Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. február 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/30/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213701
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6912213701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
FRIDRICH PAĽKO, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanejSlovenskejrepublike,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 14C/291/2012-43 zo dňa 12. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
579,02 €.

2. Žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

v zákonom stanovenej lehote. Z exekučného spisu 3Er/1121/2010 zistil, že dňa 26. 04. 2010 bola
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.
s.. Súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku uznesením vydaným dňa 27. 09. 2010. V predmetnej exekučnej
veci súd neporušil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože uvedené ustanovenie žiadnu lehotu
na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neukladá.

Žalobca nepreukázal dôvodnosť žaloby, zmenšenie majetku v príčinnej súvislosti s porušením právnej
povinnosti žalovaného, výšku škody ani existenciu bezprostredného priameho vzťahu medzi porušením
právnej povinnosti a vznikom škody. A nepreukázal ani nemajetkovú ujmu. Na právne zdôvodnenie
okresný súd uviedol § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení do 31. 12. 2012 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná ich

náhradu nepriznal, pretože žiadne trovy nevyčíslila a zo spisu nevyplývali.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (ust. § 204 ods. 1, veta prvá,
OSP) odvolanie žalobca. Uviedol, že konaním súdu mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednaniea rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Žalobca urobil podanie, ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevidel v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení na tom, že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie

vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Zdôraznil, že
konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne oboznámil
žalobcu s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie

(odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.
s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. Z tohto dôvodu sa
žalobca nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie preto došlo k degradácii zásady

kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať
pred súdom. Ďalej namietal, že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie a že sa súd nezaoberal uplatnenou
škodou a nemajetkovou ujmou.

5. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

6. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie vydal v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(do 30. 06. 2016) a odvolací súd vo veci rozhodol po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) od 01. 07. 2016, ktorý sa vzťahuje aj na konania začaté pred
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konaniazačatépredodňomnadobudnutiajehoúčinnosti.Podľa470ods.2,vetaprváCSPprávneúčinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Nová právna úprava rešpektuje účinok procesných podaní urobených do 30. 06. 2016 v zmysle princípu
právnejistotyalegitímnychočakávanístránsporuvkonaní,ktoréneskončilozaúčinnostiskoršejprávnej

úpravy.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 a contr. CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku, ktorým
bola žaloba zamietnutá potvrdil, pretože rozhodnutie je vecne správne.

9. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP (teraz § 191 ods. 1
CSP) a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP (teraz § 220 ods. 2 CSP). Z
odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo
účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne
posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

10. Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s povinnosťou odvolacieho súdu rešpektovať viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP,
predtým § 212 ods. 1 OSP). Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie
na základe iných, než v odvolaní vznesených námietok. V tejto súvislosti je aj predloženého odvolania
zrejmé, že z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní žalobcom na súd, hmotnoprávne

a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
naktorýchjezaloženénapadnutérozhodnutie. Okresnýsúdrozhodolvecnapojednávaníčopreukazuje
zápisnica o pojednávaní č. k. 14C/291/2012-41 z 12. 05. 2014, hoci žalobca v odvolaní namietal že vec
bola rozhodnutá bez pojednávania. Preukazovaním uplatnenej škody sa nezaoberal, lebo zamietnutiežaloby založil na nepreukázaní nesprávneho úradného postupu ako jedného z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uvedený dôvod zamietnutia
žaloby považuje odvolací súd za správny.

11. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
43NcC/215/2012-8 zo dňa 11. 10. 2012, že zákonný sudca, ktorý vo veci konal a rozhodoval,
nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom

nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim
vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia žalobcu o konaní vylúčeného sudcu
bezpredmetná. Na rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci

zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť,
že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju
funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi
pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v
posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom

vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený
princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich
rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde
je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako
reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti.

Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju

funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci. Otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti (sťažnostiach) navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj
zuzneseniaÚstavnéhosúduSRvskutkovoaprávnetotožnejveci, napr.sp.zn.I.ÚS89/2013zodňa06.
02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak,
že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich
prerokovanie a rozhodnutie.

12. Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strán sporu

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu.

13. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej exekučnej veci k

prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

14. Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje

lehotu len na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade, že nie sú splnené
podmienky pre takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 606/2012 - 20 zo dňa 14.
12. 2012, podľa ktorého aj ústavný súd konštatuje, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v znení účinnom v relevantnom čase lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu, alebo
exekučného titulu zo zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný
súd Slovenskej republiky konštatoval, že okresný súd zákonnou 15 dňovou lehotou z tohto dôvodunebol viazaný. Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
v posudzovanej veci nie je neprimeraná., najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď
tak okresnému ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ

podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil
všeobecný súd väčším počtom podaní. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať
za akceptovateľnú, ak aj ústavný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu
judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

ústavy, resp. právo na prejednanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Aj ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 42/01). Zo slovného a logického výkladu ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní sa

vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota neplatí,
čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie
exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia.
15. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o

porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.

16. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému;
ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o
zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi
vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného

súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže
predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu,
a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie
preukázalo, že okresný súd postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania

ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti neskúmal.

17. Žalobca nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal v
prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 CSP aj správne
a presvedčivo odôvodnil.

18. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 41 spisu).

19. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa,
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 387 ods. 2 OSP. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.20. Výrok o tom, že žiadna strana sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, je
odôvodnený podľa § 262 ods. 1 CSP tým, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému

zo súdneho spisu trovy nevyplývali a náhradu trov nežiadal.

21. Rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)

(§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).