Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/281/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114230667
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114230667.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: PC - PLUS,
s.r.o., so sídlom S. Sakalovej 1300, 014 01 Bytča, IČO: 36 402 273, zastúpeného JUDr. Teréziou
Ďatkovou, rod. Krohovou, advokátkou, so sídlom S. XXX/XX, XXX XX L., proti žalovanému: Z. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX I., zastúpeného JUDr. Sabínou Hodoňovou, advokátkou, so sídlom

S. J. XX, XXX XX L., o zaplatenie sumy 18.584,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 40C/183/2014-267 zo dňa 17.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 40C/183/2014-267 zo dňa 17. 06. 2016 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu (označenú ako návrh) zamietol. Súčasne priznal žalovanému
(označenému ako odporca) nárok na 100 %-nú náhradu trov konania proti žalobcovi (označenému ako

navrhovateľ), o výške ktorej súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou okresnému súdu dňa 22.09.2014 sa
žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 18.584,39 Eur, spolu s ročným
úrokom z omeškania vo výške 5,25 % zo žalovanej istiny od 13.04.2014 do
zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho zamestnanec porušil povinnosti pri plnení
pracovných úloh pre zamestnávateľa (žalobcu) tým, že dňa 13.01.2014 porušil inštrukcie pre vodičov,

s ktorými bol dňa 08.02.2013 oboznámený a motorové vozidlo, ktoré mu bolo
zverené s tovarom na jeho prepravu podľa medzinárodného nákladného listu zaparkoval v Španielsku
pred miestom vykládky, ktoré nebolo určené na zaparkovanie a v zmysle inštrukcie bolo ako miesto
zakázané na parkovanie. Práve na tomto mieste došlo ku krádeži tovaru zo
zaparkovaného vozidla, čím bola spôsobená spoločnosti DHL Express (Slovakia) spol. s.r.o., IČO: 31
342 876, so sídlom: Letisko M. R. Štefánika (ďalej len „DHL“), škoda za odcudzený tovar, ktorú si voči
žalobcovitátoobchodnáspoločnosťuplatnilafaktúrouč.2301902984nasumu23.118,87Eur.Porušenie

povinností žalovaného pri výkone jeho práce je v príčinnej súvislosti so škodou, ktorá vznikla žalobcovi,
za ktorú žalovaný zodpovedá na základe prevzatej hmotnej zodpovednosti v plnej výške a preto je
povinný ju žalobcovi nahradiť. Dňa 12.04.2014 prerokoval žalobca so žalovaným požadovanú náhradu
škody, z dôvodu plnenia poisťovne na základe likvidácie poistnej udalosti č. 2146009432 vo výške
4.533,48 Eur, a žiadal od žalovaného nahradiť škodu vo výške 18.584,39 Eur. Žalovaný uznal
záväzok nahradiť škodu, no nesúhlasil s jej splácaním v splátkach, a preto sa počnúc dňom 13.04.2014

ocitol v omeškaní so splnením svojho dlhu žalobcovi.
3. Žalobca tvrdil, že danom prípade došlo k naplneniu všetkých predpokladov zodpovednosti
zamestnanca za škodu. Uplatnený právny nárok odvodzoval z ust. § 178, § 179 ods. 1, § 182 anasl. a § 186 ods. 2 Zákonníka práce titulom osobitnej zodpovednosti zamestnanca za škodu bez
ohľadu na zavinenie. Žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce mu z pracovnoprávneho vzťahu, pokyny
svojej nadriadenej i svoju prevenčnú povinnosť, ktoré bežne pri vykonávaní prepravy pre uvedeného

objednávateľa dodržiaval. Ak by zamestnanec dodržal pokyn zamestnávateľa a parkoval by na určenom
parkovisku, v prípade, že by došlo ku krádeži, zodpovednosť voči žalobcovi by bola uplatňovaná
v zmysle čl. 23 Dohovoru CMR, a tento nárok by bol krytý plnením poisťovne. V takom prípade by
zamestnávateľ nemohol vyvodiť voči zamestnancovi zodpovednosť za spôsobenú škodu. Pre porušenie
povinností zamestnancom, však podľa čl. 29 dohovoru CMR v danom prípade nebolo možné uplatniť

zníženie zodpovednosti za škodu, preto bola v plnej výške uplatnená voči zamestnávateľovi. Opätovne
s poukazom na čl. 29 dohovoru CMR zavinenie žalovaného je rovnocenné úmyslu a navyše žalovaný
mal so zamestnávateľom uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Doporučené
parkoviská boli považované za bezpečné parkoviská, v zmysle nákladného listu si bol vodič vedomý,
aký tovar, v akom množstve a hodnote prepravuje.
4. Žalovaný v konaní popieral, že by pri preprave tovaru dňa13.04.2014 porušil svoje povinnosti

zamestnanca a preto nárok žalobcu označil za nedôvodný.

5. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
6. Zdôraznil, že je potrebné prísne diferencovať medzi dvomi právnymi vzťahmi, ktoré vznikli na základe
zmlúv. Jeden právny vzťah bol založený medzi sporovými stranami, žalobcom ako zamestnávateľom

a žalovaným ako zamestnancom, na základe pracovnej zmluvy, teda pracovno-právny vzťah, v ktorom
sa rozsah práv a povinností zmluvných strán spravuje predovšetkým ustanoveniami Zákonníka práce a
ďalšími pracovnoprávnymi predpismi. Druhý právny vzťah bol založený zmluvou medzi žalobcom ako
dopravcom a obchodnou spoločnosťou DHL Express (Slovakia) spol. s r.o. ako objednávateľom
prepravy, ktorý je obchodnoprávnym vzťahom, spravujúcim sa Obchodným zákonníkom a

Dohovorom CMR. Z daných právnych vzťahov vzniká aj iný druh zodpovednosti za
porušenie zmluvnej povinnosti.
7. Na strane dopravcu je to prísna objektívna zodpovednosť s možnosťou liberalizácie, ktorá v danom
prípade bola uplatnená objednávateľom prepravy podľa či. 29 Dohovoru CMR v rozsahu vyčíslenej
škody za stratený tovar faktúrou č. 2301902984 vystavenej objednávateľom prepravy dňa 31.01.2014

vo výške 23.118,87 Eur, zaslanej spolu so sprievodným listom, ktorým predchádzala reklamácia straty
tovaru pri vykonávanej preprave dopravcom zo dňa 16.01.2014. Uvedená škoda bola dopravcom
uhradená vzájomným započítaním pohľadávok medzi objednávateľom prepravy a dopravcom na
základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 18.02.2014. Aj z predloženej e-mailovej
komunikácie týchto zmluvných strán, ako aj odpovede na reklamáciu zo dňa 06.05.2014 vyplýva, že

objednávateľ dopravy v plnom rozsahu odkázal na Všeobecné zmluvné podmienky dopravcov tovaru
vysokej hodnoty, ku ktorým sa dopravca zaviazal v zmluve zo dňa 04.06.2013 predovšetkým
na časť 10. Bezpečnostných inštrukcií a 11. Zodpovednosť a odškodnenie, pričom výška škody bola
určená podľa hodnoty ukradnutých kusov tovaru podľa obchodnej faktúry FAXCONN č. 4114000038
vystavenej dňa 08.01.2014 (celkové množstvo prepravovaného tovaru 406 ks, odcudzenie - 93 ks, cena

za jeden kus 248,59 Eur) na rozdiel od poisťovne, ktorá vypočítala výšku plnenia dopravcovi na základe
limitovanej zodpovednosti na základe hrubej váhy strateného tovaru. Ďalej argumentovali podpísanou
inštrukciou, ktorou disponovali od vodiča. V rovnakom rozsahu ako bol nárok na náhradu škody
uplatnený voči dopravcovi, a tento si uplatňuje v tomto konaní nárok na náhradu škody
predmetnou žalobou voči zamestnancovi, s rozdielom vo výške, ktorá predstavuje sumu po odpočítaní

poistného plnenia vo výške 4.533,48 Eur, ktorú žalobca preukázal oznámením o ukončení šetrenia
a likvidácie poistnej udalosti zo dňa 09.04.2014 a likvidačným protokolom uplatnená v zmysle č. 23
Dohovoru CMR. Na základe Dohovoru CMR možno vyvodiť zodpovednosť len voči dopravcovi.
8. Náhrada škody a zodpovednosť účastníkov pracovnoprávneho vzťahu je upravená v 8.
časti Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancovi v ust. § 178 ako prevenčná povinnosť a následne

v ust. § 179 až § 181 ako všeobecná zodpovednosť zamestnanca a v ust. § 182 a
nasl. ako osobitná zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách a v ust. § 186
a nasl. rozsah a spôsob náhrady škody. V posudzovanom prípade žalobca svoj nárok na
náhradu škody uplatnený voči žalovanému odvodil z osobitnej zodpovednosti zamestnanca podľa
§ 182 a nasl. Zákonníka práce, vychádzajúc z dohody o hmotnej zodpovednosti uzavretej medzi

zamestnávateľomazamestnancomdňa04.02.2013.Zobsahudohodyvyplýva,žezamestnanecprevzal
hmotnú zodpovednosť za zverené motorové vozidlo DAF XF105, ŠPZ: BY449AR a náves Panav
NV35, ŠPZ: BY485YB, zverené hodnoty podľa inventúrneho zoznamu vyhotoveného v deň podpísania
dohody a ďalšie hodnoty, ktoré mu budú zverené na vyúčtovanie v priebehu výkonu jeho práce. Zapredpokladu, že je naplnená skutková podstata tohto druhu zodpovednosti, jej uplatnenie má prednosť
pred uplatnením všeobecnej zodpovednosti. Vychádza sa z prezumpcie zavinenia zamestnanca a
uhrádza sa celá skutočná škody. Okresný súd konštatoval, že v tejto otázke argumentácia žalobcu nie

je v jednej línii, keďže podporne zavinenie zamestnanca odvodzuje v plnom rozsahu z čl. 29 Dohovoru
CMR, s poukazom na rozsudok NS ČR 23Cdo 2702/2012 zo dňa 12.07.2014, predmetom ktorého
rozhodnutia je nárok na náhradu škody uplatnený proti dopravcovi pri vykonávaní medzinárodnej
prepravy, osobitne sa súd v ňom venuje otázke zavinenia, a to v rovine základu pojmu zavinenie
rovnocenné úmyslu podľa či. 29 Dohovoru CMR. Zamestnávateľ poukazoval na formu nepriameho

úmyslu zamestnanca bez toho, aby sa tento predpoklad napr. pretavil do uplatneného nároku. Žalovaný
dohodu o hmotnej zodpovednosti považoval za rozpornú s dobrými mravmi, a to z dôvodu fatálneho
nepomeru medzi mzdou zamestnanca a hmotnou zodpovednosťou zamestnanca za tovar v hodnote
presahujúcej 200.000,00 Eur, nevytvorením adekvátnych podmienok zamestnancovi, aby sa mohol
o zverené hodnoty starať. K dohode o hmotnej zodpovednosti uzavretej medzi stranami sporu súd prvej
inštancie uviedol, že jej predmetom môžu byť len predmety určené na obeh a obrat ako hotovosti,

ceniny, tovar atď. Z okruhu týchto hodnôt sú vylúčené základné prostriedky - motorové vozidlá. Pojem
„zverenie“ neznamená len odovzdanie v tomto prípade tovaru zamestnancovi, ale možnosť s týmto
tovarom výlučne disponovať. Podľa názoru súdu však tomuto znaku odporuje, že zamestnanec nemal
možnosť fyzicky skontrolovať množstvo prepravovaného tovaru, čo vyplynulo tak z jeho výpovede, ale
aj výpovede žalobcu a žalovaný sa musel uspokojiť s deklarovanými skutočnosťami v nákladnom liste,

čo je podporené aj záväzkom dopravcu vyplývajúceho zo VZP pre dopravcov tovaru vysokej hodnoty.
Z ich bodu 10.5. priamo vyplýva, že dopravca je zodpovedný okrem iného - za dodržanie
zákazu akejkoľvek manipulácie s tovarom, pokiaľ na to nie je daný pokyn vydaný zamestnancom
DHL v písomnej forme, - uistenie sa, že vozidlá prepravujúce tovar budú riadne zaplombované a
uzamknuté priamo na nakládke a bude otestované spojenie s monitorovacím centrom DHL.

Vodič sa musí presvedčiť, že plomba nie je poškodená. Pritom schodok - chýbajúci tovar je rozdiel
medzi skutočným stavom zverených hodnôt zodpovednej osobe a medzi údajmi účtovnej evidencie.
Manipuláciu s tovarom a jeho zabezpečenie v kamióne určenom na prepravu mal však výhradne na
starosti pracovník DHL. Rovnako pracovné podmienky zamestnanca, konkrétne vysoké riziko spojené
s prepravovaným tovarom pri preprave tovaru vysokej hodnoty , (čo je osobitne zdôrazňované v

zmluvných záväzkoch dopravcu), a tiež zdôrazňovaná vedomosť dopravcu o vysokej miere kriminality,
(na ktorú bol upozorňovaný zvlášť dopravca, tak ako to vyplynulo z výpovede svedkyne H.), neboli
podľa názoru okresného súdu zohľadnené pri vytvorení pracovných podmienok zamestnanca. Zároveň
otázka zabezpečenia bezpečnosti prepravy súvisí s povinnosťou zamestnávateľa zabezpečiť realizáciu
bezpečnostných pokynov vo vzťahu k zamestnancovi. Zamestnanec však vykonával prepravu

tovaru sám a bezpečnostné opatrenia boli ponechané v plnej réžii na objednávateľa
prepravy. Spoukazomnavlastnévyjadreniežalobcu-povinnosťouvodičaboloviesťvozidlo
a dodržiavať pokyny od DHL. Na základe obsahu výpovede žalobcu možno zjednodušene uviesť,
že ako zamestnávateľ poskytol zamestnancovi (žalovanému) len nevyhnutné základné podmienky
na vykonávanie činnosti, a to motorové vozidlo, pohonné hmoty na vykonanie vlastnej prepravy

tovaru, pri súčasnom prenesení plnej zodpovednosti za znášanie obchodného rizika, ktoré žalobcovi
vyplývalo z prevzatých zmluvných záväzkov voči zmluvnému partnerovi - DHL. Podľa názoru súdu
zodpovednosť zamestnanca nemožno vyvodzovať len z toho, že podpísal Inštrukciu pre vodičov zo dňa
08.01.2013, nedodržanie ktorej je základom pre uplatnenie zodpovednosti zamestnanca v tomto konaní.
Označenou pracovnou zmluvou vznikol medzi žalobcom a žalovaným pracovný pomer. Pracovný pomer

je v prevažnej miere ovládaný subordinačným princípom, teda osobnou a hospodárskou závislosťou,
podriadenosťou zamestnanca svojmu zamestnávateľovi, jeho pokynom, ako aj tým, že riziko výkonu
práce znáša zamestnávateľ. Vo vzťahu k zamestnancovi má právo dávať pokyny orientované na
usmernenie zamestnanca v spôsobe výkonu jeho práce jedine zamestnávateľ. A jedine zamestnávateľ
má právo kontrolovať ich plnenie s následkom vyvodenia zodpovednosti zamestnanca pri ich neplnení.

Žalovaný v konaní opakovane namietal, že obsah inštrukcie pre vodiča nie je pokynom, ktorý by mu dal
jeho zamestnávateľ. Objednávateľ prepravy nemal s vodičom (t.j. žalovaným) žiaden právny vzťah, na
čo poukázal vo svojej svedeckej výpovedi aj zamestnanec DHL, p. N.. Z prepravnej zmluvy dopravcovi
vyplýval celý rad bezpečnostných predpisov, vo forme záväzku dopravcu zabezpečiť ich dodržiavanie
vodičmi vykonávajúcimi prepravu a spôsob tohto zabezpečenia bol v plnej dispozícii zamestnávateľa.

Týmtosiobjednávateľprepravy(t.j.DHL)vyčerpávajúcozmluvnýmspôsobomzabezpečilzodpovednosť
prepravcu ( t.j. žalobcu) za vykonávanú prepravu. Ak by si bol takýmto dôsledným spôsobom
zabezpečil aj dopravca ako zamestnávateľ zodpovednosť svojich zamestnancov formou uloženej
povinnosti zamestnancovi v rozsahu ním prevzatého záväzku, s upozornením, že na dodržiavanítýchto bezpečnostných pokynov, vrátane dodržiavania doporučených parkovísk bezpodmienečne trvá,
korešpondovalo by tomu právo zamestnávateľa, aby v prípade ich nerešpektovania mohol vyvodiť
zodpovednosť voči zamestnancovi. Zamestnávateľ nemôže vyvodzovať zodpovednosť za porušenie

povinností zamestnancom, ak ich zadanie zamestnancovi nevedel v konaní preukázať. Zhodnotením
výpovedí strán sporu a svedkyne H. dospel okresný súd k záveru, že zamestnávateľ nemal zabezpečený
fungujúci systém informovanosti vodičov formou pokynov a spätnej kontroly, ktorý by korešpondoval
prevzatýmzáväzkomuvedeným:vbode10.2VZPzmluvyuzavretejsDHL,zktoréhovyplýva:„Dopravca
sa zaväzuje oboznámiť všetkých vodičov vykonávajúcich prepravu podľa zmluvy s úplným a

aktuálnym znením Bezpečnostných pokynov. Dopravca sa ďalej zaväzuje oboznámiť sa s
akoukoľvek vykonanou zmenou alebo doplnením Bezpečnostných pokynov.1''' a tiež v bode 10.3 týchto
VZP, z ktorého vyplýva: „Dopravca je povinný nariadiť vodičom po opustení areálu nakládky, okamžite
smerovať do miesta určenia. Dopravca je povinný zabezpečiť, aby vodiči neparkovali nezastavovali
vozidlo mimo schválených parkovísk DHL. V prípade, ak nie je možné parkovanie/zastavenie vozidla
na parkovisku schválenom DHL, je dopravca povinný nariadiť vodičom parkovať za účelom povinnej

a zákonom stanovenej jazdnej prestávky alebo odpočinku alebo zastávky iba na zabezpečených
a bezpečných parkoviskách, to znamená osvetlené, kontrolovaný vstup a výstup, oplotenie, 24/7
stráženie, zabezpečenie priemyselnými kamerami, kde tieto musia byť aj platené,...“. Takýto záver
vyvodil prvoinštančný súd predovšetkým zo spôsobu, akým žalobca preukazoval odovzdanie pokynov
pre vodičov na zabezpečenie bezpečnosti prepravy. Tieto skutočnosti mohla preukázať jedine svedkyňa

H., pracovníčka žalobcu v pozícii dispečerka. Svedkyňa v súvislosti so splnením tejto povinnosti
vo svojej výpovedi uviedla, že vodičovi odovzdala kompletný zoznam parkovísk podľa štátov EÚ, ostatné
inštrukcie boli zahrnuté vo všeobecných podmienkach pre vodičov, tieto existovali v listinnej podobe.
Nebola si však istá, či ich dala vodičovi. Jej výpoveď súd vyhodnotil ako situačnú, konkrétne zameranú
na jedinú prepravu obsahovo veľmi všeobecnú a neurčitú bez preukázania uvádzaných tvrdení, ktorému

chýbalo adresné oboznámenie vodičov s pokynmi pre vodičov v komplexnej podobe, v konečnom
dôsledku sa obmedzujúcu len na jej dané slovné upozornenia, čo považoval súd za
nedostatočné.Zvýpovedežalovanéhopredsúdomvyplýva,žeakovodičnebolžalobcomoboznámenýo
súhrnepokynov,ktorýchdodržiavaniemalzabezpečiťprávezamestnávateľ.Vyplývatoajzoskutočnosti,
že žalovaný nevedel, ako má riešiť porušenie plomby pri bežnej cestnej kontrole policajtmi, či spôsob

parkovania pri poruche motorového vozidla v Maďarsku. Zamestnávateľ sa doslova spoliehal, že všetko,
čo bude zamestnanec potrebovať, zabezpečí dispečing DHL. Navyše súd vyhodnotil výpoveď svedkyne
H. ako nevierohodnú vychádzajúc z tvrdenia, že náhodou v nedeľu skontrolovala polohu vodiča, pretože
sa jej nezdalo, kde stojí, za situácie, že sama monitorovacia firma na základe GPS systému
vyhodnotila parkovanie vozidla ako správne, bez akéhokoľvek pokynu na preparkovanie vozidla, a

následne presnú polohu vozidla zistila až dopytom vodiča po odcudzení tovaru. Z výpovede menovanej
svedkyne nevyplynulo, že by monitorovala a kontrolovala polohu vodiča vždy
priebežne počas prepravy, dávala mu konkrétne pokyny v súlade s využitím bezpečnostných
parkovísk, so zoznamom ktorých disponovala, s predpokladaným parkovaním
vodiča vzhľadom na jeho predpokladaný výkon jazdy a takýmto naznačeným spôsobom sa správala

preventívne k vzniku škody. Žiadnym iným dokumentom adresovaným zamestnancovi zamestnávateľ
(t.j. žalobca) nevedel bezpečným spôsobom preukázať vedomosť zamestnanca (t.j. žalovaného) o
bezpečnostných pokynoch. Nie je možné akceptovať tvrdenie žalobcu, že bezpečnostné pokyny pre
vodičov boli výbavou vozidla, ktorým disponoval vodič. Ide nielen o nepreukázané tvrdenie, ale aj
neadresné zadanie pokynu zamestnancovi v súvislosti s výkonom jeho práce, ktoré legitímne nastoľuje

otázku, kto ako predchádzajúci vodič disponoval týmto vozidlom. Pritom sám žalobca vo svojej
výpovedi uviedol, že o bezpečnostných pokynoch bol vodič oboznámený na nakládke,
kde bol poučený, že má parkovať na bezpečnostných parkoviskách, ako to vyplývalo zo zmluvy medzi
DHL a PC Plus, s.r.o. Zamestnávateľ sa tak ocitol v dôkaznej núdzi.
9. Ak zamestnanec dodržiaval aj bezpečnostné parkoviská a riadil sa pokynmi DHL, vychádzal zo

svojej nadobudnutej praxe pri obdobných prepravách, teda v rámci svojich schopností a vedomostí si
počínal starostlivo. Preto parkovanie vodiča na inom mieste, ako bolo uvedené v inštrukcii, konkrétne
ako bolo zistené a nebolo medzi stranami ani sporné, nemožno hodnotiť ako porušenie povinnosti
zamestnanca pri výkone jeho práce. Argumentácia žalobcu zameraná na zákonom stanovené povinné
prestávky vodiča a dovolený výkon vodiča v jednotlivé pracovné dni, naplánovaný termín vykládky, práve

v spojení s dodržaním bezpečnosti pri parkovaní vozidla by mala význam pri splnení
vyššie uvedenej elementárnej povinnosti zamestnávateľa. Pre úplnosť okresný súd dodal, že rozvrhnúť
pracovný čas vodičovi podľa nariadenia ES č. 561/2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov
v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy je povinnosťou zamestnávateľa a informáciou orozvrhnutí pracovného času musí zamestnávateľ zamestnancovi oznámiť vopred. Z výpovede svedkyne
H. vyplynulo, že vodič si mal naplánovať cestu tak, aby zaparkoval na doporučenom parkovisku. Z
uvedeného možno vyvodiť záver, že ani túto povinnosť si zamestnávateľ neplnil. Ďalšou okolnosťou,

ktorú nezohľadňoval žalobca pri vzniku škody je zavinenie páchateľov trestného činu krádeže.
Aj napriek tomu, že z ním predložených dôkazov bolo preukázané odcudzenie tovaru,
ako aj ohlásenie tejto skutočnosti vodičom, v poskytnutí plnej jeho súčinnosti - preklad prehlásenia
vodiča zo dňa 13.01.2014 o oznámení krádeže. Z vyššie uvedených dôvodov nemôže zamestnávateľ
uplatňovať u zamestnanca zodpovednosť za spôsobenú škodu ani v rovine osobitnej zodpovednosti,

(za schodok na zverených hodnotách, ktoré bol povinný vyúčtovať), a to na základe
uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti uzavretej stranami, pretože tieto dôvody žalovaného v
tomto konkrétnom prípade zbavujú tejto zodpovednosti v plnom rozsahu a výkon práva z tejto dohody by
bol v rozpore s dobrými mravmi. Zodpovednosť zamestnanca za škodu nie je pritom daná ani v rovine
všeobecnejzodpovednosti,pretoževdanomprípadeniesúnaplnenézákonnékumulatívnepredpoklady
zodpovednosti za škodu. U žalovaného totiž absentuje protiprávnosť konania a zavinenie. Po zvážení

všetkých okolností prípadu, súd prvej inštancie zdôraznil, že vyvodenie zodpovednosti za škodu voči
zamestnancovi, by bolo výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi aj s prihliadnutím na
neprimeranosť medzi výškou deklarovaného príjmu vodiča a hodnotou prepravovaného tovaru, ktorý mu
bol zverený na prepravu v súvislosti s výkonom jeho povolania. Bolo by popretím základných povinností
zamestnávateľa z platne uzavretého pracovného pomeru pri prenesení plnej zodpovednosti

na zamestnanca.
10. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 151 ods. 7 O.s.p. tak, že
priznal žalovanému náhradu trov vyjadrenú 100% úspechom v spore proti žalobcovi, s tým, že výška
týchto trov bude určená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a súčasne prizná žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
12. Uviedol, že posudok okresného súdu nepovažuje za správny, a to najmä z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Zdôraznil, že žalobca si ako zamestnávateľ voči žalovanému ako

zamestnancovi uplatnil žalobou nárok zo zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi porušením povinnosti zamestnanca pri plnení jeho pracovných úloh. Žalobca svoj nárok na
náhradu škody odvodzoval z porušenia povinností žalovaného, ktoré vyplývali z jeho pokynov, aby
parkoval na vymedzených (doporučených) parkoviskách v zmysle zoznamu parkovísk odovzdávanom
na nakládke tovaru a aby dodržiaval pokyny objednávateľa prepravy (ďalej len „DHL“) vyplývajúce z

inštrukcií odovzdávaných mu na nakládke tovaru a ktorých porušenie viedlo ku
krádeži prepravovaného tovaru. Voči žalovanému si žalobca uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody
v prvom rade bez ohľadu na jeho zavinenie na základe uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti.
Pre prípad, že by mal súd za to, že žalovanému osobitná zodpovednosť podľa § 182 Zákonníka práce
nevznikla, žalobca poukázal na to, že zavinenie žalovaného na vzniknutej škode je potrebné vyhodnotiť

ako úmyselné s ohľadom na článok 29 ods. 2 Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej
nákladnej doprave (ďalej len „Dohovor CMR“) a na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 23Cdo
2702/2009 zo dňa 17.12.2014, pričom úmyselné zavinenie vylučuje obmedzenie rozsahu náhrady škody
v zmysle ust. § 186 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolateľ sa nestotožnil so závermi okresného súdu
uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynulo, že žalovaný porušil pokyn na dodržiavanie doporučených parkovísk, pričom
akékoľvek upozornenia žalobcu realizované jeho nadriadenou zamestnankyňou v podstate odignoroval
a vedome nepravdivo informoval o svojom státí s motorovým vozidlom svoju nadriadenú i pracovníka
DHL. Konanie žalovaného tak vôbec nemožno označiť za starostlivé počínanie si, tak ako to konštatoval
okresný súd. Zo skutočností uvádzaných žalovaným v priebehu prvoinštančného konania pritom

vyplynulo, že si bol vedomý toho, že vykrádanie je na bežnom poriadku, potvrdil, že nestál na parkovisku
a že mu bolo dispečerkou povedané, že najbližšie parkovisko je vzdialené 20 km. Žalovaný však už
podľa jeho vyjadrenia autom nemohol hýbať, lebo mal vyčerpaný denný čas jazdy. Súčasne žalovaný
uviedol, že bol zamestnávateľom poučený, že má byť v kontakte s DHL, pred koncom jazdy sa má hlásiť,
aby mohol bezpečne zaparkovať a podľa jeho vyjadrenia i počas iných prepráv stál na doporučených

parkoviskách. Z výpovede svedkyne H., nadriadenej žalovaného, vyplynulo, že žalovaný bol povinný
dodržiavať bezpečnostné predpisy od DHL, ktoré podpísal, a teda vedel o tom, že má parkovať na
bezpečných parkoviskách. Ich zoznam dostal od DHL. Svedkyňa upozorňovala vodiča, že vždy ráno si
má pozrieť zoznam s parkoviskami a trasu, aby to stihol a odsúhlasiť si to s DHL. Aj svedok N. uviedol,že prebehla komunikácia s dispečerkou, aby vodič dodržiaval bezpečné parkoviská, ktorá potvrdila
dodržanie tejto požiadavky s tým, že inštruujú vodičov tieto dodržiavať. Za tejto situácie podľa názoru
žalobcu nie je možné zbaviť zamestnanca zodpovednosti za škodu. Zákonník práce totiž nepodmieňuje

zodpovednosť za škodu určením výšky mzdy, pri dojednaní ktorej je alebo nie je zamestnanec
zodpovedný za škodu. Už z vyššie uvádzaných skutočnosti možno ustáliť, že žalovaný porušil povinnosť
priplneníjehopracovnýchúloh,atododržiavaťinštrukcieodDHL,ktorépodpísal,dodržiavaťparkovanie
na bezpečných parkoviskách a bezpečné parkovanie si odsúhlasiť s DHL. Zodpovednosti zamestnanca
za škodu nemôže zbaviť skutočnosť, že zoznam parkovísk a inštrukcie pre vodičov vypracovala DHL,

ak zamestnanec dostal pokyn na ich dodržiavanie. Neobstojí preto záver okresného súdu, že by pokyny
pre vodičov pre vyvodenie zodpovednosti v danom prípade mali byť urobené v komplexnej podobe,
teda v rovnakom rozsahu, v akom na seba prevzal záväzky zamestnávateľ, resp. aj vo vzťahu k iným
prepravám a že slovné upozornenia zo strany nadriadenej žalovaného sú nedostatočné. Žalobcovi nie
je zrejmé, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že by bezpodmienečne netrval na dodržiavaní
doporučených parkovísk. Žalobca mohol zabezpečiť správnosť svojich pokynov vo vzťahu k určeniu

bezpečných parkovísk len tým spôsobom, že upozornil žalovaného, aby dodržiaval zoznam parkovísk
odovzdaných mu DHL. Aj svedok N. v podstate vo svojej výpovedi potvrdil, že zoznam sa mohol
meniť a súčasne vypovedal, že niektoré miesta, ktoré na zozname neboli, kde vodič ohlásil, že stojí,
museli byť akceptované a akceptovateľné pre DHL. Za danej situácie nemohol to byť žalobca, ktorý
by určil žalovanému, ktoré konkrétne parkovisko je z pohľadu DHL bezpečné a pri dodržaní ktorého

by nenastúpi režim v zmysle článku 29 Dohovoru CMR. V zmysle pokynu žalobcu mal žalovaný buď
parkovať na parkoviskách podľa zoznamu parkovísk, alebo si parkovanie na inom mieste
odsúhlasiť s DHL. Samotný žalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že pred koncom jazdy sa mal hlásiť,
aby mohol bezpečne zaparkovať. Ako vyplynulo z výpovede svedka N. a ním poskytnutých listinných
dôkazov, žalovaný len zaslal SMS správu, že prišiel na vykládku v Barcelone, čo viedlo k ukončeniu jeho

monitorovania. Súd prvej inštancie považoval písomnú inštrukciu, ktorú žalovaný podpísal pri plnení
svojich pracovných povinností v súvislosti s ním vykonávanou prácou, za nezáväznú, a to napriek tomu,
že ju podľa pokynov žalobcu mal dodržiavať, a to z dôvodu, že ju vypracovala DHL. Nepreukázanie
protiprávneho konania žalovaného zo strany žalobcu súd tak založil na neexistencii
písomných dokumentov, z ktorých by vyplývala vedomosť žalovaného o bezpečnostných pokynoch a

ústne pokyny považoval za nedostatočné, keď výpoveď svedkyne, ktorá dávala žalovanému pokyny,
vyhodnotil ako nevierohodnú. Odvolateľ zdôraznil, že z inštrukcie pre vodiča podpísanej žalovaným
vyplýva jeho záväzok vykonávať prestávky výhradne na parkoviskách uvedených v inštrukcii a prísny
zákaz parkovať pred miestom vykládky. Predmetné záväzky musel žalovaný dodržiavať vo vzťahu k
žalobcovi, s ktorým bol v pracovnoprávnom vzťahu a prostredníctvom žalovaného ich žalobca musel

dodržiavať vo vzťahu k DHL. Žalobca ďalej vyčítal okresnému súdu, že výpoveď svedkyne H. vyhodnotil
ako nevierohodnú z dôvodu, že uviedla, že náhodou v nedeľu skontrolovala polohu vodiča, pretože
sa jej nezdalo, kde stojí, pričom však sama monitorovacia firma na základe GPS systému vyhodnotila
parkovanie vozidla ako správne, bez akéhokoľvek pokynu na preparkovanie vozidla a následne presnú
polohu vozidla zistila až dopytom vodiča po odcudzení tovaru. Podľa názoru odvolateľa tieto skutočnosti

však z dokazovania nevyplynuli a vyhodnotenie výpovede svedkyne ako nevierohodnej žalobca označil
za prekvapivé. Z výpovede svedka N. totiž vyplynulo, že majú v systéme nahraté tzv. zóny s rôznou
toleranciou, pričom v danom prípade bola zaznamenaná poloha v rámci zóny vykládky, čo však
neznamená, že dispečerka pri pohľade na GPS nemohla vidieť, že vozidlo stojí zle, napríklad pred
miestom vykládky, alebo na inom ako doporučenom parkovisku. Svedkyňa H. pritom vypovedala, že

státie žalovaného preverovala u žalovaného, ktorý ju ubezpečil, že stojí na dobrom mieste, že nie je
tam sám a že to nahlásil na DHL. Svedkyňa tak nemala možnosť žalovaného presviedčať alebo nútiť
ho na diaľku preparkovať, a to aj s ohľadom na to, že žalovaný sám vypovedal, že podľa jeho tvrdenia
mal vyčerpaný denný čas jazdy, čo v danom momente nemal možnosť žalobca preveriť, keďže karta
vodiča bola v tachografe vo vozidle. Odvolateľ akcentoval, že to bol žalovaný ako kvalifikovaný vodič,

ktorý mal dodržiavať bezpečné parkovanie, nielen na základe pokynov svojho zamestnávateľa, ale aj
v zmysle svojej kvalifikácie a povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov. V
tejto súvislosti odvolateľ poukázal na čl. 12 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 561/2006
z 15.03.2006, v zmysle ktorého sa vodič môže odchýliť od určených časov jazdy, a to práve z dôvodu,
aby došiel na miesto vhodné na zastavenie a zaistil bezpečnosť osôb, vozidla alebo jeho nákladu.

Rovnako okresný súd opomenul prihliadnuť na prevenčnú povinnosť zamestnancov. Sám žalovaný totiž
potvrdil, že vykrádanie je na bežnom poriadku, no napriek tomu ohrozil seba i náklad tým, že zaparkoval
vozidlo na viac ako 24 hodín na krajnici pred skladom elektronických zariadení. Len žalovaný pritom
v danom čase najlepšie vedel, že nestojí na parkovisku, ktoré mu uviedla dispečerka a že nestojí anina mieste, ktoré by odsúhlasila DHL, ako to tvrdil dispečerke. Žalovaný tak vedel, že svojím konaním
porušil pokyny ohľadne bezpečných parkovísk a pre prípad ich porušenia s tým bol uzrozumený,
veď ako uviedol sám súd, žalovaný inak dodržiaval bezpečné parkoviská a riadil sa pokynmi DHL.

Práve toto svedčí, o tom, že žalovaný bol poučený žalobcom, aby bezpečné
parkoviská a pokyny DHL dodržiaval. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že tak vyvodenie osobitnej
zodpovednosti z dohody o hmotnej zodpovednosti, (z dôvodu nemožnosti fyzickej kontroly množstva
prepravovaného tovaru), ako aj vyvodenie všeobecnej zodpovednosti z dôvodu výšky deklarovaného
príjmu a hodnoty prepravovaného tovaru by bolo v rozpore s dobrými mravmi, tento jeho záver nie

je správny. Žalovaný bol prítomný na nakládke tovaru. Nič mu teda nebránilo v kontrole množstva
prepravovaného tovaru. Podpisom na nákladnom liste vodič deklaruje, že predmetný druh a množstvo
tovaru prepravuje. Skutočnosti uvádzané súdom, ktoré mali brániť žalovanému v kontrole množstva
tovaru, sú práve postupmi, ktorými sa náklad pri nakládke zabezpečuje, aby k
schodku nedošlo a je zrejmé, že o zverený tovar sa žalovaný mal starať práve tým, že by vozidlo,
v ktorom ho prepravoval, zaparkoval na doporučenom bezpečnom parkovisku. Navyše porušenie

povinností zamestnanca nemožno ospravedlňovať tým, koľko zamestnanec u zamestnávateľa zarába.
Zamestnanec dobrovoľne vstúpil do pracovnoprávneho vzťahu so zamestnávateľom a výška
jeho mzdy bola predmetom ich vzájomnej dohody. Ospravedlnenie konania žalovaného s poukazom na
dobré mravy nemôže preto obstáť, čím robí rozhodnutie súdu čiastočne nepreskúmateľným. Pokiaľ súd
prvej inštancie žalobcovi vytkol, že vopred nerozvrhoval pracovný čas žalovanému a že nezohľadnil pri

vzniku škody zavinenie páchateľov trestného činu krádeže, odvolateľ poukázal na fakt, že z výpovede
svedkyne H. nevyplýva, že by si žalobca predmetnú povinnosť neplnil. Svedkyňa len uviedla, že mal
cestu plánovať tak, aby jeho trasa viedla na doporučené parkovisko. Zamestnávateľ počas vykonávanej
prepravy nemá možnosť skontrolovať presné dodržiavanie času jazdy, nakoľko nemá prístup k údajom z
karty vodiča. Bol to práve vodič, ktorý bol povinný ovládať aj výnimky týkajúce sa času jazdy a v prípade

parkovania na iných ako doporučených parkoviskách, odsúhlasiť si státie na konkrétnom mieste s DHL.
Prípadné nedodržanie povinnosti rozvrhnutia času, nemôže mať žiaden vplyv na porušenie povinnosti
žalovaného parkovať na doporučených parkoviskách, naviac, ak by jeho čas rozvrhnutý nebol, potom
by mu nebránil žiaden určený čas jazdy v tom, aby sa s vozidlom premiestnil na o 20 km vzdialené
parkovisko od miesta, kde stál. Zavinenie páchateľov trestného činu krádeže nemá žiaden vplyv na

mieru zodpovednosti žalovaného. V danom prípade je potrebné vnímať konanie žalovaného v pozícii
spolupáchateľstva na predmetnom trestnom čine, a teda vo vzťahu ku škode v pozícii
solidárnej zodpovednosti. Pokiaľ by žalovaný na danom mieste nestál, ku krádeži nemuselo vôbec dôjsť.
Z uvedených skutočností vyplýva, že predmetné konanie žalovaného bolo porušením jeho povinností
v súvislosti s výkonom jeho práce, že žalobca na žalovaného neprenášal viac zodpovednosti, než mu

vyplývalo z jeho pracovného zaradenia a už vôbec nie zodpovednosť za znášanie obchodného rizika.
Žalovaný i napriek opakovanému upozorneniu nezaparkoval vozidlo pri vykonávaní danej prepravy na
doporučenomparkovisku,pričomjehokonaniemožnooznačiťakoľahkovážne.Zbaveniezodpovednosti
zamestnancapritakzávažnomľahkovážnomprotiprávnomkonanízdôvodov,naktorépoukázalokresný
súd, odvolávajúc sa na dobré mravy, nie je podľa názoru odvolateľa akceptovateľné a deklaruje v

podstate oprávnenie vodiča konať nezodpovedne a nestarať sa o zverené hodnoty napriek tomu, že ich
dobrovoľne prevzal a pracovné podmienky so svojím zamestnávateľom dohodol.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi náhradu odvolacieho konania.

14. Uviedol, že žalobca vo svojom opravnom prostriedku uvádza, že svoj nárok na
náhradu škody odvodzoval z porušenia povinnosti žalovaného, ktoré vyplývali z jeho pokynov, aby
parkoval na vymedzených (doporučených) parkoviskách v zmysle zoznamu parkovísk odovzdávanom
na nakládke tovaru a aby dodržiaval pokyny objednávateľa prepravy (ďalej len „DHL“) vyplývajúce z
inštrukcií. Žalovaný zdôraznil, že žalobca v konaní najskôr odvodzoval zodpovednosť žalovaného len

z porušenia povinností, ktoré vyplývali z inštrukcie pre vodičov, s ktorou podľa žaloby bol oboznámený
dňa 08.02.2013. Až po tom, čo žalovaný realizoval svoju procesnú obranu, začal žalobca tvrdiť, že
žalovaný bol poučený aj o bezpečnostných pokynoch, a to slovne a neskôr začal žalobca tvrdiť,
že bezpečnostné pokyny boli dokonca súčasťou povinnej výbavy automobilu. Okresný súd dospel k
správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že by žalovaného niekedy oboznámil s bezpečnostnými

pokynmi pre vodičov a so zoznamom doporučených parkovísk. Žalobca teda nepreukázal, že by
niekedy inštruoval žalovaného, aby plnil pokyny od tretích osôb. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že jediný, kto dal žalovanému inštrukcie, bola obchodná spoločnosť DHL, a teda subjekt odlišný
od zamestnávateľa. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že zmluvný vzťah medzi zamestnancom azamestnávateľom platí inter parters, a preto takýto pokyn od tretej osoby je irelevantný. Okrem toho
dokument s názvom „Inštrukcie pre vodičov“, ktorý ako jediný žalovaný prevzal, mu nezakazoval stáť
pred skladom vykládky na adrese, kde došlo ku krádeži tovaru. Z uvedeného dokumentu vyplynulo, že

je prísne zakázané parkovať vozidlo pred skladom vykládky na adrese Castellar del Valles. Žalovaný
vozidlo pred skladom uvedenej vykládky nikdy neparkoval. Z tohto dokumentu taktiež vyplýva, že
parkoviská, ktoré sú v ňom uvedené, sú v porovnaní s ostatným textom veľkými tlačenými písmenami
označené ako DOPORUČENÉ, a nie ako „záväzné“ alebo dokonca „bezpečné“ - tak ako ich počas
konania označoval žalobca. Odovzdanie akýchkoľvek iných dokumentov, resp. udelenie akýchkoľvek

inštrukcií zo strany žalobcu o tom, že žalovaný má dodržiavať pokyny zo strany tretích osôb, nebolo
v konaní preukázané. Žalovaný sa tiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že z výpovede nadriadeného
(svedkyne H.) vyplynulo, že žalovaný bol povinný dodržiavať bezpečnostné predpisy od DHL, ktoré
podpísal a že vedel o tom, že má parkovať na bezpečných parkoviskách, ktorých zoznam od DHL
dostal. Sama svedkyňa H. neuviedla, že by bola nadriadenou žalovaného, ale len „akoby nadriadenou“.
Rovnako uviedla, že si nie je istá, či dávala vodičom bezpečnostné pokyny pred jazdou. Okresný súd

správne preto vyhodnotil jej výpoveď ako tendenčnú a situačnú. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že by odignoroval akékoľvek upozornenia žalobcu realizované jeho nadriadenou zamestnankyňou
a že vedome nepravdivo informoval o svojom státí s motorovým vozidlom tak nadriadenú, ako aj
pracovníka DHL. Žalovaný totiž oznámil pracovníkovi DHL, že je na mieste vykládky, čo bola pravda.
Svedkyni H.alovaný oznámil, že stojí dobre a že je tam viac kamiónov. Pokiaľ bola svedkyňa H.

skutočne nadriadená žalovanému, mala dať žalovanému pokyn, aby toto miesto opustil. Žalovaný
takýto pokyn vôbec nedostal, či už od svedkyne H. alebo od DHL. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že mohol zabezpečiť správnosť pokynov len tým spôsobom, že upozornil žalovaného, aby
dodržiaval zoznam parkovísk odovzdaných mu DHL, s týmto jeho tvrdením žalovaný nesúhlasil. Je totiž
zrejmé, že pokiaľ mal žalovaný dodržiavať aktuálny zoznam doporučených parkovísk, mal mu byť jeho

zamestnávateľom - žalobcom odovzdaný pred začiatkom jazdy. Navyše v dobe internetu nie je problém
poslať aktuálny zoznam doporučených parkovísk prepravcovi - žalobcovi tak, aby ho mohol odovzdať
svojmu zamestnancovi - žalovanému pred nástupom na cestu. Tvrdenia žalobcu tak nemôžu obstáť.
Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní uvádza, že existovali aj parkoviská akceptované a akceptovateľné,
z čoho vyplýva, že žalovaný si mal v zmysle inštrukcií vybrať medzi parkoviskami „doporučenými“,

„bezpečnými“, „akceptovanými“ a „akceptovateľnými“, takéto tvrdenie žalovaný považuje v otázke
určitosti tvrdených pokynov a následného vyvodenia zodpovednosti žalovaného za neprípustné. Okrem
toho z inštrukcie pre vodičov, ktorú žalovaný podpísal, vyplýva, že žalovaný sa zaviazal vykonávať
veľké bezpečnostné prestávky výhradne na doporučených parkoviskách. Taktiež z tohto dokumentu
vyplýva prísny zákaz parkovať vozidlo pred skladom vykládky na adrese Castellar del Valles. Žalovaný

nevykonával bezpečnostnú prestávku, pretože dorazil do miesta vykládky, t.j. do cieľa svojej cesty.
Povinnosť parkovať na doporučených parkoviskách sa ho tak netýkala. Taktiež žalovaný neporušil
inštrukciu parkovať pred skladom vykládky na adrese Castellar del Valles, keďže odstavil vozidlo na
mieste vykládky, ktoré bolo od Castellar del Valles vzdialené niekoľko desiatok kilometrov. Žalovaný
nedostal pokyn na preparkovanie vozidla ani od DHL, a ani od svedkyne H.. Tvrdenie žalobcu, že

svedkyňa H. nemala možnosť presviedčať žalovaného alebo ho nútiť, aby vozidlo preparkoval, je
nezrozumiteľné, keďže v podanom odvolaní sám žalobca stavia svedkyňu H. do pozície nadriadenej
žalovanému, hoci ona sama tvrdila, že je len akoby jeho nadriadená. Rovnako nemožno súhlasiť so
záverom odvolateľa, že žalovaný nemal možnosť fyzickej kontroly množstva prepravovaného tovaru
a že táto okolnosť z dokazovania nevyplynula. Sám konateľ žalobcu na pojednávaní dňa 15.05.2015

uviedol „čo sa týka bezpečnostných predpisov, tak pri preprave televízorov na adrese firmy FAXXCONN
v Nitre, sa naložili televízory, ktoré boli zaplombované a zaistené visiacim zámkom, to znamená, že
náš vodič nemal absolútne prístup tam“. Pokiaľ sa žalobca vo svojom opravnom prostriedku nestotožnil
so záverom súdu prvej inštancie, že vyvodenie zodpovednosti za škodu voči
zamestnancovi by bolo výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi aj s prihliadnutím na neprimeranosť

medzi výškou deklarovaného príjmu vodiča a hodnotou prepravovaného tovaru, ktorý mu bol zverený
na prepravu v súvislosti s výkonom povolania s odkazom na dvojstranný právny vzťah účastníkov, tieto
odvolacie námietky označil žalovaný ako irelevantné. Poukázal pritom na Nález Ústavného súdu SR
sp.zn.I.ÚS501/2011zodňa03.10.2012,vzmyslektoréhopracovnoprávnateóriaopakovanezdôrazňuje
ochrannú funkciu pracovného práva, ochrana slabšej strany je stále základným a najdôležitejším

cieľom sledovaným pracovným právom, vo svojej podstate ide o raison d'etre existencie samotného
pracovnoprávneho kódexu a nadväzujúcej právnej úpravy. Podľa článku 2 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s
dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníkapracovno-právneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej
inštancie, ako aj z podaného opravného prostriedku jednoznačne vyplýva, že v obchodnej spoločnosti
žalobcu neboli dôsledne rozdelené úlohy zamestnancom. Pri preprave nebolo zrejmé, kto je komu

nadriadený, resp. „akoby nadriadený“, kto komu môže dávať pokyny, resp. ho nútiť, aby preparkoval
vozidlo, ak stálo zle zaparkované. Žalobca nedal žalovanému pokyny, aby sa pri plnení pracovných
povinností riadil pokynmi tretích osôb a nedal žalovanému ani bezpečnostné pokyny v písomnej či
ústnej podobe. Rovnako žalobca nedal žalovanému ani zoznam doporučených parkovísk, namiesto
toho sa spoliehal na tretiu osobu (DHL), ktorá odovzdala žalovanému akúsi inštrukciu pre vodičov,

v ktorej je zoznam doporučených parkovísk. Pokyny v tejto inštrukcii sú však absolútne zmätočné a
nejednoznačné, navyše tretia osoba (DHL) sama prostredníctvom svojho zástupcu uviedla, že nebola
so žalovaným v žiadnom zmluvnom vzťahu. Žalobca sa tak spoliehal na DHL, ktorej zástupca vo svojej
výpovedi uviedol, že nemá žiadne „páky“ na to, aby dávali vodičom záväzné pokyny. Žalobca si teda
nesplnilanielementárnepovinnostizamestnávateľaažalovanémunezatrieďovalpracovnýčas.Votázke
pokynov zamestnancov sa spoliehal na tretie osoby. Aj napriek skutočnosti, že žalobca mal vedomosť

o tom, že žalovaný prepravuje lukratívny tovar, ktorý je často predmetom krádeží, nevybavil predmetné
motorové vozidlo alarmom a žalovaného poslal na cestu samého. Žalobca sa nezaujímal o priebeh
trestnéhokonaniaasámuviedol,žepodpísalnevýhodnúzmluvu,kdesúvšetkypovinností„navalené“na
dopravcu. Pre žalobcu nebolo nič jednoduchšie, ako preniesť celú svoju zodpovednosť na zamestnanca,
ktorý pri poberaní mzdy vo výške 337,00 Eur v hrubom, zodpovedá za tovar v hodnote prevyšujúcej

200.000,00 Eur a ktorý si nemohol prevzatý tovar ani skontrolovať. Navyše žalobca dal žalovanému
podpísať dohodu o hmotnej zodpovednosti aj za motorové vozidlo a náves, čo je absolútne neprípustné
a svedčí o snahe zamestnávateľa preniesť podnikateľské riziko na svojho zamestnanca s minimálnou
mzdou. Pre žalobcu je totiž jednoduchšie súdiť sa so svojim zamestnancom, ako sa súdiť so svojimi
obchodnými partnermi o výške náhrady škody. Okresný súd teda dospel k správnemu záveru, že pri

zmene náhrady škody žalobcovi by bolo výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Tvrdenia žalobcu
o tom, že žalovaného je potrebné považovať za spolupáchateľa trestného činu, označil žalovaný za
nezrozumiteľné.Akbyajžalovanýzavinilvznikškody,kjehozavineniumusípristúpiťizavineniežalobcu,
ktorý zanedbal svoje elementárne povinnosti zamestnávateľa a zavinenie páchateľov trestného činu.

15. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 14.10.2016 zotrval na tvrdeniach
prezentovaných v prvoinštančnom i odvolacom konaní.
16. Zdôraznil, že zodpovednosť žalobcu voči spoločnosti DHL vznikla práve z dôvodu porušenia
bezpečnostných pokynov, ktoré boli žalovanému dané, pričom bez ohľadu na označenie
parkovísk prívlastkom „doporučené“. Aj z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že išlo o povinnosť dodržiavať

doporučené parkoviská. Sám totiž uviedol, že povinnosť parkovať na doporučených parkoviskách sa
ho netýkala z dôvodu, že nevykonával bezpečnostnú prestávku. Toto však nie je pravdou, nakoľko
žalovaný síce v sobotu dorazil pred miesto vykládky, avšak vykládka sa mala realizovať až v pondelok,
z čoho vyplýva, že vykonával prestávku. Odhliadnuc od skutočností, či žalobca udelil alebo neudelil
pokyn žalovanému na dodržiavanie pokynov tretej osoby, odvolateľ akcentoval fakt, že žalovaný porušil

povinnosti pri výkone svojej práce pre žalobcu. Napriek tomu, že sa jedná medzi žalobcom a žalovaným
a žalobcom a DHL o dva rôzne právne vzťahy, nemožno ich striktne oddeľovať. V prípade ich oddelenia,
(tak ako to urobil súd prvej inštancie), by bolo totiž možné dospieť k záveru, že ak žalovaný vykonával
svoju činnosť na základe pokynov DHL, (žalovaný prevzal inštrukciu pre vodičov a svojim podpisom
na nej vyjadril svoj súhlas), a žalovaný tieto pokyny porušil, potom by nebolo možné za ich porušenie

robiť zodpovedným žalobcu. Vo vzťahu zamestnanec, zamestnávateľ a zákazník zamestnávateľa je totiž
tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec povinný riadiť sa pokynmi zákazníka. Ak vznikla zodpovednosť
žalobcu voči firme DHL, ktorej pokynmi sa mal zamestnanec žalobcu spravovať, je absurdné, aby si
žalobca nemohol uplatniť voči svojmu zamestnancovi náhradu vzniknutej škody. Žalobca ďalej tvrdil, že
svedkyňa H. bola nadriadenou žalovaného, čo nespochybňoval ani súd prvej inštancie a tiež žalovaný

v konaní pred okresným súdom. Doporučené parkoviská sa mohli meniť a dopĺňať i zo dňa na deň
zo strany DHL, preto pre zabezpečenie ich aktuálnosti a bezpečnosti parkovania nebolo možné, aby
ich určoval žalobca, ale pred každou konkrétnou prepravou museli byť odovzdávané na nakládke
zo strany DHL, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. S ohľadom na vyššie uvedené sa dá
povedať, že zamestnanec je „predĺženou rukou“ zamestnávateľa pri plnení povinností vo

vzťahu k jeho zákazníkovi. Nejde o zbytočné spoliehanie sa na to, že pokyny na plnenie určitých
povinností udelí zamestnancovi zákazník, ale ide o plnenie povinností zamestnávateľa vo vzťahu k
zákazníkoviprostredníctvomjehozamestnanca.Porušeniepovinnostívovzťahukzákazníkovizostrany
zamestnanca je potom dôvodom pre vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie zo strany zákazníkavoči zamestnávateľovi a následne zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi. Za
danej situácie nebolo správne zbaviť žalovaného zodpovednosti, resp. konštatovať, že žiadnu povinnosť
neporušil, pretože mu pokyn mal byť udelený treťou osobou. Sám žalovaný vo svojej výpovedi uviedol,

že bol zamestnávateľom poučený, že mal byť v kontakte s DHL, pred koncom jazdy sa mal hlásiť, aby
mohol bezpečne zaparkovať a podľa jeho vyjadrenia i počas iných preprav stál na
doporučených parkoviskách. I svedkyňa H., nadriadená žalovaného, tiež uviedla, že žalovaný bol
povinný dodržiavať bezpečnostné predpisy od DHL, ktoré podpísal, že vedel o tom, že má parkovať na
bezpečných parkoviskách, zoznam dostal od DHL. Svedkyňa sama uviedla, že upozorňovala vodiča,

že vždy ráno si má pozrieť zoznam s parkoviskami a trasu, aby to stihol a odsúhlasiť si to s DHL.
Žalovaný taktiež uviedol, že si bol vedomý toho, že vykrádanie je na bežnom poriadku a potvrdil, že
nestál na parkovisku a že mu dispečerkou bolo povedané, že najbližšie parkovisko je 20 km, on však
už podľa jeho vyjadrenia autom nemohol hýbať, lebo denný čas jazdy mal vyčerpaný. V súvislosti
s uvedeným je nutné konštatovať, že žalovaný si bol plne vedomý svojich povinností, ktoré však
nedodržal a jeho obrana a stavanie sa do pozície slabšej strany má z neho v podstate robiť osobu

nespôsobilú vlastného rozhodovania a uvažovania. Podľa názoru žalobcu je však inštrukcia pre vodičov
celkom zrozumiteľná a žalovanému bol postup pri vykonávaní prepravy rovnako jasný, i jeho tvrdenia,
zákaz státia pred miestom vykládky neplatil na danú prepravu, pretože na inštrukcii bola iná adresa
miesta vykládky, alebo že žalovaný si mal vyberať z doporučených, bezpečných, akceptovaných a
akceptovateľných parkovísk, označil odvolateľ za alibistické. Každý logicky uvažujúci človek by predsa

dospel k záveru, že ak je miesto vykládky na inej adrese, než na ktorej mal byť podľa písomnej inštrukcie,
„prenáša“ sa zákaz parkovania pred miestom vykládky na túto inú adresu. Skutočnosť, že žalovaný
bol osobou spôsobilou vlastného úsudku a rozhodnutia potvrdzuje aj fakt, že napriek upozorneniu
žalovaného jeho nadriadenou, že sa nenachádza na parkovisku podľa zoznamu parkovísk, sa žalovaný
rozhodol zotrvať na mieste, kde stál, pretože podľa jeho názoru mu vypršal čas jazdy a musel na

ňom zostať stáť. Túto skutočnosť si svedkyňa H. nemohla na diaľku preveriť, a preto pokiaľ žalovaný
nechcel alebo nemohol vozidlo preparkovať, nemohla svedkyňa H.alovaného presvedčiť alebo nútiť, aby
preparkoval a to najmä z dôvodu, že to na diaľku ani nebolo realizovateľné. K tvrdeniu žalovaného, že
si nemal možnosť prevážaný tovar skontrolovať s poukazom na vyjadrenie žalobcu, žalobca zdôraznil,
že jeho vyjadrenie sa týkalo bezpečnosti prepravovaného tovaru, čo však neznamená, že si žalovaný

nemohol skontrolovať druh a množstvo nakladaného a prepravovaného tovaru. Nebol preto správny
záver okresného súdu, ktorý zbavil žalovaného zodpovednosti za škodu. Takéto rozhodnutie by tiež
znamenalo, že každý zamestnanec, ktorý preberie hmotnú zodpovednosť a zarába minimálnu mzdu,
nenesie zodpovednosť za škodu, pretože prevzatie hmotnej zodpovednosti je v rozpore s dobrými
mravmi. Záver, že z dôvodu dojednania minimálnej mzdy predsa za tovar hmotnú zodpovednosť

nenesie, je neudržateľný a v rozpore so zodpovednostnými princípmi. Súd prvej inštancie mal vyvodiť
zodpovednosť za porušenie povinnosti žalovaným, a to v podobe jeho zodpovednosti za škodu, pričom
sa mal zaoberať už len tým, do akej výšky škody žalovaný za ňu zodpovedá. Z dôvodu nesprávneho
právneho záveru sa však okresný súd výškou a mierou zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu
vôbec nezaoberal. Okrem toho alarm, ani spolujazdec, by pri danom porušení povinnosti žalovaným

škode nepredišli. Zavinenie páchateľov krádeže na mieru zodpovednosti žalovaného nemá žiaden vplyv,
keďže je potrebné žalovaného vnímať ako spolupáchateľa trestného činu, ktorý nesie s páchateľmi
solidárnu zodpovednosť za škodu. Žalobca nebol v trestnom konaní poškodený, a preto si nemohol v
trestnom konaní uplatňovať ani náhradu vzniknutej škody.

17. K vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu podal žalovaný dňa 31.10.2016 písomné vyjadrenie, v
ktorom uviedol, že bezpečnostné pokyny, na ktoré sa odvoláva žalobca a od ktorých v konečnom
dôsledku odvodzuje vznik zodpovednosti žalovaného, mu sám vôbec neposkytol, čo bolo preukázané
aj v prvoinštančnom konaní. Žalovaný od žalobcu neobdržal bezpečnostné pokyny ani písomné, ani
v ústnej forme. Jediné „bezpečnostné pokyny“, ktoré mal žalovaný k dispozícii, boli inštrukcie od

spoločnosti DHL, ktoré však boli viac ako zmätočné. Na základe týchto inštrukcií si mal žalovaný
vybrať medzi parkoviskami „doporučenými“, „bežnými“, „akceptovanými“ a „akceptovateľnými“. Jediné
miesto, na ktorom mal podľa týchto inštrukcií žalovaný zakázané parkovať,
bol sklad vykládky na adrese Castellar del Valles. Z uvedeného vyplýva, že žalobca odvodzuje
zodpovednosť žalovaného za škodu z dokumentu, ktorý mu ani len sám neposkytol, ale ktorý mu

bol poskytnutý treťou osobu, ktorý je viac ako nezrozumiteľný a v konečnom dôsledku z uvedenej
inštrukcie vyplýva, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť ohľadom parkovania, nakoľko neparkoval
na adrese Castellar del Valles. Žalovaný zdôraznil, že ku škode došlo pričinením tretej osoby, a to
páchateľom, resp. páchateľmi trestného činu. Táto situácia nie je porovnateľná s príkladmi, ktoréžalobca uvádza a medzi situáciou, ktorá nastala na strane žalovaného. Na strane žalovaného totiž
nedošlo k žiadnemu porušeniu povinností. Pokiaľ žalobca opätovne poukazuje na výpoveď svedkyne
H., túto výpoveď súd prvej inštancie vyhodnotil ako tendenčnú a situačnú. Svedkyňa sa nevedela

ani len vyjadriť k tomu, či bola nadriadená žalovanému alebo nie. Svoje postavenie popísala „akoby
nadriadená“. Napokon svedkyňa uviedla, že si nie je istá, či žalovanému nejaké pokyny dávala. Nie
je teda zrejmé, z čoho vychádza žalobca vo svojom vyjadrení, keď tvrdí, že svedkyňa H. nemohla
na diaľku ovplyvniť, aby žalovaný preparkoval vozidlo, keď sama uviedla, že si nepamätá, či vôbec
poskytovala žalovanému nejaké inštrukcie. Vyjadrenie žalobcu ohľadne rozhodnutia prvoinštančného

súdu, že každý zamestnanec, ktorý preberie hmotnú zodpovednosť a zarába minimálnu mzdu, nenesie
zodpovednosť, pretože prevzatie hmotnej zodpovednosti by bolo v rozpore s dobrými mravmi, žalovaný
označilzanezrozumiteľné.Žalobcabagatelizujeprevzatiehmotnejzodpovednostižalovaného.Žalovaný
prevzal hmotnú zodpovednosť na veciach v niekoľko desaťtisícovej hodnote a navyše na veciach,
ktoré si nemohol ani sám skontrolovať. Je tu rozdielna situácia, ako pri príklade predavačky, keďže tá
presne vie, aký tovar na predajni má a s týmto tovarom nakladá podľa pokynu zamestnávateľa. Navyše,

predavačky vo veľkých predajných reťazcoch nemajú uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti.
Nie je preto správny záver žalobcu, že takéto rozhodnutie by znamenalo, že nebude možné postihovať
zamestnancov za spôsobenú škodu, nakoľko zodpovednosť za škodu treba skúmať vždy s ohľadom
na individuálny charakter tej-ktorej práce. Navyše žalovaný svojím konaním nezavinil škodu tak, ako
to vyžaduje zákon. Žalovaný totiž neporušil žiadne predpisy a postupoval plne v súlade s inštrukciami

ohľadne parkovísk, či už „akceptovateľných, bežných, atď.“ Na základe uvedeného vyplýva, že súd prvej
inštanciedospelksprávnemuzáveru,ženebolisplnenépodmienkyvznikuzodpovednostižalovanéhoza
škodu, nakoľko v danom prípade absentuje protiprávnosť konania a zavinenie. Okrem toho žalovanému
nie je zrejmé, prečo ho žalobca považuje za spolupáchateľa trestného činu. Žalovaný nemá
vedomosť o tom, že by sa voči nemu viedlo trestné konanie, a preto je neprípustné, ak ho žalobca takto

označuje.

18. K uvedenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

19. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1
CSP a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej a v závislom výroku
o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil.

20. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového
procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov
strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové

konanie.

21. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne

správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase
rozhodnutia okresného súdu, (aktuálne sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 až
§ 222 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu uvedené v jeho
opravnom prostriedku nie sú dôvodné. Vyplýva z nich, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v napadnutom rozhodnutí.

23. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca ako zamestnávateľ si voči žalovanému ako
zamestnancovi uplatnil nárok zo zodpovednosti za škodu, ktorá mala byť spôsobená žalovaným
porušením povinností zamestnanca pri plnení jeho pracovných úloh. Škoda mala vzniknúť v dôsledku
porušenia povinností zamestnanca, ktoré vyplývali z pokynov zamestnávateľa, aby parkoval navymedzených (doporučených) parkoviskách v zmysle zoznamu parkovísk odovzdávanom na nakládke
tovaru a aby dodržiaval pokyny objednávateľa prepravy spoločnosti DHL, vyplývajúce z inštrukcií
odovzdávaných mu na nakládke tovaru a ktorých porušenie viedlo ku krádeži prepravovaného

tovaru. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody, a to bez ohľadu na jeho
zavinenie, na základe uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti. Pre prípad, že by súd dospel k záveru,
že osobitná zodpovednosť podľa § 182 Zákonníka práce nevznikla, žalobca poukazoval na zavinenie
žalovaného na vzniknutej škode, ktoré je potrebné vyhodnotiť ako úmyselné s ohľadom na článok 29
ods. 2 Dohovoru CMR i s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 23Cdo 2702/2012 zo

dňa 07.12.2014.
24. V konaní bolo preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporné, že v čase vzniku škody
(13.01.2014) žalovaný pracoval u žalobcu na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 01.02.2013 v
znení jej zmeny zo dňa 01.01.2013, s pracovným zaradením vodič nákladného automobilu a ťahača.
Strany sporu dňa 04.02.2013 uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti podľa § 182 a nasl. Zákonníka
práce, ktorou zamestnávateľ zveril a zamestnanec prebral hmotnú zodpovednosť za zverené motorové

vozidlo DAF XF105, ŠPZ: BY449AR a náves Panav NV35, ŠPZ: BY485YB a zverené hodnoty podľa
inventúrneho zoznamu vyhotoveného v deň podpísania dohody o hmotnej zodpovednosti s tým,
že žalovaný preberie hmotnú zodpovednosť aj za ďalšie hodnoty, ktoré mu budú zverené na vyúčtovanie
v priebehu výkonu jeho práce. Rovnako medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že dňa
13.01.2014včase,keďžalovanýprevážaltovardoŠpanielska,došlo kukrádežitovaru(elektroniky

zn.Sony)vhodnote23.117,87Eur. Vrovnakomrozsahusinárok nanáhraduškodyuplatnilaspoločnosť
DHL ako objednávateľ dopravy voči žalobcovi ako dopravcovi. Túto škodu žalobca nahradil spoločnosti
DHL započítaním vzájomných pohľadávok zo dňa 18.02.2014. Žalobca si uplatňuje v tomto konaní voči
žalovanému zamestnancovi nárok na náhradu škody v sume 18.584,39 Eur. Výška žalovanej istiny
predstavuje rozdiel sumy 23.117,87 Eur, ktorá vznikla po odpočítaní plnenia uhradeného poisťovňou

vo výške 4.533,48 Eur, ktorú žalobca preukázal oznámením o ukončení šetrenia a likvidácie poistnej
udalosti zo dňa 09.04.2014 a likvidačným protokolom uplatnenej v zmysle č. 23 Dohovoru CMR.

25. Správne okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že v danom
prípade je potrebné prísne diferencovať medzi dvoma právnymi vzťahmi, a to pracovnoprávnym

vzťahom založeným pracovnou zmluvou medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako
zamestnancom,(vktoromsarozsahprávapovinnostíspravujepredovšetkýmustanoveniamiZákonníka
práce a ďalšími pracovnoprávnymi predpismi) a obchodnoprávnym vzťahom vzniknutým medzi
žalobcom ako dopravnom a objednávateľom prepravy spoločnosťou DHL Expres Slovakia, spol. s
r.o., (ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom a Dohovorom CMR). Rovnako je správnym aj záver

okresného súdu, že na základe Dohovoru CMR možno vyvodiť zodpovednosť len voči dopravcovi.
Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 23Cdo 2702/2012 zo
dňa 07.12.2014, na ktorý sa žalobca odvolával v konaní. Náhrada škody a zodpovednosť účastníkov
pracovnoprávneho vzťahu je však upravená v 8. časti Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancovi v
ust. § 178 ako prevenčná povinnosť a následne v ust. § 179 až § 181 ako všeobecná zodpovednosť

zamestnanca a v ust. § 182 a nasl. ako osobitná zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených
osobách, pričom v ust. § 186 a nasl. Zákonníka práce je upravený rozsah a spôsob náhrady škody.

26. Pokiaľ žalobca uplatňoval voči žalovanému v prejednávanej veci nárok na náhradu škody, ktorú
odvodil z osobitnej zodpovednosti zamestnanca podľa § 182 a nasl. vychádzajúc z dohody o hmotnej

zodpovednosti uzavretej medzi zamestnávateľom a zamestnancom dňa 04.02.2013, okresný súd
správne vyhodnotil, že jej predmetom môžu byť len predmety určené na obeh a obrat, a to hotovosti,
ceniny, tovar, atď. a z okruhu týchto hodnôt sú vylúčené základné prostriedky - motorové vozidlá.
Správne tiež konštatoval, že pojem „zverenie“ neznamená len odovzdanie v tomto prípade tovaru
zamestnancovi, ale aj jeho možnosť s týmto tovarom výlučne disponovať. V prejednávanej veci však

bolo preukázané, že žalovaný ako vodič kamióna a zamestnanec žalobcu, prepravoval tovar pre
spoločnosť DHL, pričom nemal možnosť fyzicky skontrolovať množstvo prepravovaného tovaru a musel
sa iba uspokojiť so skutočnosťami deklarovanými objednávateľom dopravy v nákladnom liste, čo bolo
aj podporené záväzkom žalobcu ako dopravcu vyplývajúcom z bodu 10.5 všeobecných zmluvných
podmienok citovaných v napadnutom rozhodnutí. Vodič mal len povinnosť presvedčiť sa, že plomba

nie je poškodená. Manipuláciu s tovarom a jeho zabezpečenie v kamióne určenom na prepravu mal
však výhradne na starosti pracovník DHL. Tvrdenia žalobcu, že pokiaľ by žalovaný chcel, mal možnosť
fyzickyskontrolovaťmnožstvoprepravovanéhotovaruzvlastnejiniciatívy,súlenúčelové.Zdokazovaniavykonaného okresným súdom vyplýva, že prax bola iná a vodič len od objednávateľa dopravy obdržal
na podpis nákladný list a Inštrukciu pre vodičov zo dňa 08.01.2013.
27. Správnosť tohto záveru okresného súdu vyplýva aj z ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej predmetom

dohody o hmotnej zodpovednosti môžu byť len hodnoty určené na obeh, s ktorými má zodpovedný
zamestnanec možnosť nakladať po celý čas, po ktorý mu je predmet zverený (R 70/1972). Ak nemal
žalovaný ako hmotne zodpovedný zamestnanec vytvorené podmienky na starostlivosť o zverené
predmety bez rizika strát, prípadne bez možnosti účinne ich používať a ich obeh kontrolovať,
nemožno v danom prípade vychádzať z hmotnej zodpovednosti zamestnanca. Tak, ako správne

konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, žalovaný ako zamestnanec žalobcu nemal možnosť
fyzickyskontrolovaťmnožstvoprepravovanéhotovaru,sktorýmmanipulovalvýlučnezamestnanecDHL,
ktorý ho aj zaplomboval. Žalovanému bol totiž odovzdaný zo strany spoločnosti DHL len nákladný
list bez možnosti akejkoľvek fyzickej kontroly nákladu, ktorý bol zaplombovaný do jeho vozidla. Bez
právneho významu nemôže byť ani skutočnosť, že žalobca ako zamestnávateľ nevytvoril svojmu
zamestnancovi (žalovanému) pracovné podmienky, hoci mal vedomosť o vysokom riziku spojenom s

prepravovaným tovarom pri preprave tovaru vysokej hodnoty a sám ako zamestnávateľ nezabezpečil
realizáciu bezpečnostných pokynov vo vzťahu k zamestnancovi. Žalobca v konaní nepreukázal, že
by povinnosťou vodiča bolo viesť vozidlo a dodržiavať pokyny od DHL. Zodpovednosť žalovaného za
vzniknutú škodu nemožno vyvodzovať z toho, že podpísal Inštrukciu pre vodičov zo dňa 08.01.2013,
pretože pracovnoprávny vzťah vznikol medzi žalobcom a žalovaným. Bol to práve žalobca, ktorý mal

oprávnenia dávať žalovanému ako svojmu zamestnancovi pokyny na výkon jeho práce. Predmetnú
inštrukciu však obdržal žalovaný od spoločnosti DHL, t.j. zmluvného partnera žalobcu. Prvoinštančný
súd správne uzavrel, že zamestnávateľ nemôže vyvodzovať zodpovednosť voči zamestnancovi za
porušenie jeho pracovných povinností, ktorých zadanie zamestnancovi v konaní nepreukázal. Z
obsahu vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že zamestnávateľ nemal zabezpečený fungujúci systém

informovanosti vodičov formou pokynov a spätnej kontroly, ktorý by korešpondoval so záväzkami
žalobcu uvedenými v bode 10.2 a 10.3 všeobecných zmluvných podmienok, ktoré boli prílohou jeho
zmluvy uzavretej so spoločnosťou DHL Expres (Slovakia), spol. s r.o. Žalobca teda
v konaní nepreukázal, že by žalovaného niekedy oboznámil s bezpečnostnými pokynmi pre vodičov
a so zoznamom doporučených parkovísk. Rovnako žalobca nepreukázal, že by niekedy inštruoval

žalovaného, aby plnil pokyny zadané mu tretími osobami. Z dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie vyplynulo, že jediný, kto dal žalovanému inštrukcie, bola obchodná spoločnosť DHL, a teda
subjekt odlišný od zamestnávateľa. Zmluvný vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom platí inter
parters, a preto takýto pokyn od tretej osoby daný žalovanému je irelevantný. Pokiaľ mal žalovaný
dodržiavať aktuálny zoznam doporučených parkovísk, mal mu byť jeho zamestnávateľom - žalobcom

odovzdaný pred začiatkom jazdy. Akákoľvek argumentácia žalobcu vo vzťahu k porušeniu povinností
žalovaného pri preprave predmetného tovaru preto neobstojí.

28. Okresný súd tiež správne konštatoval, že ak zamestnanec dodržiaval aj bezpečné parkoviská
a riadil sa pokynmi DHL, vychádzal zo svojej nadobudnutej praxe pri obdobných prepravách, teda

v rámci svojich schopností a vedomostí si počínal starostlivo, nemožno jeho parkovanie na inom
mieste, ako bolo uvedené v inštrukcii, vyhodnotiť ako porušenie povinnosti zamestnanca pri výkone
jeho práce. Argumentácia žalobcu na zákonom stanovené povinné prestávky vodiča a dovolený
výkon vodiča v jednotlivé pracovné dni, naplánovaný termín vykládky, práve v spojení s dodržaním
bezpečnostipriparkovanívozidla,byvšakmalavýznamprisplnenívyššieuvedenejzákladnejpovinnosti

zamestnávateľa. Nemožno opomenúť ani fakt, že v zmysle Nariadenia ES č. 561/2006 o harmonizácii
niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, je povinnosťou
zamestnávateľa a informáciu o rozvrhnutí pracovného, času musí zamestnávateľ zamestnancovi
oznámiť vopred. Z výpovede svedkyne H. vyplynulo, že vodič si mal naplánovať cestu sám tak, aby
zaparkoval na doporučenom parkovisku. Z tejto výpovede teda nemožno vyvodiť iný záver než ten, že

ani povinnosť vyplývajúcu z uvedeného nariadenia si zamestnávateľ voči zamestnancovi neplnil.

29. Zodpovednosť zamestnanca za škodu nie je preto daná ani v rovine všeobecnej zodpovednosti,
pretože v danom prípade neboli súčasne splnené všetky kumulatívne predpoklady zodpovednosti za
škodu. U žalovaného totiž jednoznačne absentuje protiprávnosť konania a zavinenie.

30. Nie je tiež pravdivým tvrdenie žalobcu, že okresný súd opomenul prihliadnuť na
prevenčnú povinnosť žalovaného pri predchádzaní škode. Z jeho rozhodnutia totiž vyplýva, že tieto si
v súdenej veci primárne nesplnil jeho zamestnávateľ. Argumentácia žalobcu, vychádzajúca z inštrukcií,ktoré žalovaný prevzal od tretieho subjektu je bez právneho významu. Je tiež paradoxné,
ak porušenie ustanovení Nariadenia ES č. 561/2006 vyčíta zamestnancovi zamestnávateľ,
ktorý toto nariadenie vo vzťahu k zamestnancovi sám porušuje (k tomu pozri bod 28. tohto rozhodnutia).

31. Neobstojí ani námietka žalovaného o tom, že nie je správny záver okresného súdu o tom, že
vyvodenie zodpovednosti za škodu voči zamestnancovi by v danom prípade bolo výkonom práva v
rozpore s dobrými mravmi aj s prihliadnutím na neprimeranosť medzi výškou deklarovaného príjmu
vodiča a hodnotou prepravovaného tovaru, ktorý mu bol zverený na prepravu v súvislosti s výkonom

jeho povolania. Súd len poukázal na fakt, že v danej veci existuje aj „ďalší dôvod navyše“, pre ktorý
nárok žalobcu uplatnený žalobou neobstojí. Okresný súd pri svojom rozhodovaní správne zohľadnil
individuálne okolnosti súdenej veci, na ktoré aj v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal, s ktorými
sa odvolací súd stotožňuje. Už predchádzajúce ním uvedené dôvody však postačujú na zamietnutie
žaloby. Krajský súd preto len na okraj poznamenáva, že s prihliadnutím na prácu žalovaného, ktorú u
zamestnávateľa vykonával a jeho príjem, ako aj fakt, že bol to práve zamestnávateľ, ktorý si primárne

nesplnil voči zamestnancovi riadne povinnosti, ktoré mu vyplývajú voči nemu z pracovnoprávneho
vzťahu, (pozri argumentáciu odvolacieho súdu uvedenú vyššie), akékoľvek prenášanie objektívnej
zodpovednosti spoločnosti PC - PLUS, s.r.o., z jej zmluvných záväzkov so spoločnosťou DHL na
žalovaného zamestnanca, nemožno hodnotiť inak ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý
nepožíva súdnu ochranu.

32. Úvaha prvoinštančného súdu v tejto veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného
skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli dokazovaním zistené, vyhodnotenia a závery
okresnéhosúdunebolivrozporestým,čobolovkonanípreukázané,aanivrozporesformálnoulogikou.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo tvrdenia žalobcu nepovažoval za pravdivé

v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Na strane druhej tak bola v konaní preukázaná
pravdivosť tvrdení žalovaného. Z obsahu spisového materiálu vyplýva neunesenie dôkazného bremena
žalobcu v tomto súdnom konaní. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena, v danom prípade na strane
žalobcu, sa premietol do rozhodnutia súdu prvej inštancie.

33. Pre úplnosť odvolací súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46
ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany

sporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu nemožno vyhovieť a ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Ak teda okresný súd vyhodnotil výpoveď svedkyne
H. ako nevierohodnú a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p.

účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, nemožno považovať jeho závery za nepodložené, ktoré
by zakladali nesprávnosť napadnutého rozsudku.

34. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, (aktuálne sú
kritériá hodnotenia dôkazov predmetom úpravy § 191 ods. 1 CSP), súčasne spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., účinného v čase jeho
vyhlásenia a písomného vyhotovenia (v súčasnosti sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy
§ 220 až § 222 CSP), aj správne a presvedčivo odôvodnil.

35. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci

samej ako vecne správny potvrdil.36. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý
plne zodpovedá ust. § 151 ods. 7 O.s.p. a plnému úspechu žalovaného v predmetnom štádiu konania.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na
ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemali. O výške náhrady trov tohto
štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie

(§ 262 ods. 2 CSP).

38. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)