Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/537/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217643
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217643.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti: I. rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
8C/135/2012-36 zo dňa 26. augusta 2013, v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/135/2012-48 zo
dňa 14. mája 2014, a proti II. uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 8C/135/2012-49 zo dňa 14. mája
2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

I. Navrhovateľ (žalobca) sa návrhom (žalobou) zo dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie,
ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 601,14,-Eur a náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon
č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011, po 1.6.2011) a zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo
návrh odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Levice v exekučnom konaní vedenom na základe
jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému -W. J., registrovaný u súdneho exekútora pod sp.
zn. EX 2097/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011,
konanie začalo dňa 10.03.2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 326
dní) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Ďalej odôvodnil svoj návrh tým, že navrhovateľ vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v
exekučnom konaní a primeľ porušovateľa k vydaniu rozhodnutia. Opísaný postup exekučného súdu
hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods.2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas

súdneho konania nachádzal. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla
navrhovateľovi majetková škoda v celkovej výške 125 Eur, predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,-Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,-Eur, v sume 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na súde. Výška tejto škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s
nepomernými ťažkosťami. Ďalej si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej
výpočet uskutočnil alikvótnym pomerom 55 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu /na základe aplikácie doktríny ústavného súdu pokiaľ ide o zbytočné prieťahy 660 Eur za rok :12
mesiacov v roku = 55 Eur/. Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva na súdnu ochranu
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom boli
reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík : -neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom k zániku povinného, -k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -
k insolvencii povinného a najmä, že navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu
v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá a je potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.
Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u navrhovateľa,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj
na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je
nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a
majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a
princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Medzitýmnym
rozsudkom žiadal určiť žalovanú zodpovednou za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom
súdu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v
zákonom stanovenej lehote.

Odporkyňa navrhla návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
návrh navrhovateľa zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 7Er/249/2010 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 3 ods.1 písm. d/, ods.2, § 9 ods. 1
a 2 v znení účinnom do 1.1.2013, § 15 ods.1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3, § 19 ods.1,3 a
citované ustanovenia Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z. z./ § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm.
c/, d/, i/ v znení platnom do 1.6.2011, § 44 ods. 1 a 2 v znení účinnom do 1.6.2010 a dospel k záveru,
že návrh navrhovateľa nebol dôvodne podaný. V konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania

nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku /ďalej len OSP Zák.
č. 99/1963Zb./ z dôvodu, si mu trovy konania nešpecifikoval a žiadne trovy konania mu ani nevznikli.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu Okresného
súdu Levice sp. zn. 7Er/249/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná
na súde dňa 28.04.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 20.10.2010 v spojení s potvrdzujúcim
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5CoE/16/2011-40 zo dňa 10.02.2011 žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Exekučný súd exekúciu zastavil uznesením zo dňa 6.10.2011. Exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol predčasne podaný dôvodiac tým,
že mal za preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody u odporcu, pričom ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa 6-mesačná zákonná lehota uplynula a
odporca návrhu navrhovateľa nevyhovel v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.
Uplatnený právny nárok navrhovateľa nepovažoval za premlčaný dôvodiac tým, že od podania návrhu na
vykonanie exekúcie do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu
neuplynula lehota troch rokov.
Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že nie je oprávnený skúmať, či v danej veci
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žiadne konanie, v ktorom možno konštatovať prieťahy v konaní sa
neviedlo.
Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, resp. primeranej lehoty, z akého
dôvodu, či je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že navrhovateľ si v
konaní uplatňoval náhradu škody podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že exekučný súd svojim
postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej dobe, resp. bez zbytočných prieťahov. Súd mal za to, že exekučné konanie bolo vedené v
čase účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého zákonná 15-dňovvá lehota na vyporiadanie sa súdu
so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neexistovala v prípade zamietnutia žiadosti, teda nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia po 175 dňoch od jej podania, rozhodol v primeranej lehote s
prihliadnutím na množstvo obdobných vecí napadnutých na súdy v tomto období a vzhľadom na
charakter veci a spôsob rozhodnutia tejto veci, ako aj činnosť súdu, ktorá predchádzala vydaniu
exekučného rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané, že by zo strany exekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ďalej sa nezaoberal uplatnenou škodou a nemajetkovou
ujmou z hľadiska existencie ostatných zákonných predpokladov pre ich vznik, keď nebol daný právny
základ uplatneného právneho nároku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že súd
vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty a že súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady
konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia,
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a
spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním
vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania
sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za
škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť
zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7)
a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný,
je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto
postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu
pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (účinného v čase začatia exekúcie) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala
len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,
a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote
15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

V danej právnej veci bolo preukázané, že exekučný súd v posudzovanom vyššie uvedenom exekučnom
konaní zamietol žiadosť o udelenie poverenia v čase tak, ako je vyššie uvedené, pričom platné znenie
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku lehotu jednoznačne vylučovalo pre prípady zamietnutia žiadosti.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu,
nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v
konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva,
že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom
samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti
veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných navrhovateľom na postup
exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vydané v čase vyššie
uvedenom, nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy (so stavom právnej neistoty navrhovateľa a s
dôsledkom vzniku škody), s prihliadnutím na všetky vyššie súdom prvého stupňa uvedené okolnosti
danej veci a nemožno neprihliadnuť na tisícky obdobných vecí /podávaných navrhovateľom na postup
exekučnému súdu/ i vzhľadom k jeho možnostiam. Teda pokiaľ exekučný súd vydal rozhodnutie a
zamietol žiadosť o udelenie poverenia v exekučnej veci sp. zn. 7Er/249/2010 po 175 dňoch, odvolací
súd mal za to, že bez ďalšieho sa nejedná o také konanie exekučného súdu, ktoré by sa dalo
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vedúce k navrhovateľom tvrdeným (nepreukázaným) následkom, i s
prihliadnutím na činnosť exekučného súdu, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Neboli preukázané ani ďalšie dva
zákonné predpoklady uplatneného právneho nároku a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou
na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno navrhovateľa. V danom prípade si
navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov.

Odvolaciemu súdu v danej veci neprislúcha preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutí vydaných
v exekučnom konaní a právne závery ohľadne rozhodcovských rozsudkov sú rozsiahlo riešené
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, od ktorých
záverov sa ani odvolací súd nemá dôvod odkloniť.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo
potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým

exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a ak mu
nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda
nemožnosťou realizácie exekúcie.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne
správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že navrhovateľ
podal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v
čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať
(nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným dokazovaním, že rozhodovaciu činnosť
súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný a neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu majetku by muselo
prísť priamo a len týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním
uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci nezistil.

II. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi (povinnosť), aby v lehote 10 dní
od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil (v kolkoch na rube tohto tlačiva, alebo príkazom na
úhradu na označený účet) súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20,-Eur podľa položky č. 7 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov, pričom uviedol, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho
súd vymáhať.

Uvedené uznesenie, ktoré bolo navrhovateľovi prostredníctvom jeho zástupcu spolu s príkazom na
úhradu doručené dňa 06.05.2014, napadol navrhovateľ (prostredníctvom svojho právneho zástupcu)
včas podaným odvolaním, domáhajúc sa jeho zrušenia bez náhrady v celom rozsahu. Súdu prvého
stupňa vyčítal to, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia
a tým je odôvodnenie, teda neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k
jeho vydaniu a tieto môže len hádať. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej,
ako sú odvolanie, dovolanie a podobne, ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Za
súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobníka súdnych poplatkov)
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo/39/2007). V prílohe zákona nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť ani za
podanie dovolania a teda mu bola uložená poplatková povinnosť v rozpore so zákonom v prípade, kde ju
nemal. Použitie analogie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods.
2 Ústavy SR vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18 ca, zákona o súdnych poplatkoch z úkonoch
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 1.10.2012 a teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.
a preto je nutné v súvislosti s podaným dovolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012.

Vyjadrenie k podanému odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP - Občianskeho súdneho poriadku - zákon č.
99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) postupom podľa § 214 ods. 2 OSP a viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (prihliadajúc i na prípadné vady konania pred súdom prvého
stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 1 a 3 OSP) dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdiť.

V danej veci navrhovateľ podal návrh - žalobu dňa 28.9.2012, súd prvého stupňa vo veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 26.08.2013, ktorý rozsudok odvolaním zo dňa 27.02.2014 napadol len navrhovateľ.
Súd prvého stupňa následne napadnutým uznesením rozhodol o poplatkovej povinnosti navrhovateľa
za podané odvolanie.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len
poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Oslobodenie od poplatku upravuje § 4 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v ods. 1 písm. k/ v znení
zákona do 30.9.2012 upravoval (vecné) oslobodenie od poplatku vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré
ustanovenie (§ 4 ods. 1 písm. k/) bolo zrušené od 1.10.2012 - od prijatia zákona č. 286/2012 Z. z.
(novelizácie zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1.10.2012).

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku (§ 6 ods. 2).

Podľa ustanovenia § 18 ca zákona o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, položka
(číslo) 7a znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-Eur.

Uvedená položka 7a bola do zákona vložená od 1.10.2012 (novelou - zákonom č. 286/2012) a až
do súčasnosti menená nebola. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 sa uvádza: „spresňuje sa
ustanovenie o osobnom a vecnom oslobodení od súdnych poplatkov a upravuje sa spoplatnenie konaní
o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom z rozsahu vecného oslobodenia.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zmyslu a účelu zákonných zmien od 1.10.2012 mal
odvolací súd za to, že v prípade súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa jedná o súdny poplatok
vyberaný v občianskom súdnom konaní za konanie súdu (nie teda za úkon súdu), že súdny poplatok
- jeho výška je daná pevnou sumou (podľa sadzobníka) a že v prípadoch vecného oslobodenia v
konaniach o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 1. októbra 2012 došlo k zrušeniu vecného
oslobodenia takýchto konaní od súdneho poplatku, v dôsledku čoho v zmysle prechodného ustanovenia
- § 18ca síce podaná žaloba podaná dňa 28.9.2012 nepodliehala súdnemu poplatku za návrh, avšak
predmetné odvolanie bolo podané (a teda odvolacie konanie začaté) v čase, keď už došlo k zrušeniu
vecného oslobodenia od súdneho poplatku a teda podaním odvolania navrhovateľovi vznikla poplatková
povinnosť podľa platného znenia zákona (v čase začatia odvolacieho konania).

Odvolací súd nesúhlasí s námietkou odvolateľa o neodôvodnení napadnutého rozhodnutia, nakoľko toto
považoval odvolací súd náležite za odôvodnené, keďže z neho vyplýva to, za čo bola navrhovateľovi
poplatková povinnosť vyrubená, v akej výške, v zmysle akého ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch
(a jeho prílohy - sadzobníka).

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.