Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/234/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113216649
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113216649.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov
JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v právnej veci žalobkyne: Mgr. I. U., bytom
P. O. Q. XX/XX, W. H., právne zastúpená Mgr. Tomášom Balážom, advokátom, Štúrova 1, Žilina proti
žalovanému: FAKULTNÁ NEMOCNICA TRENČÍN, IČO: 00 610 470, Legionárska 28, Trenčín, právne
zastúpený JUDr. Marekom Doktorom, advokátom, Piaristická 273/21, Trenčín, o ochranu osobnosti a

náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.
januára 2016, č.k. 20C/190/2013-305, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného ospravedlniť sa žalobkyni za
protiprávne zásahy do osobnostných práv žalobkyne spôsobených nesprávnou liečbou a za spôsobené

psychické útrapy žalovaným žalobkyni a to listom do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku
návrh zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala, aby súd vyslovil, že žalovaný
je povinný ospravedlniť sa jej a zároveň, aby ho zaviazal zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 20.000,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že žalovaná dňa 08.05.2010 utrpela úraz, keď spadla z bicykla na pravú ruku. V ten

istý deň bola prijatá na oddelenie úrazovej chirurgie, pričom na röntgene bola popísaná zlomenina
lakťovej kosti a vykĺbenie hlavičky vretennej kosti, t.j. Monteggiho zlomenina pravej ruky. Dňa 10.05.2010
bol prevedený operačný zákrok s tým, že žalobkyňa bola prepustená z nemocnice dňa 14.05.2010.
Dňa 19.05.2010 bola na kontrolnom vyšetrení, na ktorom bolo konštatované, že pacientka si dala
sadru dole, pretože ju bolela ruka, bolesť ustúpila a tiež, že pretrváva opuch lakťa pravej ruky a
poruchy citlivosti piateho prsta. Dňa 24.05.2010 bola žalobkyňa opäť na kontrole, kde bolo vyhotovené
RTG, na základe ktorého bolo zaznamenané skrátenie zlomeniny a sublokácia v lakťovom kĺbe, preto

ošetrujúci lekár odporučil hospitalizáciu žalobkyne na oddelení, kde bola hospitalizovaná do 28.05.2010.
Ďalšia operácia vykonaná nebola a bola prepustená domov so zmierneným opuchom. Následne bola
žalobkyňa na kontrolách s tým, že dňa 11.08.2010 bola prijatá na oddelenie úrazovej chirurgie za
účelom vybratia osteosyntetického materiálu a pri prijatí bola zistená obmedzená hypnosť v lakti aj v
zápästí pravej hornej končatiny, pohmatová citlivosť predlaktia, vyrovnanie prstov nebolo možné. Dňa
12.08.2010 jej bola vybratá skrutka s podložkou z ruky s tým, že pre zlepšenie hybnosti a obratnosti

pravej ruky bola preložená dňa 17.08.2010 na fyziatrickorehabilitačné oddelenie žalovaného, kde bola
hospitalizovaná do 26.08.2010. Po liečbe bola prepustená, pretože došlo k zlepšeniu pohyblivosti v
lakťovom a ramennom zhybe s tým, že priebeh hospitalizácie bol bez komplikácii.2. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na podnet žalobkyne prešetril poskytovanie
zdravotnej starostlivosti žalobkyne zo strany žalovaného a v konečnom dôsledku skonštatoval, že

žalobkyňa utrpela Monteggiho zlomeninu pravej ruky, pričom úrad zároveň konštatoval, že operatér
nezvolil najvhodnejšiu metódu, čo neznamená, že použil techniku, ktorá by bola nesprávna. Nie ideálne
skorigovaná zlomenina bola ešte riešiteľná počas druhej hospitalizácie u žalovaného v dňoch 25.05.
až 28.05.2010. Operácia bola indikovaná správne, prevedená bez porušenia predpisov aj keď použitú
stabilizačnú techniku nemožno považovať za najoptimálnejšiu pre predmetné zranenie. Dosiahnuté

nie celkom anatomické postavenie dokumentované pooperačným röntgenom vyšetrením z monitora a
kontrolným RTG vyšetrením zo dňa 24.05.2010 bolo možné korigovať buď počas prvej alebo druhej
hospitalizácie. V tom čase bola situácia riešiteľná reoperáciou. Tento postup a neindikovanie reoperácie
vyhodnotil úrad ako medicínske pochybenie. Na druhej strane úrad dodal, že vykonanie reoperácie
nemohlo samo o sebe automaticky zaručovať dobrý funkčný výsledok, pretože pri tomto type poranenia
nie je výsledný efekt predvídateľný a ani anatomicky presné postavenie fragmentov nie je zárukou

plnéhorozsahupohyblivosti.Ponechaniedislokácievšakzhoršeniefunkciezaručujesistotou.Zdravotná
starostlivosť žalobkyne zo strany žalovaného nebola v súlade s § 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z. o
zdravotnej starostlivosti, pretože neboli správne vykonané všetky zdravotné výkonu na správne určenie
choroby a zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia žalobkyne alebo zlepšenia jej
zdravotného stavu pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

3. Na OS v Trenčíne sa vedie zároveň konanie o návrhu žalobkyne proti žalovanému o náhradu škody
titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ako aj vecnej škody, nákladov súvisiacich
s liečením, náhrady na stratu zárobku, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho poskytnutia
zdravotnej starostlivosti pri liečbe úrazu zo dňa 08.05.2010. Do tohto spisu bol zároveň pripojený

znalecký posudok zo dňa 25.10.2013, v rámci ktorého znalecká organizácia konštatovala, že žalovaný
neposkytol zdravotnú starostlivosť žalobkyni správne, nešlo o liečbu v súlade s postupom lége artis,
pretože vykonanou operáciu neboli dosiahnuté požadované parametre, teda nebola obnovená dĺžka
lakťovej kosti a napravená hlavička vretennej kosti do správneho postavenia. Uvedený nesprávny
operačný výsledok bol zrejmý už z RTG snímkov vyhotovených počas operácie. Z týchto snímkov je

evidentné viditeľné skrátenie lakťovej kosti o 1,5 cm oproti norme pri subluxačnom postavení vretennej
kosti a ulny v lakťovom kĺbe. Skrátenie zlomeniny bolo možné skorigovať do štyroch týždňov od úrazu,
resp. od prvej hospitalizácie a do tohto obdobia spadá obdobie od úrazu po koniec druhej hospitalizácie
žalobkyne u žalovaného 28.05.2010. Keďže ďalšia kontrola bola už po časovom horizonte možného
reoperačného zásahu. Nesprávnym vedením liečby došlo k výraznému obmedzeniu hybnosti lakťa

žalobkyne k výraznejšiemu ako v prípade, ak by bola liečba vedená správnym spôsobom. Vzhľadom na
snímok z CT vyšetrenia pravej ruky žalobkyne zo 04.10.2010 bolo znaleckou organizáciou konštatované
nesprávne zhojenie fragmentov na kosti lakťového kĺbu s dislokaciou a inkongruenciou a subluxačným
postavením výbežkov lakťovej kosti a vretennej kosti.

4. Z doplnku k danému znaleckému posudku ďalej vyplýva, že u žalobkyne bol zistený 25% deficit pri
ohýbaní v kĺbe lakťa pravej ruky, nulovú pronáciu. Príčina vzniku obmedzenej hybnosti lakťa žalobkyne
je nesprávne napravená zlomenina a ponechanie luxácie hlavičky rádia vykĺbenia a preto na vývoj
zdravotného stavu žalobkyne nemala žiaden vplyv skutočnosť, že si dala dole sadru, resp. nastrihla
sadrovú dlahu. Nie je významná skutočnosť, či bola operácia vykonaná dlahou alebo skrutkou stabilnou

alebo nestabilnou, ale podstatné bolo v danej veci, že neboli splnené základné predpoklady pre
liečbu zlomením a vykĺbenia a síce, že zlomenina musí byť napravená do správneho anatomického
postavenia, resp. do postavenia akceptovateľného s tým, že v prípade žalobkyne neboli naplnené
základné postuláty liečby a tak od začiatku liečby bolo zrejmé, že výsledok bude s trvalými následkami v
dôsledku nesprávne vykonanej operácie. Ak by bola reoperácia vykonaná v správnom čase a správnym

spôsobom, výsledok liečby by bol zraneniu primeraný a vtedy by bolo možné konštatovať, že i napriek
primárnemu nesprávnemu ošetreniu pracovisko postupovalo správne.

5. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3
OZ, kedy uviedol, že neoprávnenosť zásahu do osobnosti fyzickej osoby tvorí objektívnu kategóriu.

Zásah môže spočívať v aktívnom správaní pôvodcu zásahu ako aj v jeho pasívnom správaní. Vzhľadom
na skutkové tvrdenia žalobkyne bolo potrebné pre jej úspech v konaní preukázať, že pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti pri liečbe zlomeniny pravej ruky bolo zo strany žalovaného neoprávnene
zasiahnuté do jej osobnostných práv na ochranu zdravia a súkromia a že tento zásah musel byťobjektívne spôsobilý dopadnúť na osobnosť žalobkyne. Tvrdenie žalobkyne, že ju žalovaný pri prijatí
na oddelenie v máji 2010 nechal trpieť v bolestiach nebolo preukázané a nezodpovedá to zdravotným
záznamom. Z týchto vyplýva, že v dňoch 08.05. a 09.05.2010 jej boli podávané analgetiká proti

tejto bolesti a tieto boli podávané aj pooperačne, čo potvrdila aj svedkyňa Mgr. A. R., ktorá bola v
máji 2010 spolu so žalobkyňou hospitalizovaná na jednej izbe. Svedok MUDr. R. C., ktorý svedkyňu
operoval uviedol, že pred operáciou bol vyhotovený RTG snímok a keďže išlo o trieštivý charakter
zlomeniny pri operácii nebolo možné použiť dlahovú techniku. Svedok MUDr. R. T. poprel, že by
žalobkyni pri prijatí na úrazové oddelenie u žalovaného dňa 08.05.2010 bola ruka röntgenovaná na

pokazenom, resp. starom röntgene. Tvrdenia žalovaného a svedka MUDr. R. C., že operácia bola
vykonaná správne a že došlo u žalobkyne k napraveniu zlomeniny boli v konaní vyvrátené, jednak
záznamom z traumatoligickej kontroly u žalovaného zo dňa 24.05.2010, v ktorom MUDr. L. C. na základe
RTG snímky konštatoval skrátenie zlomeniny a čiastočné vykĺbenie v lakťovom kĺbe ako aj znaleckými
posudkami znaleckej organizácie. Znalecká organizácia ako aj úrad konštatovali, že pre vyliečenie tejto
zlomeniny pre správny výsledok spočívajúci v obnovení fyziologickej funkcie bolo absolútne nevyhnutné

obnovenie dĺžky lakťovej kosti a zároveň anatomické obnovenie vykĺbenia lakťového kĺbu. Podľa
znaleckéhoposudkuoperačnáliečbanebolavykonanásprávne,keďženebolaobnovenádĺžkazlomenej
lakťovej kosti a napravené vykĺbenie vretennej kosti pravej ruky žalobkyne. Operáciou dosiahnuté nie
celkom presné anatomické postavenie fragmentov bolo možné korigovať ďalšou operáciou 4 týždne od
operácia žalobkyňou u žalovaného vykonanej dňa 10.05.2010, pripadne do konca druhej hospitalizácie

28.05.2010. Napriek tomu, že na základe traumatologickej kontroly zo dňa 24.05.2010, kde bolo RTG
zistené skrátenie zlomeniny a vykĺbenie vretennej kosti v lakťovom kĺbe, bola žalobkyňa u žalovaného
znova od 25.05.2010 hospitalizovaná. Žalovaný reoperáciu žalobkyne počas druhej hospitalizácie
trvajúcej do 28.05.2010 nevykonal. Skutočnosť, že by si žalobkyňa po prepustení v máji 2010 sadru
nastrihla, resp. ju dala dolu je podľa znaleckej organizácie vzhľadom na nesprávny výsledok operácie

bezpredmetná. Popísaným postupom žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni v
máji 2010 bolo porušené ust. § 4 ods. 3 zák.č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Neboli správne
vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej
liečby. Nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti nespočívalo vo zvolenej operačnej technike, ani
v použitom ostesyntetickom materiály, ale v tom, že výsledkom vykonanej operácie nebolo presné

nastavenie zlomeniny lakťovej kosti s obnovením jej dĺžky a ponechanie vykĺbenia vretennej kosti s
tým, že napriek znalosti tohto výsledku žalovaný nevykonal reoperáciu, ktorou bolo možné zlomeninu
napraviť do správneho anatomického postavenia. Svedok MUDr. R. C., ktorý je zapísaný v zozname
súdnych znalcov uvádzal, že zlomenina tohto typu sa prakticky nikdy nezhojí bez následkov a stredne
ťažké, až ťažké poruchy hypnosti ako následok tejto zlomeniny sú uvádzané v literatúre v rozsahu 20

až 30%. Znalecká organizácia v posudkoch jednoznačne konštatovala, že nesprávnym vedením liečby
došlo k výraznému obmedzeniu hybnosti lakťa žalobkyne. Výraznejšiemu ako v prípade, ak by bola
liečbavedenásprávnymspôsobom.Zozáverovúradutiežvyplýva,žeponechaniedislokáciefragmentov
v ruke zaručovalo s istotou zhoršenie funkcií lakťa. Pokiaľ by bola liečba vedená správne, zrejme by
tiež došlo k obmedzeniu hybonosti lakťa, avšak vo výrazne menšom rozsahu. Je tým zároveň daný

kauzálny nexus medzi postupom žalovaného a ohrozením porušením osobnostných práv žalobkyne.
Preto mal súd za to, že tento neoprávnený zásah žalovaného bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
osobnostných právach žalobkyne, práva na ochranu jej zdravia.

6.Námietkyžalovanéhokznaleckémuposudkuajehodoplnkuneboliopodstatnené.Predvypracovaním

doplnku bola žalobkyňa vyšetrená a na vypracovaní posudkov sa podieľali znalci z príslušných odvetví.
Personál žalovaného mal v rozhodnom období pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti informácie a
poznatky o tom, že výsledkom operácie je nie celkom presné anatomické postavenie fragmentov.

7. V konaní nebolo preukázané, že by pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni žalovaným

počas hospitalizácie v auguste 2010 bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne.
Žalobkyni bol počas hospitalizácie vybraný ostesyntetický materiál a následne za účelom zlepšenia
hybnosti bola premiestnená na rehalibitačné oddelenie. Nebolo preukázané, že by konanie
zamestnancov žalovaného v tomto období napĺňalo znaky neoprávneného zásahu do osobnostných
práv žalobkyne, ktorý by bol objektívne spôsobilý negatívne dopadnúť na osobnosť žalobkyne, ani to

že by u žalobkyne vyvolalo psychické útrapy. Zo záznamov psychológa Mgr. M. Q. bolo potvrdené
tvrdenie, že žalobkyňa bola plačlivá, mala bolesti a preto k nej žalovaný privolal pschologičku a bol jej
predpísaný liek na utíšenie bolesti. Postup žalovaného bol teda správny. Výsluchom svedkov Y.. R.
T., MUDr. R. C. PhD. a MUDr. L. C., ktorí pracujú, resp. pracovali na oddeleniach, kde bola žalobkyniposkytnutá zdravotná starostlivosť nebolo preukázané, že by zamestnanci žalovaného v tomto období
sa správali k žalobkyni v rozpore s lekárskou etikou, neúctivo a že by sa na jej adresu vyjadrovali takým
spôsobom,žebyzasiahlidojejctialebodôstojnosti.SvedkyňaMgr.A.R.,ktorábolavmáji2010spoluso

žalobkyňou hospitalizovaná na jednej izbe nebola priamym svedkom toho, že by zdravotnícky personál
mal na adresu žalobkyne počas jej hospitalizácie predniesť výroky, že by potrebovala narkózu kladivom.
Z jej výpovede zároveň vyplynulo, že žalobkyňa už po vykonaní operácie bola plačlivá a znepokojená,
že operácia nebola vykonaná správne, pretože mala veľké bolesti. Jej útrapy tak pramenili z obavy z
nesprávne prevedenej operácie a jej následkov. Z rehabilitačného oddelenia bola žalobkyňa prepustená

26.08.2010 z dôvodu, že po liečbe došlo k zlepšeniu pohyblivosti v lakťovom aj ramennom zhybe a bola
odporučená rehabilitácia ambulantnou formou. Pokiaľ žalovaný uviedol v prepúšťacej správe zo dňa
17.08.2010, že hybnosť lakťa je plná bez deficitu a toto nezodpovedalo skutočnosti, v tom čase nemohla
táto nesprávna informácia privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne, keďže táto musela vedieť
o tom, že má obmedzenia hybnosti v pravom lakti. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že presviedčanie lekárov
žalovaného, že jej ruka je v poriadku a naopak tvrdenia rehabilitačných sestier iného zariadenia, že v

ruke je deficit sa odrazilo na jej zlom psychickom stave, súd poukazuje na to, že žalovaný v lekárskych
správach poukazoval tiež na deficit v lakti žalobkyne. Nebolo teda z vykonaného dokazovania bez
pochýb preukázané, že by poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalobkyni v auguste 2010 u žalovaného
vykazovalo také nedostatky, že by ním bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne,
do práva na ochranu zdravia a súkromia, ľudskej dôstojnosti a cti a že by tento zásah bol objektívne

spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne.

8. V dôsledku nesprávneho výsledku operácie a nevykonania reoperácie počas hospitalizácie u
žalovaného v máji 2010 sa žalobkyňa dôvodne domáhala ochrany svojich osobnostných práv. Podľa
názoru súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie žalobkyni nevzniklo právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Toto právo nepatrí automaticky pri každom zásahu do osobnostných práv, ale len
výnimočne, keď morálna satisfakcia nie je dostačujúca. Pre priznanie peňažnej náhrady predpokladá
značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Bolo preukázané, že v dôsledku nesprávne vykonanej
operácie má žalobkyňa obmedzenú hybnosť lakťa a po vykonaní operácie sa vnútorne trápila, prežívala
pocity úzkosti, obavy o svoj zdravotný stav. Odbornú pomoc nevyhľadala. V lekárskom potvrdení zo

dňa 08.06.2015 je zaznamenaná diagnóza anxiózne depresívny syndróm, no z tohto dôkazu nie je
zistiteľné, kedy začala žalobkyňa týmto syndrómom trpieť. Nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že
neoprávnený zásah žalovaného do jej osobnosti v značnej miere znížil jej dôstojnosť a vážnosť v
spoločnosti v okolí a zamestnaní, čo je nevyhnutnou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy.
Na preukázanie týchto tvrdení nebol v konaní navrhnutý žiaden relevantný dôkaz. Pokiaľ žalobkyňa

poukazovala na to, že v dôsledku žalovaným nesprávne vykonanej operácie sa nemôže zamestnať, keď
s poškodenou rukou nezvládala pracovať a je invalidná s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť o 45
% a poberá invalidný dôchodok vo výške 206,30 eur, súd podotýka, že na kompenzáciu týchto následkov
slúžia iné osobitné právnej inštitúty a to právo na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorých

sa žalobkyňa proti žalovaného domáha na základe totožných skutkových tvrdení v inom súdnom
konaní. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by zo strany žalovaného išlo o neoprávnený zásah do
fyzickej a duševnej integrity žalobkyne takej intenzity, rozsahu a trvania, že by odôvodňovali priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch, mal súd za to, že písomné ospravedlnenie predstavuje dostatočnú
náhradu za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne.

9. Zároveň súd poukázal na to, že pokiaľ by aj žalobkyni vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy,
toto by jej nebolo možné priznať v žiadnej sume. Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného
právananáhradunemajetkovejujmy.Práva,ktoréoprávnenejosobevrámciochranyosobnostipriznáva
ust. § 13 ods. 1 OZ vrátane práva na primerané zadosťučinenia, napr. v podobe ospravedlnenia,

sú práva rýdzo osobnej povahy a tieto podľa § 100 ods. 2 OZ premlčaniu nepodliehajú. Právo na
písomné ospravedlnenie teda premlčané nie je. V prípade náhrady nemajetkovej ujmy sa jedná o
právo majetkovej povahy, keďže jeho obsahom je právo na peňažné plnenie. Preto je ho potrebné
zaradiť medzi práva majetkové, ktoré premlčaniu podliehajú. K tomuto záveru dospel NS v rozsudku
sp.zn. 2Cdo 278/07 s tým, že takéto právo sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe,

ktorá začína plynúť odo dňa, kedy nárok mohol byť po prvýkrát uplatnený. Tento okamih je daný
objektívne nezávisle od subjektívnych okolností. Pre začiatok plynutia premlčacej doby je v danej veci
podstatná tá skutočnosť, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne a odo
dňa nasledujúceho začala plynúť premlčacia doba (uznesenie NS SR sp.zn. 3Obo 47/97, rozhodnutieNS ČR 30Cdo 4318/2007). Keďže k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo
počas operácie dňa 10.05.2010, ktorou nebol dosiahnutý správny výsledok a za neoprávnený zásah
žalovaného do osobnostných práv žalobkyne považoval súd v zmysle záverov znaleckých posudkov

aj to, že žalovaný nevykonal reoperáciu s tým, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobkyne došlo počas operácie dňa 10.05.2010, ktorou nebol dosiahnutý správny výsledok a za
neoprávnený zásah žalovaného do osobnostných práv žalobkyne považoval súd v zmysle záverov
znaleckých posudkov aj to, že žalovaný nevykonal reoperáciu počas druhej hospitalizácie žalobkyne
u neho trvajúcej od 25.05.2010 do 28.05.2010, najneskôr od nasledujúceho dňa 29.05.2010 začala

plynúť 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch proti
žalovanémunasúde.Premlčaciadobauplynuladňa29.05.2013stým,žežalobkyňapodalasvojužalobu
nasúdedňa04.07.2013.Žalobkyňa,abypredišlapremlčaniusvojhoprávamalamožnosťvlastnímúsilím
si právo ustrážiť, riadne a včas ho uplatniť.

10. Súd prvej inštancie ďalej s prihliadnutím na ust. § 118a O.s.p., teda na koncentračnú zásadu na

neskôr označený dôkaz zo strany žalovaného, ktorý žiadal vypočuť MUDr. T. J. neprihliadol, pretože
žalovanému nebránilo nič v tom, aby takýto dôkaz navrhol na prvom pojednávaní dňa 04.03.2015, na
ktorom bol dôkaz oboznámený. Z obdobného dôvodu súd v konaní vykonal dôkaz výsluchom svedkov
MUDr. V. A. a MUDr. J. v zmysle návrhu žalobkyne, pretože z obsahu listín vyplýva, že títo lekári
sa podieľali len okrajovo na poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobkyne počas jej hospitalizácie u

žalovaného. Súd zároveň nevypočul ani navrhnutú svedkyňu PhDr. L. V., riaditeľku základnej školy,
pretože zisťovanie dôvodov, prečo neprijala žalobkyňu do zamestnania nie je pre rozhodnutie v tomto
konanívýznamné.Vovzťahukvypracovanémudoplnkukznaleckémuposudkuzaloženémuvspise13C
273/2013 súd prvej inštancie konštatoval, že na pojednávaní dňa 20.11.2015 pripojil spis OS Trenčín
sp.zn. 13C 273/2013, v ktorom bol obsiahnutý aj daný znalecký posudok.

11. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p., kedy vzhľadom na čiastočný úspech
oboch účastníkov vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

12. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom II., III. podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá uviedla, že

súhlasísozávermisúdulenvtomrozsahu,ževdôsledkunesprávnehovýsledkuoperácieanevykonania
reoperácie počas hospitalizácie v máji 2010 sa dôvodne domáhala ochrany svojich osobnostných práv.
Nesúhlasila však s konštatovaním súdu, že vzhľadom na vykonané dokazovanie nevzniklo právo na
náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedla, že po hospitalizácii v auguste v roku 2010 jej do prepúšťacej
správy napísali, že hybnosť je plná bez deficitu a lekári jej tvrdili, že to má len stuhnuté a treba

cvičiť s tým, že ruka bude v poriadku. Počas tejto hospitalizácie a následnej rehabilitácie a následnej
rehabilitácie prežívala najväčšie psychické útrapy spôsobené zamestnancami žalovanej vzhľadom na
poskytovanú starostlivosť a správanie sa zamestnancov žalovanej. Celé dni plakala, musela jej byť
privolaná psychiatrička, ktorá ju viackrát navštívila, aby viedla s ňou podporné psychologické rozhovory.
Celkové ľahostajné až ignorantské správanie celého personálu nemocnice a to lekárov a sestier ju

doviedlo k tomu, že úplne psychicky položila po preložení na rehabilitačné oddelenie. Práve situácia,
kedy ju lekári presvedčovali, že bude v poriadku napriek objektívnemu stavu, kedy cítila, že sa s ňou
nezaobchádza podľa správnosti spôsobovali žalobkyni psychické útrapy. Skutočnosť, kedy ju lekári a
sestry úplne ignorovali má jednoznačne predpoklady na spôsobenie psychických útrap. Samotný postoj
žalovanéhovkonaní,kedyjelekárivypočutívkonaníakoajsvedkoviapopieraliajpredsúdomakúkoľvek

zodpovednosť za spackanú operáciu, konanie a postoj zamestnancov žalovaného jej spôsobili také
zásahy do osobnostných práv, ktoré sú takého rozsahu, intenzity a trvania, že odôvodňujú priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzhľadom na status lekárov, ktorí si vo vzťahu k pacientovi majú počínať
tak, aby nebola naštrbená dôvera medzi nimi. Žalobkyňu ubíjalo správanie sa lekárov počas operácie.
Nemusela mať trvalé následky, nemusela byť invalidná, keby si plnili svoje povinnosti. Nikto jej nechcel

pomôcť, bola úplne bezmocná a skončila ako invalidný dôchodca s invalidným dôchodkom 207,03
eur mesačne. Tento zásah predstavuje zníženie dôstojnosti vážnosti žalobkyne v okolí zamestnaní,
ktoré jej spôsobil fyzické zohyzdenie a psychické útrapy. Konanie zamestnancov žalovaného napĺňalo
znaky zásahu do osobnostných práv žalobkyne, zásah je neoprávnený a objektívne spôsobilý negatívne
dopadnúť na osobnosť žalobkyne. Súd sa preto nedostatočne vysporiadal s nekritickým, ponižujúcim

správaním zamestnancov žalovaného, absolútne nepripustenie si zodpovednosti za stav žalobkyne a
bagatelizovanie jej stavu. Konštatovanie súdu o tom, že intenzita, rozsahu a trvanie zásahu do jej práv
neboli dostatočného rozsahu, aby odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje
preto za nedostatočné a rozporné s vykonaným dokazovaním. Mala za to, že tento zásah predstavujev značnej miere zníženie dôstojnosti a vážnosti a bez pochyby ide o závažnú ujmu. Poukázala na
znenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s tým, že v prejednávanej veci nie je možné odstrániť
následky tohto zásahu. Primerané zadosťučinenie v podobe morálneho zadosťučinenia v tomto prípade

nemožno považovať za postačujúce. Požaduje preto od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
jej protiprávnym konaní vznikla, pričom má za to, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur
je adekvátna intenzite a zásahu, ako aj následku, ktorý zásah spôsobil žalobkyni a osobám jej blízkym.
Žiadala,abykrajskýsúdakosúdodvolacírozhodnutiesúduprvejinštanciezrušilavecmuvrátilnaďalšie
konanie a rozhodnutie a to vo výrokoch II. a III., v prípade vo veci sám rozhodol v súlade s návrhom

žalobkyne.

13. Podané odvolanie ďalej sama doplnila samotná žalobkyňa, ktorá namietala nepravdy a chyby v
rozsudku súdu prvej inštancie. Poukázala na tú skutočnosť, že správanie sa ošetrujúceho lekára MUDr.
C. u nej vyvolalo psychickú ujmu, pretože konal protiprávne a proti predpisom s tým, že pri operácii
nemal asistenta. W. tiež že by jej právo malo byť premlčané, kedy písomné stanovisko úradu pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o tom, že lekári pochybili a jej žiadosť je opodstatnená jej bolo
doručené až 06.07.2011. Rovnako poukázala na závery znaleckého posudku 190/2015 s tým, že liečba
poškodenej skončila 15.08.2015 a od tejto doby možno stav považovať za ustálený do jedného roka,
t.j. do 15.08.2013. Poukázala na tú skutočnosť, že MUDr. C. vo svojich výpovediach klamal, ubližuje
jej stále, pretože doteraz si nepriznal chybu, že operáciu spravil zle. Celkové správanie sa lekárov

sa prejavovalo ako sústavné, vedomé ponižovanie jej pacientky a žalobkyne a porušovanie jej práv a
neoprávnené zasahovanie do jej osobnosti.

14. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

15. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej
inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

16. Z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa utrpela
úraz, v dôsledku ktorého bola hospitalizovaná u žalovaného, pričom v máji roku 2010 počas
hospitalizácie žalobkyne v dôsledku nesprávneho výsledku operácie a nevykonania reoperácie
žalobkyne došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Tieto závery sú podporené

šetrením úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako aj závermi znaleckého dokazovania,
ktoré bolo vykonané pre účely konania vedenom na OS Trenčín pod sp.zn. 13C 273/2013. Vzhľadom
na tú skutočnosť, že žalovaná vzniesla námietku premlčania prvostupňový súd sa s touto námietkou
premlčania vyporiadal tak, že vzhľadom na tú skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo pre úspech
žalobkyni v konaní potrebné preukázať, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bolo zo strany

žalovaného neoprávnene zasiahnuté do jej osobnostných práv a tento zásah musel byť objektívne
spôsobilý dopadnúť na osobnosť žalobkyne po máji 2010 podariť nepodarilo preukázať. Súd prvej
inštancie uzavrel, že v prejednávanej veci je nesporné a na základe vykonaného dokazovania aj
preukázané, že v dôsledku nesprávneho výsledku operácie a nevykonania reoperácie v máji roku
2010 sa žalobkyňa dôvodne domáhala ochrany osobnostných práv, do ktorých žalovaný neoprávnene

zasiahol. Keďže však v prejednávanej veci bola vznesená námietka premlčania a žalobkyni sa
nepodarilo preukázať, že by pri ďalšom postupe žalovaného došlo k zásahu do práva na ochranu jej
osobnosti s prihliadnutím na závery dokazovania, kedy práve tým, že žalovaný nevykonal reoperáciu
počas druhej hospitalizácie žalobkyni, ktorá trvala od 15.05.2010 do 28.05.2010 a teda najneskôr odo
dňa 29.05.2010 začala plynúť 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej

ujmy na súde, pričom táto uplynula dňa 29.05.2013 za stavu, kedy žalobkyňa podala návrh na súde dňa
04.07.2013došlokpremlčaniujejprávananáhraduprávanaochranuosobnostianáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch. V tejto časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvej
inštancie, kedy tak ako vyplýva zo znenia ust. § 100 ods. 1, 2 OZ premlčanie je kvalifikované plynutie
času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je

zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie
námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti v dôsledku čoho súd premlčané právo
nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a nároky a zároveň zabrániť tomu, aby povinnéosoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Aby uplynula zákonom
stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje
právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav,

že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie
námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe
právo priznať. V zásadách hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania.

17. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade je existencia
ujmynastranežalobkyne,ďalejporušenieprávnejpovinnosti,tedaprotiprávnyúkonspočívajúcivkonaní
tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne a príčinná súvislosť medzi ujmou
a protiprávnym konaním.

18. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ predstavuje jedno

z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti
fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie zmiernenie
nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide
o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv podobne ako je to v prípade bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o

osobné právo majetkovej povahy. Je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu
nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak je obsahom nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty
vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.

19. Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §
101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo jednoznačne z
vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie preukázané, že práve nevykonaním reoperácie v

čase druhej hospitalizácie žalobkyne v dňoch od 25.05.2010 do 28.05.2010 došlo k zásahu žalovaného
do osobnostných práv žalobkyne a preto odo dňa nasledujúceho, t.z. odo dňa 29.05.2010 začala
plynúť 3-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči
žalovanému na súde. Posledným dňom možnosti uplatnenia na súde preto bol deň 29.05.2013. Za
stavu, kedy žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 04.07.2013 z dôvodu dôvodne vznesenej námietky

premlčania zo strany žalovaného, nezostávalo potom súdu prvej inštancie nič iné ako žalobu zamietnuť.

20. Z hľadiska skutkového je potom nutné zdôrazniť, že žalobkyňa dôkazné bremeno vo vzťahu k ďalším
tvrdeniam, kedy uvádzala, že aj ďalším postupom žalovaného došlo k zásahu do práva na ochranu jej
osobnosti neuniesla a tieto skutočnosti nepreukázala. Teória procesného práva v čase rozhodovania

súdu prvej inštancie upravená ust. § 120 ods. 1 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie) podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide o
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom
konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží

zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo
skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho
účastníka, ktorý navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom
vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje

dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom tohto tvrdenia účastníka nie je preukázané, ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie.

21. Žalobkyni sa preto v konečnom dôsledku tak, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie
nepodarilo uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu zodpovednosti žalovaného za zásah do
práva do na jej ochranu osobnosti v čase po jej druhej hospitalizácii, kedy tak ako správne uviedol
súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožnil je žalobkynisa v prejednávanej veci nepodarilo preukázať, že by neoprávnený zásah žalovaného do jej osobnosti
v značnej miere znížil jej dôstojnosť, vážnosť spoločnosti okolí a zamestnaní, čo je nevyhnutnou
podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že by jej

spôsobené fyzické zohyzdenie s tým, že pokiaľ poukazovala na tú skutočnosť, že v dôsledku zle
vykonanej operácie sa nemôže zamestnať, je invalidná s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť o 45%, na kompenzáciu týchto následkov slúžia iné osobitné právne inštitúty a to právo na
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorých sa v konečnom dôsledku žalobkyňa aj domáha v
inom konaní vedenom na OS v Trenčíne. Právo na ochranu zdravia je jedným z najvýznamnejších práv

týkajúcich sa ochrany osobnosti. Nemožno však dovodiť, že uplatnenie nároku z titulu práva na ochranu
osobnosti supluje, resp. doplňuje a rozširuje rozsah náhrady škody. Jedná sa tak o celkom svojbytné
a samostatné nároky. Preto ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobkyne vo vzťahu k ustáleniu
jej zdravotného stavu, prípadne poskytnutia stanoviska zo strany úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou nie sú dôvodné, pretože ustálenie zdravotného stavu má vplyv na otázku náhrady škody
vo vzťahu k bolestnému a sťaženiu spoločenského uplatnenia a nie vo vzťahu k nárokom, týkajúcim sa

ochrany osobnosti, ktoré boli predmetom tohto konania.

22. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k tomu
právnemu záveru, že záver že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá
je z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného vecne správny.

23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
257 CSP, kedy súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. V tomto ustanovení je fixované moderačné a absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych
noriem upravujúcich platenia náhradu trov konania. Moderačným absolučným ho možno nazvať s tou

licenciou,žeprávonanáhradutrovkonaniasíceeštenevzniklo,lebojehovzniksadovŕšiažrozhodnutím
súdu, ale nastala už prvá procesná skutočnosť. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť
natoľkokauzistický,abypostiholcelúrozmanitosťživota,dotvárasaprávosudcovskýmvýkladom.Zákon
stanovujevšeobecnépodmienky,zaktorýchmôžedôjsťrozhodnutímsúdukinémuzáveru,nežbyplynul
z dispozície právnej normy. Zákon teda vyžaduje, aby sa jednalo o dôvody hodné osobitného zreteľa a

musí sa jednať o výnimočné okolnosti. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon na súdnej praxi. Bude
potom vecou konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom na rozhodnutie
súdu o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. K dôvodom hodným
osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii,
keď sa tieto časovo vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom konania alebo charakterom procesnej

situácie. Druhá oblasť sa týka sociálnych aspektov. Z tohto dôvodu je potom nutné zdôrazniť, že pri
posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na
súde a ich postoj v konaní. Je síce pravdou, že samotné zistenie, že účastník mal úspech v konaní v
dôsledku uplatnenia námietky premlčania nie je dôvodom, aby súd bez ďalšieho nepriznal úspešnému

účastníkovi náhrady trov konania, avšak aj tu je potrebné prihliadať na všetky okolnosti významné
pre posúdenie náhrady trov konania z hľadiska cit. ustanovení CSP. V prejednávanej veci teda súd
videl dôvody hodné osobitného zreteľa v tej skutočnosti, že protiprávnym konaním žalovaného došlo k
zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, čo sa premietlo v konečnom dôsledku aj vo výroku
súdu prvej inštancie, ktorým bol žalovaný zaviazaný žalovanej sa ospravedlniť. Je síce pravdou, že

zvyšná časť nároku žalobkyne bola zamietnutá vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch,
avšak s prihliadnutím na samotný vývoj celej situácie, opakované hospitalizácie žalovanej ako aj postoj
samotnéhožalovanéhovtomtokonaní,dospelvkonečnomdôsledkuodvolacísúdkzáveru,ževsumáre
všetkých okolností daného prípadu sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby v odvolacom
konaní plne úspešnému žalovanému náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola.

24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Poučenie:Protirozhodnutiuodvolaciehosúdu je prípustné dovolanie,aktozákonpripúšťa(§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektuna súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).