Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1242/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812214149
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3812214149.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
X.XX,E.,zastúpenéhoJUDr.JánomSúkeníkom,advokátomsosídlomvPovažskejBystrici,Stred60/55
proti žalovaným: 1/ Mgr. S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/X, K., 2/ G. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. A. H. XXX/XX, K., obe zastúpené Advokátskou kanceláriou JUDr. Ivan Žilík, PhD. spol. s.r.o. so sídlom
Prievidza, Košovská cesta 1, o zaplatenie 50.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/, 2/
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, zo dňa 21. septembra 2015 č.k. 17C/92/2012-298, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím
súdom rozhodol tak, že zaviazal žalovanú 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 50.000 eur
s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 9% ročne od 01.01.2012 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalované 1/ a 2/ zaviazal spoločne a
nerozdielnenahradiťžalobcovitrovykonaniavovýške8.673,62eur(trovyprávnehozastúpenia5.673,62
eur a iné trovy 3.000 eur), ktoré sú povinné zaplatiť sčasti vo výške 4.249,84 eur pôvodnému advokátovi

žalobcu JUDr. Romanovi Henčelovi a sčasti vo výške 4.423,78 eur advokátovi žalobcu JUDr. Jánovi
Súkeníkovi, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa proti
žalovaným domáhal zaplatenia sumy 50.000 eur s úrokom v sadzbe 10 % ročne zo sumy 30.000 eur od
22.02.2010 do zaplatenia a zo sumy 20.000 eur od 04.03.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
v sadzbe 9 % ročne od 01.01.2012 do zaplatenia, titulom pôžičky poskytnutej otcovi žalovaných, ktoré
po ňom zdedili majetok v hodnote 1.882.759,32 eur. Žalované žiadali žalobu zamietnuť. Tvrdili, že ich
otec si od žalobcu žiadne peniaze nepožičal, keďže to nepotreboval z dôvodu, že bol solventný. Súd po

doplnení dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcu je v prevažnej časti dôvodný. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že žalobca otcovi žalovaných poukázal vložením na jeho účet v banke
dňa 22.02.2010 sumu 30.000 eur a dňa 04.03.2010 sumu 20.000 eur. Otec žalovaných dňa 19.07.2011
zomrel, pričom žalobca v dedičskom konaní dňa 18.10.2011 prihlásil pohľadávku, ktorú si uplatnil v
tomtokonaní.Žalovanévdedičskomkonaníposvojomotcovinadobudlimajetokvhodnote1.882.759,03
eur. Konštatoval, že skutočnosť, že žalobca otcovi žalovaných ako pôžičku poskytol žalovanú sumu,
vyplynula jednak z príkazov na úhradu, ktoré priamo potvrdzovali vloženie týchto peňazí žalobcom na

účet otca žalovaných, okrem toho túto skutočnosť nepriamo potvrdzoval výsluch svedka Z. J., ktorý
bol advokátom otca žalovaných a taktiež výsluch svedkov I. M., X. L. a F. I.. Pri hodnotení uvedených
dôkazov dospel k záveru, že nebol dôvod pochybovať o pravdivosti výpovede svedka Z. J., ktorý bol
advokátomotcažalovaných,ktorýuviedol,žehootecžalovanýchvofebruári2010kontaktovalstým,abypripravil zmluvu o pôžičke, na základe ktorej si mal otec žalovaných za bližšie neznámych podmienok
požičať od žalobcu presne nešpecifikovanú čiastku peňazí. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli
žiadne skutočnosti, ktoré by znižovali dôveryhodnosť výpovede tohto svedka ani žiadne skutočnosti,

z ktorých by bolo možné vyvodiť zaujatosť svedka k účastníkom konania. K námietke žalovaných,
že súd nemohol prihliadnuť na výpoveď svedka J., keďže ako advokát ich otca nebol pred svojim
výsluchom zbavený mlčanlivosti uviedol, že svedok J. bol vypočutý na návrh žalobcu predneseného
na prvom pojednávaní, pričom k tomuto návrhu sa pripojili prednesom svojho advokáta aj žalované,
teda ho rovnako navrhli vypočuť ako svedka. Tým, že samotné žalované ako právne nástupkyne

svojho otca prejavili súhlas s výsluchom tohto svedka, pričom ho týmto súhlasným prejavom zbavili
mlčanlivosti, ich námietka nebola dôvodná. Dodal, že i keby tento svedok nebol zbavený mlčanlivosti
a vypovedal, nemožno dospieť k záveru, že by takáto skutočnosť mala mať za následok nemožnosť
prihliadnutia na jeho výpoveď, keďže táto sankcia nevyplýva z § 124 O.s.p., ale je vyjadrená v § 56
Zákona o advokácii. Rovnako hodnotil aj výpoveď svedka X. L., ktorý bol v priebehu leta 2010 svedkom
rozhovoru žalobcu a otca žalovaných, z ktorého vyplynulo, že otec žalovaných mal žalobcovi dlhovať

svedkovi bližšie neznámu čiastku peňazí. Uviedol, že z vykonaného dokazovania taktiež nevyplynuli
žiadne skutočnosti, ktoré by znižovali dôveryhodnosť výpovede tohto svedka v tom zmysle, že by mal
akýkoľvek záujem na uvádzaní nepravdivých údajov týkajúcich sa vzťahu žalobcu na strane jednej
a otca žalovaných, z ktorých by bolo možné vyvodiť zaujatosť svedka k účastníkom konania. Ďalej
uviedol, že pochybnosti možno mať o výpovediach svedkov I. M. a F. I., ktorí majú so žalobcom

priateľský a bežný podnikateľský vzťah; tieto vzťahy však nemožno vyhodnotiť v tom smere, že by
z nich bolo možné vyvodiť, že vo veci ako svedkovia vypovedali nepravdivo, keďže ich výpovede vo
svojom obsahu zodpovedali zisteniam z ostatných vykonaných dôkazov. K obrane žalovaných uviedol,
že ich obrane, že žalobca ich otcovi nepožičal 50.000 eur nasvedčoval len ich výsluch, keď obe
žalované tvrdili, že ich otec sa im zveril v tom, že žalobcovi požičal peniaze, čo inak ale z vykonaného

dokazovania nevyplynulo, rovnako ako ich tvrdenie, že ich otec mal zo žalobcu strach, čo taktiež inak z
vykonanéhodokazovanianevplynulo.Konštatoval,žeskôrnaopaklistinyoprevodeobchodnéhopodielu
otca žalovaných svedčia o tom, že v čase poskytnutia pôžičky mal otec žalovaných so žalobcom dôverný
a obchodno-partnerský vzťah, keď z predložených listín vyplýva, že otec žalovaných 04.05.2010
splnomocnilžalobcunapredajsvojhoobchodnéhopodieluvspoločnostisručenímobmedzeným,pričom

výnos z tohto predaja v prospech otca žalovaných predstavoval čiastku 300.000 eur. Ďalej konštatoval,
že tvrdeniu žalovaných, že ich otec nemal dôvod požičiavať si peniaze nepriamo nasvedčovala v konaní
nepochybne zistená skutočnosť, že otec žalovaných mal vo finančnom, vysoko likvidnom majetku
hodnotu vysoko prevyšujúcu čiastku 50.000 eur, a teda že hotovosť 50.000 eur si mohol obstarať
z vlastných vkladov do rôznych investičných produktov; tieto skutočnosti však priamo nevyvracajú z

iných dôkazov zistenú skutočnosť, že žalobca otcovi žalovaných sumu 50.000 eur dal. Z vykonaného
dokazovania zistil, že otec žalovaných sa nevyhýbal čerpaniu pôžičiek aj napriek svojej nepochybnej
majetnosti, keď z listín o zriadení záložného práva predložených v konaní vyplynulo, že v r. 2007 si
obstaral v banke úver, ktorého najväčšia hodnota istiny predstavovala čiastku približne 16.000 eur,
teda čiastku, ktorá tvorila len zlomok jeho majetku. Preto súd dospel k skutkovému záveru, že žalobca

pôžičku otcovi žalovaných 1/, 2/ poskytol, o čom svedčia uvedené dôkazy. Z vykonaného dokazovania
nevyplynuli žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť to, že dôvodom prevodu týchto peňazí
na účet otca žalovaných by bol iný právny dôvod, napr. vrátenie peňazí žalobcom otcovi žalovaných z
iného právneho vzťahu, keďže obdobnému právnemu dôvodu nenasvedčovalo nič, okrem spomienok
žalovaných na ich rozhovory s otcom. Vzhľadom na uvedené dôkazy a ich vzájomné súvislosti súd

považoval za nadbytočné vykonať dokazovanie žalovanými navrhnutej svedkyne H. A., ktorá sa mala
ako banková poradkyňa otca žalovaných vyjadriť k jeho finančným pomerom. Za nadbytočné považoval
tiež vypočutie navrhnutého svedka S. E. na preukázanie toho, že otec žalovaných požičiaval peniaze,
keď z vykonaného dokazovania bolo nepochybne zistené, že otec žalovaných 1/, 2/ mal dostatočnú
finančnú hotovosť, čo však nemôže viesť k záveru, že si nemal dôvod požičať od žalobcu. Z uvedených

dôvodov zaviazal žalované 1/, 2/ ako dedičky po ich otcovi zaplatiť žalovanému istinu 50.000 eur s
9% ročným úrokom z omeškania od prihlásenia pohľadávky žalobcom do dedičského konania, kedy sa
stala pohľadávka splatnou, t. j. od 01.01.2012 do zaplatenia. V časti uplatnených úrokov žalobu žalobcu
zamietol, keď z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa žalobca s otcom žalovaných dohodol
na tom, že mu otec žalovaných peniaze vráti do konca roka 2010, a to pri úroku vo výške 10% ročne,

ktorá skutočnosť nebola v konaní preukázaná.

2. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalované 1/, 2/ prostredníctvom právneho zástupcu,
ktoré žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celomrozsahu zamietne. Poukázali na to, že žalobca ani po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím
súdom v konaní nepreukázal dostatočným spôsobom poskytnutie pôžičky ich otcovi. Zopakovali svoje
tvrdenie, že od svojho nebohého otca mali vedomosť o tom, že naopak žalobcovi požičal finančné

prostriedky vo vyššej sume, pričom celá táto suma žalobcom nebola vrátená. Popreli tvrdenie súdu prvej
inštancie, že sa ich otec nevyhýbal čerpaniu pôžičiek, uviedli, že ich otec si nikdy nepožičiaval finančné
prostriedky od fyzických osôb, pretože mal vždy dostatok vlastných finančných prostriedkov, z ktorých
práveonpožičiaval,atoajfyzickýmosobám.Ovrátenietakejtopôžičkyideajvtejtoveci,tedaichnebohý
otec požičal žalobcovi a nie naopak. Poukázali na rozpornosť výpovedí žalobcu, ktorý vo svojej výpovedi

na pojednávaní dňa 09.01.2013 tvrdil, že požičané peniaze boli z podnikateľskej činnosti a tiež tam boli
peniaze osobné, pričom neskôr tvrdil, že si peniaze musel požičať od svedka I. M., ktorý na pojednávaní
dňa 15.04.2013 uviedol, že žalobcovi tieto peniaze požičal. Poukázali tiež na výpis z účtov žalobcu, z
ktorého bolo nepochybne zistené, že žalobca nedisponoval takými finančnými prostriedkami, ktoré by
mu umožňovali požičať ich otcovi žalovanú sumu. Považovali za nepravdepodobné, že by si žalobca v
prípade uzatvorenia zmluvy o pôžičke na dobu viac ako 10 mesiacov, v sume 50.000 eur nenechal od ich

otca podpísať akúkoľvek listinu, z ktorej by bolo zjavné, koľko si požičal a od koho; najväčšiu nelogickosť
uzatvorenia zmluvy o pôžičke však videli v tom, prečo by si človek, ktorý mal na účte dostupnú hotovosť
niekoľko stotisíc eur požičiaval sumu 50.000 eur od fyzickej osoby, keď túto pôžičku vôbec nepotreboval.
K výpovedi svedka Ing. X. L. uviedli, že tento svedok nevedel o konkrétnej pôžičke medzi účastníkmi,
o určitej sume a tiež aj lehote vrátenia, keď tento svedok pri svojej prvej výpovedi sa iba domnieval z

nejakých útržkov rozhovoru medzi žalobcom a ich nebohým otcom, že nejaké peniaze mal žalobca ich
nebohému otcovi požičať, vo svojej druhej výpovedi však už hovoril o konkrétnych sumách, a preto sa
jehovýpoveďjavíakonedôveryhodná.SvedokF.I.bolžalobcomnavrhnutýažpozrušujúcomrozhodnutí
odvolacím súdom, z ktorého vyplynulo, že žalobca bol v dôkaznej núdzi. Keďže konanie v tejto veci
sa začalo 09.08.2012 a väčšina svedkov bola vypočutá v r. 2013, mali za to, že jeho výpoveď nie je

možné zobrať do úvahy aj z dôvodu kamarátskeho vzťahu so žalobcom. K výpovedi svedka JUDr. Z.
J. namietali, že ako právne nástupkyne po svojom otcovi nezbavili tohto svedka, ktorý bol advokátom
ich otca, mlčanlivosti písomnou formou, a preto výpoveď tohto svedka bola vykonaná v rozpore so
zákonom.

3. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť. Vyslovil názor, že súd dospel k správnemu skutkovému záveru, že otcovi
žalovaných poskytol pôžičku v žalovanej výške, čo jednoznačne vyplýva jednak z príkazov na úhradu,
akoajzjehovýpovedeavýpovedísvedkov.Tvrdeniežalovaných,žesavpredmetnomprevodefinančnej
hotovosti jednalo o vrátenie finančných prostriedkov, považoval za účelové a ničím nepodložené,

nakoľko neexistuje žiadny dôkaz, že by si otec žalovaných nejakým spôsobom uplatnil voči nemu nárok
na vrátenie týchto prostriedkov a tiež neexistuje žiadny záznam (bankový alebo iný) o akomkoľvek
prevode akejkoľvek hotovosti otca žalovaných smerom k nemu.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový

poriadok, ďalej len CSP) v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a zistil, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v zmysle ust. § 387
ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie,
s ktorými sa stotožňuje a len na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

5. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie
žalovaných 1/, 2/ bolo podané pred 01.07.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným
sporovým poriadkom bol zrušený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
CSP, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, odvolací súd v danej veci
posudzoval žalovanými 1/, 2/ uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania
odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - zák. č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny

poriadok.

7. Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, bolo možné odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p..8. V prejednávanej veci žalované 1/, 2/ v podanom odvolaní výslovne neoznačujú žiaden z odvolacích
dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 O.s.p., iba z obsahu ich odvolania možno vyvodiť, že

uplatňujú odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t. j., že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

9. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým
v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia,

ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého hodnotí súd dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

10. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že hodnotenie dôkazov súdu prvej inštancie

zodpovedalo postupu uvedenom v ust. § 132 O.s.p.. V danej veci odvolací súd vyhovujúce rozhodnutie
súdu prvej inštancie už raz zrušil rozsudkom zo dňa 31.03.2015, č. k. 17Co/88/2014-262, a to z
dôvodu, že súd prvej inštancie vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré bolo vo výroku totožné s
preskúmavaným rozhodnutím, vymenoval síce dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, avšak tieto dôkazy
nepodrobil hodnoteniu, čo bolo v rozpore s ust. § 132 O.s.p.. Po zrušení rozhodnutia súd prvej inštancie

doplnil dokazovanie výsluchom svedka F. I., riadil sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu
a vykonané dokazovanie podrobil hodnoteniu, pričom z neho vyplynulo, že prevažujú dôkazy na strane
žalobcu oproti dôkazom predloženými žalovanými, na základe čoho žalobe žalobcu v podstatnej časti
vyhovel.

11. Takémuto postupu súdu prvej inštancie nemožno vyčítať pochybenie. V prejednávanej veci sa
jedná o sporové konanie, kde povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ako aj povinnosť uniesť
dôkazné bremeno, je na stranách účastníkov konania. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou
povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z
navrhnutých a vykonaných dôkazov.

12. V preskúmavanej veci žalobca v konaní tvrdil, že otcovi žalovaných 1/, 2/ poskytol peňažnú pôžičku
vo výške 50.000 eur. Túto skutočnosť v konaní preukázal predloženými príkazmi na úhradu, z ktorých
vyplynulo, že vložil na účet otca žalovaných v banke dňa 22.02.2010 sumu 30.000 eur a dňa 04.03.2010
sumu 20.000 eur. Na preukázanie poskytnutia pôžičky navrhol v konaní vykonať výsluch svedkov JUDr.

Z. J., X. L., I. M. a F. I., z ktorých výsluchov nepriamo poskytnutie pôžičky otcovi žalovaných 1/, 2/
nasvedčovalo. Rovnako ako súd prvej inštancie i odvolací súd bol toho názoru, pokiaľ išlo o výsluch
svedka JUDr. Z. J., že pokiaľ žalobkyne na pojednávaní pred súdom vyslovili súhlas s výsluchom tohto
svedka, zbavili ho tým de facto mlčanlivosti (aj keď formálne tento úkon neurobili v zákonom vyžadovanej
písomnej forme), preto ich námietka, že vykonanie dokazovania výsluchom tohto svedka bolo v rozpore

so zákonom, nebola dôvodná.

13. Žalované 1/, 2/ na rozdiel od žalobcu v konaní svoje tvrdenia nepodložili žiadnym dôkazom. Ich
obrana (spočívajúca iba v tvrdení, že ich otec si peniaze nepotreboval požičať, nakoľko mal dostatok
svojich vlastných finančných prostriedkov, čo v konaní bolo bezpečne preukázané) nepostačuje k

vyvráteniu tvrdenia žalobcu podporeného predloženými dôkazmi. Aj následné správanie sa žalovaných
1/, 2/, ktoré sa snažili v priebehu konania so žalobcom mimosúdne dohodnúť tak, že mu vyplatia 50%
žalovanej istiny (čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 07.09.2015) nasvedčuje tomu, že
pôžička bola ich otcovi žalobcom skutočne poskytnutá.

14. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie preto zodpovedá postupu uvedenému v ust. § 132
O.s.p.. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil, pričom v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie odkazuje.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie.16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).