Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. máj 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 4Cpr/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113219190
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sýkorová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5113219190.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivetou Sýkorovou v právnej veci navrhovateľa:

ČeMeBo, s.r.o., IČ: 607 194 01, so sídlom: Česká republika, Blansko, Poříčí 2396/42, 678 01,
zastúpeného splnomocneným zástupcom: JUDr. Michaelou Řihákovou Kojtalovou, advokátkou, so
sídlom: Mariánske nám. č. 50/29, 010 01 Žilina proti odporcovi: T. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: D.,
K. XX/X, XXX XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom Mgr. Róbertom Čičmancom, advokátom
so sídlom: M. R. Štefánika 617/25, 982 Blatné, o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru
zamestnancom, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.4.2013 zo strany odporcu ako

zamestnanca voči navrhovateľovi ako zamestnávateľovi je neplatné.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi na účet právneho zástupcu navrhovateľa trovy konania vo
výške 1.773,91 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 12.06.2013 domáhal, aby súd určil, že okamžité zrušenie
pracovného pomeru zo dňa 12.04.2013 zo strany odporcu ako zamestnanca voči navrhovateľovi ako
zamestnávateľovi je neplatné. Uplatnil si náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že odporca bol
na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 25.01.2011 zamestnaný u navrhovateľa

a zastával funkciu riaditeľa spoločnosti. Medzi účastníkmi bola dohodnutá hrubá mzda vo výške 5.000,-
€ mesačne. Dňa 12.04.2013 doručil odporca J.. Q. N., ktorý v tom čase vykonával u navrhovateľa funkciu
vedúceho obchodného oddelenia, listinu nazvanú „Okamžité zrušenie pracovného pomeru“, v ktorej
odporca uviedol, že podľa § 56 ods. 1 písm. b) zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce okamžite ruší
pracovný pomer, pretože mu nebola uhradená mzda za prácu nadčas za mesiace december 2012 a
január 2013, a to ani do 15 dní po uplynutí obdobia splatnosti. Podľa názoru navrhovateľa okamžité
zrušenie pracovného pomeru bolo nedôvodné, ani neboli splnené jeho formálne náležitosti. Odporca

v okamžitom zrušení pracovného pomeru neuviedol, o akú prácu nadčas malo ísť, v akom rozsahu
mala byť vykonaná, aká mzda mu mala za ňu náležať a či mu bola údajná práca nadčas nariadená
zamestnávateľom, alebo či bola vykonávaná so súhlasom zamestnávateľa. Preto je listina nazvaná
„Okamžité zrušenie pracovného pomeru“ neurčitá, keďže v nej nie je špecifikované dostatočným
spôsobom, aká čiastka mala vôbec byť odporcovi vyplatená za nadčasy.
Navrhovateľ tvrdil, že odporcovi prácu nadčas nenariadil a ani ju od neho nevyžadoval. Prípadný pobyt
odporcu v zamestnaní nad rámec dohodnutej pracovnej doby tak nie je možné považovať za prácu

nadčas, o čom svedčí aj fakt, že na dochádzkových kartách nie je zamestnávateľ podpísaný, keďže
na decembrovej dochádzkovej karte je podpísaný iba odporca a na januárovej karte odporca a tiež
zamestnankyňa Ing. J. K., ktorú odporca poveril bez vedomia navrhovateľa vedením dochádzka a ktorú
nechal podpísať sa na dochádzku. Táto zamestnankyňa však nebola zamestnávateľom - navrhovateľompoverená na kontrolu dochádzky, či na schvaľovanie alebo nariaďovanie nadčasov zamestnancov.
Nadriadený odporcu - konateľ zamestnávateľa neschválil dochádzku odporcu a tak ani nevedel o tom,
že by mal odporca nejaké nadčasy vykonávať. Pokiaľ sa teda odporca v zamestnaní zdržoval nad rámec

pracovnej doby, činil tak z vlastnej iniciatívy a bez vedomia zamestnávateľa. Dohodnutá pracovná doba
podľa pracovnej zmluvy činila 40 hodín týždenne a tú mal odporca dodržiavať.
Navrhovateľ sa taktiež domnieva, že okamžité zrušenie pracovného pomeru nie je možné považovať
za riadne a účinne doručené zamestnancom zamestnávateľovi v zmysle ustanovenia § 337 ZP, keď
túto listinu odovzdal odporca vedúcemu obchodného oddelenia, ktorý nebol ku dňu 12.04.2013 osobou

splnomocnenou zamestnávateľom na preberanie písomnosti, ani na riešenie pracovno-právnych
záležitosti. Spravidla sa v sídle navrhovateľa pošta doručuje prostredníctvom ekonomického oddelenia
a odporca mohol tiež zvoliť doručenie prostredníctvom pošty, kedy by sa týmto spôsobom okamžité
zrušenie pracovného pomeru dostalo do rúk osoby oprávnenej a poverenej na preberanie pošty za
navrhovateľa.

Navrhovateľ k návrhu na začatie konania pripojil nasledovné listinné dôkazy, z ktorých súd zistil:

Z okamžitého zrušenia pracovného pomeru (č.l. 12 spisu) súd zistil, že toto bolo dané zo strany odporcu
navrhovateľovi dňa 12.04.2013, a odporca na jeho odôvodnenie v druhom odseku uviedol (pozn. súdu
- preložené z češtiny do slovenčiny):

„V pracovnej zmluve bol termín splatnosti mzdy dojednaný mesačne pozadu, a to najneskôr posledný
pracovný deň v nasledujúcom kalendárnom mesiaci. S ohľadom na skutočnosť, že mi
- mzda za vykonanú prácu nadčas za mesiac december 2012 nebola vyplatená ani do 15. dní po uplynutí
obdobia splatnosti a

- mzda za vykonanú prácu nadčas za mesiac január 2013 mi nebola vyplatená ani do 15 dní po uplynutí
obdobia splatnosti,
využívam týmto svoje právo podľa ustanovenia § 56 ods. 1 písm. b) zák. č. 262/2006 Sb., zákonníka
práce a pracovný pomer okamžite zrušujem.“

Z pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 25.01.2011 medzi navrhovateľom ako zamestnávateľom a
odporcom ako zamestnancom súd zistil, že pracovný pomer vznikol od 15.02.2011, bol dohodnutý na
dobu neurčitú, dĺžka pracovnej doby bola dohodnutá na 40 hodín týždenne, ako druh práce - riaditeľ
spoločnosti, ako miesto výkonu práce: pracovisko zamestnávateľa v A., W. XXXX/XX. Základná hrubá
mzda bola dohodnutá vo výške 5.000,- € mesačne, pričom bola okrem toho dohodnutá i manažérska

odmena vo výške 6 % z čistého obchodného zisku zamestnávateľa a 1 % z činnosti, ktoré nesúvisia
s priamou činnosťou ČeMeBa. Splatnosť mzdy bola dohodnutá mesačne pozadu, najneskôr posledný
pracovný deň v nasledujúcom kalendárnom mesiaci.

Z dochádzkovej karty za mesiac december 2012 (č.l. 9 a 10 spisu) súd zistil, že odporcovi bol vykázaný

nadčas 14:45 hodín, celkom bolo odpracovaných 126:45 hodín, dochádzková karta je podpísaná
odporcom ako vedúcim pracovníkom.

Z dochádzkovej karty za obdobie január 2013 (č.l. 5 a 7 spisu) súd zistil, že bol vykázaný nadčas
12:45 hod., celkom bolo odpracovaných 149:15 hodín. Dochádzková karta je podpísaná odporcom ako

zamestnávateľom, zároveň odporcom ako vedúcim pracovníkom a nečitateľným podpisom osoby, ktorá
dochádzkovú kartu kontrolovala.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania uviedol, že Zákonník práce nestanovuje

povinnú písomnú formu príkazu zamestnávateľa na prácu nadčas a ani povinnú písomnú formu na
súhlas zamestnanca s takto nariadenou prácou nadčas. Podstatné je, aby k tomu došlo spôsobom, a to
akýmkoľvek spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, že práca nadčas bola zamestnávateľom
prikázaná a zamestnancom odsúhlasená, ako k tomu došlo aj v prípade odporcu. Pokiaľ konateľ
spoločnosti nie je podpísaný na dochádzkových kartách, nie je to ani fakticky možné, pretože konateľ

spoločnosti sa viac ako 90 % času zdržiava v krajine svojho trvalého bydliska (pozn. súdu: v Spolkovej
republike Nemecko), a pokiaľ sa aj zdržiaval v Českej republike, tak nie vždy práve v sídle spoločnosti.
Pokiaľ aj bol v sídle spoločnosti, rozhodne si nepotrpel na administratívu, resp. jej spätné riešenie
a rozhodne nepodpisoval dochádzkové listy. Odporca namietal tvrdenie navrhovateľa, že okamžitézrušenie pracovného pomeru nebolo riadne doručené, pretože Ing. N. bol poverený v dotknutom období
vedením spoločnosti, dokument bol ochotný prevziať a s týmto sa navrhovateľ mal možnosť oboznámiť,
a teda sa dostal do sféry jeho vplyvu. Poprel tvrdenie navrhovateľa, že prijímanie pošty sa dialo spravidla

prostredníctvom ekonomického oddelenia. Odporca mal za to, že všetky zákonné podmienky pre platné
rozviazanie pracovného pomeru z jeho strany spôsobom okamžitého zrušenia pracovného pomeru boli
splnené a žalobu považuje za nedôvodnú a navrhuje ju zamietnuť.

Z upozornenia navrhovateľa zo dňa 08.03.2013 adresovaného odporcovi súd zistil, že odporca bol

upozornený na porušovanie nariadenia konateľa a majiteľa spoločnosti v období od 21.01.2013 do
05.03.2013, keď konateľ a majiteľ spoločnosti uložil odporcovi príkaz, aby odporca odovzdal kompletné
riadenie úseku nákupu v čele s pani B. do kompetencie Ing. N., ktorý sa dňom 21.01.2013 mal začať
starať o celé oddelenie.

Z upozornenia navrhovateľa zo dňa 18.03.2013, adresovaného odporcovi súd zistil, že odporca bol

upozornený na sústavné porušovanie nariadenia konateľa a štandardov spoločnosti v období od
05.03.2013 do 18.03.2013, spočívajúce v niekoľkonásobnom konaní.

Z dokumentu pod názvom „Odebrání plné moci“, vyhotoveného navrhovateľom dňa 04.04.2013,
adresovaného odporcovi, súd zistil, že odporcovi bola listom navrhovateľa zo dňa 19.03.2013 odobratá

plná moc zo dňa 16.02.2010 na zastupovanie navrhovateľa a vykonávanie akýchkoľvek úkonov za
navrhovateľa. Vzhľadom na to, že v spoločnosti navrhovateľa bol nájdený tento dokument - plná moc v
ďalšom vyhotovení riaditeľom Ing. N., bol odporcovi uložený prísny zákaz robiť akékoľvek kroky, ktorých
zmyslom by bolo naplnenie, aj keď len sčasti, odobratej plnej moci.

Z protokolu Oblastného inšpektorátu práce pre Juhomoravský kraj a Zlínsky kraj č.j.: 9408/9.50/13/15.2
o výkone kontroly u právnickej podnikajúcej osoby: ČeMeBo súd zistil, že bol kontrolovaný spôsob
zamestnávania pána Ing. T. B., pričom kontrolou bolo zistené, že zamestnávateľ ako kontrolovaná
osoba informoval písomne v pracovnej zmluve zamestnanca, že týždenná pracovná doba je 40 hodín

týždenne a chýbajú informácie o rozvrhnutí pracovnej doby. Zamestnávateľ vedie evidenciu pracovnej
doby o odpracovanej dobe tak, že je zrejmý príchod a odchod zamestnancov do a zo zamestnania,
prípadná práca nadčas a nočná práca. V prípade zamestnanca Ing. T. B. je predložený dvojaký výkaz o
odpracovanej pracovnej dobe, za rok 2010 má oproti stanovenému fondu pracovnej doby v jednotlivých
mesiacoch-19,9hodín,vroku2011chýba220hodín,vroku2012 chýba214hodín.Týmvznikánesúlad

v dokladoch predložených zamestnancom a zamestnávateľom a z týchto dôvodov nebolo možné zo
strany OIP posúdiť, či zamestnanec skutočne odpracoval v období 15.02.2010 - 15.02.2011 304,5
nadčasových hodín a 15.02.2011 - 11.04.2013 390 nadčasových hodín. Ďalej bolo zistené, že mzda bola
zamestnancovi vyplácaná vždy v stanovených výplatných termínoch. Pokiaľ sa týka uplatnenia nárokov
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy týkajúcich sa manažérskej odmeny, zamestnávateľ dokladoval, že

nie je splnená podmienka o vydaní rozhodnutia konateľa spoločnosti o vyplatenie čiastky rovnajúcej
sa 6 % z čistého obchodného zisku zamestnávateľom a 1 % z činnosti, ktorá nesúvisí s priamou
činnosťou ČeMeBa. Ani zamestnanec nedoložil rozhodnutie konateľa spoločnosti o tom, aby mu bola
táto čiastka vyplatená. V závere protokolu je uvedená poznámka, v ktorej sa poukazuje, že pokiaľ sa
jedná o vyplácanie nadčasových hodín technicko-hospodárskym pracovníkom (ďalej THP), predstavuje

priemerná mzda v robotníckych profesiách 15.031,- Kč a priemerná mzda THP 19.897,- Kč, mzda je
vyplácaná vzhľadom k náročnosti práce a k prípadnej nadčasovej práci. Spôsob odmeňovania, ktorý bol
v spoločnosti nastavený, nastavil práve Ing. B., ktorý sám poberal mzdu vo výške 5.000,- €, teda podľa
kurzu 25,60 Kč/€ uvedeného v jeho pracovnej zmluve čiastku 128.000,- Kč.

Z uznesenia Krajského súdu v Brne jednacie číslo: 31 INS 10529/2013 A-35 zo dňa 09.09.2013 v právnej
veci navrhovateľa - veriteľa Ing. T. B., právne zastúpeného Mgr. Martinou Holotňákovou, proti dlžníkovi
ČeMeBo, s.r.o. o insolvenčnom návrhu rozhodol tak, že tento zamietol. Podľa odôvodnenia uznesenia
sa domáhal navrhovateľ podaním zo dňa 15.04.2013 vydania rozhodnutia o úpadku dlžníka a jeho
riešení konkurzom, pričom v podanom návrhu veriteľ uviedol, že má voči dlžníkovi splatnú pohľadávku

v celkovej výške 899.878,- Kč s prísl. z titulu pracovných zmlúv zo dňa 15.02.2010 a zo dňa 25.01.2011,
pozostávajúcu z nároku na mzdu a príplatku za prácu nadčas. Vzhľadom na to, že dlžníkov úpadok
nebol osvedčený existenciou aspoň jednej ďalšej osoby so splatnou pohľadávkou voči dlžníkovi, súd
insolvenčný návrh v súlade s ustanovením § 143 insolvenčného zákona zamietol.Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania, výsluchom
konateľa navrhovateľa, výsluchom odporcu, výsluchom svedkov Mgr. V. S. a S. K. a zistil nasledovný

skutkový stav:

Navrhovateľ zotrval na pojednávaní na návrhu na začatie konania, poukázal na protokol Oblastného
inšpektorátu práce pre Juhomoravský kraj a Zlínsky kraj, v ktorom bolo skonštatované, že všetky
nároky odporcu boli riadne vyplatené, a teda neexistuje žiaden nárok na náhradu mzdy titulom práce

nadčas. Dochádzkové karty nie sú zamestnávateľom odsúhlasené, a taktiež nepreukazujú, že by
odporca čas, ktorý strávil na pracovisku, naozaj venoval výkonu práce. Poukázal na konanie odporcu,
ktorý si dochádzku dlhé roky upravoval tak, ako to uznal za vhodné, a to prostredníctvom jednej zo
zamestnankýň - pani K., ktorá mala dochádzku na starosti. Agendu prevzala po pani A. následne na to,
ako pani A. odmietla túto dochádzku týmto spôsobom účelovo opravovať podľa pokynov odporcu. Pritom
z dochádzkového systému vyplýva, že v roku 2010 neodpracoval odporca z povinnej pracovnej doby

19,9 hodiny, v roku 2011 220 hodín a v roku 2012 214 hodín. Pritom v januári 2013 mal odporca priamo
zakázané od konateľa jednať s dodávateľmi i so zákazníkmi, ktoré obdobie zodpovedá obdobiu, kedy
poveril evidenciou dochádzky pani K.. Odporca dochádzal zo Slovenska tým spôsobom, že v pondelok
prichádzal v priebehu doobedia a v piatok skoro poobede odchádzal, teda pracovná doba strávená v
práci v poobedňajších hodinách zrejme pokrývala tieto obdobia v súvislosti s dochádzaním zo Slovenska

a na Slovensko, ktorý fakt bol odporcovi zo strany konateľa navrhovateľa opakovane vytýkaný.

Odporca navrhoval návrh zamietnuť, uviedol, že pracovné povinnosti si plnil podľa pokynov konateľa
spoločnosti, ktoré mu boli zadávané väčšinou cez telefón. Nadčas, ktorý mu vznikol, dokladá údajmi z
dochádzkových kariet predstavujúcimi výstup z informačného systému, na ktorý odporca nemá žiadny

vplyv.ZamestnankyňaJ.K.lenuzatváralamzdyakontrolovaladochádzku.Plneniepovinnostíapokynov
konateľa pána E. si vyžadovalo byť niekedy v práci nadčas, bolo to sporadické a vplývalo na to veľa
faktorov. Na konci roku 2012 bol hektický čas, v decembri hodnotili uplynulý rok, plánovali rok 2013, v
januárijednaličastoajdo17-tejhodiny.Odporcadisponujeajmailmi,ktorýmisipísalipo18-tejhodine,čo
treba napr. doplniť do nejakej zmluvy. Odporca uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo

prevzaté práve Ing. N. - zastupujúcim riaditeľom. S navrhovateľom na prácach nadčas neboli exaktne
dohodnutí, zároveň však nemal vymedzené ani v pracovnej zmluve, že výška mzdy odporcu zohľadňuje
i prácu odporcu vo voľnom čase a cez víkendy. V dochádzkovej karte nie je zohľadnené, že odporca
pracoval aj po odchode z práce a keď bol na služobnej ceste, dal si zaevidovať do evidencie pracovného
času len 8 hodín. Príplatok za nadčas predstavuje 25 % z fondu nadčasových hodín + príplatok 25 %.

Z uznesenia Vrchního soudu v Olomouci sp. zn. KSBR 31 INS 10529/2013, 3 VSOL 1122/2013-A-60
zo dňa 17.júna 2014 súd zistil, že o odvolaní veriteľa a dlžníka proti uzneseniu Krajského súdu v
Brne zo dňa 09.09.2013, č.j. KSBR 31 INS 10529/2013 - A-35 rozhodol Vrchní soud v Olomouci
tak, že potvrdil uznesenie súdu 1. stupňa vo výroku, ktorým Krajský súd v Brne insolvenčný návrh

zamietol. Z odôvodnenia uznesenia súd zistil, že pohľadávku navrhujúceho veriteľa z titulu nároku na
tzv. manažérsku odmenu nemožno v insolvenčnom konaní považovať za doloženú a pokiaľ ďalšími
tvrdenými pohľadávkami navrhovateľa voči dlžníkovi sú pohľadávky z titulu nároku na mzdu a príplatku
za prácu nadčas vo výške 25 % priemerného zárobku, keď insolvenčný navrhovateľ tvrdí, že v období
od 15.02.2010 až do 15.02.2011 odpracoval u dlžníka celkom 304,5 hodín nadčas a v období od

15.02.2011 až do 11.04.2013 odpracoval u dlžníka celkom 390 hodín nadčas, k tomuto svojmu tvrdeniu
navrhovateľ predložil len tzv. dochádzkové karty za jednotlivé mesiace roku 2011 a 2012, ktoré však nie
sú podpísané insolvenčným navrhovateľom ako zamestnancom, vedúcim pracovníkom a ani kontrolným
pracovníkom dlžníka. V konaní odvolacieho súdu dlžník poukázal na to, že dochádzkové karty neboli
ním ako zamestnávateľom schválené a dochádzka bola insolvenčným navrhovateľom upravovaná,

celá vec bola šetrená oblastným inšpektorátom práce a ten uzavrel, že dlžník nijako nepochybil,
pokiaľ prácu nadčas insolvenčnému navrhovateľovi nezaplatil. Pohľadávky navrhujúceho veriteľa z titulu
nárokov na prácu nadčas odvolací súd v zhode so súdom 1. stupňa považoval za sporné, lebo sa
jednalo o pohľadávky, ku ktorým by bolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie (z listín predložených
insolvenčným navrhovateľom, teda z dochádzkových kariet, ktoré neboli ani predložené za celé tvrdené

obdobie, tieto pohľadávky nevyplývajú).

Konateľ navrhovateľa V. E. uviedol, že odporca bol prijatý v roku 2010 do spoločnosti navrhovateľa,
zastával funkciu riaditeľa závodu a začínal so všetkými výhodami vyplývajúcimi z tejto funkcie. Pooboznámení sa so životopisom odporcu mal zo strany konateľa navrhovateľa dôveru pre výkon tejto
funkcie. Odporca však nedosahoval navrhovateľom očakávané výsledky, čo odôvodňoval materiálnymi
podmienkami, nedostatkami na strane navrhovateľa, nevytvorením podmienok pre prácu. Nikdy nemal

od navrhovateľa nariadené nadčasy, nikdy tieto nadčasy neboli od odporcu vyžadované a nikdy mu
neboli ani zaplatené. Preto mal taký vysoký plat 5.000,- €, aby sa o spoločnosť navrhovateľa staral,
aby táto fungovala. Nikdy ani nežiadal od navrhovateľa, aby nadčasy mohol vykonávať. Práve konateľ
odporcu bol tou osobou, za ktorou by odporca prípadne prišiel s tým, že požaduje zaplatiť nadčasy,
odporca však prichádzal vždy len s personálnymi problémami a problémami týkajúcimi sa zákazníkov,

dodávateľov. Odporca nedodržiaval pracovnú dobu, keďže v pondelok prichádzal do práce neskôr a v
piatok z nej odchádzal skôr, ako to bolo dovolené, čo sa týka základnej pracovnej doby. V spoločnosti
navrhovateľa je jednozmenná prevádzka, resp. na dve zmeny, podľa požiadaviek zákazníka a to, čo sa
týka len výroby. Úradníci však nepracovali na viac zmien, len robotníci, aj to len výnimočne.

Odporca uviedol, že súčasne pracoval na troch pozíciách, pretože nevedel zohnať pracovníkov na tieto

chýbajúce pozície, keďže nebol o ne záujem, ľudia nechceli ísť do takejto spoločnosti. Až keď oslovili
spoločnosť PSYCHOMETRY, aby im v tom pomohla Ing. N. bol produktom ich činnosti, bol vybraný
ako nový obchodný riaditeľ. Odporca tvrdil, že zo spoločnosti navrhovateľa odišiel pod psychickým
nátlakom, nebola mu však daná výpoveď. Po odporučení svojej právničky Mgr. S. skončil pracovný
pomer s navrhovateľom okamžitým zrušením.

Svedkyňa Mgr. V. S., vo vzťahu k odporcovi, (medzi svedkyňou a odporcom je uzatvorená zmluva
o poskytovaní právnej pomoci od marca 2013, preto odporca na pojednávaní zbavil mlčanlivosti
svedkyňu ako svoju právnu zástupkyňu v časti dohody o poskytovaní služieb v súvislosti s poskytovaním
právnej pomoci pri jeho zastupovaní v pracovno-právnych vzťahoch s navrhovateľom, najmä pri

skončení pracovného pomeru odporcu u navrhovateľa) uviedla, že dokument nazvaný okamžité
zrušenie pracovného pomeru vyhotovila ona. Tento bol doručený obchodnému riaditeľovi Ing. N. v
sídle spoločnosti ČeMeBo svedkyňou za prítomnosti ďalšej osoby. Na základe dochádzkových listov,
pracovnej zmluvy a informácií od navrhovateľa svedkyňa usúdila, že odporca vykonával prácu nadčas.

Svedkyňa S. K., bývalá zamestnankyňa navrhovateľa do mája 2013, uviedla, že pracovný pomeru
u navrhovateľa bol skončený dohodou z osobných dôvodov. Svedkyňa mala pocit, že pán E. nie je
spokojný so svedkyňou. Evidenciu dochádzky spracovávala pani A., ktorá ju svedkyni odovzdala v
januári2013,dovtedysvedkyňaspracovávalamzdyamuselaniekedyčakaťaždoôsmehodňavmesiaci
na spracovanie dochádzky, pričom svedkyňa mala mať spracované mzdy už do 10. dňa v mesiaci. Preto

navrhla odporcovi, že bude spracovávať dochádzku ona, namiesto pani A., aby jej uľahčila prácu a aby
si svedkyňa prácu urýchlila. V marci 2013 dal pán E. pokyn, aby svedkyňa odovzdala túto prácu späť
pani A.. Dochádzku spracovávala tak, že si vytlačila dochádzkové karty jednotlivých zamestnancov,
od pani A. dostávala podpísané priepustky. Dochádzkové karty obsahovali i údaje o nadčasoch, ktoré
ale svedkyňa nebola oprávnená schváliť. Pokiaľ v dochádzkovej karte boli uvedené dve možnosti, buď

preplatiť nadčas, alebo previesť do ďalšieho obdobia, svedkyňa toto vôbec nebrala do úvahy, pretože
tento dochádzkový systém sa neexportoval do mzdového systému a pokiaľ boli nadčasy preplácané,
tieto sa zadávali ručne a svedkyňa ich preplácala len na základe súhlasu vedúceho pracovníka, hlavne
robotníkom, čo odsúhlasoval vedúci výroby pán H.. Počas troch rokov žiadne nadčasy odporcovi
nepreplácala a ak by mali byť nejaké nadčasy odporcovi preplatené, z opatrnosti by chcela podpis

konateľa navrhovateľa pána E. a pána T.. Svedkyňa uviedla, že odporca pracoval podľa potreby aj
do večera, svedkyni je to známe z evidencie dochádzky a taktiež z dôvodu, že občas svedkyňa bola
vtedy tiež v práci. Bolo to vtedy, keď sa spracovávala inventúra skladu, čo bolo možné až po skončení
výrobného procesu. Svedkyňa sa nikdy nedomáhala preplatenia týchto nadčasov.

Odporca poukázal na skutočnosť, že pán E. za celé tri roky nepodpísal žiadnu dochádzkovú kartu,
ani nevyžadoval, aby dochádzková karta odporcu, na základe ktorej sa robila odporcovi výplata, bola
podpísaná.

Súd v konaní postupoval v zmysle § 132 O.s.p., podľa ktorého dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ust.
§ 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonanýchdôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich, alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Súd sa v predovšetkým zaoberal otázkou právomoci slovenských súdov, príslušnosťou (určenie
všeobecne príslušného súdu) a tiež rozhodným právom, ktoré sa má aplikovať na uvedený prípad.

Keďže navrhovateľ má sídlo na území Českej republiky, súd skúmal, či je daná právomoc slovenského

súdu vo veci konať.

Podľa čl. 20 bodu 1. Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach účinného v čase začatia konania: Zamestnávateľ môže začať
konanie len na súdoch členského štátu, v ktorom má zamestnanec bydlisko.

V súlade s citovaným ustanovením vzhľadom na bydlisko odporcu, ktoré je v SR v Žiline je daná
právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie.

Keďže odporca mal v čase začatia konania bydlisko v obvode Okresného súdu v Žiline, príslušnosť
Okresného súdu v Žiline je daná v zmysle ustanovenia § 84 O.s.p., podľa ktorého na konanie je príslušný

všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak, a to v
spojení s ustanovením § 85 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého všeobecným súdom občana je súd, v obvode
ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje a podľa ust. § 11 ods.
1 O.s.p., podľa ktorého konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný, pričom
príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré sú tu v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia.

Podľa § 16 ods. 1 prvej vety zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
pomery z pracovnej zmluvy sa spravujú - pokiaľ sa účastníci nedohodnú na niečom inom - právom
miesta, kde pracovník vykonáva prácu. Ak však pracovník vykonáva prácu v jednom štáte na základe
pracovného pomeru s organizáciou, ktorá má sídlo v inom štáte, je rozhodujúce právo sídla organizácie,

okrem ak by šlo o osobu, ktorá má bydlisko v štáte, kde sa práca vykonávala.

Podľa ustanovenia § 48 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
slovenské súdy postupujú v konaní podľa slovenských procesných predpisov, pričom všetci účastníci
majú rovnaké postavenie pri uplatňovaní svojich práv.

Súd v súlade s cit. ustanovením § 16 ods. 1 zák. č. 97/1963 Zb. vzhľadom na uvedené určenie
rozhodného práva aplikoval na daný prípad hmotnoprávne normy (rozhodné právo), účinné na území
Českej republiky v čase uskutočnenia rozhodných právnych skutočností, na základe ktorých navrhovateľ
uplatnil svoj nárok voči odporcovi v predmetnom konaní a v súlade s ust. § 48 zákona č. 97/1963 Zb.

postupoval v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb.

Podľa ust. § 48 ods. 1 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce pracovný pomer môže byť rozviazaný len
a) dohodou,
b) výpoveďou,

c) okamžitým zrušením,
d) zrušením v skúšobnej dobe.

Podľa ust. § 56 ods. 1, písm. b) zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný
pomer okamžite zrušiť, len ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu alebo plat alebo náhradu mzdy alebo

platu alebo akúkoľvek ich časť do 15 dní po uplynutí obdobia splatnosti (§ 141 ods. 1).

Podľa ust. § 141 ods. 1 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce mzda nebo plat sú splatné po vykonaní
práce, a to najneskôr v kalendárnom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom vzniklo zamestnancovi
právo na mzdu alebo plat alebo niektorú ich zložku.

Podľa ust. § 59 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce zamestnanec môže okamžite zrušiť pracovný
pomer len do 2 mesiacov odo dňa, kedy sa o dôvode na okamžité zrušenie dozvedel, najneskôr do 1
roka odo dňa, kedy tento dôvod vznikol.Podľa ust. § 60 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce v okamžitom zrušení pracovného pomeru
musí zamestnávateľ i zamestnanec skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť
s iným. Uvedený dôvod nesmie byť dodatočne menený. Okamžité zrušenie pracovného pomeru musí

byť písomné.

Podľa ust. § 78 ods. 1 písm. i) zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce pre účely úpravy pracovnej doby
a doby odpočinku je prácou nadčas práce konaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s
jeho súhlasom nad stanovenú týždennú pracovnú dobu vyplývajúcu z vopred stanoveného rozvrhnutia

pracovnej doby a konaná mimo rámec rozvrhu pracovných zmien. U zamestnancov s kratšou pracovnou
dobou je prácou nadčas práca presahujúca stanovenú týždennú pracovnú dobu; týmto zamestnancom
nie je možné prácu nadčas nariadiť. Prácou nadčas nie je, ak nadpracováva zamestnanec prácou
konanou nad stanovenú týždennú pracovnú dobu pracovné voľno, ktoré mu zamestnávateľ poskytol na
jeho žiadosť.

Podľa ust. § 93 ods. 1 a 2 prvej vety zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce prácu nadčas je možné
konať len výnimočne.
Prácu nadčas môže zamestnávateľ zamestnancovi nariadiť len z vážnych prevádzkových dôvodov, a
to i na dobu nepretržitého odpočinku medzi dvomi zmenami, prípadne za podmienok uvedených v § 91
odst. 2 až 4 aj na dni pracovného pokoja.

Podľa ust. § 337 ods. 1, 3 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce zamestnanec doručuje písomnosť
určenú zamestnávateľovi spravidla osobným odovzdaním v mieste sídla zamestnávateľa. Na žiadosť
zamestnanca je zamestnávateľ povinný doručenie písomnosti podľa vety prvej písomne potvrdiť.
Doručenie písomnosti určenej zamestnávateľovi je splnené, ako náhle ju zamestnávateľ prevzal.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd návrhu vyhovel a určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 12.4.2013 zo strany odporcu ako zamestnanca voči
navrhovateľovi ako zamestnávateľovi je neplatné.

Pracovný pomer odporcu u navrhovateľa bol založený na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa
25.01.2011 a vznikol od 15.2.2011. V čase rozviazania pracovného pomeru dňa 12.4.2013 trval.
Odporca zrušil pracovný pomer s odôvodnením, že mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu za vykonanú
prácu nadčas za mesiace december 2012 a január 2013 ani do 15 dní po uplynutí obdobia splatnosti.

Ustanovenie § 56 ods. 1, písm. b) v spojitosti s ustanovením § 141 ods. 1 zák. č. 262/2006 Sb.,
Zákonníka práce upravuje ochranu zamestnancov, ktorým nebola vyplatená mzda, plat, náhrada mzdy
aleboplatuneboakákoľvekichčasťvstanovenýdeňanido15dnípouplynutíjejsplatnosti,jednásateda
o vedomé zadržanie týchto mzdových prostriedkov. Súd v konaní skúmal, vzhľadom na navrhovateľom
tvrdenú nedôvodnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 12.4.2013, či dôvody, pre ktoré

odporca rozviazal s navrhovateľom pracovný pomer okamžitým zrušením, skutočne vznikli.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že okamžité zrušenie pracovného pomeru nespĺňalo formálne náležitosti,
pretože v ňom nebolo uvedené, o akú prácu nadčas malo ísť, v akom rozsahu mala byť vykonaná,
aká mzda mala za ňu odporcovi náležať a či bola odporcovi údajná práca nadčas nariadená

zamestnávateľom, alebo či bola vykonávaná so súhlasom zamestnávateľa, súd dospel k záveru, že táto
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Zo samotnej podstaty nároku na mzdu za prácu nadčas vyplýva,
že táto prináleží zamestnancovi za prácu nadčas, vykonanú v danom kalendárnom mesiaci. Obdobie,
za ktoré odporcovi nebola vyplatená mzda za prácu nadčas, označil odporca v okamžitom zrušení
pracovného pomeru určitým spôsobom, a to ako mesiace december 2012 a január 2013, v ktorých mal

podľa svojho tvrdenia vykonať prácu nadčas. Druh práce vyplýva z dohody o druhu práce v pracovnej
zmluve a konkretizácia tejto práce, ktorú mal odporca vykonať v nadčasových hodinách, mala vyplývať
práve z pokynu zamestnávateľa, ktorý mal odporcovi prácu nadčas nariadiť. Na tieto v konaní sporné
skutočnosti, teda či navrhovateľ nariadil odporcovi výkon práce nadčas, resp. či práca nadčas bola
vykonávaná so súhlasom zamestnávateľa, bolo v konaní vykonávané dokazovanie. Pokiaľ navrhovateľ

ďalej namietal, že nebola v okamžitom zrušení pracovného pomeru uvedená ani výška mzdy, ktorá by
mala náležať odporcovi za túto prácu, je zrejmé, že jej výška je závislá od počtu hodín práce nadčas
a od výšky mzdy dojednanej v pracovnej zmluve. Ako bolo preukázané z vykonaného dokazovania,
konečný počet hodín práce nadčas, ktorý je zohľadňovaný pri spracovávaní miezd zamestnancov, jepriamo závislý od následného schválenia evidencie dochádzky vedúcim zamestnancom príslušného
zamestnanca,ktorývuplynulommesiacivykonalprácunadčas.Pretonemohlobyťaniodporcoviznáme,
za aký počet hodín práce nadčas by mu patrila mzda a z toho istého dôvodu mu nemohla byť ani

známa jej výška. Súd ďalej poznamenáva, že tvrdený výkon práce nadčas, počet nadčasových hodín,
a tým aj výška mzdy za nadčasy bol známy účastníkom z evidencie dochádzky - dochádzkových
kariet, ktorými navrhovateľ ako zamestnávateľ disponoval, a preto ho nebolo potrebné v okamžitom
zrušení pracovného pomeru osobitne špecifikovať. Súd dospel k záveru, že požiadavka určitosti tohto
jednostranného právneho úkonu okamžitého zrušenia pracovného pomeru bola splnená, odporca v

okamžitom zrušení pracovného pomeru zo dňa 12.4.2013 riadne skutkovo, dostatočným spôsobom
v zmysle ust. § 60 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce vymedzil dôvod rozviazania pracovného
pomeru ako nevyplatenie mzdy za vykonanú prácu nadčas za mesiace december 2012 a január 2013
do 15 dní po uplynutí obdobia splatnosti podľa ustanovenia § 56 ods. 1 písm. b) zák. č. 262/2006 Sb.,
Zákonníka práce.

Súd ďalej vzhľadom na tvrdenie navrhovateľa, že Okamžité zrušenie pracovného pomeru mu nebolo
riadne doručené, vykonával na túto skutočnosť dokazovanie, z ktorého však toto tvrdenie preukázané
nemal. Z výsluchu svedkyne Mgr. V. S. vyplynulo, akým spôsobom bolo Okamžité zrušenie pracovného
pomeru navrhovateľovi doručené, a to osobne svedkyňou za prítomnosti ďalšej osoby, ďalej vyplynulo,
že Okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo prevzaté Ing. N., v tom čase povereným vedením

spoločnosti, čo mal súd preukázané i z listinného dôkazu „Odebrání plné moci“ zo dňa 04.04.2013,
vyhotoveného navrhovateľom, adresovaného odporcovi, z ktorého nesporne vyplýva, že Ing. N. bol v
tom čase riaditeľom spoločnosti navrhovateľa. Z uvedeného listinného dôkazu mal súd aj preukázané,
že odporcovi bol zo strany navrhovateľa uložený prísny zákaz zastupovať navrhovateľa a vykonávať
akékoľvek úkony za navrhovateľa v zmysle plnej moci zo dňa 16.2.2010. Vzhľadom na to, že súd nemal

preukázané, že by spoločnosť navrhovateľa v čase doručovania okamžitého skončenia pracovného
pomeru navrhovateľovi zastupoval iný zamestnanec, okrem riaditeľa Ing. N., resp. že Ing. N. riadil iný
vedúci zamestnanec, je nesporné, že pokiaľ Okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo prevzaté týmto
vedúcimzamestnancom,bolodoručenéosobeoprávnenejzanavrhovateľakonať,atoajvpersonálnych
záležitostiach, a to minimálne aj v tom rozsahu, že prevezme od zamestnanca dokument týkajúci sa

skončenia pracovného pomeru. Podmienky pre doručenie Okamžitého zrušenia pracovného pomeru
boli s poukazom na ust. § 337 ods. 1, 3 zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce splnené, odporca
ako zamestnanec doručil okamžité zrušenie zamestnávateľovi - navrhovateľovi osobným odovzdaním
v mieste sídla zamestnávateľa a doručenie tejto písomnosti určenej zamestnávateľovi bolo zavŕšené jej
prevzatím zamestnávateľom zastúpeným Ing. N..

Súd preto tvrdenie navrhovateľa o závade v doručovaní Okamžitého zrušenia pracovného pomeru
vyhodnotil ako nedôvodné.

Súd skúmal, či odporcovi vznikol nárok na náhradu za prácu nadčas, keďže s poukazom na nevyplatenie
tejto náhrady v lehote 15 dní po jej splatnosti rozviazal pracovný pomer s navrhovateľom okamžitým

zrušením.

Podľa ustanovenia § 78 ods. 1 písm. i) Zákonníka práce sa prácou nadčas rozumie práca konaná
zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad stanovenú týždennú pracovnú
dobu vyplývajúcu z vopred stanoveného rozvrhnutia pracovnej doby a konanú mimo rámec rozvrhu

pracovných zmien. Podľa ustanovenia § 93 ods. 1 Zákonníka práce je možné prácu nadčas konať len
výnimočne a podľa ods. 2 toho istého ustanovenia môže prácu nadčas zamestnávateľ zamestnancom
nariadiť len z vážnych prevádzkových dôvodov.
Súd nemal v konaní preukázané, že odporca vykonával prácu nadčas v zmysle cit. zákonných
ustanovení. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkyne S. K., ktorá spracovávala mzdy v

spoločnosti navrhovateľa, mal súd nesporne preukázané, že nevyhnutným predpokladom pre vyplatenie
mzdy za prácu nadčas bolo schválenie nadčasových hodín uvedených na dochádzkovej karte vedúcim
zamestnancom a keďže nadčasové hodiny boli preplácané najmä robotníkom, tento súhlas v prípade
týchto zamestnancov udeľoval vedúci výroby pán H.. Svedkyňa uviedla, že počas troch rokov odporcovi
nikdy nadčasy nepreplácala a ak by mali byť nejaké nadčasy odporcovi preplatené, z opatrnosti by

si vyžiadala podpis konateľa spoločnosti navrhovateľa. Konateľ navrhovateľa však na pojednávaní vo
svojej výpovedi výslovne vylúčil, že by odporcovi nadčasy nariadil, alebo ich od odporcu vyžadoval.
Tvrdil, že ani odporca nikdy nežiadal konateľa, aby nadčasy mohol vykonávať, pričom práve konateľ
navrhovateľa bol tou osobou, na ktorú by sa mal odporca za účelom preplatenia nadčasov obrátiť.Samotný odporca na pojednávaní uviedol, že s navrhovateľom na prácach nadčas neboli exaktne
dohodnutí. Pokiaľ odporca poukázal, že podľa pracovnej zmluvy nebol v dohodnutej mzde zohľadnený

aj jeho prípadný výkon práce vo voľnom čase a cez víkendy, súd akceptoval obranu navrhovateľa,
pokiaľ tento tvrdil, že ak aj odporca zotrvával na pracovisku po pracovnom čase, jednak nepreukázal, že
sa na pracovisku venoval výkonu práce, ale ani nepreukázal, akú konkrétnu prácu vykonával. V konaní
je však podstatné preukázanie tvrdenia navrhovateľa, že navrhovateľ odporcu výkonom práce nadčas
nikdy nepoveril, túto od neho nevyžadoval, preto prácu, ktorú mal podľa svojho tvrdenia vykonávať

odporca ako prácu nadčas, nie je možné kvalifikovať ako prácu nadčas podľa ust. § 78 ods. 1 písm.
i) zák. č. 262/2006 Sb., Zákonníka práce, podľa ktorého sa za prácu nadčas považuje práca konaná
zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad stanovenú týždennú pracovnú
dobu vyplývajúcu z vopred stanoveného rozvrhnutia pracovnej doby a konaná mimo rámec rozvrhu
pracovných zmien. V konaní nebolo preukázané, že navrhovateľ odporcovi prikázal vykonávať prácu
nadčas, alebo to od neho žiadal, resp. že s výkonom práce nadčas súhlasil. Pokiaľ odporca na

preukázanie dôvodnosti rozviazania pracovného pomeru poukazoval na dochádzkové karty, na ktorých
boli vykázané nadčasové hodiny, vzhľadom na nepreukázanie splnenia podmienok pre kvalifikovaný
výkon práce nadčas je potrebné považovať tento listinný dôkaz za právne bezvýznamný.
V konaní tak bolo preukázané, že odporca v predmetnom období mesiacov január 2012 a február
2013 pre navrhovateľa prácu nadčas nevykonával, z čoho logicky vyplýva, že mu ani nevznikol nárok

na náhradu mzdy za prácu nadčas za uvedené obdobie. Preto neexistoval ani dôvod rozviazania
pracovného pomeru okamžitým zrušením v zmysle ust. § 56 ods. 1, písm. b) zák. č. 262/2006 Sb.,
Zákonníka práce.

Na základe takto vykonaného dokazovania súd vyhovel návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal

určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 12.4.2013 daného odporcom ako
zamestnancom voči navrhovateľovi ako zamestnávateľovi.

Vo výroku o trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého

účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebobránenieprávaprotiúčastníkovi,ktorývoveciúspechnemal.Nakoľkonavrhovateľmalvoveciplný
úspech, priznal mu súd náhradu trov konania voči odporcovi ako neúspešnému účastníkovi konania.

Navrhovateľ si prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne uplatnil v rámci vyčíslenia trov

konania doručeného tunajšiemu súdu dňa 11.05.2015 náhradu trov konania titulom náhrady hotových
výdavkov (cestovného a stravného) vynaložených za účelom účasti na pojednávaní v dňoch 25.06.2014,
22.10.2014, 11.02.2015 a 06.05.2015 v sume celkom 1.271,89 a titulom trov právneho zastúpenia v
sume 502,02 eur. Náhrada trov právneho zastúpenia bola uplatnená za 6 úkonov právnej služby, a to:

1. prevzatie a príprava zastúpenia na základe plnej moci zo dňa 11.06.2013;
2. písomné podanie na súd vo veci samej - návrh na začatie konania zo dňa 12.06.2013;
3. účasť na pojednávaní dňa 25.06.2014;
4. účasť na pojednávaní dňa 04.09.2014;
5. ďalšia porada s klientom dňa 22.10.2014;

6. účasť na pojednávaní dňa 06.05.2015.

Súd preskúmal nárok uplatnený navrhovateľom, zistil, že tento bol uplatnený v súlade s príslušnými
ustanoveniami OSP a vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl.“, v tejto súvislosti súd

okrajovo poukazuje, že pri jeho rozhodnutí v súlade s prechodným ustanovením § 20c vyhl. vychádzal
z jej znenia účinného v čase vykonania jednotlivých úkonov právnej služby) a z uvedeného dôvodu
navrhovateľovi priznal proti odporcovi právo na náhradu trov konania v sume celkom 1.773,91 eur, a to
titulom náhrady trov konania spočívajúcej v:

A/ účelne vynaložených hotových výdavkoch (cestovného a stravného) vynaložených samotným
navrhovateľom (resp. jeho štatutárnym zástupcom a riaditeľom) za účelom účasti na pojednávaní v
dňoch 25.06.2014, 22.10.2014, 11.02.2015 a 06.05.2015, a to nasledovne:a) za cestu vykonanú navrhovateľom z Blanska /ČR/ do Žiliny a späť za účelom účasti na pojednávaní
dňa 25.06.2014 podľa § 137 OSP v nadväznosti na § 74 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o
Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl. A“) v sume 132,- eur (520 km á 0,183 eur/km + [(5,4
l/100km : 520km) x 1,312 eur/l] = 132,- eur) titulom amortizácie a náhrady za pohonné hmoty a v sume
27,33 eur titulom stravného a parkovného (podľa doloženého pokladničného výdavkového dokladu);
b)zacestuvykonanúnavrhovateľomzNorimbergu/DE/doŽilinyaspäťzaúčelomúčastinapojednávaní
dňa 22.10.2014 podľa § 137 OSP v nadväznosti na § 74 vyhl. A v sume 378,98 eur (1400 km á 0,183

eur/km + [(6,7 l/100km : 1400km) x 1,309 eur/l] = 378,98 eur);
c)zacestuvykonanúnavrhovateľomzNorimbergu/DE/doŽilinyaspäťzaúčelomúčastinapojednávaní
dňa 11.02.2015 podľa § 137 OSP v nadväznosti na § 74 vyhl. A v sume 361,16 eur (1400 km á 0,183
eur/km + [(6,7 l/100km : 1400km) x 1,119 eur/l] = 361,16 eur);
d)zacestuvykonanúnavrhovateľomzNorimbergu/DE/doŽilinyaspäťzaúčelomúčastinapojednávaní
dňa 11.02.2015 podľa § 137 OSP v nadväznosti na § 74 vyhl. A v sume 372,42 eur (1400 km á 0,183

eur/km + [(6,7 l/100km : 1400km) x 1,239 eur/l] = 372,42 eur)

V súvislosti s priznaním navrhovateľovi náhrady trov konania spočívajúcich v hotových výdavkoch
vynaložených v súvislosti s účasťou na pojednávaniach v dňoch 25.06.2014, 22.10.2014, 11.02.2015
a 06.05.2015 súd poukazuje, že pri ich priznaní vychádzal z uvedených ustanovení § 137 OSP v

spojení s § 74 vyhl. A, a to z dôvodu, že s poukazom na adresy trvalého pobytu štatutárneho zástupcu
navrhovateľa, resp. riaditeľa navrhovateľa (ktoré adresy pobytu nepochybne museli účastníkom byť
známe z verejných registrov) a vzdialenosť do miesta konania pojednávania, súd dospel k záveru, že
okolnosti prípadu vyžadovali, aby cesta na tieto pojednávania bola uskutočnená inak ako verejným
hromadným dopravným prostriedkom. Uvedené súd konštatuje z dôvodu komplikovanosti spojov

z miesta trvalého pobytu štatutárneho zástupcu, resp. riaditeľa navrhovateľa, keď cesta verejným
hromadným dopravným prostriedkom by bola nielen časovo náročnejšia, ale zároveň spoje nie sú tak
bežné a zrejme ani nepremávajú na dennej báze a priamo do Žiliny.

Súd tiež poukazuje, že navrhovateľovi priznal náhradu i za pojednávania, ktoré boli odročené dňa

22.10.2014 a 11.02.2015, a to z dôvodu, že zo spisového materiálu bolo preukázané, že žiadosť o
odročenie pojednávania bola odporcom podaná bezprostredne pred konaním pojednávania, pričom
štatutárny zástupca navrhovateľa vzhľadom na vzdialenosť do miesta konania pojednávania už v čase
podania žiadosti musel byť vycestovaný, aby sa pojednávania stihol zúčastniť.

B/ trovách právneho zastúpenia pozostávajúcich z:

a) tarifnej odmeny a režijného paušálu advokáta za :

1. úkon právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia na základe plnej moci zo dňa 11.06.2013 podľa

§ 1a ods. 1 písm. a) vyhl. v nadväznosti na § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. v sume 60,07 eur, režijný paušál
podľa § 16 ods. 3 vyhl. v sume 7,81 eur;
2. úkon právnej služby: písomné podanie na súd vo veci samej - návrh na začatie konania zo dňa
12.06.2013 podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. v nadväznosti na § 10 ods. 1 vyhl. v sume 60,07 eur, režijný
paušál podľa § 16 ods. 3 vyhl. v sume 7,81 eur;

3. úkon právnej služby: účasť na pojednávaní dňa 25.06.2014 podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhl. v
nadväznosti na § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. v sume 61,85 eur, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhl. v
sume 8,04 eur;
4. úkon právnej služby: účasť na pojednávaní dňa 04.09.2014 podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhl. v
nadväznosti na § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. v sume 61,85 eur, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhl. v

sume 8,04 eur;
5. úkon právnej služby: ďalšia porada s klientom dňa 22.10.2014 podľa § 13a ods. 1 písm. b) vyhl. v
nadväznosti na § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. v sume 61,85 eur, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhl. v
sume 8,04 eur;
6. úkon právnej služby: účasť na pojednávaní dňa 06.05.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhl. v

nadväznosti na § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. v sume 64,53 eur, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhl. v
sume 8,39 eur.

d) náhrady DPH z:odmien a náhrad podľa vyhl. v sume 83,67 eur, a to v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 vyhl.,
nakoľko z evidencie Daňového riaditeľstva a priloženého osvedčenia o registrácii mal súd preukázané,

že splnomocnený zástupca navrhovateľa je platiteľom DPH, pričom sadzba DPH je vo výške 20 %.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výškach uvedených vo výroku tohto
rozsudku na účet splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa JUDr. Michaely Řihákovej Kojtalovej, LL.M,
a to v súlade s ustanovením § 149 ods. 1 OSP, podľa ktorého, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému

bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť
ju advokátovi, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde v Žiline do 15 dní odo dňa jeho
doručenia účastníkom konania.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.