil pri plnení svojho záväzku, ibaže z ich povahy vyplýva, že
sú už zahrnuté v odplate.

Podľa čl. II bodu 2. Mandátnej zmluvy (ďalej len „MZ“) ...„mandant sa zaväzuje zaplatiť mandatárovi za
výkon uvedených činností dohodnutú odplatu v súlade s čl. III tejto zmluvy“.

Podľačl.IIbod1.MZ...„nazákladetejtozmluvysamandatárzaväzuje,žepremandantabudevpriebehu
platnosti tejto zmluvy vykonávať nasledovný rozsah záležitostí a činností:
- investorská činnosť,
- inžinierska činnosť,

- poradenská činnosť“.

Podľa čl. IV bod 1. MZ ...„mandatár je povinný postupovať pri zariaďovaní záležitostí mandanta a pri
činnostiach dohodnutých v čl. II tejto zmluvy s odbornou starostlivosťou, v súlade s pokynmi mandanta
a v zmysle platných právnych predpisov“.

Podľačl.IVbod7.vetaprváMZ...„mandantsazaväzujeuhradiťdohodnutúvýškuodplatyvstanovených
termínoch podľa čl. III tejto zmluvy a v prípade, ak nebude odplata uhradená, má právo mandatár na
úrok z omeškania vo výške 0,5% z neuhradenej čiastky za každý deň omeškania“.

Podľa čl. IV bod 13. MZ ...„zmluvné strany sa dohodli, že predmet tejto zmluvy bude pre mandanta
zabezpečovať výhradne len mandatár počas celej doby jej platnosti“.

Podľa čl. III bod 4. písm. a) MZ v znení Dodatku č. 2 zo dňa 15.12.1999 ...„pre roky 2000 a nasledujúce
sa mandant týmto zaväzuje, že mandatárovi za investorskú a poradenskú činnosť uhradí v každom

kalendárnomrokupaušálnuodmenuvovýškeSk1.500.000,-(slovomjedenmiliónpäťstotisíckorúnslov.)
+ DPH. Paušálna ročná odmena bude postupne realizovaná na základe faktúry vystavenej mandatárom
po skončení príslušného kalendárneho mesiaca. Doba splatnosti faktúry bola dohodnutá na 14 dní odo
dňa doručenia faktúry“.V danom prípade medzi účastníkmi nebolo sporné uzatvorenie Mandátnej zmluvy dňa 1.6.1995 v znení
jej dodatkov podľa ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorú odvolací súd posúdil ako tzv.

exkluzívnu zmluvu, čo vyplývalo z čl. IV bod 13. MZ, podľa znenia ktorého zmluvné strany sa dohodli,
že predmet tejto zmluvy bude pre mandanta zabezpečovať výhradne len mandatár počas celej doby jej
platnosti.Zčl.IIIbod4.Dodatkuč.2zodňa15.12.1999vyplývalodojednanieoročnejpaušálnejodmene,
ktorá bude realizovaná postupne na základe faktúry vystavenej mandatárom po skončení príslušného
kalendárneho mesiaca, s dohodnutou dobou splatnosti 14 dní od doručenia faktúry.

Medzi účastníkmi bolo sporné, či po doručení výpovede žalobca činnosť za žalované obdobie pre
žalovaného v rámci dohodnutého predmetu činnosti vykonával. Žalobca v konaní pred prvostupňovým
súdom listinnými dôkazmi preukazoval výkon činnosti podľa MZ, a to i po doručení výpovede zo
strany žalovaného, ktorá následne bola zhodnotená so záverom neplatnosti. Prvostupňový súd správne
uzavrel, že pokiaľ aj žalovaný vychádzal z predpokladu platnosti výpovede MZ, tak činnosti vykonávané

žalobcom nebolo možné hodnotiť ako činnosti preventívnej povahy a činnosti, ktoré žalobca preukázal
listinnými dôkazmi od č.l. 133 - 229 spisu, nebolo možné hodnotiť ako činnosti smerujúce k odovzdaniu
vecí prevzatých žalobcom pri vybavovaní záležitostí mandanta.

Okresný súd k uplatnenému nároku žalobcu a k tvrdenej obrane žalovaného, vykonal dokazovanie

listinnými dôkazmi na č.l. 133 až 231 spisu, obsah ktorých preukázal, že žalovaný od žalobcu
po doručení výpovede požadoval nielen odovzdanie výsledku činnosti mandatára pred doručením
výpovede, ale aj ďalšie plnenia odlišnej povahy, ktoré boli podrobne špecifikované a konkretizované
na strane 9 posledný odsek a str. 10 napadnutého rozsudku. Okresný súd správne uzavrel, že ak
žalovaný vychádzal z predpokladu platnosti výpovede MZ, tak činnosti vykonávané žalobcom, ktoré boli

preukázané listinnými dôkazmi, nebolo možné hodnotiť ako činnosti preventívnej povahy, vo vzťahu k
prípadne hroziacej škode, prípadne smerujúce k odovzdaniu vecí prevzatých žalobcom pri vybavovaní
záležitostí mandanta. Súhlasí odvolací súd i so záverom prvostupňového súdu, že povinnosť mandatára
nepokračovať v činnosti, na ktorú sa v MZ zaviazal a upozorniť na potrebné opatrenia k odvráteniu
vzniku škody, je viazaná na účinnosť výpovede MZ, k čomu v danom prípade nedošlo. Vo vzťahu k

žalobcom doloženým dôkazom na č.l. 133 až 231 spisu považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť,
že po ich doručení žalovanému podľa doručenky na č.l. 232 rub spisu dňa 18.12.2014, žalovaný vo
vyjadrení, osobne podanom okresnému súdu dňa 22.12.2014 len uviedol, že predložená písomná
korešpondencia sa týka dokončenia realizácie určitých záležitostí a splnenia povinností mandatára,
vyplývajúcich z ustanovení Obchodného zákonníka a nepreukazuje činnosť z roku 2009, 2011, a to

bez bližšej konkretizácie. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali činnosť žalobcu podľa MZ v
rozhodnom období tak, ako správne zhodnotil prvostupňový súd, čo žalovaný nevyvrátil. Krajský súd
konštatuje, že prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s ust. § 132 O.s.p. a hodnotil
dôkazy tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a vychádzal z toho, čo vyšlo za konania najavo.

Odvolací súd poukazuje, že vyššie citované ust. § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka je dispozitívnej
povahy, čo vyplýva zo znenia, ak nie je účastníkmi v zmluve dohodnuté inak, je jedinou podmienkou
pre vznik nároku mandatára na odplatu, len ním riadne vykonaná činnosť. Za stavu, keď MZ medzi
účastníkmi nebola koncipovaná tak, že by bolo podmienkou vzniku nároku žalobcu na dohodnutú
paušálnu odmenu vykonávanie dohodnutých prác každý mesiac, a keď ani povinnosť mandatára

vykonávať v zmluve dohodnutú činnosť nebola koncentrovaná do konkrétnych časových období, tak
predmetná MZ mandatára vykonávať práce pre mandanta každý mesiac nezaväzovala tak, ako namietal
odvolateľ. Jedinou podmienkou pre nárok mandatára na dohodnutú paušálnu odmenu bolo vykonávať
činnosti pre mandanta v zmysle ust. § 571 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka v rámci plnenia
predmetu MZ, a to bez ohľadu na to, či tieto práce boli vykonávané každý mesiac po dobu trvania MZ.

Pokiaľ by mal byť vznik nároku dohodnutej paušálnej odmeny viazaný na vykonanie prác mandatárom
pre mandanta každý mesiac, tak by muselo byť takéto dojednanie obsiahnuté v zmluve, čo z obsahu
zmluvy nevyplývalo. Ak mal byť v posudzovanej veci nárok mandanta na odmenu viazaný len na
skutočne vykonané práce a činnosti v tom - ktorom mesiaci, tak nebolo logické zvolenie paušálnej
formy odmeny, pre ktorú je typické, že sa dojednáva predovšetkým pre prípad prác, ktoré nemožno

dopredu predbežne časovo odhadnúť a ktoré sú vykonávané v tom - ktorom mesiaci nepravidelne
a nerovnomerne. Vzhľadom k tomu, že žalobca listinnými dôkazmi v rozhodnom období preukázal
vykonávanie dohodnutej činnosti, okresný súdu správne uzavrel vznik nároku žalobcu na odplatu v
zmysle vystavených faktúr. Rovnako súhlasí krajský súd so záverom prvostupňového súdu v častitýkajúcej sa priznania príslušenstva v zmysle dojednania čl. IV bod 7. MZ, pričom v tejto súvislosti
odkazuje na právoplatný záver vyjadrený v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/40/2011.

Vo vzťahu k námietke, že prvostupňový súd nevypočul navrhovaných svedkov, pričom účelom výpovede
týchto svedkov mala byť prezentácia výkladu prejavu vôle účastníkov, tak krajský súd sa stotožňuje so
záverom prvostupňového súdu, ktorý dospel k záveru, že vykonanie navrhovaných dôkazov výsluchom
svedkov Ing. R. L. a JUDr. G., nemôže odstrániť spornosť medzi účastníkmi vo vzťahu k rozdielnej
prezentácii výkladu prejavu účastníkov, vo väzbe na vznik nároku mandanta na odplatu v zmysle MZ

a z tohto dôvodu návrh na vykonanie dokazovania zamietol, vychádzajúc pritom z písomného obsahu
uzavretej MZ. Správne okresný súd ustálil, že ani výkladom prejavu vôle nemožno nahrádzať a dopĺňať
vôľu, ktorú konajúci účastníci v zmluve výslovne neprejavili. Krajský súd nezistil, že by bolo porušené
ust. § 132 O.s.p., pretože okresný súd hodnotil dôkazy tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a
vychádzal z toho, čo vyšlo za konania najavo. K nevykonaniu dôkazov navrhnutých žalovaným krajský
súd uvádza, že tento postup prvostupňového súdu bol v súlade aj s Nálezom Ústavného súdu SR sp.

zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.
Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na
vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo

smerom,ktorýzpohľadupodstatyprejednávanejveciniejerelevantný.Skutočnosť,žeokresnýsúdaani
následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené účastníkom, nemôže
sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv“. Krajský súd konštatuje, že nevykonanie navrhnutých
dôkazov žalovaným okresný súd riadnym spôsobom odôvodnil a takémuto postupu predchádzala
racionálna úvaha prvostupňového súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania. Ďalej

krajskýsúdpoukazujeajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRzodňa14.09.2011sp.zn.3Cdo204/2009,
podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení

dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza,
že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie
mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či
už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba
vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z

ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery,
ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

K odvolaciemu dôvodu arbitrárneho, nelogického postupu okresného súdu krajský súd uvádza, že
arbitrárny postup je taký, ktorý je založený na svojvôli súdu, neopierajúci sa o zákon. Predmetné súdne

rozhodnutie znaky arbitrárnosti nevykazuje, pretože skutkové a právne závery boli riadnym spôsobom
odôvodnené v zmysle atribútov podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. To, že sa súd nestotožní s právnym
názorom účastníka, resp. nerozhodne podľa návrhu účastníka, nie je arbitrárnym postupom. Krajský súd
nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu, a pokiaľ okresný súd žalobe žalobcu
vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené. Krajský súd v rozsahu

svojich záverov poukazuje aj na to, že jeho rozhodnutie je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03. júla 2013, podľa ktorého ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces“.Krajský súd na základe odvolacích dôvodov žalovaného nezistil, že by boli dané podmienky pre
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých
a logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol

vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. krajský súd
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje.Odvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonalvintenciáchnávrhovúčastníkovdostatočné
dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové závery a tieto rovnako správne posúdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní vo veci samej bol úspešný žalobca, ktorý si v písomnom
vyjadrení k odvolaniu zo dňa 26.03.2015 a v podaní zo dňa 24.11.2015 uplatnil návrhom náhradu trov
odvolacieho konania. Priznaná náhrada trov konania spočívala v trovách právneho zastúpenia podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z., v rozsahu uplatnenom v podaní zo dňa 26.03.2015 a zo dňa 24.11.2015.

Hodnota tarifnej odmeny bola určená z predmetu odvolacieho konania, a to napadnutého výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 99.581,76 Eur s príslušenstvom (1/3 základnej sadzby 151,51 :
3 = 50,35 Eur za každý z 24 samostatných nárokov, pri ktorých došlo k spojeniu veci) predstavuje 1 x
1.309,10 Eur, 1 x 1 1.309,10 Eur = 654,55 Eur, režijný paušál 2 x 8,39 Eur = 16,78 Eur, náhrada za
stratu času účasťou na vyhlásení rozsudku Krajským súdom v Žiline dňa 25.11.2015 Trenčín - Žilina

a späť, 3 polhodiny x 13,98 Eur = 41,94 Eur. Náhrada cestovného za použitia osobného motorového
vozidla VOLKSWAGEN PASSAT, evidenčné číslo TN 089 BN, podľa zákona č. 283/2002 Z.z. základná
náhrada 0,183 Eur x 162 km Trenčín - Žilina a späť = 29,64 Eur + náhrada za pohonné hmoty 1,199
Eur / 1 l x 10,80 l / 100 km x 162 km = 20,97 Eur, spolu 50,61 Eur. Súčtom dôvodné trovy odvolacieho
konania, a to trovy právneho zastúpenia predstavovali sumu 2.072,98 Eur. Krajský súd na doplnenie

uvádza, že rovnaký princíp pri určovaní tarifnej odmeny právneho zástupcu žalobcu zachoval i pri
rozhodovaní o náhrade trov tohto odvolacieho konania. V zhode s postupom okresného súdu pri trovách
prvostupňového konania i pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania konštatuje, že bol zistený
dôvod priznania uplatnenej zvýšenej tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby tak, ako to požadoval
zástupca žalobcu aj v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 26.03.2015 a v podaní zo dňa 24.11.2015,

a to s ohľadom na to, že pôvodne boli pohľadávky žalobcu uplatnené samostatnými 18 návrhmi, vo
vzťahu ku ktorým došlo uznesením okresného súdu č.k. 10Cb/159/2013-57 k rozhodnutiu o spojení vecí
a uznesením č.k. 10Cb/159/2013-113 zo dňa 28. júla 2014 k rozhodnutiu o pripustení zmeny návrhu.
Z dôvodu, že právny zástupca žalobcu v poslednom písomnom vyčíslení zo dňa 24.11.2015 uplatnil
náhradu odvolacích trov do výšky 2 071,45 Eur, pričom podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. toto konanie je

návrhovým konaním, nebolo možné prekročiť uplatnený návrh na náhradu odvolacích trov (ust. § 153
ods. 2 O.s.p.), ktoré boli priznané v sume 2.071,45 Eur, ktoré je povinný žalovaný nahradiť žalobcovi v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet zástupcu žalobcu, za aplikácie ust. § 149 ods.
1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.