Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/506/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813206107
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813206107.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu F., zastúpený F. proti žalovanému H.,
do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného B., obaja zastúpení E., o zaplatenie
8.677,65 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo
dňa 19. marca 2015, č.k. 8C/32/2013-130, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovaný a B. m a j ú n á r o k proti žalobcovi na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.677,65 eur
s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 06.06.2013 do zaplatenia, a to v splátkach vo výške 350 Eur
mesačne, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bude splatná do konca

mesiaca, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a omeškanie čo i len s jednou
splátkou má za následok zročnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 915,55
Eur a iné trovy vo výške 520,50 Eur, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi žalobcu, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca
žalobcu R. M. O., a.s. ako veriteľ (pohľadávku proti žalovanému previedol na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok na žalobcu) a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 14.07.2008 zmluvu, na základe
ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 320.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 14,50 % ročne,
ktorý sa žalovaný spolu s úrokom zaviazal vrátiť v mesačných splátkach vo výške 7.529,38
Sk. Okrem toho sa v každej splátke zaväzoval platiť poplatok za spracovanie
úveru vo výške 741,33 Sk, havarijné poistenie vo výške 1.193,64 Sk a poistenie
schopnosti splácať úverové splátky vo výške 94,65 Sk. Celkom splátka predstavovala čiastku 317,30
Eur. Počet splátok bol určený na 60, pričom v zmluve bolo dojednané, že prvá splátka bude splatná

mesiac po prevzatí predmetu kúpy (k tomu došlo 14.07.2008) a dátum splatnosti všetkých ďalších
splátok je zhodný s uvedeným poradovým dňom mesiaca. Ročná percentuálna miera nákladov bola
určená na 21,16 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na 12,50 %. Žalovaný úver
riadne nesplácal, zaplatil len 25 z dohodnutých 60 splátok, a to v celkovej výške 7.932,50 Eur. Pôvodný
veriteľ ho 13.06.2010, 13.10.2010 a 01.11.2010 vyzýval na úhradu dlhu, a to 22. 26. a 27. splátky, no
žalovaný mu zaplatil len 25 splátok. Preto pôvodný veriteľ dňa 15.12.2010 od zmluvy podľa dojednania

vovšeobecnýchzmluvnýchpodmienkachodstúpil,atozdôvodu,žežalovanýsadostaldoomeškaniaso
splácanímjednejsplátkyzačasovéobdobiedlhšieakotrimesiace,pričomvodstúpeníuviedol,žesiproti
žalovanému bude uplatňovať zaplatenie celej pohľadávky, ktorú tvoria doteraz nezaplatené a splatnédlžnéčiastkyapeňažnáčiastkaaž dovýškysúčtubudúcichsplátokúverusdohodnutýmizmluvným
pokutami. Odstúpenie bolo žalovanému doručené dňa 31.01.2011. Pre prípad odstúpenia od zmluvy zo
strany veriteľa bolo vo všeobecných zmluvných podmienkach dohodnuté, že veriteľ môže požadovať

zaplatenie dlžnej istiny a úroku do odstúpenia, poplatku za spracovanie úveru a poplatok vo výške
4 % z predčasne splatnej čiastky úveru. Okrem toho bolo vo všeobecných zmluvných podmienkach
dohodnuté, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 150,- Sk v prípade porušenia
svojej povinnosti riadne platiť splátky a vo výške 1.000,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne
platiť splátky po dobu dlhšiu ako 60 dní. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný sa v

zmluve zaviazal, že úver právnemu predchodcovi žalobcu vráti v 60 pravidelných mesačných splátkach,
pričom prvá splátka bude splatná mesiac po prevzatí predmetu kúpy (k tomu došlo 14.07.2008) a dátum
splatnostivšetkýchďalšíchmesačnýchsplátokjezhodnýsuvedenýmporadovýmdňommesiaca.Takéto
dojednanie je v súlade s § 2 ods. 2 zákona písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať konečnú splatnosť
spotrebiteľského úveru. Zákon bližšie neustanovuje, čo treba rozumieť pod pojmom konečná splatnosť

úveru, pričom zo žalovaným a vedľajším účastníkom podsúvaného rozhodnutia je zrejmé, že táto
obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je splnená vtedy, ak je zo zmluvy
zrejmá časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru (týmito sú: dátum poskytnutia úveru,
splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Dojednanie v zmluve medzi stranami sporu
tietopožiadavkyspĺňa,keďžejezrejmé,žesplatnosťprvejsplátkymalabyťmesiacpoprevzatípredmetu

kúpy (k tomu došlo 14.07.2008, čo bol údaj známy obom účastníkom zmluvy), teda prvá splátka bola
splatná 14.08.2008. Z dojednaní je jasné, že frekvencia splátok je mesačná, a to vždy k 14. dňu mesiaca,
výška splátok je po celé obdobie rovnaká a splátok je 60. Takéto vyjadrenie je jasné a zrozumiteľné,
keďže nielen priemernému, ale aj intelektovo podpriemernému spotrebiteľovi muselo pri uzavretí zmluvy
byť jasné, že prvá splátka je splatná 14.08.2008, a keďže je mesačných splátok 60, tak posledná splátka

bude splatnou v deň uplynutia piatich rokov od prevzatia predmetu kúpy, teda 14.07.2008.
Z argumentácie žalovaného a vedľajšieho účastníka sa javí, že podľa ich názoru mala byť konečná
splatnosť úveru vyjadrená dátumom „14.07.2013“. Takáto požiadavka však z textu zákona nevyplýva,
keďže zákon nevyžaduje vyjadrenie dátumu konečnej splatnosti, ale vyjadrenie konečnej splatnosti.
Táto je dostatočne vyjadrená uvedenými údajmi a požadovanie akýchkoľvek ďalších špecifikácií by bolo

bezúčelným formalizmom, keďže spotrebiteľ, ktorý nechápe to, že bude platiť 60 mesačných splátok
počítaných od konkrétneho dátumu (dátum prevzatia predmetu kúpy) nemôže chápať ani tomu, čo je
myslené číselným spojeným 14.07.2013. Inak povedané, žalovaný a vedľajší účastník svojím výkladom
podsúvajú súdu taký názor, že za spotrebiteľa treba považovať osobu, ktorá nevie,
čo je rok a mesiac, a že rok má dvanásť mesiacov, resp. nevie vydeliť číslo 60 (počet splátok) číslom

12 (počet mesiacov v roku). Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že údaj
o konečnej splatnosti úveru tak, ako je uvedený v zmluve, nespôsobuje to, že by bolo možné úver
považovať za bezúročný a bez poplatkov.

2. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške

10.622,05 Eur a úver mal splácať 60 mesiacov, pričom žalovaný mal na vrátenie úveru, zaplatenie
úroku a poplatkoch za celé obdobie trvania úveru žalobcovi zaplatiť 16.472,40 Eur. Vzorec pre výpočet
RPMN predstavuje nelineárnu funkciu a aj po dosadení konkrétnych údajov zo zmluvy nie je možné
jednoduchým výpočtom dopracovať sa k presnej hodnote RPMN, ale len reťazcom výpočtov spresňovať
zistenú hodnotu RPMN. Žalovaný a vedľajší účastník na jeho strane spochybnili

správnosť RPMN, pričom vôbec neuviedli, v čom je právnym predchodcom žalobcu
uvedená RPMN vo výške 21,16 % nesprávna a na svoje tvrdenie súdu nepredložili
ani žiaden dôkaz. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že takto uvedená RPMN sa vôbec nejaví
ako zavádzajúca, keďže dohodnutá úroková sadzba predstavovala 14,50 % ročne, teda pri uvedenej
RPMN vo výške 21,16 % je zrejmé navýšenie úrokovej sadzby o mesačne účtovaný poplatok za

spracovanie úveru vo výške 24,61 Eur a poistné splátok vo výške 3,14 Eur. Napriek
nejasnosti námietky žalovaného k výške RPMN súd prvej inštancie zistil, že pri dosadení údajov o úvere
do verejne prístupných webových aplikácií kalkulacky/spotrebitelsky- uver-
rpmn-rpsn.php, , na správnosť ktorých sa spoľahnúť síce nemožno, no presný
výpočet by si vyžiadal znalecké dokazovanie z matematiky, predstavuje výška RPMN 21,18 %. Z

uvedeného je zrejmé, že údaj o RPMN, uvedený v zmluve, nemožno v žiadnom prípade považovať
za zavádzajúci v takom zmysle, že by spotrebiteľovi sprostredkúval nesprávnu informáciu a vyvolával
klamlivú predstavu o výhodnosti úveru, keďže komparatívna nevýhodnosť úveru s inými úvermi primárne
vyplýva z porovnávania RPMN s priemernou hodnotou RPMN vo výške 12,50 %, ktorá je výsledkomešte komplikovanejšieho matematického vzorca, do ktorého sú dosadzované omnoho menej spoľahlivé
údaje ako pri vzorci pre výpočet RPMN. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k
záveru, že údaj o RPMN tak, ako je uvedený v zmluve, je súlade s § 2 ods. 2 písm. j) zákona o

spotrebiteľských úveroch a nespôsobuje to, že by bolo možné úver považovať za bezúročný a bez
poplatkov, keďže uvedenie bagateľne nesprávnej, zásadne však neskresľujúcej informácie o výške
RPMN, keď rozdiel predstavuje 0,02 %, čo je pravdepodobne výsledkom zaokrúhľovania pri prepočtoch
slovenskýchkorúnnaeurá,resp.inýchzaokrúhľovacíchprocesov,niejespôsobilévyvolaťuspotrebiteľa
klamlivúpredstavu,ktorábybolaspôsobiláovplyvniťjehorozhodnutieuzavrieťaleboneuzavrieťúverovú

zmluvu. V zmluve bolo dohodnuté, že žalovaný sa zaväzuje vrátiť poskytnuté peniaze spolu s úrokom v
mesačných splátkach vo výške 7.529,38 Sk. Okrem toho sa v každej splátke zaväzoval platiť poplatok
za spracovanie úveru vo výške 741,33 Sk, havarijné poistenie vo výške 1.193,64 Sk a
poistenie schopnosti splácať úverové splátky vo výške 94,65 Sk. Spolu splátka úveru s
poistným predstavovala čiastku 317,30 Eur. Takéto dojednanie je v súlade s § 2 ods. 2 písm. i) zákona o
spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Žalovaný a vedľajší účastník uvedenému
dojednaniu vytýkali to, že z neho nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splatenie istiny a aká na
splatenie úroku. Takáto požiadavka však z citovaného ustanovenia nevyplýva, keďže
zákon vyžaduje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok a nie výšku istiny a úroku v splátkach. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný žalobcovi nezaplatil 26. až 30. dohodnutú splátku,

pričom splatnosť týchto splátok nastala od septembra 2010 do januára 2011, a to vždy v 14. deň týchto
mesiacov. V týchto splátkach vo výške 317,30 eur mal žalovaný zaplatiť istinu a úrok vo výške 249,92
Eur, časť poplatku za spracovanie úveru 24,61 Eur a zvyšok splátky na dohodnuté poistné. Žalovaný
takto dohodnuté splátky úveru a poistné nezaplatil. Preto je žaloba v časti o zaplatenie 1.586,50 Eur
(5 x 317,30 Eur) dôvodná. Okrem toho bol po započítaní úhrad žalovaného a započítaní

splátok úveru k 31.01.2011 dlh na istine bez úrokov vo výške 6.083,36 Eur, pričom túto istinu mal
žalovaný zaplatiť v ďalších splátkach. Žalovaný mal v 30 splátkach mesačne zaplatiť pri každej splátke
istiny a úroku aj časť poplatku za spracovanie úveru vždy v dohodnutej čiastke 24,61 Eur. Žalovaný
zaplatil 25 splátok a v ďalších splátkach bolo započítaných ďalších 5 splátok tohto poplatku. Preto bola
žaloba dôvodná i v tej časti, v ktorej sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia poplatku za

spracovanie úveru vo výške 738,30 Eur (30 x 24,61 Eur). Právny predchodca žalobcu dôvodne podľa
dojednania v zmluve v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným odstúpil od zmluvy, pričom
následkom tohto odstúpenia bolo to, že žalovanému bolo dôvodne vyúčtovaných 243,33 Eur ako 4
% zo zostatku istiny úveru vo výške 6.083,36 Eur, a to na základe dojednania zmluvy, podľa ktorého
pre prípad odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa môže veriteľ požadovať zaplatenie dlžnej istiny a

úroku do odstúpenia, poplatku za spracovanie úveru a poplatku vo výške 4 % z predčasne
splatnej čiastky úveru. Uvedené plnenia vo výške 8.651,49 Eur boli žalovanému vyúčtované dôvodne,
keďže ich základom boli platné zmluvné dojednania účastníkov zmluvného vzťahu. Okrem toho bolo
vo všeobecných zmluvných podmienkach dohodnuté, že dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú
pokutu vo výške 150,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky a vo

výške 1.000,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky po dobu dlhšiu ako 60 dní.
Táto zmluvná pokuta bola dohodnutá písomne, a preto bola žaloba v tejto časti o zaplatenie 38,17 Eur
dôvodná, a to podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného žalovanému bolo
dôvodne vyúčtovaných 8.689,66 Eur, pričom žalobca si uplatnil len čiastku 8.677,65 Eur. Preto súd prvej
inštancie takto vyčíslenému nároku žalobcu vyhovel, vrátane úrokov z omeškania z priznanej sumy vo

výške 8,5 % ročne od 06.06.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu na zaplatenie
úrokov z omeškania za obdobie od 01.02.2011 do 05.06.2013 zamietol, keďže z
vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca, resp. jeho právny predchodca žalovaného
na zaplatenie takto vyúčtovaného dlhu vyzval pred podaním žaloby, ktorá bola žalovanému
doručená až dňa 04.06.2013. Za rozhodné pre posúdenie omeškania žalovaného nemožno

považovať odstúpenie od zmluvy zo dňa 26.01.2011, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 31.01.2011,
keďže v tomto jednostrannom právnom úkone právny predchodca žalobcu dlžnú čiastku nevyčíslil a
len skonštatoval, že si bude uplatňovať zaplatenie výškou bližšie nešpecifikovanej pohľadávky zloženej
z nezaplatených dlžných splátok až do výšky súčtu budúcich splátok spolu s dohodnutými zmluvným
pokutami a prípadnými nákladmi na vymáhanie. Vychádzajú z uvedeného súd prvej inštancie žalobe

v časti o zaplatenie 8.677,65 Eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 8,5 % ročne od
06.06.2013 do zaplatenia vyhovel, pričom žalovanému podľa § 160 ods. 1 umožnil dlh splatiť v splátkach
vo výške 350 Eur mesačne, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bude
splatná do konca mesiaca, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a omeškanie čo i len sjednou splátkou má za následok zročnosť celého plnenia, a to s prihliadnutím na majetkové pomery
žalovaného. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka,
postavené na tvrdeniach o tom, že právny predchodca žalobcu od zmluvy odstúpil, toto odstúpenie

treba posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, a preto je žalovaný žalobcovi povinný zaplatiť len to, čo
ako úver od jeho právneho predchodcu prijal, keďže zmluva sa od počiatku zrušila, a
že v dôsledku odstúpenia od zmluvy začala plynúť dvojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Vyslovil názor, že na vzťah strán sporu sa vzťahuje Obchodný zákonník, preto
následkom odstúpenia od zmluvy bolo podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka to, že zmluva zanikla,

teda zanikla povinnosť žalovaného platiť právnemu predchodcovi žalobcu dohodnuté splátky, pričom
podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka
iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán, alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po
ukončení zmluvy, sa na vzťah strán sporu aplikujú dojednania vo všeobecných zmluvných podmienkach,
podľa ktorých veriteľ môže požadovať zaplatenie dlžnej istiny a úroku do odstúpenia, poplatku za
spracovanie úveru a poplatku vo výške 4 % z predčasne splatnej čiastky úveru a zmluvnej pokuty vo

výške 150,- Sk v prípade porušenia svojej povinnosti riadne platiť splátky a vo výške 1.000,-
Sk v prípade porušenie svojej povinnosti riadne platiť splátky po dobu dlhšiu ako 60 dní. Žalobca voči
žalovanému postupoval podľa týchto dojednaní a žalobou si uplatnil včas zaplatenie čiastok podľa týchto
zmluvných dojednaní a jeho nárok nie je premlčaný, keďže návrh bol súdu doručený dňa 04.04.2013,
pričom odstúpenie od zmluvy bolo odporcovi doručené dňa 31.01.2011, a teda právny predchodca

žalobcu žalobu mohol na súde podať dňa 01.02.2011, kedy aj začala plynúť premlčacia doba
podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka v trvaní štyroch rokov podľa § 397 Obchodného zákonníka.
V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, aké by boli následky jednostranného právneho
úkonu žalobcu zo dňa 26.01.2011, označeného ako odstúpenie od zmluvy, ak by sa na vzťah účastníkov
podľa vyššie opísanej nesprávnej právnej úvahy mal vzťahovať Občiansky zákonník, keď je zrejmé, že

právny predchodca žalobcu vychádzal z toho, že na vzťah účastníkov treba použiť Obchodný
zákonník a ustanovenia z všeobecných zmluvných podmienok, teda je zrejmé, že právny predchodca
žalobcu nepochybne nechcel týmto svojím jednostranným právnym úkonom spôsobiť to, čo súdu
podsúva žalovaný a vedľajší účastník, teda to, aby spôsobil začatie plynutie dvojročnej
premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a pre neho zjavne nevýhodné následky odstúpenia

podľa Občianskeho zákonníka, pri aplikácii ktorého by nemal mať nárok na zaplatenie ničoho iného ako
toho, čo žalovanému poskytol ako úver. Pri takomto skutkovom stave a pri správnej aplikácii nesprávne
aplikovaného Občianskeho zákonníka nemožno dospieť k žiadnemu inému právnemu záveru, ako tomu,
že toto odstúpenie od zmluvy treba považovať za neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
pre nedostatok vážnosti takéhoto úkonu, keďže z okolností tohto prípadu je zrejmé, že konajúci

právny predchodca žalobcu týmto svojím prejavom vôle nechcel spôsobiť právne následky, ktoré z jeho
úkonom spája nesprávnou aplikáciou Občianskeho zákonníka žalovaný a vedľajší účastník na jeho
strane. To by znamenalo, že na odstúpenie od zmluvy prihliadať nemožno, teda zostávajú zachované
povinnosti zmluvných strán podľa zmluvy, teda žalovaný je povinný naďalej platiť splátky a
žalobcovi zaplatiť 35 dohodnutých splátok úveru a poistného vo výške 317,30 Eur za

obdobie mesiacov september 2010 až júl 2013, čo je spolu 11.105,50 Eur, pričom ani jednu zo splátok
by nebolo možné považovať za premlčanú, keďže na premlčanie by sa vzťahovala trojročná premlčacia
doba. Z uvedeného je zrejmé, že dôsledná aplikácia „spotrebiteľského“ Občianskeho zákonníka by
bola pre žalovaného nevýhodnejšia ako aplikácia „podnikateľského“ Obchodného zákonníka. Súd prvej
inštancie na právny vzťah strán sporu aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, zákon č. 258/2001

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
keď vychádzal zo skutočnosti, že obsah zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu, sa netýka
podnikateľskej činnosti žalovaného, a preto okrem ustanovení Obchodného zákonníka je nutné použiť
i ustanovenia uvedených právnych predpisov. Pokiaľ žalovaný a vedľajší účastník boli toho názoru, že
na vzťah strán sporu sa vzťahuje výlučne Občiansky zákonník, pričom sa javí, že aplikáciu Obchodného

zákonníka považovali za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka, s týmto
názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Mal za to, že Obchodný zákonník konštruuje výslovne
spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale aj zmluvu o bežnom a vkladovom účte, resp.
vzťahy cestovného šeku ako absolútne obchody, preto uzavrel, že aj z novelizácie znenia § 369 ods.
3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom

je spotrebiteľ, vyplýva, že možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa
predpisov občianskeho práva, zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v
rámciObchodnéhozákonníka,pretonadanúvecustanoveniaObchodnéhozákonníkaaplikoval.Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 344, § 349, § 351 ods. 1, § 391 ods.1, § 397, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 544, § 107, § 52 až § 53 Občianskeho
zákonníka, § 2 ods. 2, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, o trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a
to proti výroku, ktorým bolo v časti žalobe vyhovené a výroku o trovách konania a domáhal sa,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci s tým, že na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a skutkový stav zistil neúplne. Súd prvej inštancie
sa nesprávne vysporiadal s námietkou premlčania nároku žalobcu, vznesenou žalovaným, ktorá
skutočnosť založila jeho nesprávne rozhodnutie v danej veci. Mal za to, že súd prvej inštancie
nesprávne aplikoval úpravu Obchodného zákonníka vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy
právnym predchodcom žalobcu a k premlčaniu, keď predmetom sporu je spotrebiteľský úverový vzťah,
na ktorý dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka. V danej veci je nepochybné, že právnym

úkonom zo dňa 26.01.2011 právny predchodca žalobcu sledoval odstúpenie od úverovej zmluvy, keď
uvedené nadobudlo účinnosť dňa 31.01.2011, v ktorom dôsledku začala dňa 01.02.2011 plynúť 2-
ročná premlčacia doba. Posudzovanie účinkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka
je len zákonným dôsledkom spotrebiteľskej právnej úpravy. Poznamenal, že právnemu predchodcovi
žalobcuničnebránilovyužiťajinýspôsobukončeniazmluvnéhovzťahuvdôsledkuporušeniazmluvných

povinností, napríklad zosplatenenie pohľadávky (§ 565 Občianskeho zákonníka). Poukázal na zmenu
Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z. doplnením § 52 ods. 2
o ďalšiu vetu, ktorá zakotvila, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové

pochybnosti v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy a s
tým súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Hoci účinnosť tohto ustanovenia
bola posunutá až od 01.04.2015, predmetné ustanovenie zachytáva výkladovú prax a jeho cieľom je iba
výslovne zakotviť až doposiaľ platnú a aplikovanú zásadu prednosti použitia Občianskeho zákonníka
na spotrebiteľské záväzky. Na základe uvedeného je potrebné nárok žalobcu ako právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia považovať v danej veci za jednoznačne právo premlčané, nakoľko žalobca
podal žalobu na súd až po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby, stanovenej v § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorá začala plynúť odo dňa účinnosti odstúpenia od zmluvy, čo je dôvodom na zamietnutie
žaloby v celom rozsahu. Poukázal tiež na znenie § 3 ods. 3 veta za bodkočiarkou
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (účinného od 01.07.2007), z ktorého vyplýva, že

na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, použijú sa primerane
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré znenie vedie za použitia výkladového pravidla
„argumentum a contrario“ podporne k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy,
ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka, sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka, nie Obchodného zákonníka. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových

vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v
SmerniciRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách,ktorejvýkladvosvojich
rozhodnutiach upresňuje Európsky súdny dvor. Dňom 01.05.2004, t. j. dňom vstupu Slovenskej republiky
do Európskej únie, sa stali na území Slovenskej republiky záväznými právne akty EÚ, vrátane
uvedenej smernice. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považuje v kontexte kogentnej a špeciálnej

spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Pokiaľ by sa pripustil
opak, vytvorila by sa dvojkoľajnosť pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov, čo by neodôvodnene
poškodzovalo spotrebiteľov v prípade kontraktov, ktoré sú označované ako absolútne obchody, nakoľko
v určitých prípadoch by sa spotrebiteľský úver podporne spravoval Občianskym zákonníkom a v iných
prípadoch Obchodným zákonníkom. Použitie Obchodného zákonníka, ako podpornej právnej úpravy

pri spotrebiteľských vzťahoch, je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce a naopak, dodávateľa
dostáva do výhodnejšieho postavenia. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť
z pôsobnosti Smernice 93/13/EHS iba spotrebiteľské úvery, alebo poskytovanie všetkých ostatných
úverov, ktoré nespĺňajú charakter spotrebiteľských úverov, bol by tak výslovne urobil. Poukázal tiež
na znenie ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie na danú vec je potrebné

aplikovať a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Zastával jednoznačný názor, že každá zmluva o
spotrebiteľskom úvere, bez ohľadu na formu a typ spotrebiteľského úveru, sa vždy spravuje špeciálnymi
ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a podporne Občianskym zákonníkom. Uplatnil si náhradu
trov prvostupňového a odvolacieho konania.4. Žalobca sa k podanému odvolaniu, ktoré mu bolo doručené dňa 19.05.2015, písomne nevyjadril.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene

právnej úpravy sporového konania, keď od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (O.s.p.), ktorým sa spravovalo konanie na súde prvej inštancie. Podľa prechodných
ustanovení § 470 ods. 1 CSP, ak CSP neustanovuje inak, platí CSP aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd rozhodol vo veci odvolania

žalovaného podľa príslušných ustanovení CSP, avšak s prihliadnutím na právne účinky úkonov, ktoré
nastali pred nadobudnutím účinnosti CSP (§ 470 ods. 2 CSP).

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti
(vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené) zmeniť podľa § 388 CSP.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu spochybnený vo výroku, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá, uvedeného výroku sa odvolací súd nedotýkal, nakoľko nadobudol
právoplatnosť.

8. Zo žaloby v danej veci vyplýva, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 8.677,65
Eur s príslušenstvom titulom plnenia z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXX, ktorú dňa 14.07.2008 uzavrel
právny predchodca žalobcu so žalovaným, a na základe ktorej žalovanému bol poskytnutý úver vo výške
10.622,06 Eur na kúpu motorového vozidla, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v 60-tich splátkach po
317,30 Eur, splatných vždy k 14. dňu toho ktorého mesiaca (mesačná splátka pozostávala z istiny, úroku

v zmysle dohodnutej ročnej úrokovej sadzby vo výške 14,5 %, splátky poplatku za spravovanie úveru
vo výške 24,61 Eur a nákladov na poistenie vo výške 39,62 Eur). Konečná výška úveru predstavovala
19.038 Eur, z ktorej žalovaný uhradil 28 splátok. Žalovaný následne riadne a včas svoje povinnosti
neplnil, a preto právny predchodca žalobcu využil svoje právo a od zmluvy odstúpil, pričom odstúpenie
od zmluvy sa stalo účinným dňa 31.01.2011. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné.

9. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 8.677,65 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania
od 06.06.2013 do zaplatenia (žalobu v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania zamietol), keď na právny
vzťahstránsporuaplikovalustanoveniaObchodnéhozákonníka,vrátanepremlčacejdoby,keďžalovaný
v priebehu súdneho konania vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu.

10. Zásadná námietka žalovaného v podanom odvolaní sa potom týkala aplikácie ustanovení
Obchodného zákonníka súdom prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti vznesenej námietky
premlčania nároku žalobcu, keď podľa názoru odvolateľa mal súd prvej inštancie na danú veci
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to 2-ročnú premlčaciu dobu, stanovenú v § 107 ods.

1 Občianskeho zákonníka a nie ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka (4-ročná premlčacia doba).

11. Odvolací súd považuje za nesporné, že dlhšiu dobu bola súdna prax pri posudzovaní právnych
vzťahov, vyplývajúcich z úverových a podobných zmlúv uzavretých medzi právnickou osobou a
spotrebiteľom podľa Obchodného zákonníka nejednotná pri posudzovaní týchto právnych

vzťahov v otázke premlčania. Novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v
znení zákona č. 151/2014 Z. z. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pripojila vetu: „Na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Uvedené ustanovenie nadobudlo
účinnosť 01.05.2014 a právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia. To

znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

12. Citovaná právna úprava dáva odpoveď na zjednotenie súdnej praxe v otázke premlčania pri
spotrebiteľských zmluvách, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka aj pred účinnosťou tejto
novely. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva, „že na zmluvy uzatvárané

spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka
a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v zmysle § 262
Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy
to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 Obchodnéhozákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom
zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa
na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“. Uvedené znamená, že na premlčaciu dobu v

spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku.

13. Odvolací súd konštatuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o úvere
jespotrebiteľskýmvzťahom,ktoráskutočnosťniejesporná,apretobolopotrebnévdanejveci,vzhľadom
na odstúpenie od zmluvy právnym predchodcom žalobcu, posúdiť otázku premlčania podľa § 107 ods.

1 Občianskeho zákonníka, tak ako správne dôvodil žalovaný.

14. V danej veci nebolo pochybností o tom, že právny predchodca žalobcu odstúpil od
zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným, pričom sám dôvodí od začiatku tohto súdneho konania
(žaloba), že odstúpenie od zmluvy sa stalo účinným dňa 31.01.2011, ktorá skutočnosť nebola žalovaným
spochybnená. Premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (§

457 Občianskeho zákonníka) začala plynúť dňa 01.02.2011 a uplynula s poukazom na ust. § 107 ods. l
Občianskeho zákonníka dňa 31.01.2013. Pokiaľ žalobca podal žalobu na súd dňa 04.04.2013, učinil tak
po uplynutí premlčacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom, ktorý na danú vec dopadá. Námietka
premlčania bola žalovaným vznesená dôvodne.

15. Odvolací súd považuje za významné poukázať i na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v súvislosti s novelou zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2014 v čl.
VIII., podľa ktorej v zmysle § 5b orgán, rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, prihliada aj
bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,

vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť,
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä súdom (ex offo) skúmať,
či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k tomu, že
táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť prihliadnuť

k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase svojho
rozhodovania (napr. 3 MCdo 14/2014).

16. Z tohto dôvodu odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za dôvodné a výrok rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel (za nezmeneného skutkového stavu danej veci), zmenil tak, že

žalobu i v tejto odvolaním napadnutej časti zamietol.

17. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
CSP a plne úspešnému žalovanému a B. priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

18. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).