Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/699/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234018
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234018.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty
Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
25C/277/2012-83 zo dňa 18.06.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 25C/277/2012-83 zo dňa 18.06.2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným) nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala spočívať
v okolnosti, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
05.03.2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu tak došlo po
uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 9 mesiacov (výrok II.). Návrh navrhovateľa
na prerušenie konania zamietol (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina č.k.
20Er/1654/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu pripojeného exekučného spisu č.k. 20Er/1654/2009 mal súd preukázané, že navrhovateľ
ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20Er/1654/2009
doručil prostredníctvom súdneho exekútora dňa 11.06.2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zo dňa
28.10.2008 sp. zn. SR 10384/08, ktorý bol právoplatný dňa 18.11.2008. Exekučný súd skúmal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul, ktoré listiny boli doložené k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Naviac súd vyzval Stály rozhodcovský súd listom zo dňa 22.06.2009 na predloženie zmluvy o
úvere s rozhodcovskou doložkou a doklad o doručení rozsudku. Uvedené listiny boli doložené súdu dňa
23.02.2010. Okresný súd dňa 05.03.2010 vydal poverenie súdneho exekútora pod č. 5511059274*.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znenia
zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou do 31.12.2012.
V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej okresný súd uviedol, že preskúmaním veci zistil, že exekučný súd
skúmal (v konkrétnom prípade naviac bol aj povinný skúmať) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým bolo rozhodcovské rozhodnutie vydané
na základe spotrebiteľského vzťahu. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Zo zákona je však oprávnený, ale aj povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Exekučný súd
teda v rámci predmetného exekučného konania podrobne skúmal hlavne rozhodcovský rozsudok, čím
postupoval v súlade so zákonom. Od pojmu „nesprávny úradný postup“ je potrebné oddeliť pojem
používaný navrhovateľom „zbytočný prieťah“. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že nie každý prieťah
v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a podľa judikatúry ústavného súdu sp. zn.
I.ÚS 86/02, IV.ÚS 440/2012 je možné konštatovať, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 Ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty a
na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. V posudzovanom prípade pri
hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť, na ktorú súd prihliadal, a to
s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 520/2012, a to, že navrhovateľ pred
okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných
konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Pri zohľadnení uvedeného kritéria je potrebné zohľadniť
aj kritérium faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a v uvedenom je potrebné zohľadniť aj kritérium
správania navrhovateľa ako účastníka súdneho konania. V takýchto prípadoch je teda možné akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní.
Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.), ale aj viazaný
skutkom, t.j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 O.s.p.), inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o
právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované
peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na ním tvrdenom skutkovom základe. Je
nepochybné, že exekučný súd v predmetnom exekučnom konaní bol povinný udeliť poverenie (ak
nezistí rozpor uvádzaný v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) v lehote 15 dní odo dňa doručenia
žiadosti. Súd vydal poverenie až po uplynutí uvedenej lehoty. V rámci kritérií a významu veci pre
navrhovateľa konštatoval, že v danom prípade nejde napr. o osobnostatusový spor, pracovný spor či
spor pre navrhovateľa inak existenčný. S poukazom okolnosti posudzovaného prípadu preto dospel súd
k záveru, že dĺžka konania od podania žiadosti na vydanie poverenia na Okresný súd Žilina do vydania
poverenia, nemôže byť považovaná za tak neprimeranú, ktorú by súd vyhodnotil ako nesprávny úradný
postup spôsobilý navrhovateľovi spôsobiť navrhovateľom uplatnenú majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu. Exekučným titulom pre udelenie poverenia na základe žiadosti exekútora o udelenie poverenia bol
rozsudok Rozhodcovského súdu, ktorý rozhodcovský súd uložil povinnému (spotrebiteľovi) povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi priznanú sumu, ktorá suma vyplývala zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej
medzi navrhovateľom a spotrebiteľom. Pokiaľ exekučný súd preskúmaval a hodnotil žiadosť o udelenie
poverenia a jej prílohy k uvedenej žiadosti, súd konštatoval, že takáto činnosť súdu, ktorá priamo
smerovala k vydaniu rozhodnutia, nemôže byť považovaná za úradný postup, ktorý by bol nesprávny,
prípadne nesústredený či neefektívny.
Navrhovateľovi mala podľa tvrdenia predmetná škoda vzniknúť ako „vynaložený náklad v tomto
období“ (myslené v období od podania žiadosti až do rozhodnutia súdu). V konaní navrhovateľ
všeobecne uvádzal termín škoda, pričom v rámci podaní bližšie nešpecifikoval, či sa domáha skutočnej
škody alebo ušlého zisku. Z obsahu podaného návrhu a doložených listín navrhovateľom nemal súd
preukázané, že navrhovateľ vynaložil vo veci správy a vymáhania pohľadávok akékoľvek finančné
prostriedky. K uplatnenému nároku dodal, že pokiaľ by navrhovateľ v konaní aj preukázal vynaloženie
finančných prostriedkov na správu a vymáhanie pohľadávky, uvedené náklady navrhovateľa nemôže
súd automaticky bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú súdom nesprávnym úradným postupom
v rozhodnom období. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú

vec možno nárok navrhovateľa považovať len za náklad podnikateľa vo veci správy a vymáhania
pohľadávok vôbec, t.j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. Vzhľadom na uvedené súd zastával
názor, že navrhovateľ v časti uplatneného nároku z titulu náhrady škody, v uplatnenom základe a výške
neuniesol dôkazné bremeno a s poukazom na uvedené súd v tejto časti nárok navrhovateľa zamietol.
Rovnako súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., keď navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok pre náhradu nemajetkovej
ujmy. Použitie metodiky uvádzanej navrhovateľom pre posúdenie nemajetkovej ujmy a jej výšky, bez
splnenia ďalších podmienok považoval okresný súd za predčasné a nenáležité. Súd poukázal ďalej na
skutočnosť, že navrhovateľ je právnická osoba a pokiaľ odkazoval na pocity uvádzané navrhovateľom
v návrhu, takéto pocity nemôže prechovávať právnická osoba. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti pre uplatnenie nároku vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôžu byť chápané ako
pocity navrhovateľa - právnickej osoby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd pre neunesenie
dôkazného bremena zamietol žalobný návrh aj v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy.
V dôvodoch svojho rozhodnutia tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým sa navrhovateľ
domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej
sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný
súd. Poukazoval na povahu inštitútu prerušenia konania z daných dôvodov, ktorá ponecháva možnosť
prerušenia na úvahu konajúceho súdu. V súdenej veci nebolo preukázané naplnenie niektorého z
uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie prerušiť. Dôvodom prerušenia konania je závislosť
súdneho rozhodnutia od otázky, ktorú nie je súd oprávnený v tomto konaní riešiť ani ako otázku
predbežnú. Ide najmä o prípady uvedené v ust. § 135 ods. 1 O.s.p.. V danom prípade krajský súd
ako nadriadený orgán rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného súdu z prejednania veci
(uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/199/2013, ktorým sudcu JUDr. Drahomíra Mrvu z
konania nevylúčil), a preto nebol dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené
prvostupňový súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup v zmysle ust. § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p..
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania
neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľ poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo a
právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ zdôraznil, že podal
ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené iné nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho
súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné,
že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na
súdy) hmotno-právne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž
protiargumentácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že
v exekučnom konaní sp. zn. 20Er/1654/2009 súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie
primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je
oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní
vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 10NcC/199/2013 zo dňa
21.03.2013, že sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Drahomír Mrva nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 25C/277/2012. Od vydania tohto rozhodnutia,
v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za
nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam
majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného
sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Drahomíra Mrvu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na
súdnom pojednávaní. Termín pojednávania (18.06.2014) prvostupňový súd nariadil dňa 16.05.2014 a
právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo toto predvolanie doručené dňa 23.05.2014. Až dňa 16.06.2014
bol elektronicky doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na
odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom. Správnym je samotné vecné vyhodnotenie
uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s
vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov
a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže
o jeho nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne
rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci
navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný)
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti

účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať
pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku
základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 23.05.2014. Pokiaľ navrhovateľ
namietal, že v prejednávanej veci, pokiaľ sa odporca vo veci nevyjadril, bol dôvodný postup súdu v
zmysle § 153b O.s.p., odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 153b ods. 1 O.s.p., ktorý dáva súdu
možnosť (nie povinnosť) rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
20Er/1654/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Vo vzťahu k výroku I., ktorým okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol, odvolací
súd dospel k záveru, že zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca
postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v
návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jeho vylúčenie než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nariadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenie sp. zn. 3Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti.
S poukazom na nepochybnú možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako
odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/
rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok navrhovateľa.
V kontexte týchto okolností by sa opačné rozhodnutie okresného súdu (t.j. prerušenie konania) javilo
ako ťažko argumentačne udržateľné.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd poučil účastníkov konania o ich procesných
právach a povinnostiach, v ktorom ich okrem iného poučil aj v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto
tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde. Predmetné poučenie prevzal právny zástupca
navrhovateľa dňa 23.05.2014.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolací uvádza,
že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové

údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/
úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.