Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. október 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/67/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113010956
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113010956.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Danice

Veselovskej a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného Ing. F. X., pre trestný čin úverového
podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIz12.09.2014sp.zn.8T/20/2013,naverejnomzasadnutíkonanom
08. októbra 2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému Ing. F. X., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom O.,

F. XXXX/XX, prechodne bytom I., B. XXXX/XX, na slobode,

u k l a d á

podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného
v čase spáchania skutku trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku sa výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá a určuje sa skúšobná doba v trvaní 5 (päť) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 12.09.2014 sp. zn. 8T/20/2013 bol obžalovaný D.. F. X.
uznaný za vinného pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného
v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že dňa 10.12.2004 v B. na E. ulici 3, v sídle
pobočky G. obchodnej banky, a.s., ako konateľ spoločnosti A. I., s.r.o., v úmysle získať úver, uzatvoril
zmluvu o kontokorentnom úvere č. 1355/04/8511 pričom, aby splnil podmienky pre čerpanie úveru,
predložilpracovníčkebanky,Ing.I.P.,daňovépriznaniekdanizpríjmovprávnickýchosôbzazdaňovacie

obdobie za rok 2003, výkaz ziskov a strát k 31.12.2003 a súvahu k 31.12.2003 so sfalšovanými údajmi
o hospodárskom výsledku spol. A. I., s.r.o. a následne v I. na E. ulici č. 1, v pobočke G., a.s., spolu s
nezistenou osobou, ktorú vydával za svoju manželku, RNDr. M. X., podpísali Dohodu o vyplňovacom
zmenkovom práve č. 1358/04/8511 a zmenku č. 499/8511/04 zo dňa 10.12.2004, v dôsledku čoho
mu banka na účet spoločnosti A. I., s.r.o. č. 4001878200 dňa 13.12.2004 previedla 5.000.000,- Sk
(165.969,58,- Eur), ktoré finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu a G., a.s. B. spôsobil škodu
vo výške uvedenej sumy.

Za uvedený trestný čin bol obžalovanému podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku
s použitím § 31 ods. 1, § 33 písm. g/ a § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku uložený
trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) mesiacov nepodmienečne.Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku bol obžalovaný pre výkon
uloženého trestu odňatia slobody zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný Ing. F. X.. V písomných dôvodoch
svojho odvolania obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu zdôraznil, že súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozsudku poukázal predovšetkým na konanie odvolateľa v tom zmysle, že v
prípade, ak by nepredložil sfalšované hospodárske výsledky za rok 2003 alebo rok 2004, alebo v

prípade, ak by manželka M. X. nesúhlasila s avalom zmenky, by mu úver nebol poskytnutý, čím uviedol
zamestnancov banky do omylu v „otázke splnenia podmienok pre jeho poskytnutie“. Odvolateľ k týmto
záverom okresného súdu namietal, že v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom, nebol vykonaný
žiadny dôkaz, z ktorého by takáto skutočnosť vyplývala, nakoľko z dokazovania nevyplynulo, aké boli
podmienky pre poskytnutie úveru všeobecne a konkrétne pre spoločnosť A. I., s.r.o., aké ekonomické
ukazovatele mal žiadateľ o úver spĺňať, prípadne iné podmienky. V celom konaní sa dokazovanie

zameralo výlučne na to či dokumenty predložené banke boli totožné s tými, ktoré boli predložené
daňovému úradu. V tejto súvislosti obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu poukázal na svedeckú
výpoveď Ing. U. O. na hlavnom pojednávaní, z ktorej jednoznačne vyplynulo, že daňové priznanie za
rok 2003 predložené vyšetrovateľom súhlasilo s daňovým priznaním založeným na Daňovom úrade v
Žiline. Odvolateľ poukázal aj na samotné „sporné“ daňové priznanie za rok 2003, súvahu a výkaz ziskov

a strát za rok 2003, z dôvodu, že predná strana daňového priznania je vypísaná odlišným písmom ako
ostatnéstranydaňovéhopriznaniaavýkazziskovastrátasúvahazarok2003súcelévypísanéodlišným
písmom, sídlo spoločnosti na daňovom priznaní za rok 2003 je uvedené J. XX, I. a na výkaze ziskov
a strát a súvahe za rok 2003 je uvedené O. 8, I.. V prípade, ak by mal konať v úmysle uviesť niekoho
do omylu, tak by konal od začiatku premyslene a takéto chyby, by v týchto písomnostiach neurobil. Z

toho opäť vyplýva, že tieto sporné písomnosti za neho predkladal niekto iný. Pochybnosť o samotnom
skutku vzniká aj pri časovom predkladaní podkladov k poskytnutiu úveru, nakoľko G., a.s., resp. jej
pracovník parafoval predložené daňové priznanie za rok 2003 dňa 14.10.2003 a výkaz ziskov a strát a
súvahu za rok 2003 dňa 10.12.2003, t.j. dňa poskytnutia úveru, avšak úverový návrh bol vypracovaný
už dňa 26.11.2003, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede JUDr. X.. Z týchto okolností nie je možné

ustáliť časový priebeh udalostí a predovšetkým to, z akých podkladov čerpala G., a.s. pri schválení
úverového návrhu, keď jej boli poskytnuté podklady k schváleniu až dňa 10.12.2004, t.j. dňa poskytnutia
úveru. Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu ďalej vytýkal okresnému súdu to, že produkované
dôkazy hodnotil v rozpore s § 2 ods. 12 Tr. por. Rovnako nesúhlasil s konštatovaním súdu, že bol zo
skutku usvedčený svedeckými výpoveďami M. X., K. K., K. A., JUDr. P. X., I. P., X. O., zamestnancov

daňového úradu, ako aj na základe záverov znaleckého posudku. Pri správnom postupe mal okresný
súd produkované dôkazy vyhodnotiť v zmysle zásady in dubio pro reo. Procesná situácia zostala
neprehľadná, bolo tu mnoho nezrovnalostí, či už ohľadom časového priebehu skutku, alebo ohľadom
predložených listín, alebo ohľadom konania jednotlivých osôb. Vyslovil presvedčenie, že postupom
orgánu činného v trestnom konaní bol porušený zákon z hľadiska zachovania totožnosti skutku, nakoľko

dňa 26.11.2010 mu bolo podľa § 206 ods. 3 Tr. por. vznesené obvinenie na tom skutkovom základe,
že „... k žiadosti o kontokorentný úver priložil Daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby spol.
A. I., s.r.o. za zdaňovacie obdobie od 01.01.2004 do 31.12.2004 ...“ a v obžalobe krajskej prokuratúry
Bratislava zo dňa 18.11.2013 bolo v skutkovej vete uvedené, že „... aby splnil podmienky pre čerpanie
úveru, predložil pracovníčke banky Ing. I. P., daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za

zdaňovacie obdobie za rok 2003, výkaz ziskov a strát k 31.12.2003 a súvahu k 31.12.2003 ...“. Napokon
odvolateľ dodal, že súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkazy - výsluchy svedkov Ing. F. Q. a Ing. O.
U., pričom tieto osoby mohli objasniť priebeh skutku, resp. podpis sporných listín. Takýmto postupom
okresný súd vážnym spôsobom zasiahol do jeho práv na obhajobu a spôsobil, že napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný. Na základe uvedeného žiadal, aby krajský súd ho v zmysle § 285 ods. 1 písm.

a/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby.

Na prejednanie odvolania obžalovaného Ing. F. X. Krajský súd v Bratislave nariadil vo veci verejné
zasadnutie, ktorého sa zúčastnil obžalovaný Ing. F. X., jeho obhajca ako aj prokurátorka krajskej
prokuratúry. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil splnomocnenec poškodenej spoločnosti B. & C.,

s.r.o., Q. 30, Bratislava F.. X. Q.. Odvolací súd však vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti
splnomocnenca poškodenej spoločnosti, nakoľko na takýto postup boli splnené zákonné podmienky.
Odvolací súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie oboznámením listín, ktoré predložil
obžalovaný, predovšetkým išlo o lekársku správu o jeho zdravotných problémoch, ako aj o dohodu ovykonaní práce, z ktorej je zrejmé, že obžalovaný Ing. F. X. v súčasnosti pracuje pre spoločnosť M.
s.r.o. G..

Na predmetnom verejnom zasadnutí obhajca obžalovaného sa v plnom rozsahu pridržiaval písomne
podaného odvolania a jeho dôvodov. Dodal, že v danej trestnej veci vzniklo mnoho pochybností, či už
z časového priebehu skutku, z predložených listín, či z konania jednotlivých osôb. Vyslovil názor, že
predmetnýskutoknebolnáležitepreukázaný.Ztýchtodôvodovnavrhol,abykrajskýsúdzrušilnapadnutý
rozsudok a sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Pokiaľ by sa odvolací

súd nestotožnil s týmito odvolacími argumentmi, alternatívne navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok
okresného súdu vo výroku o treste a za použitia § 40 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, mu
uložil podmienečný trest odňatia slobody. Poukázal tiež na osobné pomery obžalovaného, ktorý žije
riadnym životom, pracuje pre spoločnosť M. s.r.o. G. a už nemá problémy so zákonom.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla, aby krajský súd odvolanie

obžalovaného ako nedôvodné zamietol. S námietkami obhajoby sa okresný súd vysporiadal v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Prvostupňový rozsudok je správny vo všetkých jeho výrokoch. Čo
sa týka uloženého trestu odňatia slobody, tento bol obžalovanému vymeraný za použitia zmierňovacieho
ustanovenia § 40 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku.

Obžalovaný Ing. F. X. na verejnom zasadnutí konštatoval, že on nemal v úmysle podvodným konaním
získať úver. Tento úver potreboval pre svoju podnikateľskú činnosť. V súčasnej dobe vedie riadny život,
pracuje pre spoločnosť M., s.r.o. G. a uložený trest považuje za stále prísny. Z tohto dôvodu sa domáhal,
aby jeho odvolaniu bolo vyhovené, alternatívne navrhol, aby krajský súd uložený trest zmiernil.

Krajský súd v B. na podklade podaného odvolania oprávnenou osobou preskúmal v zmysle § 317 ods. 1
Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku a tiež aj správnosť postupu konania,
ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, prihliadnuc pritom i na chyby, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. konanie
doplnil dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť a dospel k záveru, že odvolanie

obžalovaného je iba čiastočne dôvodné a to iba ohľadom výroku o treste.

Úvodom je potrebné uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdenej trestnej
činnosti obžalovaného, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie

skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom opísaným vo
výrokovejčastinapadnutéhorozsudku,tentospáchalobžalovanýIng.F.X.aprávezjehokonanianastali
tam uvedené následky, za ktoré je i plne trestne zodpovedný.

K otázke viny obžalovaného, ktorú obžalovaný poprel, krajský súd poukazuje na výsledky vykonaného

dokazovania tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný bol predovšetkým
usvedčovaný výpoveďami svedkov M. X., K. K. a K. A.. S týmito svedeckými výpoveďami korešpondovali
aj svedecké výpovede JUDr. P. X., I. P. a X. O., ako aj svedecké výpovede zamestnankýň daňového
úradu V. F. a Ing. U. O. a napokon aj závery znaleckého posudku z odboru písmoznalectva (išlo o
znalecký posudok vypracovaný znalkyňou Mgr. T. Q.).

Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v
napadnutom rozsudku a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si
ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje.

K odvolacím námietkam obžalovaného treba dodať, že nejde o novú, doteraz neuplatnenú obhajobu
obžalovaného, ale len o opakované tvrdenie z predchádzajúcich štádií trestného konania, s ktorými sa
vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Pokiaľ obžalovaný v odvolacom konaní poukazoval, že žiadneho podvodného konania sa nedopustil,

krajský súd tieto námietky vyhodnotil ako neopodstatnené. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne
preukázané, že v súvislosti s uzatvorením zmluvy o kontokorentnom úvere medzi G. obchodnou
bankou, a.s. X. a obchodnou spoločnosťou A. I., s.r.o., zastúpenou jej konateľom Ing. F. X., ako aj
pri podpisovaní dohody o vyplňovacom zmenkovom práve a pri podpisovaní samotnej zmenky, došlok podvodnému konaniu práve zo strany obžalovaného s cieľom, aby predmetný úver vylákal. Toto
podvodné konanie (aktívne konanie obžalovaného, ktorý konal tak, aby vyvolal u poškodenej banky
určitú subjektívnu predstavu, ktorá sa nezhodovala s objektívnou realitou), teda predchádzalo transferu

majetkovej hodnoty z dispozície poškodenej banky do dispozície obžalovaného. Išlo teda o konanie,
v ktorom obžalovaný ešte pred získaním úveru, jednak sám alebo prostredníctvom inej osoby falšoval
daňové, účtovné, resp. iné doklady, jednak za pomoci inej osoby, ktorá sa vydávala za jeho manželku
(pri zneužití cestovného pasu RNDr. M. X.), táto spoločne s ním podpísala dohodu o vyplňovacom
zmenkovom práve a samotnú zmenku. V danej veci nie je podstatným to, či daňové, účtovné, resp.

iné doklady a písomnosti falšoval sám obžalovaný alebo to urobila iná osoba, ktorá bola do tohto
podvodného konania zainteresovaná.

Ak obžalovaný pred odvolacím súdom uvádzal, že finančné prostriedky z poskytnutého úveru nepoužil
pre svoju osobnú potrebu, ale ich výhradne použil na svoju podnikateľskú činnosť, tak k tomu treba
dodať iba toľko, že pri trestnom čine úverového podvodu, na rozdiel od trestného činu podvodu sa

nevyžaduje, aby zároveň došlo k obohateniu páchateľa alebo inej osoby. Základná skutková podstata
trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 vyžaduje na
svoje naplnenie preukázanie, že veriteľ (poskytovateľ úveru) bol uvádzaný do omylu a v dôsledku toho
došlo k spôsobeniu škody na majetku veriteľa.

K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, že nedošlo k naplneniu znaku, že uviedol do omylu
banku „v otázke splnenia podmienok pre poskytnutie úveru“ krajský súd vyslovuje, že pre banku
je takmer vždy podstatnou podmienkou na poskytnutie úveru pravdivé zistenie týkajúce sa bonity
žiadateľa o úver, t.j. preukázanie žiadateľa, že má zodpovedajúci príjem, ktorý oprávňuje na vyvodenie
predbežného záveru o možnosti (schopnosti) žiadateľa uhrádzať v budúcnosti zmluvne dohodnuté

splátky. Pri posudzovaní „otázky splnenia podmienok na poskytnutie úveru“ banka (celkom logicky)
môže vychádzať len z dokladov, ktoré má k dispozícii pred uzatvorením úverovej zmluvy, pretože len
v tomto štádiu môže posudzovať úverové riziko ohľadom návratnosti finančných prostriedkov zo strany
žiadateľa o úver. Možno preto uzavrieť, že pravdivé, resp. nepravdivé informovanie banky zo strany
žiadateľa o úver, ktorý sa týka jeho bonity alebo bonity obchodnej spoločnosti v mene ktorej koná,

je takou podstatnou skutočnosťou, ktorá v konečnom dôsledku má výrazný (ak nie rozhodujúci) vplyv
na konečné stanovisko banky v tom smere, či poskytne alebo neposkytne žiadateľovi úver. Vedome
nepravdivéinformovaniebankyžiadateľomoúverosvojejbonite,vdôsledkuktoréhojesnímuzatvorená
úverová zmluva a následne sú mu poskytnuté finančné prostriedky, napĺňa znak skutkovej podstaty
trestného činu úverového podvodu (konkrétne znak týkajúci sa uvedenia banky do omylu „v otázke

splnenia podmienok na poskytnutie úveru“) a preto suma získaného úveru predstavuje pre úverového
dlžníkaneoprávnenezískanýprospech(prospechzískanýtrestnýmčinomjevždyneoprávnený,nakoľko
ide o neoprávnenú majetkovú výhodu žiadateľa, na ktorú by inak nemal nárok). Bez lživého informovania
banky by totiž žiadateľovi úver nebol poskytnutý a preto získanie úveru je v príčinnej súvislosti s
uvádzaním nepravdivých údajov banke.

Odvolací súd napokon zameral svoju pozornosť aj ohľadom toho, či zo strany samotnej poškodenej
G. došlo k dodržaniu obvyklej miery opatrnosti pri poskytovaní úveru žiadateľovi a posudzovaniu
svojho rizika. Teória tzv. obvyklej miery opatrnosti poškodeného je založená na spoluzodpovednosti
poškodeného za prípadný spôsobený následok. Teda vychádza z toho, že poškodený pri majetkových

dispozíciách je povinný konať tak, aby eliminoval prípadné škody na svojom majetku, pričom jej
podstatou je to, že poškodený skôr ako vykoná majetkovú dispozíciu, preskúma možnú rizikovosť
takejto majetkovej dispozície dostupnými prostriedkami. V posudzovanej veci poškodená banka pri
posudzovaní žiadosti o úver celkom zjavne nedodržala pravidlá obozretného podnikania bánk a ani
tzv. obvyklú (povinnú) mieru opatrnosti pri nakladaní so svojím majetkom. Banka mohla svoj omyl do

ktorého ju uvádzal obžalovaný svojou žiadosťou, totiž eliminovať dôsledným preverením dokladov, ktoré
boli priložené k žiadosti o úver (prostredníctvom daňového úradu banka mohla celkom ľahko zistiť, že
doklady priložené k žiadosti o úver sú falošné, resp. neúplné). Na strane druhej treba vysloviť, že pokiaľ
obžalovaný zneužil cestovný pas svojej manželky a za aktívnej pomoci doposiaľ nestotožnenej osoby,
ktorá sa vydávala za RNDr. M. X., spolu s touto osobou podpísali dohodu o vyplňovacom zmenkovom

práve a samotnú zmenku, tu vôbec nemožno hovoriť, že nebola u poškodenej banky zachovaná obvyklá
miera opatrnosti, lebo zamestnanec tejto banky by musel vynaložiť viac pozornosti a úsilia, ako je
to bežné v takýchto prípadoch. Z obvyklej, bežnej miery opatrnosti vyplýva aj to, že na vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu úverového podvodu sa inak nevyžaduje,aby klamaný (poškodený) musel vynaložiť nejaké špeciálne (osobitné) úsilie (námahu), ktoré inak v
obdobných prípadoch nie je bežné. Na základe vyššie uvedeného, krajský súd vyslovuje a uzatvára, že
ani prípadné spoluzavinenie poškodeného na spôsobení následku, samo osebe neznamená zbavenie

obžalovaného zodpovednosti za jeho protiprávne konanie.

V súvislosti so spoluzavinením poškodeného na spôsobení následku odvolací súd pripomína, že
trestnoprávna teória ako aj ustálená judikatúra súdov ohľadne príčinného vzťahu medzi konaním
a následkom vychádza tradične z toho, že príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal,

resp. nenastal spôsobom akým nastal. Nie je rozhodujúce, ak k následku došlo pôsobením viacerých
okolností, teda nielen konaním obžalovaného (ale napríklad aj konaním iným osôb alebo neopatrnosťou
poškodeného), pretože určitá činnosť alebo okolnosť, nestráca povahu príčiny len preto, že okrem
nej viedli k následku aj iné činnosti, či okolnosti. Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, ak vedľa príčiny,
ktorá spôsobila následok, pôsobila aj ďalšia, iná príčina, pričom je nerozhodné, ak každá z týchto
príčin bola inak spôsobilá privodiť následok sama osebe alebo mohla tento následok privodiť len vo

vzájomnom spolupôsobení s druhou príčinou (judikatúra R 47/1970). Alebo povedané inak, skutočnosť,
že poškodený svojim neopatrným konaním mal podiel na vzniku následku vo sfére jeho majetku
v žiadnom prípade neznamená, že toto konanie bol výlučnou príčinou vzniku škody na majetku
poškodeného subjektu. Ak by obžalovaný žiadnu žiadosť o úver nepodával, resp. ak by nepodával
žiadosť s nepravdivými údajmi o bonite spoločnosti v mene ktorej konal, bolo by bez významu, že banka

nedodržalaobvyklúmieruopatrnosti,ktorásavyžadujepriposkytovaníúverovadôslednenepreverovala
žiadosť obžalovaného ešte predtým, ako sa rozhodla úver poskytnúť.

Neobstoja ani odvolacie námietky obžalovaného, že v posudzovanej veci došlo k porušeniu totožnosti
skutku. Požiadavka vyslovená v § 234 ods. 2 Tr. por., že skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie a ktorý

bol predmetom vyšetrovania, musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý potom prokurátor podal obžalobu
neznamená, že opis skutkového deja musí byť doslovne zhodný v uznesení o vznesení obvinenia a v
obžalobe. Táto skutočnosť vyplýva z toho, že v priebehu vyšetrovania sa môžu meniť niektoré okolnosti,
ktoré sú predmetom dokazovania. Nesmie sa však zmeniť podstata skutku, ktorá spočíva v konaní a
následku, ktorý bol týmto spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zachovaná totožnosťou konania

alebo následku.

Pokiaľ obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu vytýkal okresnému súdu, že odmietol vykonať
dôkazyvýsluchomsvedkýňD..F.Q.aIng.O.U.,taknadriadenýsúdzpredloženéhosúdnehospisuzistil,
že tieto dôvody odvolania nie sú namieste. Z písomného podania obžalovaného z 10.01.2014 (návrhy

na vykonanie dôkazov), z ústnych podaní obžalovaného na hlavnom pojednávaní nevyplynulo, že by sa
domáhal vypočuť vyššie menované svedkyne. Dokonca na ostatnom odročenom hlavnom pojednávaní
dňa12.09.2014eštepredtým,akosúdI.stupňavyhlásildokazovaniezaskončené,obžalovanýprehlásil,
že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá žiadne. Možno teda vysloviť, že v posudzovanej
trestnej veci pred prvostupňovým súdom boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné

pre spravodlivé rozhodnutie v merite veci. Odvolací súd teda nemá pochybnosti o správnosti i úplnosti
skutkových zistení, ktoré v plnej miere zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, ktoré treba
považovať za dostatočné.

Okresný súd nepochybil, keď protiprávne konanie obžalovaného Ing. F. X. právne kvalifikoval ako trestný

čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Pokiaľ ide
o formu zavinenia, obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 4 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase
spáchania skutku. Úmyselným zavinením obžalovaného boli pokryté všetky znaky skutkovej podstaty
žalovaného úverového podvodu, t. j. konanie (uvedenie iného do omylu v otázke splnenia podmienok
na poskytnutie úveru), následok (škoda na cudzom majetku), ako aj príčinný vzťah medzi konaním a

spôsobeným následkom.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. účinného od 01.01.2006 trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý

je pre páchateľa priaznivejší.S poukazom na vyššie citované ustanovenie, okresný súd správne posúdil trestnosť činu podľa
zákona účinného čase spáchania skutku, nakoľko tento skorší zákon (účinný do 31.12.2005) bol pre
obžalovaného priaznivejší, ako súčasne platný Trestný zákon.

Na strane druhej okresný súd sa náležite nevysporiadal s otázkou trestu uloženého obžalovanému Ing.
F. X.. Pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania
skutku, je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody vo výmere od 5 do 12 rokov. Odvolací
súd považuje uložený trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov nepodmienečne, so zaradením

do I. nápravnovýchovnej skupiny, i keď za použitia zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods.1 Tr. zák.
účinného v čase spáchania skutku, za neprimerane prísny a to najmä vzhľadom na okolnosti prípadu t.j.
spoluzavinenie poškodenej banky na spôsobenom následku, ako je to napokon podrobne rozobraté vo
vyššie uvedených častiach tohto odôvodenia. Rovnako nie je bez významu, že od spáchania trestného
činu uplynula doba takmer jedenástich rokov s tým, že obžalovaný sa už ďalšieho trestného činu
nedopustil. Súd II. stupňa napokon zdôrazňuje, že poškodená banka - G. svoju pohľadávku (nesplatený

úver) odstúpila spoločnosti B. & C., s.r.o. B. a táto si v rámci adhézneho konania neuplatnila žiadnu
náhraduškodyasúčasnenepožadovala,abyobžalovanýbolzaviazanýknáhradeškody.Takýtozvolený
postup poškodená spoločnosť (B. & C., s.r.o. B.) žiadnym spôsobom nevysvetlila.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu

alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej
týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom
kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom.

Na základe uvedeného, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil v časti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a s prihliadnutím na § 322 ods.
3 Tr. por. obžalovanému podľa § 250a ods. 5 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, s použitím §
40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov (§ 58 ods. 1 písm. a/, § 59

ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku) v presvedčení, že takto uložený trest splní svoj účel
tak z hľadiska prevýchovnej požiadavky zákona, ako aj z hľadiska naplnenia požiadaviek špeciálnej a
generálnej prevencie.

V posudzovanej trestnej veci sa vyskytli také okolnosti prípadu, že by ukladanie trestu odňatia slobody v

rámci základnej trestnej sadzby v rozmedzí piatich až dvanástich rokov bolo pre páchateľa neprimerane
prísne, a že účel trestu možno dosiahnuť uložením trestu kratšieho trvania s podmienečným odkladom
jeho výkonu na prísnejšiu skúšobnú dobu.

Pri ukladaní trestu nadriadený súd vzal do úvahy v súlade s ustanovením § 58 ods. 1 písm. a/ Tr.

zák. účinného v čase spáchania skutku, predovšetkým osobu obžalovaného a jeho doterajší spôsob
života. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že obžalovaný má len jeden záznam z roku 2007, avšak
ide o odsúdenie, na ktorý sa vzťahuje fikcia neodsúdenia. Pre úplnosť treba dodať, že obžalovaný
v súčasnosti pracuje pre spoločnosť M., s.r.o. G. a dokonca prácu pre túto spoločnosť dlhšiu dobu
vykonával v zahraničí.

Výkon uloženého trestu odňatia slobody mu krajský súd podmienečne odložil na skúšobnú dobu (§
59 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku) v trvaní päť rokov, pretože túto dobu považoval
vzhľadom na osobu obžalovaného a okolnosti prípadu za primeranú.

Vzhľadom na všetky skutočnosti a právne závery obsiahnuté v odôvodnení tohto rozsudku, odvolací súd
rozhodol tak, ako je uvedené v jeho výrokovej časti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.