Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. november 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/576/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212232075
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212232075.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcov: X/ S. N., Č.. B. XX, Z. X/ V. W., Z.
X, Z., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou: HULE | BACHMAYR-HEYDA | NORDBERG, s. r. o., so
sídlom Panenská 23, Bratislava proti žalovanému: W. W., a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava,
IČO: 50 088 033, zastúpenému: ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Námestie Martina Benka,

Bratislava, o zaplatenie 91.753,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. februára 2014, č.k. 8C/209/2012-126, takto

r o z h o d o l :

V odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalovaného: Fond národného majetku Slovenskej republiky,
so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, s jeho právnym nástupcom: W. W., a.s., so sídlom Trnavská
cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033.

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmmedzitýmnymrozsudkomsúdprvejinštancie;vkonanívktoromsažalobcoviadomáhajú
zaplatenia sumy 91.753,93 eur spolu s úrokmi z omeškania ako peňažnej náhrady za živý a mŕtvy
inventár voči žalovanému titulom jeho zákonného ručiteľského záväzku; určil, že žalobcami uplatnený
nárok v konaní je daný s tým, že o práve na náhradu trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.
Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona

č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Vychádzal zo zistenia,
že žalobcovia splnili podmienky zákona č. 229/1991 Zb. pre uplatnenie nároku na náhradu za živý
a mŕtvy inventár, ako oprávnené osoby, a povinnou osobou z tohto nároku bol posledný sukcesor,
obchodná spoločnosť KM s.r.o., ktorej bola uložená rozsudkom Okresného súdu Lučenec povinnosť
zaplatiť žalobcom, ako oprávneným osobám, náhradu za živý a mŕtvy inventár vo výške 2.721.130,-
Sk s príslušenstvom. Poukázal na to, že spoločnosť KM s.r.o. bola posledným právnym nástupcom po
pôvodnej povinnej osobe, na základe zmluvy uzavretej so žalovaným, a podľa zákona o podmienkach

prevodu majetku štátu na iné osoby, prešiel na ňu ako na nadobúdateľa privatizovaného majetku v
zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. aj sporný záväzok. Zdôraznil, že k
účinnému vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od žalovaného dôjde až po kumulatívnom
splnení dvoch samostatných podmienok, a to ak veriteľ svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu
a výšky oznámil Fondu národného majetku SR do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na
nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči

dlžníkovi. Konštatoval, že v prípade prvej podmienky, formálne náležitosti oznámenia zákon žiadnym
spôsobom neupravuje a jej zmyslom je nepochybne zabezpečiť dosiahnutie stavu vedomosti fondu o
existujúcej pohľadávke, dlžníkovi, jej právnom dôvode a výške; zákon teda vyslovene formuluje lenobsahové náležitosti oznámenia. Zo spisu Okresného súdu v Lučenci mal preukázané, že žalovaný
mal o právnom dôvode pohľadávky - náhrada za živý a mŕtvy inventár podľa zákona č. 229/1991 Zb., a
jej výške - 2.721.130,- Sk, vedomosť už ku dňu účinnosti zmluvy o predaji časti podniku č. 2212/2002

spoločnosti KM s.r.o., keďže práve toto tvorilo predmet konania, ktoré vyvolali žalobcovia a ktorého
bol fond účastníkom; vedel aj o dlžníkovi, keďže sám majetok predával. O podstatných obsahových
náležitostiach tejto podmienky teda mal fond vedomosť už v čase začatia plynutia ročnej lehoty na
oznámenie, resp. predtým, a aj potom, najmä o výške pohľadávky z meritórnych rozhodnutí (všetko do
1.3.2004), a preto uzavrel, že prvú podmienku žalobcovia splnili. Za takéhoto skutkového stavu trvať

na osobitnom oznámení, čo bola obrana žalovaného, považoval za neúčelné až absurdné. Vyjadril
presvedčenie, že právnym dôvodom pohľadávky zákonodarca sledoval identifikáciu právneho vzťahu
veriteľa k dlžníkovi, nie k žalovanému. V prípade druhej podmienky mal z listinných dôkazov zrejmé,
že potom ako boli žalobcovia úspešní v sporovom konaní proti dlžníkovi, neúspešne sa pokúsili o
výkon rozhodnutia a v rozhodnej miere boli neúspešní aj v konkurznom konaní na majetok dlžníka. Z
rozvrhového uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 55K 176/2004-1510 zo dňa 14.6.2012,

zistil, že na uspokojenie veriteľov spoločnosti KM s.r.o. bola použitá celá majetková podstata a
žalobcovia boli uspokojení vo výške 2.127,88 eur (64.104,52 Sk). KM s.r.o. zanikla ex offo výmazom
z obchodného registra dňa 14.06.2013. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalobcovia vyčerpali všetky
právne prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi. Dospel tak k záveru, že kumulatívne došlo
k splneniu oboch podmienok pre vznik povinnosti najskôr dňa 14.06.2012 a keďže žalobcovia podali

žalobu ešte v tom istom roku, nemohlo dôjsť ani k márnemu uplynutiu žiadnej z premlčacích lehôt. To
sa týka aj žalovaným vznesenej námietky premlčania uplynutím 4-ročnej premlčacej lehoty podľa ust.
§ 397 Obch. zák., ktorá mala začať plynúť účinným odstúpením fondu od zmluvy o predaji (uzavretej
so spoločnosťou LUTE NOVA Plus s.r.o.) dňa 14.10.2000. Ak by aj k tomuto dňu zmenilo žalovaného
právne postavenie zo zákonného ručiteľa na priameho dlžníka, toto opäť zaniklo k 01.03.2003 zmluvou

o predaji uzavretou s KM s.r.o., teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Vzhľadom na sporný právny
základ uplatňovaného peňažného nároku, rozhodol len o danosti právneho základu uplatneného nároku
medzitýmnym rozsudkom.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
citoval ustanovenie § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemumajetku,avšaksasniminevysporiadal,atoajnapriektomu,žedohodaonáhrade
za živý a mŕtvy inventár bola uzatvorená žalobcami s povinnou osobou podľa zákona č. 229/1991 Zb.

a v tejto súvislosti poukázal na to, že Slovenský pozemkový fond, zriadený zákonom č. 330/1991 Zb .
v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. rieši v oblasti reštitúcií prevody z vlastníctva štátu do vlastníctva
oprávnených osôb a poskytuje reštitučné náhrady oprávneným osobám na základe právoplatného
rozhodnutia vydaného orgánmi štátnej správy podľa zákona č. 229/1991 Zb. a to za odňaté pozemky,
obytné budovy, stavby, trvalé porasty, živý a mŕtvy inventár a zásoby, ktoré nie je možné

vydať pre zákonné prekážky. Argumentoval, že § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby, nie je titulom na vysporiadanie reštitučných nárokov podľa zákona
č. 229/1991 Zb. Poukázal na to, že zmluvou o predaji podniku číslo XXXX/XXXX bola povinnou osobou
vysporiadať sporný reštitučný nárok spoločnosť LUTE NOVA, s.r.o. a následne spoločnosť KM, s.r.o. na
základe zmluvy číslo XXXX/XXXX a on nie je právnym nástupcom uvedených spoločností. S poukazom

na to, že fond nevyporiada reštitučné nároky, § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. sa na uspokojenie
reštitučných nárokoch nevzťahuje, a preto je na jeho strane nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v
danom súdnom konaní. S odkazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 20 C/9/2010 zo dňa
11.04.2011, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2011, zotrval na svojej
námietke, že žalobcovia si svoj nárok uplatnili až po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty ako aj na

vznesenej námietke premlčania uplatňovaného nároku. V tejto súvislosti poukázal na to, že listom zo
dňa 14.10.2000 odstúpil od kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o., účinky
odstúpenia nastali doručením odstúpenia konateľovi tejto spoločnosti dňa 14.10.2000 a týmto dňom sa
vlastníkom privatizovaného majetku, a teda aj právnym nástupcom pôvodného štátneho podniku stal
fond, týmto okamihom došlo k splynutiu osoby dlžníka s osobou ručiteľa a ručiteľský záväzok zanikol

a fond sa tak stalo priamym dlžníkom ako právny nástupca Slovosiva štátny podnik, Semenárskeho
štátneho podniku Lučenec, a teda osobou, voči ktorej si žalobcovia mohli uplatniť svoju pohľadávku
titulom právneho nástupníctva. Okamihom prechodu privatizovaného majetku na nového nadobúdateľa
- na spoločnosť KM s.r.o. začala plynúť nová jednoročná lehota, ktorá uplynula dňa 01.03.2004, v ktorejžalobcovia mali svoju pohľadávku čo do právneho dôvodu a výšky oznámiť, žalobcovia však až listom zo
dňa 30.03.2004, doručenom fondu 31.03.2004, uplatnili nárok titulom zákonného ručiteľského záväzku
podľa § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. Keďže k odstúpeniu od zmluvy o predaji časti podniku uzavretej

so spoločnosťou LUTE NOVA plus s.r.o. došlo s účinkami k 14.10.2000, dňom nasledujúcim začala
žalobcom plynúť štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na súde podľa § 397 Obchodného
zákonníka a táto uplynula dňa 15.10.2004, žaloba však bola doručená súdu dňa 23.11.2012. Uplatnenie
právavkonkurznomkonanívočispoločnostiKM,s.r.o.nespôsobilospočívaniepremlčacejdobyvdanom
konaní.

3. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že povinnosť poskytnúť náhradu
za živý a mŕtvy inventár prešla na štát v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom výlučne v
prípade, ak povinnú osobu nebolo možné zistiť, čo však v danom prípade nebolo splnené a
rovnako Slovenský pozemkový fond nikdy nebol právnym nástupcom povinnej osoby - spoločnosti
KM s.r.o. V tejto súvislosti poukázali na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa

21.03.2006 č.k. 12C/48/05-63. Nesúhlasili s obranou žalovaného v tom, že nie je v danej veci pasívne
vecne legitimovaný a považoval ju za snahu o zbavenie sa zodpovednosti za majetkovú a morálnu
krivdu spáchanú na nich, ktorá je navyše v rozpore s vlastnými tvrdeniami žalovaného v konaní pod
sp.zn. 12C/48/05, v ktorom žalovaný sám seba označil za ručiteľa v zmysle § 15 ods. 4
zákona č. 92/1991 Zb. Mali zato, že závery vyjadrené v rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp.zn.

20C/9/2010 zo dňa 11. 04. 2011 nie je možné v danej veci aplikovať. Rovnako za bezpredmetnú
považovali žalovaným vznesenú námietku premlčania a podľa nich im premlčacia doba na uplatnenie
práva na splnenie ručiteľského záväzku voči žalovanému začala plynúť dňom 14.06.2012, teda odo
dňa skončenia konkurzného konania dlžníka KM s.r.o. a jeho výmazu z obchodného registra. Mali za
to, že v danom prípade z ich strany došlo k preukázaniu kumulatívneho splnenia podmienok pre vznik

ručiteľského záväzku žalovaného, keď z ich strany došlo k oznámeniu pohľadávky čo do právneho
dôvodu a výšky do jedného roka od okamihu prechodu záväzku na nadobúdateľa privatizovaného
majetku ako aj k vyčerpaniu právnych prostriedkov na jej uspokojenie voči dlžníkovi. Mali za to, že
najneskôr doručením rozsudku Okresného súdu v Lučenci splnili svoju oznamovaciu povinnosť voči
žalovanému a že po splnení rozvrhového uznesenia vydaného v konkurznom konaní dlžníka KM s.r.o.

a po jeho výmaze z obchodného registra definitívne vyčerpali všetky právne prostriedky na uspokojenie
svojho nároku voči priamemu dlžníkovi. Z uvedených dôvodov navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej

len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý medzitýmy rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1
CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219
ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. V priebehu odvolacieho konania pôvodne označený žalovaný Fond národného majetku Slovenskej
republiky, so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, zanikol zrušením na základe § 2 zákona č.
375/2015 Z.z. a dňom 21.01.2016 bol vymazaný z obchodného registra. Právnym nástupcom pôvodne
označeného žalovaného sa stala; s účinnosťou od 01.01.2016; na základe § 2 a § 4 ods. 1 zákona č.

375/2015 Z.z. v spojení s rozhodnutím Ministerstva hospodárstva SR č. 49/2015 zo dňa 22.12.2015
spoločnosť MH Manažment, a.s., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd na základe § 64 CSP rozhodol, že v odvolacom konaní pokračuje s právnym nástupcom
zaniknutého žalovaného.

6. V preskúmavanej veci venoval súd prvej inštancie vyriešeniu otázky vzniku právneho nároku
žalobcov na zaplatenie náhrady za živý a mŕtvy voči žalovanému; ako ručiteľovi za splnenie záväzkov
spoločnosťou KM, s.r.o. ako nadobúdateľom privatizovaného majetku; náležitú pozornosť, na jej
posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie, ktoré správne vyhodnotil a dospel tak k správnym
skutkovým záverom, z ktorých následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval § 20

ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v spojení s § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby, ktoré aj správne vyložil; s poukazom na zákonodarcom sledovaný účel prijatej právnej úpravy;
a svoje úvahy vedúce k záveru o danosti právneho základu žalobcami uplatňovaného nároku vočižalovanému aj riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom
narozhodujúceskutočnostizistenénazákladevýsledkovvykonanéhodokazovania,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery.

7. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za
správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom
rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

8. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré podstatné právne významné
sporné otázky z hľadiska námietok tvrdených žalovaným v rámci ním uplatňovaných odvolacích
dôvodov.

9. Tvrdenia žalovaného, že v danom spore nie je pasívne vecne legitimovaným, považoval odvolací
súd za účelové a zavádzajúce v snahe zbaviť sa zodpovednosti za splnenie záväzku nadobúdateľa
privatizovaného majetku, ktorý Fondu vznikol titulom zákonného ručenia. Slovenský pozemkový fond
nebol v danom prípade osobou povinnou poskytnúť žalobcom náhradu za mŕtvy a živý inventár, nakoľko

povinná osoba, t.j. právnická osoba, ktorá veci prevzala bola známa, Slovenský pozemkový fond nebol
ani jej nástupcom; a ani ručiteľom za splnenie jej záväzkov. V danom prípade tak neboli splnené zákonné
predpoklady ( § 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. ) pre vznik povinnosti Slovenského pozemkového
fondu poskytnúť náhradu za živý a mŕtvy inventár oprávneným osobám. Uvedené napokon bolo
konštatované aj v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 12C/48/05-63 zo dňa,

21.03.2006, ktorým bola žaloba žalobcov o určenie prechodu záväzku povinnej osoby zamietnutá aj voči
SR, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, s poukazom na neexistenciu jeho právneho vzťahu
k žalobcom.

10. Vzhľadom na skutočnosť, že Fond národného majetku SR bol stranou sporu v konaní vedenom

na Okresnom súde v Lučenci pod sp.zn. 9C/136/97, kde bol uznesením zo dňa 23.06.1999 pripustený
do konania ako žalovaný 2/ a do ktorého konania bola uznesením zo dňa 10.03.2003 pripustená -
ako žalovaný 3/, aj spoločnosť KM s.r.o. (ako právny nástupca pôvodnej povinnej osoby), považoval aj
odvolací súd za riadne a včas splnenú oznamovaciu povinnosť žalobcov vo vzťahu k Fondu národného
majetku SR a iný výklad ako zodpovedajúci zákonodarcom sledovanému účelu prijatej právnej úpravy

( ratio legis) by nezodpovedal rozumnému a spravodlivému vysporiadaniu vzťahov založených § 15 ods.
4 cit. zákona. Rigidné zotrvanie žalovaným na požiadavke splnenia oznamovacej povinnosti žalobcami
bez zreteľa na priebeh konania na Okresnom súde Lučenec; v ktorom na základe procesných úkonov
žalobcov, ktoré tak mali aj hmotnoprávne účinky, žalovaný ako strana sporu získal vedomosť o právnom
dôvode, výške pohľadávky aj osobe dlžníka; predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu šikanózny

výkon práv zo strany žalovaného a na obranu na ňom žalovaným založenú v tomto konaní nemožno
prihliadnuť.

11. Rovnako neopodstatnená je argumentácia žalovaného, že ust. § 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb.
nie je titulom na vysporiadanie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Spoločnosť KM

s.r.o. nadobudla na základe zmluvy o predaji podniku č. 2212/2002 majetok pôvodnej povinnej osoby
Slovosivo, š.p., Semenársky štátny majetok Lučenec, v rozsahu vymedzenom v § 2, § 3 ods. 2,
§ 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., teda vrátane záväzku z dohody o náhrade za živý a mŕtvy inventár
zo dňa 02.09.1993, a preto bolo potrebné vo vzťahu k posúdeniu osoby ručiteľa za splnenie záväzkov
týmto nadobúdateľom privatizovaného majetku aplikovať § 15 ods. 4 cit. zákona, v zmysle ktorého

zákonné ručenie svedčí fondu. V tomto smere je obrana žalovaného v rozpore s jeho skoršou obranou
predkladanou v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 12C 48/05, v ktorom
argumentovaltým,ženemôžebyťprávnymnástupcomdlžníka-pôvodnejpovinnejosoby,nakoľkopodľa
§ 15 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. za splnenia podmienok tam uvedených je fond ručiteľom záväzku
spoločnosti KM s.r.o. Lučenec.

12. Na závery uvádzané v rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 20C/9/2010-88 zo dňa 11.04.2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11Co/ 93/2011-122 zo dňa 29.11.2011,
nebolo možné prihliadnuť, z dôvodu, že tieto sú založené na odlišných skutkových okolnostiach; akoboli ustálené v prejednávanej veci; a kde oprávnená osoba (H. Z. M.. M. L..T..) vo vzťahu k fondu
ako ručiteľovi nesplnila zákonné podmienky pre vznik jeho povinnosti vyplývajúcej z ručiteľského
záväzku, nakoľko neoznámila fondu právny dôvod a výšku pohľadávky a ani nevyčerpala všetky právne

prostriedky na uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi KM s.r.o. Navyše závery súdu v tomto inom konaní
o premlčaní nároku oprávnenej osoby vychádzajú z (hypotetického) predpokladu o neplatnosti zmluvy
o predaji podniku medzi fondom a spoločnosťou KM s.r.o., za ktorého stavu potom 4-ročná premlčacia
doba mala začať plynúť dňom nasledujúcim po účinnom odstúpenia fondu od zmluvy o predaji podniku
k 14.10.2000. Uvedený záver však neobstojí v prejednávanom prípade, nakoľko premlčacia doba, ako

správne ustálil aj súd prvej inštancie, nemohla začať plynúť skôr ako došlo zo strany žalobcov k splneniu
druhej podmienky, teda k vyčerpaniu všetkých právnych prostriedkov žalobcami na uspokojenie ich
nárokuvočidlžníkoviKMs.r.o.,kčomudošlookamihomvydaniarozvrhovéhouzneseniadňa14.06.2012
v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka, na základe ktorého bola z celkového majetku
dlžníka KM s.r.o. čiastočne uspokojená aj pohľadávka žalobcov. Z uvedeného dôvodu nebola
žalovaným námietka premlčania vznesená dôvodne.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v
tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v
prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,
ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v

sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa
neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na
určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§

423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná mávysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).