Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/190/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115231530
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5115231530.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: AB
1 B. V., so sídlom E. XXX, XXXXXX K., Holandské kráľovstvo, reg. č.: 56 007 043, právne zastúpený
Advokátskou kanceláriou Goliašová Gabriela s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, IČO:
47 234 679, proti žalovanému: D. R., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom XXX XX L. M. XXX, štátny občan SR,
o zaplatenie 1.380,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti časti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 6C/497/2015-56 zo dňa 12. 02. 2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, v ktorej súd návrh vo zvyšnej časti

zamietol a v časti o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie p o t v r d z u j e .

V odvolaním nenapadnutej časti, v ktorej súd čiastočne žalobe žalobcu vyhovel, ponecháva rozsudok
súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina ako súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom o žalobnom návrhu žalobcu tak, že :
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 308,20 eur spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania v

sume 1,42 eur a úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne:
- zo sumy 139,42 eur od 22.10.2015 do 25.10.2015,
- zo sumy 181,62 eur od 26.10.2015 do 25.11.2015,
- zo sumy 223,81 eur od 26.11.2015 do 25.12.2015,
- zo sumy 266,- eur od 26.12.2015 do 25.01.2016 a
- zo sumy 308,20 eur od 26.01.2016 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Návrh vo zvyšnej časti zamieta.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Určuje, že zmluvná podmienka, obsiahnutá v ust. Hlavy 18 § 1 Úverových zmluvných podmienok
spoločnostiHomeCreditSlovakia,a.s.-DUO,platnýchod15.10.2013ISS213,ktorébolineoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy č. 4407107414, uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Home Credit
Slovakia, a. s. so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176 ako Spoločnosťou a
odporcom ako klientom, dňa 24.07.2014, v znení: "Ak sa omeškáte s úhradou splátky, máme právo

Vám vyúčtovať a Vy ste povinný(á) nám uhradiť poplatok za upomienku vo výške 5,- eur v prípade prvej
upomienky a 12,- eur v prípade druhej a ďalšej upomienky. V prípade, že ide o zaslanie úplne prvej
upomienky počas trvania zmluvy, nebudeme Vám poplatok za upomienku účtovať. Bez ohľadu na počet
zaslaných upomienok Vám bude poplatok za upomienku účtovaný maximálne dvakrát za kalendárnymesiac a len za upomienku zaslanú v listinnej podobe. Po zosplatnení úveru Vám už nebudú poplatky
za upomienku účtované.", je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti.
Určuje, že zmluvná podmienka, obsiahnutá v ust. Hlavy 18 § 2 Úverových zmluvných podmienok

spoločnostiHomeCreditSlovakia,a.s.-DUO,platnýchod15.10.2013ISS213,ktorébolineoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy č. 4407107414, uzavretej medzi obchodnou spoločnosťou Home Credit
Slovakia, a. s. so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176 ako Spoločnosťou a
odporcom ako klientom, dňa 24.07.2014, v znení: "Ak sa omeškáte s úhradou splátky, máme právo Vám
vyúčtovať zmluvnú pokutu vo výške 17,- eur, ktorú musíte uhradiť. Táto pokuta Vám bude vyúčtovaná

maximálne jedenkrát za dobu trvania zmluvy.", je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti.

2. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd citoval ustanovenia právnych predpisov, ktoré použil
v súvislosti s právnym posúdením veci. Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákonov, následne v
písomnom odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie vo
všetkých jeho výrokových častiach, a to nasledovne:

„Z vykonaného dokazovania mal tak súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa
HCS a odporcom vznikol právny vzťah na základe vyššie uvedenej uzavretej zmluvy zo dňa 24.07.2014.
Aj s poukazom na to, že zo strany HCS išlo o činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 1 a 2 ObZ a zo strany odporcu
pri uzatváraní zmluvy nešlo o konanie v rámci predmetu jeho podnikania alebo povolania, pričom išlo o
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov HCS odporcovi, súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi

vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
rovnakovzmysleust.§52anasl.OZ.Keďžezmluvaospotrebiteľskomúvereniejezvláštnymzmluvným
typom, spotrebiteľský úver môže byť dohodnutý v podobe rôznych typov zmlúv, napr. v zmluve o úvere
podľa ust. § 497 ObZ, v zmluve o pôžičke podľa ust. § 657 OZ, v kúpnej zmluve podľa ust. § 588 OZ
a pod. Súd sa tak v ďalšom zaoberal otázkou, o aký zmluvný typ v tomto prípade išlo. S poukazom na

vyššie uvedené, mal súd za to, že v danom prípade HCS s odporcom uzavreli zmluvu o úvere podľa ust.
§ 497 ObZ, ktorou sa zaviazala HCS poskytnúť odporcovi peňažné prostriedky do sumy 1.519,- eur a
odporca sa zaviazal tieto vrátiť HCS a zaplatiť úroky.
Súd tak vychádzal z toho, že HCS svoju povinnosť podľa ust. § 497 ObZ splnil poskytnutím peňažnej
sumy 1.519,- eur odporcovi prevodom na účet predajcu (v súlade s ust. Hlavy 3 § 2 a Hlavy 4 § 1 ÚZP)

dňa 24.07.2014 s tým, že odporca sa mal zaviazať vrátiť HCS túto sumu zvýšenú o celkové náklady
spotrebiteľa vo výške 542,36 eur, t. j., že odporca sa mal zaviazať zaplatiť navrhovateľovi celkovú čiastku
podľa cit. ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. vo výške 2.061,36 eur, a to v 36 mesačných
splátkach vo výške 57,26 eur (36 x 57,26 eur = 2.061,36 eur).
Súd však poukazuje na to, že dotknutá zmluva uzavretá medzi účastníkmi neobsahovala náležitosti

podľa cit. ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o výške splátok istiny a úrokov, ktoré
mal odporca HCS zaplatiť. Aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška každej mesačnej
splátky v sume 57,26 eur a aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v sume 2.061,36 eur, nikde
však nebola uvedená výška splátok istiny a úroku, t. j. časť každej mesačnej splátky v celkovej výške
57,26 eur, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie úroku. Keďže

bol nepochybne odporcovi poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.519,- eur, je však v zmysle cit.
ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy zmluva
aj napriek chýbajúcim podstatným náležitostiam platná, ale rovnako v zmysle uvedeného ustanovenia
sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu tak
povinnosťou odporcu bolo HCS vrátiť len poskytnutú peňažnú sumu 1.519,- eur, t. j. celkovo zaplatiť

navrhovateľovi sumu 1.519,- eur v 36 mesačných rovnomerných splátkach vo výške 42,1944 eur so
splatnosťou prvej splátky dňa 24.08.2014 a poslednej 36. splátky dňa 25.07.2017 pri splatnosti 2. až
35. splátky 25. dňa príslušného nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Preto pokiaľ sa navrhovateľ ako
právny nástupca HCS (titulom postúpenia pohľadávky - § 524 ods. 1 OZ) titulom zmluvných úrokov
domáhal zaplatenia sumy vo výške 87,32 eur spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania v sume 1,54 eur

a úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 87,32 eur od 22.10.2015 do zaplatenia, súd pre
neexistenciu právneho základu vzniku takéhoto nároku navrhovateľa návrh v tejto časti zamietol.
Na tomto mieste súd musí opakovane poukázať na to, že na záväzkovo-právny vzťah medzi HCS
a odporcom založený predmetnou úverovou zmluvou sa bez akýchkoľvek pochybností vzťahuje tiež
právna úprava spotrebiteľských zmlúv zakotvená v právnom poriadku SR v ust. § 52 a nasl. OZ.

Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do OZ (ust. § 52 a nasl.) inkorporovaná novelou zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorým bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlok ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je
podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero

und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed
Berroane a Emilio Vi?as Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej
povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť
vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť

spotrebiteľapredzáväzkomvočinečestnejpodmienkeadosiahnuťzámerčl.7Smernice.Tietoopatrenia
môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam.
Súd tak vedomý si svojej povinnosti sa zaoberal v ďalšom otázkou (ne)prijateľnosti dvoch zmluvných
podmienok, a to zmluvných podmienok podľa vyššie uvedených ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP, na základe
ktorých požadoval HCS od odporcu zaplatenie poplatkov za upomienky II. v súhrnnej výške 48,- eur a
zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur (v tomto prípade aj napriek tomu, že navrhovateľ si návrhom nárok

na zaplatenie poplatkov za upomienky II. vo výške 48,- eur, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur,
neuplatňoval, keďže na úhradu týchto pohľadávok už započítal časť z úhrad odporcu, ako to vyplýva z
výpisu čerpania, splátok a úhrad na č. l. 39; v prípade konštatovania neplatnosti zmluvných podmienok
podľa cit. ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP by musela byť časť úhrady odporcu vo výške 65,- eur započítaná
na splatenie iných nárokov navrhovateľa zo zmluvy, ktoré si však navrhovateľ návrhom uplatňoval).

V kontexte uvedeného sa súd považuje za potrebné vyjadriť k otázke individuálneho dojednania oboch
zmluvných podmienok uvedených v dotknutých ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP ako neoddeliteľnej súčasti
úverovej zmluvy uzavretej medzi HCS ako dodávateľom a odporcom ako spotrebiteľom. Za individuálne
so spotrebiteľom zo strany dodávateľa dohodnutú zmluvnú podmienku možno považovať len takú, ktorej
obsah bol predmetom rokovaní medzi účastníkmi zmluvy v procese jej kontraktácie a jej znenie bolo

napokon spoločným konsenzom oboch zmluvných strán vyplývajúcim z týchto rokovaní. Inými slovami
povedané, na to, aby mohla byť zmluvná podmienka považovaná za individuálne dojednanú medzi
účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy, nestačí len to, aby spotrebiteľ mal možnosť s vopred dodávateľom
pripravenou a formulovanou podmienkou , či už vyjadriť svoj súhlas, alebo svoj nesúhlas, a to či
už začiarknutím takejto možnosti vo vopred pripravenom formulárovom texte zmluvy, alebo svojím

podpisom pod takýmto textom, ale aby ešte v samotnom procese kontraktácie bol schopný pochopiť
jej význam a následne bez akýchkoľvek ďalších podmienok sa mohol rozhodnúť, či takúto podmienku
prijíma alebo nie. Len takýto výklad podľa názoru súdu korešponduje so znením, zmyslom a napokon
aj cieľom právnej úpravy zakotvenej v cit. ust § 53 ods. 2 OZ, ako aj v ust. čl. 3 ods. 2 Smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Navrhovateľ však takýto spôsob kontraktácie oboch dotknutých

zmluvných podmienok nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. v
spojení s cit. ust. § 53 ods. 3 OZ, ktoré prezumuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že zmluvné
dojednanie v spotrebiteľskej zmluve sa nepovažuje so spotrebiteľom za individuálne dojednané, ktorú
právnu domnienku môže dodávateľ vyvrátiť, ak preukáže opak).
(Ne)prijateľnosť zmluvnej podmienky treba v ďalšom hodnotiť v zmysle výkladového pravidla

obsiahnutého v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy platného cit. ust. § 53 ods. 11 OZ. Toto
ustanovenie zásadne transponuje cit. ust. čl. 4 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993.
Z tohto výkladového pravidla vyplýva, že hodnotenie prijateľnosti zmluvnej podmienky sa vykonáva
pri zohľadňovaní okolností, ktoré existovali v čase dojednania takejto zmluvnej podmienky, nie podľa
okolností, ktoré boli v čase, kedy došlo k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky, t. j. v čase

po uzavretí zmluvy. Už v čase dojednania zmluvnej podmienky musí táto prejsť testom prijateľnosti, ktorý
spočíva v tom, že táto zmluvná podmienka sa javí ako prijateľná, a to bez ohľadu na konkrétne skutkové
okolnosti, ktoré môžu nastať v rámci doby trvania zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou a na základe ktorých nastania následne dôjde k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej
podmienky, resp. sa javí prijateľná, ak sa zoberú do úvahy všetky možné skutkové okolnosti (možnosti),

na základe ktorých nastania následne dôjde k naplneniu hypotézy predmetnej zmluvnej podmienky.
Ak teda súd hodnotí prijateľnosť zmluvnej podmienky v čase jej kontraktácie, nemôže mať následné
spávanie sa (plnenie alebo neplnenie si povinností a jeho rozsah) účastníkov akýkoľvek vplyv na
(ne)prijateľnosť zmluvnej podmienky a tým v konečnom dôsledku jej platnosť. Uvedený záver podporuje
aj to, že neplatnosť zmluvnej podmienky podľa cit. ust. § 53 ods. 5 OZ je absolútnou neplatnosťou.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu totiž nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby
nebol urobený. Táto neplatnosť nemôže byť ani zhojená dodatočným schválením a nemôže sa ani
konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 5Cdo 208/2010 zo dňa 30.07.2012)Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku uvedenú v cit. ust. Hlavy 18 § 1 ÚZP, t. j. o zmluvnú podmienku
kreujúcu vznik práva HCS na poplatok za upomienku I. vo výške 5,- eur, resp. za upomienku II.
vo výške 12,- eur, nemožno podľa názoru súdu bez najmenších pochybností chápať nárok HCS

na zaplatenie poplatku za upomienku z hľadiska jeho ekonomickej kauzy, za nárok na poplatok za
službu poskytnutú HCS spotrebiteľovi (odporcovi), t. j. ako cenu určitého spotrebiteľom (odporcom)
vymieneného plnenia. Je zrejmé, že odporca nežiadal navrhovateľa o zaslanie upomienky a rovnako
je možné vyvodiť nepochybný záver, že upomienka neslúžila ani záujmom odporcu. Zo samotného
znenia dotknutého ust. Hlavy 18 § 1 ÚZP explicitne nevyplýva ekonomická kauzalita tohto nároku

HCS. Možno len predpokladať, resp. na prvý pohľad sa javí, že tento poplatok by mal asi pokrývať
bližšie neurčité náklady HCS spojené s týmto samotným úkonom - spísaním a odoslaním upomienky
(ako napr. poštovné). V takomto prípade by išlo o akúsi paušalizáciu takýchto nákladov. Súd však má
za to, a to aj s prihliadnutím na skutkové okolnosti prejednávanej veci, kedy HCS vyúčtoval titulom
poplatkov za upomienky celkovo odporcovi na úhradu sumu 48,- eur (4 x za upomienku II. vo výške
12,- eur; vyplýva to z navrhovateľom predloženého výpisu čerpania, splátok a úhrad), že HCS ako

dodávateľ sa uvedenou formou snaží dosahovať len ďalší zisk bez poskytnutia jednak spotrebiteľom
požadovaného (spotrebiteľ logicky nepožaduje, aby ho dodávateľ opakovane upomínal za cenu 5,- eur,
resp. 12,- eur, keďže si musí byť sám vedomý svojej zmluvnej povinnosti uhrádzať splátky úveru riadne
a včas, ktorá povinnosť mu vyplýva bez akýchkoľvek rozumných pochybností priamo z úverovej zmluvy
- výška splátky, splatnosť prvej až poslednej splátky, spôsob úhrady) a jednak adekvátneho plnenia,

čo bezpochybne možno považovať za neprijateľné - spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Keďže v danom prípade súd
vychádzal z právnej domnienky, že predmetná zmluvná podmienka podľa cit. Hlavy 18 § 1 ÚZP nebola
individuálne dojednaná, súd dospel k záveru o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky podľa cit. ust. §
53 ods. 1 OZ a z toho vyplývajúcej neplatnosti tejto zmluvnej podmienky podľa cit. ust. § 53 ods. 5 OZ.

Konštatovaná neplatnosť tohto dojednania však v zmysle ust. § 41 OZ nespôsobuje neplatnosť zvyšnej
časti dotknutej úverovej zmluvy.
Vzhľadom k tomu, že považoval zmluvný základ pre vznik nároku HCS na zaplatenie sumy 48,- eur za
neplatný, ako aj k tomu, že navrhovateľ v konaní nijako nepreukázal zaslanie ktorejkoľvek z upomienok
v listinnej podobe (keďže podľa ust. Hlavy 18 § 1 predposledná veta ÚZP mohol HCS účtovať poplatok

za upomienku len v prípade, že bola klientovi zaslaná v listinnej podobe), súd konanie HCS spočívajúce
v zápočte sumy 48,- eur z úhrad odporcu na úhradu nárokov na zaplatenie poplatkov za upomienky II.
v sume 48,- eur, považoval za neoprávnene a vychádzal z toho, že túto sumu je potrebné započítať na
úhradu záväzku odporcu na vrátenie úverovej istiny, ktorý si však navrhovateľ ako právny nástupca HCS
návrhom uplatnil. Súd súčasne uviedol túto podmienku vo výroku tohto rozsudku (§ 153 ods. 4 O.s.p.).

Pokiaľ tak ide o zmluvnú podmienku uvedenú v cit. ust. Hlavy 18 § 2 ÚZP, t. j. o zmluvnú podmienku
kreujúcuvznikprávaHCSnazmluvnúpokutupodľaust.§544OZvovýške17,-eur,ktorejvzniksaviazal
na omeškanie klienta (odporcu) so splácaním splátky úveru (ust. Hlavy 20 § 12 ÚZP), súd považuje
túto zmluvnú podmienku rovnako za neprijateľnú podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ, a to z nasledovných
dôvodov. Ako už bolo vyššie uvedené, v konaní navrhovateľ nepreukázal, že táto zmluvná podmienka

bola medzi HCS a odporcom individuálne dojednaná, čím bol naplnený jeden z dvoch predpokladov
podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ na to, aby bolo možné zmluvnú podmienku považovať za neprijateľnú.
Čo sa týka naplnenia druhého predpokladu podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ, a to otázky, či daná zmluvná
podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (odporcu), súd dospel aj v tomto ku kladnému záveru.

Vznik práva HCS na zaplatenie zmluvnej pokuty tak v danom prípade bol viazaný, ako už bolo
uvedené, na omeškanie spotrebiteľa (odporcu) so splácaním úveru, t. j. na porušenie zmluvnej
(peňažnej) povinnosti spotrebiteľa (odporcu) uhrádzať splátky podľa úverovej zmluvy riadne a včas.
Dojednaná výška tejto sankcie bola určená pevne sumou 17,- eur a teda nezohľadňovala žiadnym
spôsobomintenzituporušeniazmluvnejpovinnostispotrebiteľom(odporcom),čojemožnépovažovaťza

neprijateľné. Ak by totiž konkrétne v danom prípade došlo k omeškaniu odporcu s plnením jeho zmluvnej
povinnosti zaplatiť jednu splátku vo výške 42,1944 eur [t. j. bez úrokov z dôvodu podľa cit. ust. § 11 ods.
1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.] výška zmluvnej pokuty 17,- eur by zodpovedala 40 %-tám výšky
mesačnej splátky (17,- eur / 42,1944 eur = 0,40; 100 % x 0,40 = 40 %). Už v tomto prípade možno mať
dôvodné pochybnosti o primeranosti tejto zmluvnej sankcie vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku.

Tieto pochybnosti sa však znásobia a vedú k jednoznačnému záveru o neprimeranosti zmluvnej sankcie
v prípade, že by sa odporca dostal do omeškania s úhradou len časti splátky napr. vo výške 1,- euro. Aj v
takomto prípade by HCS vzniklo podľa dotknutého ust. Hlavy 18 § 2 ÚZP právo na zaplatenie zmluvnej
pokuty v rovnakej výške 17,- eur, ktorá by tak zodpovedala 1700 % sumy omeškanej splátky (17,- eur /1,- euro = 17; 17 x 100 % = 1700 %). Zovšeobecniac uvedené je možné vysloviť, že v čase uzavretia
zmluvy nie je možné logicky predpokladať, kedy, v akej intenzite a či vôbec dôjde k porušeniu povinnosti
spotrebiteľa, ktorej splnenie je zabezpečované práve zmluvnou pokutou, resp. ktoré porušenie je touto

zmluvnou pokutou sankcionované. Možno uzavrieť, že ak je výška zmluvnej pokuty neprimeraná v
pomere k akémukoľvek rozsahu porušenia povinnosti spotrebiteľom, ktoré môže v budúcnosti nastať, je
potrebné považovať zmluvné dojednanie, ktoré kreuje právo dodávateľa na zaplatenie takejto zmluvnej
pokuty za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj pre akýkoľvek iný prípad. Sumu zmluvnej sankcie podľa
cit. ust. Hlavy 18 § 2 ÚZP tak možno považovať za neprimeranú vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti

[§ 53 ods. 4 písm. k) OZ a súčasne čl. 3 v spojení s ust. bodu 1 písm. e) prílohy Smernice Rady č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993] a tým spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (odporcu). Z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa cit. ust.
Hlavy 18 § 2 ÚZP (§ 53 ods. 1 OZ) je tak táto zmluvná podmienka absolútne neplatná (s účinkami ex
tunc)podľacit.ust.§53ods.5OZ.Konštatovanáneplatnosťtohtodojednaniavšakvzmysleust.§41OZ
nespôsobuje neplatnosť zvyšnej časti dotknutej úverovej zmluvy. Súd súčasne uviedol túto podmienku

vo výroku tohto rozsudku (§ 153 ods. 4 O.s.p.), a to vzhľadom k tomu, že ak HCS započítal sumu 17,-
eur z úhrad odporcu na úhradu svojho nároku na zaplatenie dotknutej zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur,
konal neoprávnene a táto suma mala byť započítaná na úhradu záväzku odporcu na vrátenie úverovej
istiny, ktorý si však navrhovateľ ako právny nástupca HCS návrhom uplatnil.
Súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať na to, že ust. § 53a ods. 1 OZ v spojení s ust. čl. 6 ods.

1 a 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Ust. § 53a OZ je dôsledkom transpozície
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica"),
ktorá v čl. 7 ods. 1 ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných
podmienok: ,,Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
existovaliprimeranéaúčinnéprostriedky,ktorébyzabránilisúvislémuuplatňovaniunekalýchpodmienok

v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.". Ust. § 53a ods.
1 OZ zakazuje dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená
za neprijateľnú. Takáto zmluvná podmienka je neplatná (§ 53 ods. 5 OZ; absolútna neplatnosť). Jej
ďalším používaním dodávateľ vytvára protiprávny stav navyše zákonom explicitne zakázaný a priznanie
plnenia z takejto zmluvnej podmienky je v priamom rozpore so zákonom (uvedená povinnosť sa vzťahuje

aj na právneho nástupcu dodávateľa - § 53a ods. 1 posledná veta OZ). Ak by súd priznal plnenie z
neprijateľnej zmluvnej podmienky, išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu zo strany
súdu a popieranie vysokého záujmu EÚ a práva EÚ na ochrane práv spotrebiteľa. Zákaz používania
vychádzajúci z právoplatného rozsudku súdu sa týka celého textu predmetnej zmluvnej pokuty a
zmluvnej podmienky ako celku. Súd ako orgán členského štátu EÚ je pri poskytovaní ochrany pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami povinný ex offo skúmať, či voči spotrebiteľovi nie je uplatňované
plneniezneprijateľnejzmluvnejpodmienky,atoajztakej,ktorúsúdužskôrjudikoval(§53aOZ).Plnenie
z takejto podmienky navyše vždy zakladá bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 OZ; ,,z neplatného
právneho úkonu"). Zákaz ďalšieho používania neprijateľnej podmienky v demokratickej spoločnosti by
mal byť samozrejmý a rešpektovaný subjektmi práva ipso facto. Povedané inak, ak existuje zákonná

povinnosť zdržať sa protiprávneho konania (v podobe používania neprijateľnej zmluvnej podmienky)
je oprávnené očakávať, že dodávateľ bude právnu povinnosť rešpektovať a od spotrebiteľov nebude
požadovať plnenie v rozpore s dobrými mravmi, majúce svoj základ v neprijateľnej zmluvnej podmienke.
Takéto - prirodzene anticipované konanie - je nielen prejavom rešpektu k právu, k hodnotám právneho
poriadku a zásadám súkromného práva, ale osobitne prejavom konania v súlade s dobrými mravmi (§

4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z.) a v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti [§ 2 písm. u) zákona
č. 250/2007 Z. z.].
V kontexte znenia cit. ust. § 53a ods. 1 OZ súd dodáva, že toto ustanovenie nie je možné
vykladať reštriktívne spôsobom, že sa vzťahuje na viaceré absolútne identické (z hľadiska samotného
znenia zmluvných podmienok) prípady záväzkovo-právneho vzťahu medzi dodávateľom a viacerými

spotrebiteľmi. Naopak toto cit. ustanovenie treba vykladať tak, že sa vzťahuje na všetky podmienky,
ktorých význam (resp. dôsledok) je taký istý, ako tej zmluvnej podmienky, o ktorej súd už pred tým
právoplatne rozhodol, že je neplatná, resp. z dôvodu takejto podmienky nepriznal dodávateľovi žalované
plnenie. Vo väzbe na uvedený výklad súd poukazuje na to, že zo svojej činnosti má vedomosť (§ 121
O.s.p.) o tom, že Okresný súd Žilina v rozsudku č. k. 6C/44/2015-49 zo dňa 31.03.2015 (v tejto veci

išlo o rovnakého navrhovateľa ako v prejednávanej veci) vyslovil v jeho výroku neprijateľnosť zásadne
totožných zmluvných podmienok (aj podmienky týkajúcej sa upomienok, aj zmluvnej pokuty), a preto
nebolo možné ani z tohto dôvodu či už priznať navrhovateľovi akékoľvek uplatnené nároky, ktoré malivzniknúť na základe týchto zmluvných podmienok, resp. mal súd za to, že započítanie úhrad odporcu
zo strany HCS, príp. navrhovateľa na uspokojenie týchto nárokov bolo neoprávnené.
S poukazom na vyššie konštatovanú bezúročnosť predmetného úveru podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b)

zákona č. 129/2010 Z. z. a z toho vyplývajúcu výšku splátky 42,1944 eur, ďalej na absolútnu neplatnosť
cit. ust. Hlavy 18 § 1 a § 2 ÚZP, t. j. neexistenciu právneho základu pre vznik nárokov HCS na zaplatenie
poplatkov za upomienky v celkovej výške 48,- eur a na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur, súd
započítal úhrady odporcu v danom prípade v celkovej výške 451,30 eur (vyplývajúce z navrhovateľom
produkovaného výpisu čerpania, splátok a úhrad) na nasledovné nároky HCS a vyčíslil dlh odporcu

na jeho záväzkoch z predmetnej úverovej zmluvy ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku v nasledovnom
rozsahu. Odporca celkovo uhradil HCS na daný úverový prípad v období od 02.10.2014 (prvá úhrada)
do 18.03.2015 (predposledná úhrada) sumu 351,30 eur a následne dňa 08.07.2015 (posledná úhrada)
sumu100,-eur.Sumu351,30euruhradenúodporcomdo18.03.2015taksúdzapočítalnaúhraduprvých
ôsmich splátok vo výške 42,1944 eur a časti 9. splátky splatnej dňa 25.04.2015 vo výške 13,7448 eur.
Ku dňu zosplatnenia, t. j. ku dňu 04.06.2015 tak odporca nebol celkom zjavne v omeškaní s plnením

jeho peňažného záväzku z ÚZ dlhšie ako tri mesiace a HCS tak nemohlo vzniknúť podľa ust. Hlavy
7 § 3 ÚZP právo požiadať odporcu o okamžité splatenie celého úveru. Ak tak HCS výzvou zo dňa
04.06.2015 urobila, tento jej právny úkon je v rozpore so znením cit. ust. § 53 ods. 9 OZ a teda z dôvodu
tohto rozporu so zákonom podľa ust. § 39 OZ neplatný. Odporca mal tak povinnosť aj naďalej splácať
poskytnutý úver v splátkach vo výške 42,1944 eur. Pokiaľ odporca následne dňa 08.07.2015 uhradil

navrhovateľovi ďalšiu sumu 100,- eur, súd túto úhradu započítal na plnenie peňažného záväzku odporcu
na zaplatenie časti 9. splátky splatnej dňa 25.04.2015 vo výške 28,4496 eur, 10. splátky splatnej dňa
25.05.2015 vo výške 42,1944 eur a časti 11. splátky splatnej dňa 25.06.2015 vo výške 29,356 eur.
Vzhľadom k tomu, že ku dňu vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci, t. j. ku dňu 12.02.2016 došlo
k splatnosti len prvých osemnástich splátok (so splatnosťou 18. splátky dňa 25.01.2016), dlh odporcu

na jeho peňažnom záväzku z predmetnej ÚZ pri zohľadnení sumy jeho úhrad v celkovej výške 451,30
eur bol tak ku dňu vyhlásenia rozsudku vo výške 308,20 eur (súčet 18 splátok každej vo výške 42,1944
eur = 18 x 42,1944 eur = 759,4992 eur; 759,4992 eur - suma úhrad odporcu 451,30 eur = 308,1992
eur po zaokrúhlení na celé eurocenty 308,20 eur). Pokiaľ sa tak navrhovateľ po postúpení pohľadávky
(§ 524 OZ) ako postupník, na ktorého z HCS ako postupcu prešlo právo veriteľa na peňažné plnenie

podľa predmetnej ÚZ domáhal zaplatenia sumy 1.293,59 eur (istina 105,69 eur + zosplatnená istina
1.187,- eur), súd dospel s poukazom na bezúročnosť predmetného úveru [§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z. z.], ďalej s poukazom na splatnosť peňažného záväzku odporcu (t. j., že ku dňu vyhlásenia
rozsudku v prejednávanej veci nedošlo ešte k splatnosti 19. až 36. splátky každej vo výške 42,1944 eur,
t. j. v celkovej sume 759,4992 eur po zaokrúhlení na celé eurocenty 759,50 eur, teda v tomto rozsahu bol

návrh navrhovateľa podaný pred splatnosťou peňažného záväzku odporcu, t. j. predčasne) a napokon
s poukazom na to, že celú sumu úhrad odporcu 451,30 eur bolo treba započítať na úhradu peňažného
záväzku odporcu z predmetnej ÚZ vrátiť istinu úveru (z dôvodu konštatovanej neplatnosti zmluvných
podmienok o upomienke II. a zmluvnej pokute) k záveru, že návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie
sumy 1.293,59 eur je dôvodný len čo do zaplatenia sumy 308,20 eur, pričom v tomto rozsahu súd návrhu

navrhovateľa v tejto časti vyhovel a zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 308,20 eur a vo zvyšnom
rozsahu návrh v tejto časti zamietol.“
Napokon odôvodnil súd prvej inštancie aj časť výroku týkajúcu sa úroku z omeškania a časti výroku o
náhrade trov konania, pričom vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O.s.p., pričom konštatoval, že odporca bol
úspešnejší v pomerne väčšej časti v spore, avšak právo na náhradu trov si neuplatnil v súlade s § 151

ods. 1 veta prvá O.s.p., preto mu súd náhradu trov nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, že nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a účastníkovi konania postupom súdu odňal možnosť
konať pred súdom a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Zdôraznil, že rozsudok nemá jasné a presvedčivé odôvodnenie. Odvolateľ nepopieral skutočnosť,
že ide o spotrebiteľský vzťah vyplývajúci zo záväzkového vzťahu, predmetom ktorého je úverová
zmluva medzi žalovaným a žalobcom. Zdôraznil, že žalovaný podpísal predmetnú úverovú zmluvu

na základe slobodnej vôle podľa vlastného uváženia a podľa odvolateľa dojednania sú platnými a
rovnocennými dojednaniami s ostatnými zmluvnými dojednaniami a ako také majú tieto ustanovenia
rovnakú právnu moc a váhu, ako sú uvedené na lícnej strane úverovej zmluvy. Nie je možné odlišne
posudzovať jednotlivé ustanovenia, pretože ak sú úverové zmluvné podmienky tzv. typovými, ichplatnosť a právnu vymožiteľnosť prejudikujú právne predpisy upravujúce oblasť záväzkových zmluvných
vzťahov. Odvolateľ je presvedčený, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné
podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach tak, ako uvádza

súd. Nie je možné neprijateľnú podmienku vnímať jednostranne najmä z pohľadu, akú majetkovú ujmu
bude spotrebiteľ pociťovať, ale je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že žalovaný sa zaviazal splácať
predmetný úver v splátkach a dostal sa do omeškania. Navrhol preto, aby odvolací súd predmetný
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. V dôsledku podaného odvolania bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu
Krajskému súdu v Žiline. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie
rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a
doplnkov), tento stratil účinnosť ku dňu 30.6.2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových civilných

procesných kódexov, a to zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zák. č.
161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Odvolací súd bol potom povinný pri
svojom procesnom postupe a rozhodovaní aplikovať uvedenú novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP)
s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. Podmienky prípustnosti a zároveň dôvodnosti odvolania odvolací súd postupujúci v súlade s ust. §
470 ods. 1 CSP (už podľa tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po začatí odvolacieho konania)
posúdil podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva zo základných princípov

CSP a to z princípu spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré
začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1,2 CSP) a z princípu ústavne
konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

8. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v

odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej

inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právnepredpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

12. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval

žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

13. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

14. Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace
s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na základe
spotrebiteľa.

15. Odvolací súd preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, konštatuje, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci
v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p., keď vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec
aplikoval predovšetkým ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. a prislúchajúcu právnu úpravu v Občianskom

zákonníku, ktorá upravuje spotrebiteľské vzťahy, ako aj smernicu Rady č. 93/13/EHS, ako aj príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež
náležitým spôsobom odôvodnil a to tak, ako má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom v odôvodnení
svojho rozsudku sa riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie
a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa preto so závermi a dôvodmi rozhodnutia

súdu prvého stupňa v napadnutej časti stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.
16. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na vyvrátenie argumentov, na ktorých
odvolateľ založil svoje odvolanie, považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že pri posúdení zmluvy o
spotrebiteľskomúveresúdprvéhostupňasprávnevychádzalztoho,ževpredmetnomprípadeišlomedzi
účastníkmi konania o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy. Z právnej teórii civilného práva je spotrebiteľská

zmluva charakterizovaná ako druh zmluvy, ktorú najmä zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka, ale
aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať
a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany
- spotrebiteľa. Právny základ pre ochranu spotrebiteľa je pritom daný čl. 153 o založení Európskej
únie, ktorý okrem iného zakotvuje aj povinnosť prispievať k bezpečnosti a hospodárskym záujmom

spotrebiteľov na podporu ich práv na informácie, osvetu, združovanie sa, na ochranu svojich záujmov.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do nášho právneho poriadku bola implementovaná
smernica EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach spotrebiteľských zmlúv
(úradný vestník európskych spoločenstiev L095, 21/4/1993), pričom podľa čl. 6 bodu 1 tejto smernice,
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom

zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok. Zo smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vyplýva, že táto za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, kde spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že za

spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ
so spotrebiteľom. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že charakteristickým znakom spotrebiteľských
zmlúv je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, pričom je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje a spravidla sú tieto zmluvy pripravené vopred vo formulároch.
Demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok je uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka,

pričom podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľných
zmluvách sú neplatné. Vychádzajúc z vyššie uvedené správne potom prvostupňový súd určil, ktoré
neprijateľné podmienky obsiahnuté v predmetnej úverovej zmluve sú neplatné. Aj odvolací súd zastávanázor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Tak sa to stalo aj v preskúmavanej veci.
17. S poukazom na vyššie uvedené nemohol odvolací súd prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie

nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil ako
vecne správny.
18. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1,2 CSP v spojitosti ust. § 262 ods.
1,2 CSP a o výške náhrady trov konania rozhodne podľa uvedených ustanovení súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.
19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)