Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/199/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710203581
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5710203581.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci žalobcu: B. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. X., XXX XX M., proti žalovanému: Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice
a.s., so sídlom SNP 519, 039 12 Turčianske Teplice, IČO: 31 642 322, zastúpenému JUDr. Dašenou
Gombíkovou, advokátkou, so sídlom K. X, XXX XX V., za účasti intervenienta na strane žalovaného:

Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700,
o náhradu škody vo výške 3.023,98 Eur, o odvolaní žalovaného a intervenienta na strane žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/76/2010-388 zo dňa 16.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/76/2010-388 zo dňa 16.03.2016 zrušuje a vec vracia súdu
prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému (označenému ako odporca) povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.038,98 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne vyslovil, že o
trovách konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti vo veci samej.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou dôjdenou okresnému súdu dňa
30.03.2010 domáhal voči žalovanému náhrady škody na tom skutkovom základe, že dňa 29.09.2007 v
Modrom kúpeli Slovenských liečebných kúpeľoch Turčianske Teplice utrpel úraz, konkrétne zlomeninu

bedrového krčka stehennej kosti ľavej dolnej končatiny, po tom ako vyšiel zo sprchovacieho boxu.
Na ľavom rohu tohto boxu stála službukonajúca zamestnankyňa žalovaného a 1,5 m od východu zo
sprchu sa žalobca pošmykol, prudko spadol na dlážku na ľavý bok tela. Pošmyknutie mu spôsobili
hladké a mokré dlaždice, ktoré neboli protišmykové. Po páde žalobca zacítil prudkú bolesť. Následne
mu bola poskytnutá lekárska starostlivosť, na podnet ktorej bol odvezený do Univerzitnej nemocnice
Martin, kde bol hospitalizovaný a následne mu bola vykonaná operácia. Po operácii bol prepustený z

nemocničného ošetrenia na rehabilitačnú liečbu a po 1,5 roku podstúpil dňa 02.06.2009 druhú operáciu
- extrakciu vsadených klinov. Žalobca má v dôsledku úrazu trvalé následky, a to obmedzenie hybnosti
ľavého bedrového kĺbu ľahšieho stupňa. S poukazom na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka
žalobca tvrdí, že za škodu zodpovedá žalovaný, keďže ku škode došlo v jeho priestoroch. Výška škody
bola vyčíslená lekárskym posudkom MUDr. W., v ktorom bol ustálený počet bodov 265. V zmysle
opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR jeden bod predstavuje hodnotu 11,47 Eur, čo po vynásobení

znamená výšku žalovanej istiny 3.038,98 Eur. Okresný súd vo svojom odôvodnení znovu uviedol
všetky dôvody jeho dvoch predchádzajúcich meritórnych rozhodnutí zrušených odvolacím súdom, a to
rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 9C/76/2010-172 zo dňa 08.12.2011, ktorý bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/55/2012-193 zo dňa 31.07.2014 a rozsudku Okresného súdu Martin
č.k. 9C/76/2010-331 zo dňa 14.08.2014, ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
6Co/901/2014 zo dňa 24.06.2015. Ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 16.03.2016 súd prvej inštancie

zhrnul skutkový a právny stav vo veci samej a konštatoval, že uplatnený nárok žalobcu nebol premlčaný
a hmotno-právne ustanovenie, na základe ktorého je potrebné posúdiť návrh žalobcu podľa ust. §420a Občianskeho zákonníka. Strany sporu už nenavrhli ďalšie dokazovanie. Žalovaný konštatoval,
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na pojednávaní, že žalobca nepreukázal prečo spadol 1,5 m
od sprchy, keď tam bola protišmyková podlaha, protišmykové rohože a tiež pani pre prípad poskytnutia

pomoci. Za daných okolností neexistuje dôvod, aby žalovaný niesol zodpovednosť za vzniknutú škodu,
ktorá vznikla žalobcovi na zdraví. Obhliadkou na mieste samom bolo preukázané, že na spornom mieste
sanachádzaliprotišmykovédlaždiceirohože.Skutočnosť,žežalobcasapošmykolautrpelúrazspôsobil
fakt, že mal na sebe mydlovú vodu, chodil bosý a nepoužíval gumenú obuv. Aj keď je možné, že žalobca
obchádzal zamestnankyňu žalovaného, ktorá tam bola, mohol práve ju požiadať o pomoc. Žalobca

v priebehu konania namietal existenciu protišmykových rohoží v modrom kúpeli. Tvrdil, že v objekte
Modrého kúpeľa sa nenachádzali protišmykové dlaždice tak ako tomu bolo v objekte Smaragdového
kúpeľa, ktorý tiež navštevoval. Zástupca vedľajšieho účastníka poukázal na znenie ust. § 420a ods.
3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je možné zohľadniť aj to, že poškodený si aj vlastným
konaním spôsobil škodu. V danom prípade žalobca nepostupoval s dostatočnou opatrnosťou. V objekte
sa nachádzali upozornenia na možnosť pošmyknutia. Bol bosý s tým, že v mieste bola preukázaná

prítomnosť rohoží. Vzniesol i námietku premlčania k nároku uplatnenému žalobou, a to s poukazom
na to, že prvá operácia bola vykonaná dňa 29.09.2007 a žaloba bola podaná na súd dňa
30.03.2010, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, a teda vo vzťahu k položke 187c
nárok žalobcu označil za nedôvodný.

3. Okresný súd k vznesenej námietke premlčania s poukazom na ust. § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka konštatoval, že z vyjadrenia znalca MUDr. W. X. možno u žalobcu považovať za dátum
ukončenia liečby deň 27.10.2009, ktorý je aj dátumom ustálenia zdravotného stavu žalobcu. Keďže
žaloba bola podaná na súd dňa 30.03.2010, žalobca tak učinil v zákonom stanovenej lehote a jeho
nárok nie je premlčaný. S týmto dátumom sa stotožnil i znalec MUDr. Q. De T. W.., vo svojom znaleckom

posudku, ktorý podal v priebehu súdneho konania.
4. Ďalej súd uviedol, že predpokladom zodpovednosti podľa ustanovenia § 420a Občianskeho
zákonníka nie je zavinenie osoby, zodpovednej za škodu, pretože ide o objektívnu zodpovednosť.
Poškodený pri uplatňovaní svojho nároku nemusí dokazovať porušenie konkrétnej právnej povinnosti
na strane prevádzkovateľa, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahovou prevádzkovej

činnosti. Zodpovednostný vzťah vzniká medzi škodcom, ktorý spôsobil škodu spôsobenú prevádzkovou
činnosťou a poškodeným. Prevádzková činnosť podľa úpravy, obsiahnutej v § 420a Občianskeho
zákonníka je taká činnosť, súvisiaca s predmetom činnosti (z pravidla podnikateľskej, obchodnej),
ktorú vyvíja fyzická alebo právnická osoba v prevádzkarni. Predmet tejto
činnosti je vymedzený v zriaďovacej listine, v oprávnení na podnikateľskú činnosť

alebo v živnostenskom oprávnení. Ustanovenie § 420a Občianskeho zákonníka nevyžaduje na strane
vykonávateľa prevádzkovej činnosti protiprávny úkon, ani zavinenie. Zákon vychádza zo zásady, že
ten, kto má z prevádzkovej činnosti prospech, musí znášať sprísnené podmienky zodpovednosti. Tejto
zodpovednosti sa prevádzkovateľ môže zbaviť len z dôvodov, uvedených v ustanovení § 420a ods.3
Občianskeho zákonníka, a to v prípade, že

a/ škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nesúvisela s prevádzkovou činnosťou, alebo
b/ škodu si spôsobil sám poškodený. Prvý liberačný dôvod uvedený pod písmenom a/ v súdenom
prípade nie je aplikovateľný. Bolo by možné zohľadniť len liberačný dôvod, uvedený pod písmenom
b/. Škodca sa nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže, že škodu nezavinil, môže sa však
úplne alebo čiastočne zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou

udalosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke alebo, že škoda bola spôsobená vlastným konaním
poškodeného. Ide pritom o objektívne posudzované konanie bez ohľadu na zavinenie, kde
je dôležité iba to, či a do akej miery toto správanie viedlo k vzniku škody. Povinnosť tvrdenia, resp.
dôkazné bremeno existencie liberačných dôvodov spočíva na prevádzkovateľovi
prevádzkovej činnosti.

5. V prejednávanej veci zo strany žalovaného, resp. intervenienta na strane žalovaného bolo tvrdené,
že škoda, ktorá vznikla žalobcovi bola spôsobená ním, nakoľko išiel namydlený zo
sprchy, bosý a spadol. Toto ich tvrdenie však nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané. V mieste,
kde došlo k poškodeniu žalobcu na zdraví sa nachádzali protišmykové dlaždice, čo bolo preukázané
výpoveďou aj vyhlásením svedka Z. Existencia protišmykových rohoží však bola sporná a podľa názoru

súdu jednoznačne nepreukázaná. V čase úrazu táto skutočnosť nikde nebola zachytená a pri obhliadke
na mieste samom sa na dlaždiciach nachádzali len tmavé miesta, ktoré však jednoznačne nepreukázali,
že by sa v čase, keď došlo k poškodeniu zdravia žalobcu na dlažbe nachádzali protišmykové
rohože. Miesto, kde žalobca utrpel úraz je miestom, ktoré je bežne mokré (sprchovací kút a okolie),s predpokladom možného pošmyknutia. Žalobca podľa svojho vyjadrenia toto miesto dobre poznal,
pretože tam opakovane absolvoval kúpeľnú liečbu. Žalobca totiž tak pred úrazom ako aj po ňom chodil
do zariadenia žalovaného. Vedel teda, akým spôsobom sa má pohybovať v daných priestoroch. A pokiaľ

dňa 29.09.2007 žalobca utrpel úraz tak, že sa pošmykol na mokrej dlážke a spadol, bolo jednoznačne
na žalovanom, aby preukázal, že toto pošmyknutie spočívalo len v činnosti žalobcu, ktorý si škodu
spôsobil sám.
Podľa názoru okresného súdu však žalovaný v konaní nepreukázal existenciu liberačného dôvodu podľa
§ 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, a preto bola daná jeho zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla

žalobcovi.
6. Žalobca už pri podaní žaloby preložil do spisu listinný dôkaz, a to lekársky posudok o
bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, vypracovaný MUDr. W. X., podľa
ktorého si uplatnil žalobou proti žalovanému bolestné vo výške 165 bodov a sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 100 bodov. V priebehu konania bol pribratý ďalší znalec MUDr. Q. De T. W.. Pokiaľ
išlo o bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia znalec konštatoval, že toto

bolo MUDr. W. X. dňa 08.03.2010 vypracované správne. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku,
predloženého žalobcom, ktorého závery boli potvrdené aj znalcom, ktorý pribratým do konania, žalobca
si uplatnil voči žalovanému nárok za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s
úrazom, ktorý utrpel dňa 29.09.2007 v počte 265 bodov. Hodnota za jeden bod bola uplatnená vo výške
11,47 Eur (345,48 Sk). Hodnota jedného bodu vychádzala zo stanovenia výšky náhrady za jeden bod

s účinnosťou od 01.05.2006 podľa Opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 242/2006 Z. z. Počet
bodov, uplatnených žalobcom zodpovedal záverom znaleckých posudkov, súd preto na túto skutočnosť
prihliadal ako na dostatočne preukázanú a priznal žalobcovi uplatnený nárok vo finančnom vyjadrení vo
výške 3038,98 Eur, a to v súlade s ustanovením § 444 Občianskeho zákonníka.
7. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie intervenient (predtým vedľajší
účastník) na strane žalovaného, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne.
9. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Hoci sa

okresný súd v napadnutom rozhodnutí zaoberal otázkou, či v predmetnom prípade boli naplnené
liberačné dôvody obsiahnuté v ust. § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to konkrétne, či škodu
úplne, resp. sčasti nespôsobil poškodený, skutkový stav zistený dokazovaním nesprávne vyhodnotil.
Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 182/2005 z 29.11.2005, z ktorého
vyplýva, že ak bola škoda spôsobená zavinením poškodeného, znáša ju pomerne, ale ak bola škoda

zavinená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje
splnenie podmienky, aby medzi konaním zodpovedného subjektu a vzniknutou škodou bol vzťah
príčinnej súvislosti. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nimi ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku tohto
konania (t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k tomuto
konaniu, nevznikla by škoda). Za príčinu následku treba pritom považovať každé konanie, bez ktorého

by následok nenastal. Určitá okolnosť nestráca povahu príčiny len preto, že okrem nej k následku
viedli aj ďalšie príčiny. Príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, alebo by sa aspoň
nestal spôsobom, aký nastal. Konanie určitej osoby má preto povahu príčiny aj vtedy, keď okrem nej
k následku viedlo aj konanie inej osoby. Podľa názoru odvolateľa, súd prvej inštancie v nedostatočnej
miere posúdil neopatrné konanie poškodeného, ktoré sa bezprostredne podieľalo na vzniku škody,

najmä skutočnosť, že žalobca sa v čase pádu pohyboval po zariadení kúpeľov bosý. Okresný súd v
odôvodnení rozhodnutia nedôvodne spochybnil aj existenciu, resp. prítomnosť protišmykových rohoží v
mieste úrazu - pádu žalobcu. Z dokazovania vykonaného pred okresným súdom jednoznačne vyplýva,
že v čase, keď sa žalobca nachádzal v sprche, bol bosý, teda nemal v priestoroch kúpeľov (najmä
v priestoroch sprchy a v jej okolí, kde je riziko pošmyknutia vysoké) obutú vhodnú gumenú obuv.

Túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi aj sám žalobca. To znamená, že aj samotný poškodený
v danom prípade nepostupoval dostatočne opatrne, hoci z vykonaného dokazovania vyplýva, že v
priestoroch kúpeľov boli umiestnené upozornenia na možnosť pošmyknutia. Žalobca bol uzrozumený
na možnosť rizika pošmyknutia a napriek tomu nepostupoval dostatočne opatrne, ak sa v priestoroch
sprchy, kde hrozí riziko pádu pohyboval bez vhodnej gumenej obuvi. Súd prvej inštancie v odôvodnení

rozsudku nedôvodne spochybnil existenciu, resp. prítomnosť protišmykových rohoží v mieste úrazu -
pádu žalobcu. Prítomnosť rohoží pritom potvrdili vo svojich výpovediach svedkovia V. na pojednávaní
dňa 02.12.2010 (strana 2 až 4 zápisnice o pojednávaní); Q. na pojednávaní dňa 05.06.2013
(strana 2 a 4 zápisnice o pojednávaní) a J. V. dňa 05.06.2013 (strana 5 zápisnice o pojednávaní).Vychádzajúczvýpovedítýchtotrochsvedkovsaodvolateľnemôžestotožniťsozávermiokresnéhosúdu,
že prítomnosť rohoží v konaní nebola preukázaná. Za takejto situácie bol súd povinný sa podrobne
vysporiadať s existenciou rozporu tvrdenia žalobcu a troch výpovedí svedkov, prítomných v čase úrazu

na mieste samom. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí svoju úvahu žiadnym spôsobom nezdôvodnil,
iba konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalovaného ohľadom existencie rohoží. Pokiaľ okresný
súd skonštatoval, že žalobca poznal zariadenie žalovaného, keďže aj pred úrazom tam absolvoval
kúpeľnú liečbu, mal brať do úvahy aj skutočnosť, že žalovaný mal vedieť o vhodnosti a potrebe gumenej
obuvi. Žalovaný teda v konaní preukázal naplnenie liberačného dôvodu v zmysle ust. § 420a ods.

3 Občianskeho zákonníka, ktorý je dôvodom pre zamietnutie žaloby.

10. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie i žalovaný, ktorý sa
domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
11. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ primárne

namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ktoré je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto
je nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť účastníka konania (teraz stranu), že
rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktorov, že nebolo len doprovodom
vopred prijatého rozhodnutia, a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať
na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže

opomenúť dôležité skutočnosti a tie ponechať bez odpovede. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
o vyhovení podanej žalobe (a to po predošlých dvoch razoch za jeho zamietnutia) je v danom
prípade spracované rozsiahlo na 19 stranách, pričom však v podstatnej časti obsahuje sumarizáciu
predchádzajúceho priebehu konania, vrátane predošlých zamietajúcich rozhodnutí a do toho času
vykonaného dokazovania, a to až po stranu 15. Ďalej sú v odôvodnení citované ust. § 420a ods.

1 až 3 Občianskeho zákonníka a samotné „dôvody“ vyhovenia žalobe sú formulované na strane 17
od posledného odseku a strane 18, keď posledné dva odseky na tejto strane sú venované trovám
konania a poučeniu o opravnom prostriedku. Takéto odôvodnenie však nemožno z hľadiska zákonných
požiadaviek považovať za dostačujúce. Kvalifikovanosť odôvodnenia rozsudku nie je daná jeho
samotným rozsahom, ale dôsledným naplnením zákonných požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia

vyplývajúcich z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V tomto smere poukázal odvolateľ aj na uznesenie
NS SR sp. zn. 6 Cdo 119/2013 zo dňa 15.05.2013. Z toho vyplýva, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia je vždy
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov. Okrem
toho žalovaný uviedol, že v priebehu konania produkoval dôkazy na vyvrátenie tvrdení žalobcu ohľadom

ním udávaného opisu priebehu úrazu, ako aj na preukázanie skutočnosti, že na vzniku
škody uplatnenej žalobou sa podieľal samotný poškodený, t.j. žalobca, ktorý si ju zavinil sám. To bol
aj dôvod predchádzajúcich dvoch rozsudkov, ktorými okresný súd žalobu zamietol. Obdobná žaloba
založená na obdobnom právnom a skutkovom základe bola zamietnutá aj rozsudkom Okresného súdu
Martin č.k. 8C/186/2005-324 zo dňa 27.10.2010, ktorý potvrdil Krajský súd v Žiline svojim rozsudkom

sp. zn. 6Co/49/2011, ktorý žalovaný pripojil do spisu. Vzhľadom na všetky dôkazy vykonané v konaní
podľa žalovaného neobstojí argumentácia okresného súdu v napadnutom rozhodnutí, že žalovaný v
konaní nepreukázal existenciu liberačného dôvodu podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka, čím je
daná jeho zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla žalobcovi. Žalovaný svoj neúspech v konaní pripisuje
najmä zmene konajúceho sudcu, ktorý pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne v zmysle ust. §

132 O.s.p. Všetky doterajšie dôkazy boli vykonané v konaní sudkyňou JUDr. Máriou Ilgovou a nová
sudkyňa JUDr. Nora Zátopková odmietla návrh žalobcu na ich zopakovanie s odôvodnením, že sa
nejedná o trestné konanie. Bez ohľadu na to, existenciu protišmykových rohoží pred sprchovým kútom
potvrdili v konaní vypočutí viacerí svedkovia, a to tak pri páde žalobcu, ako aj obvykle. Ich používanie
jednoznačne potvrdzujú aj tmavé miesta na fotografiách predložených do konania žalovaným, pretože

tieto zodpovedajú pravidelnosťou a rozmermi protišmykovým rohožiam a ich dlhodobému používaniu.
Z doposiaľ vykonaného dokazovania v prejednávanej veci vyplýva, že dlažba v priestoroch Modrého
kúpeľa bola vyhotovená z protišmykových dlaždíc a od poslednej kolaudácie, kedy došlo pri prestavbe
k použitiu existujúcich protišmykových dlaždíc tam nebolo nič menené. V sprche sa nachádzali madlá
a pred sprchou ešte stála klientom nápomocná pracovníčka žalovaného. Žalovaný sám na

pojednávaní daň 09.07.2013 uviedol „pokiaľ ide o obuv tak, ako som uviedol, bol som bosý, aj keď som
vystúpil zo sprchy“. Záver okresného súdu, že tvrdenie žalovaného a intervenienta vystupujúceho na
jeho strane, o tom, že škoda, ktorá vznikla žalobcovi bola spôsobená ním, nakoľko išiel namydlený zo
sprchy, bosý a takto spadol, nebolo žiadnym spôsobom preukázané, sa preto nezakladá na pravde.Žalobca sa bezpochyby pohyboval v objekte Modrého kúpeľa bosý a bosý aj spadol, čím ignoroval
aj existujúce upozornenia, a to dokonca pri znalosti miestnych pomerov. Žalobca toto miesto dobre
poznal, nakoľko opakovane u žalovaného absolvoval kúpeľnú liečbu, dokonca aj pred úrazom (čo je

uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 18). Mydlovú vodu prítomnú pri páde
uvádzal vo svojej výpovedi sám žalobca, a to aj v písomnom podaní z 15.05.2014, v ktorom sám
uviedol „nikto nikde nestál!. To píšem ja už v žalobných materiáloch - viď sprievodný text k súdnemu
konaniu - citujem: „Keď som tam išiel „sála“ bola zase prázdna, bez ľudí, ako pri mojom úraze“;
potom mydlová voda mohla byť len od žalobcu. Odvolateľ ďalej uviedol, že žalobca neuviedol rozumný

dôvod jeho vykročenia údajne do vzdialenosti 1,5 m od sprchovacieho boxu, keď takýmto spôsobom
mal obchádzať pracovníčku žalovaného, ktorá tam bola práve na to, aby mohla byť v prípade potreby
klientom nápomocná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že oproti východu zo sprchovacieho boxu
sa počas prevádzky Modrého kúpeľa v približne takej vzdialenosti nachádzal v rohu miestnosti stolík a
dve kreslá; t.j. žalobca by mal v takom prípade k dispozícii kreslo hneď pre seba. Navyše okresný súd
pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil spoluúčasť poškodeného žalobcu na vzniknutej

škode, napriek tomu, že žalovaný opakovane počas konania pred súdom na tieto skutočnosti poukázal.
Žalovaný prezentoval názor, že žalobca si škodu spôsobil výlučne svojim zavinením, a preto by ju mal
v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka znášať sám. Použitie tohto zákonného ustanovenia prichádza
do úvahy tak v prípade zodpovednosti založenej na princípe zavinenia, ako aj v prípade objektívnej
zodpovednosti.

12. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu intervenienta na strane žalovaného uviedol, že ani poukaz
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 182/2005 zo dňa 29.11.2005 nedokáže vyvrátiť závery
prezentované v napadnutom rozhodnutí. Nie je možné z toho vyvodiť, že intervenient by preukázal u
žalovaného existenciu liberačného dôvodu v zmysle ust. § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Žalobca zdôraznil, že ako dlhoročný návštevník sa v kúpeľoch pohyboval s náležitou opatrnosťou. Pokiaľ
odvolateľ namietal, že žalobca nemal pracovníčku žalovaného obchádzať, k tomuto žalobca uviedol, že
človek sa sprchuje nahý a bežne považuje za nepríjemnú situáciu, ak je pri takejto činnosti vyrušovaný
osobou iného pohlavia. Všetkými svojimi činnosťami, ktoré žalobca vykonával bezprostredne pred
úrazom sa v ničom neodlišoval od ostatných ľudí a robil všetko tak ako aj počas iných svojich návštev

kúpeľov. Jediný rozdiel bol v tom, že pracovníčka žalovaného urgovala jeho odchod zo sprchy. Žalobca
tiež uviedol, že ak sa by zosunul popri stene na podložku, neboli by následky jeho úrazu také, k
akým reálne došlo. S výnimkou F., ktorá na pojednávaní dňa 09.07.2013 vypovedala, že pád mohol
byť čiastočne na rohož a čiastočne na dlažbu, už takmer všetci pracovníci žalovaného tvrdia, že v
predmetnom objekte boli umiestnené rohože. Týmito výrokmi a skutočnosťami z nich vyplývajúcimi sa

intervenient nezaoberá, len opakovane poukazuje na obsah výpovede svedkyne V. Y., že žalobca
sa zosunul popri stene a pod. Žalobca tiež namietal, že opravný prostriedok proti napadnutému rozsudku
podal iba intervenient, a nie priamo žalovaný, hoci je to žalovaný, ktorý vie, že žiadne protišmykové
rohože sa v objekte Modrého kúpeľa nenachádzali a rovnako tam nebola položená ani protišmyková
dlažba. Snaha odvolateľa, ktorý má iba sprostredkované informácie k veci, je vyhnúť sa plneniu, ktoré

by mal platiť za žalovaného.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 03.06.2016, ktorý sa v celom rozsahu
stotožnil s obsahom napadnutého rozsudku vychádzajúceho z právneho názoru odvolacieho súdu.
Pokiaľ žalovaný vytýka konajúcej sudkyni odmietnutie návrhu na vykonanie dokazovania, žalobca

zdôraznil, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.03.2016 vyplýva, že žalovaný nemal návrhy na
doplnenie dokazovania. K tejto protokolácii nevzniesol žalovaný žiadne námietky a nevyužil ani postup
podľa § 40 ods. 3 O.s.p. Následnú odvolaciu argumentáciu žalovaného označil žalobca za veľmi
špekulatívnu a často lživú. Ak žalovaný považuje za preukázanú existenciu
protišmykových rohoží v objekte Modrého kúpeľa, na týchto by sa nemal nik pošmyknúť, maximálne

by o ne mohol zakopnúť. Zakopnutie je však iný fyzikálny dej ako pošmyknutie. Pri zakopnutí ostávajú
ľudské nohy vzadu, blokované prekážkou, ktorá ich zastavila a zadná časť tela smeruje dopredu, tak
že nie je možné udržať rovnováhu a vychýlením ťažiska tela dochádza k pádu prednou časťou tela.
Pri pošmyknutí je pohyb tela úplne iný. Dochádza napr. k rýchlemu zosunutiu, ktoré niektorí svedkovia
popisujú. Žiadna dlažba, na ktorej sa nachádza voda, nie je protišmyková. Pokiaľ sa týka

fotodokumentácie , v tejto časti rozhodnutie vychádza len z tvrdenia žalovaného, že od úrazu žalobcu
nedošlo v objekte Modrého kúpeľa ku žiadnej zmene. Záver žalovaného, že mydlová voda mohla byť
na podlahe len od žalobcu, označil žalobca za nepravdivý, najmä s ohľadom na množstvo
ľudí, ktoré pred ním bolo v sprche a použilo mydlo. O nápomocnej pracovníčke žalovaného nemôže byťpravda. Ak pracovníčka žalovaného súrila žalobcu, aby opustil priestory, žalobca musel iba
rýchlo odísť a nemohol si sadať na kreslo. Pokiaľ sa týka o ust. § 441 Občianskeho zákonníka označené
ako spoluúčasť poškodeného, podľa žalobcu jeho aplikácia nie je v danom prípade namieste. Prioritne

ide o preukázanie liberačného dôvodu v zmysle ust. § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ak
žalovaný takýto liberačný dôvod preukáže, aplikácia ust. § 441 Občianskeho zákonníka stráca zmysel.
Žalobca tiež v samostatnom podaní poukázal na svoje podanie adresované súdu zo dňa 19.06.2014
zdôrazňujúc,žesapošmykolnahladkýchmokrýchdlaždiciachstým,ženepoužívašľapkyprisprchovaní
ani pri kúpaní v bazéne. V sprche boli madlá na pridržanie, (ktoré sú aj v iných sprchárňach), a preto

bol žalobca bosý. Žalobca opätovne poukázal na tvrdenie v žalobe, že jeho pošmyknutie spôsobili
hladké (nie protišmykové) a mokré (zrejme mydlová voda) dlaždice. Rovnako sa chodí žalobca kúpať u
žalovaného aj do Smaragdového kúpeľa, kde na protišmykové dlaždice nikdy nič nekladú.
Výpoveď kúpeľníčky V. Y. označil žalobca za nepravdivú. V tomto smere poukázal aj na svoje podanie
zo dňa 15.05.2014. Rovnako svedkyni Y. pomohol i ďalší svedok a spriaznený SBS-kár. Pokiaľ boli v
konaní vypočutí ďalší svedkovia, žiaden z nich v sobotu večer pri pani Y. nebol. Tieto dôkazy sú preto

bez výpovednej hodnoty. Žalobca zdôraznil, že pôvodne nechcel od kúpeľov peniaze, ale len pomoc pri
liečbe jeho úrazu v Modrom kúpeli, na čo žalovaný reagoval pomocou v hodnote 50,00 a 60,00 Eur a
poskytnutím pobytu žalobcovi v kúpeľoch.

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu intervenienta sa stotožnil s argumentáciou odvolateľa

vychádzajúcou z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 182/2005 zo dňa 29.11.2005. V konaní
o náhradu škodu musí súd z úradnej moci skúmať existenciu zavinenia poškodeného bez ohľadu na
prípadnú takúto námietku, resp. procesnú obranu žalovaného. V súdenej veci mal teda okresný súd
skúmať zavinenie poškodeného na poškodení jeho zdravia v zmysle ust. § 441 Občianskeho zákonníka.
Napriek tomu však prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že žalobca sa

v čase pádu pohyboval po zariadení kúpeľov bosý, a taktiež nedôvodne spochybnil existenciu, resp.
prítomnosť protišmykových rohoží v mieste úrazu - pádu žalobcu. Žalovaný tiež poukázal na nesprávny
postreh odvolacieho súdu v jeho uznesení č.k. 8Co/55/2012-193, keďže z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že pracovník SBS nebol prítomný pri tom ako žalobca padol. Odvolací
súd nepostrehol a bez ďalšieho vyhodnotil pri svojom rozhodovaní len výpoveď žalobcu

na pojednávaní dňa 02.12.2010 učinenú po vyše troch rokoch od úrazu. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že pracovník SBS nemohol priamo a bezprostredne vidieť pád žalobcu. Títo pracovníci
sa vo všeobecnosti nepohybovali, a ani doteraz sa nepohybujú počas prevádzkových hodín
pri bazénoch a medzi kúpeľnými hosťami žalovaného. Žalovaný zdôraznil, že na pojednávaní dňa
17.03.2011 bolo po poučení strán sporu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. okresným súdom uznesením

vyhlásené ďalšie dokazovanie za skončené. Pokiaľ žalobca v odvolaní zo dňa 20.12.2011 uvádza,
že na mokrých dlaždiciach (svedkyňa ešte zabudla uviesť ešte jednu lož, že ich pravidelne utierala),
na ktoré tečie mydlová voda zo sprchovacieho boxu sa šmykne človek aj vo vibramách, žalovaný
zdôraznil, že sa jednalo o osobu, ktorá pomáha klientom kedykoľvek jej pomoc potrebujú. Z vykonaného
dokazovania bolo nepochybne preukázané, že na dlaždice v žiadnom prípade netiekla mydlová voda

zo sprchovacieho boxu, nakoľko sa tam nachádza múrik, riadne označený žltočiernymi pruhmi, ktorý
zabraňuje stekaniu akejkoľvek vody zo sprchovacieho boxu, čo vyplýva aj z fotodokumentácie
vyhotovenej na obhliadke intervnientom. Ak žalobca má vedomosť, že sa na nich človek šmykne aj vo
vibramách, tak potom nemal rozumný dôvod pohybovať sa v objekte kúpeľov bosý, keďže to bolo pre
nehoriskantné.Jetiežnepochopiteľné,ženamiestoosloveniapaniY.spožiadavkou,abysamuustúpila,

(keď bol žalobca bosý a mal dojem, že mu menovaná prekáža a šmýkalo sa mu), žalobca ju len ako
prekážku obchádzal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že asi každému normálnemu človeku zrejmé, že nikto nechodí
zo sprchy do bazéna napr. v ponožkách, k tomuto žalovaný uviedol, že obvykle sa klienti žalovaného
pohybujúpopriestorochkúpeľovvgumenejobuvi-najmävšľapkáchrôznychvyhotovení,čoježiaducev
zmysle upozornení nachádzajúcich sa v priestoroch kúpeľov. Ako častý návštevník kúpeľov žalovaného

musel byť žalobca s tým uzrozumený. Z vykonaného dokazovania teda jednoznačne vyplynulo, že
rohože boli umiestnené na podlahe pred sprchovacími boxmi. Šmuhy po
nich sú tam na dlaždiciach dodnes. Dlaždice tam boli, resp. sú protišmykové a od septembra 2007 sa
nemenili. Žiaden stavebný úrad by nepovolil žalovanému použitie iných ako protišmykových dlaždíc.
Inak by prevádzka žalovaného nespĺňala bezpečnostné kritéria. Existenciu rohoží pri sprchovom kúte

potvrdili vo svojich výpovediach i svedkovia Q. a pán V., keď Q. Y. potvrdil aj skutočnosť, že žalobca
nemal na nohách nič obuté. K rohožiam sa podrobne vyjadrovala aj pani J. dňa 09.07.2013 pri obhliadke,
a taktiež pani K., zamestnankyňa žalovaného, pracujúca v pozícii autorizovaný bezpečnostný technik,
na pojednávaní dňa 22.05.2014. Pokiaľ žalovaný namietal, že všetky predošlé dôkazy boli vykonanépredchádzajúcou sudkyňou JUDr. Máriou Ilgovou a nová sudkyňa JUDr. Nora Zátopková odmietla návrh
žalovaného na zopakovanie dokazovania, zo zvukového záznamu vyplýva, že JUDr. Zátopková uviedla,
že sa predsa nejedná o trestné konanie. Žalovaný pripisuje svoj neúspech v konaní najmä zmene

konajúceho sudcu, ktorý pri hodnotení dôkazov nepostupoval dôsledne v zmysle ust. § 132 O.s.p. a
navyše namietal, že odôvodnenie rozsudku napadnutého odvolaním nie je v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p.

15. Ostatné strany a intervenient sa k odvolaniam a ďalším podaniam uvedeným vyššie nevyjadrili.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
CSP a contrario toto rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil vo výroku
vo veci samej i v závislom výroku o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
17. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového

procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov
strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň krajský súd v tomto
rozhodnutí prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové konanie.
18. K odvolacím námietkam intervenienta na strane žalovaného a žalovaného odvolací súd uvádza:

19. V posudzovanej veci sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady škody v zmysle ust. §
420a Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že dňa 29.09.2007 utrpel v objekte Modrého kúpeľa v
SlovenskýchliečebnýchkúpeľochTurčianskeTeplice,a.s.,úraz,priktoromdošlokzlomeninebedrového
kĺba - krčka stehnovej kosti vľavo. K úrazu došlo po tom ako žalobca vyšiel zo sprchovacieho boxu,

keď sa asi 1,5 m od východu zo sprchy pošmykol a prudko spadol na dlažbu na ľavý bok tela, tvrdiac,
že jeho pošmyknutie spôsobili hladké (nie protišmykové) a mokré (zrejme mydlová voda) dlaždice a
tiež pasivita zamestnankyne žalovaného. Následne sa žalobca podrobil operáciám na
Traumatologickom oddelení MFN Martin, a to dňa 29.09.2007, kedy mu bola operovaná zlomenina krčka
stehennej kosti vľavo a dňa 01.06.2009, kedy došlo k odstráneniu osteosyntetického materiálu. K žalobe

žalobca pripojil lekársky posudok o bolestnom vystavený MUDr. W. X. dňa 08.03.2010, keď bolestné
bolo ohodnotené 165 bodmi a ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia 100 bodmi. Žalovaný
a intervenient vystupujúci na jeho strane v konaní namietali, že žalovaný nezodpovedá za vzniknutú
škodu, nakoľko žalobca, v čase keď sa pošmykol na dlažbe, bol bosý, pričom v bezprostrednej blízkosti
pri sprchovacom boxe sa nachádzali protišmykové rohože a objekt Modrého kúpeľa bol vybavený

protišmykovou dlažbou, pričom na stenách boli upozornenia pre klientov na možnosť šmyku.

20. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka je
svojou povahou objektívnou zodpovednosťou, pri ktorej sa nevyžaduje protiprávnosť konania. Pre vznik
zodpovednosti stačí kumulatívne naplnenie predpokladov, a to: 1/ vznik škody, 2/ škoda bola spôsobená

prevádzkovou činnosťou, 3/ je daná príčinná súvislosť medzi škodou a prevádzkovou činnosťou. V
súvislostispredpokladomuvedenýmpodbodom2/jetrebauviesť,žeškodajespôsobenáprevádzkovou
činnosťou, ak je spôsobená: a/ činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri
činnosti, alebo b/ fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie, alebo c/
oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti,

alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti. Nie je pritom rozhodujúce, či
pôsobenie fyzikálnymi, chemickými príp. biologickými vplyvmi prevádzky na okolie bolo uskutočnené v
súlade s inak všeobecne záväznou právnou úpravou (normami vzťahujúcimi sa na danú činnosť). K
tomu pozri napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 769/2006, R 55/2009. Všeobecne platí, že aplikácia
ust. § 420a Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy, ak nie sú naplnené predpoklady pre aplikáciu

osobitných právnych úprav zodpovednosti za škodu. Ako už bolo konštatované vyššie, zodpovednosť
za škodu podľa ust. § 420a Občianskeho zákonníka je zodpovednosťou objektívnou, bez zreteľa na
zavinenie. Pre jej vznik sa vyžaduje len: 1/ existencia škody, 2/ príčinná súvislosť
škody s prevádzkou činnosťou. Dôkazné bremeno spočívajú v povinnosť preukázať vznik škody a
príčinnú súvislosť uvedených vplyvom na vznik škody zaťažuje poškodeného. Zákon umožňuje zbaviť

sa tejto zodpovednosti iba vtedy, ak škodca preukáže, že škoda bola spôsobená 1/
neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, alebo 2/ vlastným konaním poškodeného.
Za neodvrátiteľnú udalosť sú považované skutočnosti zodpovedajúce pojmu „vis major“, ako osobitná,
mimoriadna a nepredvídateľná skutočnosť, ktorú nebolo možné odvrátiť ani pri vynaložení všetkéhopotrebného úsilia. V žiadnom prípade však neprichádza do úvahy liberácia, ak bola škoda spôsobená
okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. Pod konaním poškodeného podľa tohto ustanovenia treba
rozumieť všetky skutočnosti vyplývajúce zo správania poškodeného, ktoré mali vplyv na vznik alebo

výšku škody. Tieto skutočnosti je potrebné odlišovať od predpokladov majúcich za následok úplnú
alebo čiastočnú povinnosť znášať škodu v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno
spočívajúce v povinnosti preukázať, že škoda bola dôsledkom skutočností uvedených v § 420a
ods. 3 Občianskeho zákonníka zaťažuje škodcu. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať zavinenie poškodeného (hoci aj v podobe porušenia

prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka) zaťažuje škodcu, a to bez zreteľa na to,
že inak ide o zodpovednosť založenú na objektívnom alebo subjektívnom princípe. Aplikácia ust. §
441 Občianskeho zákonníka teda prichádza do úvahy bez zreteľa na to, či zodpovednosť za škodu je
založená na objektívnom alebo subjektívnom princípe. V súvislosti so škodou založenou na objektívnom
princípe je však treba dať do pozornosti rozhodnutie vo veci Cpj 10/1983 (R 3/1984 NS SR),
ktoré vo vzťahu k zavineniu poškodeného pri objektívnej zodpovednosti odlišuje mieru zodpovednosti

poškodeného v závislosti od toho, či zavinenie poškodeného bolo výlučnou príčinou škody, ak však
je zavinený protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou
prevádzky,ideopomernúzodpovednosť.Výlučnázodpovednosťpoškodenéhovšakprichádzadoúvahy
len vtedy, ak bola škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 Občianskeho

zákonníka).

21. Tak ako správne namietali odvolatelia vo svojich opravných prostriedkoch, okresný súd svoje
rozhodnutie neodôvodnil v súlade so zásadami vtedy platného ust. § 132 O.s.p. (aktuálne sú kritéria
hodnotenia dôkazov upravené v ust. § 119 CSP). V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.

I ÚS 114/2008 je všeobecný súd pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda
nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúcich k jednostranným záverom.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými
zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a
jeho právnymi závermi. Z odôvodnenia okresného súdu nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej tak ako to
požaduje ustálená judikatúra ústavného súdu v zmysle požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia
ako jedného zo základných atribútov spravodlivého súdneho procesu.

22. Žalovaný spolu s intervenientom vystupujúcim na jeho strane v rámci prvoinštančného konania

namietali dôvodnosť nároku žalobcu uplatneného žalobou, a to najmä skutočnosť, že žalobca sa
v priestoroch Modrého kúpeľa žalovaného ako jeho dlhoročný návštevník nepohyboval s náležitou
opatrnosťou, keď v čase úrazu kráčal po dlažbe mokrý. Tvrdili v konaní, že dlažba v objekte Modrého
kúpeľa bola protišmyková a zároveň na nej boli položené protišmykové rohože, čo preukazovali
viacerými dôkazmi vykonanými okresným súdom. Súd prvej inštancie však bez adekvátneho

odôvodnenia len vyslovil záver, že tvrdenie o tom, že žalobca bol bosý nebolo v konaní preukázané
a existencia protišmykových rohoží zostala sporná a nepreukázaná. Takýto záver okresného súdu je
však v rozpore s obsahom ním vykonaných dôkazov. Záver prvoinštančného súdu, ktorý bez ďalšieho
konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal existenciu liberačného dôvodu podľa § 420a ods. 3
Občianskeho zákonníka neobstojí. Okresný súd sa tiež nevysporiadal s možnou aplikáciou ust. § 441

Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Okresný súd však v prejednávanej veci takýmto
spôsobom nepostupoval.

23. Odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil ako
dôvodnú.

24. Napriek tomu, že odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu je (čo do počtu strán) pomerne

rozsiahle, jeho formálna a obsahová štruktúra je pomerne nejasná a nezrozumiteľná vo vzťahu
tak ku skutkovým zisteniam, ako aj k právnym záverom vedúcim k vyhoveniu žalobe žalobcu. Spôsob a
súslednosť formulácie celého odôvodnenia rozsudku nezodpovedá v každom smere pravidlám jasného
vyjadrovania lexikálnym a štylistickým hľadiskám. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcajednoznačne preukázal nárok uplatnený žalobou, vyvodený z vymenovaných dôkazov bez
dôkladnej a jasnej analýzy chronológie ich časových následností a súvislostí, je nielen nepresvedčivý,
ale aj predčasný. Následný právny záver o splnení podmienok žalovaného pre na náhradu škody

žalobcovi tak z hľadiska jej atribútov, bez vyloženia aplikovaných právnych predpisov, vo
vzťahu ku konkrétnym okolnostiam danej veci, je tiež nepresvedčivý a nepreskúmateľný (k tomu pozri
napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7 Cdo 68/2013 z 26.09.2013).
25. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.
26. Právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v jej siedmom oddiele
druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
jeho ochrany, a tým aj ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na

súdnu a inú právnu ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a
podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl.
51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné právo na súdnu
ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú

kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (napr.
IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník
konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky

považovať za porušenie základného práva. Podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 345/09) základné
právo na súdnu ochranu je základným právom na spravodlivý proces, ktoré tvorí jeden z významných
princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právo na spravodlivý proces je subjektívne verejné právo
každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánom), ktorého podstata spočíva v
tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania.

27. Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako to potvrdzuje
aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,
ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý a
nestranný súd), alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné právo

na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným hľadiskom pre všetky procesné poriadky
ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať a
používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade
s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia
a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie

spravodlivosti tak, ako to je vyjadrené v čl. 1 ods. 1 ústavy.
28.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
29. Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
30. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998).
31. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.
ÚS 115/03).

32. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa vyššie uvedenými zákonnými
ustanoveniami dôsledne neriadil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Tvrdenie okresného súdu,
že tvrdenia žalovaného a intervenienta o tom, že škoda vznikla žalobcovi ním samotným, keďže išiel
namydlený zo sprchy bosý a spadol, nebolo preukázané žiadnym spôsobom, sa nezakladá na pravde. Z
obsahu vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že žalobca bol v čase pádu bosý, čo potvrdili svedecké
výpovede V. Y. (č.l. 84 spisu), svedka Q. Y. (č.l. 229) i samotného žalobcu, ktorý vo svojom podaní zo

dňa 30.11.2011 uviedol „nohy som mal na dlaždiciach“ a dokonca na obhliadke na mieste samom dňa
09.07.2013 uviedol, že bol bosý (č.l. 245 spisu). Rovnako viacerí svedkovia potvrdili, že na stenách sa
nachádzali upozornenia žalovaného pre klientov na nebezpečenstvo šmyku. Existenciu rohoží v objekte
Modrého kúpeľa v čase úrazu žalobcu potvrdili svedkyňa V. Y., Q. Y. i J. V. a na obhliadke nepriamo i F. J..

33. Popísané pochybenia v postupe okresného súdu považoval odvolací súd za tak podstatné, že
nevidel dôvod ďalej sa v podrobnostiach zaoberať ďalšou argumentáciou žalovaného a intervenienta
vystupujúceho na jeho strane uvedeného v ich opravných prostriedkoch, keďže tu boli jednoznačne
splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Nesprávny postup súdu prvej inštancie v takomto rozsahu by nemal naprávať

odvolací súd, ktorý je spravidla určený na to, aby náležite vykladal a aplikoval právo v opravných
konaniach. Účelom fungovania opravného súdu je na kvalitatívne vyššej úrovni, na základe
opravných prostriedkov, preskúmať, či sa na súde prvej inštancie dosiahol účel civilného sporového
konania vyjadrený v článkoch 2, 3 a 6 CSP v spojitosti s článkom 46 a nasl. Ústavy SR, a nie nahrádzať
podstatné pochybenia v postupe prvoinštančného súdu.

34. V ďalšom konaní okresný súd vytýči vo veci pojednávanie, na ktoré predvolá strany sporu
i intervenienta vystupujúceho na strane žalovaného, vykoná dokazovanie na základe dôkazov
označených a predložených obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími
návrhmi na doplnenie dokazovania a opätovne posúdi nárok žalobcu uplatnený žalobou. Po doplnenom

dokazovaní okresný súd opätovne rozhodne o nároku žalobcu uplatnenom žalobou, pričom je viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie (§ 391 ods. 2 CSP). Pri vyhotovení písomného
vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie vychádzať z ust. § 220 CSP.
35. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.

3 CSP).

36. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)