Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/355/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714200821
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5714200821.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľky: N. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O., B. XXXX/XX, t. č. bytom W. XX, XXX XX W., okres O. právne zastúpenej
spoločnosťou AK JUDr. Silvia Tatarková s.r.o., so sídlom Škultétyho 472/10, 036 01 Martin, IČO: 36 868
108, proti otcovi: A. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/X, O., právne zastúpený JUDr. Mário Buksa,

právne služby, s.r.o., so sídlom v Martine, Červenej armády 1, IČO: 36 862 819, v konaní o zvýšenie
výživnéhonaplnoletédieťa,oodvolaníotcaprotirozsudkuOkresnéhosúduMartinč.k.10C/12/2014-389
zo dňa 22.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j ea vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaného zaviazal prispievať na výživu

žalobkyne s účinnosťou od 26.05.2014 do 08.06.2016 zvýšeným výživným v sume 250 eur mesačne,
vždy do 20-teho dňa v mesiaci vopred na nasledujúci mesiac k rukám žalobkyne. Dlh na výživnom
za obdobie od 26.05.2014 do 08.06.2016 určil v sume 6.116,66 eur a žalovaného zaviazal tento dlh
splácať v pravidelných mesačných splátkach po 1.000 eur zročných ku poslednému dňu kalendárneho
mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že nezaplatením zročnej
splátky sa stáva zročný celý dlh. Vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol a žalovaného zaviazal

nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 1.032,52 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet
právnej zástupkyne žalobkyne. Súčasne rozhodol o zmene rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn.
6C/484/1998 zo dňa 02.09.1999 vo výroku o výživnom na žalobkyňu.
2. Okresný súd svoje rozhodnutie posudzoval podľa ustanovení § 62 ods. 1 až 6, § 75 ods. 2, § 76 ods.
1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že dospel k presvedčeniu, že od poslednej úpravy výživného na
žalobkyňu v čase rozvodového konania rodičov, teda v roku 1998, sa pomery žalobkyne podstatným
spôsobom zmenili. Žalobkyňa v sledovanom období od 26.05.2014 až do 08.06.2016 bola študentkou
vysokej školy v dennom štúdiu, z toho v máji a júni 2014 bola na zahraničnom pobyte v rámci projektu
Erasmus vo Francúzku, avšak napriek námietkam žalovaného súd prvej inštancie považoval takýto
výmenný vysokoškolský pobyt za prínosný pre žalobkyňu aj vzhľadom na odbor, ktorý žalobkyňa

študovala v zahraničí a cieľom ktorého bolo skvalitniť prípravu žalobkyne na budúce povolanie.
Žalobkyňa síce musela zopakovať prvý ročník magisterského štúdia, avšak medzi účastníkmi bolo
nesporné, že práve v tomto období utrpela úraz, bola práceneschopná a táto skutočnosť jej zabránila
dorobiť skúšky, ktoré v prvom ročníku v akademickom roku 2013/2014 urobiť musela na vysokej škole
v Bratislave, ktorú študovala. Medzi účastníkmi bolo naviac nesporné, že v rozhodujúcom období
26.05.2014 do 08.06.2016, keď žalobkyňa ukončila vysokoškolské štúdium a tým aj prípravu na svoje

budúce povolanie, žalovaný na výživu žalobkyne nič neplatil. Súd prvej inštancie, majúc preukázané
tieto skutočnosti, poznajúc finančnú situáciu žalovaného, dospel k presvedčeniu, že je v možnostiacha schopnostiach žalovaného, vzhľadom na stav jeho osobného aj podnikateľského účtu v celom
sledovanom období, prispievať na výživu žalobkyne zvýšeným výživným v sume 250 eur mesačne.
Napriek tomu, že žalovaný ako tvrdil, vyčleňoval na svoju osobnú spotrebu len sumu 550 eur mesačne a

z tej hradil svoje osobné výdavky, zostávalo na jeho podnikateľskom účte dosť finančných rezerv na to,
aby sa mohol týmito finančnými prostriedkami podieľať na výžive svojej dcéry. Podľa súdu prvej inštancie
nie je únosné, aby všetky náklady na výživu dieťaťa, ktoré sa preukázateľne v kritickom období neživilo
vlastnou prácou, nemalo príjem z obchodnej spoločnosti, kde len formálne zastávalo funkciu spoločníka
a konateľa (reálne sa na činnosti tejto obchodnej spoločnosti podieľala a riadila ju matka žalobkyne),

niesla matka žalobkyne a aby žalovaný na výživu žalobkyne neprispieval. Preto súd prvej inštancie
priznal žalobkyni výživné, ktoré požadovala, nakoľko bol presvedčený, že je to minimálne potrebná suma
na úhradu aspoň časti životných nákladov žalobkyne, naviac je to suma, ktorú žalovaný bez vážneho
ohrozenia svojej výživy a výživy na neho odkázaných ďalších osôb môže plniť. Súd prvej inštancie
súčasneurčildlhnavýživnomzasledovanéobdobie26.05.2014až08.06.2016,atoza6dnímája2014a
ďalších 7 mesiaca roku 2014, za 12 mesiacov roku 2015, 5 mesiacov roku 2016 a 8 dní júna 2016. Keďže

bolo zrejmé, že žalovaný za toto obdobie žalobkyni neprispel na výživu, bol dlh na výživnom vyčíslený
na sumu za príslušné dni a mesiaci (po 250 eur mesačne) na sumu 6.116,66 eur. Vzhľadom na čas, kedy
sa vo veci rozhodovalo, bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaný v nasledujúcich mesiacoch roku
2016 po vyhlásení rozsudku nebude platiť bežné výživné, a preto vzhľadom na výšku dlhu, ale aj situáciu
žalovaného, dokladovanú jeho podnikateľskými účtami (na konci mája 2016 na podnikateľskom účte

sumacez2242eur),malzato,žejevmožnostiachaschopnostiachžalovanéhozaplatiťdlhnavýživnom
v najbližších 7 mesiacoch splátkami. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyni jednak týmto spôsobom
budú kompenzované aj výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s účasťou na projekte Erasmus, avšak pokiaľ
žalobkyňa žiadala zaplatiť sumu 2 000 eur titulom polovice nákladov na študijný pobyt, súd vychádzajúc
zo znenia ustanovenia § 76 ods. 1 Zákona o rodine, nemohol určiť žalovanému povinnosť zaplatiť časť

výživného ako jednorazový príspevok, naviac podľa presvedčenia súdu prvej inštancie, určené výživné
môže slúžiť na vytvorenie zdrojov, ktorými by výdavky žalobkyne za výmenný pobyt v zahraničí mohli
byť pokryté. Súd prvej inštancie preto v tej časti, kde žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie sumy 2.000
eur, teda vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p., účinného do 30.06.2016 s tým, že žiadny z účastníkov

nebol celkom úspešný. Náhradu trov konania priznanú úspešnejšej žalobkyni pomerne krátil v závislosti
od jej úspechu a neúspechu v konaní. Keďže v priebehu konania došlo k ukončeniu štúdia žalobkyne
na vysokej škole, k ohraničeniu obdobia, za ktoré bolo možné zvýšené výživné priznať, pričom táto
suma predstavovala 6.116,66 eur a žalobkyňa naviac požadovala sumu 2.000 eur za študijný pobyt, súd
prvej inštancie konštatoval, že suma priznaná žalobkyni predstavuje približne 3 celkovo uplatneného

nároku zo sumy 8.116,66 eur, ktorú vzhľadom na ukončenie štúdia a sumu požadovanú žalobkyňou bolo
možné žalobkyni priznať. Čistý úspech žalobkyne predstavuje rozdiel medzi úspechom a neúspechom,
a predstavuje polovicu celkovo uplatneného nároku. Preto by mal súd žalobkyni priznať nárok na
náhradupoloviceúčelnevynaloženýchtrovkonania.Vzhľadomnahodnotusporuauplatnenýchnárokov
8.116,66eurbytarifnáodmenaadvokátapodľa§10ods.1,ods.3vyhláškyč.655/2004Z.z.oodmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb predstavovala sumu 237,34 eur. Právnemu
zástupcovi žalobcu by za 7 úkonov právnej služby potom patrila odmena v celkovej výške 1.661,38 eur,
avšak za 3 úkony právnej služby urobené v roku 2015 právnemu zástupcovi žalobkyne patrí režijný
paušál 8,39 eur a za 4 úkony urobené v roku 2016 mu patrí režijný paušál po 8,58 eur, čo spolu s 20
% DPH a odmenou právneho zástupcu predstavuje celkovú sumu trov právneho zastúpenia 2.065,04

eur. Polovica tejto sumy potom predstavuje 1.032,52 eur, len v takejto sume súd prvej inštancie mohol
žalobkyni priznať proti žalovanému nárok na náhradu trov konania. K úkonom právnej služby patrí
príprava a prevzatie zastúpenia, a účasť na pojednávaní v dňoch 22.09.2015, 21.10.2015, 02.03.2016,
27.04.2016, 15.06.2016 a 22.06.2016. Právny zástupca žalobkyne vyčíslil podľa presvedčenia súdu
prvejinštancietrovyvrozporespostupom,ktorýpredpokladáustanovenie§142ods.2O.s.p.,účinného

do 30.06.2016, lebo ich vyčísľoval zo sumy žalovanej priznanej a vo vyššej výške (1.842,19 eur).
4. Proti citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie otec, ktorý namietal, že nesúhlasí
so zvýšením výživného, s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľka je schopná sa sama živiť,
pretože podniká a musí mať príjmy z činnosti firmy TRENDY MEDIA, s.r.o., so sídlom v Martine, ktorej
bola jedinou spoločníčkou a zároveň aj konateľkou, obrazovou redaktorkou časopisu Trendy bývanie,

ktoré vydáva vyššie uvedená spoločnosť. Zároveň nesúhlasil so zvýšením výživného, aj z dôvodov
neuspokojivých študijných výsledkov navrhovateľky v škole, na ktorej študovala, kde z dôvodu, že sa
štúdiu riadne nevenovala, musela vykonávať opakované a tým pádom aj platené skúšky. Od poslednej
úpravy výživného, sa pomery navrhovateľky podstatným spôsobom zmenili, v sledovanom období od26.05.2014 do 08.06.2016 bola študentkou vysokej školy v dennom štúdiu, z toho v máji a júni 2014
bola na zahraničnom pobyte v rámci projektu Erasmus vo Francúzsku, avšak napriek námietkam otca,
súd prvej inštancie považoval takýto výmenný vysokoškolský pobyt za prínosný pre navrhovateľku aj

vzhľadom na odbor, ktorý študuje. Súd prvej inštancie nedôsledne hodnotil dôkazy o výške príjmov
navrhovateľky a jej matky a nedôsledne vyhodnotil vykonané dôkazy. Otec je presvedčený, že v kontexte
s výpoveďou matky navrhovateľky, ktorá tvrdila, že poberá mzdu na hranici minima a bežné výdavky
hradí z úspor a z dedičstva, nie je dosť dobre možné uveriť tomu, že by už sama navrhovateľka,
alebo jej matka nemali žiadny príjem z podnikania, alebo z výkonu funkcie konateľa v obchodnej

spoločnosti TRENDY MEDIA, s.r.o.. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ani tú skutočnosť, že počas
konania navrhovateľka na svoju matku previedla celý obchodný podiel a bola odvolaná z funkcie
konateľky v obchodnej spoločnosti, a to bezodplatne. Táto obchodná spoločnosť vykonáva činnosť už od
roku 2011 a aj podľa dôkazov vykonaných na pojednávaní, ide o obchodnú spoločnosť, ktorá vykonáva
obchodnú činnosť, vydáva časopis a vykonáva iné podnikateľské aktivity v zmysle predmetu podnikania,
teda musí mať nejakú hodnotu. Navrhovateľka sa tak v priebehu konania bez akejkoľvek náhrady vzdala

príjmu, ktorý mala, a to v prospech svojej matky. Okrem toho súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
aj dôkazy o výške výdavkov navrhovateľky, keď sa navrhovateľka, aj podľa vlastného vyjadrenia,
nezdržiavalapočasštúdiacelýsemestervBratislave,zdržiavaťsatamaninemohla,pretožesavenovala
podnikateľskej činnosti, výkonu funkcie konateľky, ako aj iným aktivitám ako konateľka a vlastníčka
firmy TRENDY MEDIA, s.r.o.. Súd prvej inštancie uveril, že navrhovateľka hradila výdavky na MHD v

Bratislave vo výške približne 60 eur mesačne a že si kupovala aj ISIC kartu, pričom študenti a držitelia
ISIC karty platili v rokoch 2013 - 2015 za používanie MHD 13,40 eur mesačne. Otec má za to, že
navrhovateľka je schopná sa sama živiť a že sa až do momentu, kedy previedla svoj obchodný podiel v
obchodnej spoločnosti na svoju matku, bola schopná sa sama živiť v prosperujúcej firme, ktorú vlastnila
a kde vykonávala funkciu konateľky. Túto skutočnosť súd prvej inštancie prehliadol a ani ju žiadnym

spôsobom nevyhodnotil.
5. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla, že iniciátorom súdneho
sporu bol otec, ktorý žiadal o zrušenie vyživovacej povinnosti. Všetky náklady v súvislosti so založením
obchodnej spoločnosti hradila matka navrhovateľky, ktorá jej požičala finančnú spoločnosť na založenie
spoločnosti. Obchodné záležitosti vybavovala matka navrhovateľky a dohoda bola taká, že následne

navrhovateľka prevedie svoj obchodný podiel na matku, čo sa aj stalo a nešlo teda o účelový krok.
V priebehu pojednávania bolo vykonané dokazovanie, ktoré preukázalo, že navrhovateľka nepoberala
žiadny príjem. Samotné študijné výsledky nemajú vplyv na výšku vyživovacej povinnosti, pričom
navrhovateľka štúdium úspešne ukončila. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
v rozsahu danom ustanovením § 65 C. m. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania napadnutý
rozsudok zrušil v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. v spojení s ustanovením § 2 ods. 1
C. m. p. a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 C. s. p.

7. Okresný súd v danom prípade nedostatočne zistil skutkový stav veci. Pre nedostatočné skutkové
zistenia vyvodil predčasný a nesprávny právny záver o návrhu plnoletej dcéry o zvýšenie výživného.

8. Dôvodom pre zmenu rozhodnutia o výživnom je podstatná zmena na strane účastníkov konania, t.
j. na strane osôb výživou oprávnených, v tomto prípade plnoletej dcéry, ako aj na strane osôb výživou

povinných, matky a otca. V danom prípade bol návrh otca na zrušenie výživného vzatý späť. Ďalej sa
rozhodovalo o návrhu plnoletej dcéry o zvýšenie výživného. Súd prvej inštancie správne poukázal na
to, že ako rozhodné obdobie pre posúdenie prípadnej zmeny pomerov na strane rodičov a plnoletej
dcéry posudzoval obdobie od 26.05.2014 do 08.06.2016, kedy bola navrhovateľka študentkou vysokej
školy v dennom štúdiu. Tiež zisťoval, či prípadná zmena pomerov je takého charakteru, že odôvodňuje

zmenu rozhodnutia o výživnom. Od tejto doby narástli výdavky na výživu navrhovateľky, predovšetkým
z dôvodu štúdia navrhovateľky na vysokej škole.

9. Zmena pomerov na strane účastníka konania sa zisťuje porovnaním jeho pomerov v čase
predchádzajúcej úpravy s pomermi súčasnými. Pokiaľ však ide o hodnotenie zmeny pomerov na

strane navrhovateľky, možno konštatovať, že súd prvej inštancie nedostatočne postupoval pri hodnotení
súčasných pomerov navrhovateľky s pomermi v čase posledného rozhodovania, keď sa dôsledne
nezaoberal tým, že počas konania navrhovateľka na svoju matku previedla celý svoj obchodný podiel
v obchodnej spoločnosti TRENDY MEDIA, s.r.o., a to bezodplatne. Uvedené má podstatný význampri posudzovaní majetkových a príjmových pomerov na strane navrhovateľky. Pokiaľ má plnoleté dieťa
vlastný majetok, musí byť pri určovaní výživného zohľadnený aj faktor na strane oprávneného dieťaťa,
a to jeho majetkové pomery. Ak má dieťa vlastný kmeňový majetok, ktorý produkuje výnosy, môžu byť

tieto výnosy použité na uspokojovanie potrieb nielen samotného dospelého dieťaťa, ale aj jeho rodine
ako celku. Pokiaľ ide o majetkové pomery plnoletého dieťaťa, potom je rovnako, ako už bolo vyššie
uvedené, potrebné zohľadňovať ich pri stanovení miery vyživovacej povinnosti oboch rodičov k nemu (v
tomto prípade najmä otca), a to s ohľadom na aplikáciu ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine, podľa
ktorého výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s ustanovením § 43

ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého je dieťa povinné prispievať na úhradu potrieb rodiny podľa svojich
možností, schopností a majetkových pomerov. Oprávnenosť posudzovania otázky dobrých mravov je
zrejmá aj v súvislosti s vyjadrením navrhovateľky k odvolaniu, kde uviedla, že iniciátorom súdneho sporu
bol otec a jej protinávrh na zvýšenie výživného podala v rámci vyjadrenia k návrhu otca na zrušenie
výživného. V tejto súvislosti odvolaciemu súdu neunikla skutočnosť, že navrhovateľka mohla žiadať
zvýšenie výživného už od 01.09.2013, kedy začala navštevovať denné štúdium na vysokej škole.

10. Právo oprávneného (v tomto prípade navrhovateľky) na výživné od otca musí byť v súlade s
dobrými mravmi. V tomto prípade sa skúma oprávnenie a nie povinnosť. Výživné nemožno priznať len v
prípade, ak preto existujú dôvody na strane oprávneného, čo predpokladá také správanie oprávneného
voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Uvedené nemá vplyv na zánik vyživovacej

povinnosti, ktorá trvá naďalej, avšak pre prekážku rozporu s dobrými mravmi mu súd nemôže výživné
priznať. Pre správne právne posúdenie je podstatné aj správne vyhodnotenie postavenia navrhovateľky
ako konateľky, resp. obrazovej redaktorky v obchodnej spoločnosti TRENDY MEDIA, s.r.o., najmä z
hľadiska jej reálneho výkonu, nakoľko predmetná obchodná spoločnosť vykonáva svoju podnikateľskú
činnosť už od roku 2011, vydáva časopis a vykonáva iné podnikateľské aktivity, pričom dosahuje značné

príjmy. Preto bude žiaduce, aby súd prvej inštancie sa týmito skutočnosťami dôsledne zaoberal, a to so
zameranímnapreverenie,resp.objasnenieskutočnostítýkajúcichsareálnehovýkonufunkciekonateľky
v rozhodnom období, keďže je ako jediná konateľka, oprávnená konať v mene spoločnosti. Navyše
splnomocnenie na zastupovanie na všetky právne úkony tejto spoločnosti pre jej matku sa nachádza
v spise len pre rok 2012 a pre rok 2015. Za situácie, kedy súd prvej inštancie nemal ustálenú túto

skutočnosť, boli jeho závery o zmene pomerov na strane navrhovateľky predčasné a nebolo účelné ich
odvolacím súdom dopĺňať.

11. Okrem toho odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 1 posledná veta O. s. p., účinného
do 30.06.2016, ktorý súdu umožňoval, aby vykonal aj iné dôkazy, ktoré navrhli účastníci konania.

Predmetné ustanovenie teda dávalo súdu možnosť napomôcť k zisteniu správneho skutkového stavu.
Možno povedať, že išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní, pretože súd vlastne
prestáva byť viazaný dôkaznými návrhmi strán. Tento postup však nebol pravidlom, naopak, išlo o
výnimočný postup, ktorý bolo možné využiť najmä vtedy, keď bolo vykonanie nenavrhnutých dôkazov
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Činnosť súdu v tejto oblasti teda nemala byť akýmsi „pátraním"

po dôkazoch, ale išlo o oprávnenie súdu vstúpiť iniciatívne do konania vtedy, ak táto potreba z konania
logicky vyplynula a zabezpečila spravodlivé rozhodnutie vo veci. Potreba možnosť vykonať aj iný dôkaz
by teda mala vyplývať z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov. Navyše v čase
súčasného rozhodovania je konanie o výživnom na plnoleté dieťa systematicky zaradené do Civilného
mimosporového poriadku, v rámci ktorého platí vyhľadávací princíp.

12. Pre nedostatočné skutkové zistenia a predčasné a nesprávne právne závery krajský súd napadnutý
rozsudok zrušil.

13. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude potrebné dôsledne vyhodnotiť vyššie vytýkané nedostatky

v súvislosti s právnym posúdením majetkových pomerov na strane navrhovateľky, ako aj v súvislosti s
posúdením dobrých mravov. Až po vyhodnotení týchto skutočností súdom prvej inštancie, bude možné
rozhodnúť vo veci samej v súvislosti so zvýšením výživného, čo je možné v prípade potreby doplniť
vykonaním dokazovania, kde súd nie je viazaný návrhmi samotných účastníkov konania.

14. Odvolací súd zároveň zrušil výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania s tým, že podľa
ustanovenia § 396 ods. 3 C. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)