Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. júl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/347/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210632
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210632.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/211/2012-56 zo dňa 17. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 8C/211/2012-56 zo dňa 17. 10. 2013 žalobu v celom
rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27. 09. 2012 domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol o zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, pretože nerozhodol v
zákonom stanovenej lehote o žiadosti súdneho exekútora v exekučnej veci zn. EX 13475/2009 o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku dlžníkom
(povinným) K. A. vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5371483. Zároveň sa voči žalovanému domáhal
zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 772,64 eur.
Citujúc ust. § 5 ods. 1, § 9 ods. 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/
2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) v platnom znení súd žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného
bremena žalobcom.

Zo spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8Er/1123/2009 súd zistil, že dňa 31. 12. 2009 bola
súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o.
proti povinnému K. A. pre vymoženie 626,66 eur s príslušenstvom na základe návrhu oprávneného zo
dňa 07. 12. 2009. Ako exekučný titul bol označený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 15447/09 zo
dňa 08. 10. 2009. Dňa 14. 01. 2010 súd vyzval súdneho exekútora na predloženie úverovej zmluvy,
keďže išlo o spotrebiteľský právny vzťah. Súdny exekútor podaním doručeným súdu dňa 29. 01. 2010

oznámil, že požadovaný listinný dôkaz oprávnený predkladať nebude. Súd následne výzvou zo dňa
11. 11. 2010 vyzval Stály rozhodcovský súd Slovenskej rozhodcovskej, a. s., Bratislava na predloženie
rozhodcovského spisu sp. zn. SR 15447/09. Po doručení rozhodcovského spisu dňa 08. 12. 2010 bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá uznesením č. k. 8Er/1123/2009-22 zodňa 21. 12. 2010, právoplatným dňa 25. 01. 2011, pretože v rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu
pri doručovaní exekučného titulu. Uznesením zo dňa 28. 01. 2011 bolo následne exekučné konanie
zastavené. Proti žiadnemu z týchto uznesení nebol podaný opravný prostriedok.

Postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia súd posudzoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného do 31. 05. 2011, keďže novelizácia Exekučného poriadku, teda procesného predpisu,
zákonom č. 144/2010 Z. z. účinným od 01. 06. 2010 neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia.
Súd konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o bezdôvodnej nečinnosti súdu trvajúcej viac
ako 419 dní. Súd pri vydávaní poverenia postupoval so všetkou opatrnosťou, preto požiadal Stály

rozhodcovský súd o predloženie rozhodcovského spisu, ktorý bol súdu doručený dňa 08. 12. 2010. Po
preskúmanívšetkýchnáležitostíbolažiadosťovydaniepoverenianavykonanieexekúciezamietnutá21.
12. 2010, teda 13-ty deň po tom, čo exekučný súd získal možnosť zistiť splnenie podmienok formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Práve v dôsledku vady exekučného titulu bolo vzápätí
exekučné konanie zastavené.
Žalobca podľa názoru súdu nepreukázal ani existenciu ďalších podmienok vzniku zodpovednosti -

vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a zavineným protiprávnym konaním.
Žalobca nepreukázal výšku tvrdenej majetkovej škody 125,- eur, ani vynaloženie čiastky 70,- eur na
správu a údržbu vymáhanej pohľadávky. Nepreukázal, za aké obdobie a kedy vznikli náklady na
udržiavanie a správu informačného systému vyčíslené sumou 40,- eur a na administratívne spracovanie,
poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním, kontrolou stavu konania na exekučnom súde

vo výške 15,- eur. V pripojenom exekučnom spise sa nenachádza žiaden doklad preukazujúci, že
žalobca urgoval alebo kontroloval stav konania na exekučnom súde. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu,
žalobca nepreukázal, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným a insolvencii povinného. Ak konaním súdu malo dôjsť u členov riadiacich orgánov žalobcu,
resp. majiteľov právnickej osoby k pocitu frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v

právo a v rovnosť spoločnosti, ako fyzické osoby sa môžu domáhať ochrany svojich práv zákonom
predpísaným spôsobom. Žalobca konkrétne netvrdil a nepreukázal zánik plánovaných podnikateľských
aktivít a podnikateľských plánov, ani stratu zisku z realizovaného obchodu či ovplyvnenie jeho ďalších
podnikateľských postupov a neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O. s. p.“) a nakoľko v konaní úspešný žalovaný v zákonnej lehote nevyčíslil trovy konania,
náhradu ktorých si uplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného

(správne malo byť uvedené žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Poukázal však na to, že podal návrh
na zrušenie pojednávania s poukazom na to, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti, pre ktoré
sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Na základe
týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O. s. p. Rozhodnutie o vylúčení či nevylúčení sudcov

okresného súdu mu však nebolo predložené. Riadne a včas teda požiadal o zrušenie pojednávania,
uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu
tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o

skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských

súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskehosúdupreľudsképrávavoblastizachovávaniaprávananestrannýsúd.Zatakýchtookolností
a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných
krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, aže podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti

splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu

jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.
Uviedol, že ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť

sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry pritom nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd
zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k
ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, v návrhu
na začatie konania síce upozornil na skutočnosti, ktoré podľa neho odôvodňovali vylúčenie sudcov

Okresného súdu Liptovský Mikuláš z prejednávania danej veci, na výzvu súdu, či týmto podaním
chcel vzniesť námietku zaujatosti niektorého zo sudcov alebo všetkých sudcov okresného súdu alebo
navrhnúť prikázanie veci inému súdu, však oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a O. s. p.
nepodal (č. l. 8 spisu). Okresný súd napriek tomu podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému súdu
v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného súdu

s poukazom na skutočnosti oznámené navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v
Žiline uznesením č. k. 7NcC/76/2013-17 zo dňa 30. 01. 2013 sudkyňu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš JUDr. Janu Haluškovú (ktorej bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce, a teda je vo veci
zákonnou sudkyňou) nevylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci. Uznesenie krajského súdu
bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené dňa 09. 10. 2013 (č. l. 24 p. v. spisu). Žalobca

proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 113/2014 zo dňa 10. 12. 2014 bolo dovolacie konanie zastavené. Z uvedeného
je zrejmé, že námietka žalobcu, že mu nebolo predložené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení či
nevylúčení sudcov okresného súdu nezodpovedá skutočnosti.Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z ústavnej
zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to

možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu

nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 31. 05. 2010 sp. zn.
3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu)
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj
požiadavke na sudcu, v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu.Pretosamotnáskutočnosť,žepredmetomkonaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Ďalšiu námietku žalobcu, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd rovnako ako nedôvodnú.
Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie
veci pojednávanie na deň 17. 10. 2013. Splnomocnený zástupca žalobcu prevzal predvolanie na

pojednávanie dňa 09. 10. 2013 (č. l. 24 p. v. spisu), napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil,
rovnako ako žalobca. I keď žalobca dňa 17. 10. 2013 (t. j. v deň konania pojednávania) prostredníctvom
splnomocneného zástupcu požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody uvádzané žalobcom nebolo
možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane

brániacu mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná
vylúčený sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené všetky
predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 17. 10. 2013 prejednal a o nej
rozhodol, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Tejto možnosti sa žalobca zbavil sám tým,

že sa na pojednávanie nedostavil.

Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby
mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si
žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia,

a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany,
právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú
spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu
a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal,
neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Okresný súd pritom na pojednávaní vykonal výlučne
dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom, a to oboznámením exekučného spisu Okresného súdu

Liptovský Mikuláš sp. zn. 8Er/1123/2009.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného, odvolací súd
poukazujenato,ževyjadreniežalovanéhovdanejvecibolookresnémusúdudoručenédňa15.10.2013,
pričom pojednávanie bolo nariadené na 17. 10. 2013. Nebolo teda v reálnych možnostiach súdu doručiť

vyjadrenie žalovaného žalobcovi, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi pred pojednávaním. V tejto
súvislosti však odvolací súd zároveň poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by
bol žalobca v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením žalovaného, ktoré je zároveň rovnaké ako
v mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe(ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia žalovaného), z ktorého dôvodu nie je námietka žalobcu o
neznalosti vyjadrenia žalovaného a nemožnosti reagovať naň dôvodná.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi okresného súdu vo vzťahu k samotnému meritórnemu
posúdeniu nároku uplatneného žalobcom. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil s
poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Vo vzťahu k meritu veci žalobca v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,

že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, čomu však v odôvodnení prezentované
časové úseky nenasvedčujú; súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote.
V nadväznosti na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd konštatoval dodržanie lehoty na vydanie

rozhodnutia v exekučnom konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že rozhodnutie
okresného súdu bolo založené na nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
spočívajúceho v existencii prieťahov v exekučnom konaní, keď tvrdenie žalobcu o tom, že súd o žiadosti
o udelenie poverenia rozhodol s omeškaním viac ako 419 dní sa ukázalo ako nepravdivé (omeškanie
nepredstavovalo ani 365 dní). Prvostupňový súd teda nekonštatoval, že by lehota na vydanie poverenia

v exekučnom konaní bola dodržaná, pričom súd o žiadosti rozhodol na trinásty deň potom, čo získal
možnosť zistiť splnenie podmienok formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým bol
rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci.
Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (či už v znení
účinnom do 31. 05. 2009, do 31. 05. 2010 alebo od 01. 06. 2010) vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým

exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia
žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd
nezistírozporžiadostioudeleniepovereniaalebonávrhunavykonanieexekúciealeboexekučnéhotitulu
so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa
10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu
neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010).".

Okresný súd, napriek tomu, že nemal naplnenú už prvú podmienku zodpovednosti žalovaného v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z., a to nesprávny úradný postup, sa zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi
žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a vznikom škody. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia uviedol dostatočné argumenty vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam, s

ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Na správnosti záverov okresného súdu nič nemení ani pochybenie okresného súdu, ktorý na danú
vec aplikoval síce správny zákon č. 514/2003 Z. z., avšak v nesprávnom znení. Vzhľadom na okamih
vzniku tvrdenej škody bolo potrebné nárok žalobcu posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

účinnom do 31. 12. 2012, zatiaľ čo okresný súd na vec aplikoval znenie uvedeného zákona účinné od
01. 01. 2013. Na samotný záver o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu však
uvedená skutočnosť vplyv nemala, keď odvolací súd je zároveň viazaný odvolacími dôvodmi žalobcu,
ktorý uvedenú skutočnosť v odvolaní nenamietal (nepostačuje len prosté uvedenie ust. § 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p. bez bližšej špecifikácie v čom nesprávne právne posúdenie spočíva).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho
konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.