Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/347/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115203523
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:1115203523.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobkyne:
G. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, E. I., právne zastúpená : Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár,s.r.o,sosídlomĽudová14,Košice,IČO:47234466,protižalovanému:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO : 35 807 598, o zaplatenie 522 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/166/2015-150 zo dňa 28. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 522
Eur spolu s úrokom z omeškania 5,5% ročne zo sumy 522 Eur od 30.05.2013 do zaplatenia. Ďalej mu
uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 383,87 Eur
a súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 31 Eur.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 28.01.2009 uzavreli
žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný ako veriteľ zmluvu o úvere č. 5861133, v zmysle ktorej žalovaný

poskytol žalobkyni úver vo výške 600 Eur za poplatok 576 Eur. Úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, ktorá skutočnosť bola označená začiarknutím v príslušnom políčku úverovej zmluvy.
Žalobkyni boli vykonávané zrážky zo mzdy na exekúciu z titulu dlhu z uvedenej úverovej zmluvy a
celkovo bola odvedená suma 709 Eur. Z klientskej zóny webstránky žalovaného súd zistil, že žalobkyňa
celkovo na úver zo zmluvy uhradila sumu 1.122 Eur. Ďalej mal súd preukázané, že Rozhodcovský
súd Slovenskej rozhodcovskej, a.s. vydal rozsudok v konaní sp. zn. SR 16337/09 zo dňa 29.10.2009,
ktorým žalovaný, v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu, žiadal zaplatenie zmenkovej sumy

900 Eur s príslušenstvom. Svoju právomoc založil na rozhodcovskej doložke. Súd prvej inštancie
zistil, že rozhodcovská doložka bola uvedená v bode 18 VOP žalovaného. Z jeho návrhu na začatie
rozhodcovského konania mal preukázané, že sumu 900 Eur s príslušenstvom si uplatnil z titulu
neuhradenia platieb žalobkyňou zo zmluvy o úvere, ktorej sa týka aj suma uplatňovaná žalobkyňou v
súdenej veci.

Súd prvej inštancie primárne hodnotil dôvodnosť námietky žalovaného, že v prejednávanej veci bol

vydanýprávoplatnýrozhodcovskýrozsudok,pretovsúdenejveciexistujeprekážkavecirozhodnutej,tzv.
res iudicatae. Konštatoval, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej právomoc založil rozhodcovský
súd je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, z ktorého titulu je neplatná. Navyše
žalobkyňa nebola riadne poučená o právnych následkoch rozhodcovskej doložky a ani oboznámená stým, podľa akých pravidiel prebehne rozhodcovské konanie. Keďže rozhodcovskú doložku vyhodnotil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku konštatoval, že rozhodcovský súd nemal vo veci právomoc konať
a vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý je nulitným, neexistujúcim rozhodnutím a nezakladá tak prekážku

veci právoplatne rozhodnutej.

Následne súd prvej inštancie podrobil prieskumu zmluvu o úvere v zmysle ust. zákona č. 258/2001 Z.z.,
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V čase uzatvárania zmluvy žalobkyňa uviedla, že poskytnutý úver
má slúžiť na výkon jej zamestnania, avšak z jej výpovede na pojednávaní vyplynulo, že úver žiadala

a použila pre výpomoc dcére na materskej dovolenke. Vychádzajúc z ust. § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka aplikoval výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Ďalej konštatoval, že v zmluve o úvere
absentujú viaceré obligatórne údaje, a to konkrétne podľa § 4 ods. 2 písm. g), i), j), k) zák. č. 258/2001
Z.z. Z tohto titulu považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa tak bola povinná
vrátiť žalovanému iba istinu, ktorú získala na základe zmluvy o úvere, t.j. 600 Eur.

Ďalej sa zaoberal otázkou, či sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil a či bola naplnená
niektorá zo skutkových podstát § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zistil, že žalobkyňa z titulu
predmetnej zmluvy o úvere uhradila žalovanému sumu 1.122 Eur, ktoré tvrdenie nebolo medzi stranami
sporné. Keďže žalobkyňa mala uhradiť úver iba vo výške 600 Eur, na strane žalovaného došlo k
bezdôvodnému obohateniu vo výške rozdielu medzi zaplatenou a poskytnutou sumou, t.j. 522 Eur.

Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 563 Občianskeho zákonníka rozhodol o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania od 30.05.2013 do zaplatenia. Vychádzal z toho, že
žalobkyňa žalovaného vyzvala na zaplatenie a určila mu lehotu do 29.05.2013, teda nasledujúcim dňom
po jej márnom uplynutí sa žalovaný dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia.

O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá mala
v konaní plný úspech, priznal ich náhradu. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok uložil žalovanému podľa
§ 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., v prejednávanej veci je žalobkyňa od poplatku oslobodená v zmysle § 2
ods. 1 písm. a) tohto zákona a podľa výsledku konania prechádza táto povinnosť na žalovaného. Výška

súdneho poplatku podľa položky 1 písm. a) Poplatkového zákona predstavovala sumu 31 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že zmluva o úvere uzatvorená
medzi ním a žalobkyňou je absolútny obchod, na ktorý sa vzťahujú ust. § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka. Nemožno tak na ne aplikovať Občiansky zákonník, či iné zákony, ktoré prioritne slúžia na
ochranu spotrebiteľa. Ďalej poukázal na to, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere neexistoval
žiaden všeobecne záväzný predpis, ktorý by určoval maximálne prípustnú výšku úrokov za poskytnutie
peňažných prostriedkov. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, ktorý musí
preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového

priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Pokiaľ
sa žalobca dovolával údajov bánk tak konal v priamom rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého, je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nielen
bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu.

Ďalej žalovaný namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Argumentáciu súdu, ktorým
rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok označil za nepostačujúcu a v rozpore s § 157 ods. 4
O.s.p. Z odôvodnenia nevyplýva, na základe čoho rozhodol súd o neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Za nesprávny považoval aj názor súdu prvej inštancie, že rozhodcovský rozsudok netvorí

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania pre res iudicata.

Na záver uviedol, že nenastala žiadna z foriem bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobkyňa plnila na
základe platne uzavretej zmluvy o úvere a nikdy dôvod na plnenie neodpadol a nedošlo na jeho strane
k majetkovému prospechu získanému z nepoctivých zdrojov. Platnosť rozsudku ako exekučného titulu

bola prejudiciálne posúdená exekučným súdom, na základe ktorého bolo súdnemu exekútorovi vydané
povolenie na vykonanie exekúcie a exekučné konanie riadne prebieha.Žalovaný spochybnil správnosť výroku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trovách konania. Uviedol,
že žalobkyňa mala vo svojom okolí početné množstvo advokátov, avšak vybrala si advokáta vzdialeného
300 km, čím neúmerne navýšila náklady konania, preto by tieto mala znášať sama. Rovnako nárok na

stratu času za účasti na pojednávaní nie je oprávnený súd priznať pokiaľ sa advokát konania nezúčastní
osobne, ale prostredníctvom svojho splnomocneného koncipienta.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Stotožnila sa so záverom okresného súdu, že sporná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou . Zo

zmluvy o úvere jasne vyplynulo, že obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať
ako neprijateľné zmluvné podmienky, a ktoré sú v rozpore so zákonom ako aj s dobrými mravmi
a v tomto smere poukázala na vývoj právnej úpravy a úvah týkajúcich sa definovania úžery v
Občianskom zákonníku, jeho aktuálnej a účinnej podobe. Rovnako sa stotožnila so záverom okresného
súdu o neplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý nespôsobuje účinky res iudicatae. Za nedôvodnú
považovala aj námietku týkajúcu sa priznanej výšky trov konania. Nestotožnila sa tiež s argumentáciou

o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - „CSP“) po zistení,
že sa jedná o konanie začaté pred nadobudnutím účinnosti CSP, t.j. pred 01.07.2016, podľa § 470 ods.
1 CSP vo veci ďalej konal a rozhodol už podľa tohto nového právneho predpisu. Odvolanie podala

včas strana sporu (§ 60 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému bol opravný prostriedok v čase jeho
podania prípustný (§ 204 ods. 1 O.s.p.), krajský súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 219
ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 a § 177 ods. 2 písm. c) CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej
inštancie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
Zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave,

ktorá pôvodných účastníkov konania označuje ako strany sporu s tým, že namiesto navrhovateľky
uvádza žalobkyňa a namiesto odporcu uvádza žalovaný.

V súvislosti s námietkou odvolateľa, že sa na dotknutú zmluvu o úvere nevzťahujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, odvolací súd poukazuje na ust. § 3 ods. 3

zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.) alebo Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa

Občianskeho zákonníka sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvorenia spornej úverovej zmluvy, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 3 ods. 1, 2 definuje tiež kto je veriteľom a spotrebiteľom.
Vychádzajúc z predmetných definícii je zrejmé, že predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko bola uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom. Žalovaný sa v nej ako veriteľ
zavial poskytnúť žalobkyni ako spotrebiteľovi peňažné prostriedky a tá sa ich zaviazala vrátiť s

úhradou celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Pokiaľ boli splnené podmienky pre
charakteristiku úverového vzťahu medzi týmito subjektmi ako spotrebiteľského úveru, nemožno vylúčiť
uplatnenie ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na znenie § 2 písm. a) cit. Zákona
o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely zákona sa rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky

alebo inej právnej forme. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe
zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka.

Nezodpovedá stavu veci tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa pri uzatváraní úverovej zmluvy
nevystupovala v pozícii spotrebiteľa, keďže si tento úver zobrala na výkon povolania. Z úverovej zmluvy

zo dňa 28.01.2009 nevyplýva, že by ju žalobkyňa uzatvárala v súvislosti s predmetom svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti.
Vnútroštátna právna úprava (§ 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.) v otázke ochrany spotrebiteľa
nekorešpondovala s legislatívou Európskej únie Smernice 2008/48/ES. Pojmu použitému v označenomprávnom akte v podmienkach Slovenskej republiky zodpovedá pojem podnikanie, obchodná činnosť, nie
však už pojmy povolanie (v širšom význame), resp. zamestnanie. Uvedený názor (výklad) potvrdzuje aj
skutočnosť, že zákonodarca zák. č. 394/2011 Z.z. novelizoval zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch v časti definície pojmu spotrebiteľ v § 2 písm. a) tak, že spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, pričom ohľadom pojmu povolanie
zákon poznámkou 5a výslovne odkazuje príkladmo na zákon SNR č. 138/1992 Zb. o autorizovaných
architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch v znení neskorších predpisov, zák. č. 586/2003
Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení

neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že povolaním je nutné rozumieť predovšetkým tzv.
slobodnépovolaniavykonávanénazákladeosobitnýchpredpisov,ktorýchvýkonjezároveňpodnikaním.

Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že vzťah založený medzi žalobkyňou a žalovaným zmluvou
o úvere zo dňa 28.01.2009 je vzťahom spotrebiteľským, preto sa naň vzťahujú ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka čo znamená, že súd je oprávnený (povinný) poskytnúť ochranu spotrebiteľovi

pred neprijateľnými podmienkami, pokiaľ by ich uvedená zmluva obsahovala.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v časti v ktorej konštatoval
neprijateľnosť zmluvných podmienok. Táto námietka nie je dôvodná. Krajský súd dospel k záveru, že
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa zákonné kritériá vyplývajúce z v tom čase platného

ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Dostatočne vyčerpávajúco odôvodnil svoj právny
záver, že rozhodcovská doložka je neplatná pre jej neprijateľnosť. Podrobne uviedol dôvody, ktoré ho
k takémuto záveru viedli. Konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná, ale bola vopred vytlačená ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Ďalej
poukázal na to, že zmluvné strany výslovne nevylúčili rozhodnutie sporu medzi nimi aj pred všeobecným

súdom, ale možnosť voľby spôsobu riešenia sporu bola predovšetkým na žalovanom ako veriteľovi, pre
ktorého bolo výhodnejšie, aby konanie prebehlo v mieste jeho sídla v Bratislave. Žalobkyňa nebola
riadne poučená o právnych následkoch rozhodcovskej doložky a ani oboznámená s tým podľa akých
pravidiel toto konanie prebehne. Na základe všetkých týchto okolností vyhodnotil súd prvej inštancie
rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pre ktorú je

neplatná. Správnosť uvedených dôvodov, ktoré súd prvej inštancie k takémuto záveru viedli, žalovaný
v podanom odvolaní nenamietal. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že je viazaný dôvodmi
odvolania a napadnuté rozhodnutie môže preskúmavať len z hľadiska týchto dôvodov.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovaného, že rozhodcovský rozsudok, ktorým mu

bol priznaný nárok zo spornej zmluvy o úvere voči žalobkyni, tvorí prekážku veci rozhodnutej a
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Keďže rozhodcovský súd vo veci rozhodol na základe
neplatnej rozhodcovskej doložky, nemožno ním vydaný rozsudok považovať za rozhodnutie s právnymi
účinkami. Ako v tejto súvislosti uviedol súd prvej inštancie ide o nulitný právny akt vydaný orgánom, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie a tým nenastali ani jeho právne účinky. O veci, ktorá je predmetom

tohto konania tak nebolo už právoplatne rozhodnuté, preto tu neexistuje prekážka veci rozhodnutej,
ktorá by ako neodstrániteľný nedostatok podmienky konania bránila súdu prvej inštancie vec prejednať
a rozhodnúť.

Odvolateľ v závere odvolania namietal, že v spornej veci nebola preukázaná existencia žiadnej zo

skutkových podstát bezdôvodného obohatenia uvedených v § 451 Občianskeho zákonníka. Ani v tomto
prípade nepovažoval odvolací súd uvedenú námietku za opodstatnenú. Jedným z dôvodov vzniku
bezdôvodného obohatenia je plnenie bez právneho dôvodu. V prejednávanej veci súd prvej inštancie
zistil, že zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu je zmluva bez poplatkov a bez úrokov
vzhľadom k tomu, že v nej absentovali obligatórne údaje vyplývajúce zo zák. č. 258/2001 Z.z. Žalobkyňa

tak bola povinná žalovanému vrátiť finančné prostriedky v sume, v akej jej boli poskytnuté, t.j. 600 Eur.
Pokiaľ uhradila vyššiu sumu žalovanému, plnila tak bez právneho dôvodu.

Vychádzajúc z týchto záverov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
Ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok o trovách konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd žalobkyni ako strane v odvolacom konaní úspešnej,
priznal podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania vplnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému. O výške týchto trov v zmysle § 262 CSP rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnom rozhodnutí vo veci, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)