Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. november 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/764/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214212375
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4214212375.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: K. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom XXX XX B. S., F. XXX/XX, prechodne bytom XXX XX F., K. č. XX, občan SR, v konaní zastúpená
advokátkou JUDr. Agátou Palackovou, so sídlom Kolárovo, Kostolné námestie č. 32, proti žalovaným:
v 1. rade: E. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX B. S., N. občan SR, v 2. rade: B. C., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX B. S., N. občan SR a v 3. rade: U. C., nar. X.X.XXXX, trvale bytom
XXX XX B. S., F. XXX/XX, občan SR, všetci traja žalovaní v konaní zastúpení Advokátskou kanceláriou
JUDr. Natália Borsosová, s.r.o., so sídlom Komárno, Ul. bisk. Királya č. 6, IČO: 47 251 395, o určenie

neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 14.
apríla 2015, č. k. 5C/44/2014-75, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti týkajúcej sa výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 14. apríla
2015, č. k. 5C/44/2014-75 zamietol návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131 CSP) navrhovateľky (ďalej
len „žalobca“ resp. žalobkyňa v zmysle § 60 CSP) a odporkyni (ďalej len „žalovaná v zmysle § 60
CSP) uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcov v 1., 2. a 3. rade, a to ich právnemu
zástupcovi Advokátska kancelária JUDr. Natália Borsosová, s.r.o., 945 01 Komárno, Ul. bisk. Királya č.
6, IČO: 47 251 395 titulom trov právneho zastupovania sumu 2.940,04 eur do 3 dní po právoplatnosti
tohto rozsudku.

2.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 20.6.2014 podanou proti
žalovaným v 1. až 3. rade domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu - uznania dlhu zo dňa
16.2.2012, na základe ktorého žalobkyňa a žalovaný v 3. rade uznali voči žalovaným v 1. a 2. rade dlh
vo výške 16.597 eur z titulu poskytnutej pôžičky a zaviazali sa sumu 16.597 eur spoločne a nerozdielne
vrátiť žalovaným v 1. a 2. rade v lehote do 6 mesiacov odo dňa, kedy budú nimi vyzvaní.

2.2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že v uvedenom prípade ide o absolútne neplatný právny úkon z
dôvodu, že právny úkon z jej strany nebol vykonaný slobodne, vážne a určite, pretože ho vykonala pod
nátlakom žalovaného v 1. rade. So žalovaným v 3. rade sú rozvedenými manželmi a počas trvania
manželstva zo strany žalovaných v 1. a 2. rade došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov v sume500.000.- Sk za účelom kúpy bytu, pričom v čase poskytnutia finančných prostriedkov žiadna listina
vyhotovená nebola. Následne po zhoršení vzťahu medzi mladými manželmi, teda medzi žalobkyňou a
žalovaným v 3. rade dal žalovaný v 1. rade vyhotoviť listinu o uznaní dlhu. Nakoľko žalobkyňa v čase

pred podaním návrhu na rozvod bola pod veľkým psychickým nátlakom zo strany žalovaného v 1. rade,
uvedené uznanie dlhu pod psychickým nátlakom podpísala.

3.1. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil prvoinštančný súd zistením, že žalobkyňa a žalovaný v 3.
rade boli manželmi, keď ich manželstvo bolo uzavreté dňa 22.5.2004. Počas trvania manželstva dňa

2.10.2007 došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 500.000.- Sk žalovanými v 1.a 2. rade,
ktorí sú rodičmi žalovaného v 1. rade, a to za účelom zaplatenia preddavku na kúpnu cenu bytu O.
bytového domu súp. č. XXX, orientačné číslo XX na ulici F. v B. S..

3.2. Po zhoršení spolunažívania žalobkyne so žalovaným v 3. rade si dal žalovaný v 1. rade vyhotoviť
listinu - uznanie dlhu E.. A. Y.. Predmetné uznanie dlhu v štyroch vyhotoveniach podpísala žalobkyňa

v spoločnom byte a následne dňa 21.2.2012 pred Obecným úradom B. S. osvedčila pravosť svojho
podpisu na všetkých štyroch vyhotoveniach uznania dlhu.

3.3.Manželstvožalobkyneažalovanéhov3.radebolorozvedenérozsudkomOkresnéhosúduKomárno
sp. zn. 7P 177/2012, právoplatného dňa 28.1.2014, avšak ohľadne zaniknutého bezpodielového

spoluvlastníctva manželov nevedeli uzatvoriť dohodu.

4. Zistený skutkový stav posúdil súd prvej inštancie podľa ustanovení § 34 a § 37 ods. 1 až 3
Občianskeho zákonníka (OZ) a podľa ust. § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (OSP) a
na základe výsledkov vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žaloba žalobkyne je

nedôvodná.

5.1. Súd v prvom rade skúmal právny záujem žalobkyne, ktoré je procesnou podmienkou prípustnosti
určovacej žaloby a konštatoval, že žalobkyňa osvedčila svoj naliehavý právny záujem skutkovými
okolnosťami prejednávanej veci ako aj potrebou súdneho rozhodnutia, či tu právny vzťah alebo právo

je alebo nie je.
5.2. V ďalšej časti súd skúmal, či právny úkon tvoriaci predmet žalobného nároku žalobkyňa vykonala v
rozpore s ustanovením §37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda nie zo slobodnej vôle. Poukázal na to,
že žalobkyňa ako obmedzenie svojej slobodnej vôle označila konanie žalovaného v 1. rade, spočívajúce
v jeho psychickom nátlaku za účelom vykonania právneho úkonu.

5.3. Pri posúdení dôvodnosti nároku žalobkyne súd v prvom rade vychádzal z jej prednesov na ústnom
pojednávaní, kde obmedzenie jej slobodnej vôle zo strany žalovaného v 1. rade malo spočívať v tom, že
včaseoznámeniažalobkyne,žeopustíspoločnúdomácnosťsžalovanýmv3.radespolusichmaloletým
synom a vnukom žalovaných v 1. a 2. rade, žalovaný v 1. rade reagoval tak, že si vnuka nenechá

zobrať. V predmetnom prípade sa išlo o subjektívne hľadisko žalobkyne týkajúce sa dôvodnosti strachu,
ktorý bol vyvolaný žalovaným v 1. rade.

5.4. Naproti tomu vo veci vypočutí ďalší účastníci konania ako i svedok E.. A. Y. súdu preukázali, že
žalobkyňa právny úkon - uznanie dlhu vykonala dobrovoľne, slobodne, vážne a určite. Z prednesov

žalobkyne vyplýva, že zo strany žalovaného k ďalším obdobným prednesom už nedošlo. Z jej prednesov
vyplýva, že od oznámenia skutočnosti, že zo spoločnej domácnosti spolu s maloletým synom odíde ,
nedošlo ani k obťažovaniu ani k vykonaniu návštev zo strany žalovaných v 1. a 2. rade a s žalovaným
v 3. rade žili „v tichej domácnosti“. K prednesu žalovaného v 1. rade týkajúceho sa neumožnenia jej
opustenia spoločnej domácnosti spolu s jeho vnukom malo dôjsť v prvý januárový týždeň v roku 2012,

kým k podpísaniu uznania dlhu žalobkyňou malo dôjsť v období od 16.2. - 21.2.2012. Naproti tomu z
prednesov vyplýva, že žalovaný v 1. rade žalobkyni poskytol pomoc tým, že ju zobral k lekárke na
vyšetrenie,malzabezpečiťpsychiatrickévyšetreniemal.dieťaťaasúčasnenavrholimanželskúporadňu
pre žalobkyňu, ktorá s tým nesúhlasila.

5.5. Samotná listina zo strany žalovaného v 3. rade podľa udania účastníkov konania ako i svedka E..
A. Y. bola žalobkyni predložená dňa 16.2.2012. K vykonaniu osvedčenia o pravosti podpisu žalobkyne
došlo až dňa 21.2.2012. Súd poukázal na to, že takzvaná „vyhrážka“ zo strany žalovaného v 1. radevoči žalobkyni sa netýkala majetko- právnej sféry, ale opustenia spoločnej domácnosti s jeho maloletým
vnukom, ktorú skutočnosť potvrdil svedok E.. A. Y..

6. Z potvrdenia ošetrujúcej lekárky H.. P. L. podľa súdu vyplýva, že žalobkyňa v rozhodnom období
užívala lieky od januára 2012 v období 10 - 15 dní. Ďalej uviedla, že jedine liek Frontin sa predpisuje pre
neurózach, v prípade žalobkyne však bol naordinovaný v množstve 0,25, teda v najnižšej dávke, ktorá
sa predpisuje pri zdravotných ťažkostiach a pri dodržaní predpísaného dávkovania nemôže ovplyvniť
rozpoznávacie schopnosti pacienta.

7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že samotné zdravotné ťažkosti psychického charakteru u
žalobkyne mohli byť vyvolané jednak rozhodnutím o ukončení spolunažívania s žalovaným v 3.rade
ako i rozhodnutím opustiť spoločnú domácnosť spolu s maloletým synom.

8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal prvoinštančný súd za to, že v predmetnom prípade neboli

splnené zákonné podmienky bezprávnej vyhrážky spočívajúce v tom, že vyhrážka žalovaného v 1.
rade zo začiatku januára 2012 nebola protiprávna. Jednalo sa o silné rozrušenie z dôvodu oznámenia
žalobkyňou tak závažnej skutočnosti žalovaným v 1. a 2. rade, že opustí spoločnú domácnosť spolu s
maloletým vnukom žalovaného v 1.rade. Súd nevidel ani príčinnú súvislosť medzi hrozbou žalovaného
v 1. rade a vykonaným právnym úkonom žalobkyne - podpísanie uznania dlhu. V predmetnom prípade

hrozba vyvolaná žalovaným v 1. rade neovplyvnila priamo vôľu žalobkyne a „vyhrážanie“ sa žalovaného
v 1.rade nebolo takej intenzity, ktorá by vyvolala u žalobkyne dôvodný strach, dôsledkom ktorého by
vykonala právny úkon.

9. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že zo samotného prednesu žalobkyne ako i svedkyne K. D.

- matky žalobkyne vyplýva skôr namietnutie obsahovej stránky právneho úkonu , teda že v danom
prípade zo strany žalovaných v 1. a 2. rade v čase poskytnutia finančných prostriedkov nešlo o pôžičku
voči žalobkyni a žalovanému v 3. rade, ale o spoločný dar manželom. Vzhľadom k uvedenému súd
žalobu zamietol.

10. Rozhodnutie o náhrade trov konania založil v zmysle ustanovenia §142 ods. 1 O.s.p. na princípe
úspešnosti a žalovaným v 1. až 3. rade priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastupovania
v celkovej sume 2.940,04 eur.

11. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj z dôvodu, že zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré doteraz neboli vykonané.

12. Uviedla, že návrh na určenie neplatnosti listiny o uznaní dlhu zo dňa 16.02.2012 podala z dôvodu,
že podľa jej názoru sa v danom prípade jedná o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37

ods.1 Občianskeho zákonníka. Listinu nepodpísala slobodne a vážne, nakoľko ju podpísala pod veľkým
psychickým tlakom žalovaného v 1. rade. Vo svojom podaní podrobnejšie opísala okolnosti podpísania
listiny. V návrhu okrem iného uviedla, že na Obecnom úrade v B. svoj podpis uznala na listinách za
svoj vlastný dvakrát, nakoľko si tie udalosti okolo podpisovania listín pamätala tak, že žalovaný v 1.
rade ju na obecný úrad odviezol za účelom uznania podpisu dvakrát. V tom čase bola psychicky úplne

vyčerpaná, preto si zrejme na tieto udalosti presne nepamätala.

13. Nikdy nepopierala, že žalovaný v 1. rade jej a žalovanému v 3. rade ako manželom poskytol sumu
16 597 Eur (500 000,- Sk) za účelom zaplatenia časti kúpnej ceny za byt. Nikdy sa však nehovorilo o
pôžičke, preto všetky tvrdenia žalovaných v 1. až 3. rade pokladá za vykonštruované. Myslí si, že ak

by bola uzavretá zmluva o pôžičke ústne, tak následne by určite bola uvedená aj lehota, kedy mal byť
táto pôžička vrátená, v akých splátkach. Vypočutý svedok E.. A. Y. vo svoje výpovedi nehovoril pravdu,
keď uviedol, kedy mala byť pôžička vrátená.

14. Podľa jej názoru z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že jej psychický stav nebol dobrý,

lebo žalovaný v .rade jej bráni v tom, aby odišla bývať so snom k svojim rodičom do F.. Jej zdravotný
stav bol známy všetkým žalovaným. Žalovaný v 1.rade napriek tomu, že vedel o tom, že ona užíva lieky
sa choval voči nej nekorektne. V konaní bolo preukázané, že psychický nátlak zo strany žalovaného
v 1.rade bol učinený tak, že vyhlásil, že byt v B. S. ona nesmie opustiť so synom, resp., že ho môžeopustiť, ak podpíše listinu, ktorú dal vyhotoviť. Listinu len prebehla, lebo bola v takom zlom psychickom
stave,žechcelačímskôrodísťsosynomksvojejmatke.Zaujímavéje,žežalovanýv1./radejunásledne
bez ďalšieho nechal odísť, napriek tomu, že predtým vyhlásil, že s vnukom nebude môcť odísť.

15.1.Čosatýkavýpovedížalovaných,boliako-takzosúladené,ichtvrdeniasavšakniekedyrozchádzali.
Žalovaná v 2./rade nevedela uviesť, za akých okolností bolo uznanie dlhu vyhotovené a nevedela uviesť
anito,zakýchokolnostídošlokposkytnutiupôžičky.Aknaozajbolažalovanýmiv1.a2./radeposkytnutá
pôžička,potombyoposkytnutípôžičkyapodmienkachpôžičkymalivedieťobaja.Jetutiežzjavnýrozpor

vo výpovediach žalovaného v 1./ a žalovaného v 3./ rade ohľadne toho, čo sa udialo pred návštevou
matriky, kto - koho požiadal o dohodnutie termínu, je tu tiež rozpor v ich vyjadrení k návrhu v časti
týkajúcej sa rozdania listín po osvedčení podpisu. Poukázala na to, že žalovaný v 1. rade uviedol, že
listiny podpisovala na matrike, následne uviedol, že boli vopred podpísané.

15.2.Nikdynetvrdila,želistinuouznanídlhunepodpísala.Tvrdilaaajtvrdí,žepôžičkanebolaposkytnutá

a že k podpísaniu listiny o uznaní dlhu a následne k uznaniu podpisu na tejto istine došlo pod nátlakom
žalovaného v 1. rade. Vyjadrila sa aj k svojmu zdravotnému stavu v dotknutom období - január 2012 a
poznamenala, že jej zdravotný stav sa upravil až po niekoľkých mesiacoch po opustení bytu v B. S.. V
odôvodnení rozsudku je poukázané len na vyjadrenie H.. P. L., ale súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že
všetci žalovaní vedeli o jej zdravotných problémoch a žalovaný v 1./ rade jej poskytol pomoc tým, že

mal zabezpečiť psychiatrické maloletého dieťaťa a ona odmietla manželskú poradňu, ktorú jej navrhol.
SúdnesprávnevyhodnotilvýpoveďsvedkaE..A.Y.,ktorýpodľazdôvodneniarozsudkupotvrdil,želistina
o uznaní dlhu jej bola predložená dňa 16.2.2012. Svedok toto však neuviedol a ani uviesť nemohol.
Prvostupňový súd napadnuté rozhodnutie zdôvodnil aj tým, že vyhrážka zo strany žalovaného v 1./rade
voči nej sa netýkala majetkoprávnej sféry, ale opustenia spoločnej domácnosti s jeho maloletým vnukom

a že túto skutočnosť vo veci potvrdil aj svedok E.. A. Y.. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 14.4.2015
nevyplýva, že by svedok toto potvrdil

15.3. Konštatovala, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, vôbec nehodnotil podstatné veci, ktoré uviedla v žalobe a na pojednávaniach, teda

nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti, nevyhodnotil ani tú skutočnosť, že vlastne po podpísaní
listiny už mohla domácnosť opustiť.

16.1. Odvolanie podáva aj proti výroku o trovách konania, ktoré boli priznané vo výške 2.940,04 Eur.
Podľa jej názoru mali byť trovy konania priznané v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004

Z.z. v platnom znení a nie podľa ust. § 10 ods. 2 predmetnej vyhlášky, nakoľko podala návrh na určenie
neplatnostiprávnehoúkonuvzmysleust.§80písm.c/Občianskehosúdnehoporiadku,ktorýodôvodnila
tým, že pri vyporiadaní BSM by bolo jej právne postavenie neisté. V danom prípade nie je možné hovoriť
o cene práva, ani o hodnote pohľadávky a hodnote záväzku.

16.2. Namietala priznanie trov konania za prevzatie a prípravu vrátane prvej porady so žalovanými v 1.,
2.a3.radejednotlivozauvedenýúkonukaždéhoznich,nakoľkoišloospoločnýúkonajvtomtoprípade.

17. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa
14.04.2015, sp. zn. 5C/44/2014 zmenil a vydal nasledovný rozsudok:

Súd určuje, že právny úkon- uznanie dlhu zo dňa 16.02.2012, na základe ktorého navrhovateľka a
odporca v III. rade uznali voči odporcovi v I. rade a odporkyni v II. rade dlh vo výške Eur 16.597,- z
titulu poskytnutej pôžičky a zaviazali sa sumu Eur 16 597,- spoločne a nerozdielne odporcovi v I. rade a
odporkyni v II. rade vrátiť v lehote do 6 mesiacov odo dňa, kedy budú nimi vyzvaní na vrátenie uvedenej

sumy, je absolútne neplatný. Odvolaním sa domáha zmeny napadnutého rozsudku a priznania náhrady
trov konania na prvostupňovom a odvolacom súde a tieto trovy aj vyčíslila.

18. K odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní v 1. až 3. rade , ktorí uviedli, že tvrdenia žalobkyne ,
uvádzané v jej odvolaní, nie sú v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, sú účelové a

zavádzajúce a v niektorých častiach odporujú zákonu. Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na to, že nikdy
nepopierala, že by žalovaní v 1. a 2. rade boli jej a žalovanému v 3. rade poskytli sumu 16.597 Eur.
Rovnako ako jej matka, aj žalobkyňa potvrdila, že nešlo o dar a tvrdila, že ani o pôžičku, keďže nebolazmluva o pôžičke uzavretá písomne. Nedostatok písomnej formy zmluvy o pôžičke peňazí však nemá
za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu.

19. Zo zhodných výpovedí žalovaných v 1., 2. a 3. rade, z výpovede E.. Y. a z obsahu uznania dlhu mal
súd prvého stupňa za dostatočne preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade poskytli žalobkyni a žalovanému
v 3. rade pôžičku s tým, že ju budú splácať po zaplatení úveru poskytnutého bankou v rovnakých
splátkach ako platia banke. Pôžička bola bezúročná a sama žalobkyňa prejavila veľkú radosť s takto
poskytnutou pôžičkou, pretože bola bez úrokov a mohli ju začať splácať po zaplatení bankového úveru.

Napokon z výpovede žalobkyne a jej matky , ktoré výslovne uviedli, že pri poskytnutí sumy 16.597 Eur
(500.000,- Sk) nešlo o dar, nepochybne vyplýva, že nešlo o bezplatné poskytnutie tejto sumy.

20. Pokiaľ ide o tvrdenia uvádzané žalobkyňou o psychickom nátlaku žalovaného v 1. rade, takýto
nátlak z výsledkov vykonaného dokazovania preukázaný nebol. Nepochybne bolo preukázané, že
žalobkyňa mohla zo spoločného bytu s žalovaným v 3. rade kedykoľvek odísť a nikto by jej v tom nebol

vedel zabrániť, keďže žalovaný v 3. rade sa na určitý čas zo spoločnej domácnosti odsťahoval k svojim
rodičom a žalovaný v 1. rade do bytu žalovaného v 3.rade a žalobkyne chodil len sporadicky za účelom
návštevy vnuka.

21. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne o tom, že si obsah Uznania dlhu len „prebehla“, pretože z

výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že všetky exempláre boli u nej v byte od
16.2.2012 do 21.2.2012, t.j. 5 dní, takže mala možnosť Uznanie dlhu si detailne naštudovať. Navyše,
obsah uznania dlhu bol vopred prekonzultovaný so všetkými účastníkmi tohto právneho úkonu, a pokiaľ
by s ním žalobkyňa nebola súhlasila, E.. Y. by Uznanie dlhu nebol vyhotovil. Z výpovede matrikárky bolo
nepochybne preukázané za akých okolností došlo k osvedčeniu pravosti podpisu žalobkyne na matrike.

Potvrdila, že listiny v štyroch vyhotoveniach žalobkyňa sama predložila, podpísala do overovacej knihy
dobrovoľne, bez akýchkoľvek náznakov pochybností. Svoju nevôľu neprejavila, hoci sa s žalobkyňou
osobne pozná, pretože boli susedky. Táto svedkyňa nevidela na žalobkyni znaky neslobodnej vôle, ani
to, že by bola pod vplyvom liekov, či omamných látok. Podľa lekárskeho potvrdenia H.. P. L., lieky, ktoré
žalobkyňabralavobdobí,keďdošlokvyhotoveniuapodpísaniuuznaniadlhu,pridodržanípredpísaného

dávkovania nemohli ovplyvniť rozpoznávacie schopnosti žalobkyne, a teda ani jej vôľové vlastnosti.

22. Žalovaní poukázali na to, že celý tento spor je vykonštruovaný žalobkyňou, a keďže svoje tvrdenia
preukázať žiadnymi dôkazmi nevie, dostala sa do dôkaznej núdze, a preto sa snažila na začiatku
konania o podvod tak, že sfalšovala dátum na jednej kópii uznania dlhu, kde namiesto 21.2.2012 opravila

dátum na 20.2.2012 a tvrdila, že žalovaný v 1.rade ju nútil uznanie dlhu podpísať dvakrát, a to dňa
20.2.2012 aj 21.12.2012. Vo svojej výpovedi na súde na tom trvala uviedla, že takúto opravu na Uznaní
dlhu vykonala matrikárka. Aj toto nepravdivé tvrdenie žalobkyne bolo vyvrátené výpoveďou matrikárky,
ktorá potvrdila, že podpis na Uznaní dlhu bol overený len jedenkrát na štyroch vyhotoveniach, a to dňa
21.2.2012 a že opravu dátumu na kópii Uznania dlhu, ktorú predložila žalobkyňa, nevykonala matrikárka.

23. Žalobkyňa svoje tvrdenia, ktorými odôvodňuje návrh na začatie konania, nepreukázala žiadnymi
dôkazmi. Naopak, jej účelové a zavádzajúce tvrdenia a konania boli vyvrátené výsledkami vykonaného
dokazovania, preto súd prvého stupňa vo veci rozhodol zákonne a spravodlivo a svoje rozhodnutie aj
presvedčivo, logicky a zrozumiteľne odôvodnil.

24.Pokiaľide onámietkyžalobkyneohľadnerozhodovaniaonáhradetrovkonania,konkrétnevyčíslenia
odmeny advokáta, jej výklad je v úplnom rozpore s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
noviel, keďže predmetom sporu je právo v hodnote 500.000,- Sk, t.j. 16.597 Eur, podľa § 10 ods.
2 tejto vyhlášky a podľa § 10 ods. 1, je cena jedného úkonu právnej pomoci poskytnutej jednému

účastníkovi 320,34 Eur a podľa § 13 ods. 2 tejto vyhlášky, pri spoločných úkonoch sa hodnota jedného
úkonu znižuje o 50%, a teda pri spoločných úkonoch pre troch účastníkov je cena jedného úkonu právnej
pomoci 480,51 Eur. Nie je dôvodná ani námietka žalobkyne, týkajúca sa priznania odmeny advokáta
za prevzatie a prípravu zastupovania vrátane prvej porady so žalovanými, pretože už zo samotného
pomenovania tohto úkonu porada s klientom, vyplýva, že porada s klientom môže byť len individuálna,

a preto nemôže ísť o spoločný úkon. Pri zastupovaní viacerých účastníkov konania je pre prípravu
zastupovania nevyhnutné vypočuť na okolnosti prípadu každého účastníka osobitne, a preto porada s
klientom, ktorá sa realizuje s každým zastupovaným účastníkom osobitne, nemôže byť považovaná za
spoločný právny úkon.25. Žalovaní navrhli z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť a priznať im právo na náhradu trov odvolacieho konania.

26. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP) oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380

CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej ako vo výroku vecne správny
potvrdil a v časti výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods.1 CSP).

27.Súdprvejinštancierozhodolvyniesolnapadnutýrozsudokv tejtovecizaúčinnostizákonač.99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“, ktorý bol účinný do 30.06.2016, keďže bol zrušený v
ustanovení § 473 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“). Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016 (§ 474 CSP). Aj odvolanie žalobkyne proti napadnutému
rozsudku bolo podané za účinnosti OSP.

28.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 60 CSP stranami sú žalobca a žalovaný.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

28.2. Podľa čl. 1, § 1 ods. 1 zákona č. 125/2015 z 18. novembra 2015, o niektorých opatreniach
súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho
súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Ak sa vo všeobecne záväznom právnom
predpise používa pojem „návrh“, „navrhovateľ“, „odporca“, „účastník“, rozumie sa tým podľa povahy veci
aj „žaloba“, „žalobca“ , „žalovaný“, „strana“.

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „súd prvého stupňa“ alebo
„súd druhého stupňa“, rozumie sa tým podľa povahy veci „súd prvej inštancie“ alebo „súd druhej
inštancie“ (ods. 2 citovaného ustanovenia).

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianske súdne konanie“, rozumie
satýmpodľapovahyveci„civilnýproces“alebo„správnysúdnyproces“ (ods.3citovanéhoustanovenia).

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianskoprávne konanie“, rozumie
sa tým „civilný proces“ (ods. 4 citovaného ustanovenia).

29. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza
zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,
ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP), ale

obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda ak súd nepoužil správny právny predpis ,

alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne záver.

31. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú
postačujúce aj pre odvolací súd, na zistený skutkový stav správne aplikoval právne predpisy a vo veci aj

správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi
závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedenými v odôvodnení rozhodnutia, na ktoré
v celom rozsahu odkazuje.

32.1. Na margo vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že v
čase konania na súde prvej inštancie boli účastníci konania (od 1.7.2016 strany sporu) v zmysle vtedy

platného a účinného ustanovenia § 120 ods. 1 OSP (od 1.7.2016 § 132 CSP) povinní označiť dôkazy na
svojetvrdenia,atedananichbolainiciatívaprizhromažďovanídôkazov.Účastník(stranasporuvzmysle
§ 60 CSP), ktorý neoznačí dôkazy, ktoré sú potrebné na preukázanie jeho tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na
základe vykonaných dôkazov.

32.2. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom viedlo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka (strany sporu). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.

32.3. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez
návrhu,jepreúčastníka(stranusporu) nepriaznivérozhodnutie.Vprincípeplatí,ženesplneniedôkaznej
povinnosti znamená neunesenie dôkazného bremena, čo má za následok prehru v spore.

32.4. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o
tejto skutočnosti bude mať pre účastníka (stranu sporu) väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom (stranám sporu) ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá

upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena.
Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na
tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.

33. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má
také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

34. Inštitút uznania dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým,
že zakladávyvrátiteľnúprávnudomnienkuoexistenciidlhuvdobeuznania.Nato,abymalouznaniedlhu
také účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh, pričom je potrebné, aby bol dlh priamo
v písomnom uznaní určený čo do dôvodu a výšky. Uznaním dlhu sa zakladá iba právna domnienka, že
e dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Je na dlžníkovi, ktorý

namieta, že dlh nevznikol, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa
na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu podľa § 588 OZ je okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl.
OZ) treba, aby tento jednostranný právny úkon dlžníka bol uskutočnený písomnou formou, aby v ňom
vyjadril prísľub zaplatenia dlhu a uviedol dôvod a jeho výšku, teda aby uznal dlh čo do dôvodu a výšky.

35. Uznanie dlhu je teda jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý nevyžaduje žiadnu dohodu s veriteľom
alebo niekým iným, hoci v praktickom živote uznaniu dlhu spravidla predchádza nejaké konanie či
rokovanie. Ak ide o spoločný dlh manželov, môžu uznanie dlhu urobiť spoločne v jednej listine. Dlh, ktorý
sa má uznávacím prejavom uznať, môže vzniknúť na základe rôznej právnej skutočnosti, a tou môžebyť aj povinnosť vrátiť pôžičku. Uznanie dlhu teda predstavuje jednostranne zaväzujúcu bezodplatnú
konsenzuálnu zmluvu, ktorá vznikne na základe jednostranného právneho úkonu dlžníka adresovaného
veriteľovi, ktorým dlžník dáva najavo, že svoj záväzok uznáva a veriteľ toto uznanie dlhu akceptuje.

36.1. Uznanie dlhu dlžníkom má pre veriteľa význam spočívajúci v tom, že sa tým potvrdzuje, že v dobe
uznania dlhu trval, t.j. dlžník uznaním dlhu potvrdzuje jeho existenciu. Táto domnienka existencie dlhu
je vyvrátiteľná.

36.2. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. OZ) je k platnosti
uznania dlhu potrebné, aby uznanie dlhu bolo v písomnej forme a aby v ňom bolo vyjadrenie prísľubu
zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výška; zákon však nevyžaduje, aby sa dlžník v uznávacom
prejave priamo zaviazal na pnenie, ale postačuje, ak je z písomného prejavu zrejmé, že si je svojej
povinnosti plne vedomý (rozsudok NS ČR sp. zn. 26 Cdo 4981/2015 zo dňa 25. mája 2016).

37. Z výsledkov vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie bolo nesporne preukázané, že
žalobkyňa a žalovaný v 3. rade ako dlžníci (v tom čase ešte ako manželia) písomne dňa 16.2.2012
deklarovali, že im ako dlžníkom bola dňa 02.10.2007 poskytnutá bezúročne pôžička v zmysle § 657 a
nasl. Obč. zákonníka od veriteľov, ktorými boli žalovaní v 1. a 2. rade , za účelom zaplatenia preddavku
z kúpnej ceny na byt O., pre predávajúceho V. L., nar. XX.XX.XXXX. G. v súlade s ust. §558 Obč.

zákonníka v uznaní dlhu uviedli, že uznajú tento svoj dlh voči veriteľom čo do výšky, ako aj do dôvodu
a zaviazali sa spoločne a nerozdielne na vrátenie dlhu v celkovej výške 16.597 € do 6.mesiacov odo
dňa keď budú veriteľmi vyzvaní na vrátenie dlhu.

38. Neplatnosť uznania dlhu dlžníkmi v zmysle ust. § 558 OZ, majúcemu konštitutívny charakter,

v dôsledku ktorého veriteľovi vzniká nový právny titul na vymáhanie dlhu, nemôže byť spôsobená
uvedením podmieňovacieho slovesa „ uznajú“ namiesto slovesa „uznávajú“, lebo tým nebol zmenený
obsahazmyselinštitútuuznaniadlhu.Spornýobsahvýslovnéhoprávnehoúkonujetreba interpretovaťv
kontexte celého textu uznania dlhu a v kontexte zmyslu použitých slov. Odvolací súd zastáva názor, že v
prípade predmetného uznania dlhu ide o prejav vôle vyjadrený spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti

o tom, čo chceli dlžníci prejaviť (§ 35 ods. 1 OZ).

39. Ako už odvolací súd uviedol, z hľadiska platnosti uznávacieho prejavu dlžníka je ďalej potrebné, aby
dlžník a/ urobil uznávací prejav v písomnej forme, b/ v uznávacom prejave vyjadril prísľub zaplatiť dlh a
c/ uviedol dôvod a výšku dlhu. Dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného

právneho úkonu, teda musí byť určitá a zrozumiteľná a tento právny úkon sa musí urobiť slobodne a
vážne; inak je neplatný.

40. V prejednávanej veci bolo na strane žalobkyne bremeno tvrdenia, že so žalovanými uzavrela
Uznanie dlhu a že toto uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom, pretože ho učinila pod psychickým

nátlakom zo strany žalovaného v 1.rade. Žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že písomne uznala dlh
preukázala, avšak ani podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázala, že by dlh uznala pod psychickým
nátlakom zo strany žalovaného v 1. rade.

41. Právny úkon je urobený slobodne, ak k prejavu nebol účastník prinútený určitými skutočnosťami, bez

ktorých by k takémuto úkonu nedošlo. Sloboda vôle nie je dotknutá vtedy, ak niekto robí právny úkon na
splnenie povinnosti, na ktorú sa sám zaviazal, alebo ktorú mu uložil zákon.

42.1. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalobkyne, že k uznaniu dlhu bola donútená pod
psychickým nátlakom zo strany žalovaného v 1. rade, a vychádzajúc z vykonaného dokazovania sa s

touto jej námietkou správne a v súlade so zákonom vysporiadal na str. 11 odôvodnenia rozsudku.

42.2. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalobkyňa v rámci svojej výpovede na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 23.10.2014 uviedla, že listinu (sc. Uznanie
dlhu- pozn. odvolacieho súdu) zbežne prebehla, skontrolovala najmú označenia účastníkov a podpísala

všetky štyri vyhotovenia, svokor (t.j. žalovaný v 1. rade-pozn. odvolacieho súdu) ju následne zaviezol
na matriku v B. S., nenútil ju a požiadal ju, aby išla potvrdiť svoj podpis.43. Z dokazovania na súde prvej inštancie tiež vyplýva, že predmetnú listinu -Uznanie dlhu- mala
žalobkyňa u seba v období od 16.2.2012 do 21.2.2012, kedy došlo k podpísaniu tejto listiny, podpísaniu
listiny zo strany žalobkyne došlo slobodne, vážne a dobrovoľne, čo potvrdil aj svedok E. A. Y. a svedkyňa

D. P.. Svedkyňa K. D.-matka žalobkyne vo svojej výpovedi poukázala na to, že keď dcéra prišla domov
a porozprávala jej udalosti ohľadne uznania dlhu, teda že ho podpísala, jej reakcia bola taká, že keď im
dali peniaze, tak dali, treba to uznať. Uviedla, že žalovaní v 1. a 2. rade často deklarovali, že peniaze
poskytli ako pomoc mladým, nikdy nebola reč o pôžičke ani o dare. Táto svedkyňa sa vo svojej výpovedi
vôbec nezmienila o tom, že by sa jej žalobkyňa ako dcéra ponosovala, že bola donútená k podpísaniu

uznania dlhu ,ale iba vyslovila svoj názor, že žalobkyňa bola donútená k podpísaniu.

44.1. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že nikdy nepopierala, že žalovaný v 1. rade jej a žalovanému v 3.
rade ako manželom poskytol sumu 16.597 eur (500.000,- Sk) za účelom zaplatenia časti kúpnej ceny za
byt, avšak nikdy sa nehovorilo o pôžičke, pôžička neexistuje,a preto záväzok, ktorý neexistuje, nemožno
uznať. Poukázala tiež na to, že ak by bola uzavretá zmluva o pôžičke ústne, tak následne by v uznaní

dlhu bola určite uvedená aj lehota, kedy mala byť pôžička vrátená a v akých splátkach, a preto nemôže
ísť o platné uznanie dlhu.

44.2. Odvolací súd k tomuto argumentu odvolateľky poznamenáva, že pre uzavretie pôžičky sa
nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným

spôsobom. Ak doba vrátenia pôžičky nebola zmluvne dojednaná, je dlžník povinný vrátiť vec (v prípade
pôžičky peňazí sú to peniaze) prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o plnenie (§ 563 OZ). Ak je podľa
zmluvy doba vrátenia ponechaná na vôli dlžníka, určí splatnosť tohto záväzku na návrh veriteľa súd (§
564 OZ). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné
odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

44.3. Svedok E.. A. Y. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 14.4.2015 poukázal na okolnosti
predchádzajúce uzavretiu pôžičky, a okrem iného, uviedol, že E. C. mu v čase poskytnutia pôžičky (v
roku 2009 alebo skôr) spomínal, že pôžičku by mladí mali splácať až po tom, čo vyrovnali svoj dlh voči
banke.

45. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že predmetom tohto konania
nebolo skúmanie či došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ale posúdenie platnosti právneho úkonu -
Uznanie dlhu, teda úlohou súdu bolo posúdiť, či išlo o platný uznávací prejav. Inštitút uznania dlhu , ak
bol platne učinený, plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v

dobe jeho uznania a tým v spore posilňuje procesnú pozíciu veriteľa, lebo ten v spore nemusí dokazovať
vznik dlhu ani jeho trvanie v dobe, kedy k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta,
že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza
dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka, veriteľ nepreukazuje, že dlh existuje, ale dlžník preukazuje, že
dlh neexistuje.

46. Odvolací súd taktiež zastáva názor, že žalobkyňa neuniesla dôkazné na preukázanie neplatnosti
právneho úkonu Uznania dlhu zo dňa 16.2.2012, preto považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
veci samej za vecne správne, preto súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

47. Pokiaľ ide o rozhodnutie súd prvej inštancie o náhrade trov konania, odvolací súd
ho nepovažuje za správne.

48. Pokiaľ ide o odvolaním taktiež napadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu o náhrade trov

konania, odvolací ho nepovažuje za správny, pretože na jednej strane súd akceptoval tú skutočnosť,
že žalobkyňa zaplatila súdny poplatok z návrhu na začatie konania v sume 99,50 eura, teda podľa
položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v zmysle ktorého ak nemožno predmet konania oceniť
peniazmi je sadzba súdneho poplatku v sume 99,50 eura, avšak na druhej strane, pri rozhodovaní o

náhrade trov právneho zastúpenia v rámci náhrady trov konania vychádzal z toho, že predmetom sporu
je právo v hodnote 500.00,- Sk (16.596,96 eura podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., avšak tento
rozpor žiadnym spôsobom neodôvodnil.49. Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny
sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotuvýškapeňažnéhoplneniaalebocenavecialebopráva,ktorýchsaprávnaslužbatýka,určenápri
začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku
a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v
peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

50. Predmetom sporu v danej veci bolo určenie neplatnosti právneho úkonu uznania dlhu v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c/ OSP, účinného v čase podania žaloby, ide tu o predmet konania, ktorý je

neoceniteľný peniazmi, a preto sa má tarifná hodnota veci v takomto konaní určiť podľa § 11 ods. 1 písm.
a/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. a to tak pre účely určenia výšky náhrady
súdneho poplatku, ako aj pre účely určenia výšky náhrady trov konania.

51.1. Na odôvodnenie výroku o trovách konania sa vzťahujú rovnaké požiadavky ako na odôvodnenie

výroku vo veci, čo sa týka jeho jasnosti, jednoznačnosti a zrozumiteľnosti tak, aby účastníkovi z neho
bolo zrejmé, prečo mu bola uložená povinnosť náhrady trov konania a ako súd dospel k výslednej sume
náhrady trov konania, vrátane uvedenia právneho predpisu, na základe ktorého rozhodol.

51.2. Odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia

(nález Ústavného súdu SR, IV. 142/2014).

51.3. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, so zn. 5Cdo 67/2010, aj na rozhodnutie o náhrade rov
konania sa vzťahuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

52. Pretože odôvodnenie napadnutého výroku rozsudku o náhrade trov konania a v jeho rámci náhrady
trov právneho zastúpenia nespĺňa parametre riadneho odôvodnenia rozsudku podľa ust. § 157 ods.
2 OSP, platného a účinného v čase vydania napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého súd mal, okrem
iného, dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, čo robí napadnutý rozsudok v tejto časti

nepreskúmateľným, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

53. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní rozhodnúť o náhrade trov konania v zmysle
§ 255 a nasl. CSP a pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzať z toho, že hodnotu

veci alebo práva nemožno vyjadriť v peniazoch, preto základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu. Súd prvej inštancie správne dôvodil v rozsudku,
že pri úkone právnej služby-prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom odmena
patrí za tento úkon právnej služby v prípade každej zo spoločne zastupovaných osôb (klientov) a takto
vypočítaná podlieha tiež zníženiu o 50%.

54. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacie ho súdu.

55. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§

393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).