Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/8/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200554
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:3013200554.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: POWER stav,
s. r. o., Kukučínova 476/6, Ilava, IČO: 43 991 181, právne zastúpený Mgr. Jozefom Gáplovským,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Centrum II 88, Dubnica nad Váhom, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného číslo
1100306/1/196379/2013/5050-r, č. 1100306/1/196383/2013/5050-r, č. 1100306/1/196395/2013/5050-r,
všetky zo dňa 22. apríla 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.
k. 13S/107/2013 - 59 (13S/108/2013, 13S/109/2013) zo dňa 22. októbra 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/107/2013 - 59
(13S/108/2013, 13S/109/2013) zo dňa 22. októbra 2014 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský súd") napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu,
ktorou žiadal súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného. Napadnutým rozhodnutím č.
1100306/1/196379/2013/5050-r žalovaný podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č.
563/2009 Z. z. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 9300401/5/57666/2013/Kra zo dňa 07.

januára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2010 vo výške 18 676,88
€, keď správca dane s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. neuznal žalobcovi právo
odpočítať si DPH v celkovej výške 18 676,88 € z dodávateľských faktúr od dodávateľa BENE Trade,
s.r.o. so sídlom Jasovská 3, Bratislava, IČO: 44 166 524, rozhodnutím č. 1100306/1/196383/2013/5050-r
žalovaný podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Trenčín č. 9300401/5/57691/2013/Kra zo dňa 07. januára 2013, ktorým podľa § 68

ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2010 vo výške 2704,70 €, keď správca dane s poukazom
na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. neuznal žalobcovi právo odpočítať si DPH v celkovej
výške 2704,70 € z dodávateľských faktúr od dodávateľa BENE Trade, s.r.o. so sídlom Jasovská 3,
Bratislava, IČO: 44 166 524, rozhodnutím č. 1100306/1/196395/2013/5050-r žalovaný podľa § 74 ods. 4
v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín
č. 9300401/5/57713/2013/Kra zo dňa 07. januára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na §

165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie III. štvrťrok 2010 vo výške 825,81 €, keď správca dane s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona
č. 222/2004 Z. z. neuznal žalobcovi právo odpočítať si DPH v celkovej výške 825,81 € z dodávateľskej
faktúry od dodávateľa BENE Trade, s.r.o. so sídlom Jasovská 3, Bratislava, IČO: 44 166 524.V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou
hmotnoprávnou podmienkou, ktorá musí byť spolu s ďalšími podmienkami upravenými zákonom č.

222/2004 Z. z. pre vznik nároku na odpočet dane splnená a pri jeho uplatnení aj preukázaná s odkazom
na ust. § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH z dodávateľských
faktúr vystavených dodávateľom spol. BENE Trade, s.r.o., Jasovská 3, Bratislava, IČO: 44 166 524 v
I. štvrťroku 2010: faktúra č. 05032010 (int. č. FP/008) zo dňa 09. marca 2010, predmet plnenia - práce
podľa dodacích listov, základ dane 53 904 €, 19 % DPH vo výške 10 241,80 €, celková suma 64 145,80

€, faktúra č. 013032010 (int. č. L.) zo dňa 19. marca 2010, predmet plnenia - stavebné práce na AB
Ružomberok - Likavka 227, základ dane 16 744,12 €, 19 % DPH vo výške 3181,38 €, celková suma
19 925,50 €, faktúra č. 020032010 (int. č. L.) zo dňa 26. marca 2010, predmet plnenia - materiál podľa
dodacieho listu, základ dane 27 651,26 €, 19 % DPH vo výške 5253,70 €, celková suma 32 904,96 €,
v II. štvrťroku 2010: faktúra č. 50172010 (int. č. L.) zo dňa 15. mája 2010, predmet plnenia - reklamné
predmety na automobil Škoda Fabia WRC, celoplošná reklama, základ dane 6722,70 €, 19 % DPH vo

výške 1277,30 €, celková suma 8000 €, faktúra č. 60102010 (int. č. L.) zo dňa 10. júna 2010, predmet
plnenia - stavebný materiál, základ dane 4016,80 €, 19 % DPH vo výške 763,20 €, celková suma 4780
€, faktúra č. 60142010 (int. č. L.) zo dňa 20. júna 2010, predmet plnenia - oprava Mitshubishi Pajero,
ŠPZ: U., Fiat Ducato, ŠPZ: U., základ dane 3495,80 €, 19 % DPH vo výške 664,20 €, celková suma
4160 € a v III. štvrťroku 2010: faktúra č. 8132010 (int. č. L. zo dňa 23. augusta 2010, predmet plnenia

- oprava motorového vozidla BMW X5, ŠPZ: U., základ dane 4346,36 €, 19 % DPH vo výške 825,81
€, celková suma 5172,17 €.

Krajský súd z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného zistil, že správca dane
vykonal u žalobcu v dňoch 02. augusta 2011 až 30. januára 2012 daňovú kontrolu na DPH na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona č. 222/2004 Z. z. za zdaňovacie
obdobia I. až IV. štvrťrok 2010. Daňovú kontrolu na DPH ukončil protokolom z 22. decembra 2011, ktorý
na základe vyjadrenia žalobcu doplnil o Dodatok z 22. decembra 2011. Správca dane vydal dňa 07.
januára 2013 rozhodnutia, ktorými vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok v
sume 18 676,88 €, za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok v sume 2704,70 € a za zdaňovacie obdobie III.

štvrťrokvsume825,81€.Žalovanýnapadnutýmirozhodnutiaminaodvolaniežalobcupotvrdildodatočné
platobné výmery.

Krajský súd v konaní, v ktorom preskúmaval zákonnosť napadnutého rozhodnutia, zisťoval, či daňové
orgány dostatočne zistili skutkový stav, či napadnuté rozhodnutia sú riadne odôvodnené, či prebehlo

riadne daňové konanie a či rozhodli v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní a poplatkov, ako
aj v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Krajský súd
zistil, že žalobné dôvody, z ktorých žiadal žalobca napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie, nie sú opodstatnené, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd k veci uviedol, že účelom daňovej kontroly a daňového konania bolo zistenie, či si daňový
subjektsplnilvsúladespríslušnýmihmotnoprávnymipredpismisvojepovinnostivočištátnemurozpočtu.
Zákon o správe daní a poplatkov, resp. daňový poriadok, osobitne upravuje zisťovanie preverovania
základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutí žalovaného č.
1100306/1/196379/2013/5050-r zo dňa 22. apríla 2013, č. 1100306/1/196383/2013/5050-r zo dňa 22.
apríla 2013 a č. 1100306/1/196395/2013/5050-r zo dňa 22. apríla 2013, ktorým bolo na jeho odvolanie
potvrdené rozhodnutia Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane") č. 9300401/5/57666/2013/

Kra zo dňa 07. januára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č.
563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia I. štvrťrok 2010
v sume 18 676,88 €, č. 9300401/5/57691/2013/Kra zo dňa 07. januára 2013, ktorým podľa § 68 ods.
5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia II. štvrťrok 2010 v sume 2704,70 € a č. 9300401/5/57713/2013/Kra zo

dňa 07. januára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009
Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia III. štvrťrok 2010 v sume
825,81 €, keď správca dane s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. neuznal žalobcovi
právo odpočítať si DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľa BENE Trade, s.r.o. so sídlom Jasovská3, Bratislava, IČO: 44 166 524, za nákup tovarov a služieb, a to faktúr už uvedených vyššie v odôvodnení
tohto rozsudku.

Krajský súd v Trenčíne sa nestotožnil so žalobnými námietkami žalobcu, že by správne orgány oboch
stupňov v správnom konaní nesprávne vyhodnotili dôkazy a dospeli tak k nesprávnym skutkovým
zisteniam a v konečnom dôsledku k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Taktiež krajský súd nebol
toho názoru, že rozhodnutia žalovaného boli nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Krajský súd
považoval za potrebné zdôrazniť, že správca dane vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a dostatočne

objasnil skutkový stav. Za účelom zistenia, či medzi žalobcom ako odberateľom a spoločnosťou BENE
Trade, s.r.o. ako jeho dodávateľom boli reálne uskutočnené zdaniteľné plnenia uvedené na sporných
faktúrach, bolo vykonané šetrenie jednak spoločnosti BENE Trade, s.r.o. ako priameho dodávateľa
tovarov a služieb, ale i ďalších spoločností (JMC Slovakia, s.r.o., GAMEA INVEST, s.r.o., ENERGY
MERCURY CONSULTING, s.r.o., VAPER, a.s., ŠŠ Trade, s.r.o., ATLAS TRADE, s.r.o.) a boli vypočuté
viaceré fyzické osoby (O. Z. st., K. XXX, O. Z., K. XXX, Z. D., W. B., Z. F., J. D.).

Podľa krajského súdu žalovaný správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že podmienky
uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy
a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť
(keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za

dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok
na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, a, že prijaté služby a
tovaryďalejpoužilnadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľ.Existenciamateriálnehoplneniaaexistencia

faktúr s predpísanými zákonnými náležitosťami sú síce nevyhnutnými podmienkami uplatnenia si nároku
na odpočítanie DPH, nie sú však postačujúcimi podmienkami pre priznanie tohto práva (práva na
odpočet DPH), pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia zo strany dodávateľa uvedeného na faktúrach.
Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto
plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky

na akýkoľvek účet, t.j. predstierať zaplatenie vystavených faktúr bezhotovostným prevodom na účet
dodávateľa. Je teda zrejmé, že splnenie formálnej stránky na uplatnenie si nároku na odpočet DPH
vyjadrené predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov
uznané právo na odpočet, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia.

Žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady, ktoré
správne vyhodnotili a vyvodili z neho správny právny záver, že žalobca za zdaňovacie obdobie I. až III.
štvrťrok 2010 nesplnil podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/, a § 51 ods. 1, § 71
ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.. Daňové orgány tak rozhodli v súlade so zákonom, a preto súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania

podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobca nemal v konaní úspech, a preto mu náhradu trov konania nepriznal.

Protitomutorozsudkupodalvčasodvolaniežalobcaanavrholnapadnutýrozsudokkrajskéhosúduzrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobca v odvolaní uviedol, že tvrdenia a skutkové závery prvostupňového súdu sú v rozpore so
skutočným stavom veci, skutkové závery nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom tiež právne
závery sú bez opory v ustanoveniach platných právnych predpisov.

Ako daňový subjekt nemal a ani nemá za obdobie I. až III. štvrťroka roku 2010 žiaden nedoplatok na

dani z pridanej hodnoty.

Uviedol, že už v samotnom daňovom konaní nepochybne preukázal reálnu materiálnu existenciu
realizácie tovarov a služieb, ktorú si žalovaný preveril aj vlastným šetrením. Pokiaľ vychádza z
predpokladu, že dôvodom vydania napadnutých rozhodnutí mala byť pochybnosť žalovaného, resp.

prvostupňovéhosprávnehoorgánu,čidošlokdodaniutovaruaslužiebzostranydodávateľa,spoločnosti
BENE Trade, s.r.o. podľa dotknutých faktúr na základe nepreukázania zaúčtovania a zaevidovania faktúr
v účtovníctve tejto spoločnosti a nepreukázania, že z nich táto spoločnosť odviedla DPH, správnosťtakéhoto záveru žalovaného na základe výsledkov vykonaného dokazovania nie je v žiadnom prípade
možné podľa ustálenej súdnej praxe akceptovať.

Podľa odôvodnenia napadnutých správnych rozhodnutí, ktoré si osvojil aj krajský súd, žalobca si
nesplnil svoju dôkaznú povinnosť preukázať v daňovom konaní, že práce a tovar, deklarované spornými
faktúrami boli skutočne dodané spoločnosťou BENE Trade, s.r.o.. Žalobca je presvedčený o tom, že
takýto postup žalovaného ohľadne dôkazného bremena je v prejednávanom prípade v úplnom rozpore
so súčasnou ustálenou súdnou praxou. Podľa ustálenej súdnej praxe v oblasti dokazovania v daňovom

konaní a o dôkaznom bremene daňového subjektu podľa § 29 Daňového poriadku je nevyhnutné
rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia
od následného forenzného dokazovania, a preto, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti vyžadované platnou právnou úpravou od určitého
dodávateľa, vyčerpal tento vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností,
ktoré nastali u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.

Žalobca poukázal na Smernicu č. 2006/12, ktorá bola implementovaná zákonom o DPH. Hoci uvedený
zákon má hmotnoprávny charakter, je potrebné túto Smernicu aplikovať aj v procesných predpisoch,
teda v daňovom konaní v oblasti DPH, hoci Daňový poriadok neobsahuje v zozname preberaných
právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie zmienku o prebratí Smernice č. 2006/112.

Z uvedenej Smernice nepochybne vyplýva a Súdny dvor Európskej únie to opakovane vo svojich
rozhodnutiach zdôraznil, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. je neoddeliteľnou
súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené.

Správca dane dňa 22. novembra 2011 vypočul bývalého konateľa spoločnosti BENE Trade, s.r.o. O. I.,

ktorý sa k faktúram vyjadril, že sa jednalo o práce na administratívnej budove, ktoré boli vykonávané
subdodávateľsky prostredníctvom firmy DATOM, s.r.o. Púchov a ŠŠ Trade, s.r.o., nakoľko spoločnosť
BENE Trade, s.r.o. v tom čase nemala vlastných zamestnancov. Ako ďalej bývalý konateľ uviedol,
spoločnosť BENE Trade, s.r.o. odpredal, doklady spoločnosti BENE Trade, s.r.o. pri predaji obchodných
podielov odovzdal novému konateľovi O. O. na základe preberacieho protokolu, ktorý dodatočne

predložil pri kontrole.

Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že : ,,Tieto skutkové okolnosti (predaj firmy) som ja z mojej pozície
nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a naviac sú pre mňa a moje postavenie úplne indiferentné, keďže
sa udiali až potom, ako prebehla spolupráca medzi mnou a firmou BENE Trade, s.r.o.. Tieto skutočnosti

majú jediný faktický dosah, a to je problematickosť v dokazovaní mnou uvádzaných tvrdení, čo daňové
úrady a následne aj krajský súd vyhodnocovali ako „podozrivé" praktiky, a to napriek tomu, že ja som s
týmito skutočnosťami nič nemal a dozvedel som sa o nich až následne".

Podľa žalobcu, žalovaný bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia prevzal rozhodnutie a odôvodnenie

prvostupňového orgánu v danej veci, obmedzil sa na popísanie faktov, pričom nezdôvodnil, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, nakoľko sa len obmedzil
na doslovnú citáciu paragrafového znenia zákonov na vec sa vzťahujúcich. Až následne prvostupňový
súd rozpísal skutkové zistenia a skutkové hodnotenia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, čo však
nemení nič na tom, že preskúmateľnosť a zrozumiteľnosť rozhodnutí daňových úradov nemôže byť

nahrádzaná podrobne rozpísaným odôvodnením rozsudku súdu v správnom súdnictve.

Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od
nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli označené podvodom, bez ohľadu na to, či ide
o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto

plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

Daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne
požadovať jednak preverenie že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby,
na základe ktorej požaduje vykonanie tohto nároku spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala

predmetným tovarom, a bola schopná ho dodať, a splnila si povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť
DPH z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam
alebo daňovému podvodu a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi.V zásade prináleží daňovým orgánom, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na
odhalenie nezákonností a daňových podvodov na DPH a uložili tresty zdaniteľnej osobe, ktorá sa
dopustila takýchto nezákonností a daňových podvodov.

Žalobca uviedol, že postupoval pri obstarávaní týchto služieb s maximálnou možnou starostlivosťou,
ktorú je možné od neho požadovať, pričom nezodpovedá za konanie subdodávateľa (nemožnosť ho
predvolať, predaj podielu, nedodržanie daňových povinností), pričom ekonomická činnosť dodávateľa
bola riadne vykonaná, čo si overil, a nakoniec, ani daňový úrad nespochybnil vykonané transakcie.

Vykonanédôkazypodľajehonázoruhodnovernepreukázali,žepožadovanéprácebolireálnevykonané,
pričom daňový úrad nepreukázal, že by sa vystavitelia predmetných faktúr dopustili nezákonnosti.
Naopak, daňové úrady nepreukázali, že subjekt označený ako dodávateľ na faktúrach nebol totožný
so skutočným dodávateľom. Žalobca si riadne podával daňové priznania aj súhrnné výkazy, pričom si
riadneplnilpríslušnéoznamovaciepovinnosti.Ztýchtodôvodovzotrvávanavšetkýchsvojichdoterajších

argumentoch a tvrdeniach uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom ako aj v konaniach pred
samotnými správnymi orgánmi.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca v odvolaní proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 13S/107/2013 - 59 (13S/108/2013, 13S/109/2013) zo dňa 22. októbra 2014, ktorým

súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, uvádza v podstate tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho
prieskumu na krajskom súde.

Žalovaný uviedol, že naďalej v plnom rozsahu trvá na svojich záveroch uvedených ako v žalobou
napadnutom rozhodnutí, tak aj vo svojom stanovisku k žalobe, podanom dňa 05. augusta 2013, to

znamená, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správcu dane sú vydané v
súlade s právnymi predpismi.

Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd") ako súd odvolací s poukazom na § 492
ods. 1 a 2 Správneho súdneho poriadku (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá
a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods.

2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,

ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Zákon č. 563/2009 Z. z. zákona o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok") v ustanovení § 3
zakotvuje základné zásady správy daní. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného
ustanovenia pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni sa

záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a iných osôb.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom

ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasnepovinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba

právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §
1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie

alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

Z ustanovení § 24 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý
vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa§29ods.8zákonač.511/1992Zb.,daňovýsubjektpreukazujevšetkyskutočnosti,ktoréjepovinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2009 faktúra musí
obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo

službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo
služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry,d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,

f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,
i) výšku dane spolu v eurách.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil
skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom
známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a
dostatočnevýstižnésastotožňujevcelomrozsahu,alennadoplnenieazdôrazneniesprávnostidodáva:
Predmetom tohto konania boli rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/196379/2013/5050-r zo

dňa 22. apríla 2013, č. 1100306/1/196383/2013/5050-r zo dňa 22. apríla 2013 a č.
1100306/1/196395/2013/5050-r zo dňa 22. apríla 2013, ktorým bolo na jeho odvolanie potvrdené
rozhodnutia Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane") č. 9300401/5/57666/2013/Kra zo dňa
07. januára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.
z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia I. štvrťrok 2010 v sume

18 676,88 €, č. 9300401/5/57691/2013/Kra zo dňa 07. januára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v
nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia II. štvrťrok 2010 v sume 2704,70 € a č. 9300401/5/57713/2013/Kra zo dňa 07.
januára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia III. štvrťrok 2010 v sume 825,81 €.

Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a/ a § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH") právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe (tovare) vznikla daňová povinnosť, pričom
daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (tovaru). To znamená, že právo na odpočítanie dane si

môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k reálnemu dodaniu zdaniteľného
obchodu od dodávateľa uvedeného na faktúre a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ a bola vystavená faktúra podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH.

V uvedenom prípade správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom smere, že nebolo

preukázanie dodanie zdaniteľné plnenia pre žalobcu spoločnosťou BENE Trade, s.r.o. tak ako to bolo
uvedené v sporných faktúrach, ktoré verne nezobrazovali reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení
pre žalobcu tak, aby si žalobca mohol z takto uhradených faktúr uplatniť nadmerný odpočet DPH.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ si môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov

a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V
zmysle písm. a/ citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená
iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti
na ustanovenie § 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb
zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je

podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené
údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt
je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným

obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvovecisp.zn.2Sžf/4/2009z23.júna2010vspojenísrozhodnutímÚstavnéhosúdu
SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno
je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).

Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim
právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený".

Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo
na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na
určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky

je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zhode s Krajským súdom v Trenčíne považuje ďalšie vznesené
námietky žalobcu za bezpredmetné, nakoľko v danej veci nebolo žalobcom jasne preukázané, že

žalobcovi skutočne sporné služby fakturované sporným faktúrami, ktoré vystavila spoločnosť BENE
Trade, s.r.o., ich táto aj skutočne dodala.

Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v
Trenčíne č. k. 13S/107/2013-59 (13S/108/2013, 13S/109/2013 z 22. októbra 2014 ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.